Sváko Ragan z Brezovej III

Čo napísala Zuzka Zguriška a prečítali Sváko Ragan z Brezovej.

Či sa mi lúbi — to jest tá knižka a nije panička, alebo asnaj slečinka, čo hu napísala?

Lúbi a môže byt! Len oné, — jedno sa mi v njej jakosik nevidí, a to je krivé svedectvo o našjej Brezovej pod Bradlom. Knižka má nápis, že praj „Obrázky z kopaníc“. Pekné obrázky bohuoccuprissám! Samé pesstvá! Hned v prvých dvoch kapitolách zakáša pisárka do nás, poctivých Brezovanvof, garbárvof. Píše, že kde Brezovan raz podešve predál, tam sa viac neukáže a inšie ešče nepravdy o nás tam na papier hádže. To teda šecko neni pravda! Veru ukáže aj sto rázy a šade ho radi vidia a kúpia menovite futierko!

Neskaj poctivých garbárvof vytískajú fabriky, lebo šefci chcú kálanú kožu na ženské topánky, kerá je tenká a vydrží akurát len na jeden tanec. My, drobní garbári, ani jeden si nemožeme kúpit kálaciej mašiny, jako fabrikanti. Ale nech! Naše podešve si kúpi sedliak, robotník a pánské dámy nech pumpujú svojich mužvof na drahé a slabé topánky. Ale s futrom, nás brezovských garbárvov nikdo nepredbehne! A ináč: Lacné masso, riedka poliefka. Za málo penazí, málo muziky. Ked chce niekdo duplofky trvácé jak železo, tažké a lacné, skoro rieč za facku — Brezovan aj takému kupcovi vyhovie. Nech to aj druhý dokáže! Nech nás kopíruje, nech ukáže, čo vie!

Dále som v knižce čítál, že dolniak-Maďar teremtetuje, ked mu spomeneš Brezovana. To sú talafatky, fabule! Aj historia s autákom, myjavským kindermatografom a šecko, čo je tam pospomínané a čo vrhá na nás Brezovanvof onakvé svetlo. To sú šetko plané reči, pesstvá; Hospodin Bůh nenalézl v nich zalíbení! Že sa my, Brezovania akurát neboškáváme s Myjafci a neobjímáme — nech som huncút! Ná, a či sa Myjafci objímali s Brezovanmi pri Markovičovských volbách, ked sme tiahli do Vrbového pod bielu zástavu, do chlapa ešče aj s našími židákmi — hlasovat na nebohého doktora Jula Markoviča? Daj mu Pánboh slávu večnú! Nije! Šak sa rozumieme, pravda!? Myjafcom biela zástava nepasovala! Keby nije prevratu, nemali by Myjafci železnice. Brezovania by si boli na konec aj od maďarskej vlády časom, čo len aj s kyjákmi a kosámi — po hurbanovsky — vybojovali slovenské gymnázium. Šak v roku 1917. náš pán farár Lichner začal se mnú sbierat na slovenské gymnázium a neskaj by už boly bývaly z toho milvóny. Kolko na túto sbierku dali ftedy Myjafci? Há?

To hla, šetko mali tá tetka Zguriška v tej knižce vypísat. Ale boli by k tomu — bohuoccuprissám velebnému — len málo atramentu spotrebovali!

Slečinka, alebo panička, čo ste, — nám vytýkáte v knižce, že sa poznáme s ministrami. Je to asnaj hanba? Ná, šak mnohí u nás vyrvostli, sú krv z našjej krve, ale zabudli ste, occu prissám, že Brezová z prevratu ničoho zvláštnejšieho neprofitovala. Že máme snád mohylu na Bradle? Radšjej by sme mali živého našieho Milanka Ščefánika tu, medzi nami a nie mrtvého ležat pod tú mohylu. Teda, kebych vás poznál, jako nepoznám, mosel bych vám niečo povedat do duše.

A oné! Nech vás teda nemrzia tlsté mreže na našiej banke. Tých tam nebolo treba dávat proti Brezovanom, ale proti prespolným. Brezovan neokmíni Brezovana (len keď nemôže! Poznámka sadzača). A prespolnými sú, — no šak viete, čo vám ich mám akurát vymenúvat! Ináč, každá palica má dva konce!

Šetky tý fatiny, čo tam o nás, Brezovanoch — teda poriadnych ludoch píšete, neni sú od nás. Povedačky brezovského Sváka a jeho starej, ked umierala „stará, čo sa ozieráš, len smelo s tohoto sveta“ a ostatné — už aj vrabci čvirigajú a boly k nám donesené istotne z Myjavy. Drobné jašenie mal, kdo ich fabrikovál kdesi a kedysi! Šlak trafél toho, kdo ich k nám, na Brezovú doniesél, patrelo by ho za to ze tri rázy do zoly namočit!

Ščil naozaj neviem, či ste vy Zuzka Zguriška, (meno toto sa mi motá v lebine, desik som ho už mal čut) Myjafka, alebo nie, lebo by ste mali vedet, že na Brezovej sa nehovorí „bolach, chodelach, trtošelach“, ale bola som, chodela som a tak dále a tak dále. A aby ste vedeli, my Brezovani vôbec hovoríme „literárno správne a mako“. A jakých nás vidíte, takých nás píšte!

Jako je to medzi nami a Myjafci, o tom už písál aj ten viselec tam desik až z Košíc, Elo Šándor — šak ho za to zola nemine, ked mna, moju starú aj šimla opisovál. Ale spravél to pri poriadku a neprivádzal tam ani nás, Brezovanvof, ani Myjavcvof na ostudu sveta, jako to spravela Zuzka Zguriška v prvých dvoch kapitolách jej Obrázkvof. To hla nám nemala robit!

Pánubohuoccuprissám velebnému, nazaretskému! Čo by sme my toho vedeli načarbat o myjafských pytlikároch, farbároch, husiaroch, svinkároch! Nech som huncút, aj z čapíc by sa im kundolelo! Ale my sme národ múdry, nepovieme ništ zlého, lebo my máme móres. Chováme sa jako sa svečí na domácích víry.

Na takéto talafatky bych povedál slovami Písma: „I jazykové ti utichnou i učení to v nic přijde!“

A ščil prezradím niečo aj o dalšiej čiastke tejto knihy:

Lúbela sa mi! Mosím to po pravde priznat, lebo aj Hus kázál: „… a pravdy každému přejte!“

Nebodaj Zuzka Zguriška dlho chodela po myjavských kopanicách, ked tak dobre pozná šetky obyčaje a zvyky toho ludu. A veru aj ich dobre napíše. Dobre tak, lebo čoskoro sa na ne zabudne. Mládež sa nám už meščí, hanbí sa pomaly za kroj starých otcvof a materí, nuž kdo nám to zachová, ked to desik nezapíšeme? Prosím vás, také akurátne výrazy:

„Jak ma omrklo, tak ma osvitlo“ (str. 26.). Alebo ked starú diefku opisuje, hovorí o niej, že „ostala dziefka na cedzélku“ a druhé delenjaké ešče. Nu, baví to aj mna, kerý to dobre znám.

Hej, je na čase zapisovat ešče trvajúce kopaničiarské zvyky a Zuzka ich occuprissám, tak dobre zachycuje, ani čo bych ja tam u niej sedél a do pera jej ešplicírovál. Akurátne, verne a na vlas. Vidím, že Zuzka chodela vac, jako jednu zimu do školy a čomusik ju rechtor precca len naučél.

Nuž, čo mám tajit: Zasmiali sme sa aj ze starú, lebo sa to precca len lepšie číta, jako pozoruje. Šak ked chodím za gšeftom po kopanicách, šetko, čo je v tej knižce tak viselecky opísané — vidím na každém kroku. A čert vie, nevšímál som si toho tak nejako zvlášt. Pravdu rečeno, ja som si tých našich zvykôf len potom aj tu začál lepšie všímát, ked ich začál na mne opisovat ten viselec, Elo Šándor.

A sú tý kopanice aj brezovské šetky jednaké. Já sám poznám jednu chalupu v naších kopanicách, kde baba každý rok chodieva až na Hrozienkov k bosorke. Vždy má pre nu nejaké litánie a talafatky. Nuž hla, proti ludskej hlúposti neni lieku!

Knižka sa mi ináč — jako som už aj prv naznačél — lúbela. Aj som si hu zapísál do Tranosciusa, abych nezabudél, že hu mám desi mat, ked by mi hu nedajbože Judiní fagani niekde odvliekli. Len oné, tý prvé dve kapitole o Brezovanoch mohly aj vystat. Šak čo si máme vykríkat na seba svoje neresti! Cena 21.— koruniek za 179 stranový výtlaček. Prissám pánujánu, ten Mazáč v Prahe mosí na niej zbohatnút za noc.

Trochu som sa rozpísál, ale to viete, ked človeku mnoho toho leze do gágora a odtantél do mozgu a do pera. Brezovan nerád moc píše, ale ked sa pustí písat, to božehriechy odpust ani čo by zjedél purgov.

Končím a pozdravujem Vás na stotisíc rázy a šak toto nemosíte dávat do novín, to ja len tak pre Vás píšem.

Na Brezovej pod Bradlom, 20. júna Léta Páne 1929.

Sámuel Ragan z manželku dýtkámi.