Sváko Ragan z Brezovej III

I

Ubierajú sa raz sváčko Ragan s futierkom do Vrbového „vofterek“ na jarmek. Vozík mali namastený, sedeli v ňom na hrantíku sám, nuž snadno bolo šimlovi dolu brehom aj si trocha pridať do kroku. Ponáhľajú sa dolu Holeškou, aby prišli včas. V tom na kopaniciach, zvaných „U Lajdákov“, koho že to nestretnú, ako pána farára košariského. To sa vie, že ho hneď invitovali na voz.

— Ná, len pojte pán farár, šak sa zmestíme a dobrých ludí sa všade vác vmestí, jako lapajov…

A sváko už popravovali nošu s futrom v košine, na ktoré sa teda „uvelebeli“ pán farár košariský.

Asi o kilometer blíž k Vrbovému dohonia sváčko zas Miša Štrbu, súseda pána farára. Jako by aj nie, vzali aj Miša do vozíka, aby im praj bolo veselšie. Sváčko na chvíľu nastavili a vytiahli spod hrantíka fľašu domavarenej slivovice a ponúkli jak pána farára, tak aj ich súseda. Na včas ráno štamprdlík domavarenej nikdy nemôže škodiť, tá zaženie všetky neduhy, ktoré by cez deň liezly na človeka.

Potom nasadli zas všetci do voza a sváko, jako dobrý cirkevník začali rozhovor o farároch vychvaľovaním svojho, brezovského, ktorý sa len nedávno ta bol nasťahoval. Bol teda ešte mladý.

— Vieš, Mišo, šak čo ti mám hovorit: Je vón fajn kazatel a nech som huncút, má veru aj brink kohútý! Ked ti vón zaspieva nejaký ten žálm, alebo epištolu… No, to bys mal videt!

A Mišo sa medzitým hniezdi na hrantíku, nevediac, ako by mal prerušiť reč svákovi a zastať sa dovednosti svojho farára, ktorý tu za nimi sedí v košine. Ale sváko len tak snadno nepustili Miša k slovu.

— Vieš, Mišo — pokračujú — vón sa ani takto nezdá, človek by to naňho ani nepovedál. Ale dával som dobre nanho pozor, že čo a jak sa nám predstaví, či nemá hlas jako kapún a rečí, jako koza bobkvof… Takto, myslím, dávali nanho aj vacerí pozor, lebo ani sa nediv. Farára a rechtora volia doživotne, ná a ked sa zmýlia cirkevníci, de sa majú íst žalovat? Nikde! Tak, ked ti len vón vyšiel prvý ráz na kancel a teda začál kázat…

— Z počiatku ništ, potom zas len ništ. No, sebe na mysli — vycajchnováls’ sa! Tos’ môhél aj doma ostát… Hej, ale potoms’ ho mál len čut a videt; stostriel centvof žeravých, okovaných mu pálelo do dobrej lebiny! Ten ti ale vystrúhél kázen chýrnú! Usadél nás šetkých a veru v duši sme boli zahanbení, že sme mu hned nevereli, ale takí sme my, Brezovania. Dokál sa nepresvedčíme, neveríme ani farárovi. No, Miško môj, čo ti mám dále ešplikovát, — má Brezová zas chýrného knaza, kerému neni páru v štyroch chotároch… Vón má ale múdru hlavu, myslím, že hu nenosí na každý den, ale len na sviatek. Ná, šak má aj pravdu veru, nech si hu šanuje!

Kto vie, dokiaľ by boli sváko vykladali o ich pánu farárovi, keby ich bol chcel ďalej počúvať Mišo Štrba. Už mu bolo moc toľkej chvály… Myslel si Mišo, že „chvály do povaly a chosen malý“. Ale lokálpatriotická hrdosť diktovala Mišovi, aby sa zastal za čerstva svojho farára. A Mišo tak spravil nasledovne: Odpľuval si, vytiahol z úst fajku-drevienku a ukazujúc ňou medzi plecia, na farára za ním v košine sediaceho, zavolal na sváka hlasite:

— Ná, a toto je h…?!

II

Je starým dobrým zvykom brezovských gazdiniek, že vďačne pamätajú na svojho farára i rechtora „výslužkou“ z krštenia, alebo svadby, ak sa týchto hostín pán farár osobne nezúčastnil. Keď tam bol, aj vtedy na cestu sa mu dostalo niečoho do uzlíka, poťažne bol taký za ním poslaný na druhý deň. Keď je farár slobodným, nuž, pamätajú naňho ešte vďačnejšie.

Pán farár N. kým bol ešte slobodným býval na Závodí, u Čiernych, povedzme. Ako mládenec, veru nevysedúval vždy doma, ale sa vše podíval aj medzi ľud. Či už bol doma, alebo nie, gazdinky brezovské pamätaly naň v neztenčenej miere výslužkami.

Raz meškal pán farár po úradnej povinnosti aj s niekoľkými cirkevníkmi. Spisovali čosi-desi. Po skončení súpisu pozval si pán farár cirkevníkov na svoj mládenecký byt, aby tam spracovali súpisom získaný materiál. Pravda, ani sa mu nesnívalo, že počas jeho neprítomnosti mohlo sa mu dostať tak bohatého nadelenia, výslužky z krštenia, od bohuznámej rodiny, kde sa prvé dieťa narodilo a to chlapec.

Pán farár odomknul si svoj byt a plný zdvorilostí vpustil doň prvých, ako hosťov cirkevníkov a nežnými rečami ponúkal ich, aby si posadali okolo stola, ba čo viac, — aby sa tu cítili, ako doma.

Toľká pozornosť veľmi vhod padla pánom cirkevníkom. To sa vie, že si vďačne posadali okolo stola, menovite, keď videli, že na stole sa blýska plnučičká plná, „luhačovská flaša“ vína. Vedľa nej na peknej bielej miske zas bielym servítečkom prikryté voňavé koláčky. Ku takej papkanici a menovite po „namáhavom“ úradnom výkone veru neni treba nikoho dva razy ponúkať.

Hostia netrpezlive čakali iba na farárov povel, že kedy sa majú pustiť do tohoto božieho daru. Ich krajnú netrpezlivosť trocha miernilo, keď videli, ako pán farár otvára kredenec. Právom predpokladali, že farár stadiaľ vytiahne nejaké „farárske“ poháre, aby sa teda podľa farárskeho móresu mohli pustiť do vínka.

Avšak, — „nebesá svalte se na nás a pahorkové prikryte nás“; či by sa bol nazdal syn Boha živého? Čuj svete:

Farár bez slova a omluvy sobral fľašu, misku s koláčmi a pozorne vložil všetko do kredenca a ku hosťom sa spokojne prihovoril, že „musel som to odpratať, aby sme sa mohli pustiť do roboty“.

Kto si vie predstaviť veľké sklamanie hosťov? Utrel si každý fúzy a pustil sa teda do tej roboty. Písali hore-dolu, zratúvali a teda zakončili sverenú im prácu s dobrým výsledkom. So želaním dobrej noci a spokojného odpočinku hostia sa rozišli.

— Nnno, ale nás ubečelovál, ale sa vycajchnovál — mysleli si všetci.

Príhoda táto veľmi mrzela nášho sváčka, nedala im vera ani dobre zaspať. Nemohli farárovi zabudnúť toľkej nepozornosti a mysleli si:

— Šak príde na psa mráz…!

A prišiel! Ako sa teda patrí na dobrého duchovného pastiera i náš pán farár vo voľnej chvíli navštevoval svojich cirkevníkov. Každá takáto návšteva znamenala malú rodinnú slávnosť v patričnej domácnosti. Raz tak navštívil aj domácnosť sváčka Ragana. Prišiel veru vo vhodnú chvíľu. Strynká mali práve čerstvo upečenú hus a teda pekne, ako sa patrí — celučičkú celú predložili ju pánu farárovi aj s fľašou modranského vína, „aby si zajedél a sa posilnél dôkladno a jaksapatrí“.

Ako si tak strynká všetko chystajú, tu vyťahujú obrusek, tam zas utierajú poháriky a farár čaká už len na jedno ponuknutie, — vrazia do izby sváčko. Tento fígliar spomenuli si na nedávny prípad, ako ich príkladne ubečelovál pán farár a v duši boli rozhodnutý, že nastala doba odplaty. A pomsta je sladká, menovite keď je komu servírovaná s takou huncuteriou, ako ju vykonali sváko:

Nikoho sa nepýtajúc, sváko sobrali misu s husou aj s nakrájaným chlebíkom i fľašou vína a rýchle to odniesli do kuchyne a tam pekne uložili do kredenca.

Strynká udivene hľadia na sváka, nijako nevediac si vysvetliť príčinu divného počínania svákovho. Založia si ruky na hrniec a zavolajú na sváka:

— Nále, nále, Sanko! Čo to robíš?

— Ná, šak pán farár vedia! — odseknú sváko a zavedú s pánom farárom nenútený rozhovor o včerajšom počasí.

III

Nasledovný prípad sa stal, keď sváko boli sborovým dozorcom, alebožto „cirkevným inšpektorom“ na Brezovej a teda spolupredsedom aj cirk. školskej stolice.

Raz páni učitelia podali si na školskú stolicu žiadosť, aby sa táto postarala o zakúpenie glóbusov pre školské potreby. Cirkevné školy síce maly jedon spoločný glóbus, ale ten bol už starý, ošúchaný. Aj škôldozorca už súril, aby správa školy potrebnú učebnú pomôcku čím skôr zakúpila.

Nuž, keď kúpiť, tak kúpiť. Sváko s pánom farárom dali hlavy do hromady a uvažovali, kde a ako najlacnejšie potvory tieto nakúpiť. Sváko ty boli chceli dať ich zhotoviť na Brezovej, ale pán farár trval na svojom, že totiž glóbusy tieto musia byt hotové nakúpené. Sváko trvali na tom, aby kurátori išli glóbusy nakúpiť na Myjavu k Danišovi Pažickému, pán farár zas že k Horovítzovi do Trnavy. Nuž, išlo sa pre zemegule do Trnavy. Keď sa kurátori navrátili s glóbusami, privítajú ich sváko inšpektor takto:

— Ná, vy chumaji! Nehovorél som vám, aby ste glóbosy neobjednávali v Trnave u Horovítza, lež u Daniša Pažického?! Takto ste mi samé krivé priniesli. Ščil si ich zasolte! Však vón vás s nimi vyhodí pán rechtor Chorvát, len počkajte!

IV

Ale všeho do miery! V spolupráci s farárom sváčko si vše zafígľovali a keď bolo treba, veru chopili sa aj vážnej práce. Často aj takej, za ktorú sa im zpravidla mohlo ujsť „drevo rezať na Myjave“. Bola to práca slovensko-národná, vlastenecká, vykonávaná vtedy, keď ju uhorský režim odmeňoval žalárom.

To si musíme i s tohoto miesta pripomenúť, že každý evanjelický farár na Brezovej bol, je a musí byť roduverným Slovákom, Slovanom nielen slovom, lež aj činom. Takým bol a je i dnešný pán farár, Ján Lichner. My pre zachovanie vďačnej pamiatky registrujeme jeho akciu, ktorú zaviedol v marci r. 1917. na vybudovanie nádejného, slovenského evanjelického gymnázia na Brezovej.

Bolo to v dobách, pre národ náš veľmi krušných. Jeho výkvet ubíjaný bol za cudzie záujmy na frontách a doma usalašoval sa nedostatok, bieda. Mocní činitelia vtedajšieho sveta, pešťanskí kormidelníci uhorského štátu začali sľubovať, ale len straku na kole. Voľákosi sa im zdala vojna pridĺhou a vynaložené obete privysokými, nuž taktizovali, ako sa dalo. Z Ameriky a vôbec zo zahraničia predieraly sa aj do Uhorska prúdy novej ideologie, nových koncepcií, a právo na sebeurčenia štátnej a politickej svrchovanosti i malých národov. Nuž, a pred takýmito novotami nebolo možno ani v Uhorsku vystaviť čínsky múr. Páni — Tisza a spoločníci začali, zdá sa, trocha uvažovať, že by bolo vari na čase trocha ľudskejšie zaobchodiť s nemaďarskými národmi Uhorska. Pravda, na to nikdy nemysleli národy tieto urovnoprávniť s Maďarmi, ako sme toho na pr. svedkami v demokratickej republike Československej.

Na Brezovej farár Lichner zavolal si sváka Ragana a ešte niektorých vlastencov, vyložil im, že vojna určite skončí krachom monarchie a je sa treba starať, aby nás prevrat nenašiel nepripravených. Bude treba odrazu zavíesť si slovenské školstvo na celej čiare. Bolo by dobre, aby sa práve na Brezovej vystavilo slovenské evanjelické gymnázium a preto treba naň zaviesť sbierku a nasbierať čím skôr potrebný peniaz, lebo však cirkevná ústava tiež prikazuje zakladať a vydržiavať cirkevné školy. Ako sbierku na školu cirkevnú musela trpeť i administratívna vrchnosť. Keď by bola táto akcia, ako všenárodná, necirkevná zahájená, politická vrchnosť skôr sa mohla do nej nanosiť.

To sa vie, že svákovia oduševnene súhlasili so smelým návrhom farárovým. Boli radi, že práve on vyrukoval s ním v dobe, keď sebemenší národný pohyb slovenský, vrchnosť považovala za zradu uhorskej vlasti. Konvent sboru schválil sbierku.

Sváčko veru sbierali rad radom po súsedoch, na kršteniach, svadbách, čo ich aj ako bolo málo, keďže mladí ľudia nachodili sa na vojne. Sbierali na slovenské evanjelické gymnázium na Brezovej! Boli na to neskonale pyšný a nič ich nemrzelo, že žandári za nimi sliedia a popisujú ľudí, ktorí darom prispeli na tento jedinečný účel. Bola to veľká opovážlivosť v starom Uhorsku. Sváko veru zašli aj k notárovi — takto poturčencovi, ktorý nielen z povinnosti, lež aj z horlivosti nenávidel, čo je slovenské.

— Ná, pán notár, aj vy prispejte! — vravia sváko.

— Načo zas? — spytuje sa notár.

— Ná tot, na gymnázium — vravia sváko.

Notár si pozre sberaciu knižku a nevidiac tam záznamu o povolení sbierky úradmi politickými, spytuje sa vlastenecko-dopálený:

— Kdo vám dovolil sbierat na panslávské, vlastizradné gymnázium, há?

— Kdo dovolil? — spytujú sa tiež sváko. — Jaká tu dovolencia? Narídél kondvent našiej cirkve a basta!

— Šak já vám dám basta, aj tomu vášmu farárovi panslávskému! — prcholil sa notár, ani žaba v sečke. Sváko sa obhliadnu do okola, či tu neni ešte dakto tretí a odseknú notárovi:

— Pán notár, našieho pána farára môžete venkoncom bozat v r… aj nás s nimi! Ked na sbierku neprispejete, nech vás to ctí. Šak my si vás zapamatáme po zásluze! A — s tým vyšli sváko von.

Sbierka pekne pokračovala. Za krátky čas nasbieralo sa vyše 20 tisíc korún, ktorý peniaz skoro samí Brezovania darovali. Ako by aj nie, o sbierke dozvedel sa hlavný slúžny Filberger a dal vec vyšetrovať žandármi a notárom. Cestou okresného strážmajstra odobral farárovi sbieraciu knižku, ako aj knižku vkladnú, na ktorej už bol uložený sosbieraný peniaz. Farára niekoľko ráz citoval na Myjavu pre túto sbierku a sváčka tiež.

Takáto cesta na Myjavu bola vlastne zábavou jak pre farára, tak aj pre sváka. Nebáli sa slúžneho, na frontu ich nemohol poslať, nanajvýš ich mohol dať zastrčiť do áreštu, nu a to by si bol iste rozmyslel, menovite, pokiaľ sa týka pána farára. Ba raz aj mal Filberger zálusk na farára Lichnera pre túto „pánslavskú“ sbierku. Farárovi dostalo sa dôverne do uší, čo to s ním mieni zrobiť okresný tento bašibozúk. Ten ovšem nelenil, ale sa sobral a jachal rovno do Nitry k župánovi Crausovi, tiež takému futierku, jako bol aj jeho kopov Filberger.

Keďže si pán farár ani tento raz nenechal rozum doma, usadil aj župána Crausa. Začal mu tam citovať paragrafy Cirkevnej Ústavy evanjelíckej. Týmito presvedčil župana, že evanjelíci majú právo sbierať po svojich cirk. príslušníkoch milodary na školy. Craus mrkal na vývody farárove, nadával na Filbergera, ktorý vraj trtoší vlastenecky na Myjave, ale nakonec priznal, že farár je v práve.

Víťazoslávne vracal sa farár Lichner z Nitry na Brezovú, kde ho netrpelive čakali náš sváčko aj s ostatnými Brezovanmi. Radosti nebolo konca kraja a sváko sa odteraz veľmi svrchu dívali na notára. Hľadali príležitosť, aby mohli práve v jeho prítomnosti kveštovať milodary na chystané gymnázium. Notárom to hádzalo, ani čo by bol býval posadlým, ale pomôcť si nevedel.

To sa vie, že o sbierke tejto začalo sa písať po slovenských i zahraničných časopisoch a rozprávať na všetky strany. Národu imponovala smelosť farára Lichnera a jeho brezovských pomocníkov. Tomu sa aj bolo čo čudovať, lebo veď národ náš slovenský počas vojny priveľmi bol ku stene pritlačený a sebemenší jeho nacionálny prejav považovaný bol vládnymi činiteľmi uhorskými za čin vlastizradný.

Sváko Ragan na svojich potulkách za kšeftom dali si zvlášť záležať, aby sa zvesť o nádejnom slovenskom gymnáziu rozniesla medzi najširšie vrstvy slovenského ľudu a tak podpaľovali v nich dútnajúce plamene sebedôvery a nádeje v lepšiu budúcnosť nášho národa. Prosím vás, vtedajšia generácia už len z letopisov a kde-tu do dedinskej chalupy preniknuvšej historie nášho národného utrpenia sa dozvedela, že Slováci mali sme v predošlom storočí tri slovenské gymnázia. A teraz odrazu budeme mať svoje, slovenské gymnázium zas a k tomu na blízkej Brezovej. Však už na veci nemení, či ho zbuduje a ustanoví cirkev evanjelícka, hlavne, že bude slovenským. Zpráva táto niesla sa ako lavina, po západnom Slovensku tiež osobne roznášaná a v iných končinách našej zeme zas časopismi. Bola to veliká udalosť v dobe zúriacej svetovej vojny, kde vládnuci činitelia maďarskí menovite si trúfali na Slovákov a už im chystali národnú a nadobro politickú smrť, ak by bola vojna dopadla tak, ako si toho oni želali.

Slovenská verejnosť i mimobrezovská s nevšedným záujmom sledovala tento smelý pokus Brezovanov o sriadenie svojskej strednej školy. To sa vie, že každý zásah úradnej samovôle administratívnej vrchnosti do priebehu tejto sbierky, registrovaný bol i v cudzozemských časopisoch a vyslanec dr. Štefan Osuský (syn známej nám strynkej Osuských) pri diplomatických vyjednávaniach tiež použil brezovského prípadu, že ako vláda uhorská nedovolí Slovákom ani jedinej slovenskej školy. Prípad tento dokumentoval kultúrny škandál, možný iba na „ostrove slobody“, v Uhorsku. Vedelo sa o tom v Paríži, v Londýne, ba aj v Amerike. Zahraničným bojovníkom o čsl. samostatnosť prišla táto vec veľmi vhod.

Troma dňami pred prevratom poslal slúžny Filberger farárovi Lichnerovi list, ktorým ho pozýva k sebe, že mu chce vrátiť vkladnú knižku, ktorú mu bol odňal. To sa vie, že farár nešiel, lež mu odkázal po doručiteľovi listu, že nemá kedy chodiť za slúžnym a vôbec — s ním nemá čo jednať viacej. Na druhý deň slúžny poslal farárovi vkl. knižku aj s ostatnými písomnosťami doporučene.

Prevrat razom postavil aj naších Brezovanov pred mnohé iné úkoly, prácu na vybudúvani čsl. štátu, či politickom, alebo hospodárskom. Brezovania sa rozpŕchli po republike, všade ich bolo treba. Sbieranie na čas ustalo. Farár hneď po prevrate usiloval sa zabezpečiť všetky predpoklady pre vybudovanie evanjelického gymnázia na Brezovej. Vtedy by to bolo šlo, ale odhovorili ho nebohý p. biskup Zoch a nitriansky župan Okánik. Odporúčali založiť skôr školu mešťanskú na Brezovej, ktorú — keďže sme mali na Slovensku gymnázii značný počet — považovali za potrebnejšiu.

Nuž, mešťanskú školu už majú na Brezovej, farár však ľutuje, že sa dal odhovoriť od gymnázia. Výnos sbierky uložený na vkladnú knižku a tvoriaci majetok evanjelickej cirkvi brezovskej činí dnes vyše Kčs 30,000.—. Brezovania ešte vždy dúfajú, že časom sa Brezová predsa len dočká svojho gymnázia.

V

Jedinečnú podnikavosť Brezovanov, pokiaľ sa týka podporovania rôznych, svojpomocných akcií, dosvedčujú ešte aj iné sbierky.

Vo Vrbovom riaditeľ Cablk, dľa otcovského koreňa tiež Brezovan dávno pred vojnou zaviedol — spolu ešte s niekoľkými vyhodencami z maďarských škôl — „sbierku vyhodencov“. Prispeli do nej v prvom rade tí slovenskí intelektuáli, ktorých „na ostrove slobody“ vyhodili z daktorého maďarského učilišťa preto, že sa hrde hlásili ku svojmu slovenskému národu. Farár Lichner počas vojny zaviedol pri jednej príležitosti na Brezovej tiež takúto sbierku. Sváčko Ragan potom ešte kde-tu obišli známych, takže sa vybralo do 95.— korún. Peniaz tento poslal potom riaditeľovi Jánovi Cablkovi, aby ho pripojil k ostatným. Dozvedel sa to slúžny Filberger, vari 5 ráz nechal si v tejto veci citovať k sebe farára a pokutoval ho na K. 100.—.

Dňa 10. apríla r. 1918. zomrel ctihodný občan brezovský, Jur Papánek. Na jeho pohrabe Brezovania zaviedli sbierku na štipendiálnu základinu v lone budúcej strednej školy na Brezovej. Nejaký kopov Filbergerov vec vysliedil a slúžny začal preháňať brezovských vlastizradcov, najväčšmi farára a vedľa neho sváka Ragana. Farár však dokázal, že sbierku osvojila si brezovská evanj. cirkev a jej konvent vyhlásil základinu za svoju, nemal k nej slúžny viacej prístupu, iba čo vrčal na Brezovanov väčšmi, ako pred tým.

Napokon ešte jedna sbierka:

Keď farár Lichner prišiel na Brezovú, daly hlavy dohromady ctihodné matróny brezovské, spolu so strynkou Raganéch a radili sa, čo by a akoby maly uctiť svojho nového farára. Usniesly sa, že zavedú sbierku na kamžu a túto mu pri vhodnej príležitosti slávnostne odovzdajú. Síce sváko Ragan radili, aby sa cirkevníčky pousilovaly oženiť mladého farára, že však žena mu už kamžu ušije, keď bude mať z čoho. Avšak sami strynká zahriakli sváka:

— Čuč, starý, neplet sa do veci, kerej nerozumieš! Od toho sme tu my, aby sme vedely, čo sa patrí! Staraj sa tam o svoje a nám daj pokoj!

Sváko prestal rozumkovať a cirkevníčky prichytily sa ku sbieraniu. Všetko sa dialo v tichosti, aby sa pán farár nedozvedel, čo sa mu chystá, ale bol potom príjemne prekvapený pekným darom. Sbieraly naša strynká, dve Ábelky, Závodná a vari Halabrínka. Slúžny sa o tom dozvedel a za tepla dal si jak farára, tak aj sbierateľky predvolať do svojho úradu.

Zásah slúžneho veľmi zle pôsobil na agílne cirkevníčky. Ten mamľas takto pripravil ich o kúzlo tajuplných príprav a radosť z milého prekvapenia, ktoré chystaly pánu farárovi. Nuž, ale tu sa nedalo už nič viacej zatušovať. Tak ako boli, všetci predvolaní vybrali sa v parádnom koči na Myjavu. Každý sa obzeral jak doma, tak aj na Myjave, čo to za nezvyčajná príležitosť? — s farárom toľko ženských a na koči!

Predvolaní dostavili sa v stanovenú hodinu pred jeho hlavnoslúžnovskú výsosť. Slúžny bŕkal, mračil, škaredil sa, robil úradný ksicht a hrozive špúlil chlebárňou na všetky svetové strany, aby len čím viacej strachu nahnal brezovským rebelantom. Menovite zle sa mračil na farára, sťa čertom posadlý. Keby sa bolo dokázalo, že aj farár vedel o tejto sbierke, nuž bol by ho príkladne posúdil. Takto však ostalo iba pri tom, že každú ženičku odsúdil na K. 20.— pokuty podmienečne. A bola vlasť zachránená.

Ale historia táto nedala svákovi pokoja. Hľadali pokušiteľa v notárovi. Zašli si k nemu raz do úradu a vyčítali mu tam veru poriadnu kapitolu o jeho farizejskej činnosti. Notár sa nafukoval pred svákom, ani holub, ani čo by jedine na ňom záviselo jestvovanie uhorskej krajiny. Keď už bolo priveľa nafukovania, sváko odseknú notárovi:

— Holub, kerý sa vyliahél v koniarni, ešče neni kôn! Morák, kerý sa vyliahél v džungli, nesmie si namyšlat, že je veliký jako slon.

Notár zažaloval sváka u slúžneho na Myjave. Sváko sa dostavili na čas k prelíčeniu tejto slonoviny. Keď si notár i slúžny odrecitovali svoje obžalobné reči a domluvy, spýtajú sa sváčko Ragan:

— Ná, hm! Teda neslobodno nikoho pomenovat slonom?

— Nie, — vraví notár i so slúžnym naraz.

— Nuž a slonovi môže sa povedat, že pán?

— To môže! — odpovie slúžny.

— Tak: Má úcta, páni! — odseknú sváko a výjdu von. Slúžny odsúdil sváka podmienečne na K. 20.— pokuty pre urážku na cti.