Sváko Ragan z Brezovej III

I

Písali mi strynká, abych ich vo svojej knihe o svákovi Raganovi nespomínal.

No, veď ja ich ani nebudem po zlom spomínať. Keď už sa ich meno v tomto diele zjavilo, nemožno ho pominúť bez poznámky. Sú oni predsa tuším akousi príbuznou sváčka Ragana a či ich strynkej. Ná a jako by to len boževečný bolo, keby sme mali strynkú obijsť a nezaznačiť na večnú pamiatku ich príhody, ktoré sa im chuderke naskytly menovite po prevrate, keď sa trocha viacej po svete zatúlali, ako pred tým!?

Ná, však aj mali príčinu chodiť svetom. Ich syn Ščeván reprezentuje nám našu Republiku až hen, kdesi vo Francúzskej, ký div teda, že dobrý osud strynkú, jakožto jeho vlastnú matku, aj do Paríža zaviedol. Do Prahy? Ej, tam sú strynká veru doma, vyznajú sa v Prahe lepšie, jako v Bratislave, ba čo píšem, lepšie aj jako v Baranci.

Jako vyzerajú strynká Osuských?

Jako pravá, nefalšovaná Brezovanka. Rozšafná gazdiná, dobrá obchodníčka zahradníckym tovarom, zbožná evanjelická kresťanka a to sa vie, dobrá Slovenka od koreňa, nekompromissná republikánka, slovom — pravý typ ženy, Brezovanky. A taká žena môže rodiť zas len takých synov, akým je i dr. Štefan Osuský, splnomocnený minister a vyslanec československý v Paríži, spolupracovník na prvých oslobodenských dielach Československého štátu v Amerike a potom vo Francii, Švajčiarsku a kde počas vojny potreba prikazovala. Tento Štefan, po brezovsky Ščeván, je synom našej strynkej a tuším, príbuzným sváka Ragana. Neviem presne, či po rodine ich manželky, alebo svojej. To na veci nemení, Brezovanmi sú všetci. Tiež neviem, či a jako dlho klepali strynká nad ich Ščevánom opálku, keď sa narodil. Isté je, že ho pod ňu strčili, ako každé brezovské novorodeniatko, aby sa vraj „malo k svetu“.

Strynká sú vdovou, sami gazdujú i zagšeftária si vše, bárs by toho už nepotrebovali. Ale tak velí brezovská krv. Keď nie kožou, tak iným.

Rozumie sa, že ani strynká Osuských nenechajú si doma jazyk, keď dakam cestujú. Soberú si ho sebou a on im veru dobré služby preukazuje. Prosím vás, to je jedinou ich zbraňou a zle by bolo so ženským národom brezovským, keby mu táto účinlivá zbraň zlyhala! Myslím, že ku tomu nikdy nedôjde.

Hotúvali sa raz strynká za synom do Prahy. Bol tam vtedy za dlhšie v ministerstve zahraničia, pozýval ich, aby sa prišli podívať do Prahy, keď je on tam. Ale veru strynkej bolo dôležitejším porobiť si prv všetky súrne práce doma, okolo gazdovstva a len potom pomýšľali na cestu. Najprv si teda vykopali bobále, nagniavili kapusty do suda (on im ju gniavel Ščeván, syn Sanka Čierneho, ale však si nohy umyl v teplej vode, lež vliezol do suda!) Zatým si ošúpali kukuricu, navarili lekvaru a — že som vás neušanoval — vyviezli si hnoj (t. j. vyviezol ho pacholek, ale pod prísnym dozorom strynkej) na role. Dali si podduplovať čižmy, lebo poznajú dobre pražské chodníky, vedia, že na ne treba pevnej podešve. Napiekli pagáčikov, nuž to sa vie, že nejaké to kuriatko na cestu upečené tiež z nošky nechybelo a čakali.

Čakali strynká, až im Ščeván — jako bol sľúbil — pošle teda „karetku na mašinu“. A poslal. A strynká sa vystrojili s noškou, v kroji sviatočnom do Prahy. Ščeván im poslal legitimáciu, s ktorou mohli cestovať v II. triede rychlíkovej. To sa vie, že strynká nešli v „kombinovanej II. s I.“ to je v triede tretej, lež pekne v druhej. Nošku mali kopcom nabalenú všeliakých dobrých vecí. Však sa aj ich Ščevánko na ne tešil. Nijaké veľkomestské lahôdky a dobroty nenahradia kus doma pečeného, hoci aj čierneho chlebíka; pagáčik domáci veru vyváži kus pánskej dorty a osúch predchlebový, vyrovná sa veru kadeakým kremrolám a iným maškrtám. Každému nám najlepšie chutí kúsok akéhokoľvek i sebechudšieho jedla, zhotoveného rukou milovanej matky. A Brezovanky veru vedia variť a piecť, rozumia sa kuchárskemu umeniu. Však, ak by tomu opačne bolo, to je, keď by sa Brezovanky nerozumely kuchyni, nebolo by sa ich toľké množstvo povydávalo za farárov, ako sa ich vskutku aj vydalo.

Na ceste do Prahy v Kútoch strynká prestupujú do II. triedy pražského rýchliku. Idú strynká do kupé a tehnia chudera na chrbte nošisko, jak keď by išli na svadbu. V tom istom oddelení sedel ale jakýsi, moc elegantný pán, panák. — Nepáčilo sa mu, že má dostať za spolucestovateľku „takú babu“ jakúsi. Začal ohŕňať nos, prskať na pravo, na ľavo a robiť nemiestne poznámky:

— Čo tu chce taká baba, dedinárka, tetka sprostá, sedliačka? Tá patrí predsa do tretej triedy. Zaiste zo svojej hlúposti vliezla do druhej triedy, kam nepatrí! — uvažoval panák ten. Čo je to za úžasná nevšímavosť železničnej správy, najnovšie obchodného vraj podniku, že nedbá, aby cestujúci II. triedy neboli obťažovaní sedliakmi… Kto to jakživ videl?! Tak a podobne mrmlal ten pánsky pán.

Strynká sa nedali vyrušiť z ich príslovečného kľudu, za ktorým sa ale skrývala búrka, alebo len sladká pomsta za nespôsoby tohoto inteligenta! Čakali len príhodný okamžik, aby panáka skrotili. Však oni mu ukážu, koľko je ich oplátky na rif!

Okamžik ten sa dostavil, akonáhle vstúpil do oddelenia sprievodčík. Strynká mu podali legitimáciu s jazdenkou a to sa vie, aj kúsok poriadnej diškrécie. Lebo veru strynká vedia dobre, jaký je „bussines“ v obchodných podnikoch. Poznajú mores.

Sprievodčík sa strynkej hlboko poklonil a poďakoval sa „milostivej panej“. Kam „milostivá pani“, tam „milostivá pani“.

Pánko bol odrazu vo veľmi hlúpej situácii. Rýchle vstal a bežal sa spýtať konduktora, kto je tá dáma, ktorá s ním cestuje v jednom oddelení?

— Nuž, to je matka pána ministra Osuského — odpovie sprievodčík.

Panák sťa zdrevenel. Bol aj on tak trocha „od fochu“, jakýsi vyšší úradník z ministerstva a prechovával teda oprávnené obavy, že by si mohol predošlými, nejapnými poznámkami veľmi poškodiť. Jakáž pomoc? Pánko sa ponáhľal do „prosíkova“. Podišiel ku strynkej a vraví:

— Milostivá pani, ráčte mi láskave prepáčiť, ja som to prv len tak, medzi zuby, ale nie na Vás. Bože uchovaj, ja bych si toho oproti Vám nikdy nebol dovolil. To viete, milostivá pani, človeku vše dačo z úst vykĺzne, aj mimovoľne. Nuž odpustite…

A teraz nadišla chvíľa pre strynkú. Spustia na hlavu panáka, tak po brezovsky:

— Ná a čo vy chcete? Šak já som sa Vás na ništ nepýtala, ked som sem prišla! A nepotrebujem zas ništ! A já sa Vám na Vaše milostpanovanie prepytujem vy… Eh, skoro bych bola niečo povedala, len pre Vás, Vy oný čo ste! Ked som Vám bola baba, tetka pred tým, som Vám tetka aj fčíl! A Vy trhan jakýsik! Já mám také právo íst na mašine jako aj Vy. Šak sedím na svojej… teda sedte si aj Vy na Vašjej! Čo myslíte, že hen tý čačky mačky Vás spravia pánom? Šak aj my si vieme na Brezovej takých flancôf kúpit, ale z takýchto šiat (a tu strynka ukazujú hrde na svoju bielučkú kasanicu) vyšiel moj syn a je ministrom. A Vy ste kdo? Vy, oný jeden, čo ste jakýsik!

Patričný pán dobrodej sa veru predstavil strynkej a len po veľkej námahe podarilo sa mu strynkú trocha udobriť. Ale v strynkej to veru ida cestou vrelo porád. Dali mu svoje nerovné veru ešte raz pocítiť, asíce už až v Prahe, keď vystupovali z vozňa. Usilovali sa najprv vyložiť si z vozňa nošku a ten pán chcel im pomôcť. Ale veru strynká ho odpravili zase po brezovsky:

— Ná, dakujem, dakujem! Och, čo by ste sa s tým špineli! Je to také sedliacke, nesem to pánu prezidentovi.

Panák dostal teda poznovu po nose. Usiloval sa čím skôr zmiznúť strynkej s dohľadu a veru ani strynká si ho viacej nevšímali. Ba čo viac, oni naň zabudli úplne a šli si svojou cestou. Tento raz na nich čakal už syn Ščeván, posadil si mamičku vedľa seba do automobíla a pýšil sa nimi po Prahe. A strynká boli veru tiež blažená, súc presvedčená, že to tak má byť, lebo oni vo svojom Ščevánkovi majú hodného syna a on v nich zas svoju dobrú zlatú mamičku.

II

Strynká, keď prišli do Prahy, niekedy aj neavizovali svojmu synovi, že teda prikärujú. Však aj načo by? Oznámili mu svoj príjazd zpravidla len vtedy, keď sa s ním aspoň za celý rok predtým nevideli. Azdaj sa oni v Prahe nevyznajú? Veru dobre trafia kamkoľvek. Nuž šnorovali to aj teraz rovno do Ministerstva zahraničia tak, ako boli s noškou na chrbte. Keďže poznali dobre ešte aj dvere, kde sa ich Ščevánko zdržuje, natierali to rovno do nich, nikoho sa na nič nespytujúc. Hej, v tom sa im postaví v cestu lokaj jakýsi a spustí na nich hlasom hromovým, úradným:

— Kam pak, kam pak matko s tou nůši…?

A strynká mu odseknú s náležitou pohotovosťou:

— Ná, do riti, do riti synku! Vidíš ho! Šak sa ty máš o čo druhé starat! Já trafím aj bez teba…

Ale šťastnou náhodou bol tam aj druhý lokaj, ktorý našu strynkú dobre poznal. Ihneď sa pritmavil ku strynkej plný ochoty a pozornosti:

— Ruce líbám, milostivá pani, ruce líbám…! I to jsou k nám hosti! Boožinku, to jsme vás, milostivá v ministerstvu již dlouho neviděli. Já a pán ministr jsme túze postřádali vaší vzácné přítomnosti…

Strynká, ako starému známemu „po známosti“ podali ruku, v ktorej mali prichystané „niečo“. Dali to tomuto ich známemu a obrátiac sa ku tamtomu druhému, odsekli mu uštipačne:

— Vidíš, ty somár! Keby si ma bol aj ty tak privítal, bol bys dostal aj ty a fčil si možeš utret hubu!

A spokojná, ako keď dobre splnili svoju povinnosť, vstúpili do izby, kde našli svojho Ščevána.

III

Do Prahy sa strynká obyčajne vybrali na niekoľko dní. A svojho pobytu tam využili ku svojmu povyrazeniu. Štefan sa už postaral, aby sa v Prahe mamička nenudili. Zaviedol ich do divadla, poukazoval kde aké zaujímavosti pražské, napokon strynká si už aj sami obzerali Prahu, čo je v nej kde zaujímavejšieho, novšieho.

Raz sa strynká prechádzali po Václavskom námestí s paničkami Štefanových priateľov. Dámy boly rozdelené na dve skupiny a za nimi šli páni. Strynká boli v skupine prvej, to sa vie, že vždy v brezovskom kroji, podľa predpisu a starodávneho osvedčeného zvyku oblečenom. Teda zpod kasanice visela im „slanina“ na tri prsty, to je rubáč, ktorého dolný kraj presahoval kasanicu šírkou dobrých päť centimetrov.

Jedna ochotná dáma veľmi delikátne odviedla strynkú pod najbližšiu bránu a neznajúc brezovského kroja, upozornila ich, že im visí spodnička a teda tu možno napraviť vadu na úbore. Strynkej nebolo viacej treba. Pustili sa do nehorázneho smiechu a vravia ku ochotnej dáme:

— Och, ništ, celkom ništ. Dakujem vám, panička, ale to tak mosí byt! Keby mi neviselo, povedali by Pražáci, že asnaj nemám rubáča, alebo, že som nedajbože skúpá.

IV

Raz ich Štefan pozval do Paríža. Čože je Brezovanke cesta do Paríža? Nič! Ani do Ameriky! Strynká si napiekli pagáčkov pre syna, pre nevestu tiež. Upiekli hus, aj do flašky vzali si „niečoho“ na pretretie zraku a vydali sa ve meno božie na cestu. Ako ano, ako nie, Štefan nevedel, kedy mu prídu mamička do Paríža, alebo ho dačo úradného zašlo a preto strynkú nečakal na stanici v Paríži. Ich to hodne mrzelo, ale podľa adresy ho našli. Nepovedali mu ničoho, ale za túto — bárs ním iste schválne nezavinenú — nepozornosť sľúbili mu v duši po zásluhe odplaty. Oni v zásade neostávajú dĺžna ničím. O nejaký čas sľúbil sa im zase on, že navštívi svoju rodnú obec a udal presne aj hodinu vlaku, s ktorým prikäruje na Brezovú. A tu sa strynká mimo svojho zvyku vybrali na zahradu pre burgynové lístie. Zabavili sa tam cez dve hodiny a nechali milého Sčevána čakať sediaceho pred domom na lavičke a či pod bránou za celé tieto dve hodiny. Doteperili sa s nošou lístia a privítali si syna slovami:

— Ná, prišiel si Ščevánko?

— Ná, prišiel mamenko, dobrý den Pánboh daj!

— No vidíš! To máš za ten Paríž! — vravia strynká a akoby sa nič nebolo stalo, oddajú sa do srdečného rozhovoru so svojím synom.

V

Strynká sú dobrou gazdynou. Keď už tak „nepanuje kšeft“ s kožiami, nuž hospodária s pacholkom na jednom šimlovi. Stačí okolo gazdovstva, len by mal čo trvale robiť!

Nasledovná príhoda stala sa im práve na jar, keď viezli fúru ďateliny. Strynká sedeli na zadku, na fúre, pacholek na predku „furmanil“. Neni maličkosťou „furmanit“ po brezovských cestách a kopcoch. Tam nemôže, nesmie mať pacholek „pod širiakom“, lebo by snadno sletel do jarku. Brezová leží v doline. Rôľky Brezovanov nachodia sa väčšinou po vrškoch a cesty s nich sú veru nebárs schodné.

Nuž, vezú tú fúrku dolu Surovinom, vezú, keď v tom čert koho nepriženie? Antonobíl! V ňom poznali sme pánov Beneša, Mičuru v spoločnosti istého Brezovana. Auták kašľal hore Surovinom, narobil kriku, ani čo by hrmelo. Herka strynkina, nezvyklá na takéto strašidlo, začala sa plašiť. Skákala sem-tam, vzpierala sa a veru málo chybelo, že nevysypala fúru do priekopy s pacholkom aj so strynkou. Táto videli svoje nerovné, videli, že koľké nešťastie mohlo zapríčiniť zprepadené auto s pánmi v ňom. Nuž spustili do nich, jako Nemec do Verduna:

— Bodaj vás šlak trafél! Vy kmíni drevenní! Nemôžete dočkat chvílku, ked vidíte, že sa mi šimel plaší? Kdo vás desik takému móresu učél? Jaké sú to poriadky v Republice?

A veru strynká „cohneli pánvôf“ ako im na hubu prišlo, lebo, keď sa oni nahnevajú, occuprissám — nečítajú z Kancionála, ale ide to u nich na plnú hubu. Však boževečný, jazyk je ich jedinou zbraňou.

Pánov toto veľmi mrzelo. Kúsok ďalej zastavili auto a zastaviac prvého Brezovana, ktorý sa ubieral hore Surovinom do poľa, spytovali sa, ktože sú tá strynká na fúre ďateliny. Presvedčiac sa takto, že snadno by sa boli mohli stať i nechtiac príčinou zranenia matky Štefana Osuského, obrátili vozidlo a bežali zpät, na Brezovú rovno do Osuských. A tu sa strynkej všeliako ospravedlňovali, že nijako nechceli zapríčiniť tento nemilý incident. Auto vraj bolo zabrané do strmého vrchu, bolo mu treba vydávať väčšej energie, nuž odtiaľ jeho silnejší lomoz a smrad benzínových výparov. Strynká priateľsky vypočuli každého z cestovateľov, kde-tu trocha zlostným okom mrkli na Brezovana Čangalu, ktorý sa s nimi viezol, ani čo by mu boli chceli povedať: „Ná, ked sa oni blázneli, aspon tys môhél mat rozum.“ Keď sa už všetci vyspovedali, ulapili sa slova oni a zakončili rozhovor takto:

— Och, šak za to ništ, celkom ništ! Ja som to tak zle ani nemyslela. Ono sa to mohlo aj horšie stat! Asnaj som vám mala blahorečit, ked som sa už videla napolo v jarku?! — Ná a teda nech sa vám len lúbí u nás si posedet. Juda, desi, Juda? — volajú strynká na služku. Tá sa ukáže a oni veliteľsky prikážu jej:

— Oné, obuj si friško pantofle, nechod mi tu bosá, ked máme hostí! Utri si nos a dones z komory tú šunku, pagáčkvôf a povedz Martinovi, aby doniesel toho modránskeho.

Bolo už neskoro večer, keď sa naši cestovatelia hýbali od strynkej Osuských, zrejme spokojní so šťastlivým zakončením nemilej príhody na Surovine.

VI

Prichodí nám po pravde zaznamenať, že strynká sú si vedomá svojho spoločenského významu, ako matka dr. Štefana Osuského. Veď ktorá matka by sa netešila tej práci, akú ich syn vykonal na poli osamostatnenia nášho štátu a politického oslobodenia nášho národa slovenského, ač sa o tom málo hovorí a píše. Kto zavíta cudzí na Brezovú, nezabudne sa podívať ku strynkej. Tá, pre takéto príležitosti majú už vše čo-to pripravené, aby hosťa ubečelovali. Sú ku každému neobyčajne a nestrojene veselá a prívetivá, takže návštevník odnáša si od nich len dobré dojmy. So svojím synom sa zvlášť nevystatujú, sú skromná, ale keď kto je zvedavý na bližšie údaje o ňom, strynká mu ich hrdo pospomínajú. Na každú otázku majú aj desať pohotových odpovedí, ako sa patrí na pravú Brezovanku.