Sváko Ragan z Brezovej III

I

Čitatelia predchodiacich dvoch diel nášho „Sváka Ragana“ poznajú už intímny pomer sváčka aj ich strynkej ku senátorovi Stodolovi, tiež aj Stodolove vzťahy ku Raganovcom. Či sú to Dunajské Veľtrhy, alebo nejaká verejná slávnosť v Prahe, Raganovci tam nechybujú a vždy sa musia stretnúť so Stodolom. Pokiaľ ich ešte Pánboh na vlastných nohách nosí všetkých troch, nuž sa už len túlajú svetom, Raganovci za kšeftom, Stodola zas reprezentuje a robí hospodársku politiku. Raganovci ešte stále vedú si v evidencii, že Stodola neprišiel k ním na kyslé mlieko, však strynká vravia, že by sa aj sladké našlo a sváko, že teda aj kus husiny by nechybelo. Nemôžeme sa diviť, lebo senátor Stodola „fárá svetom“ skoro jak rodilý Brezovan, nemá času robiť takéto vizity, keď si môže snadno aj v mliekarni kúpiť kyslého mlieka, alebo yougurthu.

A je zaujímavé, že Stodola stretá sa so sváčkom nielen v Bratislave, alebo v Prahe, lež aj krom týchto miest, ba aj mimo hraníc vlasti našej Československej. Keď Stodola „rajzuje“, udržiava osožný zvyk, že totiž napíše pohľadnicu každému svojmu známemu a menovite vo volebnom svojom kraji. Autorovi týchto riadkov nezabudne ani raz zreferovať, kde sa stretol so svákom a čo tam tento robil. Autor si odkladá tieto pohľadnice, na dôkaz nevšedného záujmu Stodolovho o sváka Ragana. Bolo by účelné pohľadnice tieto snáď aj knižne zreprodukovať s ich obsahom, lenže chyba lávky:

Stodola na pohľadnici vynechá práve len pre známku miesto prázdne, ostatné všetko husto napíše, ba aj na druhú stranu, teda obrázok, ktorý pohľadnica znázorňuje, celý popíše. A ťažko je lúštiť Stodolovo písmo, krátky je naň aj dôvtip apatykárov a lekárnici predsa musia vedeť prečítať každý škrabanec, ktorý im lekári hodia na recept. Tomu k vôli vraj každý lekárnik chodí o jednu zimu dlhšie do školy, ako iný smrtelník, — rozumej do školy obecnej a do prvej triedy. A predsa sú aj títo fiktusi krátki na Stodolove hieroglify. Avšak, kto rukopis Stodolov bezpečne prečíta, sú pp. tajomníci bratislavskej Obchodnej a priemyselnej komory. Kto si teda v pomykove, čo si počať so Stodolovou „spomienkou“, pošli ju smele do Bratislavy na adresu Obchodnej komory, tam ti vec rozluštia spoľahlive.

Začneme najprv domácou spomienkou Stodolovou. Jeho pohľadnica z 11. júna 1930. z Karlových Varov prináša túto zvesť:

„Zdravstvuj Bratre!

Čo Ti mám sdeliť? Zaujímavú vec skutočne! Nedávno ubieram sa ku vode, ktorú pravidelne povinný je piť každý pacient karlovarský. Tu iba zďaleka už počujem: Hííí, hvóóó, hat, hvóó hat, híí! Sto striel žeravých okovaných do matere pálelo tým antobusom! Kdo to len desik boževečný vynašiel týto potvory antobusové?! Šak mi to ani prejst nedá. Ej, šak sa ti já naškerím, aj veru naškerím! Jak ti jednu jáknem s tým švihlom, hned ti gazda spieva Vzkříšení čekejme…! Ministra ti tvojeho nahánam, hned tedáž!

Nuž a koho to len vidím? Nášho sváka Ragana. Pre Boha reku, pozor s tým bičom, šak mi oko vyšlahnete!

— Ešče by vám stačelo aj to druhé na ministra — povedia sváčko.

— A čo tu hľadáte? — pýtam sa kamarátskym tónom.

— Nuž prosím, pán Stodola, čo má hladat Brezovan v Karlových Varoch? Za kšeftom som prišiél. Niečo som priniesél a niečo bych zas odniesél. Jako obyčajne. Jakožináč! Mám tu oné, v košine tri súdky, ná prišiel som pre vodu…

— A pre koho?

— Ná, už já mám na to kunčaftvov, kerí mi zaplatia tolkú cestu aj unuváciu. Sú to v prvém rade delenjakí tí správni radovia, čo majú tvrdé stolice, aby im reku zmakly. Potom mám hen v Košicách jedného prítelka, ale viselca, kerý sa mi oné, nedávno zaprisahál, že vón veru už nebude pit inakšiu, len karlovarskú vodu. Nech mu reku slúži na zdravie!

Nuž zdravstvuj i s tou vodou!

Tvoj starý Stodola.“

II

Potom sa podívajme na obsah dopisnice z Paríža, datovanej zo dňa 15. novembra 1930.

„A zase sa túlam po starých cestách, sťa Brezovan. Bol som aj na našom vyslanectve a koho tam vidím? Sváčka Ragana. Boli si navštíviť svojho krajana a príbuzného, pána vyslanca, dr. Štefana Osuského. Vraj len tak, po známosti, prišiel. Mal tu vraj aj kúsok roboty. Predstav si, zaujímal sa o dodávku futierka pre francúzsku armádu. Chce, aby vraj naši spojenci zkúsili aj brezovského futra, ktoré práve tak ako brezovské podešve vydrží až do úplného zodrania. A ja som presvedčený, že sváko si tu zjedná nejakú štátnu dodávku a potom by mali zas na čas zamestnanie všetci brezovskí garbiari. Tento žiarivý príklad brezovskej podnikavosti musím zreferovať aj v Obchodnej komore svojej.

Maj sa dobre!

Tvoj verný Stodola.“

III

Zatým by nasledovala pohľadnica z 10. júla 1929. z Amsterodamu, znázorňujúca akýsi „Wijnand Focking“ a prinášajúca toto sdelenie:

„Srdečný pozdrav! Sváka Ragana videl som na lodi. Anšiffoval sa do Ameriky. Chudobná Európa mu vraj nekonvenuje. Už má vraj aj na staré kolená dosť tejto mizérie s octom. Futro nejde, vlna nejde, paprčky nejdú, kože stoja, nuž je mu dlhý čas na pustnúcej Brezovej. Netečnosťou ešte nechce zomreť. Braček, skoro pôjdeme všetci ta, za ním! Stodola.“

IV

Ku pohľadniciam, poslaným Stodolom do Republiky z jednotlivých miest a po jednej, radí sa aj pohľadnica z Berlína, zo dňa 26. septembra 1930. s nasledovným obsahom:

„Srdečný pozdrav! Tu som, pravda, nevidel nášho sváčka Ragana, ale stretol sa s ním v Hamburku môj priateľ, minister Helferdings. Sváko Ragan nasedal vraj na loď do Austrálie, kde si veľmi mnoho sľubuje obchodne. Nazdáva sa, že do tejto čiastky zemeguľe sa nedostal ešte ani Baťa, tak teda je tam dosť miesta pre podnikavého Brezovana. Ja myslím tiež. Len mi je trocha divné, že sváko rajzuje bez jeho strynkej, ale nebojím sa o neho, lebo Brezovan sa vyzná aj v pekle.

Hovoril mi Helferdings, že Ragan sa u neho zaujímal o dodávku podošiev pre nemeckú armádu, ktorá veľmi derie podošve. Jako vieš, nemecký vojak musí sekať „Parademarsch“ po hindenburgovsky; nie tak, ako u nás, ľahodne. Nemecký vojak musí v pravom slova smysle sekať nohami o zem. Ký div, že zoderie veľa obuvi.

Dobre sa maj a pozdrav mi tam mojich voličov!

Tvoj: Stodola.“

V

A teraz nasleduje nie menej, ako 23 pohľadníc za sebou. A všetky vlastnoručne popísal lanského roku senátor Stodola na svojej ceste v Škótsku, Anglii a v Paríži. Začal písať v Edinburghu, pokračoval v Londýne a končil v Paríži. Z Londýna napísal 11 pohľadníc, na jednej začal a pokračoval na ostatných. Všetkých 11 zobrazuje budovu anglického parlamentu (Houses of Parllament from Parllament Square, London). Keby mi viselec aspoň každú inú pohľadnicu bol poslal, takto prichodí človeku čumeť len na jedon a ten istý obrázok. Obdivujem trpezlivosť Stodolovu; jednej osobe, toho samého dňa 11 pohľadníc napísať, ofrankovať, na poštu hodiť a popri tom si vykonať svoje povinnosti. To je záslužný čin a energia menovite u človeka jeho rokov, iste závidenia hodná. Príkladná je Stodolova memoria; začal písať horeuvedené v škótskom meste, cestoval, pokračoval v písaní inde a nevyšiel z konceptu. Predstav si, milý čitateľu, akou otravou musel byť senátor Stodola pre svoju spoločnosť na tejto ceste, keď stále písal a toľko písal! Hja, nevyhovieš každému! Keď má Stodola pamätať na celé rady svojich známych, nemôže sa venovať spoločnosti. To sme, pravda, ešte nezistili, ako si on rozdeľuje svoj čas, aby vyhovel týmto povinnosťam.

Prvá pohľadnica znázorňuje most „Forth Bridge, Edinburgh“ a sdelenie Stodolovo začína:

Edinburg, 24. júla 193O.

„Drahý Priateľu!

Už som Tí písal, že som videl vozík nášho sváka tam hore, na moste. (Je to síce most železničný, ale nejakým zázrakom sa tam dostal, sám neviem dnes, že ako. U Brezovanov netreba sa pýtať, ktorý, ako a kam sa dostane. Nejak sa on každý dakam dostane.)

A či ho potom nevidím v múzeu obdivovať tú guillotinu, ktorú tuná volali maiden (dievča) a ktorá zoťala aj vojvodov z Argylu? Môšeš si predstaviť moje ohromné prekvapenie, keď som sváčka videl tu, v Škótsku, kam som prišiel len na jedon deň. I spýtam sa sváka, tak po známosti:

— Akože ste sa reku, sváčko, osmelili až sem? Trafili ste?

— Nuž, pán Stodola, to je viete tak: Šimel sa nejak sám vymotál z toho Londýna a potom sme popásali a popotahovali sa pomály za nosom, rovno, kam nás oči viedly, až sme sa doredikali až sem. Tu by sme už, myslím, boli ven z nebezpečia…

— No, to by ste boli, sváčko — vravím zas ja, — ale čo vás akurát až sem dohnalo, reku?

— Nuž oné, pán senátor — odpovedajú sváko vážne, — prišiel som podat ruku Scotovi Viatorovi. Šak ho myslím poznáte dobre. Vón bol aj na vrbovskej volbe nebohého doktora Juliusa Markoviča. Potom by som chcel povedat aj tomu Václavovi Scottovi, že veru aj my máme zámky a hrady, aby aj nám prišiel tak, jako to vón vie, narobit takých povestí. Vón by mu to Daniš Pažický na Myjave vydál, ná a ked by to už bolo vytlačené, šak vón by sa už niekdo našiel, čo by to kúpél a blízo aj zaplatél… Ale šecko sa mi vidí, že vón mosí byt odniekál zpoza Moravy, ked sa volá Václav! Potom bych sa naozaj čudovál, čo ho čert až sem niesél a čo nepísal u nás a o nás. Teda nije o Brezovanoch, ale o Myjafcoch na príklad, alebo o drotároch.

— Ale sváko, — hovorím, — veď ten oný, to bol Walter a je už dávno mrtvý.

— Tak mu daj Pánboh lahký odpočinek a blažené z mrtvýchvstání — vravia sváko a zdvihnú širiak vysoko k nebesiam…

Ďalší obsah nášho rozhovoru musím Ti napísať už až z Londýna, lebo v Edinburgu zdržal som sa len pol dňa.“

Pokračovanie na dopisniciach z Londýna 25. júla 1930

— A čo nového, sváčko, na Brezovej? — pýtam sa priateľsky.

— Ná, ništ takého. Brezová stráca glanc, lebo to remeslisko smrdí. Ništ sa takrieč nevyrába. Remeslisko smrdí a to viete, pán Stodola: Ked sa nevyrába, ani sa nevyvádza. Každý si smrdí doma, šetko je zamrznuté, smiech sa na pysky nedostane, tratíme sa v ništ. A ked sa kúsek tej robotisky kde-tu ozaj zjavelo, „co jest to pro tak mnohé?“ Jeden z toho nevyžije a pre ostatných to nestačí. Šak aj sem som odskočél, reku abych niečo prefitovál. Reku, jak bych ešče na tomto svete zbohatél, ked už delenjaký potrimiskár zbohatél, — jak by sa reku aj mne ešče niečo utrelo. Nuž, neviem.

— Nuž, a akože sa Vám tu páči, sváčko náš?

— Ná, je to tu divný svet, divne sporiadaný! Ved vám tu aj páni a chlapi nosia sukne?! Nuž je mi to jakésik čudné; s kostelným riadom to neni. Já som si myslél, že to sú nedajbože také bradaté, fúznaté ženské. Ráz som sa ale presvedčél, že sa veru mýlim. Prišla Vám do takého miesta, kde, ponižene prepytujem a tri rázy odplut, len chlapi chodia, taká jedna ženská bradatá, fúzatá ani kopaničiar. Div, že som s nôh nespádél! Tak mi bolo šelijako. Začervenál som sa aj na sedmero, jak morák. A tu som sa na vlastné oči presvečél, že je to veru chlap na mieste. Malo ma porazit. A tu prišlo mi na rozum, že „ked prídeš medi vrany, mosíš kvákat jako ony“. Človek sa má prispôsobit. Napadlo mi, že veru idem si aj já kúpit takú suknu. Ej nú, ej, nú — myslím si, — len škoda, že tu neni ščil moja stará. Tá by mi svojej sukne poščala a zabili by sme jednu ranu dve muchy. Nuž, škoda, ale jakáž pomoc? Pre suknu asnaj nepoletím odtálto až na Brezovú…! Patrelo by sa mi obliect si též takúto potvoru, nech bych vyzierál na opicu sveta, vac jako takto!

No, dobre reku, keď si kúpite sukňu, musíte si k nej kúpiť aj gajdy!

— Och nije, to už nije, pán Stodola! — bránia sa sváko. — Gajdy u nás na Slovensku už vymierajú. Ešče sem-tam nejaký ten horniak tam z Vašieho rodiska zagajduje si pri ofcách, ale na západe toho inštrumentu už nemáme. Môj starý otec, daj mu Pánboh slávu večnú, vón jak mi hovorievál, veru neraz sa vytancovál pri gajdošovi, ale dneskajšia čeliadka, už, aby mala husle, basu a cymbál. A na hreben a stolec zahrat by jej ani nebolo dobré! Stostriel centvov žeravých, pánskych jej pálelo do…, eh skoro bych sa bol zabudél…!

Potom sme si sadli na vozík a išli do hradu Holyrood, sídla to škótskej Marii Steward. Podívať sa. Keď som svákovi ukázal, že kde zabili jej frajera Rizzia, zhrozil sa sváko a vravél:

— Oné, pán Stodola, ale to mosela byt predsa len mršina ženská! Ná, čo jej ten chlap prv krk nevykrútél, lež mu ho ona dala vykrútit? Toto by sa na Brezovej nesmelo dovolit! Dneskaj by též mali zetat každú takú ženskú a uvideli by ste pán Stodola, že hned by bolo lepšie na tomto svete. Trochu poriadku by nezaškodelo zaviest aj medi dneskajšie ženské. Verte mi, lebo nije, prissám, šak keby niekerej stará manka z hrobu stala, nepoznala by v niej svoje pokolenie.

— Jes, jes — hovorím ja svákovi.

— Čo to hovoríte pán Stodola? — spýtajú sa sváko.

— No, že áno, áno som povedal po anglicky.

— Leda tak, lebo já som si už myslél, že si pýtate jest, lebo bych vás bol ponúkél z husinú, alebo pagáčkom.

Obzerali sme všetko možné. Sváko mali radosť, keď videli zlatý náhrdelník, čo Mary Steward darovala svojim dvorným dámam. Mnoho sme ešte zažili v Edinburgu, ale nemám už času všetko to opísať. Poviem ti to príležitostne. Bude Ťa iste zaujímať, ako sa náš sváčko dohovorili v Edinburgskom hrade s vojakom, ako obdivovali mesto a miesto, kde pálili strygy. Ako som im musel vysvetlovať, čo to bol Covenant atď.

Ja teraz už odchádzam z Anglie a zdravím Ťa srdečne. Tvoj Stodola.“

Pokračovanie, ale ešte vždy z Londýna

„Tak teda vidím sváka sedieť na tom prastarom kamenom trône. Pre Boha, zvolám — preč odtiaľ, veď vás zavrú…!

— Ej, sto striel kopaničiarských im do matere pálelo! Rád bych vedél, prečo a rád bych vidél, kdo by na mna siahél! Šak já bych mu ukázál! Ale viete, oné… já tu už sedím dve hodiny a chcel bych sa tak po královsky cítit. Na Brezovej neni kde sadnút si na trún, reku treba využit tejto zriedkavej príležitosti…

Medzi tým ja som šiel urobiť svoju poklonu tomu frontu velikých mužov. Prídem nazad o hodinu a náš sváko ešte vždy si tam sedia.

— Nuž čo reku, abych vám sem aj strynkú objednal?

— Och nyje, pán Stodola. Nuž ked vám mám teda pravdu povedat — já račiej sedím na lúčkách pred gátorom. Od kedy tu sedím, môhél bych aj moriakvov vyliahnút, nielen kurence. Aj včera som tu už sedél niekolko hodín, len ma potom vyhodél taký obšajsník jakýsi, čo má taký hrnec na hlave, jako v Bratislave policajti. Už už že som ho nekmasél bičom po chlebárni, ale vôn viselec len mrkél tak trochu na to svoje rebro, čo nosí kolo pásu priviazané. Já som na fleku zbadál, že kerá bije a pobral som sa kade lachčie. To sa vie, že som mu prv zabohovál jaksapatrí, po brezofsky a išiel som do mesta predávat vlnu a futierko. Vlnu som si vzál len tak, na kšeft od Gavuru, šak ho poznáte. Ale mi už aj zima bolo na tomto kameni. Aby ho čert vzál aj s trúnom! Oné, pojme si vypit, pán Stodola. Aj mi je už zima, aj hrtán mi tu vyschél. Len či tu niekde majú to naše modranské, alebo aspon brezovskú, doma varenú slivovičku!

— To ja už neviem, sváčko — vravím smutne. — Presvedčíme sa! Ani ja som nebol nikdy od dobrej domavarenej, no a čo sa týka modranského vínka, to viete: Ja sa po smrti aj pochovať nechám v Modre.

Výjdeme von a predstav si priateľu, čo vidím? Šimel svákov zapriahnutý do vozíka a o jednej oprate. Pre Boha sváko, ako ste prešli cez kanál, cez more?

— Ná, snadno namúdušu! Já som sa viezél na šífe a tento môj krokodíl plával za šífom. Ked vyšiel na breh, videl som tam čakat veliké množstvo národa. Myslím si: Sanko, to teba čakajú. Sklamál som sa, lebo veru nije mna, lež mojeho šimla čakali. Čo myslíte? Bola to deputácia nejakého velikého spolku. Doniesli tam na breh veliký venec a ten zaveseli na hrdlo mojému tátošovi. Praj vôn ból tá prvá beštia konská, kerá preplávala more a preto sa mu dostalo tolkej cti. To sa vie, že mna jak keby posadél na kona, taký som bol pyšný.

— Nuž a reku, kde máte ten veniec? — pýtam sa, lebo som ho už nevidel na šimlovi.

— Ná, prosím, vôn ho zežrál, zkotél lež sme prišli do Londýna. To viete, pán Stodola: Tu ho neni kde popásat, jako u nás, v Nitranskej, tu by sedliaci pre bylku trávy veš hnali koleniaci po strnisku až hen do Hastrdámu. Tu je národ onakvý, moc lakomý.

— V Londýne ma vyhláseli za oného… no jakože sa to ale volá — dumajú sváko. — U nás, na Brezovej tak volajú pánske hríby, čo ich svine vyrývajú na pastviskách z kravatincôv, ale oné, ked si len na to nemôžem zmyslet.

— Snaď šampion, sváčko, — pomáham mu ja.

— To, to, také čosi, šampion mi povedali, že som. Potom mi dali jeden šiling a povedali, že sme obidva rovní rikordy. Reku nech. Nech som, len nech ništ horšieho neni, začo bych sa nebodaj mosél hanbit na Brezovej. Nech sme teda báraj rikordy!

— Ták, gratulujem pán šampion, gratulujem; to je vyznačenie veľké, s ktorým v Anglii veru nehazardujú.

— Pst, pst, pán Stodola — protestujú sváčko. — Tu mi to ešče môžete povedat, ale doma a na Brezovej ani muk, lebo by mi to ostalo. Tam niekerí viselci nemajú, čo robit, len mená vynachádzat poriadnym občanom. Ked by to tam prišlo, zajtrá ma celá Brezová volá šampionom.

— No, ale teraz poďme si vypiť — vravím, vidiac, že svákovi nejak tiež slina zasychá v hrdle.

A šli sme do najbližšej krčmy. Sváko ale neboli spokojný s anglickými liehovinami, chýbalo im modranské víno. Voľačo si síce viezli so sebou na vozíku, ale v Amsterdame stretli sa s nimi Amerikánci, ktorí sadali práve na loď do New Yorku, nuž vrhli sa na svákov súdok ani osy na mäd. Pravda, vínko im pekne zaplatili v dolároch, za ktoré si oni doma môžu zakúpiť niekoľko hektáčkôv modranského vína.

Potom sme sa pobrali ďalej, za nosom. Ja po známosti musel som vliezť do voza. Ragan ma nechcel pustiť peši, vravel, že „antonobílom“ síce prv dôjdem, ale svákov voz je najbezpečnejší na celom svete. Poznáš ma predsa, že ja nestrpím, aby mi vozidlo bežalo väčšou rýchlosťou, ako 45 kilometrov za hodinu, nuž neváhal som ani minuty a prijal ponuk svákov. On si sadol na predok na hrántik a ja na zadok do košiny, na viazanicu slamy. Boly tam aj baranie rohy a dačo futierka. Sváko šibli šimlovi po slabinách a… hat, hvo hat, hvo, týhí hat…

Hej, ale neviezli sme sa my ani päť minút v kľudu. To si mal, Elo, videť, čo sa to s nami strhol o chvíľu za víchor! Všetky nešťastia vzduchoplavby sú ničím proti elánu, akým šimel uháňal po londýnskych uliciach. Predstav si, ako zbadal ohromnú reklamu zubnej vodky „Odol“, veľkú postavu, vezenú na voze, krútiacu nešeredne očami, zuby ceriacu a jazyk vypľazujúcu — dostal z toho strach. Zaryčal úzkostlive, zdvihol chvost a hybáj… Uháňal o zlomkrk po najživších uliciach Londýna a to stále cvalom. Tam prevalil policajta, tam zas zaprel do nejakej svekruši, tu donútil zastaviť tramway, inde zas mrsknul zadkom po automobíle.

Pri tejto šialenej jazde mne už o strach nešlo. Však bojazlivosť by tu aj tak bola málo spomohla. Sváko kričia na šimla hlasom veru tiež prestrašeným: „Hvo, hvo, hvo; no čo sa blázniš, ty chrchút jeden! Kolko rázy predbehél na Bielej hore pred teba jelen, alebo diviak a nelakél si sa a tu, — och, čo len mám spomínat! Hvo, hvo, maj rozum, lebo ta vyčešem, že zabudeš anglicky na fleku!

Šimel veru neposlúchol. Ja som sa pevne držal obidvoma rukami griefu, či lojtry. Dakedy aj som sa poobhliadol, čo je za nami, oddajúc sa úplne vôle božej. V tom odrazu zbadám, ako za nami uháňa policajt na kole. Marná sláva, kamarát! To boly dostihy! Všetko vystúpilo šimlovi z cesty. To bol rekord. Všetko zastalo; uháňali sme sťa meteor. Tento raz sa svákovi nevyplatilo, že pegas mu je riadený iba jednou úzdou. Keby bol mal aj druhú, bol by ho snáď udržal. V tom sa blížime London-Bridge. Toho som sa bál hrúzyplne. A skutočne, aj sme zapreli do jednoho válca, ktorým tam cestu válcovali. Vyletel som s voza veľkým oblúkom, ale na šťastie zachytil ma v letku jedon policista.

Spamätal som sa rýchle, keď už som stál na vlastných nohách a pretrúc si zrak, hľadel som, čo sa stalo so svákom. Nuž videl som iba zodvihnutý koňský chvost, bičisko bez biča, fajku, zadok košiny a prach. Bola to vari iba vidina. Potom všetko zmizlo a ja som tam ostal sám, iba čo o chvíľu prišlo záchranné auto, ktorým ma chceli odviezť vraj do nemocnice. To sa vie, nešiel som.

Prosím Ťa snažne, ak sa dozvieš na rýchlo, čo sa stalo so svákom, kam sa podel, — napíš, alebo telegrafuj mi do Londýna, Hotel Savoy. S Bohom! Tvoj Stodola.“

Pokračovanie, ale už z Paríža

„Nuž vieš, drahý priateľu, pomaly ani neni k uvereniu, čo človek vidí všetko na tomto hrbatom svete.

Predstav si: Keď som sa plavil loďou z Dover do Calais, nuž čo vidíme? Neveril som vlastným očiam. Poutieral som si ich hore-dolu vonkoncom, vzal na to dupľované okuliare a vidím v prostred oceánu (lebo kanál je časť oceánu) plávať brezovský vozík. Čo myslíš, kto v ňom sedel? Nik iný, ako náš sváko Ragan, viselec. Sedel si tam, ani čo by sa bol ubieral dolu Holeškou k Vrbovému na jarmok. Krútil si pyšne bičom na všetky svetové strany a pod chvíľou zavolal na šimla: „Hí, hvo, hvo hat, hvo hat!“ Dakedy si aj zapraskal bičom, až sa more ozývalo.

Loď naša pomaly priblížila sa ku tomuto čudesnému plavidlu, takže sme ho s nej mohli lepšie sledovať.

Šimel na predku rezko zaberal do morských vĺn, ktoré sa okolo neho penily, ani pri bóre na Jadrane. A mal bys videť obrázok, ako sa sváko zaistil proti prípadnému utonutiu. Kraje vozu mal celé ovešané svinskými mechiermi, ba aj šimlovi z nich priviazal z dvadsať. Táto primitívna zábezpeka držala nad vodou svákovu archu, takže si mohol bezpečne sedeť na svojom hrántiku.

Tento nevšedný obrázok vyburcoval z kľudu aj lordov, ktorí sa viezli na tejto lodi. Povyskakovali z lenošiek a ponáhľali sa každý v tú stranu, na ktorej plávala svákova archa. Niečo podobného ešte nevideli. Angličanov príslovečný kľud ťažko rozvykláš, ale teraz ním náležite zahýbala svákova odvaha. Áno, brezovský koráb natieral to z Anglie cez more do Francie.

Na šťastie, alebo nešťastie zazrel ma aj sváko a spustil na mňa z plného hrdla:

— Pán Stodola, pán Stodola, ukážte mi cestu do Calais! Tuto vidím len samé more a konca mu neni. Kdo to jakživ potrebovál tolko vody! Šak veru sa tomu divím!

— Držte sa, sváčko, vždy za našou loďou — odpoviem mu. — I my ideme do Calais, len rovno za nosom dirigujte šimla…!

— A pre Boha, sváko! Ako ste sa dostali zas na toto more?

— Ná, prosím vás, veru snadno! — odpovedia sváko. — Aj já chcem byt šampionom a nielen tento moj šimel. Patrí sa, abych aj já, jeho gazda bol pre seba tým oným, no, jako sa to ale volá…

— Šampionom, sváčko, šampionom — pomáham mu ja zo spletitosti neznámych mu výrazov.

— To, to, na mú dušu! To chcem byt a mat to aj na písme! A ščil s Bohom, pán Stodola. Vidím, že slnko už zapadá a já sa mosím ešče za vidna dostat do toho allasu v Calais…

— S Pánom Bohom choďte, sváčko — odpoviem mu a lordi mrkajú raz na sváka, potom zas na mňa, nijako nechápuc moju známosť so svákom Raganom. To teda každý zistil, že čia je archa, kto je jej gazdom, lebo sváčko sa ani ten raz nepustili do šíreho sveta bez tabulky na ľavej strane griefov zavesenej.

Sváko sa teda rozlúčili so mňou. Praskli šimlovi medzi rebrá bičom, krútili ním na všetky strany. Tu bys bol mal videť, čo potom prišlo! Šimel začal tak rezko zaberať nohami, že veľké vlny vody ním vytlačené, začaly zdržovať našu loď. Tá začala trocha zaostávať, hoci loďné šrouby horečne pracovaly.

Na lodi sa strhol hrozitánsky hluk, nepokoj, šomranie. Lordovia nechceli za nijakú cenu dovoliť, aby obyčajný brezovský šimel predbehol najrýchlejšiu loď anglickú, na ktorej sme sa viezli. Kapitán vydal prísny rozkaz, lepšie prikladať pod kotel a napnúť celú silu motorov, aby loď predbehla vozík. Vyzerali sme od dymu všetci sťa černoši. Ja som sa rodácky tešil, že krajan z Brezovej je len predsa chlapík a nedá sa.

Ale marná sláva, prízvukujem, marná! Naša loď to nevyhrala, hoci námorníci vykonali všetko možné, aby zvýšili výkonnosť strojov. Keď sme dorazili ku brehu, v morskom kúpeli Calais už vítali nášho sváka, lebo zatiahol medzi kúpajúce sa obecenstvo. Tam už jemu (a nie šimlovi) zavesili na krk veniec a prehlásili ho šampionom. Potom som sa s ním zase stretol v krčme. A tu bys bol mal očúvať, čo všetko vedel rozprávať. — Nuž, reku, ako sa Vám páčily ženy na pláži, alebo v piesku? — pýtam sa sváčka o chvíľu.

— Nále, škoda hovorit — vravia sváko. — Že sa nehanbia takto holé sa ukazovat na ostudu sveta! A chudé sú veru jako došky, ked už ze sto rokôv visely na stodole. Je to tu hyd! Neni nad naše slovenské ženy. Naším ženám neni páru na celém svete!

A týmto aj ja končím, Elo moj, aj ja Ti hovorím, ktorý denne vidím mnoho žien, že niet ľúbeznejšej ženy, niet prelestnejšej devy nad slovenskú a najmä keď si oblečie náš skvostný slovenský kroj, niet jej páru na svete! To povedz všetkým, že im to odkazuje Tvoj starý Stodola.“