Sváko Ragan z Brezovej III

Smrť strynkej Raganéch ťažko doliehala na sváčka. O jej krutosti presvedčili sa až druhého dňa po pohrabe, keď strynkej ozaj už nebolo v dome. Sváčko cítili sa nesmierne opusteným a žialili, kade chodili, všade spomínali svojej družky. Ľudia, príbuzní i súsedia ich utešovali, ale všetko bolo marné, strynkú im nenahradily slová sústrasti, čo ako úprimne tlmočené. Nedivme sa, keď muž tak dlho žije po boku dobrej svojej manželky, jej odchodu bude vždy žialiť.

Nemal kto sváčkovi raňajky uvariť, v gazdovstve dohliadnúť, obzreť sa okolo domácnosti, uriadiť, lebo nebolo strynkej. Čo na tom, že tu bola Juda, ktorá ochotná na všetko usilovala sa nahradiť sváčkovi odumrelú svoju matku, ich gazdinú-manželku. Napokon — i ona mala vlastnú už domácnosť svoju, deti, čo jej nebolo možno naraz opatriť. Za nejaký čas teda sváčko používali pomoce svojej dcéry, ale za veľmi krátky čas, lebo sami nahliadli, že toľkej obete nemôžu žiadať ani od vlastnej dcéry. Preto nezbývalo im, ako uvažovať, že ako sa zariadiť do blízkej budúcnosti. Juda ich volala k sebe. Aby vraj predali šimla, kravy, čo ešte mali dve (vlastne iba jednu a druhú jalovičku, ale už nabehanú) a presťahovali sa k nej. Role by Judín muž vzal sám do prenájmu, ak by ich sváčko nechceli ešte rozdeliť medzi deti i s domom, ako súčiastku rodičovského majetku. Dom by dali do prenájmu odbornému učiteľovi Konipáskovi, ktorý sa prisťahoval na Brezovú s rodinou a nemá kde bývať.

Ale sváko veru nechceli ani počuť o delení, alebo prenájme. Nie, oni chceli ešte gazdovať. Na výmenok ísť — cítili sa ešte primladým. Keď sa človek takto odoberie na odpočinok, pripadá to, ako by bol vyradený z kruhu produktívnych ľudí, vyradený nedobrovoľne ač ešte vždy cítiacim v sebe dosť energie ku tvoreniu nových hodnôt. Aby ktosi išiel na Brezovej na takýto odpočinok — býva veľmi zriedkavým zjavom a menovite do prevratu takého prípadu nie tak bolo v tomto mieste. V poslednej dobe, menovite keď hospodárska kríza drví i zárobkovú možnosť našich Brezovanov, starší už skôr prepustia miesto mladším, aby sa oni borili za existenciou.

A tu sváčko rozhodli tak, že si najali staršiu ženu za gazdinú, ktorá im viedla skromné hospodárstvo a obriadila aj ich. Je pravda, že strynkú im nenahradila, ale nebolo iného východiska z núdze. Juda cítila sa trochu urazenou pre odmietavé stanovisko otcovo, lebo vedela, že „Jano robí, Jano bere“; keď v rodičovskom dome bude gazdovať iná, nuž akože „každé hrable k sebe hrabú“, bude aj ona z gazdovstva „kmásat, de sa len dá“. Ale protestovať sa nie veľmi opovážila, lebo poznala otcovu neústupčivosť.

Nuž a takto sváčko sa ďalej trápili a učili sa navykať na opustenosť svojho rodinného krbu. Ináč to nešlo, museli sa spriateliť s osudom, ktorý je nekompromisným. Pomaly prestali tak priveľmi žialiť za svojou družkou, navykali si. I úsmev sa dakedy zjavil na rtoch, ale do strúhania fíglov bolo ešte ďaleko. Ale doma to už predsa len tak nešlo, ako keď tu boli strynká. Hoci Beta bola veľmi príčinlivou a rozumela sa vedeniu domácnosti, predsa len to nebolo to pravé. Cudzí v domácnosti je a ostane cudzím. A pocit, že máme v dome cudzieho človeka, na ktorého je sverená celá domácnosť — nie vždy býva príjemným.

Za gšeftami sa už sváčko tak priveľmi do sveta nepúšťali, bárs neposedná krv brezovská trvale ich popoháňala von „medi ludí“. Uvažovali aj sami, že sa im vlastne neoddá už trápiť sa a hnevať s obchodovaním, menovite v zlých časoch dnešnej hospodárskej mizerie. Ešte kde-tu nejaký obchodík si spravili buďto na Brezovej, alebo v jej blízkom okolí, ale musel byť istý a výnosný; do riskantných podujatí ani sám, ani v spoločenstve s inými — sa nepúšťali. Vo voľnej chvíli buďto chodili ku svojim deťom, i s vnúčatmi sa pobaviť, ale to sa vie, že hostinec Tvarôžkov nikdy neobišli. Vždy si svoje obligátne tri deci modranského vínka vypili. Ale aj tu už nešenkovali sváčko Tvarôžek, lež ich zať. Oni aj s ich strynkou už pred 7 rokami pobrali sa do „penzie“. Pravdu mali. Aj práce majú ešte dosť na výmenku obidvaja. Strynká Tvarôžkech každého týždňa začnú s horného a sváčko Tvarôžkech zas z dolného konca navštevovať rodinu, poženených synov a povydávané dcéry. Všade sa pobavia trocha s vnúčatmi a lež ich všetkých len na samej Brezovej obídu, ubehne týždeň, toľká je ich rozvetvená rodina. Na druhý týždeň si to zas premenia a zahajujú návštevy zas s opačných koncov. Keď toho zunujú na Brezovej, odoberú sa do Bratislavy, Loku a inam, lebo aj tam majú synov a dcéry „učlovečených“.

Ale o sváčka Raganéch začala sa zaujímať verejnosť. Verejnosť v prvom rade ženská. Súsedky horné i dolné, známe, blízke i ďaleké prišly, ako obyčajne, na nápad, že veru sváčko by sa ešte mohli oženiť. Trochu smelý nápad u človeka 65 ročného, ale nedivme sa tomu. Mužský je vraj tak starým, ako sa cíti; možno, že aj tieto starostlivé matrony soznaly, že sváčko Raganéch sú mladším, ako by sa zdali a však teda, že by si nemuseli brať akurát šestnásťročnú, ale sebe primeranú. A takých je dosť na svete.

Sváko zprvu vytrvale odrážali od seba útoky súsediek, ktoré ich chcely „ovrabčit“. Prišla raz i Juda, chudera, celá poľakaná nad donesenými jej zprávami, že sa otec idú ženiť. Lebo, keď sa niečo takého len v prípravnom projekte spomenie, na druhý deň roznášaný je na všetky svetové strany chýr, akoby vec stála už pred uskutočnením. Sváko ubezpečili svoju dcéru a aj ostatné svoje deti, že sa neoženia a cudziu osobu do domu za macochu im neprivedú.

Hej, ale keď ženičky dorážaly a to jak priamo, tak aj nepriamo cestou svojich mužov — ozvala sa v svákovi aj slabá strunka dakedy; začali si sám seba všímať a pečovali o svoj zovňajšok voľákosi väčšmi, ako pred polrokom. Niektorí si ich zas doberali, ale tu sa vo svákovi ozval zas starý figliar, ktorý neostal nikomu ničoho dlžen, ako svedčí i tento prípad:

— Ste už jakýsi plešivý, sváčko a to sa mi zdá, že trochu priskoro — vravia im raz v šenku sváko Mosný.

— Ná, nemožem zato. Manka ma priskoro začali česat, ešče ked som bol v kolíske. Nuž nediv sa, že mi vlasy vypadaly.

Inokedy zas, keď ich dačo namrzelo, nerád očúvali nájazdy dohadzovačiek a dohadzovačov a takou bývala aj ich odpoveď. Raz im v šenku u Jana Krutého hovoria mládenci:

— Ožente sa, sváko! „Není dobře býti člověku samotnému…“

— Óch, veru neožením a čo ma jako budete ondiet s Písmom svatým. Já som už bol ráz ženatý a vy, viselci, ani jeden. Já som už starým na ženbu.

— To sa vám zdá, sváčko! — dorážajú mládenci. — Ešče by vám môhél Pánbo aj do rodiny niečo požehnat…

— Nerobte si fatiny ze starého človeka, vy viselci! Šak vám ani mysel po dobrém nejde. Čujte, čo vám poviem:

— Tod nedávno bol som v Senici, ale len tak, bez nošky, podívat sa na jarmek. Judín kmoter čakal ma na stanici s vozom, do kerého bol zapriahnutý starý valach a mladá hrebička. A vón ten pacholek furt ten pohánal, bičom šibal toho starého valacha, hrebičky sa ani nedotkél. Táto pri nom tancovala, ledvá hu udržal na oprate. Nuž hla, ani já nechcem, aby ma pohánala nejaká mladá žena a starej bosorky nechcem…

Útoky žien, sprostredkovateliek boly čo deň ostrejšími. Nedivme sa tomu, lebo Brezovanky sú tiež národ sám o sobe. Čitateľ pozná ich i z predošlých diel, písaných o našom sváčkovi. Brezovanky sa obyčajne zľaknú až tretieho dňa po tom okamihu, keby ich kto strašil, alebo chcel odstrašiť. Pamätáme sa ešte, ako Brezovanky agitovaly pre slovenského národného kandidáta, dr. Jula Markoviča, keď mal byť volený za poslanca do snemu bývalého Uhorska. Niektoré aj pozatvárali do Vacova. Tam vyplašily celý väzeňský personál i väzňov, keď — trepaly si kasanice. Doma Brezovanky bojkotovaly každého, kto sa opovážil maďarizovať im deti. Renegátom nahádzaly dreva do studien. Hej, ale keď deti dorastly, samy si niektoré poslaly do Diakoviec, aby sa naučily maďarsky. Tu pravda, nebolo sa im strachovať o zachovanie svojho slovensko-národného rázu, také dieťa sa už nikdy nezpotvorilo. Nu a keď vo vojne chceli na Brezovej odobrať zvon na kanóny, jedna Brezovanka sama dala mericu peňazí, len aby zachránila zvon pre svoju cirkev.

I z tohoto vidíme, že u Brezovaniek neni nikdy núdze o energiu. Šikovaly svákovi denne, z blízka i z ďaleka. A podivná vec, sváčko už popriavali sluchu námluvám. Zaujímali sa o každého, kto sa ženil. Raz večer sišli sa so súsedmi a súsedkami pod oknami na Gažéch lavičke. A tu vravia sváčko starej Kače Trtúške:

— Nále, Kačo, nále, že sa ten váš sused už oženél?

— Ta veru už sa ochmelél…!

— Óch! Lachko, čo nepoviete; a že hu už aj bil?

— To veru hu už cmál.

— Ná, čo; šak, ked ženu vybije, jako keby rolu pohnojél.

— Nech som huncút — ozvú sa sváko Durkéch — niekedy sa pritrafí, že žena nabije muža a to je potom tak, jako keby úhor pohnojél…!

— Aj to sa pritrafí! — prisviedčajú ostatní súsedia a súsedky. — Všelijako to býva v rodinách.

Sváko čo deň tým väčšmi podliehali náporu. Začínali sa smierovať s tým, že sa im treba naozaj oženiť a menovite, keď im dobré súsedky tak ochotne doporučujú i dobré partie. Po Jude odkázali aj ostatným deťom, že teda veru už nebudú bez ženy a oženia sa. Aby sa ale deti neobávaly, že ich snáď ukrátia na majetku. Oj, to nie, pred ženbou dajú na deti prepísať aj druhú polovicu majetku, ktorá po smrti strynkinej ostala na mene svákovom v pozemkovej knihe napísaná. Pravda, užitkové právo do smrti ponechávajú si sváko nad celým majetkom, teda i nad čiastkou, ktorá patrí deťom po odumretej matke.

Deťom nezbývalo, iba uspokojiť sa s otcovým plánom. Daromné boly všetky výsvetlivky a domluvy. Sváko povedali, že však to ešte nebude, ale keď sa im trafí vhodná partia, že si ju vezmú. Proti kategorickému vyhláseniu svákovmu nebolo odvolania.

A nevestu takú dosť skoro hlásily im dobré súsedky. Bola to nejaká vdova bezdetná, „Amerikánka“ hen zo Štverníkov. Nedávno sa vrátila z Ameriky. Aj „gabu“ mala mať údajne značnú; vravelo sa o polmilione korún československých, ale malo byť toho aj viacej. Bola už trocha „v rokoch“, ale čo na tom. Však za 18-ročného sa teda nechcela vydať, ale za sebe primeraného a to sa vie, že nie za kopaničiara, lež za mešťana, lebo ona už len na mestský „bisnis“ je navyknutá. Ženičky dobré doniesly jej zvesť až do Štverníkov, že teda v meste, (lebo Štverníky, ako kopanice patria ku Brezovej) by aj bol pre ňu vhodný ženich, asíce sváko Ragan.

Slovo dalo slovo, pro i contra a výsledok, že náš sváčko jednej soboty večera pobrali sa — nikomu sa na Brezovej nezmieniac ani slovom o svojom úmysle — do Štverníkov ku spomenutej vdove „Amerikánke“. A ostali tam veru aj cez nedeľu, ba vrátili sa iba v útorok domov. Za tri dni už sa vedelo v celom okrese, že sa sváko Ragan ženia a berú si „Amerikánku“. Slovo „Amerikánka“ stačilo, aby každému bola vopred daná odpoveď na myslenú síce, ale nevyrieknutú otázku, či nevesta má peniaze. Brezovan „sa do luftu nežení“. Peniaze musia byť s nevestou.

Nevesta svákova volala sa rodným menom Kača Grmálová a po nebohom mužovi Lustíková. Vo Štverníkoch meškala u svojej sestry, ktorá tam bola vydatá za Janom Bukátom.

Sváko potom boli ešte dva razy u Kačky a „bola ruka v rukáve“. Hneď si aj stanovili termín, kedy zadržať svadbu, síce nehlučnú, skromnú, ale predsa len primeranú, na ktorú treba pozvať aj miestne honorácie brezovské, počínajúc pánom farárom. Svadba sa mala odbývať u Bukátov vo Štverníkoch.

Tak v nedeľu poobede, keď mala byť svadba, dohrnú sa sváčko na svojom šimlovi do Štverníkov. Ich rodina a deti maly prísť z Brezovej až len po odbavenom sobáši, teda nie vopred. Sváko priviezli so sebou v košine Ivana Gavoru, za starého svata akoby. Bol Ivan síce od nich mladší o niekoľko desiatok rokov, ale to neprekážalo; on sa veľmi dobre rozumel i tohoto druhu povinnostiam. Pred domom Bukátovým čakali už svadobníci so strany nevesty. Títo privítali „mladoženicha“ a voviedli ho s vozom do dvora. Keď sváko odovzdávali koňa i voz do opatery Bukátovému pacholkovi, vedeli nájsť ešte príležitosť, aby Ivanovi nenápadne pripomenuli do ucha:

— A oné, Ivan! Tak mi to už len múdre zariad!

— Len sa spolahnite, sváčko!

V dome budúceho švagra svákovho boly porobené už všetky prípravy k hostine. Ale túto si nechávali až len po svadbe. Iba čo si stojačky čo-to zajedli a zapili. Medzi tým Ivan aj so starým svatom nevestiným utiahli sa do vedľajšej izby a voľákosi nevychodili odtiaľ. Keď sa dlho nevracali, poodišiel za nimi Bukát sám, ale vrátil sa čoskoro a ubezpečoval, že „šak už hned budú hotoví“. Ale veru tí neboli hotoví s jednaním ešte ani za hodinu a tým sa značne predĺžila aj doba, kedy mal byť v kostole konaný sobáš.

— Nále, Jano! Ná, čo je to, čo tam robia? Už by sme mali dávno íst! — reklamujú svadobníci, krom sváka.

— Hned to bude, počkajte, šak už je to jedno, ked ste tu! — utišuje Bukát nedočkavcov.

Ale veru nešli, lebo vyjednávači sa nevracali a čo ako reptali svadobníci. Už bolo slnko nízko nad Bielou horou, keď sa vytalúpil zo súsednej izby Ivan Gavora, celý upotený a ukonaný. Vystúpil z izby, lapil sa mocne pravou rukou za ľavú stranu pŕs, asi v tom mieste, kde Brezovania nosia šrajtofle peniazmi naplnené a zavolal:

— Teda už možeme íst!

— Tak teda podme — odpovedia svadobníci. A išli do kostola.

Abys’ vedel, milý čitateľu: Ivan v súsednej izbe vyjednával s nevestiným plnomocníkom a čiastočne aj s ňou „o gabu“. To značí, aby peniaze nedržala v príčinku, alebo v punčoche, lež dala z nich čím väčšiu čiasť, či v hotovosti, alebo vo vkladnej knižke, sváčkovi k dispozícii už pred svadbou, lebo po sobáši by si to mohla rozmysleť. Sváko túto zrejme najchúlostivejšiu stránku ich nahováračiek a svadobnej dohody nechávali schválne na hodinu pred sobášom, kde nemožno robiť drahoty. A nevesta si tiež rozmyslí, aby sa jej nesmial celý svet, že zutekala ženíchovi pred sobášom.

Ivanove vyjednávačky sa vydarily. Ináč to ani nemohlo byť. Keď sa lapil pravou rukou za „brezovský trezor“, bolo to pre sváka dobrým znamením, že už tam tríme vkladnú knižku, bez ktorej by svadba nebola možná.

Potom teda odišli najkratšou cestou do mesta ku sobášu, kde na nich pán farár a rodina netrpezlive čakali. Napokon aj boli sváko tomu rád, že prišli, keď už bolo odzvonené na večer a pán farár sobášil ich pri svetle sviečok. Aspoň nebolo toľko zvedavcov v kostole a po ulici, koľko by ich bolo bývalo pri dennom svetle. Po sobáši pobrali sa novomanželia i so sprievodom do Štverníkov, kde bola svadobná hostina.

A tak sa náš sváčko Ragan oženili po druhý raz, takto už 69-ročný. Vzali si vkladnú knižku s vysokým vkladom Hypotečnej banky Českej, filiálky v Bratislave a ku tomu „Amerikánku“ na prídavok. Žijú si a obchodujú ďalej. Žena sa tiež prispôsobila novým pomerom a smradu brezovských zolí. Keď sa dakedy ponosuje, že kože a zola smrdia, poznamenajú jej sváčko:

— Ná, Kačko! Ber plným nosom, aspon sa prv mine!

Kačka, sváčkova nová žena je ale hodne ambícizná. Videla kus sveta, má aj zodpovedavé nároky. Chce, aby sa sváko pustili do politiky a dali sa vyvoliť aspoň len za senátora.

Sváčko by teda „neboli od toho“ senátorstva, len keby mohli trocha lepšie žuvať. Veď už chudák nevládzu vlastnými zubami rozkúsať kvorku chlebovú, iba striedku. Musia im ju buďto strynká požúvať, alebo si ju rozmočia sám v káve, alebo v polievke. Sváko si vedia uctiť strynkiných tohoto druhu ambícií.

Svákovi sa teda podobný návrh páči. Možno, že do prichodiacich parlamentných volieb aj oni budú kandidovať.

A sváko si žijú spokojne ďalej.

Konec.