Sváko Ragan z Brezovej III

Bolo to na fašiangy minulého roku. Počasie nijaké, ako sa vraví na Brezovej. Ožlada; dážď padal so snehom a táto smes zas cez noc zamrzla, takže bol z toho tak zvaný „rozbirit“. Ľudia padali po ulici ako muchy. Prosím vás, sme na Brezovej a nie v hlavnom meste Slovenska, kde rychtár vydá ostrý ferman občanom, majiteľom domov, aby vyčistili chodníky pred ich domami a posypali tieto drobným pieskom, alebo popolom, aby sa chodci na nich neskĺzli, krom toho vykomanduje rotu „pisárov“, (čo „píšu“ metlou po dlažbe), aby čistili jazdné cesty a posýpali ich tiež pieskom. Brezovský pán rychtár toľkej právomoci nemá. Iba ak si niektorí občania posypú pred staväním chodník, ináč, na ostatných nemožno žiadať takéhoto úkonu. Iste by mu povedali:

— Ná, jakožináč?! Bežíme! Nech si každý sedí doma, ked je na ulici „rozbirit“ a nech nelozí, kde ho netreba.

Nuž veru, nešťastie nechodí po horách, ale po ľudoch. Naša strynká jednoho rána včaššie si privstali, vzali košík s popolom a išli posýpať nálep i priedomie. Posýpajú, chudera, posýpajú, ale sám Pánboh zná, ako ano, ako nie, iba sa odrazu skĺzli a spadli s nálepa na dvor. Ruplo to s nimi, s chuderkou. Nie sú síce tak telnatá, aby ich kus bolo spadlo, nu, ale pri tom všetkom spadlo ich pekná hromádka a veru zlomili si ľavú nohu. Zle bolo v dome Raganových zrazu:

— Sanko, Samuško, poj sem, óóch Bože moj, šak som já doskákala, šak som sa já dožila parády na moje staré kolená! — kričia chudera na studenej, premrzlej zemi. — Ludia, ludkovia boží, pojte mi pomahat, lebo už umrem, už som sa dožila. Pomahajte, pomahajte!

Na krik strynkej prvý pribehli sváko z izby, za nimi hneď sváko Jurkéch od súsedov aj ich strynká. Všetci boli preľaknutí. Sváko Ragan začnú, chudák, ochkať najväčšmi:

— Ej nú, ej nú! Bolo ti to treba? Ná, des tam len boževečný liezla, kde ta nikdo neposielál? Hla, vidíš; doskákala si!

— Už ma len necúd, Sanko! Veru doskákala a zaiste už na večnost! — lamentovali strynká, ked ich obidvaja svákovia odnášali na rukách do izby. Tam ich položili pozorne do postele a začali sa radiť, čo a ako? Čo si počať, kam sa obrátiť o pomoc. Strynká bedákali, chudera v posteli, Jurkéch strynká ich utešovali, ako len mohli.

O chvíľu rozniesla sa po Brezovej správa, že chudera strynká Raganéch zlomili si obidve nohy. Ľutoval ich z duše každý a karavány sústrastníkov a sústrastníc ubieraly sa do Raganov a od nich. Každý chcel „opáčit chuderu strynkú“ a poľutovať ich. Prišly dosť skoro aj dve dcéry strynkine, za nimi pribehly vnúčence, zaťovia, pán farár, pán rychtár a iné miestne honorácie — poľutovať. Ľutoval každý a utešoval strynkú, že však to bude čoskoro zas dobre, aby nezúfali. Ale oni, chudera neverili slovám útechy. Cítili, že nalomený starý strom len veľmi ťažko sa srastá. A nevedeli vlastne, ani čo im je, iba — že nemohli hýbať ľavou nohou.

Chlapi dali hlavy dohromady a začali sa radiť, čo si počať so strynkou, či volať miestneho lekára, alebo ísť s ňou do Bratislavy. Čo starší, protestovali proti volaniu lekárov. Jeden sváko radil, aby strynkú na aute zaviezli do Piešťan ku „Pohubovi“ (správne meno Mitošinka. Pozn. pôvodcu), ktorý, hoci sedliak, keď si upije tri deci modranského vína, spraví každú zlomeninu. Tak to robieval aj jeho dedo a pradedo. A moc za to nepýta, ale pomôže iste.

Sváko pritom len sedeli a zkormútený načúvali, na čom sa ustália ostatní. Mladší radili rozhodne volať lekára. Ženy sa tiež zamiešaly do debatty a doporučovaly zavolať „domorodca“, lekára z Bratislavy síce, ale blízkeho súseda dr. Svetka Štefánikéch.

— Ale chod, ty Dora! — zavolajú sváko Mosný na ženu, ktorá prišla s návrhom zavolať Svetka Štefánikéch. — Ved vôn je ženským doktorom, desik na ženskej klinike. Čo by tu robél, ked by mali strynká nebodaj nohu dolámanú…

— Akurát preto, — odsekne navrhovateľka. — Vón je, viem, ženským doktorom, vón sa teda najlepšie rozumie ženskej zlomenine.

— Veru rozumie lepšie, jako mužskí — volajú ostatné ženy. — My máme k nemu dúveru, teda ked volat, tak len Svetka. Vón, Sveto, je náš človek a my mu veríme! — protestujú ženy. Strynká síce ochkali, ale pri tom pokorne načúvali, čo všetko idú s nimi robiť a ako kurírovať.

Po proteste žien, chlapi jednali ďalej, čo a ako majú rozhodnúť, aby sa strynkej pomáhalo a to hneď, ešte dnes.

Ujednané a jednohlasne bolo sankcionované, že strynkú, chuderku odvedú čím rýchlejšie na Bukovec ku známej babke, ktorá tam napráva s úspechom zlomeniny. Chýr tejto babky rozšírený je od Brezovej až na Moravu. Pomáha a pomôže každému. Nezľakne sa nijakej zlomeniny, nájde vraj každú kôstečku i strepinku, čo by bola ako vo svalstve zaratená.

Táto „zdravotná komisia“ u Raganov ustálila, že teda najprv odvezú strynkú ku babke na Bukovec a len keby táto akurátne nepomohla, zavolajú Svetka Štefánikéch. Vraj „prv mosia videt, či pomôže liek, ked ten nepomôže, potom zavolajú školovaného lekára, lebo načo unúvat doktora, ked by liek nepomohél!“ Tým liekom v očiach súsedov mala byť babka na Bukovci.

Nuž „z božú pomocú“ zaviezli strynkú na Bukovec. Babka sa hneď prichytila ku práci. Najprv nahmatala strynkinu nohu a teda „hodnoverne“ zistila, že veru strynká majú zlomenú kosť lýtkovú na ľavej nohe. Usmernila zlomené čiastky kosti dovedna a nohu zafašovala do dvoch šindelov. Týchto má tá babka vždy dost v zásobe a to nových. V šindeli prikázala udržovať nohu za 21 dní, lebo strynká sú už „v rokoch“, kedy sa kosť ťažšie srastá a potrvá to spravidla dlhší čas, kým sa kosť srastie. Pri tomto „chyrurgickom“ úkone strynká veľa netrpeli. Zabolelo ich kde-tu dačo v rozčulenom svalstve, ale sniesli túto boľast spokojne. Ochkali najväčšmi sváčko a motali sa okolo voza, ani bezhlavý.

Doviedli strynkú domov a uložili do postele. Teraz teprve nestačili u Raganov dvere otvárať a zatvárať, ženičky z celej Brezovej podávaly si kľučku, čo chodily strynkú navštevovať a ľutovať. Každá sa spytovala, ako sa to stalo a buďto strynká, alebo sváko museli každej od a až do z vykladať celý priebeh úrazu, až ich z toho huba bolela. Keď už nevládali, chudák, musela pokračovať ich dcéra Juda, ktorá sa sem presťahovala od vlastnej rodiny na dobu strynkinho ležania.

Hneď na druhý deň hlásila sa u strynkej horúčka, ktorá v 39,90° držala ich vari ešte za 4 dni. Na štvrtý deň predsa zavolali domáceho lekára, ktorý horúčku potlačil na normálnu temperamentúru. Potom bolo trocha lepšie. Juda porobila hrave všetky práce v domácnosti aj okolo gazdovstva. Strynká ležali s nohou vystretou v šindeloch. Bol im čas dlhým. Prespievali si dávno všetky pesničky zo Zpěvníka niekoľko ráz. Keď sváčko boli von z domu, vzali veru aj Funebrál do ruky a spievali si z neho pohrabné pesničky. Dobre im padlo zaspievať si. Inokedy zas prečítuvali si z Biblie, alebo starej rodinnej Postilly.

U Raganov si navykli voľákosi na maródenie strynkej. Nuž, veď čo mali robiť? Museli si navyknúť. Aj strynká museli sa spriateliť s postelou a dlhým vylihuvaním v nej, bárs ich veľmi mrzelo, že takto nečinne musia kradnúť Pánubohu čas, keď je toľko práce okolo domu a v gazdovstve. Na jare skôr sa dá urobiť nejaký ten gšeftík, lebo jarné blatá a vody veľa obuve privedú v nivoč. Pomoce ale nebolo. Museli sváčko sám do sveta, keď ich už doň hnala povestná brezovská krv, iba čo strynkej pri návrate zreferovali, jaké sú kde jarmoky a aké sa v nich obchody robia.

Keď strynká stali s postele, bolo už jaro. Kvitly práve jablone. Pravda, stali, ako stali; museli sa učiť znovu chodiť, ako malé decko. Najprv pekne okolo postele na jednej nohe skackajúc a potom pomocou palice začali sa pomaly opierať aj na ľavú nohu. Zprvu išlo to všeliako, veru aj s boľasťami. Noha, ktorá už bola v posteli cele odpuchla, poznovu zatekala, keď strynká na ňu došlapovali. Museli teda menej chodiť a viacej ešte vždy ležať, aby si noha pomaly navykla.

Akože, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, navštívilo ono poznovu aj našu strynkú, asíce prikváčila na nich tá potvora jakásik, „španielka“. Sotva sa strynká odvážili čo len na priedomie po dlhom ležaní, tu zas museli si ľahnúť, lebo tá mrcha ich ulapila akurátne. Dostali vysokú horúčku, ktorá veru ani na lekársky zákrok nechcela klesnúť len tak, „mne nyšt, tebe nyšt“. Dostavila sa rheumatická bolesť celého tela, menovite ale krížov a kĺbov. V boku strynkú pichalo, kašeľ dusil, a jesť sa im nechcelo. Už mysleli, že sa musia rozlúčiť s týmto plačlivým údolím a „íst morky pást hen k Abrhámov“.

Strynká svedomite požívali prášky, ktoré lekár predpísal, ale krom toho veru počúvli aj na súsedky a tetky, čo ktorá poradila. Popili chuderka všeliakých zelinových odvarkov vyše práva. Dali si boľavé čiastky tela (krom nohy) natierať psačím sadlom, liščím, zajačím, jazvečím, konským, ale všetko marné. Vypili si vše doma varenej borovičky, ktorá predsa napráva.

Nič nepomáhalo. Ľudské lieky nestačily. Pomohol Pánboh, alebo príroda. Naša strynká totiž majú dobrý koreň, ako sa vraví. Nemoc si to rozmyslela a jednoho rána už nebolo po nej chýru. Strynká si ešte do poobedia poležali, žeby nebodaj zas liezla na nich horúčka, ale táto sa odsťahovala od Raganov, zdá sa, že nadobro. A preto strynká znovu vstali s postele a motali sa od ničoho — k ničomu, po dome. Zdalo sa, že do žatvy už budú môcť ísť strynká hrstovať za svákom. Naučili sa chodiť, ani nekrívali a noha akoby bola robila dobrotu. Mali z toho radosť nemalú a sváko i celá rodina s nimi. Ako by aj nie! Veď to nebola maličkosť u staršej osoby, ako sú naša strynká — také nešťastie! Pomaly sa aj u súsedov zabudlo, že si strynká ani nie tak dávno zlomili nohu. I sváčko boli veselším a s mladistvou chuťou pribrali sa do kosby žita na Pasekách, strynká za nimi hrstovali.

Ej, ale o týždeň, ako začali žať, strynká sa odrazu začnú ponosovať, že ich kríže bolia a v boku kole.

— Ná, pokol aj ty — odpovedia im sváko položartovne, bárs ich ani trocha nepotešila strynkiná zpráva o staronovom neduhu. Strynkú zamrzela táto poznámka ich starého, ale nedali na ňu nič, iba že trocha vážnejším hlasom prehovorili na sváčka, keď večer prišli domov s poľa:

— Starý, poj sem! Chod mi starý pre Ondrejech Betu, jakosik velice nemožem na kríže. Nech mi ich ide porozetierat…

— Ba červíka! Nále, čos si to zmyslela ščil v žatvy. Dočkaj, až budeme mat bobále vykopané, kapustu nagniavenú, kukuricu ošúpanú. Potom navaríme lekvaru a vyvezeme hnoj, že som ta neušanovál — no a potom si už možeš lahnút, ked sa ti tak lúbi! Nemyslíš, há?

— Ej, to je už stará pravda! — protestujú strynká. — Nebude ze psa slanina, ani z vlka baranina! Čím hrnec napáchne, tým je aj čerepy čut! Ani ty dobrý nebudeš, dokál ta bude kúsek, čo by aj pod nocht vešiel…!

— Ná, čo nevieš stará tú pesničku: Nebudem dobrý, nebudem, aj ked ma oderú na buben, ked budú na mne bubnovat, ešče ím budem hubovat…

— Nnno, ved teba, starý, je na pesstvá dycky dost; huncútstva stvárat, ojjééj! Na to si ty majster na hniličky. Na to si ty velmi súci a já sa možem od bolesti aj na stenu drápat. Mne neuznáš. Taký si ty hla a takým ostaneš!

— Nále, ozaj ti je zle? A já som myslél, že to ty len na špás! — dôvodia sváčko. — Šak už teda idem, ked to mosí byt, ale mohla sis’ dat perpetýnu na cukrový papier, asnaj by ti to bolo aj tak prešlo — hundrú sváko ešte medzi dvermi. A strynká si odľahčili polohlasnou poznámkou:

— Ej! Tažko je psa za zajacom honit, ked vón chuti nemá! Tažko veru!

Beta prišla veľmi ochotne a vygniavela strynkú jaksapatrí. Aj kríže im poroztierala, až tak na retu kričali. Ale nepomohol ani perpetýn, ani staré sadlo, ba veru ani „smradlavý gajst“ (čpavok, pozn. pôvod.) Probovali ešte brezové kôrky, chren a vápno medzi handerky. Probovali všetko, čo ktorá súseda poradila a „nyšt na plat“. V letnej teplej dobe posadila táto nemoc strynkú zas na pec, kde sedeli stúlená v teplom vlnáku a driapali perie. „Chyma ešče to, postávat precca nebudú, dokál sa možu trochu vláčit…!?“

— Ale veru ste mali, krsná manko, probovat ešče toho doktora, čo sa to desi na Morave zjavél… v oném. No, jako sa ale to mesto volá? No, čo som ale,… nenapadne mi akurát, ked bych ho mala vedet. A šak sa mi len na jazyku plete — radí krsná.

— Alebo toho v tom Svatém Jáne, ten že už nejednému pomôhél. Potom, šak aj tá baba v Hrozien11kove sa mnohým veciam rozumie. Len by sa to pán farár nesmeli dozvedet, lebo by vám netakú kázen spraveli, ked by ste tak stiahli nedaj Bože umret! Treba sprobovat. Vac ludí vac vie. Rozumie sa šeličomu. Oprobujte, krsná manko, šak čo sa môže stat. Horšie s vami už byt nemôže, jako je.

Strynká pozorne sledovali vývody ich krstnej. Veľmi sa im chcelo žiť, ale niako nechceli peniaze vyhadzovať na lekárov a lieky, len tak „nemilobohu“, ako oni vravia. Ale tento raz dali sa naviesť. Sľúbili krstňaťu, že teda pôjdu k tomu zázračnému lekárovi. Veď čo sa môže stať? Nanajvýš im nepomôže a to budú tam, kde už stoja dnes.

— Nno, poručeno Pánubohu! Už teda len pôjdem ve meno božie. Šecci ludia šetko vedia — prehodia si strynká sťa smierená s osudom. — Pôjdem. Nech sa stane čokolvek.

— A oné, stará! Mohla bys íst večerom do Dolnieho konca k Jude a vyspat sa u niej, aby ti kúsek cesty takto ubudlo, lebo ved aj tak mosíš ráno na štáciu — vravia sváčko svojej starkej, na oko starostlive, aby ich chuderu trocha rozveselili pred krížovou cestou, ktorú mali nastupovať zajtrajšieho dňa.

— A šak kravu by si mohla príst ráno opatrit a podojit…!

— Ale choj, ty vatrál, už bys môhél mat veru rozum, šak si veru dost na to starý a netárat do sveta hlúposti — protestujú strynká rezolútne. — Mne veru neni do smiechu, ani sa mi nežiada fatiny robit.

Sváčko museli prestať. Poškriabali sa po brezovsky ľavou rukou ponad baranicou za pravým uchom a odišli na dvor. Tam si prihotovili došek slamy do voza, aby sa strynkej mäkšie sedelo a pobrali sa do maštale nakŕmiť tátoša. Mali to zas nejakého nového, čo ho toť nedávno kúpili v Malackách. Zlé jazyky rozhovorily sa o ňom po Brezovej, že nohami prepletá a dvíha ich „jako by mak tĺkél“ a že „ked ho scú sváko ošírovát, alebo na chrbte opucovát, že mosia nanho po rebríku.“

Kým sa sváko motali po dvore, strynká tiež nepostávali; umyli a učesali sa popredku. Tak to býva na dedine, lebo kto vstáva skoro ráno, nemá zpravidla času na urobenie toalety.

— Šak veru, do by stačél ráno chvósty ke kasanicám zapletat — uvažujú strynká — ked budem moset šetko jaksapatrí zanknút, opatrit?! — Aj čapec už mali popredku uviazaný od „Ulickej“. Namastili tiež svákovi aj sebe „štýble“ a ponáhľali sa pilno spať.

V nasledovnom podávame referát o strynkinom liečení, ako nám ho do pera diktovali strynká Matunéch:

— Zázračný doktor aj pomôhél, aj nepomôhél. Nakonec ešče probovali chudera Pieščany, čo im bola poradela švagriná. Doktorovi vac neišli, „šak aj načo, aj tak mi nepomôže, chyma z penazí, viselec.“ V Pieščanoch si našli byt lacný, na Bance a vareli si tam, jako šetky ostatné Brezovanky, keré sa tu liečely — sami, aby ich to moc nekoštovalo. Též aj do kúpela chodeli len tak, do verejného blata, aby vyhnuli „kúrtaxe“. Ale to nepomáhalo. Čerti vedia, jako je to: Pieščany jednému pomôžu, druhému nie.

A tak aj našu strynkú doviezli domov, na Brezovú, ale ich, pred tým železnému zdraviu bol konec. Po kúpeloch bolo im ešte horšie. Nejaký deň ležali, potom zas vstali na deň-dva, ale do práce okolo gazdovstva už nestačili. Sily ich pomaly opúšťaly. Preležali veru celú zimu. Koncom februára veru už si volali pána farára, aby im prislúžil Večeru Pánovu. I rodinu si pozvali k sebe, urobili potrebné opatrenia, ako rozdeliť čo, keby tá zubatá naozaj pre nich prišla. Pravda, príbuzní neboli zvyklí na podobné jednanie a dispozície. Každý si predstavoval, že strynká musia všetkých prežiť. Utešovali strynkú všetci, že však to s nimi všetko dobre bude, i zdravie sa navráti a oni zas budú behať, ako pred tým. Utešoval každý, ako mohol, ale v pravde bola si istá celá rodina, že strynká už nedočkajú spevu škrivánka nad ich záhumennicou, ba čo viacej — nedočkajú sa už ani lež sneh síde s hrebeňa posvätného Bradla.

Sváčkovi sa veru tiež slzy draly do očí, ale sa aj skrývali v kúte s dohľadu strynkinho, aby táto nevedeli, že aj tvrdá nátura svákova vypovedala poslušnosť. Tam bola aj ich veselosť. Humor ich opustil, vtip sa nezjavil na jazyku. Nehovorili ničoho, len čo tlmene ochkali v kúte, na lavici sediaci.

Postonávali strynká, postonávali ešte niekoľko dní a počiatkom marca veru pobrali sa z tohoto plačlivého údolia s tou „zubatou“. „Marec, ber sa starec“ — stojí v Tranovského kalendári. Jednoho rána našli ich tuhú. Dodýchali, chudera tíško, tak ako bol v celku tichý a nenáročný ich celý život pri všetkej — na vonok zdanlivej hlučnosti a rozšafnosti, tak prevelice potrebnej v dnešnom tvrdom živote a borbe za kus chleba. Veru borby tejto je treba zvlášť v tomto okolí, v takom chudobnom kraji macošskej prírody. Tu sa veru každý musí „opásat a rukávy vyhrnút, jak nechce s paličkú chodit vedla rad“ — to je žobrať. Tu veru musí robiť a dreť sa každý od svitu do mraku.

Smrť strynkina vyvolala všeobecnú sústrasť na Brezovej. Ľutoval a žialil každý, kto ich len trochu poznal. Veď nik na nich nič zlého nevedel, každý ich musel len po dobrom spomínať. Celé dva dni, čo boli vystretá v rakvi, húfy národa brezovského obrátily sa u Raganov. Ba prišli známi aj z Myjavy, Bukovca, Prietrže. Prišla bližšia i ďalšia rodina. Každý ľutoval, každý vravel, že veď si ešte mohli požiť tu, medzi nami.

Najväčšmi veru žialili, nariekali a spomínali starostlivú, dobrú a robotnú svoju ženu — sváčko. Oči im chudákovi nestačily zaschnúť od sĺz, čo ustavične ronily. Mali predsa rád svoju starkú, iba, že im mali troška za zlé, že ich tu tak nechali samého v jarných robotách. Odrazu sa cítili veľmi opusteným, osamelým. Nedivme sa, veď žili a kšeftovali so strynkou bezmála 35 rokov v požehnanom manželskom sväzku.

Vo veľkom žiali utešovala sváčka myšlienka, že urobili zadosť svojej povinnosti manželsko-opatrovateľskej a že nemôžu mať výčitiek svedomia, že by boli dačo zameškali. „Šak som jéj zavolál aj doktora (hej, keď už mali strynká smrť skoro na jazyku!) a kúpél som jéj aj sódu a precca mi umrela! A nechala ma tu tak, opusteného!“ — utešujú sa sváčko.

Pohrab mali strynká dôstojný, jaksapatrí. Nechybely ani cechy s fakľami, hlavne pravda, cech garbiarsky. Potom Kútzkeho speváci a dvaja kňazi k tomu — dodávali. Kázeň veru vystrúhol strynkej domáci pán farár, jaksapatrí. Aj verše zbavily. Národa bolo mnoho na pohrabe. Ponáhľal sa každý vzdať česť svojou prítomnosťou na pohrabe nebohej strynkej. Sváčko žialili veľmi. Neuprosný odchod strynkej zacítili citeľne vtedy, keď rakev so strynkou súsedia vynášali z pitvora. Tu chlad opustenosti veľmi zaľahol na sváčka. Nariekali žalostne, chudák, súsedia mali s nimi dosť práce, kým ich utíšili. A potom zas na cintoríne, keď hrobári položili strynkú do hrobu a na rakev začali pri spievaní pesničky „Již já jdu do hrobu…“ lopatami hádzať veľké kusy zeme. Hrudy nemilostne dopadaly na rakev. Tupý zvuk dopadu hlboko sa zarýval do srdca sváčkovho, aj ich detí a vnúčat. Plakalo všetko. Veru aj v prítomnom obecenstve neostalo suchého oka. Ale darmo je! Na večnosť nik tu z nás neostane.

Po pohrabe, ktorý trval hlboko do noci — národ sa rozišiel. Rodina a bližší príbuzní, pravda, ponáhľali sa do Raganov, kde bol kar. Tam súsedky už maly veru jedla i pitia prihotoveného; miestnosť, kde ležali strynká — vyvetranú, všetko oprášené, vyčistené. Stôl bol prikrytý bielym čistým obrusom pre mnoho hostí. Vlastne museli složiť stoly dva dovedna a aj stoličiek priniesť od Judy.

Hodovníci sa sišli čoskoro, lebo už aj tak bola tma. Každý z nich mal doma už veci tak v gazdovstve zariadené, že lichvu dakto už opatril a inému nebolo k vôli čomu ponáhľať sa domov v takýto zimný deň. Nebolo treba nikoho veľa ponúkať s miestom. Sadal si každý, kde bolo miesto a čakal, čo bude nasledovať.

Najprv si všetci zaspievali príležitostnú, pohrabnú pieseň, pravda, inú, lež aké sa spievaly dnes pri pohrabe. Keď bola pesnička dospievaná, začali jedon prez druhého spomínať nebohú, aká to boli len príkladná, dobrá stvora a že ich je škoda ešte zem hnojiť. Že tu ešte dobre si mohli požiť atď. Potom si zaspievali ešte jednu pesničku a za ňou začal už kar so všetkými jeho náležitosťami jak v pití, tak aj v jedle. Sváčko síce zpočiatku trocha ochkali, ale potom už ustávali, až na konec prestali vôbec ochkať a slzy roniť a venovali sa úplne hosťom, ktorí ich utešovali a hľadeli previesť predmet rozhovoru vždy na ďaleké téma, aby sváčko snadnejšie zabúdali na žiaľ.

— Pekne hu ten muž vystrojél, bár je z neho viselec — hovoria strynká Kvandúchéch mladej Mosnej, keď sa poberali domov po spievaní a kare od Raganov. — Človek by si to ani nepomyslál…!

— Ná, šak mu aj patrelo! Čo sa málo nazdŕhala a nahrdlačela na tom svete, chudera! Nemala dna ani noci. De takú gazdinú zas nájde? Ani ked hned pôjde na kraj sveta — poznamenáva Mosná.

— Veru, sotva by našiel. Dnes je to tažko vybrat si čo lepšieho, aby sa to akurátne človeku trafelo!

— Ná, asnaj by sa sváko Ragan ešče nechceli na starost oženit. Šak čo by to, jako by to? Ved sú už moc starý na ženenie!

— Hja, vidíš hu! A čo si počne sám, ked je naučený na ženu, há? Jaký je to dom bez ženy? To je jako kostel bez knaza! A že je starý? Lachko! Ale ešče jarý! Diefka moja a čo ty nevieš, že muž ked je od čerta len trochu peknejší, hned si myslí, že je pekný?

— Máte pravdu, strynká! Sváčko majú tažké tisíce, ten sa ovrabčia, ani sa nenazdáme a do vie, koho ešče na konec spopácajú!? Kdo by sa aj v nich vyznal!

— Uvidíš, diefka moja, že vón to ani do roka nevydrží sám!

S tým sa naše ženičky rozišly každá svojou stranou. A nad Brezovou spočinul kľud temnej noci, lebo tam ešte elektriku len zavádzali zakopávaním stĺpov a naťahovaním drôtov.