Sváko Ragan z Brezovej III

Predkladajúc týmto našej verejnosti tretí diel „Sváka Ragana z Brezovej“, prosím milé čitateľky a čitateľov, aby jednotlivé slová a vety, citované aj v tomto diele v nárečí brezovskom — vyslovovali „po brezovsky“, úplne tvrdo.

Pôvodca

I

K Novému roku napísali mi sváčko Ragan z Brezovej túto „gratulanciu“:

— Po šetkých tých kárminách, alebožto žranicách po slovensky povedané, keré sme ve zdraví užili a ani jednu nevráteli, po múdrém uvážení a rozvážení z moju starú, rozhodél som sa spomenút si aj na vás, vy oný, čo ste — viselec jeden a poslat vám tento hla vinš:

Nech vás teda Hospodin opatruje, vystríhá od šetkého zlého a stále vytrvale z manželku aj z dýtkámi. Nech vám dá královstvo v Albánii, lebo keby vám ho dál v nebesách, mohli by ste sa podobní viselci viacerí tam stretnút, povadit sa a darmo by mal s vami svatý Peter ostudu.

Ked vám toto všecko vinšujem a prajem, oznamujem, že teda v našiej Brehovej ščil neni ništ nového, nemám vám o čom takém písat, lebo je už taká, jako ked skapína kôn, kerý ešče semtam hodí hnátom. Smutno-neveselo je u nás bouprisám, jako po revolúcii, až na tý karminská, kerých je už vac, jako treba. Na šetky sa mosí človek dostavit, kde ho zavolajú, jest mosí jak sa patrí (ja som veru jedél aj za vás, možno sa vám sčikútalo) a to sa vie, že bravčovina sa nezapíja vodu, ale vínom, aby si nemyslela, že ju psisko jedlo.

A richtik! Vinšujem vám do roka proroka. Amen.

Samuel Ragan, z manželku dýtkámi

II

Na Brezovej každoročne vydržiavajú spomienkové slávnosti na pamäť nášho bohatiera, generála dr. Milana R. Štefánika, ktorý odpočíva na vysokom Bradle. Bola taká slávnosť aj lanského roku, pekne sa vydarila. Počasie bolo ako na objednanie, pekné; národa sa sišlo so všetkých strán mnoho. Sišli sa známi z blízka i ďaleka, pospomínali sa aj neprítomní, ktorých akákoľvek príčina hatila v osobnej účasti na týchto slávnostiach. Pri tejto príležitosti spomenuli si sváčko aj na mňa dopisnicou tohoto obsahu:

— … čakali sme, že prídete na neskajšie Ščefánikové slávnosti. Vzdajte chválu Hospodinu, že ste ostali desi tam, na druhém konci republiky. Očujte, vy viselec delenjaký: Dneskaj bol by som vás istotne namočél do zoly pre tú novú knihu, čo ste zas o mne, o mojej starej, aj o mojém šimlovi napísali. Máte ale ščastie z pekla!

Jako ste sa len opováželi zas o mne knihu napísat a mne doma, v cirkvi, obci aj v okrese ostudu narobit; šak sa nebudem môct podívat ani hen za Nádaš?! Tolké pesstvá o mne napísat! Nále, nále!

A čo vy už šetko mosíte o mne vedet? A ked to aj viete, mosíte to ozaj do sveta šetko vykrámít? Do vás to len boževečný učél? A ten Daniš Pažický, nakladatel už nemá ništ múdrejšieho na práci, len tlačit vaše spisy o mne? Ten viselec! Šak veru, ste mi vy obidva fajn futierka, ste mi vy hyd! Ej ste, bohuoccu prissám, len by vás patrelo poriadne do zoly namočit, denne ze tri rázy! Dajte si pozor, lebo ked ja chytím brko do ruky a začnem ja vás opisovat, vy ešče raz viselec jakýsik, odpadne vám chut, aby ste ma takto roznášali svetom a republiku. Kdo čítáš, rozumej! Bez pozdravu.

Samuel Ragan z manželku dýtkámi na Brezovej p./B.

III

Po vydaní II. diela sváčka Ragana došla mi z Brezovej dopisnica zo dňa 1. januára 1930. tohoto obsahu:

— Pane Šándor! Dopočula som sa, že vydávate znovu knižku o Brezovanoch. Prosím Vás preto, aby Ste tam moje meno na žiaden pád nedávali, poneváč já som stará osoba a mne by to tažko padalo, ked by som mala byt zlahčovaná. Máte tu dost mladých, kerí sú Vám vekom rovní. S úctu Judita Osuská. —

Toto „heglo“ mňou náležite. Ak by to nebodaj strynká Osuských boli a na mňa sa hnevali?! Radšej nie! Nebol som si istým. Na Brezovej a na okolí je vari každá druhá žena Juda, nevedel som, že ozaj, aké je im krstné meno. Pamätám sa dobre na strynkú. Keď sme v novembri 1918 obsadili čsl. vojskom Brezovú aj som bol u nich na poklone, práve sušili futro pod bránou. Aj potom som ich vídaval v Bratislave i na Brezovej, ale nevedel som si spomenúť, ako ich kedysi krstili.

Napísal som jednomu z mojich brezovských priateľov, aby mi oznámil, jako len boževečný strynkú Osuských nakrstili a či sú to oni, alebo kto? Abych reku neurazél! Môj priateľ mi napísal 10. januára 1930 list tohoto obsahu:

— Ked ta tisícrázy pozdravujem a od Pánaboha šecko dobré ti vinšujem a prajem, dávam ti na vedomie, že sme chvala Pánubohu zdraví, kerého zdravia aj tebe vinšujeme a na známost ti dávam já, jako otec rodiny tejto, že tá tetička, čos sa po ních pýtál, jako teda Judita Osuská — sú veru manku toho našjeho oného… Šak to dnes človek ani nevie jako povedat, ked ždycky jakýchsi čertov-diablov vymyslí tento hrbatý svet… no, ten, čo je to v tej Francii, ale nie farmárom, abys si nemyslél, ale desik v tom hlavném meste… Ja, v Paríži, že je jakýmsik velikým pánom, vačím, jak u nás rychtár; no šak ty už budeš vedet, jakým von je, ked si ve svete a obracáš sa na tej zas… hop, — len tak, že som sa nepomýlél. Nuž to už máš tak, prítelko, ked je človek na to zvyknutý. Opýta sa niekdo, čo robíš? Povieš mu hento, čo som to scel napísat a my to už máme v každej mezierke a človek si tak na to navykne. Už u vás, vy to ani za rok nevidíte, lebo som čosik, jako za takú mezierku vidél hen v Prešporku, fčil tomu hovoria Bratislava, a bol to taký porcinárový hrotek bielý a to, že je na to. Bože drahý! Že Vás Pánbo netresce za márnotratníctvo?! Kdo to len kedysi vidél do takých pekných porcinárových hrotkôv to robit a ešče, že sa nehanbíte to v dome robit?! Ale najlepšie, ked sa človek o také hlúposti a márnotratnosti nestará, lebo by sa zmyšél.

A oné: Sváčko ta nechali pozdravovat na stotisícrázy. Opýtaš sa, a že čo ešče. Nuž poviem ti a či napíšem, že ešče ta nechali pozdravovat a ked sa to bude opakovát, nuž potom ti to už mosím prezradit, že šak ta nechali pozdravovat stotisícrázy a tolko rázy mal bych ti teda ich pozdrav opakovat, ked ho scem akurátne vyrídit.

Bol som u nich tot kedysik. Neprišiel som veru v ščaslivú dobu. Sváko boli jakýsik rozkvasený. Tomu sa netreba divit! V tú dobu úradníci dôchodkovej kontroly popisovali práve byty po Brezovej a ešče čosik. Prosím ta: Kdo má z týchto osoh? Prv sme štajramt volali danovým úradom, fčil je to berný úrad; čert, alebo dábel, peši alebo za vozom — šecko jedno.

Sváčko ma po krestansky privítali a pýtali sa za čerstva, že čo som prišiel a čo scem? Reku, prišiel som vás sváčko pozret, jako býváte? Už som dávno u vás nebol. Tak trochu som aj zvedavý, jako fčil vlažíte futierko…

Sváčko sa vytratili jako gáfer. Išli čosi robit do komory. Zavolali Kristínu a prikázali jej, aby mi to teda ukázala, lebo oni nemajú kedy ondiet sa s takými odkundesy. Motál som sa tam motál a na to prišiel Ščefán Durkéch a pýtal sa sváčka, že čo robia, ked ich ešče dnes nevidél u Tvarôžku? A sváko vravia:

— Ná, henten rondoš sce vedet, jaké obraty robíme, nuž mu to ukazujem, ale najradšiej bych mu ukázal dieru, čo tesár nechál ve stene…

Sváčko, ná šak ja nie som financ, čo na mna gánite?

— Ach tak. Ná a čos to synku hned nepovedál? — odpovedia sváčko ani ze sna. — Čert, aby sa vyznál ve vás, čím ste kerý.

A ked ti už píšem o našiem sváčkovi, mosím ti uviest, čo zas vyparateli tot nedávno.

Boli na jarmeku aj ze Ščevánom. Koho čert neprinese, četníkôv. A tí jak dravci do nich, hned ich začali visitírovat, či majú licenciu. Nuž Ščeván ju mal, ale sváko nikdy, oní si už nenavyknú na nové poriadky, ale rozum preto nestrateli. Vydávali sa za nosiča Ščevánového, čo im aj bolo uverené; teda predávalo sa na licenciu Ščevánovú. Četníci si ich aj s futierkom teda predviedli na četnickú stanicu. Ked už bolo po inkvizícií, sváko sa dôverne obrátia ku velitelovi čet. stanice a hovoria:

— Ná, pán vochmajster! Oni tu majú takých mladých vatrálôv tých četníkôv, čo — vidím — nemajú čo robit a ja som už starý človek. Tá nošisko je veru tažká. Reku, keby niekerému povedali, aby mi hu zaniesel na štáciu. Šak by sme sa statečne podeleli s plácu.

Túto prosbu sváko predniesli takým nevinným spôsobom, že im četníci skutečne aj uverili, ba ešče sa aj odprosovali, že to dobre nejde, bránia tomu predpisy atd.

— No, teda aspon trochu teplej polievky, keby ste mi desik v kuchyni našli — hudú sváčko dalej.

Aj to sa ím podarelo. S kludom Angličana predstierajúc hlúpeho, polievku zedli a s náležitým podakováním do bázni božej odporúčajúc pánov četníkov do ochrany Všemohúceho odešli aj ze Ščevánom. Ida cestú hundrú si pod nos polohlasne:

— Nále, sú to len chmulovia; či mi nemohli tú nošu odtehnit?!

Moseli potvoru nošu niest, dokál nezašli aspon ze zraku četníkôv a vliect na chrbte 60-70 kg a to je trochu moc na človeka, starého pres 60 rokôv. A sváko predsa kšeftu nenechajú.

A teda oné, jesli ti naozaj záleží vedet, že kdo sú Judita Osuská, nebodaj to budú manka ich syna Ščevána, o kerém som ti hentam vyše už bol napísál, že je velkým pánom desik až v Paríži. Až príde na Brezovú aj sa ho opýtam, že čím tam ozaj je.

Amen. Kýchlo sa mi. Pánboh uslyš!

Už ti nemám čo takého písat, list zavierám a Pánubohu ta porúčám ze slovami Písma: „Znáš smýšlení mé, ó Pane.“ Tvoj X. —

Zatým som napísal pani Judite Osuskej list, v ktorom som ich ubezpečil, že ako dosiaľ ani jediného Brezovana, tak ani ich mena po zlom nespomeniem vo svojom diele. Keď daktorého, hoc aj plným menom uvediem, nemá sa čo hanbiť.

IV

O nejaký čas po tomto prípade dostal som „zamilovaný“ list z Brezovej, písaný tou samou rukou, ako pred 5 rokmi ešte do Trnavy, keď som sa chystal napísať prvý diel sváčka Ragana. Písala ho ruka ľavá usilujúca sa zakryť čím väčšmi pisateľa. List bol stručný:

— Ctený Pane! Očúváme, že sa strojíte napísat o nás, Brezovanoch jakúsik knihu, v kerej bude vyondiené, že čo sme a jakí sme. Veznite na vedomie, že jakí sme, takí sme! Jakého ma vidíš, takého ma píš — hovorí sa u nás. Nepovereli sme vás, aby ste o nás písali. Teda, ked ste si už aj niečo napísali, pekne si to aj zetrite a teda ništ, celkom ništ o nás, Brezovanoch nepíšte. Mohlo by sa vám to nevyplatit, jako tomu mináréch Jurovému fuksovi. Ked scete kohosi opisovát, tam máte vaších vrbovských židôv, z tých si robte fatiny, statečných Brezovanôv nechajte na pokoji! Amen! Vám dobre známi Brezovania.

V

Čakal som prípadné ďalšie, tohoto druhu listy z Brezovej, ale neprišly. Raz na ceste z Košíc do Bratislavy stavil som sa vo svojom rodisku, vo Vrbovom a soberúc sebou p. seniora Julka Bodnára urobili sme si výlet autom na Myjavu, Bukovec a to sa vie, Brezovú sme neobišli. Ani som nestačil dojachať zpät do Košíc, už ma tu čakal od toho istého pisateľa (dľa písma súdiac) podobný lístoček, písaný ešte klikatejšie, ako tamten. Tu, hľa jeho doslovný obsah:

— Pán Elo Šándor! Sme vám už dvarázy písali, že by ste v knihe Sváko Ragan z Brezovej, žádným onakvým prímením nepísali. Ve vydanej knize ste sa též dopusteli glbatých urážiek niekerých Brezovanôv, čo je isté, že sa vám za to odmeníme. Posledne v tých dnoch, ked ste boli na Brezovej aj z farárom a seniorom vrbovským, neskoro nám dali svatko znat, že ste tu. Len nejakých 15 minút prv a nejakú pamiatku by ste si boli iste odniesli. Ej, boli Kristubohuoccu prissám velebnému!

Ten náš svatko sú taký pecivál, ze šetkým prídu neskoro. Fčil im to nemôžme odpustit, lebo nám ve vás uletel dobrý fták z klietky!

Žiadame vás, aby ste v tej druhej knize a každej dalšiej, kerú by vám nedajbože napadlo o nás v živote vašiem ešče napísat a do kerej ste si tu zas nasbierali informácií — nikdo z nás nebol urazený, ani ináč nejako vyfiruncvancigovaný. To by sa vám mohlo nevyplatit. Ani jedným slovom aby nebol nikdo dotknutý. Jak ste aj nedajbože niečo o nás napísali, pretrite si to ajncvaj! Žiadne posmešné meno, ani žeby bol Brezovan niečo vykonál. Jedným slovom ništ, celkom ništ urážajúceho. Poslúchnite našiej rady, čo môžte byt istý, aj pre vás bude dobre. Dúfáme, že nás poslúchnete. To hla vám radíme ze srdca. Ked nás ale neposlúchnete, radíme vám, aby ste našiej Brezovej vyhýbali. Dobre známi Brezovania.

VI

V Trnave v sokolskom bábkovom divadle chceli predviesť sváčka Ragana z Brezovej, a síce povedľa Gašpárka, na miesto strýca Škrholu. Najprv chceli, aby som im daktorú kapitolu zdramatizoval, potom zas, aby som im dovolil použiť sváčkovej osoby za strýca Škrholu. I napísal som priateľovi V. H. do Trnavy list asi tohoto obsahu:

— … nerozmýšľal som dosiaľ o zdramatizovaní sváčka a menovite nie pre gašpárkové, bábkové divadlo. Nebolo by to ani tak snadné. Ale nemôžem tiež dovoliť, aby bolo osoby môjho sváčka použitej na miesto strýca Škrholu. Tento je tak trocha ťažkopádny, dakedy príliš primitívny dedinčan, kdežto sváko Ragan majú rozumu i za sto Židov a dvesto fiškálov. Ich figura by sa nehodila do hry. Tu máš príklad:

Oňahdy boli sváčko Ragan aj s ich starkou v Bratislave. To sa vie, že veru zaváňali brezovským futrom na všetky svetové strany, nuž niet sa čo čudovať, keď daktorí mladí páni a menovite slečinky s príliš jemnými nosíkami — pod chvíľou nose ohŕňali nad nezvyklou vôňou. Ráno zasedali v akomsi živnostenskom spoločenstve, kde sa teda snesie už všeliaké aróma. Zaujímavosti k vôli uvediem Ti tu soznam výborníkov tohoto spoločenstva, ktorého členom sú aj náš sváčko:

Lukáš Klufaj, Juro Patoprstý, Paľo Mastibruch, Vacho Vozilhnuj, Samo Kotrba, Michal Belorit, Juro Kostrbatý, Jano Trtol, Matej Obžera, Izidor Šmondrk, Juľo Oberfranc, Juro Švoňavec, Juro Pišoja, Štefan Fifilína, Štefan Ščisľák, Michal Serátor, Tomáš Kamas, Ignác Kunda.

Sváčko sa iste nemusia hanbiť za svojich spoluvýborníkov, sú to naporad, ako ich mená dobre svedčia — statoční Slováci. Referát o hospodárskej expanzivite a zemedelskej krízi mal istý pán profesor filozofie, vo voľnej chvíli tiež do národohospodárstva zabiehajúci. Ktosi vraví v posluchačstve, že je to jakorieč moc múdry pán, lebo má až dva doktoráty. Začuli to sváčko a vravia si pod nos, ale tak, aby to každý počul:

— Ná, mal som aj ja teliatko, byčka. Dve kravy cecál a predsa bol z neho len vôl…

Nuž, priateľu V., zkús zdramatizovať výšuvedený priebeh tohoto zasadania. Nepodarí sa Ti to a preto si Vy ostaňte len pri strýkovi Škrholovi. Humor, figliarstvo sváčkove ťažko je reprodukovať malým deťom. Zdravo! Tvoj:…

VII

Na riaditeľskom papieri istého peňažného ústavu na Brezovej došiel mi list priateľa Š. C. datovaný dňa 27. októbra 193O nasledovného obsahu:

„… Dozvedel som sa, že svojho času zahrali ste v Košiciach divadelné predstavenie „Sváko Ragan z Brezovej“ a nakoľko by sme spomenutý kus veľmi radi zahrali aj tu, na Brezovej, dovoľujem si Vás týmto požiadať o láskavé sdelenie adresy, kde by sme si mohli výšuvedený, divadelný kúsok objednať.

Ak máte po ruke jedon exemplár tejto divadelnej hry, úctive Vás prosím o doposlanie tohoto.

Očakávajúc Vašu ct. odpoveď a ďakujúc vopred sa Vašu ochotu a láskavosť porúčam sa Vám v dokonalej úcte oddaný…“

Tón tohoto listu ma prekvapil. Takto z Brezovej nezvykli so mňou „svákovsky“ korešpondovať. Autor ani čo by nebol Brezovanom, píše ani „horniak“, Martinčan. Aj mäkčene užíva, zaiste chodil o nejakú zimu ďalej do školy, ako priemerní Brezovania, ktorí píšu ešte i dnes „literárne správne a mako“. A potom zaráža tá kromobyčajná zdvorilosť, s akou je list „vyšpulírovaný“. Či to azda preto, lebo pisateľ chce odo mňa dačo „za piet prstvôv a šiestu dlan“, alebo je to už taký „biznis“, novotárstvo. Zpravidla — ak nie anonymným, tak iste po svákovsky hodne zahroteným listom oblažia ma časom Brezovania.

Uvažoval som, ako sa kde mohol zrodiť chýr o zdramatizovaní sváčka Ragana. Však by sa bol patričný dramatik aspoň len boževečný najprv opýtal Sváčka, alebo mňa, čo my reku na to, ktorí predsa máme tak blízko ku Svákovi a ich strynkej. Niako som nemohol prísť na koreň tejto zpráve a preto som napísal priateľovi Š. C. dňa 7. novembra 193O. list tohoto znenia:

„… Potvrdzujem príjem cteného listu Vášho z 27. m. m. a oznamujem, že moje dielo „Sváko Ragan z Brezovej“ nebolo dosiaľ zdramatizované, ani sme ho teda nemohli tu hrať. Myslím totiž, že sa dosiaľ ani nik nepokúšal vec túto zdramatizovať, predpokladám, tiež že by sa ma taký umelec azda len bol, alebo Sváčka — opýtal, či s tým súhlasíme, alebo nie. Tak len mne nič — tebe nič to predsa nejde.

Ale oné… Očúvam, že strynká Raganéch ochoreli a políhujú. Boli aj kdesi v Piešťanoch, aj u jakéhosi doktora, aj sa dali namastiť a predsa im nemoc nevychodí z krížov a kĺbov. To by ma teda veľmi mrzelo, keby tak nedajbože zavčasu odišli k Abrahámovi, aniž bych ich ešte raz videl kože predávať vo Vrbovom a kochať sa v ich trhovaní. Viem, že Sváčko veľmi ťažko snášajú nemoc ich starkej, ja spolucítim s nimi a želám strynkej skorého uzdravenia. Pozdravte mi ich aj Sváčka na stotisíc krát. A nech mi Sváčko napíšu, či už dobre predali tú chromú kobolu, čo ju potvoru na Michala kúpili na vrbovskom jarmoku od trebatického cigána, Fera. Porúčam sa Vám s priateľským pozdravom…“

VIII

Raz som si z Košíc objednal u sváčka Ragana z Brezovej tri páry duploviek. Známa vec, že nimi vyrobené duplovky vydržia až do úplného zodrania. Podľa starej zásady „svoj k svojmu“ napísal som sváčkovi a požiadal ich, aby sa aj oni pridržiavali tejto šľachetnej zásady, keď mi budú kožu účtovať a nerátali mi ju drahšie, ako „druhému židovi“. Sváko kožu síce poslali obratom, ale účet nechodil voľákosi. Reklamoval som ho a po dlhom čakaní, dostalo sa mi od sváka tejto odpovedi:

„… Ani sa nehnevajte, že som vás tolko tahal na škripec, že som vám nepísál, ani účet neposlál. Vón je hriešnikom vlastne náš nový pán rechtor, kerý, čo vám tito riadky píšem, už je aj od nás preč, odešiel ani len neviem kde, kdesi na druhú školu. Vón ale bol tu známy jako viselec. Nemôhél som vám poslat účet, lebo sme mali aj trochu roboty ve kšefte, to viete, k sviatkom sa aj kože vac skupuje. Potom též, ked som vám chcel čosi poslat od toho rechtora, nuž mosel som ho shánat po Bradle, lebo bola a je tu dobrá sanica, nuž nemôhél som sa ho zmocnit. Až tot kerýsik den som ho vynuchál, ked letel spátky dolu kopcom na tých… a čo ja viem, jako to tí učení páni tomu neskaj hovoria, že „lyže“ božehriechodpust. Ja som veru myslél, že mu Pánboh z rozumu pomahá, že snád…, ale čo by som to hovorél!

Až potom, ked už som na jeho dlhých čangálách vidél jakési fošne, nuž som spraskél rukámi a pýtám sa…, no ale mosél som velice onakvo vyzierat, ked sa mi začal vón rehnit do ksichtu. Teda pýtam sa, lebo som myslél, že viselec spádél niekde do kasne a snád ho potom, jako to bývá — pohoneli a tý lajsne sa mu priklincovaly na podešve, lebo išiel na tom dolu mestom ani strela a ešče nejakí dva miglanci frčali za ním.

Abych teda dopovedál, pýtám sa reku: Pán rechtor, čo to reku máte na nohách? A vón mi odpovie, že „lyže“. Myslel som, že mi asnaj nerozumel, lebo mal ruky pri hube a preto som sa ho ešče ráz opýtál, až potom mi to akurátne vysvetlél. Teda už som vedél a šecky moje onakvé myšlienky mi vypudél z hlavy. No, povedám, že jako teda, aby mi už pre vás dal ten obrázek, čo ma bol tot kedysi v jeseni aj ze starú poltografovál. Vidél som, hnietlo to aj jeho; ked som mu aj pohrozél, slúbél, že teda čoskoro mi ten poltograf dá.

A oné: Našiej Judín Ščeván urobél si jakésik to — božehriechyodpust — rádio. Očúvame v tom dečo, delenjaké fatiny v tom premelú. Videt, že kerí ludia nemajú čo robit a melú talafatky. Šak keby moseli celý den tažko robit, neišiel by im rozum po vetre. Mohli by ste aj vy, tam z Košíc niečo povedat do tej potvory, aby sme to aj tu očúvali.

Ešče niečo: Tomu rechtoroví vypadlo jakésik písemko z vačku, zbadali sme to, až ked ufujazdél na tých jeho fošnách dolu mestom. Ščeván náš to opísál, jedno vrátél rechtorovi a druhé vám tu prikládám, že jako si u nás a na okolí spievajú diefčence podla rokôv. Pekne z funebrála.

Ked je diefčisko tak do dvacati rokôv, spieva si:

„Nic nedbám na ten svět a jeho jmění…“

Medzi 20 a 26 rokom už je starostlivejšia a často si zanôtí:

„Kde si můj přemilý… kde Tě hledat budu na kterém místě…“

Od 26 do 35 rokov svojho veku spieva si diefča s citom:

„Na Boha se jen spoléhám…“

Ná a ked už má celkom „na kríž krídlá“ to jest, ked je už celkom dospelá, zaspieva si skrúšene:

„Můj ženích jest sám Kristus Pán…“

Nuž vidíte viselca! Po čom takému rechtoriskovi rozum chodí? Patrelo by ho už oženit. Neni dobre, ked cirkev volí slobodných rechtorôv, nerobí to dobrotu. Je pravda, že zato vac výhladov majú brezofské diefčence, že sa dostanú pod čapec, jakože máme dvádvacat Brezovaniek vydatých za farármi, ale precca. Rechtor by nemal takto písat o diefčencoch.

Asnaj viete, že som totkedysik spravél dobrý kšeft! Máme toho roku nepriam tuhé zimy a snahu moc, ludia nevedia s ním čo robit. Začali ho vyvážat na lúky a k potoku. Napísál som teda dúverný list obecnej rade brezovskej, malackej aj senickej, že teda kúpim šetek snach od Brezovej až po Malacky. A čo myslíte, že sa neprihláseli? Veru Kristu, sa! Brezovská obecná rada chcela mi snach predat bajzom, Mavačané špekulovali, že praj, abych sa hned prihlásél lebo majú nan desat kupcôv až hen z Bratislavy. Seničané ukázali sa skupánmi, že oni Brezovanovi snahu nepredajú. Ná — dajte si ho usušit — sebe na mysli!

Aj som sa dojednál s ostatnými, ked sme mali podpisovat kontrakt, hovorím:

„Prítelkovia, ja kúpim, ale mi ho dodáte v auguste…“

Jako keby bol hrom uderél do obecných tatkôv! Jedni videli v tom urážku vrchnosti, tí druhí zas tahanie za nos úradôv. No, ale u Tvarôžka, pri modranském sme sa vymerili a stali sa zas kamarádmi.

A teda za tý duplofky, šak čo bych vám mal aj rátat. Maličkost; zbaví, ked mi pošlete osemdesát zlatoviek, alebo 160 koruniek.

Už vám nemám čo takého písat. Pýtali ste sa ma, že jako sa mám? Ej nú, jako sa môže mat 65 ročný človek. Myslíte si, že to neni tak mnoho? Ba veru je! Pre našu brezovskú katedrálu je to veru mladý vek, ale pre Brezovana occiprissám velebnému, je toho až pres prissám pánubohu.

Ešče vás na stotisíckrát srdečne pozdravujem. Amen.

Sámuel Ragan z manželku z dýtkámi.