Sváko Ragan z Brezovej I

Laňského roku stala sa zmena s naším sváčkom. Voľajakosi ináč sa predstavujú svojmu okoliu, ako predtým. Nie sú tak shovorným ako dosiaľ, ba ani na ulici a v šenku u Tvarôžkov ich nevídať. Vo voľnej chvíli zasadnú si za stôl, alebo na nálep, vezmú noviny do ruky a večne len čítajú. Sú to „vačím dílom“ slovenské bratislavské denníky, ale najdú sa i pražské denníky české. Slovenský Denník a Stráž na Sione predplatili si sváčko už pred rokmi, ba dávno pred vojnou v ich administráciach, ostatné časopisy kupujú si v obchode u Ivana Gavoru. Zaujímavé pri tom je, že sváčko čítajú noviny nie od predku úvodníkom počínajúc, lež od inzerátov a hlavnú pozornosť venujú národohospodárskej rubrike. Poznajúc vrodený sklon každého Brezovana ku obchodnému podnikaniu, aj bych chápal tento spôsob svákovho čítania časopisov, ale nápadná mi je nezvyčajná táto vytrvalosť sváčkova v čítaní a ku tomu viacerých denníkov. Čo to má znamenať? Strynká sa kedy-tedy tiež pozastavia nad sváčkom, ale len za jeho chrbtom. Založia si ruky nad pásom, hľadia na sváka, krútia sem tam hlavou nevediac dostatočne pochopiť, čo sa to s ich starým stalo, keďže sváko z celého čítania strynkej ani slova nepovedia. Pred tým a menovite počas volieb do obcí i do parlamentu sváčko zavše novinami na stôl praštili, strhli nervóznym hmatom okuliare s nosa a vybúšili:

„Republikáni — ludáci, evanjelíci — katolíci. Sto vozových striel im žeravých do duše pálelo! Jedného Boha majú, jednu krv slovenskú nosia v sebe a majú sa radi jak pes s kočku. Kdo to len jakživ vidél v našém národe! Co z nás Slávů bude za sto roků?! Otcibohu prisám, ja bych to všecko do zoly namočél, tam nech sa hádajú a klmačia! Veru namočél ja, nech som huncút!“

Teraz však sváko ani nemuknú, čo strynkú a súsedov veľmi udivuje a stupňuje ich zvedavosť do značnej výšky. Toť raz prišli k ním na návštevu dvaja vnuci, synovia to ich dcéry Judy, a uvidevší ako sváko s okuliarmi na špičke nosa založenými na nálepe sedia a pozorne čítajú, zavolá ktorýsi „viselec“ z nich ku svojmu bratovi:

„Podívaj sa, náš dedko budú nebodaj ablegátom, ked viac novín prečítajú jako pán farár…“

Sváčko tejto poznámky nepočuli, tak boli zabratí do čítania, chlapci sa pekne pozdravili starému otcovi a došli do kuchyne ku starej mamke, čili po brezovsky — ku babke. —

Súsedia a priatelia rodiny Raganéch už nemohli ďalej udržať v sebe velikánsku zvedavosť, tápajúcu po príčinách výšoznačenej svákovej premeny. Probovali mnohí z nich všelijakým spôsobom dozvedeť sa o podstate tejto veci, rozčulovalo ich, že sváko chovajú sa ku všetkým rezervovane, zkúsili to aj pomocou strynkej vyzvedeť, ale všetko márne. Sváko ostali i teraz dôsledným Brezovanom, ktorý — ak chce niečo obchodného podnikať — prizná sa s tým nanajvýš svojej žene, iný — hoc aj krvný príbuzný, nedozvie sa z projektu vopred ničoho, iba ak sa obchod nevydarí, vtedy i sváčko dakedy priznajú: „Eh, nestálo to za reč, šak som ani nemal úmyslu ten kšeft zrobit.“

Súsedia sa ani teraz od sváčka ničoho nedozvedeli, len keď sa blížila doba ku prihláškam na Dunajský Veľtrh, jednoho večera povedia strynkej, aby si k ním na lavicu za stôl sadli. Strynká ihneď tušili, že zo sváčka niečo neobyčajného, ale pre rodinu dôležitého vyjde. Takéto pozvanie znamenalo predpoveď ku významnej rodinnej porade, ku ktorej cudzí prístupu nemal. Porady tieto odbývaly sa u Raganov vždy, keď mali ísť sváko „do sveta za kšeftom“ už či sám, alebo spoločne so strynkou. Strynká teda prisadli utrúc si vopred koncom zástery ústa, preložili ruky na hrudi, hotová pozorne sledovať vývody a plány svákove. A sváčko spustia:

„Vieš stará, to už dale nemôže íst. Naše poctivé garbiarské remeslo upáda. Ešče kde-tu garbiarčí jeden druhý Brezovan, ale len starý. Mladí miglanci nekráčajú v šlapajách ich otcôv. Jeden kupuje a predáva vlnu, druhý lifruje telce do Bratislavy, tretí svine do Vrbového a Pieščan, štvrtý kšeftuje baranými rohami. Tam si dva zrobeli fabriku na šebrové kože, tam ten si zas zrichtoval šarovnu a málo, velmi málo Brezovanôv prevádza garbárčinu. Kedysi každý statočný Brezovan bol garbárom a ščil sa tá mládež opičí po móde, po novotách a delenjakých talafatkách. Fabriky pochovajú aj naše remeslo; v tých neni božieho požehnania…“

„Sanko, ty už na tom ničoho nezmeníš“ — prerušia strynká sváka v dúmaní — „sme starí, nejak už s Božú pomocú prežijeme aj ostatné dni našého života; čo sa my už máme starat? Nechajme to mladým, našim potomkom, tí nech sa trápia…“

„Máš pravdu“ — povedia sváko — „ale ja predsa dúfam, že sa mi podarí presvedčit svet o tom, že kože, vyrobené na Brezovej, sú na celém svete najlepšie. Myslím, že svet, čo aj pozná Brezovú pod Bradlom, ale zabúda pomaly na chýrnost našej partieky, brezovských podešiev a futra. Som už starý, ale sily a chuti mám aj za desat mladých. Čuj, čo ti chcem povedat: Brezovania mosia sa schopit a upozornit aj cudzozemsko na ich partieku. Už mám aj plán, jako to zrobit. V novinách slovenských a českých som čítal o tom, jako sa v našej Republike poriadajú veltrhy, raz Prahe, raz v Bratislave, v Brne ba aj v Liberci. Sebe na mysli, — tam bych to mal zkusit…“

„Čuj, starý“ — zamiešajú sa do hovoru strynká — „sú to také trhy jako bývajú ve Vrbovém, alebo v Trnave?“

„Ná, nebodaj sú tolké, asnaj aj vačšie“ — odpovedia sváčko a usmejú sa lišiacky pod fúzami — „šak uvidíš. V novinách som vyčítal, čo a jako sa ty trhy poriadajú. V Bratislave počína jasenný koncom augusta, nuž oprobujem a prihlásim sa. Ono vieš, na taký veltrh príjdu kupci aj z druhých štátôv, lebo sa v novinách dočítajú, kedy sa taký trh a v kerém meste vydržiava. Kupci z cudzích štátôv nie všetci poznajú brezovské kože, nuž tam by sa dal kšeft snadno spravit. Ved uvidíme. Len tomu nerozumiem, že na kýho čerta mosia byt v našem pomerne malém štáte za sebú až štyri takéto trhy poriadané? Šak tí cudzí kupci nemožú u nás dva mesiace vysedávat, aby obešli šecky štyri veltrhy, jak ony za sebú nasledujú. A potom: Či naši predavači môžu na všetky týto trhy íst, vystavovat partieku a platit za stánky? Šak by nezarobeli ani na sol! Dla mého súdu, bolo by najlepšie, aby veltrhy len v Prahe a v Bratislave poriadali a to všade len raz do roka, tu na jasen, tam na jar a sešlo by sa na nich aj kupcôv aj predavačôv vacej. Do zoly by bolo treba namočit tých trhanôv, aby k rozumu prišli. Šak, až príde na Brezovú náš Štefko Osuský z Paríža, pôjdem k nemu a poviem mu, aby zahútal tým, čo týto trhy robia, aby ich robeli múdre a nerobeli si konkurenciu, jako pečenkárky na vrbovských jarmekoch. Chcel som to teda povedat, že pôjdeme s partiekú na ten Dunajský veltrh do Bratislavy a hned zajtra napíšem tam, aby mi urobeli miesto, uvidíš, že to bude dobrý kšeft…“

„Nuž ja nedbám“ — vravia strynká spokojene, „šak ja som ti nikdy v ničom nebránela. Vieš, čo máš robit a jako sa rídit, len abys na tom neprerobél.“

„Neboj sa ništ, ja už viem od čoho morky kapú“ — prehodia sváko figliarsky — „šak uvidíš.“

Tým sa končila domáca porada u Raganov a sváko so strynkou pobrali sa spať.

My už vieme, čo sváko toľko v novinách vysedúvali. Študovali zprávy o veľtrhoch, kovali plány pre chystaný svoj zájazd na veľtrh do Bratislavy a že o svojich zámeroch nikomu z Brezovanov slova nepreriekli — to je cele prirodzené. Boli by blázon spovedať sa, aby ich potom daktorý konkurent ešte „predbehél“ a sám „kšeft urobél“!? Oh, to sa nestane!

Na druhý deň ráno sváčko sadnú ku stolu, nasadia si na nos — na vrbovskom jarmoku kúpené — okuliare, vezmú papier s „kuperdom“, pero a atrament, zapália si do fajky a začnú písať:

Oznamujem, že som chvala pánu Bohu zdravý, kerého zdravia aj Vám ze srdca úprimného brezovského vinšujem a velice by ma tešelo, keby Vás týchto mojich pár riadkov pri dobrém a stálem zdraví vyprinatrafit môhlo. Na vedomie Vám dávam, ctení Pánovia že sa chystám aj s moju manželkú na Váš veltrh, kerý ščil mienite vydržiavat. Chceli by sme tam aspon 1-2 svazky futra a ze dve-tri nošky podešiev predat. Napíšte mi, či s tým súhlasíte, kam si s partieku a manželkú stat, aby sme velkým pánom nezavadzali, ale všetko dobre videli a našu partieku dobre predali. Od miesta dúfam, budete nám menej počítat jako druhému Židovi. Už Vám teda nemám čo takého písat, len Vás ešče na stotisíckrát ze srdca úprimného aj s mojú manželkú srdečne pozdravujem a pánu Bohu porúčam.

Správa D. V. na tretí deň odpísala svákovi, že mu pridelila stánok číslo 24893. vo 298. Výstavnom pavilone za poplatok Kčs. 37.83 i s obratovou daňou a oznámila, že veľtrh bude zahájený 22. augusta za účasti zástupcov našej vlády, úradov, priemyslu a obchodu, ďalej zástupcov peňažníctva a delegátov vlád zo zahraničných štátov a taktiež i zahraničného obchodu a priemyslu. Slovom, mala to byť paráda veľmi slávna o akej ucho neslýchalo, oko nevidelo. Akonáhle toto všetko sváko z listu vyrozumeli, z čerstva započali s prípravami na cestu do Bratislavy, hlavného to mesta Slovenska. Podrazili sebe i strynkej sviatočné čižmy novými podošvami, aby ich „pánske chodníčky v meste netlačely“. Strynká zase obidvoje troma týždňami vopred olejom mastili, „aby čižmy aj v nártoch boly makké“, lebo neni nič horšieho na svete, jako keď čižmy človeka tlačia.

V sobotu 21. augusta mali u Raganov všetky prípravy na veľtrh hotové. Dva sväzky futra a 3 veľké noše podošiev čakalo pripravených k expedícii do Bratislavy. Strynká ešte dopekaly pagáčky na cestu a sváko obzerali jedno-druhé pri zolách a vo dvore. Sváko dobre vedia, že vo sviatok treba ísť do kostola a „nekšeftovat“, ale jakáž pomoc. Dunajský Veľtrh je len raz do roka vydržiavaný a trvá sotva 1-2 týždne. „Však pán Boh odpustí“ — dúmajú sváko, — „nahradím si to, keď sa vrátim duplom.“ Večer pripravili si všetky potrebné veci ku zájazdu. Strynká zabalily do novinového papiera pol pecňa čerstvého chleba, kus šunky, pečenú hus, do svákovej zástery zaviazaly pagáčkov a do svojich i svákových čižiem vložily po kuse slamy, aby ich netlačily „pánske chodníčky“, po ktorých im v Bratislave chodiť prichodí. Sváčko si prezreli sviatočný oblek, či snáď gombík na ňom dakde nechybuje, potom si prihotovili do koženej „šrajtofle“ sopár korún, potrebných na cestu a nejakú najnútnejšiu útratu.

V nedeľu ráno Raganovci stali trocha skoršie a chystali sa na cestu. Strynká si obliekli najpeknejšiu kasanicu, rukávce, pruclík a čepec, sváko zase pomastili si vlasy. „Partieku“ i so starými na stanicu odviezol ktorýsi chlapec Judin, teda vnuk Raganovcov.

Teraz si všimnime sváka so strynkou už na veľtržnom výstavišti. Sváko zaplatili správe veľtrhu ňou požadovaný peniaz za prenajatie stánku, ktorý po dlhom hľadaní našli a rozložili si tam i so strynkou, povozníkom so stanice privezenú partieku. Bolo to oddelenie pre výstavu koželužských produktov. Hneď za stánkom Raganových nasledovala expozícia koželužských fabrikantov z Liptovského Svätého Mikuláša a za týmito zase stánok brezovských továrnikov z Baranca. Strynká sa usadily na sväzok futra, chrbtom obrátená ku stánkom fabrikantov, ignorujúca ich produkty, bo ako vieme, dľa zásady Raganovcov — fabriky nie sú remeslom a niet v nich ani za mak božieho požehnania. Zajedli si i so sváčkom husiny, pagáčkov, zapili z modranského vínečka, šenkovaného v hojnej miere na výstavišti a spokojene očakávali, že kedy už počnú kupci prichodiť a kupovať.

Asi k 11-tej hodine vznikne na výstavišti veľký ruch a šum a všetko sa ponáhľa kamsi v jediný smer. To vyrušilo aj sváka a preto spýtali sa okoloidúcich, kam sa vlastne ponáhľajú. Odpoveď znela, že sa odbýva práve slávnostné zahájenie Veľtrhu za účasti vlády a iných vznešených osobností. Vybrali sa sváčko z pavilónu, ponechajúc strynkú samotnú v stánku aj s tovarom a ponáhľali sa na miesto, kde sa tento slávnostný akt odbýval. Nebolo sa čoho obávať, lebo veď strynká rozumejú sa predávaniu „partieky“ práve tak ako sváčko.

Príjdu sváko na miesto, kde sa slávnostné zahájenie odbývalo a ich radosť bola bez konca. Vidia, že práve počína rečniť senátor Kornel Stodola, predseda Dunajského Veľtrhu, poctivého remesla garbiarskeho majster, teda našinec po krvi i remesle. Sváko poznajú Kornela Stodolu ešte z tých časov, keď do Viedne vajcia a kurence vozievali. „Fajn chlap, môže byt“ — hútajú si z pod fajky, ktorú si práve zapálili — „bol síce tiež fabrikantom v L. S. Mikuláši, ale nás remeselníkov sa tiež zastal a bránel kde môhél…“ Sváko vypočuli so zbožným záujmom reč senátora Stodolu, z ktorej uvádzam len niektoré úryvky:

„Milé dámy a ctení pánovia!

Dovoľte, abych pri príležitosti 1238-ho vydržiavania mnou fundovaného Dunajského Veľtrhu v Bratislave v krátkosti ešplikoval nasledovné:

Princípy kooperácie s agrikultúrou a industriou sú Vám každému evidentné. Ich ekomické realizovanie tanguje direktne na tom, že kto je ich projektantom, fundátorom. Dunaj jako internacionálny navigačný prostriedok fulminantný efekt nášho Veľtrhu len majorizuje, avšak ešte stále nedocielili sme toho maxima, ktoré by pre nás fundátorov Veľtrhu znamenalo — dosť; Veľtrh dosiahol svojho cieľa. Táto inpozantná frekvencia s akou ste podnik náš poctili, je len svedoctvom toho, že Dunajský Veľtrh treba stále budovať a tvoriť, poneváč rieka Dunaj je jedinou a najkrásnejšou dráhou nášmu obchodu na Balkán a na východ. Jak ku tomu pracovať? Delbou práce v produkcii, ktorá musí dirigovať i všetky naše kroky v komerčnej kompenzačnej politike so súsednými štátmi. V dobe maximálnej koncentrácie rôznych nábehov ku racionalizácii agrikultúry, ekonomickej osvety a tiež industriralizácie agrikultúry, eklatantným prostriedkom ku docieleniu želateľného úspechu je nám štatistika a potom kapitálová produkcia, minimalizovanie bankráty, redukovanie gáži a zmaksimalizovanie standardizácie produkcie. Musí dôjsť medzi navigačnými spoločnosťami na Dunaji ku koincidencii usancií. Pravda bankový kredit je i tu krajne rozhodujúcim faktorom, bez neho nemožno kreirovať ani reusovať. Finančnej kalamite na Slovensku myslím, že by kardinálne odpomohla reorganizácia bankových direktoríí, podniknutá s hora a potom trocha liberálnejšia eskontná politika našej cedulovej banky. Tento balast našej nacionálnej ekonomie treba restringovať a odmysleť si, že kto má úrad, lebo poslanecký mandát, tým sa mu súčasne aj rozumu dostáva. Tu nespomôžu anketty, tu len sanácia, redukcia a racionálna ekonomizácia správ bánk môže nivelizovať horribilnú disharmoniu akcionarov…“ A tak ďalej pokračovala slavnostná reč veľtržného prezidenta. Svákovi sa reč p. senátora veľmi páčila, ale strynkej z jej obsahu ničoho opakovať nevedeli. Pokurujúc si z fajočky, zavše si tak ku sebe samému polohlasne poznamenali: „fajn chlap, nech som huncút — môhél by byt aj kostelníkom u nás, ná veru môhél…“

Keď Stodola dokončil svoju reč, sváko už ho čakali pod tribunou. Ako sliezol dolu, objali ho (fajku si ale do ruky chytili) a vynútili na ňom sľub, že sa toho roku cele iste na hody na Brezovú ku Raganovcom ustanoví a že u nich bude pokračovať v tej slávnostnej reči, akou zahajoval dnešný Dunajský Veľtrh.

O tomto všetkom ponáhľali sa sváčko za tepla strynkej zprávu podať. Lenže tá už nesedely v stánku na sväzku futra, lež pekne stály a očakávaly, s ktorej strany sa im sváko vrátia. Kým sa sváko so Stodolom „bečelovali“, predali strynká celú „partieku“ nejakým ševcom až hen z Maďárie, z Debrecína zavítavšim. A predali veru s dobrým zárobkom.

Sváčko strynkej všetko zreferovali a oni zas svákovi. Obidvaja mali radosť z dnešného úspechu a strynká sú zvlášť pyšná, že majú vo sváčkovi tak múdreho muža, ktorý i na staré kolená vedel si toľkého rozhľadu zadovážiť a z novín vyštudírovať, že kedy, kde a jako možno na futre a podošvách dobre zarobiť.

Odpoludňajší vlak odvážal spokojných Raganovcov do ich Brezovej.