Sváko Ragan z Brezovej III

I

Bez sváka neni „úradvof“ na Brezovej, boli oni úradským jak pred prevratom, tak aj v slobodnej vlasti Československej. Ich bohaté zkúsenosti vie veľmi dobre použiť správa slávnej veľkej obce Brezovej pod Bradlom v prospech jej obyvateľstva. Keby sme koľkokoľvek kníh o sváčkovi popísali, ani z jedinej by sme nemohli vynechať svákovu činnosť komunálnu. Sváko patria, zdá sa, ku každočasnému inventáru brezovských úradských.

Boly vypísané voľby do obcí. To sa vie, že každý človek odrazu politizoval. O priazeň voličstva žebronila každá politická strana a strančička. Noviny očierňovaly kandidátov protivnej politickej partaje, tieto zas očierňovaly sa navzájom a prepieraly špinavé prádlo zpravidla protivných politických činiteľov. Žvanilo a natrepalo sa toho vo verejných miestnostiach vždy viacej, ako dosť. Rozhnevali sa medzi sebou súsedia, rodiny a špinu kydal kto na koho mohol, — slovom, „pracovalo sa“ ako sa patrí v demokratickej republike. Argumenty kde-tu boly voličstvu prezentované aj nejakou tou zablúdilou fackou, ale agitovalo sa, lebo sa muselo. Od toho sú tu voľby, aby sa agitovalo a národ bol donútený i takto politizovať, starať sa o oboslanie obecných úradov. To je už tak! V demokratickom štátnom útvare môže každý hoc aj na hlave tancovať a svoje argumenty prizvukovať politické. Voličstvu sú servírované politické zásady nekonečného radu politických strán, môže si v nich vybierať, ako v hnilých hruškách. Občianstvo je takto vyprovokované, aby venovalo náležitú pozornosť politickým záujmom. Hlasovací lístok je veľkou zbraňou v demokracii. Tým sa rozhoduje o veľmi dôležitých politických a hospodárskych problémoch obce, okresu, zeme a štátu.

To sa vie, že aj náš sváčko pred voľbami venovali väčšej pozornosti obecnej politike, ako pred tým. To už tak prináša sebou ovzdušie, demokracia.

V Národnom dome (predtým „Cirkevné“) bola ohlásená schôdza politickej strany…, nezáleží na mene, nebola to strana, ku ktorej patria sváko. Ale chyba lávky! Sváko boli nejak „maród“ na ľavú nohu. Počasie bolo také, nijaké, blatiska všade viacej, ako treba, nuž veru svákovi sa peši nechcelo až dolu, „do mesta“. Oni si ale vedia pomôcť: Dajú si zapriahnuť šimla, však v jasenných dobách aj tak nemá čo prednejšieho na práci. Zavolajú tedy na pacholka:

— Jano, Jano! De si, strela ti do matere!

— Tu som, sváko, — ozve sa Jano s povale, kde sa rozťahoval, ani pes na pazderí.

— Oné, Jano a dál si žrat tomu konovi?

— Ná, jakožináč, jakožináč, šak vidíte, sváko, že už vodu pije… — odpovie Jano rezko.

— Tak teda zapriahaj. Pôjdeme len tu, do mesta, šak ti poviem de. A tašmi sa skôr, tašmi z toho sena — durdia sa sváko. — Ščil neni akurát času na vylíhuvanie…!

Jano zapriahol šimla, sváko sa vyteperili na voz a celé toto teleso o chvíľu kotúľalo sa „dolu mestom“. Pred domom strynkej Osuských jakýsi viselec zavolá na sváka:

— Nále, sváčko, sváko! Ná, pohnite toho náručného!

— Ej, stostriel centvof žeravých ti otcovi a matere do duši pálelo! Šak já ti pohnem, poj len blíže! Ty stonoha delenjaká! Ty šušnavý apatikár! Nepoznál som tvojeho tatka? To bol ešče poriadny chlap, ale ty si kmín, ty si nikdoš…!

Voz sa kotúľal ďalej a sváko ešte vždy hundrali na nevychovanosť dnešnej mládeže, ktorá si uťahuje zo starých ľudí a úradov k tomu. Však, keby mali na Brezovej nejakú lepšiu šupárňu, sváko by ukázali takému nezbedníkovi. Zavreť by ho dali, jako psa a nechali tam o vode za týždeň! Takto však? Zbytočná by to bola práca! V obecnom árešte notárka si kvočky drží a keď bys doň zavrel brezovského parobka, opre sa trocha lepšie do dverí a vytlačí ich aj s verajami. Prosím vás! A však aj načo by bol Brezovanom nejaký poriadny árešt. Brezovan nezavre Brezovana. Jedná on tak podľa istej zásady, ktorú najlepšie vedia citovať na Brezovanov Myjavci. Keď rychtár alebo podrychtár dakoho zatvorí, je to zpravidla len Cigáň, ktorého počas zátvoru musí tam strážiť obecný hajtman s halapartňou, aby si to nerozmyslel a nevzal roha za jasného dňa.

Tak sváko uvažovali ida cestou až prišli pred obchod Ivana Gavoru. Tam museli postáť, lebo proti ním ubieral sa pohrabný sprievod. Smekli širiak, pacholek tiež a čakali.

V čele sprievodu išli ako obyčajne cechy s rozsvietenými faklami bárs ešte bolo svetlo. Keď speváci zpustili práve pred Ivanovým obchodom:

— Vále tobě jíž dávám, světě zlý falešný… vybehne na ulicu aj Ivan, zvedavý, kto umrel. A spýta sa sváka na vozi sediaceho:

— Sváčko, kdo to umrél?

Sváko trocha rozmýšľajú a keď sprievod s rakvou prešiel, odpovedia rezko:

— Ná, henten v tej truhle! Jano pohni, aby sme dobehli.

To sa vie, že Ivan si z tejto odpovedi mohol vybrať, čo chcel.

Zatým prišli sváko na „Cirkevné“. V šenku tiesnilo sa už dosť ľudí, nie snáď prívržencov rečníkovej partaje, ale zvedavcov, lebo veď Brezovanov nemusíš presviedčať nejakými epištolami politickými, aby sa rozhodli, že kam ktorý má hlasovať. Vie on každý, kam patrí a ktorý smer politický je mu najbližším. Oni si prídu počúvnuť cudzieho „politického apoštola“ len aby mali aspoň na týždeň látky ku strúhaniu si naň nových vtipov. A bolo zaiste zábavou pozorovať tváre „vďačného poslucháčstva“, ako dusia smiech a uťahujú si z reči politického korteša.

Keď sváko vkročili do miestnosti, urobili im ostatní prítomní miesto, aby prešli do predu. Tak sa patrí totiž medzi ľudmi, znalými spôsobov a úcty ku staršiemu človekovi a úradskému k tomu.

Sváko si sadli ku stolu neďaleko rečníka, zapálili do smradľavej svojej krumpľovky a pozorne naslúchali. Pod chvíľou rozhorčene krútili hlavou na znak nesúhlasu s vývodami rečníkovými. Keď toho už bolo priveľa, sodvihnú sa sváko a aniž by si boli žiadali slova od predsedu shromaždenia, obrátia sa ku shromaždeným rodákom a zvolajú z plného hrdla:

— Ná, dobrí ludia! Nechajte ho, toho pána, čo nám tu tak onakve káže! Ani by ste nevereli; vón je to správny človek! Vón si nechál rozum doma a nebere si ho do šenku.

To stačilo, aby sa poslucháčstvo razom vytratilo so smiechom na rtoch z miestnosti a agitátor ostal za rečníckym stolom sám so zástupcom politickej vrchnosti.

Keď bolo po voľbách a sváko sa — ná, šak jakožináč — tiež dostali do členstva obecného výboru, sišiel sa výbor, aby si zo svojho stredu zvolili starostu (po brezovsky rychtára) a jeho námestníka. Zástupcovia politických strán sa síce dohodli na osobe rychtára a podrychtára a voľba mala byť podľa prísnych predpisov zákona prevedená tajne, lístkami, ale to, zdá sa, nebárs rešpektovali ostatní členovia výboru. Zdalo sa, že pre nich neplatí dohoda, aspoň tak nasvedčovaly tomu reči medzi výborníkmi, ktorých sme boli svedkami. Na príklad:

— Sanko, poj sem! Pošuškaj mi, koho chceš za rychtára. Že by Juro? Ná, šak vón na to nemá času, vón by rychtárovál, ale tak hen v Senici, ve Vrbovém, v Trnave a kde-inde po jarmekoch.

— No a tak koho? Ščevána?

— Nie, vón mi je dlžen za futro!

— Nuž tak asnaj hen Pala. Proti tomu myslím ani ostatní by neboli. Ništ zlého nevieme nanho.

— Za ništ na svete nije! — skočí do tlumenej debaty výborník Daniš Mravčo, ktorý sa na Brezovú dávnejšie bol priženil odkiaľsi z myjavských kopaníc.

— Ná a čo máš proti nemu, ty prívesek! — ozvú sa náš sváko, zrejme pobúrený, že taký „odkál ruka, odkál noha“ opováži sa vynášať posudok nad domorodcami brezovskými.

— Sváko, neradím, neradím a varujem — dôvodí Mravčo. — Poznám ho dobre. Vón je to fajn chlap, ale tažko rozeznáva cudzé od vlastného…!

— Nuž, mne ešče nepopchél ništ a druhý nech si dá pozor — vynášajú múdry rozsudok sváko Ragan. — Ale ked ho ani ty nemyslíš, šak nemosí byt. Já bych myslel, že by to zastál najlepšie hen Martin.

— Aby nám tu jeho Juda rozkazovala?! — ozvú sa tlumene všetci prítomní. — Jako keby ste sváko nevedeli, že vón nosí suknu a Juda nohavice. Tak daleko neni sme ešče v demokracii, aby nám tu Evy komandovaly. Odejdi od nás pokušení nepravosti…!

Nakonec sa ale predsa dohodli na osobe Martinovej. Zrejmé to bolo z toho, ako si páni výborníci prikyvovali:

— Ked má byt, šak nech je vón! Šak zbaví!

II

Slávna veľká obec Brezová pod Bradlom mala trochu nepríjemnú historiu s obecným býkom. Nerentoval sa, potvora. To sme teda nevyšetrovali, že prečo sa nevyplácal. Azda tým, že sa od Brezovej odlúdily Košariská v samostatnú obec so svojím obecným bujákom aj rychtárom a chotárom. Takto potom odpadly aj kopanice a buják bol odsúdený k nečinnosti, iba čo vyžrával obec.

Vec prišla na pojednanie do obecnej rady. Dali si svákovia hlavy do hromady, prv však zapálili si do faják a radili sa, čo by a akoby z čoho hradiť značný deficit, ktorý buják obci zapríčiňuje?

Jedon sváko, eh za odpustenie prosím — úradský radí, aby sa vyberaly väčšie poplatky za bujačie výkony. Proti tomu boli zase ostatní členovia výboru, že by takéto zvýšenie malo za následok buďto nepripúšťania kráv, alebo by gazdovia s kravami chodili na Myjavu. Nu, toľkej hanby predsa nemožno pripustiť na slávnu veľkú obec Brezovú.

— Slávny výbor — ozvú sa sváko Mravčo — já radím a narádzam, aby sme oné…

— No, len to už vyondi, čo chceš povedat — ponúkajú ho druhí. — Aby sme tu reku nezamrzli!

— Já radím a narádzam, aby sme vyrúbeli dáfku na obec. Nech by sa tercha táto spravedlive rozdelela na každého. Šak ked buják zarábal, mala z toho chosen celá obec.

— Ná, šak tej myšlienky sme tu jakorieč šetci — ozývajú sa hlasy ostatných členov výboru. — Ales’ nám mal povedat, že jaký klúč chceš na to uondiet. Jako by sme to teda mali vyrubit?

— Snadná odpoved — pokračujú sváko Mravčo — nuž podla komínvof! Kdo má komín, platí; čo si máme hlavu lámat klúčami!

— Ná, nech bude! — súhlasia akoby všetci ostatní členovia výboru. — Vón, Mrafčo má pravdu. Nu, vón je takto fajn chlap, aj otca mal statečného…!

A skoro by už boli návrh Mravžov prijali za usnesenie, keby sa im do toho nebol zamiešal výborník Grnáč, takto socialista.

— Slávny výbor! To takto nejde, to by nebolo spravedlivé a ludské. To je proti demokracii. Dávam návrh, aby sa dáfka na býka nevybierala podla komínvof. Lebo šak, čo je mna a mojeho suseda do vašieho býka, ked já kravy nemám…?

— Ná, ale máš kozy a to tri odrazu — skočia mu do reči sváko Čúvala.

— Koza neni dobytek! — bráni sa Grnáč — Ani žiadny statek.

— Ná a čo je, ked neni statek? — pýtajú sa udivene svákovia z iných politických strán. Asnaj ti koza neprežúva jako krava alebo hu nedojíš, há?

— Prežúva, neprežúva, to je jedno! — dôvodí Grnáč. — Tá nepotrebuje vašieho byka a preto já nebudem platit ani moj sused, aby ste vedeli!

— Vón musí mat vždy extravuršty — hundrú svákovia. — To hla u nás nebývalo sa starých časvof. Aby si tu vón, taký lachman rozkazovál! Ba kýho šlaka ešče, to by nám chýbalo!

— Slávny výbor a já predsa len radím, aby sa dávka vybierala podla komínvof — ozýva sa Mravčo poznovu.

— Ništ, to by nebolo spravedlivé — bráni sa Grnáč. — Nech si dávku platí, kdo má kravy, lebo ináč apelujem až na pána Masáryka.

— Slávny výbor — ozvú sa teraz už náš sváko Ragan, — vón má pravdu aj Mrafčo aj Grnáč a máme hu aj my šetci. Z obecného majetku v demokratickej republike má chosen každý, či má komín na streche alebo pod strechú. Ked sa v obci dobre gazduje, cíti to každý občan. Ked sa obecný majetek dobre vypláca, profituje na tom celá obec, my šeci a občania s nami, či sa prihláseli do tej, alebo onej strany. Je teda cele na mieste, ked na obecné terchy a výdavky pri obecném gazdovaní — každý pomerne prispieva porciami, či má kozu, kravu, šimla, alebo kobulku. Tak je?

— Na vlas je tak — ozýva sa zasedaciou sieňou. — Ragan má tiež pravdu. Vón sa tomu z nás najlepšie rozumie!

Predsedajúci rychtár dal hlasovať a výbor prijal veľkou väčšinou hlasov návrh, aby sa dávka na bujáka vyberala v obci podľa komínov.

Po tomto uzavretí výbor sa rozišiel. To jest tak naúplne nerozišiel ešte. Svákovia mali dobrú príležitosť ísť si zapiť namáhavú prácu.

— Tak, susedia, de pôjdeme na tri deci? — spytujú sa sváčko Repta. — Mali by sme ist desi, de nám dá každý pokoj a ženy sa nedozvedia, de sme.

— Vieš Jano, já bych už len najračiej šiel nie na tri deci, ale na pohárik nejakého ostrejšieho. Tot nedávno som bol pod číslom 402…

— Ná, prečo hned nepovieš, že je to u toho oného…?

— Mlč, aby ta dosi nepočul! To sa nesmie ani vypovedat nahlas, aby sa tam aj druhí nenaučeli lozit. Aj tot nedávno som si tam spružovál svoje skrehnuté údy aj hen s Ivanom Gavurom.

— Naozaj, Sanko? — pýta sa nedôverčive ich priateľ.

— Ej nú, šak načo bych ti hovorél fatiny! Len pre Boha nehovor o tom mojej žene, lebo tá je na tú kotenicu velice zlá! Vieš, Janko mvoj! Tak trochu takého domáceho, chlebového! To ti je mok rajský. Pije sa to ani likér, ale oslopeš sa od toho, ani sa nenazdáš a cítiš sa potom jak v Serailu…!

— Ty, Sanko a bol si ty niekdy v tom Serailu, že ho spomínáš?

— Ná, jakožináč, ešče s nebohým Sankom Poláčkom, daj mu Pánboh slávu večnú. Bolo mi patnást rokvof, ked sme tam kože nakupovali a lifrovali ich hore Dunajom do starého Prešporku, alebožto neskajšiej Bratislavy.

— Neohél si trochu, Sanko?

— Ná, šak čo bych aj ohýbál? Ked chceš veríš, ked nechceš neveríš!

V takomto rozhovore doteperili sa sváčkovia do označeného domu a tam si do „božiej vôle“ zapíjali namáhavú prácu v obecnom výbore. Bolo už málo hodín, keď ich strynky ztadiaľ domov šupovaly.

III

Sedia si sváko Ragan aj so svákom Vrndžiakom v hostinci u Tvarôžku. Bolo to práve tesne po politickom prevrate, v prvých dňoch novembra r. 1918. Vrndžiak boli tiež „prísažným“, alebožto úradským v obci. Ako celá Brezová i títo svákovia mali obrovskú radosť z politického prevratu a že sa dočkali splnenia odvekých túžieb svojich a svojho národa v získaní politickej neodvislosti, národnej slobody. Nuž zapíjali slobodu a to sa vie, že náležite a nie nejakým, v pivnici samorodeným vínom, lež nefalšovaným, modranským. Boh vie, ako dlho už sedeli v krčme a si popíjali? Ale nasledovné prípitky prezradzovaly, že veru si tam už čo aj druhý deň sedia, alebo ešte dĺž:

— Oné: Pi, kmotre, neoščiadaj sa! Šak som na to predál kravu. Ešče stačí, aby sme pili aj tri dni…!

— Ná, dobre kmotre — vravia sváko — já ti nájdem aj na druhú kupca. Ale oné, Ščeván, zajtra by sme mali tých dobrovolníkvof asentýrovat. Je teda čas, aby sme už išli domu a s čistým rozumom vykonali túto vlasteneckú prácu. Naša sloboda, jako by bola v nebezpečí. Treba hu bránit, a čo je mladšie, šecko sa tu hlási do zbrane.

— Máš pravdu, kmotre — vravia sváko Vrndžiak, — ale oné: Neni treba k takej asentýrke doktora? Šak jak sa nemýlim, vón aj nás kedysi vojanský doktor asentýrovál…

— Eh, čerta je tam treba a nije doktora! V republike sú nové poriadky, odasentýrujem to za úrad aj sám. Čo azdaj nevidím, čo sa má k svetu a gver unese?! Načo tam doktor a robit darmo trovy obci. Vyslál ma ta obecný výbor, vykonám svoju povinnost, tak jako som hu konál kedysi, ked sme voleli za ablegáta nebohého Jula Markoviča, daj mu Pánboh slávu večnú…

— Pánboh uslyš! — vzdychnú si sváko Vrndžiak.

— Sváčko, sváko, ná dajte mi napchat do fajky! — prihrmí ku stolu našich svákov Martin Čmela. — De ale máte ten mešec?

— No, abys nepovedál, dám ti napchat, ale len ked mám. Počkaj, podívám sa, či je tam ešče niečo. Šak si sadni…

Sváko začnú tašmať vo vačkoch, hľadať mešec. Aj ho našli, ale prázdny. Ukázali ju Martinovi so slovami:

— Oné, Martinko. Vidíš, veru už nemám. Vyfajčél som, ale ked dožijem ráno budem mat. Rád bych ti poslúžél. Nnno, ale kde neni, ani smrt nebere…

Vedz, milý čitateľu, že sváko mali dva mešce-bušoriny. Jedon vždy plný a druhý prázdny, z ktorého obyčajne ponúkali.

Aj na druhý deň svitlo. Ale sváko už nešli zavčas ráno do krčmy, lež pekne do úradu, aby asentýrovali dobrovolcov, ktorí ešte toho dňa odchodili do koncentračných vojenských stredísk, ako bol Uhorský Brod, Uhorské Hradište a iné. Snadné bolo svákove asentýrovanie. Pisár zapisoval dobrovoľníkov do lajstra pre obec a jedon z nich robil dvojitý výkaz pre vojenskú správu a železnicu. Sluší sa totiž vedeť, že Brezovania práve tak, ako aj Vrbovania vystrojili si celú četu dobrovolcov a keby bola potreba vyžadovala, boli by si vystrojili čiet viacej. Takto však stačilo, lebo veru pre hlásiacich dobrovoľníkov nebolo dostatok výstroje.

Spomenieme si niektoré epizodky, ktoré sa vyskytly pri týchto odvodoch na Brezovej.

Príde pred úradských mladík sotva 17-ročný. Sváko sa ho opýtajú:

— Čo chceš Jano? Šak ta tuším manka tot hladali!

— Nehladali sváko, lebo ma sem poslali, abych sa friško hlásél na vojnu, abych nezameškál.

— Ná, bol si vojákom? Slúžél si už?

— Neslúžél sváko, šak aj načo bych bol slúžél cudzému! Ščil ma manka hupkom šikujú, abych sa zahlásél a môhél s ostatnými bojovat za našu slobodu…

— A kolko ti je rokvof? — spytuje sa druhý úradský.

— Na Michala mi bolo sedomnást akurát.

— Ty si ešče mladý, nemožeš íst, tak povedz manke — dôvodia Sváko Ragan. — V republice máme ešče dost starších vojákvof. Ty si len ešče počkaj! Neuniesél bys gver…!

— A oné, šak sa ti ešče len zuby režú, Janko moj — poznamenávajú sváko Trtúch, tiež úradský.

— Nech, nech sa mi režú. Kolko ich mám, stačia mi na vojanský komisárek. A ked ma nechcete zapísat, pojdem na vojnu aj bez vašieho zápisu, aby ste vedeli — bráni sa Jano rezolútne. — A dobre sa tu majte! Šak já viem, kade sa ide do Uherského Brodu!

Jano sa soberie, ani sa nepozdraviac a beží za ostatnými dobrovoľníkmi. To sa vie, že tí ho medzi seba prijali a prijalo ho aj vojenské veliteľstvo.

Druhý prípad:

Pred „asentačnú komisiu“ hlási sa istý mladík, ktorý tiež nebol vojakom vo svetovej vojne. Bol síce odvedený, ale ponechaný doma, lebo jeho otec lifroval futro armáde.

— Ná, a kolko ti je rokvof? — pýtajú sa sváko Ragan a dobrovoľník odpovie:

— Ná, je mi štyriadvacat. Ale za mladi som bol štyri roky jakýsik zkachovitený, denglavý, to sa teda neráta. Je mi teda akurát dvacat.

— Dobre, možeš byt — odpovie sťa jednohlasne celá komisia. A dobrovoľník natieral to za ostatnými.

IV

A teraz sa vráťme zas trocha do predvojnových časov, ako vtedy pracovali sváčko Ragan v obecnom úrade. Táto ich činnosť je nám už trocha známou z predchodiacich dvoch diel „Sváka Ragana z Brezovej“, ale v pamäti vynoruje sa celý rad novších a novších spomienok na komunálnu činnosť svákovu, že je treba doterajšie záznamy doplniť.

Kým nemali Brezovania jarmoky povolené vo vlastnej obci, boli príliš rozrušení pre túto krivdu, ktorá sa im diala so strany — i tak nežičlivej — administratívnej vrchnosti starého režímu. Na Brezovej vydali heslo, že jarmoky musia tu byť s „tarmekami“ a boly. Dotiaľ doliepali „tatari“ na nitrianskeho župana, kým jarmoky nepovolil. Myjavci za to trocha krivo hľadeli na Brezovanov, ale jakáž pomoc. Brezová dostala aspoň jarmoky a cítila sa mestom, dávno významnejším, ako bola Myjava.

Nuž jarmoky boly zavedené, ale nebolo na nich tovaru na predaj. Kupci prichodili so všetkých strán, ale nemali čo kupovať. Brezovej hrozila z tohoto ostuda a odobranie jarmočného práva. Lenže neboli by to Brezovania, aby si nepomohli. Obecný výbor sa usniesol dať vybubnovať, že kto má v maštali dva kúsky rožného statku, aby jedon vyviedol na trhovisko. Kto by tak neurobil, bude prísne potrestaný „vedla zákona“…

Tento vrchnostenský príkaz mal aj svoj výsledok. Brezovania priviedli na trh hojne lichvy, ale keď sa ktorý kupec zaujímal o dobytok, chcejúc ho snaď aj kúpiť, dostalo sa mu všade stejnej odpovedi:

— Neni na predaj!

V

Martin Mičo ze Štverníkov hen, prišiel na žalobu ku svákovi, ako podrychtároví, že jeho (Martinová) žena s kmotrom Fazulom kdesik-čosik, tak a tak, len nie ako prikazuje stav manželský. Prosil Mičo pána podrychtára, aby si ženu i s kmotrom zavolal a teda prehovoril im obidvom do duše. Nech si teda každý ide svojou cestou a nie takto, jako božehriechyodpust — Cigáni. Kto to jakživ videl?

Sváko vystrúhnu tvár prísne úradnú, ako sa patrí na vrchnosť a prisľúbia Martinovi, že si teda previnilcov vezmú na paškál, prehovoria im do duše a šak — potom uvidia, čo sa dá robiť s nimi.

O dva dni prišli — na úradnú citáciu — naši delikventi. Kmotor prišiel tiež. Toho si sváko vzali prvého na mušku. Zapieral, že on nič a kdežeby, čoby. On sa s kmotrou len tak po kmotersky stretával, jako sa patrí na kmotrov a viacej nič nebolo vraj medzi nimi.

Potom vzali zas ženu, Anču na výsluch. Upravujú ju a karhajú výpoveďmi z Písma. Anča len počúva, iba kde-tu zlostne šibne zrakom po mužovi, ako keby ju on bez príčiny upodozrieval. V jej zraku zrkadlila sa vyhrážka: „Počkaj, šak já ti poviem, až prídeme domu! Uvidíš, kolko je toho za groš, ty oný, čo si!“

Keď sváko, podrychtár dokončili svoju reč, obráti sa Anča k mužovi a začne mu vyčítavať kapitole:

— Ná Martin! Nále povedz, kedy som ti nevyhovela, há? Šak ze zbytkom som šanovala! Čo zas máš proti mne? Čo zas pokúšáš?

Poneváč Martin proti výtkam Ančiným nemal argumentov, zamrmlal čosi pod zuby a len zlostným okom šibol vše na kmotra. Sváko zakončili toto jednanie slovami Písma:

— Žena, poddána buď muži svému!

A žalobník aj s obžalovanými vytratili sa z rychtárskej úradovne.

VI

Druhý podobný prípad mali sváko Ragan, ale už ako rychtár, počas vojny. V brezovskom „predmestí“, Baranci žil 52 ročný želiar, povedzme, že sa volal Jano Kvandúch. Mal ženu a tri deti. Čerti vedia, čo posadlo starého papriku, keď tento zahnal svoju zákonitú manželku a začal žiť s frajerkou. Žena sa mu chudera potĺkala po rodine a známych a v jej domácnosti rozťahovala sa cudzia ženská, ktorá ani trochu nedbala, že rúca rodinný kľud u Kvandúchov a berie deťom matku. Toto bolo na celej príhode najtrápnejšie.

Miestny pán farár zúfal z tohoto prípadu. Vojna — to sa vie — uvoľnila mravy obecné, ale toľkej ostudy Brezová ešte nemala, ako pri tomto nechutnom prípade. Farár si zavolal najprv frajerku Janovu, ktorá vlastne ani nemala domovského práva na Brezovej. Domlúval jej všeliako a na všetky strany, aby uznala, že čo činí, protiví sa nielen zákonom Božím, ale aj občianskym, lebo spolupôsobí na rozvrate, ktorý istotne stihne rodinu Kvandúchovu. Jak ku tomu príjdu deti, ktoré nenesú viny na tom, aby im bola vlastná matka von z domu zahnaná?

Ženščina pokorne vypočula farárove domluvy. Na koniec oznámila, že „šak ona ništ“. Nie ona behala za Janom, ale Jano za ňou. Osvedčila sa, že keď Jano bude súhlasiť s jej odchodom, ona zaraz odíde, čo ho aj rada má.

Zatým si pozval na slovíčko i Kvandúcha. Aj do toho húdol hore-dolu, ako sa dalo z Písma aj zo svetských zákonov, ale zdalo sa, že sú marné všetky napomínania. Jano mal hlavu, ani čo by mu ju boli 10 rokov v zole močili. Nie a nie si dať riecť. Dľa želania pána farára, mal Jano vstúpiť do seba. Možno, že Jano by aj rád bol vstúpil do seba, ale nevedel kade. Snáď nenašiel tej diery, ktorou by sa dostal do seba.

Zakročenia farárove ostaly bezvýslednými, farár nevedel si tu pomôcť. Ako poriadneho Brezovana (síce iba „štepeného“) mrzelo ho veľmi, že také zlo v Janovom Kvandúchovom poklesku navštívilo Brezovú. V nedeľných kázňach svojich vystríhal svoje ovečky, aby si braly odstrašujúci príklad z „istej“ rodiny, kde vinou čeľadného otca rozvrátený je manželský stav. Krom toho modlil sa za návrat rodinného kľudu do tejto rodiny a žiadal aj veriacich, aby sa v príbytkoch svojich modlili za zmiznutie tohoto zla a škvrny mravnej z verejného života brezovského.

Farárove domluvy nemaly želateľného výsledku, bol preto z toho zúfalý. Mrzelo ho veľmi, že uvoľnenie mravov vo vojne tak zvyčajné, neobišlo ani Brezovú. Nuž rozhodol sa, že prednesie celú záležitosť pánu rychtárovi, alebožto svákovi Raganovi. Príhoda k tomu tiež priala. Sváko sa odrazu nejak zle cítili, tak zle, že si mysleli, že už je konec ich životu, alebo aspoň bude tento čo nevideť ukončený. Či sa nastydli, alebo si dakde žalúdok pokazili, ktož ho vie? Obyčajne nebývali chorým a táto „nástraha“ primala ich zaspievať si až tri razy celú pieseň: „Kdo ví jak blízko jest mé skonání…“ Dva dni polihúvali, dali sa namastiť, pili „gáfrové pálené aj hochmanové klapky“ a nič. Nástraha kedy-tedy povolila na chvíľu, ale zas ulapila celou energiou. Sváko sa premáhali, ako vedeli. Nepoddali sa. Keď si aj na chvíľu lahli, zase vstali, chodili hore-dolu po izbe, prespevovali si, alebo nadávali na nástrahu. Strynká pri tom ochkali a tiež sa motali okolo sváka. Keď nemoc nepovolovala, opýtajú sa strynká sváka:

— Ná, Sanko! Ztolka abych ti zavolala doktora! Nemyslíš!

— To by mi ešče chybovalo; len mi ty daj pokoj s tvojími doktormi! Nebodaj by mi ešče aj nejakú nemoc vymysleli, alebo privolali! Ništ! Mlč! Ništ nechcem!

— Nále Sanko, Samuško, já sa ti divím! — pridávajú strynká. — Šak vón ten náš doktor zbaví, ked ti ništ neni, vón to vidí a povie.

— Neprorokuj stará, čo ty vieš! Já tých doktorvof najradšiej pri poháriku u Tvarôžka vidím. A oné… načo mi je doktor, ked už ani medecína nepomahá?!

— Jaká medecína, starý, kde hu máš? Šak som ti já ništ, nijakú medecínu nenosela?! De hu len boževečný máš? Či to neni azdaj ten fluid, čo dáváme šimlovi? Pre Pánaboha, čos to zas vyviedél desi?

— Ništ stará, netrtoš! To som si já sám spravél medecínu z gajstu a zázvoru, aj korenia som pridál a papriky a k tomu svinskej masti jaksapatrí. Ked tá nepomože, už len farára treba zavolat.

— Nuž, jako myslíš! — poznamenávajú smutne strynká. — Já som ti tá rada, aby ta prezrél doktor. Já som ta vždy dobre opatrovala, dobre si obešiel, ked si ma poslúchél… Ked si myslíš, že farára, nuž já ti ho zavolám, ale…

— Ništ ale, — bránia sa sváko. — Zavolaj, nech mám pokoj. Keby nebodaj tá zubatá prišla pre mna, abych bol na druhý svet jaksapatrí vystrojený…

Keď sa dozvedel svákov zať, Juro, bývajúci na Brezovej, že je so starým zle, začal sa čulejšie zaujímať o testament, čo komu sváko poručili. Kým boli strynká z domu, pribehol ako zjašený a pýta sa svojho testa: — A teda oné, tatko, teda čo? Jako ste to zaondieli? Čo reku bude po vašjej smrti, keby ste tak stihli, oné, — umret nedajbože? Reku, čo bude po smrti…?

— Ná, čo by bolo? Pohreb! Ty viselec! — odseknú sváko.

Zatým došiel známy sváčkov, Juro Denglavý a tiež sa pýta: „Nuž, čo starý, bude kožka?“

— Neboj sa, ešče pred smrtu v tej minutej budem žit — vravia sváčko spokojne.

A strynká veru odbehli chudera pre pána farára. Tento bol práve na ceste do Raganov. Akonáhle ale strynká oznámili, čomu k vôli idú na faru, vrátil sa pán farár, vzal si kňazské rúcho, to je — odniesol mu ho kostolník s kalichom, oblátkou a obradnou knihou. Farára veru veľmi prekvapila takáto návšteva pani rychtárky. Skôr by sa bol neviem čoho nazdál, ako správy o ťažkej nemoci sváka-rychtára. Nemoc tá ho veru mrzela už aj preto, lebo videl, že chorý rychtár nebude môcť zakročovať v nepeknej historii Janovej Kvandúchovej.

Cestou pán farár spomenul strynkej príčinu, pre ktorú sa hotúval práve do Raganov.

— Nije, pán farár, to mojemu starému ani nespomínajte ščil. Nahnevál by sa, uškodelo by mu — radia opatrná strynká. — Vón sa veru necíti ovšem. Ked ho Pánboh pri zdraví zachová, šak potom máte čas mu to povedat.

Farár sľúbil, že teda svákovi ničoho nespomene. Kto si vie predstaviť jeho veľké prekvapenie, keď vkročil do Raganéch príbytku, v ktorom myslel nájsť sváčka na smrteľnej posteli — a sváko sedia pred zrkadlom v izbe a holia sa.

— Ná, čo je to s vami, pán rychtár? Však vás mám vraj odspovedať a vy sa holíte; čo je to?

— Ništ pán farár — vravia sváko, — ani sa nedivte! Já sa naozaj hotujem z tohoto plačlivého údolia. Áno, holím sa, šak sa aj patrí, abych neišiel odtálto zarostený, ani Ezau. Nechcem, aby moja stará platela komusi, aby ma oholél, ked budem na márach…

— Mne sa zdá pán rychtár, že vy si ešte vesele medzi nami požijete a prejde vás aj táto nemoc. Nedajbože horšie! No, ale keď som už tu, odspovedám vás…

A pán farár skutočne vyčkajúc, až sa sváko oholia, chytil sa prislúžiť svákovi Večeru Pánovu. Z aktu tohoto zaslúži si, aby sme zaznamenali toto:

Farár sa pýta sváka obradne:

— Uznáváte-li se býti člověkem hříšným?

A sváko odseknú pánu farárovi tak po brezovsky:

— Ná, jakož!

Potom sa pomodlili za blahoslavené skonání.

Po modlitbe sváko ponúkli farára modranským a strynká klbáskou. Keď farár videl, že sváko naozaj nemajú dušu na jazyku, odhodlal sa predniesť im, ako teda obecnému rychtárovi, svoju obžalobu na Jána Kvandúcha.

— Čo? Toho lumpa, toho kmína? Počkajte len, pán farár, šak já si ho vypoščám. Šak já mu pripomenem, co ríká kniha Prísloví, kapitola XXXI. verš 10. a 11. Ej, ukážem já viselcovi! Vón, ten kamas bude robit takú ostudu našiej obci? No to mu ale zahamujem poriadne…! Už aj som zdravý, pán farár. Už mi ništ neni, ked mám mat do činenia s takým lachmanom. Počkaj len, dostaneš ty ode mna, čo mal pes dostat!

Na druhý deň veru sváčko už zavčas ráno „súdeli“ sa do obecného domu úradovať. Nepomáhalo strynkine modlikanie, aby ešte ostali v posteli, alebo len v teplej izbe. Pocit povinnosti hlásil sa vo svákovi tak mocne, že nebolo tej sily viacej, ktorá by ich bola zdržala doma.

Príduc do úradovne, hneď šrotovali pomocníka, aby „štando pene“ priviedol do úradu Jána Kvandúcha, aj tú jeho „štumádlu“, „čo to desik spopácál“.

O hodinu dostavili sa do rychtárskeho úradu obidvaja predvolaní. Sváko urobili veľmi vážnu tvár a začali jednanie takto:

— Janko, sadni si, ale ty Mara nije. Máš mladé nohy, môžeš stát!

Kvandúch si nesadal, čo zrejme poštvalo sváka, ktorý sa oborili na neho slovami:

— Janko, sadni si, ked ti já, rychtár kážem, lebo otcuprissám hned bude z teba Jano!

Na to si Kvandúch sadol a sváko začnú výsluch:

— Kdo je hen tá osoba, há?

— No, kdo by bola? Mara Lopúchová, šak hu asnaj poznáte!

— Poznám, nepoznám! Ty mna neekzamenuj; tu si v úrade — durdia sa sváko, ako sa patrí na slávny úrad.

— A oné, čo je ta do niej, Jano, há?

— Ná, ništ sváko rychtár — odpovie Kvandúch, — my spolu len tak, žijeme. Len tak.

— Hm, len tak? — pýtajú sa sváko. — To je len tak, ked pre frajerku otec troch detí zažene z domu matku. To ti je len tak? A oné, číro čistú pravdu mi povedz, Jano: A aj spáváte spolu?

— Ná, jakož! — odpovie Jano. — To už tak spolu chodí!

— Ná, ste mi to vy pekný hyd! Ej veru ste, prissám!

— A oné, Janko: Vieš co ríka kniha Prísloví v XXXI. kapitole verši 10. a nasledujúcim?

— Už, som zaból, sváčko — odpovedá delikvent.

— Nnno, to teda nevieš, Jano. Asnaj sa budeš pamatat, že jak Pavel apoštol v liste k Efezským, kapitole IV., verši tretiem prikazuje, aby sme zachovávali jednotu ducha ve svazku pokoje. A ešče pred tým v epištole ke Galatským, kapitole VI., verši druhém hovorí, že „jedni druhých břemená neste a tak plňte zákon Kristův…“

— Dávno je to, sváčko, ked som já chodél na katechizmus. Nedivte sa, že sa mi to už vykúrelo z hlavy.

— Ale ti tam ostaly nezbednosti. Zle si urobél, žes od seba vycúdél svoju zákonitú manželku a spojél sa tot s túto onú, jakúsik. To si sa previnél proti šetkým zákonom na svete a to tak nemože ostat!

— Sváko rychtár ked ona bola taká šelijaká, nemôhél som to už s nú vydržat.

— Asnaj ta klamala? Chodela za druhými? Bola ti neverná, jako ty jej? Okrádala ta, há?…

— To teda nije, sváko,… ale ked tot Mara je predsa len trochu onakvejšia, jako tam to moje trápidlo. Nuž…

— Jaké nuž, kde nuž? — zlostia sa sváko. Bola ti dobrú ženu vždy. A čo deti? Čím sa tý previnely, že ich máš okradnút o mater, há? Patrí sa to, há? Si už dost starý corgon, abys uvážél, že čo robíš, nerobíš dobre, ty lapaj kdelenjaký! Špiníš nám dobré méno našiej obce a k tomu s jakúsik klampu, kerá ani sem nepatrí obcú a kdož ho vie, že aj kriminálom kde patrí. A priplichtela sa nám tu a robí nám ostudu. Do vás to len desik učél? Od koho ste si poščiavali rozum? Máte na to úradné dovolenie, há?

— Na čo nám je?! — ozvú sa milenci razom obidvaja.

— Ná, šak ani bych vám takého nedál, vy lanchári nekrestanskí! A teda oné, Jano, aj ty Mara: Já vám radím obidvom a narádzám, aby ste sa rosešli a tys si vzál k sebe zas svoju zákonitú manželku a žil s nú dále, jako Pánbôh prikázal v dúvere a bázni božiej. Ništ z takéhoto života, ludkovia moji nemáte. To je život psí, taký v tejto obci a zakál tu já rozkazujem jako rychtár — trpet nebudeme. Radím a narádzám prátelský, aby ste hríšností zanechali, lebo tí nevedú k dobrému. Ty Jano, mosíš brat zretel aj na deti! Rozumel si?

— Rozumel, sváčko rychtár, ale ked oné…, ono to sotvá pojde.

— Čo, prečo by neišlo? Azda už máte niečo medzi sebú, asnaj je už niečo na ceste, čo ste takto hríšne ušporeli?

— Oh nije, sváčko rychtár, ništ, celkom ništ neni medzi nami, ani na ceste, ani ináč — ozve sa za čerstva Mara, tak trochu zčervenalá.

— Tak je dobre! — vravia sváko spokojne, akoby v očakávaní, že sa im podarí „rozkmotrit“ tento nesriadený sväzok. — Šak teda takto je cesta snadná pre každého. Ništ ste si neni dlžní jeden druhému, možete íst vemenobožie; jeden tyhý a druhý hat. A teda, nech sa to už stane, abych mal už pokoj od vás a Brezová menej o túto ostudu…!

— Já myslím, sváko, — ozýva sa Kvandúch — že tak snadno to u nás predsa nepôjde. Já som si už odvykél od mojej ženy a navykél si tot na Maru, jako náručný kôn na sedlového; ked ich prehodíte, prepriahnete každého na druhú stranu, netahá vám ani jeden. Ani sa, sváčko rychtár, nenamáhajte, já už s Maru vydržím až do roztrhánia tela, už nás len rýl a motyka rozdelia. Či je tak, Mara?

— Mhm, celkom je tak, aj já som si navykla na Jana a druhého bych nechcela, ani keby bol ze zlata.

— Ach sto vozových striel centvof okovaných ti do duše flanderskej pálelo hned tedáž! — rozhorčujú sa sváko. A čo máš na nom, čo na ženáčovi? Nemáš dost chlapčiskvof dekade?! Možeš si vybrat na každý den druhého a daj pokoj ženáčovi, ty bosorka! Hned ta pošlem „na Myjavu drevo pilovat“, len mi ešče slovo povedz!

Sváko tu sám zbadali, že im solhala diplomatická taktika, že sú na konci svojej handlovacej múdrosti. Zároveň vypovedala im poslušnosť aj trpezlivosť, s akou sa usilovali navrátiť zákonitej manželke zákonitého muža. A veru sváko už nevyberali slov, ako uctiť Jana Kvandúcha, lebo on je vinen na všetkom a nie Mara:

— Ty viselec, ty mamlas, ty nikdo, ty zbojník, ty lump, ty lachman, lapaj, mameluch! Už toho mám namudušu dost! Ty neposlúchneš, ty nedáš na slová vrchnosti? Myslíš, že já som len tak, ze špásu tebe k vôli ozdravél, abys ma dožral a já mosel zajtra zas do postele? Ej, počkaj len, šak já ti osolím poliefku! Čo bys mál byt rád, že sedíš doma a nežerú ta vši desik v zákopoch v Rusku, ty nám takto hanobíš obec a robíš neplechu? Patrí sa to, há? Kdo to len jakživ slýchal na Brezovej, takéto psie živobytie! Robíš ostudu celému národu, cirkvi, obci a svojej rodine! Nnno, počkaj! Ty rašpel starý!

— Martin, Martin, desi, poj sem! — kričia sváko na obecného sluhu, ktorý sa vyhrieval na dvore, na slniečku. Martin pribehol a hlásil sa u rychtára.

— Oné, Martin! Hybaj tot k pánu notárovi, nech sem pošle na chvílu pisara, že mu mám niečo na práci akurátneho!

Pisár prišiel s papierom i perom v ruke a sváko mu začali diktovať:

— Pán pisár, napíšte si meno tohoto viselca. Poj sem blíže, Jano a zretelne diktuj svoje meno!

— Ná a čo budete s tým robit — pýta sa Jano, keď si bol svoje meno správne nadiktoval.

— Uvidíš pozajtrá — odseknú mu sváko, — čo ti to mám už ščil ešplikovat?! Uvidíš! Ale oné, šak já ti to poviem bár aj hnet, abys môhél lepšie spat:

Teda pozajtreky pôjdeš do Turecka za pastiera. Áno, budeš levôf pást v háreme tureckého sultána. Vón, ten sultán je jakorieč náš spojenec aj s bulharským cárom, nuž mosíme si navzájem pomáhat…

— Sváko, snád nije naozaj?! — ozve sa prestrašene Jano.

— Ba veru namudušu naozaj! Ná a čo bys nešiel? Si aj tak už starý chlap, teda v háreme už neškodný, vojákom si nebol a viselec si. Ked máš rozum a čas za frajerkami sa vláčit, môžeš teda bojovat za krála a za vlast a padnút na poli slávy.

Pisár písal a sváko sa úradne mračili, ako nikdy v živote. Kvandúch veru čo ďalej nabýval dojmu, že rychtár nežartuje. Historia začala ho už „omínat“ a preto vraví svákovi pokorne:

— Nále, sváčko, šak vón lef by ma zežrál…!

— Mlč! De sváko, jaký sváko, alebo sváčko?! Takého tu ščil neni! Tu stojíš pred úradom a vrchnostú, o kerej Pavel apoštol povedál, že každá duše vrchnosti poddaná bud. Rozumél si, ty viselec?

— Rozumel pán rychtár, rozumel, ale nerozumiem, že prečo akurátne mám íst já pást tých tureckých levôf? Šak taká potvora ma zežere na prvý ráz…?!

— Ked zežere, nech zežere; nebude ta škoda! Šak denne padnú dessattisíce vojákvof, poriadnych ludí na frontách, teba teda nebude škoda. Šak akurát za tým účelom pôjdeš ta, do toho háremu. Abys vedél, je tam sedomapadesát levôf, každý denne zežere jedného vartáša a preto ščil je rad na nás, aby sme jako spojenci Turkvof zas my vojsko pre tý potvory dodávali, jako sa patrí na poriadnych spojencvof. To sa vie, že mladých ludí im tam nepošleme, lebo tých sultán nerád vidí pri jeho ženách. Posielame im len takých lachmanvof, jako si ty…

— Pán rychtár, asnaj nije naozaj? — pýta sa skrúšene Mara.

— Mlč, lebo aj teba pošlem do Egypta tavy dojit!

Mare veru už nebolo do smiechu. Vojna bola na celom svete. Vrchnosti si robily veru, čo samy chcely, malý človek sa neobránil proti ich chúťkam. Poznal to aj Jano na svojich súsedoch a príbuzných. Keď kto nebol súci za vojaka, slúžny vysúdil ho buďto „na foršpont“, alebo zákopy kopať. Delikventi podívajú sa jedon na druhého a potom spoločne na sváka, ale východiska nevideli z neblahej situácie.

— Nuž tak, jako som narídél — dodávajú sváko rychtár. — Zajtrá prídeš do mestského domu, dostaneš písma a šetky dokumenty na cestu. A oné, pán pisar: Pripomente mi zajtra, že môže s ním íst aj Daniš Švancara z Košarísk, čo tý sliepky popchél pánu farárovi. Ten kmín jeden delenaký! A pôjdete mi z očú, nech vás tam levi zežerú viselcvof. Nebude vás škoda! A už sa mi aj practe s očú, nech mi tu ani smradu po vás neostane!

Vinníci sa veru aj pratali so sklopenými hlavami. Hrozbu rychtárovu veru ponímali vážne. Bola vojna, stanné právo aj nad Brezovou, nuž neradno bolo ťahať sa za prsty s vrchnosťou.

Na druhý deň už pred ôsmou hodinou vidíme Kvandúcha aj s jeho zákonitou ženou pred obecným domom čakať na pána rychtára. Neshovárali sa, lež bočil muž na tyhý a žena na hat, ani čo by bol každý od macochy.

Sváko prišli o deviatej do úradu a Kvandúchovci za čerstva sa tlačili za nimi do úradovne, aby neprišli neskoro.

— Sváčko rychtár, já veru nepôjdem tých levôf pást! — hlási Jano rezolútne.

— Ej, to by sme sa veru podívali — odseknú mu sváko. — My už máme na to prostriedky, jako takých kamasvof, jako si ty, prinútit, aby plneli rozkazy vrchnosti. Budeš aj ty poslúchat, ej budeš!

— Sváčko, mna tam živého do háremu nedostanete medzi tých levôf! Račiej si veznem tot Judu nazpátek!

— Ná, to by už bola inakšia nôta — poznamenávajú sváko. — Ale už neni v mojej moci, aby som menél svoj rozsudek, alebo príkaz. Už len ty mosíš iste vemenobožie do toho Turecka.

— Sváčko, ked ste z Boha, neposielajte ma tam — žebroní Jano. — Budem robit dobrotu, jako nikdy dosál. Nemala obec Brezová takého občana, poriadného, statečného, jakým vám já budem od neskajška! Len ma tam pre Boha neposielajte!

— A zaženeš od seba na sto míl tú frajerku? Dáš jej pokoj na veky, há? Tu mi to hned aj odprisahaj, ty kujon!

— Zaženem, sváčko, zaženem a prisahám, že budem žit tot s Judu, jako Pánboh prikázal…

— No, ked je tak, opýtam sa pána slúžného, či vón súhlasí, abys doma ostál. Ale já ti neverím!

Zatým sváko odišli do vedľajšej izby. Tam natiahli budíček, aby zvonil sťa telefon a markýrovali telefonicky rozhovor so slúžnym, tak, aby z neho aj Jano čo-to začul. Potom zas vošli do svojej pracovne a oznámili Kvandúchovi:

— No vieš, pán slúžny súhlasia s tým, abys doma ostál. Ale dalo mi to mnoho práce, lež som ich presvedčél, že si neni taká mátoha, za jakú ta poznajú v slúžnovském úrade. Pravda, len tak snadno ta doma nenecháme. Ešče ráz mi tu odprisahaj, že zaženeš v čerti frajerku a budeš nadále verným manželom svojej zákonitej manželky!

— To vám teda prisahám, sváčko, až do smrti!

— Nnno, potom sa mi tu obidva poriadne boškajte, ale tak, aby sa až hen Bradlo zatriaslo!

Cmuk — miestnosťou cvakla pusa ani hrom. Manželia sa pobozkali a žene od radosti vypadla slza s oka.

— Ná, ešče neni dost, — vravia sváko. — Nemysli si, že len tak snadno sa zbavíš vlasteneckej povinnosti, ty ošmek!

Ščil mi pôjdete tak, jak ste, pekne pod pazuchu jeden druhému zavesený dolu mestom k pánu farárovi. Tomu oznámíš Jano, že si už stúpél do seba a že budeš žit v stave manželském jako Pánboh prikázal. A oné: Kúpiš hned neskaj, ešče štyri kilá sviec na oltár, voskových. Tak, a už sa mi practe s očú, jako som rozkázál!

Manželia veru zavesení, jaksapatrí odišli od rychtára, zrejme spokojení, že vec s Kvandúchovým „komandírunkom“ tak dobre dopadla. Aj veru takto zavesení vyšlapovali si na faru a tam oznámili svoje — vlastne iba Janove rozhodnutie, že teda budú odteraz statočne spolu nažívať. Pán farár mal radosť velikú, že sa svákovi podarilo odstrániť z obce takúto príhanu, akou bolo divoké manželstvo Kvandúchove. Ešte im aj sám pripomenúl z Písma, menovite podobenstvo o stratenej a nájdenej ovci a želal im ku ďalšiemu spolunažívaniu mnoho zdaru a božieho požehnania. To sa vie, s radosťou prijal hlásenie Kvandúchove, že tento zajtra prinesie na oltár štyri kilá voskových sviec.

Jano si ešte žiadal, aby mu pán farár aj pár riadkami na písme potvrdil, že tu bol aj so ženou a poznovu, že učinil záväzný sľub o ďalšom spolunažívaní so svojou zákonitou manželkou.

Pán farár vyhovel vďačne aj tejto žiadosti. Napísal potvrdenie a toto opatril aj sborovou pečiatkou a oddal Janovi, od ktorého si papier prevzala jeho spokojená manželka.

Na druhý deň ráno zas zrieme manželov Kvandúchových pred obecným domom, ako čakali na sváčka rychtára, kým tento prišli do úradu.

— Čo tu zas chcete? Čo nesedíte doma? — spytujú sa sváko a už si mysleli, že sa Kvandúchovci snáď rozsobašujú.

— Sváčko, prišiel som vás pekne poprosit, aby ste mi spusteli z tých štyroch kilôf sviec, aspon dva. Viete, vosku je ščil málo, sviece sú drahé velice a ani nemám tolko penazí, abych to čo aj pri dvoch kilách odrazu zaplatél. Já myslím, že bude dost aj dve kilá!

— Aj já bych tak myslela, sváčko — dodáva Juda pokorne.

— Nnno, ked tak myslíte obidva, dobre. Snížim vám trest na dve kilá sviec, ale tý tam musia byt, lebo ináč hupkom bežíš do Turecka levôf pást, do háremu sultánovi — dodávajú sváko skoro tiež úradne.

— A de je písmo od pána farára, žes tam včera bol aj s manželkú?

— Ná, tu je sváčko, na vlas som tak šetko urobél, jako ste rozkázali.

Sváko si písmo prezrú okom znaleckým a vracajúc ho Jude, vravia:

— Nnno, tu si ho máš. A nech sa mi takéto pesstvá vác neopakujú! A už chodte s Pánombohom!

Manželia Kvandúchoví spokojení odišli domov a z Jana sa stal zas poriadny človek. Na frajerky viacej ani nepomyslel.

VII

Aj nasledovný prípad stal sa počas svákovho rychtárčenia za vojny.

V obci bili sa Cigáni. Ich bitky boly na dennom poriadku. Tĺkli sa, čím ktorý zachytil. Lekár brezovský mal stále prácu s ošetrovaním rán Cigáňov. A nik si nevedel s týmto národom rady. Necigáni sa nechceli medzi nich miešať, lebo taká potvora čierna, keď sa rozohní, veru nehľadí ani na pravo, ani na ľavo a bije, kole krivákom, čo mu do rany príde. Kedy-tedy zamiešali sa do nich žandári, ale to málo osožilo, lebo vždy sliezali sa novší Cigáni do dediny a pračky začínaly sa na novo. Nik nevedel, aké dopustenie zaľahlo na Brezovú touto náciou a prečo práve na túto obec. To sa vie, že táto morová rana začala už mrzeť Brezovanov, títo sa prichodili ponosovať rychtárovi, že je na čase, aby háveď táto zmizla z obce, lebo opakujú sa už aj tu krádeže, a to nielen na poli a v sadoch.

Sváko rychtár „vzali rozum do hrsti“ a uvažovali, ako by najsnadnejšie zbavili obec cigánskej pliagy. Čo si vyhútali, to aj uskutočnili, lebo oni boli od narodenia človekom, ktorý od slov chytro prechodili k činom.

Rozkázali sváčko pomocníkovi a hrobárom, aby si popľuli ruky a lapili Cigáňa, najväčšieho bitkára a priviedli pred rychtára.

Hrobári veru neradi sa púšťali do takéhoto nerovného zápasu, ale rozkaz je rozkaz. Aby ho mohli akurátne previesť, objednali si niekoľko parobkov, ktorí sa vyznamenali vo „vyprevádzaní“ mládencov, prezpoľných záletníkov na Brezovú. Je známym zvykom na Brezovej, že domorodí mládenci každého prezpoľného vyprevadia za dedinu „jaksapatrí“, aby toho pamätal, dokiaľ žiť bude.

I lapili s touto asistenciou hrobári Cigáňa, najväčšieho mamlasa, zbojníka a predviedli ho pred sváka-rychtára.

Sváko Cigáňa vypočuli na všetky bitky, ktoré sa od nepamäti ľudskej strhli medzi Cigánmi na Brezovej. Cigáň — to sa vie — tajil všetko od a až do zet. On bol nevinný ako ľalija, on nič. To všetko tí druhí. Ale na sváka bol krátky. Oni mali už o ňom zprávy, že je dobrý fták, „fajn futierko“. A preto za prítomnosti dvoch prísažných zasadli ku súdu. Na stole pred nimi stála flaša vody s troma pohármi, pred tou krucifix medzi dvoma sviečkami. Cigáňa predviedol sviazaného pomocník z obecného lapáku. Je sa čo diviť, že Cigo z neho neutiekol. Stačilo by mu bolo opreť sa trocha do hocktorej steny a je na slobode.

Nuž zasadli sváko, vyslúchali a súdili. Ostatní dvaja svedkovia len prikyvovali hlavami. Sváko odsúdili Cigáňa na smrť provazom, asíce v mene jeho veličenstva cisárskeho kráľa. Prísažní ku tomu prikývli, že teda nech je tak, keď má byt tak! O jednoho Ciga viac alebo menej, na tom nezejde.

Cigáň to už teraz veru tiež nebral zábavne. Menovite, keď sa presvedčil, že obecný lapák, kým jeho úradskí súdili, premenila pomocníkova žena na rýchlo v úmrtnú komoru. Do tej potom Cigu voviedli, pravda sviazaného, lebo ináč bol by im asi uvrzol. Do komôrky dali mu kus suchého chleba a vody. Dvere komory boly otvorené a pred nima konal strážnu službu vo dne daktorý hrobár a v noci zase pomocník, oblečený do nejakého hrúzostrašného kalpaku, trímajúc na rameni zbraň, ktorá iste ostala na povale obecného domu z časov ešte Hurbanovskej revolúcie, stará, hrdzavá, iba že mala nešeredné bodlo, pred ktorým mal Cigáň vlastne jediný rešpekt.

Po odsúdení Cigáňa na smrť, nastal na Brezovej neobyčajný ruch. Cigáni sa ta sháňali vari so všetkých aj susedných okresov, rozlúčiť sa s druhom, na smrť odsúdeným. Bolo to škreku, plaču a nariekania na dvore obecného domu! To svet dávno pred tým, ani po tom nevidel. Ku svákovi-rychtárovi vrázily sa cigánske deputácie z blízka i z ďaleka prosiť o milosť pre odsúdeného svojho druha. Ale sváko nepovolili, ba hrozili, že veru dajú pochytať aj ostatných, ktorí sa bili, odsúdia na šibenicu všetkých a zjednajú si na Brezovej poriadok raz navždy.

Keď už bolo toho prosenia a lamentovania priveľa, dali sa sváko obmäkčiť. Pravda, o svojej újme nepardonovali delikventa, lež sa pekne rúče spýtali prv pána cisárskeho kráľa. Zas vošli do druhej izby, natiahli budíček a predstierali telefonický rozhovor s tehdajším vladárom monarchie. Rozhovor dial sa slovensky, lebo však sváko s úradmi ani ináč nikdy nejednali, len po slovensky. Cigáni pozorne načúvali cez polootvorené dvere:

— Oné, pán král — telefonujú sváko — bol vám to viselec a zbojník ten Cigán. Obec sa ho len tak zbaví, ked ho ešče dneskaj povesíme hen, na tú vŕbu, pred obecný dom. Neni na nom ani chlpa dobrého, škoda lutovát. Nech ho čert vezne! Narobél sa tu veru neplechy dost, vac, jak by sme uniesli… Čo hovoríte, pán král? To teda nejde! Já abych ho pardonovál? Ná, od čoho ste vy tam na trúne? Začo vás platíme? Pojte vy futro k nám štrichovát, já už to za vás usedím též dobre a budem vedet, čo mám urobit s takúto cigánsku neplechu!

— Jako myslíte? Keby sa polepšél? Ná, a to jako si myslíte pri Cigánovi? Šak sa len podívajte po vaších, čo sú aj bieli, tí cigánia podla zákona. Áno, odpustél, odpustél bych, ale len pod jednú podmienku. Najprv bych ho na večné veky vykázal z chotára obce Brezovej a potom by mi mosél odprisahat, že sa polepší do smrti.

— Tak? Já myslím, že tak, pán král! Čo, aj vy tak myslíte, jako já? No to sme teda rovní. Tak ho teda pustím, lapaja…

Cigáni skákali od radosti, nohy a ruky bozkávali svákovi, že sa tak dobre prihovorili u pána kráľa a zjednali omilostenie Cigáňa. A ešte väčšia radosť bola v národe cigánskom so všetkých strán ku poprave sa shromaždivšom, keď bol odsúdenec na slobode.

Cigáň ten zmizol z Brezovej, nikdy viacej sa tam neukázal, ba vyhýbali sa tejto obci aj z blízkych dedín Cigáni. A Brezová mala potom už svätý pokoj od Cigáňov.

VIII

— Nepodarený hyd sú tí Cigáni, — hundrú si pod nos raz sváčko Ragan, keď ešte boli podrychtárom.

Mali s nimi veru dosť oštary, ako svedčia i „súdne“ zakročenia svákove v prípadoch, v predu uvedených.

Na Brezovej, na Kováčikovém je niekoľko cigánskych búd. To by sme teda nemohli od razu presne priznať, že koľko je v nich rodín a koľko Cigáňov spolu. Zavše niekoľkí odídu, túlajú sa po súsedných dedinách, iní zas prídu, takže obyvateľstvo týchto búd stále sa mení. Povolaním sú brezovskí Cigáni snáď všetci kováči. Kone, pravda nepodkúvajú, ale robia reťaze, trojnožky do pahreb, sekery, motyky, lopaty a najviacej klince. S takýmto tovarom túlajú sa po obci, trhoch a jarmokoch, ale len vo vlastnej obci. (Do druhých miest by sa na jarmok domáci Cigán neodvážil, ba nerád zachodí za obecný chotár i podomove ponúkať svoje výrobky). Možno, že to jednak z obavy, aby ho tamojší Cigáni nenabili pre „nekalú súťaž“ a potom, veď cigánsky tovar vše dakto kúpi. Neni drahým a Cigáň vďačne vezme protihodnotu i v chlebe, múke, mäse, alebo v strukovinách. To sa teda, ako samo sebou rozumie, že keď Cigáň hauzíruje so svojím výrobkom, vďačne si obzre dvor, stavanie a menovite, čo je kde k ukradnutiu. Na krádež chodí obyčajne v noci.

Na Brezovú dakedy „zavítajú“ aj tak zvaní „hromádkoví“ dolnozemskí Cigáni, nazývaní ináč aj šamorínskymi. Sú to Cigáni maďarskí, túľaví, ktorí nikdy nevydržia na jednom mieste, ani nemajú stáleho bydliska. V týchto sa zachovala nomádska krv ich predkov. Takúto návštevu nestrpia na Brezovej ani na minútu. Hneď ich četníci vyprevadia za chotár obce, lebo pred takýmito Cigáňmi neni ozaj nič bezpečného v stavaní; neukradnú len to, čo nevidia. Brezovskí Cigáni sa hanbia za týchto súkmenovcvov a nikdy sa k nim nehlásia. Ani si ich nepripustia ku svojím búdam, lebo by im pokradli aj to nič, čo v nich ešte majú.

Musíme ale po pravde priznať, že nie všetci brezovskí Cigáni kradnú, lež mnohí z nich živia sa statočne, či „remešlom“, alebo prácou nádenníckou. Značná časť z nich tlčie kameň na hradských cestách a pripravuje ho v kubíky pre úpravu ciest. Keď je Cigáň hladný, obyčajne v tuhej zime, vtedy pošle ženu žobrať po obci. A každá gazdinká podaruje čo-to Cigáňke. Tak to býva zvykom vari v každej obci, kde majú už „domácich“ Cigáňov.

Najvyššou autoritou v cigánskej štvrti je cigánsky rychtár, ktorého si buďto sami Cigáni vyvolia, alebo im ho nadiktuje obecný rychtár. V každom prípade potrebné je, aby cigánskeho rychtára potvrdil obecný rychtár.

Cigánsky rychtár aj na Brezovej mal velikú právomoc medzi svojimi súkmenovcami. Vlastne obecná správa len cestou neho jednala s Cigáňmi ostatnými. On ručil za poriadok v tábore. On musí vždy vedeť, koľko má v búdach mužov, žien, detí i psov. O každom musel vedeť, kto sa dakam odsťahoval, na jak dlho, kto tam prišiel z Cigáňov na návštevu. O všetkom musel byť informovaný. Keď četníci dačo stopovali; prvá cesta viedla ich ku rychtárovi cigánskemu, od neho si brali prvé informácie. A tento rychtár vo vedomí vysokej dôležitosti svojho úradu zpravidla vždy vydal vinníka, ak o ňom zpravdy vedel. A Cigáni si svojho rychtára plne rešpektovali, len keď sa ktorý z nich opil, vtedy nebral ohľad ani na svojho rychtára. Lenže tento zjednával si v takýchto prípadoch náležitého rešpektu tlstou sukovicou. Zliníroval ňou tak rebelanta, že sa často raz ani za štyri dni nesobral na nohy.

Známa vec je, že Cigáni veľmi holdujú alkoholu. Už malé decká učia piť a fajčiť. Keď trocha odrastie, žuje hnusnú močku a pije veru aj denaturovaný špiritus mnohý z nich. Veria babonám a professionálne vykladajú budúcnosť z karát. Týmto činom zarobia si často pekný groš menovite medzi sedliackymi dievčatmi.

Ale neni pravidla bez výnimky!

Raz priletí ku svákovi Raganovi, ako podrychtárovi — cigánsky rychtár Rigoš z Baranca. Zadychčaný a spotený až sa s neho lialo.

— Šváko já vač nebudem Čigánom rychtárčit. Já to nevydržím; oni ma nepošlúchajú! Bijú ša den i noč, hlavy ši rožrážajú. Tam treba robit poriadek. Já teda pekne dakujem ža úrad, ale vám hovorím, že kdo po mne našleduje, muší byt lepší chlap, aj lepší jako šte vy, šváčko podrychtár a moší mat aj lepšiu chabinu na tých mamlašvov!

— Počkaj, more, já šecko nechám vyšetrit — vravia sváko — a potom si ta zavolám zas sem. Dokál som ta nezhodél z rychtárstva, mosíš ho medzi Cigánmi držat! Rozumél si, ty vatrál?

— Rožumél, šváčko — vraví more — len aby šte nevereli potom šelijakým rečiam. Tu bude jedna Čigánka, no — Roza ša volá, na mna žalovat nepravdu, ale tej netreba ništ verit, čelkom ništ, lebo ona je vám taká nemorešná. Dešat rážý šobášela ša pod vŕbu a bude ša ešče aj dvačat. Takéj nešmiete verit!

— Chod ščil pekne domu, Rigo, já ostatné zarídim, jako budem vedet najlepšie — vravia sváko, ako úrad „na slovo vzatý“.

Cigánsky rychtár pobral sa na Kováčikové a sváko si zavolali obecného sluhu (bubenníka) a tomu prikázali, aby dobre vyšetril, že čo sa to deje medzi Cigánmi. Vtedy bol obecným sluhom Matej Kvasnicéch.

Sváko už vyše dvoch týždňov počúvali, že v poslednej dobe voľákosi zhusta miznú sliepky brezovským gazdinám. Kde-tu i hus a kačka sa ztratí, neosožia ani psi vo dvoroch, lebo kmíni vykradnú si hyd kedy chcú a nik im nemôže prísť na stopu. Nuž, aj teraz, sotva sváko odbavili cigánskeho rychtára, prišla sa ponosovať stará Trtúška, že veru ktosi kradne hyd po obci, včera hornej a dolnej súsede, dnes očakáva, že kmíni navštívia aj ju. Žiadala sváka, ako úradského o pomoc proti kmínom.

— Nuž, asnaj já ti budem varovat kurín? — pýtajú sa sváko.

— Ná, šak čoby — odpovedajú strynká Trtúchéch, — ale úrad nech sa postará, aby boli kmíni pochytaní a potrestaní. Od toho je úrad!

— No, chima tak — pokračujú sváko. — Šak sa teda na vec podívame. Zatál nehovor nikomu, ani žes tu bola a chod už domu, lebo ti kašša vykypí.

— Už teda idem, sváko, ale to prosím vás majte na starosti, aby tí viselci prišli do háreštu. No s Pánombohom sa tu majte!

Odišla Trtúška z obecného úradu a sváko poslali nejakého chlapca pre prvého prísažného, Jura Kvandúcha. Robili si medzitým plán, že jako by krk „vykrúteli“ tým lapikurkárom. Niečo sťa by im bolo šepkalo, že to aj tento raz budú Cigáni, keď aj nie tí starší, ale mladší iste. Sváko si veľmi trúfali, že dnes musia v noci kmína ulapiť.

Medzitým vrátil sa aj Kvasnica s Kováčikového a veru s raportom, nie bars lichotivým pre cigánskeho rychtára Rigu. V tábore Kvasnica zistil, že vlastne rychtár nereprezentuje svoj úrad jaksapatrí. Často sa naslope a potom bije svojich cigánskych poddaných, ako koho zasiahne. Vyvoláva hádky, komanduje i ženy a keď ktorá neposlúchne, bije ju. Poddaní sa len veľmi skromne bránia, lebo veľmi si uctievajú svojho rychtára, ale čo je moc je moc aj pre Kováčikové. Kvasnica referoval, ako vyšetroval a čo mu tam bolo hlásené. Cigáni žalovali na svojho rychtára, že nepozná dobre zákony a paragrafy. Rychtár zas žaloval na svoju „obec“, že jej obyvatelia nechcú zákony dodržiavať, keď im spomenie paragraf, vtedy ho vraj posielajú na isté, menej solídne miesto. Jediné východisko by bolo, aby na Kováčikové bol menovaný obecným úradom iný cigánsky rychtár.

Sváka Ragana táto zpráva trocha prekvapila. Dali Kvasnicovi šesták, aby si šiel vypiť do „Tvarôžkov“ za námahu a potom, aby sa vrátil. Zatým sa s došlým prísažným Kvandúchom ujednali na spoločnom pláne, ako zlapať kmínov. Najprv sa rozhodli komisionelne prezreť terén. V komisii boli sváko, prísažný a hajtman Kvasnica. Najprv si išli všetci traja upiť do Tvarôžkov, aby sa im lepšie vyšetrovalo. Keď človeka hreje z dnuka, tak sa lepšie pracuje i na Brezovej.

Nuž išli. Poobchádzali najprv okolie tých kurínov brezovských, kde už kmíni sliepky vykradli. Sváko robili detektíva, kým ostatní dvaja len kibicovali a prikyvovali gazdinám, ktoré sa prichodily ponosovať na utrpenú škodu a preklíňali kmínov.

Sváko mali svoj určitý plán. Vedeli, že kradli istotne iba Cigáni. Vedeli tiež, že títo si značkujú svoje cesty a to spôsobom nenápadným necigáňovi. Ostatným dvom členom komisie ani nenapadlo pátrať po príčine, že prečo sváko toľko škúlia po stromkoch, pozdĺž chodníkov sa nachodiacich, po chodníkoch samých a pôde okolo nich. Sváko dobre vedeli, čo hľadajú. Čítali oní raz v akejsi českej knižke o živote Cigáňov a to sa im teraz odplatilo. Nechali prísažného i hajtmana krákoriť s gazdinami a sami šli až do druhého a tretieho dvora a stále čosi shľadávali po zemi. Nakonec zavolali si členov komisie k sebe a prísne nariadili gazdinám, aby šla každá po svojom a nemiešala sa do úradného výkonu. Obzreli sa dokola, či ich niekto nepozoruje s blízka, vzali obidvoch za ruku a ukazovali im po chodníkoch nikomu nenápadné značky.

— Sem sa dívaj, Juro, aj ty, Matej! Čo tu vidíte na zemi, há?

— Ná, ništ takého, sváčko — odpovedia razom obidvaja.

— Nuž, tak ste obidva chumaji drevenní! Vás by mvohél okradnút kde kdo na špatu. Sem sa dívajte, učte sa úradnému výkonu.

— Ná tod, — vravia sváko — máte čerstvo utrhnutý lopúchový list a hodený vedla korena, na stranu chodníka, ale nije na chodník samý. Dobre sa dívajte dale — velia sváko. — Tu zas je odtrhnutá mrtvá žihlava, tam dale zas boleráz. Tak to ide dale, až snád na konec chodníka pri hradskej a na druhej strane, dobre sa dívajte, kde až to takto ide…

Díva sa obecná vrchnosť „úradskí“, pozorujú polámané vršky zelín a kríkov, kam tieto až vedú. Svákov detektívsky postreh ich veľmi prekvapil. Odrazu pocítili voči svákovi mimoriadnu úctu, ba zrovna si oči pretierali, že odkiaľ sa toľko múdrosti zjavilo naraz vo svákovi? Prísažný i s hajtmanom len pomrkávajú jedon na druhého a dajú sa viesť svákovi. Ten idú pekne po stopách, ktoré tvorily poodlamované vršky zelín pozdĺž chodníka a čo zistili?

Stopa táto viedla pozáhumny ku dolnému i hornému súsedovi starej Trtúšky. K nej, ku jej záhumennici a dvoru bol chodník bez znakov čistý, iba tesne pred plotom postavené boly na seba tri skaly, ktoré tam pred tým neboly.

A tu sváko Ragan, takto podrychtár, vyniesli nasledovný posudok:

— Viete, oné: Namudušu, ono to už bude tak, jako si to myslím! Já to už tak cítim akurát a nemýlim sa ani za mak. Ná, tod, jako vidíte tý poodlamované končeky zelín a kríčkôv, to si značeli Cigáni, ked kradli hyd. Naznačovali si a aj ostatným Cigánom, že kde už kradli, kde vac nemá nikdo z nich íst, lebo by sa mu to nevyplatelo.

Dobre sa len podívajte, a hlavne ty, Matej by si si mal všímat dobre týchto drobností, abys kedysi, až ma nebude, sám vynašiel, že jako sa kradne podla cigánskeho recepisu…

— Asnaj, sváčko, nemyslíte, že já bych mal krast…! — bráni sa hajtman Kvasnica.

— Ná, čoby, ty chmulo! Ked ti tu hovorím já vrchnost, máš si to vziat k srdcu a podučit sa. Nebol si dale z mesta, nevieš ništ.

— No, teda už som ticho, — hlási poslušne hajtman.

— Aj bych ti radél a skôr abys očúvál, čo tu jednáme — vravia sváko a pokračujú:

— A tak vidíte, že značky vedú do dvorôv k hornému a dolnému susedovi Trtúšky. A pravdu mala chudera, ked dneskaj mi hovorela, že cíti, jakoby hu mali dneskaj v noci kmíni naščívit. To by štimovalo akurát. Tod kukni, tý tri kamene na sebe. Nebodaj, to bude zas nejaký znak, že dneskaj majú Cigáni naščívit kurín hen starej Trtúšky.

— Veru, aj mne sa tak vidí — ozve sa prísažný Kvandúch. — Akurát som sa pýtál Trtúšky, či tam ona postavela tý tri kamene na seba, alebo nije. Hovorela, že nije, že ona sbiera kdejaký kamienek do dvora, kde majú moc blata, teda aby ho bolo menej. To je též nejaký chyták pre Cigánvov a temu by sme mali zabránit.

— Zabránit, jako zabránit, — dodávajú sváko. — Ale jako? Žandárvov sem nemôžeme postavit, lebo ked sa taký chocholatý niekde zjaví, hned je celé okolie na nohách, že čo tam hladá. To by teda bolo nápadné. Mosíme ináč a to fíglom na loptošvov. Oné: Dočkajme do večera, asnaj do tej doby si niečo vymyslíme, ščil by to bolo nápadné. Preto ztratme sa odtálto čím skôr. O polosmej prídte obidva k Tvarôžkovi, tam sa poradíme nenápadne, že čo a jako urobíme.

Komisia sa rozišla a o 19 a 1/2 hodine na minutu presne prišiel prísažný i hajtman do hostinca Tvarôžkového. Radili sa, uvažovali, čo by a jakoby. Výsledok radenia bol, že sa usniesli vlastnoručne kmínov chytiť. Sváko prikázali každému z tamtých dvoch priniesť si sebou dobrú klukaňu i štranek na poviazanie kmína, keď ho lapia. Sám si tiež pripravili poriadnu chabinu a o 21. hodine, keď už bola tma, vidíme, ako sa trojica postáv mužských ubiera do stavania Trtúšky. Tú, pravda, prv upovedomili o všetkom, čo sa chystá v jej stavaní. Ona s tým zrejme súhlasila a bola natešená, že takto sa úrad stará o ochranu jej majetku. Trojica postáv prišla ku kurínu a tam sváko v tichosti dávajú rozkazy, že čo a ako zrobiť.

— Ty, Matej, pôjdeš do kurína, tam si desi sadneš, ale tak, abys, ked zlodej príde donútra, mvôhél ho poriadne jáknut a hned chytit za nohu, zvalit a držat zvaleného až vejde donútra ten, kerý tu bude stát venku. Ked zas ten venkajší grajfél by toho viselca, kerý má zálusk na sliepky, zas ty vybehneš ven a pomvôžeš tomu zmocnit sa kmína. Rozumeli ste?

— Rozumeli, sváčko, len na to sme predsa neprisahali, ked sme prebierali úrad, že budeme obci aj policajtvov robit… — ozýva sa Kvandúch.

— To si myslím, že nije! — dodajú sváčko. — Ale tu sa jedná o zachovanie majetku našieho blížneho a tu sa mosíš podriadit, jako zákon káže. Ked my nechytíme kmína, zajtra, alebo pozajtreky nás okradne a tomu sa mosí zabránit. Tak a jako som povedál. Matej, pôjdeš donútra. Do polnoci ostanem tu vartovat já a potom sem prídeš ty, Juro. Ale abys nezaspál, lebo by to bola ostuda. Šak ti potom poviem, že čo budeš robit tu, pri kuríne. Tak a s Bohom chod a príd na čas!

— Do videnia, sváčko — odpovie prísažný.

„Ordre de bataile“ si sváčko teda správne vydali a nastúpili službu. Matej vliezol do kurníka a oni ostali učupený za kurníkom s chabinou v ruke, čakajúc, že kedy sa odkiaľ vytalúpi zlodej.

Matejovi nebolo práve najpohodlnejšie v kurníku. Sliepky vyrušené nezvyklou nočnou návštevou začaly škriekať. Kohút im v tom kontroval, to ovšem, upozorňovalo i okolie, že tu sa deje čosi nezvyklého. Následok toho bol, že začaly sa sliepky ozývať až z desiateho dvora a kohúti kikiríkali ani čo by sa blížil súdny deň.

— Matej, nehniezdri sa tam, ani čo bys chcel zniest vajco — napomínajú sváko hajtmana.

— Šak já sa nehniezdrím, ale táto čvarga tu škrieka, ani čo by som hu já krádél. To mi ani trochu neni po srsti — protestuje Matej. — Smradu je tu vyše práva a sliepky mi púščajú na širiak aj na háby oné, no…

— Ná, čo ti púščajú? hovor! — ozvú sa sváko tlumene zpoza kurníka.

— Ná čoby mi púščaly? Šak viete, sváko! Asnaj nije čukoládu, potvory!

— A jaký máš širiak na hlave?

— Ná, jaký bych mál mat, sviatečný! Predsa viete, sváko, že na repozície a takéto úradné komisie, berem si vždy sviatečný širiak! A je ho škoda occibohu prissám. Nemám na druhý a platu mi nepovýšia!

— Matej, hovorím ti, nepapuluj, drž službu, jaksapatrí. Ked chytíme kmína, odmena ta nemine.

— Šak já nepapulujem, sváčko, ale obec nemôže žiadat na mne, aby mi sliepky ondiely do huby…!

— To teda nije — vravia zas sváko. — Ná, šak ked máš ten sviatečný širiak, vón má širšiu strechu, vón teda zadrží, ked by ti niečo letelo do huby. A hovorím ti, nemrv sa tam, lebo sliepky moc krákorajú.

Matej prestal protestovať, tu ale sváčko mali zas oprávnené obavy, že zaspí v kurníku a potom škoda bolo vôbec ho tam posielať. Následkom toho prikázali hajtmanovi, aby pod chvíľou zakrákoral, ako to robievajú v noci staršie sliepky. Zakrákoral síce ticho, ale znateľne a tým činom sváčko mali aj voči sebe kontrolu, aby sám neusnuli.

Asi o poldesiatej volá Matej na sváka z kurníka:

— Sváko, sváčko!

— Ná, čo zas pokúšaš, čos neni ticho v službe?!

— Sváčko, já mosím ven a to hned, lebo by sa niečo stalo!

— Ná, a na čo, hovor a nerob darmo balamutu!

— Mosím, sváčko ven, tak jako vy chodievate ven peši.

— Nemôžem ti pomôct, Matejko mvoj! Ono je už moc hodín, kmíni sa akurát rozliezajú, ked by ta videli, jako sa tašmeš s kurína a do neho a ked by čuli zas sliepky krákorat, utiekli by nám a darmo by sme tu sedeli. Nikde nepôjdeš, Matejko! Vydrž tam, šak vieš, že kdo do konca vydrží, spasen bývá…!

— Sváko, ale mosím ven — protestuje Matej.

— Chod si ven, ale tam vnútri, ty viselec, čo si malé dieta.

— Ná a jako môžem vnútri ven, kdo to jakživ videl!

— Nuž, do galôt, ty chumaj a mlč, lebo hen pri potoku jakoby sa niečo mihlo. Ticho bud a dávaj pozor!

A vskutku. Matej sa odmlčal a sváko v nočnom šeru spozorovali, že tam dolu, konča zahrady ktosi zakopnúl do troch, na sebe položených kameňov. Zatým sa dvierca pootvorily na zahrade a po chodníku blížila sa ani šakál neaká postava; smer jej chodu bol kurín.

— Ná, šak len poj — dúmajú si sváko v mysli, pri tom si lepšie ulapia chabinu, čo držali v ruke, aby kmínovi česli jednu správne a podľa zásluhy, medzi slabiny. Šak já ti ukážem, kolko ide toho na rief. Len poj blíže.

Postava sa priblížila ku kurínu. Prv však, kým by bola otvorila dvere, dobre sa poobzerala hore, do dvora i dolu do zahrady, či je vzduch čistý, ba čo viac, ňuchala i do vzduchu, či nezacíti odniekaľ smrad z fajky, alebo dymu z nej. Známou je stará zkúsenosť, že Brezovan ničoho nepodniká bez fajky. Mohlo byť tak asi k polnoci. Celým krajom rozliehalo sa sviatočné ticho. Polnoc je predsa doba, kedy „strašidlá lozia“, vtedy sa nik neopováži zbytočne sa túľať po záhumní, iba ak kmíni.

Sváko boli ako na tŕni, nevedeli, ako sa situácia vyvinie. Či kmín vlezie do kurníka, alebo majú ho prekvapiť hneď tu, na mieste a ovaliť chabinou. Boly to momenty kritické, kde bolo veľmi potrebné byť dobrým stratégom, aby nepriateľ neušiel i vojna bola vyhratá. Ale zlodej sám pomáhal svákovi. Tíško pootvorí dvere na kurníku, ešte raz sa obzre pred kurníkom, či ho kto nepozoruje a šup sa dnu. Dvere nechal za sebou otvorené. V prvých okamžikoch bolo na bojišti mrazové ticho, nepohnul sa ani Matej v kurníku, ani sváko vedľa kurníka. Až jak kmín v kurníku rozžal si sirku, Matej ho tam bleskurýchle opálil chabinou a v tom momente sváko priskočili ku dverom a rýchle ich zatvorili na haspru. V kurníku vyvinul sa dravý zápas. Kmín dostal síce po slabine, ale išlo mu už o všetko, sťa by sa topil. Matej ho dokonale prekvapil a tu potom kmín staval všetko na jednu kocku, zmocniť sa Mateja a dostať sa nejak von. Sliepky škrečaly, začaly kodkodákať, kohúti kikiríkať a Matej s kmínom váľali sa po kurníku.

— Matej, len ho jákni poriadne, aby nekríval! Matej, nedaj sa, megni ho, viselca, šak aj já ti hned pomôžem — posmelujú sváko hajtmana. — Len mu hod, aby nekrívál a pamatál si, kedy liezél do Trtúškinej kurína!

A Matej sa veru nedal, lebo to bol mocný chlapík. Ked kmín proboval zahryznúť mu do ramena, chytil ho pod krk a začal škrtiť, takže zlodej neodolal, klesol bezmocne na hromadu kuratincov a žebronil o milosť, aby ho nezabíjali.

— Ná, ked je tak, to je už inšia pesnička — vravia sváko z vonku. — Ščil si na teba aj já posvietim, čo si ty za lumpa!

Tu sváko pootvorili dvere na kurníku a prvého vypustili von Mateja. Bol chudák k nepoznaniu, zamazaný ani tehliar a ku tomu menej voňavým blatom.

— A oné, či ste, počuli, sváčko? Jako som ho mydlél, viselca! Ščil bych len rád vedél, že s kým som mal tú čest klbčit sa v kuríne starej Trtúšky.

— Ná, šak je tu, podívajme sa na neho — vravia sváko.

Zapálili obidvaja sirky a čo videli?

V kuríne, v kúte učupený fučí si cigáňsky rychtár Rigoš?

— Pre Boha váš prosím, šváčko, len ma neštrófujte, já už nikedy vač nepôjdem na šliepky po kurínoch. Šváčko, šmilujte ša nade mnú. Už budem poriadný, jako žákon a paragrafy kážú.

— No, len poj ven, šak tu sa poradíme, ty viselec jeden! Poj, len poj — privolávajú mu sváko Ragan.

Matej medzitým prihotovil si štranek, aby ním sviazal kmína. V tom prikváči aj prísažný Kvandúch, aby zamenil sváka v službe.

— Už nemosíš chodit — vravia sváčko. — Už sme ftáka chyteli, tu ho máš — ukazujú na Cigáňa, vyťahujúceho sa z kurníka.

— Ach, stovozových striel centvov ti pálelo do matere, ej veru vozových a pálelo. Ty kmín, ty lachman delenjaký! Ná a patrí sa to, há? Zato sme ta urobeli rychtárom, abys poriadnym občanom hyd krádél, há? — zpustí na Cigáňa prísažný.

— Šváčko, proším váš, už ša len na mna nehnevajte, odpuštite mi to a nemali šte poriadnejšieho človeka, jako šom já — modliká Cigáň.

— Smrdíš mi nejak, jako po sliepkách, jako čo bys s nimi bol spál!

— Matej, poviaž kmína, jak sa patrí. Tak a ščil kráčaj pred nami do mestského domu — velia sváko Ragan. — Matej, ty ho nepusti ze štranka, poviaž ho aj na nohách, jak ked šimla paseš na lúkach. Vón by ti též utiekél.

Matej poslúchol. Poviazal Cigáňa po vojensky, takže by nebol ani tri kroky urobil rychlejšie. Zatým ho poviazaného celá táto komisia predviedla do obecného domu a tam ho zatvorili do šupárne. Sváko nariadili, aby v šupárni dozeral na kmína hlásnik a toho aby kontroloval prísažný, aby totiž ani jedon, ani druhý nezaspal a Cigáň im dajak neufujazdil.

Na druhý deň bol súd. Odsúdil ho obecný výbor na stratu rychtárskeho úradu cigánskeho. Výbor hneď a za čerstva menoval do cigánskeho tábora nového rychtára. Tak Rigoš dorychtárčil.

Za trest obecný hajtman a hlásnici (hrobári) previedli sviazaného Rigoša dva razy hore-dolu „mestom“, aby sa hanbil a verejnosť videla, kto bol vezírom kmínskej bandy lapikurkárov na Brezovej. Krom toho, rychtár odsúdil Rigoša na 25 palíc, ktoré mu na päty vyplatil hajtman Kvasinka.

A Brezová si zas na čas oddýchla od kmínov. Sláva svákova týmto činom zas stúpila do vyššiej miery a obec bola pyšná na svojeho múdreho „úradského“ podrychtára, sváka Ragana.