Sváko Ragan z Brezovej III

V hostinci u Tvarôžku chválil sa mladý Ščeván Kruto, takto súsed obchodníka, Ivana Gavoru, jako on nerád poslúži ľudom, keď chodí svetom a niekto ho požiada, aby mu čo-to kúpil a doniesol. Nevyplatí sa to, sú s tým samé oštary a vďaky nijakej.

— Aj tod ráz — hovorí Ščeván — žiadal ma sused, Ivan Gavura, aby som mu doniesél z Bratislavy kvarglí, že vón, ked to kdesi montovál na Morave, naučél sa ich jest a nemá mu kdo takých, prehnitých doniest. Povedál som mu, že veru nedonesem. Kdo by taký smrad nosél a s tým sa vláčél?!

Sváčko Ragan za druhým stolom sedeli a počúvali chvastavé reči Ščevánove. Krútili hlavou nad takou neúslužnosťou, ale nepovedali ani slova. Zaplatili a odišli.

O niekoľko dní stretli sa sváčko so Ščevánom v Bratislave a hovoria mu, ani čo by mali veľmi na spech:

— Ščevánko, viem, že nerád nosíš paklíky, ale dívaj: Tento maličký paklík velmi pilno treba doniest Ivanovi Gavuréch. Pri benzíne čosi na rýchlo potrebuje, lebo ked to hned nedostane, že mu benzín vybuší, explodíruje a do povetria vyhodí celý dom aj se susedmi. Šak by to bolo preveliké neščastie aj pre teba, jako suseda a verubože aj pre celú Brezovú!

— A vy sváčko, čo to teda neveznete a neodnesete, há? — pýta sa Ščeván. — Šak to máte asnaj na jednej ceste, nyje?

— Kebych mál, neunúval bych teba, o kerém viem, že nerád nosí paklíky a menovite nyje cudzému. Já ešče mosím zaskočit tod do Jura. Je mi tam jeden Žid dlžen, idem si to zinkasovát. Len to už vezni, Ščevánko a hlad, abys neprišiel neskoro. Si predsa v susedstve Ivanovém, aby sa ti nedajbože nejaké neščastie neprihodelo! Poslúchni človeka staršieho, kerý ti len dobre chce.

Ščeván, obávajúc sa katastrofy, paklíček vzal a položil si ho do kufríka.

Vkročí do vozňa, kufor položí si nad hlavou, kde sa ukladajú balíky a dá sa čítať noviny. Číta, číta; o chvíľu však ťažký smrad začne mu dráždiť nos. Ščevánko dookola privoniava a myslí si:

— Čo tu komusi nohy smrdia, že je tu tak smradu?

Keďže bola horúčosť a ľudí vo vagóne mnoho, Ščeván si právom myslel, že tá jeho domnienka je správna. Ono býva zvykom, že bodrí naši dedinčania, vracajúci sa z mesta, radi si v lete vyzujú čižmy vo vagóne, „aby si nohy odpočinuly“. Tvrdá dlažba mestská, dlhé sem-tam chodenie unaví človeka, zvyklého na volnosť všestrannú, teda aj v obuvi a v chodení.

Ščeván sobral kufrík a išiel hľadať čistejší vzduch v inom vagóne. Prešiel niekoľko vozňov, až našiel jedon menej obsadený, čistejší. Sem si sadol spokojne a pokračoval v čítaní novín. Ale smrad len začal znova zaváňať. Ščeván sa obzerá splašený a nahnevaný, krúti nosom na všetky svetové strany a hundre si pod nos:

— Ná, pre Krista pána! Čo sa už celému svetu nohy potia, tak že celý vlak je už zasmradený, či kýho ancikrista?

Tak putoval náš Ščevánko z vagóna do vagóna i so svojím kufrom, ale smrad ako tieň — sprevádzal ho až domov. Nevedel mu ujsť.

Keď paklíček odovzdával Ivanovi Gavorovi aj s odkazom od sváka Ragana a Ivan paklík otvoril, tu sa z balíka vyvalily celé kotúče smradu. Smrad, ako sa vraví, mohol si krájať. Iba teraz porozumel Ščeván svákom predpovedanému výbuchu. Zahanbil sa veľmi.

— No, počkajte, vy starý kujon, šak já sa vám odplatím. To vám nezabudnem. Vrátim aj s úrokami veru! Stovozových striel centvov vám pálelo ohnivých do duše figliarskej!

Tak a podobne hromžil Ščeván a bežal domov. Doprovádzaly ho salvy smiechu súsedov, shromaždivších sa v Ivanovom obchode.