Sváko Ragan z Brezovej III

I

Čitateľom prvých dvoch dielov nášho sváčka Ragana známou je historia s odlukou Košarísk od Brezovej. Predtým mali Košarišťania s Brezovanmi všetko spoločné: rychtára, úradských, notára, bujáka, vajčiaka, kanca, (capov si dochovávali zvlášť na Brezovej i na Košariskách) trhy i železničnú stanicu. Cirkevne už boli rozdelení, lebo Košarišťanom a k ním patriacim kopaniciam (a tých je značný počet) je trocha priďaleko dochodiť do brezovského chrámu na bohoslužby. Priznajme si, že dnes je už svet trocha pohodlnejší, nuž každý sa usiluje urobiť si život čím ľahším, šetrí sa a hľadá pohodlie.

My tu už nejdeme uvádzať príčiny, pre ktoré sa Košarišťania pred pár rokmi rozišli s Brezovanmi. My ani nechceme vynášať svoj posudok o tom, či tak dobre urobili, alebo nie, lebo nám takýto prezentujú už košarišské ženičky. My máme jednych i druhých jednako radi a želáme všetkým len najlepšie, mnoho zdaru vo sväzku pokoja. Ale neujde našej skromnej pozornosti, že Košarišťania odlukou predsa len ztratili. Ba čo sa len nestalo toť nedávno. Boly obecné voľby a čuj svete: Košarišťanom sa ušiel rychtár z kopaníc. Áno, on rychtáruje doma, na kopaniciach košarišských. Dotiaľ kopaničiari pekne v každom ohľade držali s „meščanmi“, alebo dedinčanmi. Hlasovali pekne s nimi, ako sa patrí na členov súročenstva, ktoré my obcou voláme. Hej, ale keď nadišla voľba rychtára, kopaničiari si dali hlavy do hromady a volili svojeho. A teraz, kto chce s rychtárom jednať, musí pekne na kopanice. Nu, — nedá sa nič robiť a treba vydržať, kým neprídu nové voľby obecné.

Ale nie tak smýšľajú košarišské ženičky. Tie najväčšmi nadávajú na odluku, lebo Brezová bola ich jediným obchodným i úradným miestom. Tam si predsa každá mohla odpredať kúsok masla, nejaké vajíčko, alebo sliepku, hus, kačku a pri tom si vybavila aj úradnú povinnosť, ak takú náhodou tam mala. Na celú túto prácu stačilo jej jedno doobedie a odpoludňa už mohla pracovať v domácnosti, v hospodárstve.

Dnes? Eh, škoda spomínať! Košarišťanky majú rychtára na kopaniciach, ktorý neúraduje denne a presne, ako brezovský. Má on aj svoju prácu okolo hospodárstva a to je mu najmenej tak dôležité, ako rychtárstvo, teda aj toho si musí hľadeť v stejnej miere. Nie vždy je doma k službám občianstva, lež treba ho vše sháňať po poli.

Keď Košarišťan príde dnes na Brezovú, považovaný je za prezpoľného. V trhový deň musí platiť mýtny poplatok od voza, od statku a košarišské ženy zas od všetkého, čo donesú na trh, na Brezovú. Kto to len jakživ videl? To je citlivá krivda, ktorá sa takto stala Košarišťanom, bárs, je pravda, že ich vinou, lebo Brezovania ich pri odluke upozorňovali, aké bude mať následky ich odchod zo spoločného, obecného sväzku. „Odlúčeli ste sa, ste prezpolní, jako Hradiščania, alebo Jabloničania a preto mosíte platit mýto“ — prízvukujú Brezovania Košarišťanom.

Odluka trpko dolieha na Košarišťanov. Ich jedine najbližším trhom je Brezová. Do Vrbového majú trocha ďalej, tam sa neoddá zachodiť povedzme s kúskom masla, pár vajciami, alebo párom kuriat na predaj. A teraz si predstavme búrku nevole gazdiniek košarišských, keď musia statočne zaplatiť mýto a prihodí sa, že nepredajú na trh donesené plodiny. Stane sa aj to, že treba tieže niekoľko ráz poznovu priniesť do mesta, to sa vie, že vždy treba mýtne poplatky platiť. A keď čo chcú od svojho rychtára, zas poobede musia za ním bežať na kopanice. Toto všetko prv nebývalo. Gazdinie košarišské tieto trampoty nepoznaly pred tým. Nuž, ký div, že začínajú mužom „mydliť“ hlavy. Ide to už aj chlapom na nervy a radi by napraviť chybu, ktorú pred tým ukvapene vystrúhli. Ženy im najväčšmi letia na hlavu a nedajú ani spať, kým obecnú správu neprivedú do starej koľaje.

Nedivme sa, keď toť nedávno vyhľadala sváka Ragana na Brezovej deputácia asi desiatich Košarišťanov, naporad to známych, ba aj spolužiakov svákových, aby si vyžiadala rady svákovej, ako tu zjednať nápravu. Výpravu v tržný deň doviedol do Raganov starý Kostelný.

— Vieš, Sanko, my ideme k tebe s dúverú. Poznáme ta dobre, šak sme aj tuším jakosi v rodine…

— Odrazu sme v rodine — ozvú sa sváko — a pred tým, ked ste šecci strečkovali, len delit a delit — tedy som ti nebol rodinu, há?

— Nuž, oné, Sanko, šak teda čo bolo, na to zabudnime a nespomínajme starých hriechvov. Šak aj Písmo hovorí, že „slunce nezapadejž nad hněvivostí naší“… — dôvodia sváko Kostelný a pokračujú:

— Vieš, Samuško, my sme teda s dúverú prišli k tebe. Vieme, že si zbehlý v celém svete, máš reku známých tu aj tam. Mnohos vidél a dost toho aj vieš…

— Nebodaj bych nebol úradským, kebych aj čosi nevedél! — ozvú sa sváko Ragan povedome.

— Šak my to dobre vieme — vravia starý Osúch z deputácie. — Šak aj preto ideme prv ke hlave a nije k „riti“.

— Hovor múdre a nije jako v maštali! — napomínajú sváko Kostelný súseda Osúcha.

— Oné, Sanko… no, kde to ale som?!

— Ná, sedíš hen u mna na lavici — odpovedia pohotove sváko Ragan, — kde bys inde ból?!

— Nyje, ale kde som prestál? Ahá, už to mám: Poznáš sa aj s tým Hodžom, Stodolom, bol si aj u pána prezidenta Masáryka. Bol si aj inšpektorom cirkve, chodél si často aj s hyndžiliermi, čo tu merávali chotáre a tak dále, a tak dále. Obrátéls sa ve svete vac, jako my; nuž oné, reku abys nám poradél, že čo a jako. Jako by sa to dalo urobit, aby šetko bolo v poriadku, čo je naše nech je aj Vaše a nech sme zas jako Písma hovorí: Jeden ofčinec a jeden pastýr! No, či neni tak, susedia?

— Na vlas je tak, múdre hovoríš, jako keby sme my hovoreli — prisviedčajú ostatní súsedia.

— Occuprissám, aj ministrom by mvôhél byt: ten Kostelný, tak akurátne hovorí — poznamenáva starý Boor.

— Nech by zas bolo tak, jako predtým bolo! — kričia už všetci členovia deputácie. — Aby sme sa spojeli!

— Ná, a či sme vás z Brezovej vyhánali? — spýtajú sa náš sváčko. — Mvohli ste tu ostat, šak miesta bolo dost aj pre vás!

— Nále, Sanko, nále, už ale oné! Nemosél bys tak akurát staré hriechy pretriasat. My už vidíme, že sme zrobeli chybu, preto sme tu, aby sme hu napraveli — podotýka starý Škrabák, zvaný ináč Pavelčiakom. — Povedz nám, čo by sme to, jako a kde mali načat, aby sme sa zas spojeli, jako to bolo za časvov naších otcvóv a starých otcvóv.

— Nuž, ludkovia mojí, váš rozsobáš s nami išiel tažko, šak to dobre viete, kerí ste za tým chodeli, ale nový sobáš bude — tak vidím, ešče taščí — vravia sváko Ragan.

— Ná a prečo by mal byt taščí? — spytujú sa razom všetci Košarišťania.

— Vidíš ich, viselcvôv! Asnaj my Brezovania máme platit svadbu a což jeho jest. Ked ste sa deleli, rozsobašovali, platte si aj za útraty. A oné — pýtajú sa sváko Ragan — ludkovia mojí? A kolko toho máte, tých trôv, keré ste vynaloželi na delenie? Tak viem, chodeli ste de kade, aby vás len úrady čím skôr od nás oddelely a čo ste s tým získali? há? Tu to máte, ked vám to už na lopate mosím povedat — dôvodia sváko. — A kolko máte toho dlhu za delenie, há?

— Nuž toho by ani tolko nebolo — vravia sváko Kostelný, takto hlavný mluvčí deputácie. — Toho by sa Brezovania akurát nemoseli obávat. To sa vie, že by sme chceli, aby sa to nejak společne zaplatelo. Moc toho neni, šak to ani za reč nestojí! Čo to máme akurát aj spomínát.

— Ná, šak sa nehanbi a povedz, kolko ste vyplateli na rozsobáš s nami, aby sme to vedeli tu, zoči voči a podla pravdy „kamarádmi si budme a dlhy si platme“.

— Ked to teda akurát chceš vedet, Samuško mvôj, poviem ti. Nuž, je to maličkost, kerá veru ani za reč nestojí! Či je tak, susedia? — Kostelný sa obráti k ostatným členom deputácie a zrejme žiadajúc ich o súhlas.

— Occibohuprissám! — súhlasia súsedia Kostelného.

— Nuž je to akurát stopadesáttisíc koruniek, jak jeden grajcar. To je maličkost, to ked budeme spolu, snadno to za rok v prirážkách zaplatíme. Nuž, ked už vieš, čo nás stál rozsobáš, porad nám, Samuško, kde a jako to máme načát, aby sme sa naznovo zesobášeli!

Sváko sa „po brezovsky“ poškriabu ľavou rukou za pravým uchom ponad čapicou, odplujú si na pol kilometra, poobhliadnú sa po všetkých deputantoch a na konec vravia:

— No, bola to drahá paráda. Taký luxus si ozaj len Košariščania mvôžu dovolit. To by svadba naša zas mosela byt lacnejšia, a asnaj aj celkom lacná. Nuž, ludkovia mojí, šak ma poznáte!

— Jak starý peniaz alebo deravú grešlu ta poznáme, Sanko! — volajú prítomní, sťaby natešení, že sváko im dajú prijateľnej rady.

— Ale oné: Já sa držím starej pravdy a to je, že „priatelia si budme a dlhy si platme“. Čo ste si navareli, to si aj zecte. Najprv si ze svojeho vyplatte tých stopadesát tisíciek a potom sa môžete ohlásit, že teda chcete stúpit s Brezovanmi ve svazek manželský na večná veky. Dokál nemáte dlh vyplatený, tažko by sa nám, úradským s vami jednalo.

Odpoveď svákova Košarišťanov prekvapila, poneváč neboli na ňu pripravení. Mysleli si, že Brezovania im hneď padnú okolo krkov a ono zatiaľ nič. Deputanti poďakovali sa svákovi za radu a oznámili, že ju povedia najprv svojím ženiam doma a potom v obecnom výbore košarišskom.

Jako urobili, to nevieme, ale čo riadky tieto píšeme, nový „sobáš“ medzi Košariskamí a Brezovou neni ešte ujednaný.

II

Známa je borba Brezovanov o okresné sídlo. Chceli ho mať na miesto Myjavy. Brezovania mali ku tomu mnoho dôvodov. Po vojne rozvinula sa ich obchodná činnosť v miere velikej, bárs aj v okruhu značne ztenšenom proti predvojnovému. Nuž mali stále do činenia s úradmi a tým k vôli museli každú chvíľu behať na Myjavu. Pochopí každý, čo znamená toľká strata času pre obchodníka, ktorý musí každou minutou rátať. Nič nezmohli doma. Ešte aj pre mizernú legalizáciu podpisu musia i dnes bežať so všetkým na Myjavu. Banky brezovské a obchodníci musia si zmenečné akcepty domicilovať na Myjave, lebo na Brezovej by si nemohli dať — v páde, že by dlžník zmenku na čas nenaplatil — protestovať, poťažne taký protest na Brezovej by bol pridrahý. Verejný notár až do nedávnej doby i pre Brezovanov býval až v Senici. Teraz už i na Myjave majú svojeho. Súd, okresný úrad, zverolekár — všetko na Myjave. I testamenty sa ťažko uzavieraly Brezovanom na smrteľnej posteli, lebo úradný orgán k ich legálnemu vystaveniu musel byť dovezený až z Myjavy.

Nevraživosť Brezovanov na Myjavcov datuje sa od dávna. Má ona svoje korene i v chovaní sa niektorých Myjavcov pri markovičovských voľbách vo Vrbovom, kde veru Myjavci nemohli ísť hlasovať do Vrbového pod bielou zástavou, ako Brezovania, lebo nie všetci držali spolu, pri kandidátke dr. Jula Markoviča. Naproti tomu Brezovania do chlapa vydržali a právom si rozvinuli svoju bielu zástavu na čelo voličského sprievodu. Toto hľa, Brezovania vše ešte vyhodia na oči Myjavcom. Nu a vtedy, po prevrate Myjava ešte nemala ani železnice, tak že okres s kultúrnym svetom spájala iba železnica brezovská.

Pri kolkovaní peňazí (rakúsko-uhorských bankoviek na československé štátovky) v r. 1919-om mnohí Brezovania „oščiadali“ sa „jaksapatrí“ okolkovať si svoje peniaze na Myjave. Priznajme si, ono vtedy bolo tých šupákov na Brezovej veru dosť, nuž niet divu, že nie každému chcelo sa ukázať zvedavým očiam myjavským, koľko má peňazí. Nuž, kolkovalo sa všeliako. Kolkoval každý člen rodiny po troche, kolkoval otec, matka, deti. Na každého sa pripísalo niečo. A Myjavci takto nemali prehľadu, ktorý Brezovan koľko má presne peňazí.

Raz sa chytili sváko Ragan do hádky s Danišom Omastom — takto Myjavcom. Bolo to v dobe, keď zúril boj o prenesenie okresného sídla na Brezovú. I vravia sváko:

— Nnno! Na Myjave máte šetko „chýrne“ aj „maso“ aj „kašu“. Vy ste mi tam šetko fajn futíerka, len čo je pravda!

— Bádanimam — odsekne Daniš Omasta — vy Brezovania jiete zas „kašššu“ s troma š a „massso“ též s troma s. Ale aby ste vedeli, my máme na Myjave peknejšíe ženy, jako vy henkaj na Brezovej…

— Ná, nech; nevídali na mú dušu! Na Myjave máte pekné ženy, ale škaredé kravy. My, na Brezovej máme snád kde-tu aj odchodnejšie ženy; ale zato pekné kravy.^[2] Teda oné, Daniš, abych reku nezabudél: Viete vy Mjafci čo? Bár sú aj vaše ženy pekné, my si na Brezovej spievame takto:

— Bádanimam, sváko, ale ste mi dali! — obšíva sa Daniš. — Ná, šak s tým sa ani nesmiem ukázat doma, šak by ma utopeli, kebych im to povedal.

— Neboj sa ništ — posmelujú ho sváko. — Šak ked bude sídlo okresu na Brezovej, potom by sme ti inakšiu pravdu prisúdeli, jako by ti hu prisúdeli doma!

„Vysmotreli“ chudáci Brezovania všeliaké argumenty pre sriadenie okresného sídla na Brezovej, ale čo na plat, keď tam nemali budov, do ktorých by pojali kancelárie úradov i okresného súdu. Vláda československá by im toho bola dožičila. Z projektu nejak sišlo a ktož ho vie, či by sa dal dnes ešte uskutočniť.

Brezovania sa nachodili v deputáciach k ústredným úradom, chodili ale aj Myjavci; aby im boly úrady ponechané. Raz išla veliká výprava k nebohému županovi Zochovi do Bratislavy so žiadosťou, aby sa za Brezovanov prihovoril pri vtedajšom Ministerstve pre správu Slovenska, že by toto okresným sídlom urobilo Brezovú. Zoch prijal Brezovanov zvlášť priateľsky, posadil sváka Ragana do mäkkých fotelov, taktiež aj ostatných počastoval. Potom sa ich spytoval na obchodné pomery brezovské, ako „ide“ koža, futro, podešve, vlna, glej atď. Keď si o všetkom priateľsky porozprávali, odrazu si minister telefonicky povolal župana do svojho úradu, deputácia odišla domov na prázdno, lebo ich mluvčí v priateľskom besedovaní zabudli, čo chceli povedať a čomu k vôli prijachali vlastne všetci do Bratislavy.