Sváko Ragan z Brezovej III

I

Povieš milý čitateľu, že teda podobných príbehov očul si o našom svákovi dosť v predošlých dvoch dielach, že pre tento raz by sme ich mali snáď vynechať zo svojho líčenia.

Nie tak, priateľu! Obchod značí život, ruch na Brezovej. Keď Brezovan nemôže obchodovať, je s ním zle, veľmi zle. Na Brezovú menovite teraz dolieha priveľmi psota. Hospodárska kríza neobišla ani našich garbiarov. Niet tu jasnej nádeje do budúcna, žije sa s dneška na zajtrajšok. Aj náš sváko nadávajú na zlé pomery. Ani humor sa už tak nesúka, ako pred tým, keď bolo kde a komu predávať. Dnes sú Brezovania tak trocha uštipační aj svojim humorom, predsa však kde tu humor sa ešte zrodí, ale to vari už len tak, následkom sotrvačností. Mladí sťa by už nemali ani buniek na fabrikovanie humoru, iba ak čo podchytia od starých.

Tu hľa je ukázka humoru, zrodivšieho sa v hospodárskej krízi:

Idú tot raz náš sváčko „dolu mestom“. Zpod brány Jana Kolembu Martinového šteká na sváčka malý psík, breše ani zúrivý. Možno, že poznal vo sváčkovi veriteľa svojho gazdu, ktorý im dlhuje za futro už tri roky prez šesťsto koruniek a nemá sa k plateniu.

Sváko sa otočia, podívajú na hafana, odpľujú si končito cez zuby a povedia tak trochu hlasnejšie:

— Moc tisíc centvof striel ti do matere pálelo tureckej! Ná, šak tvoj gazda je vačší pes a neščeká! Nehanbíš sa? Ideš domu, nech ti gazda r… líže!

Pes schúlil chvost medzi zadné nohy a odbehol do dvora. Sváko zatým pokračovali v ceste. Sotva urobili sopár krokov, ktosi ich potľapká po rameni od zadu a povie radostným hlasom:

— Ná, nazdar, sváčko, nazdar…!

Sváčko ani sa len neobzreli, kto ich to tak dôverne potľapkal po rameni, iba čo si druhou rukou uhľadili kabát na tom mieste, kde ich ten dobrodej tľapkal a odseknú mu, nezastaviac sa v kroku:

— Ništ! Na mna to neplatí! Mne neplatia, neplatím ani ja nikomu!

Rozumej, sváko vycítili z príliš dôverného pozdravu tohoto, že majú do činenia s ich veriteľom, Sankom Matulom, ktorý bol rád, že sa so svákom stretol a nevdojak ich upozornil, aby platili. Preto tá rezolútna odpoveď svákova.

II

Oňahdy ubierali sa sváko „hore mestom“. Práve uvažovali, ako zaplatiť porcie, aby nebolo treba z hotového „v banku“ vyberať, keď dohonia pred sebou troch súsedov. Títo nešli spolu, ale jeden pred druhým. Každý si bafal z fajky a hľadel starostí plný do zeme. Prvý z nich zavzdychne si hlasne:

— Hm, hm!

Druhý:

— Ja, Ja!

Tretí:

— Ej nú, ej nú!

A sváko posledný zavolajú na všetkých:

— Ná, susedia! Martin, Jano, Tomáš! Nehovorte tak nahlas o svojich gšeftoch!

Tí sa ozreli a prestali takto „hovoriť“ o svojich obchodoch.

Obišli sváko súsedov a o kúsok ďalej dohonia zas Jura Trtúcha z Baranca, jako kráča smerom ku fare, smutný a skrúšený. Táto nezvyklá nálada Trtúchova zaraz napadla svákovi, nuž prihovorili sa mu:

— Jurko, Juro a čo si neskaj taký kapustový? Čo ti je, nesmút, šak ešče neni pôst. Aj horšie nám už bolo na svete a nezabíjali sme! Si mi nejaký zkachovitený!

— Nále, jako bych aj nebol zkachovitený! Zajtra vydávam céru, slúbel som s nú stotisíc a chýba mi akurát padesát!

— A čo tehél, Jurko, alebo čoho? — Spytujú sa sváko.

— Čerta, tehél, Sanko, tebe ani rozum nechodí po dobrém, len po talafatkách. Šak by sa ti nechcelo smiat, kebys bol neskaj v mojej koži. Korún padesáttisíc mi chýba a nie tehél! Vedél bys mi pomôct nejak, Samuško?

— No, k tehlám bych ti poradél, že najlepšie sú k dostánú hen v Tvarôžkovej tehelni…

— Môhél bys mat rozum, Sanko! Si už dost na to starý!

— No počkaj, šak teda na šecko ti poradím, ale mi najprv povedz, za koho vydávaš tú tvoju Kaču? Čo je to za chasníka, je zdelaný?

— Ná, jakožináč, jakožináč — vravia sváko Trtúch. — Šak za nejakého obšajsníka bych si boževečný nedál svoju Kačku. Jakožináč, aj do školy chodél a to tri zimy do elementárnej, potom hovorél, že má dve triedy plavárne a štyri roky triednej loterie skončené.

— Už mu len titul hyndžiliera chybí — dodávajú sváko Ragan. To sa tvoja Kača do vysokej pánščiny dostane, nech som huncút. Ale oné, Juro: Ty mosíš na to s rozumom, jako som kedysi já chodievál, lež som povydával céry. Neskaj sú zas inšie časy a dla tých sa ti treba riadit! Nevieš ty, že neskaj, ked sa s céru slúbí stotisíc korún, dá sa len padesát?

— To hla ja dobre viem, Sanko — bránia sa sváko Trtúch. — Ale mne chýba týchto padesáttisíc, keré aj ty máš na mysli.

III

Boli sváčko Ragan aj s pacholkom Ščevánom v Malackách za gšeftom. Bol tam práve tarmek, čili lichvací jarmok. Sváko odpredali celý prínos futra a potom si umienili, že sa podívajú, či je silný tarmek. Na jednom mieste sa zastavia a povedia Ščevánovi:

— Nále, Ščeván, desi, poj bliže! Oné, nemám ščil kona a henten cigán má pekného kona a je mu aj zima. Šak je mi ho aj lúto, jak sa chudák trase. Podíváme sa nanho, kebych ho aj hned nekúpél…

Obzerajú si tátoša obidvaja zokol-vôkol, mrkajú do uší, či mu tam cigán niečo štegľavého nevložil. Ščeván sa podíva pod chvost, či mu cigán nezapichol špendlík do neho, aby ho držal pyšne, vysoko zdvihnutý. Podívajú sa mu na stenky, či ich má suché, na zuby, jak je starý. Napokon sváčko napodobiac tamojšie nárečie, opýtajú sa cigána na cenu koňa:

— Prítelko, zač to žríba?

— Petsto zlatých jak jeden rýnsky — odpovie cigán.

— No čuješ, Ščeván, ani by to nebolo tak drahé a mne sa veru lúbí. Ukážte, prítelko, jako vie behat, lebo ja potrebujem kona len do behu…

Poneváč bolo Cigánovi tiež zima, nuž pobiehal z čerstva po trhovisku, sem-tam. Obrátil sa, predbehol frontálne okolo sváka, aby svoj tovar náležite ukázal, skrúcal, obracal ho na tú, zas na onú stranu svedomite.

Keď sváko soznali, že je už ozaj teplo jak Cigánovi, tak aj jeho vychudlému koňovi, požiadali ho, aby zastavil. Potom si ho opätovne obzerajú majstrovsky aj so Ščevánom. Napokon povedia tomuto, ani čo by sa dorozumievali.

— Nech som huncút, lúbí sa mi. Stotisíc fúr maku na jeden ho nadievalo hned tedáž! Aj by sa mi šikél, nemyslíš Ščeván?

— Nále, šak mu u nás ani páru nebude. Len ho kúpte, sváčko, bude v našiej maštali, jako pre parádu.

— Máš pravdu, Ščeván — pochvalujú si sváko. Len oné, prítelko — vravia ešte ku Cigánovi: — Keby tý zadné nohy nemal také, onakvé, divné! Idte prítelko s ním, ale jako môžete najfriščie, až hen, po ten strom! Nech sa ešče raz dvokladne podívam na beh.

Cigo uháňal, jak mu len dech stačil, ani sa neobzrel, kým nedobehol ku vyznačenému cieľu. Keď už bol hodne vzdialený, povedia sváko pacholkovi:

— No, poj Ščeván, čo nás je po nom?! Šak sa už dost zahrial!

Pravda, museli sa rýchle ztratiť, aby ich Cigán so švihlom neondiel.

Ale tento prípad je tiež jedným z mnohých dôkazov, že sváko Ragan z Brezovej sú dobrotisko od kosti.

IV

Sváčko kupovali futro od Kopeckého a trochu ich „obšíl“, tak že ztratili na ňom do Kčs 1.5OO,—. Nuž, sa len chudák uhárkali na každom kroku. Ba dohovárali aj jemu:

— Ná, čo si ty len za človeka. Tvoj otec bol poriadny človek a ty taký neznaboh, že si tak doprial človeku na staré kolená tolkú škodu. Patrí sa to? Há?! Ej nú, ej nú! Si mi ty fajn futro!

Prípad sa odohral nasledovne:

Sváko podľa starého zvyku chceli kúpiť od garbiara Kopeckého (teraz už syna) futro. Bolo to náhodou na Myjave, v krčme u Vranu, štácii to všetkých Brezovanov a (jako supov za zdochlinou) teda aj myjavských ševčiskov. Títo boli zákazníkmi tamtých, a keď sa táto spoločnosť sišla v šenku, profitovali z toho v prvom rade ševci, lebo brezovskí garbiari sa radi „nechali videt“, vše objednali nejakého toho trúnčiska aj pre ševcov a tí sa zadarmo napili. V druhom rade mali z takého posedenia osoh i garbiari, lebo si udržiavali v ševcoch svojich stálych odberateľov.

Nuž, v tejto spoločnosti chytili sváčko Jana Kopeckých, keď sa prv nemohli podobrotky pojednať, aby ho pomocou ševcov morálne donútili uzavreť s nimi obchod. A jednali sa husto.

— No, vieš Jano, tvoj otec, pánbo mu odpust, šak též šelijako kšeftovál, ked môhél, ale to bol poriadný človek, len čo je pravda! No, Jano, šak aj ty si ešče neni načisto zhumplovaný, len tú chybu máš, že neposlúchneš staršieho človeka. To hla, je najvačšia chyba, že nedopraješ staršiemu človeku kúsek toho kšeftu. Šak, oné, nemáš sa prečo tolko žgajcovat, ja ti chcem vec dobre a spravedlive zaplatit, to chcem, ty spustíš ešče niečo, ja pridám a kšeft je fiksumfertik!

To pomohlo. Jano povolil morálnemu nátlaku sváčkovi a jeho saserom. Dal im futro lacnejšie, ako pôvodne bol ponúkal. Scápali sa (dlaň o dlaň, sváčko to vedia akurátne udierať a menovite s takým, kto má mäkkú dlaň, toľko budú nenápadne tlieskať, až horí celá ruka), zapili oldomáš a o 14 dní prišli si pre futro ku Kopeckému.

Lenže sváko nie preto kupovali futro, aby ho ozaj kúpili, ale preto, aby sa vyrazili a si zafigliarčili. Prišli teda Janovi povedať, že si odoberú len polovičku zo zakúpeného množstva futra. Jana toto prekvapilo a spytuje sa sváka:

— Ná, a prečo nie celé, sváčko, šak ste šecko kúpeli a nije polovicu?! Tak sme sa zjednali a to platí precca!

— Nuž, Jano, mal si ho vziat Ščeván Durkéch polovičku, ale já mám s tým človekom len oštaru. Vón fčil tú druhú polovičku nechce a nechce…

Sluší, aby sme pripomenuli, že pri kupovaní tohoto futra na Myjave nebolo ani spomienky o Štefanovi, ba čo viac, on o celej veci ničoho nevedel, iba až po dvoch mesiacoch, keď v Pezinku predával futro so svákom na trhu, on svoje a sváko to, čo prevzali od Kopeckého.

Kopecký dal sváka fiškáľovi, čoho následok bol ten, že sváko museli predsa len futro prevziať za ujednanú cenu a proces ich stál Kčs 1500,—. Toto ich škrelo nehorázne.

O krátky čas zas Jano Kopecký potreboval kravu do gazdovstva. Náhoda ho sniesla so svákom, ktorý mali práve takú „kapitálnú“ v maštali, ako on hľadal.

— Ej, Jano, len tebe hu doprajem — potvrdzujú raz sváko pri spoločnom posedení u Tvarôžku, — ked aj budem škodovat. Ale oné, vieš, ked je to doma vychované, nuž priroste to človeku k srccu. Šak čo ti hu aj mám chválit? Je dobrá dojka, je na otelení za 2 mesiace a 12 dní podla Tranosciusa. Neni jej páru, chýrna je to kravka, Janko môj, neobanuješ, ked hu kúpiš…!

Jano dobrotisko, dal sa nahovoriť. Kúpil kravu. Ale to bola mrcha jedna! Ani poriadne žrať nechcela, ani dojiť, klala, kopala a jalová bola ani starý došek. Sváko ju boli kúpili na poslednom jarmoku a keď sa nevydarila, nuž ju dopriali Janovi za to futro, kde ich dzobnúl o Kčs 1500,—.

Čo mal Jano robiť? Čo pri futre vyrobil, to tu zas doplatil. Súdiť sa nechcel so svákom. Prípad tento ničoho nezmenil na dobrom pomere Jana so svákom, iba ak sa trochu hanbil, že sa dal svákovi napáliť. Nedal to však na sebe ani trocha znať.

Snáď nebude od veci, keď tu ešte spomenieme, aká príhoda sa stala sváčkovi, keď tú kravu viedli ze Chtelnice. Mašíroval s nimi aj jeden bohuznámy z Brezovej aj so svojím, asi 12 ročným synom. Natierali to cez Dobrú Vodu, kde pestujú hodne čerešien. Aby nepochodovali len tak, „na boso“, sváko naviedli parobka, aby šiel natrhať tých čerešien do zástere. Dobre si prv všimli, že sú na blízku ľudia, akiste majitelia čerešien, ktorí len tak „mír miks-dír niks“ nebudú trpeť nezvaného hosťa na čerešniach. Vlastne to bolo svákovým zámerom, aby ľudia lapili chlapčiska a starý musel zaň platiť pokutu. Aby sa im plán podaril, sami išli hodne na predku a zamestnávali otca hovorom, ako sa dalo. Kráčajú, kráčajú, otec sťa by zabudol na syna a sváko drmolia jedno na druhé, čo im prišlo na jazyk. Naraz len čujú, ako majiteľ čerešien nadáva chlapcovi a vyhráža všelijako. Sváko v duchu zaplesali, že tu bude zas fígeľ, poriadna zábava. Ale o chvíľu predsa sa v nich ozval duch praktického Brezovana, napadlo im, že by predsa len škoda bolo peňazí. Vrátili sa a išli zachraňovať situáciu. Bohuznámy veru tiež nebol uderený mechom, pribehol pod čerešňu a spustí hlasom lamentujúcim na majiteľa, ku ktorému shŕkli sa aj ostatní Dobrovodania tam na blízku pracujúci:

— Nále, nále, ludkovia dobrí, šak ste z Boha! Šak ste krestania! Ná, šak by ste len neubližovali úbohej sirote?! Akurát ho, chudáčka, vedeme k nám, lebo mu umrél otec aj manka a hentá kravička je šecko, čo mu po nich ostalo. A já som sa ho zaujál, Bože večný, a vedem si ho domu, vzál som si ho za svoje vlastné.

Šak to neurobél z roztopašnosti, ale z hladu, vedeme ho až hen s Blavy. Ej nú, ej nú! Divne si dnes svet vysvetluje krestanskú lásku, veru divne. Nemá porozumenia pre úbohú sirotu…!

Nuž, veru ľudia nielen že chlapcovi neublížili, ba mu ešte sami natrhali čerešien, dali ich hodný uzel, ba aj chleba kus pridali a želali šťastnú cestu.

Keď Brezovania zašli za vršek, zastavili sa, kravu pustili do ďateliny aby sa popásla, sami ale zasadli na kraj priekopy a pochutnali si na dobrých čerešniach.

V

Keď sa Janko Kopecký tak „šťastne“ dostal ku krave, hľadal usilovne príležitosť, aby zas niečo vyviedol svákovi a doprial im po zásluhe dajakej čertoviny. Táto nedala na seba dlho čakať.

Prišiel raz k Janovi kupec na futro a to je veru dobrá zvesť, že je tento tovar garbiarsky zase drahší. Jano to už tak narafičil, aby kupec šiel aj ku svákovi Raganovi, o ktorom dobre vedel, že nemajú ani brostíka. Ale sváko ako dobrý obchodník ubezpečili kupca, že majú futra viacej, ako treba, ale uloženého vo vzdialenom skladišti, zkadiaľ by ho mohli priviesť tak asi za hodinu.

Kupec súhlasil a sváčko o zlomkrk bežali pozahumny ku Janovi, lebo on mal futra dosť a dosť. Jednali sa hore-dolu, až sa dojednali a futro si odviezli do svojho dvora. Jano zabudol aj na kravu a všetko, lebo on je dobrotisko od kosti, po otcovi — daj mu Pánboh slávu večnú, hodne husiny a modranského vína tam na druhom svete! Kupec prišiel, vybral si čo lepšie a sváko mu až priveľmi ochotne pomáhali, aby si len vybral. Za odobraté futro hneď platil hotovými. Sváko teda stŕžili a v prichodiacu nedeľu ráno osobne zabehli k Janovi, odovzdávajúc mu peniaze s týmito slovami:

— Janko, Jano! Ale desi? Ná, nesem ti na masso (a vyčítali mu na stôl Kčs 4,000.—). A šak ostatné ti dám, lebo mi kupec nevyplatél šecko. Šak aj načo by ti bolo ščil akurát tolko penazí?

— Nuž sváčko, šak už bych len miesto našiel prene, nemajte strach, vraví Jano. Ale vám počkám, jako po známosti.

Janko veru čakal a dlho čakal na peniaze. Keď ich sváko voľákosi nenosili, poslal k nim svoju ženu, aby pýtala peniaze. Sváko veru neposlali peňazí ani teraz. Prijali Janovu ženu s týmito slovami:

— Ništ, celkom ništ, Zuzka moja! Ja už s takými mladými ženami nechcem mat ništ společného, lebo mne je už veru blízo sedomdesát. Ani sa nehnevaj, Zuzka, ale ja už inakší nebudem. Pošli mi sem Jana. S tým sa už nejako porátám.

Jano po tomto odkaze vezme svoje „obchodné záznamy“, (notes umastený za 20 grajciarov) že čo to asi bude zas za čertovina so svákom?

Príjde Jano do Raganov a sváko ho prívítajú po priateľsky, ako sa patrí, ponúkli stoličkou:

— Prejdi, Jano, sadni si a odkroj si! Máš to za jedny peniaze!

Janko si sadnul, sváko tiež naproti nemu, zatým zvážnejú, ako málokedy a zpustia na Jana hlasom dojímavým:

— Ná, Jano, bol som tot kedysi u céry, šak vieš, čo má toho poštára v Kyripolci. A čúl si o tom chýrečném doktorovi, čo aj naši Brezovania k nemu chodievajú, ked im už druhý nemože pomôct?

— Čul, sváko, čul, ale šak ja nie jemu k vôli som sem neskaj prišiel! — protestuje Jano.

— Neskáč mi do reči — ohradzujú sa sváko — hned Ti dopoviem!

Nuž vón bol u céry, šak bývajú dvere o dvere a ked sme sa tak shovárali, odrazu povedia ten pán doktor:

— Sváčko, vy ste už starý, zedraný a zondieny človek! Vy už tých jarmekvof a toho kšeftárenia nechajte, lebo…!

Ked toto céra a zat čuli, otvárajú oči aj hubu a celí preč bez seba pýtajú sa doktora, že čo je ich tatíčkovi, jakorieč teda mne. Ono sa medzitým ukázalo, že pán doktor, ten už pred tým niekolko razy hovoreli mojej cére, nahovárali ju, aby ma len odhovorela od tých jarmekvof…

Nuž, čo myslíš, Jano, čo mi povedál ten doktor, hádaj!

— Nemyslím ništ, sváko — odpovedá Jano.

— Nuž povedal ten doktor, že ma niekde na ceste porazí, lebo, že som krvnatý (vo skutočnosti sváko vyzerajú ščúply jako došek, ani čo by ich bol pred chvílou vypitval) a mám praj pretučnelé srcco…

— To nebodaj od bialošvof a husín, sváko — dodáva Jano.

— Nerob si, Janko moj, posmech ze starého človeka — karhajú sváko Jana, ale len tak, aby sa nepovedalo a pri tom ronia z očí cícorkom lišiacke slzy, veľké ako kuracie vajco.

— Nále, nále, sváčko! Ved to ešče neni tak onakvé — potešuje sváka Jano. — Už aj horšie bolo a nekradli ste. Netreba vám myslet akurát na to najhoršie. Sme šetci smrtelnými, ale to už tak bude, dokál svet svetom bude. Ked aj v matrike máte o nejakú tú desinu rokvof vac, to neni ništ. Hlavné je, jako sa sám cítite…

— Dal by Pánbo, dal by Pánbo, synku, vravia sváčko na oko potešený Janovou útechou. Keď už videli, že urobili na Jana dobrý dojem, pokračujú vo svojich vývodoch:

— Vieš, Janko, ja nechcem poškodit nikoho, šak ma poznáš, že bych si ani za nocht cudzého neprivlastnél. Ty vieš, že som dycky s každým jednál spravodlivo. Nechcel by som ani teba oškodovat, ale sa bojím, Janko moj. Bojím, keby ma tak nedojbože porazelo na ceste cez Bielu horu a mal bych to tvoje futro ve voze a niekdo by mi ho z voza popchél. Nemáš z toho žiadneho písma a ztratél by si šecko! Račiej si ty, Janko môj, vezmi zpátky tú polovičku, čo som ešče nepredal, lebo já vác rázy prissám, nepôjdem na žiaden jarmek! Budem sa držat rady toho pána doktora. Ej veru budem. Tot ti doplatím, čo som ti ešče ostál dlžen za prvú polovičku a túto druhú si už len vemeno božie vezni…

Jano bol k slzám dojatý svákovými vývodmi, nuž dovolil, aby mu sváko vrátili polovicu nimi odobratého futra. Na druhý deň včas ráno poslal si Jano pacholka s vozom pre futro ku svákovi. Než tento futro priviezol, považoval Jano za dôležité, aby sa naň aspoň podíval. Kto si však predstaví jeho zlosť, keď sa presvedčil, že sváko mu vrátili ozaj len brak, čo bolo lepšieho si ponechali, poťažne odpredali. Nadával Jano, až sa Bradlo triaslo, že sa dal tak svákovi ošmeknúť a to už druhý raz. Trpezlivosť vypovedala mu službu. Tak, ako odišiel od skúmania vráteného tovaru, nahnevaný, vybral sa dohovárať svákovi.

Doletí Jano do Raganov, ale sváka už nezastihol doma, lebo oni už hodne skoršie predo dňom vybrali sa do Senca so Ščevánom na jarmok. Jano myslel, že tu na mieste jeho porazí a nie sváka. Zdalo sa mu, že tento najnovší výčin svákov stačí aj bez kyripolckého doktora, aby ho „šlak trafél“. Čo si mal počať? Dovolil, aby mu sváko futro vrátili, tu nebolo apelácie. Zakúsol si do gamby a odišiel, ako pred tým prišiel.

To sa vie, že sváko si historiu s lekárom vymysleli. Nikdy ho nevideli, a sotva by sa bol našiel daktorý, ktorý by im bol priznal, že sú „krvnatý“. Fígel tento sa im plne vydaril, aby ním poznovu otiahli dobrotiska Jana.

— Ná, nech sa aj vón zaučuje!

VI

Podívajme sa, ako sváko kšeftujú zas v Senici. Dopelhali sa sem práve včas, len čo sa jarmok začínal. Nastavili šimla na prostred rýnku, odopali pobočky, dali obroku do hrántika, rozložili na voze futro a… nechali predávať Ščevána. Sami ale odišli do jarmoku, vraj „podívat sa, či by sa nedalo kdesi čo kúpit“. Prosím vás, do huby človeku nič nevletí, treba sa za tým poohliadnúť. Ale za svákovým „poohliadnutím“ skrývalo sa aj čosi iného. Že čo to bolo, skoro sme sa dozvedeli.

Asi o hodinu po ich príchode do Senca, pritmaví sa ku svákovmu vozu nejaký občan, vari z Diosegu pôvodom a žiada na Ščevánovi, aby mu zaplatil za ďatelinové semeno…

Ščeván otvára oči, čo to, boževečný, uchytelo tohoto „prítelka“, aj s jeho semenom?…

— To ste si nebodaj zmýleli átrest, prítelko…!

— Veru nezmýlil, ale vy ste ma asi nevedeli nájsť, snaď ste ztratili moju adresu, keď ste mi už vyše roka nestačili zaplatiť sto korún za semeno…

— Prítelko, to som ja neni…! Alebo, oné, koho to vlastne myslíte? Šak ja som naozaj od vás semena nekupovál…!

— Kupoval, nekupoval! Toto je Raganov voz, šimel, vy ste iste príbuzný Raganov, tak budete platiť, a to hneď, lebo vás na fleku oznámim žandárskej marii…!!

— Asnaj šandarmérii, prítelko, a nije Márii jakejsi!

— Jednej, alebo druhej, jeden je to čert! Za nových poriadkov sa to volá četníci. Šecko jedno; zeberú vás prissám jako starí žandári kedysi! — dôvodí reklamant.

— Nále, nále, prítelko! Ved ja som Durkovíč a nije Ragan, mne dajte pokoj!

— To by mohol každý povedať. Budete platiť a to za čerstva — oháňa sa dedinčan, ale v tom už beží od voza, do jarmoku po četníkov.

Ščeván si medzitým obzrel vôz, koňa a nijako nechápal, ako sa dostala na liešku voza svákovho, tabuľka s voza jeho, Ščevánového? Sváko predsa majú svoju tabuľku a on tiež svoju a sváko nepožiadali jeho, aby im požičal svoju vlastnú tabuľku… Z toho mohla byť nepríjemná mitúška a Ščeván sa začne „po brezovsky“ za uchom škriabať, ponad vysokú baranicu pravou rukou za ľavým uchom a naopak — ľavou rukou, touže cestou, za pravým uchom. Čo tu robiť? Na hromženie nezbývalo času, ani by toto nebolo ničoho pomohlo. Tu už bolo treba jednať a rýchle uvažovať, ako vybŕdnuť z kaše.

V tom prikvitol četník, ktorého doviedol dedinčan na obhájenie svojho práva. Vrátili sa aj sváčko (eh, bár by sa neboli vracali!) a kto si vie predstaviť ich prekvapenie, keď uvideli, ako im pri voze „baštrnkuje“ četník a doliepa ich dávny dodavateľ z Diosegu.

Dedinčan prisahá, že to je vozík svákov Raganov, aj šimel, ba aj futro, lebo vraj na tomto vozíku veky vekúce, len sváko si vozievajú futro a iný nik na vozi ho nepredáva, iba ak dakedy ich manželka. Sváko zas probujú kľučkovať, že to je voz i šimel Ščevánov, oni len tak, z dlhej chvíle prišli s ním.

Hej, ale s četníkmi neradno žartovať, dakedy ani oni nerozumia fígľu a to sa vie, že hneď boli zvedaví, či majú sváčko živnostenský list?…

— Ná, šak aj načo by mi bol, pán vochmajster! — bránia sa sváko. — Šak ja ništ nepredávám, už som vám to povedál raz. Ja som tu len tak! Oné, Ščeván, de si! Ukáž sem ten papier, čo to desi máš!

Lenže tento raz nechcelo sa četníkovi žartovať. Nuž sobral sváka do obecného domu, k rychtárovi spísať protokol o celom prípade. Sváko kráčajú vedľa četníka a nič ich nemrzelo, že jarmočania sa stranou uškŕňali, akýže to slávny sprievod majú sváko Ragan, ani dajaký potentát. Každý hádal, čo asi vyviedli, lebo len čo je pravda, sváko nemávali práce „s ramenami spravedlnosti“. Dedinčan cupkal s druhej strany četníka v poctivej vzdialenosti, aby si verejnosť nemyslela, že aj on dačo vyviedol, s čím četník podľa paragrafov nesúhlasí. Ale sváko tento raz nekráčali si dajako veselo, na prvý pohľad dalo sa uhádnúť, že veru čosi nemajú celkom v poriadku. Nebodaj, radšej by boli kráčali na Brezovej k Tvarôžkovi na tri deci modranského a to na včas ráno, ako tuná s četníkom a na ostudu sveta.

Ščeván medzitým usilovne predával futro a rozpredal ho veru do posledného chvostíka a už len čakal netrpelive, ako dopadne táto historia so svákom… Vedel, že za tým sa skrýva nejaké huncútstvo svákove, ale nechcel sa do toho miešať, aby sváka snáď nevyniesol z konceptu.

Prišli sváko, delikvent do obecného domu, tam ich četník doviedol k rychtárovi, v úradovni ktorého meškali ešte nejakí dvaja úradní páni. A započal sa výsluch. Rychtár vyslúchal a jedon z pánov písal. Sváko museli — na staré svoje kolená — stáť chudák, ani mendík.

— Kedy ste sa narodili?

— Ná, ked sa hnoje vozely — odpovedia sváko.

— Nemáte nás za bláznov? — spytuje sa rychtár.

— A čo bych mál! Šak viete, že sa hnoje vyvážajú na jar, v marci.

— Dobre, ale ktorého marca a roku ste sa narodili? Odpovedajte rychle, lebo máme tu aj inej roboty dosť, nielen s vami sa ostúdať — zamieša sa do hovoru notár, jeden z prítomných dvoch pánov.

— Šak ja som k vám nešiel dobrovolne — bránia sa sváko. — Ten, kdo ma k vám priviedél, zaplatí mi prissám aj diúrné… Ej veru zaplatí, nech som huncút. A teda oné… Kerého marca som sa narodél? Hm, to já…, nuž veru aj kdo by si to v neskajšiem svete držál v hlave?! Neviem, čo ma tu hned zachlomaždžíte! Neviem.

— A koľko máte rokov? — spytuje sa četník.

— Ná, blízo vac, jako vy šeci štyria dohromady — odseknú sváko.

— Boli ste trestaný?

— Do, já? — pýtajú sa sváko vyjavene.

— No, ja zaiste nie, odpovie rychtár. Ohľadne svojej osoby bych sa vás nepýtal. A neuťahujte si z úradov, lebo by sa vám to mohlo nevyplatiť! Odpovedajte na všetky otázky statočne a vážne! Nemyslite si, že sedíte vo voze na trhovisku a predávate futro a strúhate si dobrý deň z tetiek a ujcov, ktorí u vás kupujú…

— Ná, šak aj škoda, večná škoda, že ja nepredávam ščil futro. Račiej bych sa veru vidél ve svojém voze, jako medzi takými havkáčmi, jako ste vy. Ej, šak do vás mal, že vás nehladá?!

Toto bol už trocha prituhý tabák pre seneckých úradníkov. Rychtár si začal od jedu krútiť fúzy, četník vyťahoval svoj zápisník, pánov začaly odrazu priveľmi tlačiť goliere. Vzduch stával sa hustým, nesnesiteľným. Mohlo z toho vzniknúť aj niekoľko dní áreštu pre sváka, asíce pre urážku vrchnosti. Ale sváko majú z pekla šťastie. Do kancelárie odrazu vkročí nejaký pánsky pán. Všetci sa mu klaňali. Rychtár veru za čerstva bežal pomôcť tomuto pánovi složiť kabát a sám ho zavesil na vešiak. Keď si odložil klobúk, kabát a palicu, poohliadol sa po prítomných a jeho zrak stretol sa so svákovým. Zraky sa razom vyjasnily obidvom.

— Čo tu robíte, sváko, to ste už sám nevedeli trafiť do úradu, museli ste mať takýto potentátsky doprovod pána strážmajstra? Čo je to s vami vlastne?

— Ná, ništ, celkom ništ, pán náčelník. Šak ja som si nežiadal takého velkopánskeho sprievodu, jakého mi uščedrél tento obšajsník jakýsi…!

Nuž, bol to okresný náčelník, ktorý predtým náčelníčil na Myjave, zkadiaľ dobre poznal sváka jak zo spoločenského styku, tak aj z úradného, lebo slovenská verejnosť od Kútov až hen po Užhorod dnes už vie, že sváko Ragan boli úradom a tak trochu sú ním aj terás, ako člen obecnej rady, po starém — prísažný. A po dobrom sa znali, nuž odtiaľ toľká pozornosť náčelníkova voči svákovi, čo bolo prítomným zvlášť nápadné, lebo si mysleli, že majú do činenia tak trochu s obyčajným jarmočným fígliarom, „obšajstníkom“.

— A čo máte so svákom Raganom, Mrnčo? — pýta sa náčelník dedinčana, ktorý dal sváka predviesť.

— Už vyše roka mi dlhuje sto koruniek za datelinové semeno a kedykoľvek ho tu hamarkujem na jarmeku, vždy sľubuje, že mi pošle poštou peniaze a nedajbože sa ich dočkať…!

— Neni celkom tak — pán náčelník — ozvú sa sváko. — Šak nemá ode mna písma, že bych mu akurát dlhoval za semeno. Môhél bych dobre povedat, že ništ nemá čo na mne pohladávat, ale som krestan. Ked kdosi ohne oproti mne, nech ho Pánboch požehná.

— A koľko vám Ragan dlhuje? — pýta sa náčelník žalobníka.

— Osemasedemdesát korún! S percentami to bude sto rovno. Teda, patrí mi sto korún.

— Ked ste mi predávali semeno, nebolo reči o percentoch — dôvodia sváko.

— Ale nebolo ani reči o tom, že budem museť čakať na peniaze vyše roka — protestuje dedinčan. Ešte by som vám mal zarátať za formanky do Senca na každý jarmek, keď som vás nápočne chodil hľadať a pýtať si svoje peniaze…

— Nuž čo sváko, chcete platiť? — pýta sa náčelník.

— Jakožináč, chcem, šak čo si mám počat s takým lachmanom, kerý ma chytá ešče aj na procentoch?!

— Pán náčelník! Tu je vážne podozrenie na Samuela Ragana, že obchoduje po jarmokoch, aniž by mal predpísaného živnostenského listu — ozve sa četnícky strážmajster.

— No, to je pekná omáčka, sváko — dodáva náčelník — a to je zas ako s vami?

— Pán vochmajster nemajú pravdu, lebo na mne pohladávajú čosi, čo nemajú. Predával som kedysi, ale ščil už nije vac. Prosím vás, aj kdo by sa ondiel neskaj ze kšeftom? Pýtajú na človeku z každého kúta porcie, dávky; kdo by to aj vydržal v neskajších tažkých časoch. Och, veru nije, nepredávám! Vón to predáva svoje futro Ščeván Durkovíč, šak to aj videli pán vochmajster na vlastné oči… Ná, a čo ma majú furt egzamenovat títo vaši lachmani delenjakí? Furt čosik píšu a píšu, jak keby nemali inšieho čo robit? Za to ich platí republika? Nech som huncút…!

— Sváčko, miernite sa, tu je úrad a vy, jako úradná osoba viete, jako sa treba chovať v úrade! — napomína okresný náčelník. — Nuž, keď ste tu, vyplaťte, čo ste dlžný Mrnčovi a bude všetko v poriadku a pôjdete si každý ve menobožie svojou cestou.

— Šak bych aj platél, ale ked som neutŕžél — bránia sa sváko. — Futro s vozom aj šimlom je Ščevánové, vón tŕži, mna do toho ništ. Nemám, veru, len čo mi ešče na obed desi vystačí… A títo páni nechcú verit za Boha, že už nekšeftujem…

— No, tu máte, sváko, požičiam vám ja sto korún, vyplaťte si pred nami dlh u Mrnču a choďte si každý svojou cestou a nech vás viacej nevidím pred úradmi…!

Okresný náčelník vytiahol peňaženku a požičal z nej svákovi Kčs 100.—, ktorý nimi vyplatili svoj dlh a odišli spokojený z úradu. Ščeván už mal šimla zapriahnutého a čakal na sváka, ktorý tak šťastne vyviazli zo šlamastiky. Neobedovali tento raz v šenku, lež na voze, majúc sebou pagáčky, kus slaniny a fľašu modranského. Na zpiatočnej ceste zastavili sa už až v Trnave, pred Svatým, aby nakrmili šimla.

Či kedy vrátili pánu okresnému náčelníkovi požičaných Kčs 100.—, to sme teda, nevyšetrovali. Však, čo je nás do toho? Je to predsa súkromnou záležitosťou svákovou.

VII

Berný fiškus dáva bedlivý pozor aj na zárobky našich brezovských garbiarov. Nevie z nich ani jediný, že koľkoraké dane má platiť, no a o rozličných poplatkoch sa garbiarovi ani len nesnívalo. Najviac tlačí brezovských garbiarov daň dôchodková. Tu berná správa používa šrófu nad všetko mocného. Nevidí do vrecka ani jednomu Brezovanovi, jeho zamastený dvojšesťákový notes neni smerodajný pri daňovom priznávaní. Nuž, niet sa čo diviť, že Brezovania nebárs milujú berný úrad, ktorý napriek hospodárskej kríze lanského roku hodne tej dane nakydal na bohabojný národ brezovský. Nuž, dochodili jedon za druhým do expozitúry Finančného riaditeľstva, aby si tam osobne vyreklamovali miernejšie odanenie. Ani sváko neostali doma, pobrali sa aj oni do expozitúry vyjednať si snesiteľnejší predpis dôchodkovej dane.

Dôvodia sváko referentovi hore-dolu, že sú časy zlé, kšefty mizerné pod psa. Nevyplatí sa kože vyrábať, fabriky tlačia a ševci veru už nekupujú od rukodelného garbiara, lež z fabriky, keď ešte ktorý prevádza remeslo, ak ho Baťa celkom nesotrel s myhela. Ešte, že kde-tu futierko sa vyrobí, ale pomaly neni, kto by nosil čižmy po dedinách; všetko sa dnes opičí po topánkach…

Ale referent sa nedal obmäkčiť. Trval na svojom, že sváko tohoto roku viacej profitovali, ako prv, niekoľko ráz do roka so zárobkom predali šimla, tri razy predali kravu, dva razy teľa, nuž, treba sa v zisku tak trochu podeliť s berným úradom…

— Viete, pán vládny radca! Na vás bernákvof platia slová Písma: „Hleďte na ptáctvo boží, které neseje a přece žne…“ Pred prevratom sa vaše úrady menovaly „danové úrady“. Po prevrate ste už „berné úrady“, ale Hospodin Bůh nenalezl ve vás zalíbení! Peši, alebo za vozom! Jedno u vás dôjde. Váš úrad len bere, nedivte sa, že ho na Brezovej nemilujú a inde tiež sotva…!

— A keď ma už tak častujete Písmom — zdá sa mi, že ste zabudli, čo povedal Pavel apoštol: „Dávejtež což jest císařovo císaři a což jes Božího Bohu.“

— Ale len pri poriadku a každý dla majícnosti — vravia sváko. — Nech som huncút, šak už aj u nás čert pobral císarvof, králvof, ale tu nechál berné úrady. To sa mi venkoncom nelúbia tý nové poriadky! Keby tu bol neskaj Pavel apoštol, tiež by mosél opravit svoje výpovede a môžem vás ubezpečit z gruntu srdce svého, že náš pán prezident Masaryk nikdy by si nešiel odemna inkasovat porciu!

— Od toho sme tu práve my, sváko. My to konáme za neho, tak jako u vás v cirkvi kurátori. Či si pán farár Lichner sám chodí od cirkevníkov inkasovať každomesačne svoj plat?

— Nuž hla, to teda nije! Ale, ked už mi nechcete spustit, pán referent, teda dovolte abych vám povedal podobenstvo, keré tak akurát pasuje na váš úrad.

— Nech sa páči — odpovie referent. A sváko spustia:

— Nuž bolo to takto:

Bol u nás na Brezovej rychtár, nezáleží, jako sa volál. Dost na tom, že ja som ho dobre poznál. A vón vám pil jako dúha, vyslopál aj petrolín, ked k nemu prišiel nenazdajky.

Ked ten ledakdo nemal už začo pit, poslal polného hájnika, aby mu niekeho chytél v poli, jak robí škodu. Raz sa mu to podarelo, druhý raz sa nije. Zle bolo s ním, ked nepriviedél nikoho a preto si dával pozor. Raz, ked ho rychtár vyslal tiež na pole, tak nikoho nemôhél grajfnút, ale vón prišiel na múdry nápad; šak nenadarmo chodél piet zím do školy ge Kútzskému, daj aj jemu, Pánboh, slávu večnú!

Tak vón, ten hájnik si zmyslél, že nejaký Koptula má ofce a tento hyd rád zabehne v poli do škody. Nuž hupky bežál k rychtárovi a hlásél, že našiel Koptulové ofce ve škode. Hájnik našiel rychtára, kdeže inde — v šenku.

— Dobre, Martin, pochváli rychtár hájnika, len mi doved sem toho Koptulu nech mu vyvrbím!

O chvílu príde hájnik s Koptulom; to sa vie, rychtár ho súdél v šenku. Spustél na chudáka Koptulu jak nejaký referent z berného úradu:

— Koptula! Vaše ofce sme našli ve škode, zaplatíte…

— Ale, pán rychtár — chce sa brániť Koptula…

— Žiadné, pán rychtár! Spravél si škodu a teda mosíš tu hned položit desat korún pokuty, lebo…!

— Ale, pán rychtár… — lapá sa slova obvinený.

— Ništ! Polož desat korún! — prikazuje rychtár.

Čo mal chudák Koptula robit? S rychtárom si to nechcel rozhádzat, nuž zaplatél. A rychtár hned rozkázál naliat. Keď už bolo víno na stole a obidvaja vypili prvý pohárek, povie rychtár:

— Ná, teda hovorte Koptula!

— Nále, nále, pán rychtár! Šak, ja už dva roky namám oviec! Jaký je to poriadek, prečo ma pokutujete?

Nato mu pán rychtár odsekne:

— Mál si mat!

— Nuž hla, pán referent, toto podobenstvo mi prišlo na rozum, ked tu s vami sedím a handlujem — vravia sváko, vstávajú so stoličky, berú do ruky klukanu a čapicu a na ceste z úradu obrátia sa ešte k referentovi a vravia:

— Ráčeli ste ma rozumet?

— Oj, dobre som vás rozumel, sváko!

— No, teda o týden som tu zas, dotál rozmýšlajte o tomto podobenstve a márnosti ludskej. Nech vám služi na zdravie!

— Spoločne, sváko, spoločne aj vám, sváko!

— Má úcta^[1] — povedia sváko hlasom ironickým.

— Aj moja — znela odpoveď referentova.

— Bohuoccu prissám, je to tu čeliadka, ej, veru je! — odľahčia si sváko na ulici. — To sme erbovali ešče od Madarvof! Šak, veru mohli si aj nechat berné úrady! Kdo tí u nás potrebuje? Nikdo!

VIII

Sváko predávali raz v zime futro vo Svätom Juri. Bola treskúca zima, človek nevydržal na jednom mieste. I sváko si veru poskakovali pri noške a vôkol rozloženej svojej „partieky“. Dúchali si do dlaní, fúkali, sohrievali pracky, ako sa dalo, ale veru zima nepoľavovala, čo jej bárs ako sváko kde-tu aj zanadávali.

— Ej nú, ej nú — zahlučí chvíľami trhoviskom. To sváko Ragan „požehnávajú“.

Keď prišiel kupec, zastali na chvíľu v poskakovaní, i nadávať prestali. Keď „kunčoft“ odišiel, pokračovali zas.

Nejaký pán prešiel okolo svákovho „krámu“ aj so svojím psom, čoklom. A psisko sakramentský… Však si len pomyslite dobrí ľudia: Podíde tesne ku svákovmu futru, oňuchá ho so dvoch strán, zdvihne pravú zadnú nohu a… Nu, môžete si domysleť, že čo urobil.

Na podobné manýry veľkomestských psov sváko veru nie sú zvyklý. Bleskurýchle obzrú sa po skale na blízku, aby ňou za tepla počastovali nezdvorilého hafana. Ale takej na blízku nenašli. Čo tu robiť? Sváko si zavčasu poradili. Kopli do zmrazka (zmrzlý kus blata) botou, odlomili z neho poriadny kus a mrskli ním po psovi. Trafili potvoru akurát do čumáku. Psisko zavýjal, až sa ľudia ozierali, že čo sa to kdesi strhlo. Pravda, spozoroval to aj jeho gazda a nemal nič prvšieho na práci, ako vrátiť sa ku svákovi a vyrovnať si s nimi telesnú urážku psa.

Prišiel pánčisko ten ku svákovi a osopí sa na nich:

— Prečo ste mi psa opálili tým zmrazkom…?

— Ná, ked som nemál kamena po ruke — odseknú mu sváko.

A bol týmto prípad úplne vybavený.

IX

Raz na jar stali sváčko s postele dobre naložený. Keď opatrili statok a prv pravda, vypili si „na pretretie zraku“ dobrej borovičky, čo Ivan Gavora smie len vo fľaškách predávať, — začali uvažovať, čo by komu zas dnes viseleckého vyviedli. Veľmi sa im chcelo vystrúhnuť nejaký fígel, ale poriadny, aby to postihnutý náležite pocítil. Napadlo im, že sa podívajú k Jožovi Mrázkovi, ktorý ač pôvodom Hradišťan, priženil sa na Brezovú a či vôbec i so ženou sa bol sem dávnejšie nasťahoval a teda úplne sa aklimatizoval, to je — aj on garbiarčil. Vyrábal futierko.

Sváko zamieria rovno k nemu, akoby po starej známosti, po súsedsky. Jožo práve štrichoval futro.

— bré ráno, Jožo!

— bré ráno Pánbodaj — odpovie Mrázek. — Čo ste mi priniesli, sváčko, dobrého na včas ráno?

— Ná, ništ takého zvláštneho, Jožko môj, len som sa prišiel na teba podívat. Už som ta dávno nevidél…

— Ani ja vás, sváko, — poznamená Jožo.

— A oné, Jožko! Jako sa má tá tvoja žena? Vídávám k vám chodit doktora. Čo už nemá kam chodit? Jako jej je?

— Zle sváčko, zle, — odpovie Jožko strápene.

— Ná, čo to, jako to hovoríš? Snád sa len nemoc nezhoršela, nedajbože…?

— Ah čoby, je to veru ešče horšie s nú — dodá Mrázek.

— Pre Boha, Jožo, asnaj len neumiera? — zhýknu sváko.

— Ešče horšie, veru ešče horšie! Potvora, už chodí — odpovie smutne Jožo.

Svákom drgla trochu táto odpoveď a preto v duchu sa zariekli, že si s Joža „ohnú“ a to poriadne.

— Ná, Jožko, Jožo! Pre koho rychtuješ toto futro?

Jožo netušiac fíglu, priznal sa, že pre Icíka Liliendufta. Svákovi nebolo viacej treba. Odporúčali sa rýchle a bežali rovno k Náglovi. Tam zakúpili potrebné množstvo futra a v mene Jožovom zaniesli k Židovi, ktorý dlhoval Jožovi ešte za predposlednú dodávku futierka. Obchodník bol presvedčený, že tovar mu skutočne posiela Jožko Mrázek. Nuž, prijal ho, ale platiť, vraj až neskoršie.

— Och, to nie, celkom sa mýliš Icíčko — vravia sváčko presvedčive. — Vón, Jožo je nezdravý, čosi mu je. Mna poslál s partiekú a ostro mi prikázál, abych mu do grajcara zinkasoval, čo za nu príde, lebo potrebuje na chorobu, doktora, lieky a čerta, diabla. To staré môže ešče ostat, Icíčko, vón si Jožo preto príde, ked vyzdravie…

Žid, netušiac nič podozrivého, vyplatil svákovi, čo im prichodilo za dodaný tovar.

Na druhý deň Jožo „dotehnél“ u neho objednanú „partieku“. Žid div ho nevyhodil von, že si z neho uťahuje a posiela mu futro na dva razy. On, vraj nepotrebuje toľko futra teraz.

Zahorel Jožo pomsťou svákovi, keď sa dozvedel, že ako ho ošmekli a zapovedal sa, že nikdy viacej nepovie Brezovanovi pravdu v obchodných dotazoch. Zdvihol ruku k nebesiam a hroziac smerom k Raganéch domu, zavolal:

— Počkaj, tatar jakýsi! Jaký pochválen, taký naveky amen!

X

Nasledovný prípad patril by skôr do „komunálnej politiky“ sváka Ragana a nie do kšeftárskych praktík. Keďže ale aj tu stretávame sa so svákovým „biznisom“, nuž uvedieme túto udalosť v tejto kapitole. To je stará pravda, že či dobrý Osud postaví sváka na ten, alebo onen prestol, oni sú vždy — ako sa patrí na domorodého Brezovana — najprv obchodníkom a potom teprve tým druhým, čím ich chcela mať spoločnosť.

Brezovský notár (nezáleží na mene, Brezovania ho poznajú dobre) zasadol si so svojou starkou k rodinnej porade, že by bolo veľmi účelným, keby si do roka čo len jedno prasiatko vychovali. Ako to vraj lacno príde, keď pred Vianociami maška zabijú a nevedia ani, ako ho „vypelhali“ až potiaľ. Nu a potom je už ráj na zemi; dobrá kárminová polievka, krkovička, kapusta, čerievka, jaterníčky, mäsko fajné atď… Nuž, dobrá vec v rodine je taký vykŕmený bravík! —

Rodinná porada vyznela kladne. Budú chovať, kŕmiť prasa. Slová nasledovaly hneď činy. Notárovci najprv prehliadli si chlievik a presvedčili sa, že tento veru potrebuje dôkladnú opravu. Poneváč obecný chliev patrí do majetku obce, ktorá je povinná v smysle zákona z roku LIV. pred Kristom na svoj náklad opravovať si svoje chlievy a poneváč z „cudzieho krv netečie“, notár bežal do najbližšieho zasadnutia obecného výboru so žiadosťou, aby chliev obec opravila.

Ktože by odporoval pánu notárovi? Výbor uzavrel, že zajtrajším dňom počnúc musí byť začaté s opravou chlieva, ktorú prevedie tesár Pagáč. S uzavretím veľkodušne súhlasila aj pani notárka, ako nezbytný prívesok administratívneho inventáru slávnej a veľkej obce Brezovej.

Medzi tým, čo Pagáč opravoval chlievik, radili sa notárovci, čo, ako a kde a aký druh prasaťa zakúpiť, aby sa vydarilo, nezakrpatelo, nezkošľavelo. Škoda by bolo každej námahy, keď by mal byť z prasaťa košlák, grmál nejaký! Ono, buďme si úprimní; človek sa dosť nabehá veru okolo brava, lež ho vykŕmi! A potom: Na pána notára sa patrí, aby mal brava reprezentačného, nie dajakého bastarda. Ujednané, poveriť svinkára Kvandúcha, aby on vybral na daktorom jarmoku v okolí a zakúpil bravca pre pána notára. Kvandúch je predsa poctivec od kosti ešte aj pri kšefte. On to urobí dobre.

Sváčko Ragan boli vtedy rychtárom. Keď zbadali, že notárovi sa chystá „útulok“ pre bravca, začali sa o nákup tohoto aj sám zaujímať. Šli na vec priamo. Spýtali sa notára, kto mu obstará prasiatko. Notár odpovedal:

— Požiadal som pána Kvandúcha, je to statočný a poctivý človek, ten mi to najlepšie vyberie…

— Čóóó, pán notár? — vraví rychtár pohnute — vón, ten kmín? Ten by vás pekne zrychtovál, ej veru zrychtovál, nech som huncút! Šak by sme to z úradu nemali dopustit, aby vás taký ošmek dostál do ruky! To veru namudušu nejde! Nechajte to vy len mne. Ja už tak jako tak myslél som na to a mám pre vás už aj volačo nájdené…

Nuž, rychtár je rychtár, dobrý hospodár — myslí si notár. — Môže mať aj pravdu, však keď spolu spravujeme obec, nuž ten mi ozaj len čo dobrého doporučí. Mal by som to predsa s ním zkúsiť. Keby bol nejaký ošmek, neboli by ho občania volili za rychtára!

— Tak teda dobre, pán rychtár — vraví notár — súhlasím s tým, aby ste nám vy zakúpili mašíka, ale správneho. Najlepšie anglickú sortu… Tá sa dobre vykrmuje a máva dobrú slaninu…

— Ná, jakožináč, veru má — dodáva rychtár. — Už sa vy len na mna spolahnite, já vám to vyrídím najonakvejšie. Šak je to aj moja povinnost tak trochu.

Slovo robí muža — vraví príslovie. Sváko rychtár slovo dodržali.

Na tretí deň po tomto ujednaní, podvečer ťahajú sváko, alebožto pán rychtár slávnostne na obecný dom, nesúc niečo vo vreci na chrbte. Obsah vreca zdal sa byť záhadným, nebol ani živým ani mŕtvym, len sa tak trochu kedy-tedy zamrvil, ale neohlásil.

— Oné, pán notár, de ste! Priniesél som vám už to prasiatko, anglickej sorty, šak som ho nápočne vybierál, reku šak aj jakožináč, pre pána notára mosím lepšiu partieku nájst. Dalo mi to mnoho do práce, lež som ozaj čosi lepšieho vyondiél…

— No, dobre, dobre pán rychtár — odpovedá pani notárka, — len ho do chlieva. Ba či mu bude dost velikým…!?

— Nále, asnaj by ste pani notárka nechceli, abych vám za sedomadvacat zlatých priniesel brava metrákového…

— Prečo bych nechcela? — odsekne pani notárka. — Blázon, kto by dal, väčší, kto by nevzal! Šak by sme aj takého brava vedeli kam dať. Nebojte sa, do špitála by sme ho neposlali…!

Sváko rychtár složia opatrne vrece, aby sa jeho obsahu dajak neublížilo, odviažu motúz a pokorne vysypú prasiatko do chlieva.

Noví majitelia dívajú sa udivene na tento „prívažok“ vo velikom chlieve, dívajú a čudujú sa veľmi, čo to má byť za druh, aká rasa?

Nuž bol to grman jakýsi, prasa hodné práve dakam do špiritusu — bastard jakýsi prasačí. Hlavu to malo veľkú sťa polmeričie, uši tomu visely dolu ani anglickej vižle, zadok malo stlačený do zeme, nohy jako špajdlíky a štetiny tomu stály ani čo bys ich bol napustil elektrinou. Smutné, neveselé, karpavé. Veru ešte aj chvostík tomu visel dolu, natiahnutý, čo je znakom, že také prasa je choré, lebo zdravé prasiatko má chvostík vždy trocha nahore zatočený. Akonáhle sa odvážilo postaviť na nohy, hneď letelo stranou ani opilé, brnkalo do steny sem-tam, odrážalo sa s jednej strany na druhú. Chvíľami aj trochu zagrofkalo, ale bol to zvuk prasačí, neveštiaci dobrej nádeje, že z tohoto by dakedy vyrástol brav metrákový.

Sváko tiež tak trocha žmurkali na svoj tovar, sťa by mu chceli vsuggerovať, aby sa držal na nohách „hersky“ aspoň zakiaľ sa naň dívajú noví jeho majitelia. Ale prasa nič; motalo sa po chlieve ani opilé. Divia sa notárovci, obdivujú tento zázrak a vše sa podívajú jedon na druhého, čo povie ktorý na to.

— Ná, a čo je to za prasa, pán rychtár? — vyhrknú zo seba notárovci skoro razom obidvaja. — Jaká je to fálka? Však je to ani slepé, sotva sa to na nohách drží, chudiatko!

— Hm, to je vám pán notár, vzácna fálka — hovoria sváko. — Verte pevne, alebo nie, ked ho budete opatrovat a poriadne mu aj kotenicu dávat, vychováte z neho taký kus na podiv. Páru mu nebude na celej Brezovej, ba ani na Myjave. Je to bravček anglický, hen v Senici som ho veru pol dna vybierál. A že nemože chodit? Nno, nedajbože horšie! Vón je od dlhej cesty celý skoleníčený. Je to — neprirovnávaj krstu svatému, jako s človekom; ked dĺho chodí, eh čo chcem povedat… ked leží dlho celý skrútený, též sa nemože hned narovnat. Azda nechcete, aby vám tu boston tancovál ten bravček…!

— No, to teda nechceme — ohlasujú sa aj notárovci. — Ale už by sa len patrilo, aby bol veselší. Takto, zdá sa mi, že mu mosím priniest stoličku, aby si sadél — dodáva pani notárka.

— Jako vidím, vy pani notárka vzali by ste si ho asnaj aj do postele. Na to si ho nesmiete navykat, lebo potom by sa mu v chlieve nechcelo — dodajú sváko figliarsky.

— A čo stojí? — pýta sa notár.

— Ale šak sa spravíme, — namietajú sváko. — Nnno, ale ked už chcete naozaj vedet, jako som už povedál… sedomadvacat zlatých jako jeden grajcar aj s furmankú. Lacno som vám ho dal, pán notár. Nechcem na nom ništ zarobit. Ja si svoj zárobek dohoním inde; ohnem druhého. Šak to má čas, to viete, že já na nikoho neposielam ekzekútora, ani nehoním svojich dlžníkvof fiškálmi…!

— No, ako kedy pán rychtár, ako kedy, pritrafí sa — povie p. notár, ktorý pozná dobre svákove praktiky.

— Ba že sa pritrafí, ale to už mosí byt veliký kujon, abych ho ja honél po súdoch — prisviedčajú sváko. — Ale oné, tu máte pán notárko pas na vášho brava a nech pánbo požehná kupca aj predavača…!

— Pánboh uslyš — odpovie notár, — šak vás potom istotne zavoláme na karminu, ked ho vypelháme.

Rychtár s notárom — ako sa patrí na kupca i predavača, — poriadne si poplácali ruky, ale oldomáš sa ani jednomu nechcelo žiadať, ani piť. Sváko odišli domov a notárovci do svojho príbytku.

Pekné úmysle mali notárovci s bravkom. Pani notárka už snívala o zabíjačke, ako si to ona všetko zariadi, koho pozve na karminu, ako si zapacuje slaninky, že jej ju bude závideť celá Brezová.

Lenže človek mieni, Pánboh mení! Prasa stávkovalo; kto vie prečo? Či to azda preto, že stávkovanie a hladovky už vtedy prichádzaly do módy, alebo kýho ďasa? Nie a nie žrať! Nežralo ani toho večera, keď ho sváko — rychtár doniesli do notárovcov, na druhý deň tiež nie a na tretí deň veru už sa ani na nohy nepostavilo. Schúlilo sa do kúta a tam čušalo v slame zahrabané. Notárovci zavolali si pána rychtára, aby sa podíval, čo je prasaťu. To sa vie, že pani notárka nie bárs požehnávala sváka, že jej dožičil tohoto bravčového bastarda.

— Nuž, pán rychtár, veď to prasa nežere!? — víta pani notárka. — Budeme ho museť dať odkiaľ prišlo…

Tu sa sváko — rychtár podívajú znaleckým okom po prasati, mrknú aj do hrántika, v ktorom hustlo netknuté žrádlo a vyhlásia slávnostne ako odborník „na slovo vzatý“:

— Viete, pani notárka, vec sa má tak… Ale nerád bych, aby ste sa urazeli, ked vám mosím pravdu povedat. Vy neviete prasa kŕmit. To neni len tak, jako kočku kŕmit! Vy ste mu dávali moc zabarené a to hla nejde!

— Toto mi zas pán rychtár nehovorte — odsekne notárka. — My sme doma vychovali veru také kusy, že im páru nebolo nielen v celom mestečku, ale ani na okolí. Teda, ja asi budem vedeť, ako sa má dávať prascom žrať…

— Nnno, šak ja nehovorím — bráni sa rychtár. — Ale niekedy aj pri najlepšiem merkovaní sa prihodí. Niečo príde do cesty človeku, nuž snadno sa stane, že naleje do putienky aj vrelého a potom sú následky tu, jako vidíme…

— Už ja som ho iste nezabarila — bráni sa notárka. — Ja som si dávala pozor od začiatku a prasa bolo hnedtedáž také ščúhlé, jako ste ho sem priniesli…

Svákovi nestačila zásoba slov na ďalšie výhovorky. Pani notárka boly veru výmluvnejšia, ako sváko, ktorý keď videli, že sú krátky oproti notárke, bez ďalšieho vysvetľovania sa vzdialili. Čosi ešte prehodili ida cestou, ale natierali to usilovne domov. Mrzelo ich, že sa bravec zachoval tak zbabele.

Prasa zdochlo ešte toho dňa k večeru.

Zuzka notárech bola šikovné dievča. Mala sa k svetu. Nič jej nechybelo, príroda nebola skúpou, keď ju obdarúvala všetkými ženskými náležitosťami. Mládenci hovorievali, že „má zadek veru jak kazatelnu“ a ich mamky, že veru tá bude dobrou robou, kam sa vydá v domácnosti. Len jedného sa jej nedostávalo: Bola iba slúžkou, nemala peňazí a to v tie časy i na Brezovej bolo mementom, že gazdovskí synovia nemajú u takej čo hľadať. Nebola im rovná. Máloktorý Brezovan sa žení „do luftu“, každému musí žena čo to doniesť na hotovom groši do gazdovstva.

Mala aj Zuzka svojho gavaliera, to sa vie, že len sebe rovného, jak tomu prikazoval stejný stav. A tým gavalierom bol Daniš, pacholek pána rychtára. Keď tento Daniš prišiel večer ku Zuzke, to sa vie, prišla reč aj na zdochnuté prasa. Zuzka mu ho aj ukázala.

Daniš hľadí udivený na prasa a odrazu zvolá:

— Nále, nále Zuzka! Ved je to naše prasa, už ho máme tri štvrte roka. Dávali sme mu šetko možné, len aby sa vypelhalo a veru nebolo z neho ništ, celkom ništ. Ach jejdanenko, kdo by sa bol nazdál, že sa ostehne v notárech chlieve?

Zuzka hľadí chvíľu udivene na Daniša a potom vybúši:

— Ale čo táraš, Daniš! Ved nám ho predvčerom doviezli sám pán rychtár. Šak som pri tom bola a viem.

— No, šak já viem též — dôvodí Daniš. — Sváčko, rychtár prišli z jarmeku v ten podvečer, doviezli pekné prasa, složili ho do chlieva a toho zázraka dali do mecha, položili do voza a išli dolu mestom. Neviem, kde prasa odviezli vtedy.

Zuzka naradostená, že bude môcť pánom vysvetliť celú záhadu a zavďačiť sa, oznámila Danišovi, že to všetko vyzradí pánom. Nech reku vidia, ako prišli ku tejto podarenej fálke. Lenže v tom aj Daniš videl, že vyblafnul niečo, čo nemal povedať, uprosil Zuzku, aby pánom ničoho neprezradila o tejto prasačej historii, iba až keď pôjde na vojnu. Potom nech si robí čo chce.

Zuzka slovo dodržala.

XI

Vo vojne sa stalo. Vtedy surové i vyrobené kože boly rekvirované pre vojenské účele. Viem, ktorí sme svetovú vojnu na vlastnej koži zažili, poťažne ako mrzáci z nej sa vrátili, že z akého tovaru boly nám dodávané boty do zákopov. Kože sa menovite v posledných rokoch nedostávalo a boty veru často mávaly podešve papierové. Následok bol, že vojakom odmrzaly nohy.

Tým nechcem povedať, že by práve Brezovania boli armáde lifrovali boty s papierovou podošvou. Len som chcel naznačiť príčinu, pre ktorú boly kože obecne rekvírované. A napriek tomu veru Brezovania kože vyrábali a predávali.

Najťažšie bývalo s nákupom koží surových. To sa musely pracne shľadávať nákupné pramene. Taký brezovský garbiar mnohý vedel, že kde a kedy ktorá kobula, alebo krava zdochla, kde si na veselie zabili kravu, alebo teliatko, zvedel včas, že kde kedy zdul sa statok a bežal ta za kožkou. Pytláci aj z troch okresov predávali jelenie a svinie kože len Brezovanom.

Takouto cestou prišli obyčajne aj náš sváko k surovým kožiam a tie vyrobili pred sliedivými zrakmi financov a žandárov. Vyrobené kože zas usilovali sa dobre odpredať. Pravda, aj tu si pomáhali fígľom, ako sa dalo. Tak jednoho januárového rána vybrali sa sváčko so šimlom, zapriahnutým v známom vozíku na jarmok do Senice. Voz bol jaksapatrí naložený lukotami a na nich položená bola iba noša sena.

Prídu sváko do Senice a podľa tvrdenia Písma „známť své a znajít mne mé“, čakali na „svých“, aby si dali znamenie, že kedy a kde im ukázať partieku, aby nik nevidel. Keď si opatrili šimla, postavili sa sváčko vedľa voza a čakali, pravda, obsah voza nikomu neukazujúc. Ovšem, stáť dlho nevydržali a museli si kedy-tedy veru aj zaskočiť a rukami zabalancovať, lebo dul severák a zima drvila aj pohana. Príde ku sváčkovi nejaká ženička z Búrov, ktorá sváka dobre poznala už z časov predvojnových a prihovorí sa ím:

— Ach, zima je ukrutná, strýče Ragane!

— Ej, veru je, céra moja, velikánska! Dávno takej nebolo! Vidíš a já tak mosím celú zimu bosý líhat!

Pohľadom sústrastným podívala sa táto dobromyseľná ženička na sváka a vraví:

— Ježišmaria, strýče Ragane, a že to ozaj ešče vydržíte…!

— Čo si mám počat, diefka moja? — odpovedia sváko.

Kupci sa volákosi nehlásili. Sváko boli čo ďalej, tým väčšmi netrpezlivým a nervozne prestupovali s nohy na nohu. Napokon si pomysleli: „Ná, bodaj by ste sa šetci zduli do rána! Aj vám to viselci, človek pod nos priveze s nebezpečenstvom, že ho chocholatý niekde sobálí a oni si nepríjdu kupovat! Nech! Šak vy by ste si vzali aj druhý ráz, ale pre vás nebude už mojej partieky na predaj! Idem o lumero dále.“ Oširovali šimla, obrátili voz a natierali to rýchlym krokom smerom ku Šaštínu.

Hej, ale v Čáčovskej ulici dohonia ich „chocholatí“, žandári a kam „holt“ — tam „holt“ kričia na nich. To sa vie, že sváko neposlúchli a nechali šimla kráčať ďalej, ani čo by sa nechumelilo. Žandári to zas usilovne natierali za nimi. Keď ich už sváko cítili skoro na chrbte, začali aj oni pokrikovať na šimla:

— Hvuo, hvuo, hvuo! Stooj, ty kmín! Čo už ani ty nechceš poslúchat túto vládu! Ty viselec, sto madarských striel ti pálelo do pečene, žeravých!

Konečne sa voz zastavil, lebo veď šimla nebolo treba dva razy ponúkať, aby zastal. Nastala prehliadka voza. Žandári už i tak boli „rozkohútení“, že museli bežať za neposlušným Brezovanom a preto s tým väčšou ambíciou prichytili sa vyšetrovať sváka, že čo to tam vezú v košine.

— Ná, ništ takého, pán vochmajster — vravia nevinne sváko. — Nemám ništ takého, čo by oči klalo…

— Ale predsa niečo by ste mali, čo by zavadzalo — vraví četnícky strážmajster.

— Och nije, nemám, nemám ničoho — pokračujú sváko. — Mám len tot lúkoty a vezem si ich hen k tomu kolárovi do Čáčova, aby mi urobél voz, lebo veru u nás šecci kolári narukovali do vojny. Čo aj ostalo kde-tu doma, nestojí za reč, ani káru spravit nevie, niežeby voz. Dosť tažko mi veru padne, lozit až sem s vozom…!

Žandári prijali výhovorku svákovu a nechali ich ďalej ísť, aniž by boli prehliadli obsah voza. Pod lúkotami totiž mali náš sváčko poriadne naložených podošiev a futierka, ktoré ešte toho dňa dobre predali v Šaštíne.