Sváko Ragan z Brezovej III

I

Sváko raz popásali šimla v Patákovém. V chotári vtedy poľovali nejakí páni na zajacov. Ako sa stalo, ako nie, dvaja z nich sa zatúlali až ku sváčkovi. To sa vie, že začali si ich hneď naberať. Najprv začal jedon:

— Ná, sváčko, sváko, uletí vám ten váš šimel!

— Ná, dal by Pánbo! — odpovedia sváko.

Keď tento nepochodil, začal zas druhý:

— No, ale žarty stranou! Povedzte nám, sváčko, koľko je to hodín. Zabudli sme si hodinky doma a naša spoločnosť je od nás trocha vzdialená.

Sváko zastrčia klukaňu do zeme, mrknú na slnko a zatým na tieň, ktorý sa odrážal od palice a povedia:

— Ná, bude tak okolo poldvanástej…!

— A to už ako? Odkiaľ že to tak dobre viete, sváko? — spytujú sa prekvapení poľovníci.

— Snadná odpoved! — vravia sváko. — Múdry nosí v hlave a chumaj ve vačku!

— Ďakujeme pekne za láskavú informáciu — odpovie jedon z nimródov.

— Ná, vdačne, rado sa stalo — odpovedia sváko spokojne. — Aj druhý raz poslúžim. Nech slúži na zdravie!

— No, kamarát, mali by sme už ísť, vraví jedon z pánov. Naši nás iste hľadajú, kam sme zapadli. Poďme…!

— Eh, počkaj ešte trocha. Spýtam sa sváčka na kšefty.

Sváko, jako idú teraz obchody? Nože nám povedzte!

— Ná, šak viete, plano — vykladajú sváčko. — Brezovania nemožu žiť bez kšeftu, no a k tomu je potrebné ešče jedno. Sám na to človek nestačí. Aj já bych potrebovál takého súceho… Lenže nie takého, jako to mali stryná Mogonéch ze súsedku Brnčéch zariadené s predajom páleného. Šak ste asnaj aj o tom čuli.

— Týto dve strynké daly si do hromady celý svoj majetek, čo maly na hotovosti a kúpely si niekolko litrov kvitu. Z toho narobely pálenčiska a ešče im zostaly dva grajcare. Já som sa tam raz ostehél u týchto báb a vidél som akurát na okne položené týto dva grajcare. Nnno, myslím si: Že by ste tých penazí už tolko maly, alebo zarobely, že nemáte pre ne miesta v truhle, alebo v banku? To asnaj nije! Nuž zeberem dva grajcare a zavolám na strynú Brnčéch:

— Juda, Judka, de si? Poj sem! Poj mi naliat za groš tej reberie!

Juda naliala a já som zaplatél ze slovami tiež:

— Boly vaše, aj sú vaše a teda aj vám patria.

Ná, šak ten gajst, čo mi naliala ani nebol vac hoden jako groš. Nuž, ale „lacné masso, riedka polievka“, mlčal som.

Viete páni, že každý začiatek je tažký! Tažko išiel aj kšeft naších strýn. Dva grajcare ostaly strynej Brnčéch, táto, aby podporeli společný podnik, nuž prišli si vypit za ne k společníčke a povedajú jej:

— Nále, Kačko, Kačo! Ulej mi za tý dva grajcare.

Kačka veru ochotne uliala a Judka vypila. O chvíľu začal rôst Kače pípec na jazyku a hovorí za tepla Jude:

— Nále, Judka! Poj sem a ulej mi za dva tej čertovice, nech sa to mína!

A Juda vďačne uliala. To sa opakovalo raz u Kači, druhý raz zas u Judy. Tak sa im kšeft pekne pohybovál medzi nimi, společníčkami — až pálené vyslopaly ony dve. Predsa sa však potešely, že im ostaly tý dva grajcare. Zárobek tento si priatelsky rozdelely a nechaly obchodovania.

Nuž, takto hla bych teda nechcel obchodovát. Šak ono by sa len časom vždy niečo zarobelo, ked ináč nie, teda len aspoň na baraných rohoch. Nuž až by ste medi sebú mali takého súceho človeka, len mu poradte, aby sa u mna prihlásél. Šak já mu už nájdem miesto pre peniaze…

— Nuž, dobre sa majte, sváčko a ďakujeme za ponaučenie! — odpovedia nimródi a poberajú sa preč.

— S Bohom chodte! — vravia sváko — a že nechám aj tamtých pozdravovát.

— Ďakujeme, šak vyrídíme!

II

Čitatelia sváčka Ragana, poznajú tohoto, ako veľkého držgroša. A dobre, že sú sváko takým. Vraví sa, že kto drží, ten má. Keby sváko neboli držali a strynká stláčali, neboli by veru mali ničoho, alebo aspoň nie toľko, koľko majú dnes. Krom toho dcéry majú povydávané a syna tiež už „učlovečeného“.

V sporení trocha sváka vyrušilo kolkovanie peňazí po prevrate. To ich mrzelo, že tam mala celá komisia videť, koľko oni majú na hotovosti tých šupákov. Nuž, podelili si úlohy s celou rodinou. Každý niesol gabu peňazí ku kolkovaniu, takže verejnosť nevidela, koľko majú groší sám sváko.

Raz boli sváko v Brne za kšeftom. Tam sa im zvlášť pozorne venovali šipisti, falošní hráči karát. Cítili pri svákovi peniaze, nuž vzali ich medzi seba a učili hrať v karty, vari „oko“, čo je hra najprimitívnejšia.

Sváko hrali, ale pozorne. Hráči zas, aby ich získali, nechávali schválne sváka vyhrávať, aby ich potom zas oni o všetky peniaze obohrali. Lenže sváko im prešli rozumom. Keď ich už bankovky poriadne tlačily vo vrecku, vstali od stola a vravia:

— Nuž, tak vám pekne dakujem, pánovia, že ste ma naučili tejto múdrej hre. Mosím hu ukázat aj našim na Brezovej. Máúcta!

Sváko sa veru v pravý čas odporúčali; a šipisti sa zelenali zlosťou, ale pomôcť si nemohli.

S takto získanými grošíkami a ku tomu s plnou šrajtoflou vlastných šupákov ponáhľajú sa sváko do Moravskej banky, aby si ich tam za čerstva uložili. Ale chyba lávky. V banke neverili, že by taký jednoduchý, ošúchaný a na pohľad veľmi primitívny človek mohol mať svojich 120 tisíc korún a ukladal si ich na vklad. Úradníci na likvidatúre mrkli jeden na druhého, vypýtali si svákove nacionále a bleskom telefonovali na obecný úrad na Brezovej. Spytovali sa, či tam poznajú nejakého Samka Ragana, ktorého osobný popis správne uviedli a ďalej, či je možné, aby taký jednoduchý človek mal vlastných 12O tisíc Kčs.

Tou samou cestou došla odpoveď z Brezovej, že veru keďby našli pri sváčkovi aj polmiliona, netreba sa tomu diviť. To je ich poctive zarobený peniaz a môže ho banka spokojne prijať na vklad.

III

Druhý raz zas, ukladali v „Jurenkovém banku“ na Myjave. Toto bola vlastne prvá banka, ktorej sváčko sverovali svoje peniaze s dôverou, lebo poznali osobne jej riaditeľa, Sama Jurenku, dnes už nebohého, pokladníka Lajdu, predsedu Semiana a celú správu, tiež, že banka táto im svedomite vypomohla, keď potrebovali hotového groša aspoň len vo vkladnej knižke vykázať, keď vydávali dcéry. Napokon sledovali pozorne jej investície a mali k ústavu dôveru. Sváko mali svoj úsudok o Myjavcoch, poznali ich, vedeli, že nemôžu niktorý čo-to popchnúť z banky…

— Ná, šak keby jeden popchél, druhí by mu to znemožneli, — hovorievali si sváko so strynkou. —

Prišli sváko teda do tejto banky a uložili si tam ako ďalší vklad na vkladnú knižku vari desaťtisíc Kčs. Na likvidatúre mala banka zamestnaných takých nejakých dvoch mladochov, viselcov, ako sváko vravia. Títo praktikanti odobrali svákovi vkladnú knižku, vpísali do nej uloženú čiastku, to samé vpísali i do hlavnej knihy vkladnej, na patričnú paginu. Pokladník — tiež nejaký nový — odobral od sváčka peniaze a vydal im zpät vkladnú knižočku. Sváko sa do nej podívajú bez okuliarov, potom aj s okuliarmi. Mrkajú hore-dolu, prskajú, odpľujú si končito na dva metre a zavolajú nespokojne:

— Oné, a de máte Jurenku, alebo Lajdu? Potrebujem ich hneď tu. Tí nech mi podpíšu vkladnú knižku a nie vy. Čo, vy ništ nemáte, vy šklbani! Vaše podpisy v mojej knižce neobstoja!

A vskutku, musel prísť p. S. Jurenka zo svojho bytu a podpísať svákovi vkladnú knižočku. Potom už boli sváčko uspokojený. A v takto získanom uspokojení spýtajú sa p. Jurenku na zdravie, ako mu slúži, čo robí rodina. Napokon sú sváko zvedavý, čo robia jeho traja zaťovia?

— Nuž — vraví Jurenka — Jeden živých, druhý mrtvych dere a tretí kože výrába! (Prvý je pravotárom, druhý lekárom a tretí koželuhom. Pozn. pôvodcu.)

— Ná, to si jakorieč hrajú šecci do karét — vravia sváko.

A keď je už reč o kartách svákových, nemôžeme zamlčať ani ich prípad v Budapešti.

Bolo to kedysi za starých časov, keď sme ešte s maďarskými „švagrami“ držali tuná nedobrovoľný štátny sväzok, začo nás oni občas mnohého pošteglili, už či Vacovom, Segedínom, alebo lapákom hocktorej sedrie. To asi preto, aby sme nezabudli a občas si upamätovali, že oni „švagrovia“ sú pánmi v tomto spoločnom dome. My sme si to takto i mimovoľne upamätovali, ináč by sme sa boli stali pánmi my, sami vo vlastnom domove. A preto, nech sa na nás nik, nik na celom svete nehnevá, keď sa aj nám Slovákom zachcelo byť zas pánmi na vlastnom. Dvaja kohúti nesnesú sa na jednom smetisku, iba ak každý na osobitnom smetisku svojom a odtiaľ si kikiríka i sliepočkám dvorí. — Nuž v tých časoch, keď ešte cudzí rozkazoval Slovákovi, stala sa táto udalosť nášmu sváčkovi:

Na ceste za kšeftom zatúlali sa s vozíkom, kobulkou i strynkou „do Budapešti“. Tam sosadli v známom hostinci. To sa vie, že voz mali v príkladnom poriadku, tabulku po ľavej strane, ako sa patrí, lebo veru v Pešti policajti neznali žartov, tých sváčko nemohli ošmeknúť ako trnavských.

Najprv, ako sa patrí, obriadili si sváko kobulku, potom pamätali na strynkú a na seba. Zahamovali poriadne voz, aby im ho dakto nevytlačil zo dvora a partieku z voza uložili si do skladišťa hostinského. Ono v nocí ani v Pešti čert nespí, treba sa mať i tam na pozore pred všeliakými ošmekmi.

Zatým vošli do krčmy, tam vytiahli strynká husinu z uzla, sváko k tomu kúpili pol litra modranského (vtedy veru aj v Pešti toto víno vývodilo) a spokojne si ujedali. Nestarali sa o svoje okolie, menovite o niekoľko skupín kartárov, ktorí, zdá sa, takýmto spôsobom zarábali si na denný chlebík.

Keď sa Raganovci navečerali, strynká odišli ešte trocha do kuchyne podiškurovať si s hostinskou. Boly obidve staré známe, nuž aby si krčmárka „neuhárkala“, že sa strynká len tak, „horenos“ chovajú.

— Starý, to ti ale hovorím, rozum do hrsti! — vravia medzi zuby strynká svákovi. — Nije, abys sa mi pustél medi týmito viselcami do hry! Ale keď bys tak poctivo vyhrál, aj bych nedbala — pošepkajú strynká svákovi, aby druhí, tam prítomní nečuli.

— Ná, šak uvidím, čo sa dá urobit — odpovedia sváko. — Na každý pád buď blízko, keď bych ta potrebovál. Šak to dlho nebude trvat.

O malú chvíľku prišla novšia spoločnosť do hostinca. Pešťanskí ševci, ktorých sváko dobre poznali, lebo však im dodávali dlhé roky podešve i futro. Títo istí ševci potom dodávali obuv pešťanskej policii a hradnej stráži. Následok toho bol, keď človek, zvyklý na zápach brezovského garbiara po futre, zole a triesle dubovom — išiel okolo daktorého z policajtov, alebo hradných strážnikov v Budapešti, myslel si, že je každý z nich Brezovan-tatar.

Sváko nemohli odolať vyzvaniu týchto ševcov, prisadli si i oni ku hre v karty a hrali s nimi. Ani sa im nepatrilo vzdorovať vyzvaniu pešťanských ich „kunčaftvov“. Sadli a hrali sa, to sa vie, že čo by iného, ako „jedenadvacat“, čili „oko“. Sváčko sa zprvu usilovne vyhovárali, že nevedia hrať, že nemajú ani groší, lebo dosiaľ nič neutŕžili. Ale ševci nedali pokoja. Ponúkli sa, že hneď odkúpia spoločne všetku zásobu svákovej koženej partieky, aby sváko mali peniaze a mohli hrať. Sváko si hneď domysleli, že toho dňa bol v Pešti jarmak, lebo ševci sa veľmi chlapili. Musel to byť jarmak dobrý a oni iste hodne utŕžili za svoje „botanické“ výrobky. Veľmi ochotne podišli s celou spoločnosťou do skladišťa hostinského, ktorý ich sprevádzal sviečkou v ruke. Ševci si prezreli tovar, zakúpili ho, čo sa ktorému z neho hodilo a hotovými zaplatili svákovi. To sa vie, teraz už sváko mali peniaze do hry a pustili sa veselo do karát. Hrali, pravda, rozumne a nehazardovali.

O nejakú hodinku malí sváčko už pár ďalších stovák v lajblíku vyhraných. Tie ich začaly trocha omínať. Ospravedlnili sa, že musia na chvíľku tam, kam vtedy aj cisár pešky chodieval. Hráči s tým museli súhlasiť. Ale sváčko ponáhľali sa ku strynkej podať raport o situácií a výsledok sa dostavil. Strynká pribehnú do nálevne asi o štvrť hodinku a spustia na celú spoločnosť hlasom hromovým:

— Ná, ty viselec, ty lachman! Patrí sa to? Na to ta já mám, abys mi tu karbanél, há? Ideš lehnit, ty chumaj starý! A vy, oní, čo ste, aj vy by ste môhli mat rozum a nemárnit tu peniaze nemilobohu. Kebych čosi nehladela, tak bych vás tu šetkých vyobšívala! Vy oní, čo ste!

Manöver sa podaril. Sváko, ako poslušný muž svojej ženy, vstali pokorne od stola, rozlúčili sa s hráčmi a stískajúc ramenami, vyšli von, za strynkou. Zatým sa rozišli aj ostatní hráči.

Na druhý deň zavčasu videli sme sváka aj so strynkou, ako to natierali smerom k Brezovej. Vo Vacove kobulke prikúpili ovsa, aby si pamätala dobrého zárobku svákového.

IV

Zle nedobre bolo so Zuzkou Kajsovou, ženou mladšieho Sanka Kajsu, takto dakedy aj spoločníka svákovho, menovite keď ešte chodievali spolu na jarmaky na Starú Turú. Zvykli si spoločne zakúpiť — ak im zásoba nesiahala z futierka a spoločne ho predali. Zuzka, chudera trpela na nevyliečiteľnú ženskú nemoc. Mladá žena bola ešte, škoda jej bolo. Muž vykonal všetko možné na jej záchranu. Keď už videl, že niet pomoce, predsa ešte dúfal. Zabehol ku svákovi Raganovi, aby sa ich spýtal, že kam by mu poradili ešte ísť, či do Viedne, alebo do Bratislavy.

— Ná, to sa vie, že do Bratislavy, vravia sváko. — Vón je tam Svetko Sčefánikvof, ten dochtor, na ženskej klinike. Na toho sa obrát s dúveru, vón ti akurátne povie, či je nádej na živubytie, alebo neni. A oné — já mám zajtrá aj tak cestu do Bratislavy, nuž mohla by íst semnú. Ale dobre by bolo, keby išla s nami aj jej sestra Kača. Tá by tam za čas pri niej ostala a já bych išiel po svojej povinnosti.

Kajsa poslúchol a vystrojil si ženu so švagrinou a svákom do tej Bratislavy. Sváko ochotne pomáhali nemocnej pri prevážaní a presedaní. Nešlo to bez nich. Museli ju, aj sestra, niesť všade, lebo sa už nepostavila na nohy. V Bratislave sanitný voz doviezol s nádražia všetkých troch do ženskej kliniky. Tam nemocnú prijali a sváko za čerstva bežali za dr. Svetozárom Štefánikom, ich krajanom, takto zástupcom šéfa tejto kliniky. Našli ho, spal, lebo bol práve po službe zmorený. Zaklopali silno na dvere a aniž by boli čakali, či ich pozve ku vstupu, otvoria kľuku a vrazia dnu s krikom:

— Ščaslivé polodnie, alebo už bude asnaj pomály aj po nom! Pán doktor, stávajte!

Lekár vyskočí, to teda nevieme, či sa hneval, že ho zobudili vtedy, keď službu má iný jeho kolega, ale keď videl sváka, postavil sa plný ochoty na nohy a spýtal sa, čo sa stalo.

— Ná, moc, moc sa stalo — vravia sváko. — Doviedli sme chuderu Zuzku Kajséch, podívajte sa na nu, či z niej ešče niečo bude, alebo nie. Ked nie, škoda nám tu bude peniaze utrácat, nazbyt ich nemáme.

Lekár si ponaprával toiletu a šiel ochotne. Pozrel si chorú dôkladne a veru — ač nerád, neprorokoval jej už ani trojdňového dožitia. Ináče, aj ona sama cítila, že už sa jej blíži hodina smrti, ako rozumná žena spriatelila sa s myšlienkou rozlúčenia sa s týmto hrbatým svetom.

Chorá so sestrou a svákom sa usniesli, že že ešte toho dňa telefonicky zavolajú z Brezovej muža Sanka, aby si prišiel po ženu s najbližším vlakom, keďže už niet nádeje na záchranu. Sanko prišiel ráno o deviatej. Poneváč nemali zaručené, že by Kajsová nezomrela ida cestou, nuž prejednali si ešte v nemocnici najnutnejšie rodinné veci, ako sú opatrenia pozostalostné atď. Nemocná jednala o všetkom s jasnou mysľou. To posmelilo muža, aby sa o ll-ej vybral ku bratovi do Petržalky. Keď je už v Bratislave, patrí sa ho pozreť. Vlak im odchodil z Bratislavy až po 13. hodine. A tu mu vraví žena:

— Nechod, Samuško, šak načo bys už išiel, neprebiehél bys to.

— Neprebiehél, jako neprebiehél — odpovie muž. — Šak bych sa dal odviezt tramvajú. Ná, keď si žiadaš, abych neišiel, šak teda nepôjdem. Jako myslíš, nemosím tam íst.

Medzitým ale chorej žene napadlo, že má u švagra v Petržalke vlnák. Mrzelo ju to a preto všetkým, okolo nej sa nachodiacim ľudom pripomínala, aby ten vlnák nezabudli u švagra. Škoda by mu ho bolo nechať.

— Nále, Zuzka, nále! — ozvú sa sváko Ragan. — Šak si ho asnaj nevezneš sebú na druhý svet! Čo ta má ten vlnák mrzet? Čo tam budeš s ním robit, ked by tam bola nebodaj druhá móda, jako je tu na zemi. Čo my tu vieme, jaký kroj nosia na druhém svete a či ho akurát budeš potrebovat?!

— Nech, sváčko, nech! — odpovie rozhodne nemocná. — Mosím mat šetko na mieste, aby som lahšie umierala. Nezederem já, zedere tot moja sestra, alebo svekruša, ale vlnák by tu mal byt! Len prosím vás, ludkovia mojí, už len nan nezabudnite…!

— Nále, Zuzka! — ohlási sa Kača. — Nestaraj sa už tolko! Vón švager zajtrá, alebo pozajtrá ti príde aj tak na pohreb, nuž ti ho prinese. Nemaj zbytečných starostí!

— No, leda tak — zašeptá spokojnejšie nemocná.

Kajsová vydržala ešte cestu nazpät, na Brezovú a na druhý deň zomrela. Švagor, pravda, vlnák na pohreb nepriniesol.

V

Po Novom roku napadlo aj tohoto roku mnoho snehu na Brezovej, takže s ním mali Brezovania veľa roboty. Sváčko Ragan si ho vyhadzovali zo dvora na strechu. Ide okolo súsed, Jano Kvandúch, zvaný ináče aj „Ježiš“, pozdraví sa pekne a spýta sa sváka:

— Nále, sváko, nále! Čo tam ten snach vyhadzujete?

— Ná, šak sa ti aj, synku, divím, že sa pýtaš! Vyhadzujem ho, že by sa mi reku takto na slnku lepšie usušél…!

*

Sváčko majú v zásobe svoje zvláštne „gratulancie“, asíce: Na deň narodenia, alebo menín:

— Vinšujem ti štyri flaše vína a dve husaciny.

Na nový rok:

— Vinšujem vám tento nový rok, aby vám odpádél z pece bok!

Alebo:

— Rok nový zase k nám prišél, aby každý ketas visél, lebo roku minulého napáchali mnoho zlého. Na statečku potešení a na dýtkách rozmnožení. Chleba, vína a což si od milého Pána — boha prajete a po smrti království nebeské. Amen!

Ináč:

— Vieš, Jano, já ti vinšujem to samé, čo ty mne…!

— Sváko, zas pokúšáte? — dostalo sa im zavše odpovedi.

Novomanželom:

— A deti moje, vinšujem vám do roka proroka, Amen!

— Pánboh uslyš, len nech je syn — pomysleli si vše mladí.

Sváko fígliar chodia si zavše aj dievčencom — úradníčkam zagratulovať, keď sa dopočujú o príležitosti, kde je gratulancia na mieste. Síce ku takejto funkcii nikdy sa nehodia do slávnostného rúcha, ale idú len tak, jakoby na tri deci modranského do Tvarôžkov. Lenže ku blahoželaniu si vždy zadovážia dakde ružičku a to bez stupky, ktorú vytiahnu obyčajne z vačku, alebo zpoza tabelky na zástere, kde prechovávajú zpravidla aj fajku. Ružička je ušmolená, zapácha zolou, tabákom, alebo ešte horšie — starou fajkou, ale preto ju dievčence radi prijímajú. Milou je im toľká pozornosť od sváka.

VI

Známa je vec, že na Brezovej máme teraz mnoho všeliakých spolkov a spolčičkov. Na Brezovú prichodia pod chvíľou turisti, výletníci, rôzne výpravy škôl a spolkov navštíviť mohylu nebohého nášho národného bohatiera, generála Milana Rastislava Štefánika, na Bradle. Výpravy sa zastavujú vždy pred košariskou farou a obzerajú si so záujmom rodný domek, kde sa narodil a vyrástol náš Milan. Pri takej príležitosti vždy zareční daktorý reprezentant brezovského spolku, buďto, aby výpravu privítal, alebo s povďakom kvitoval jej záujem o rodný kraj generála Štefánika. V reči patričného sprítomnený je kus detskej historie generála, alebo jeho smrteľný pád s aeroplánom. Raz tiež tak reční s páthosom pred košariskou farou istý, bohuznámy funkcionár brezovského spolku a to v svákovej prítomnosti:

— … ked ten hereplán spádél, kolečká sa dolámaly, ženy nariekaly, deti plakaly a my sme hladeli jako telence…

— No nazdár, múdres’ ím to vysolél! — ozvú sa sváčko z kúta. — Len škoda, že tú svoju hlavu nosíš na každý den, tú bys si mál šanovat len na sviatek!

*

Keď kto zomre na Brezovej, máva zpravidla pekný pohrab. Keď je trocha „majícnejší“ a nie držgroš (to jest — jeho pozostalí) objedná si aj cechy do sprievodu a tento je tým impozantnejší. Nad hrobom nebožtíka obyčajne daktorý funkcionár, ktorého rečnícky príklad uviedli sme v predchodiacom odseku, zvykne každého spolkového člena odparentovať na cintoríne odobierkou, ktorej patetický úvod je tento:

— Vidíš ho, viselca! — zamrmlú sváko Ragan pri každej takejto odobierke. — Asnaj bežál frajbilig k tomu hrobu? Ty chumaj! Keby si ho nebola zavolala tá zubatá, ešče by si bol se mnú posedél u Tvarôžka na tri deci modranského.

VII

Ondrej, vápeník z blízkej Dobrej Vody, často zachodieval so svojím tovarom na Brezovú. Robil tým trocha konkurencie Hradiščanom, ale za to pokoj. Predali Hradiščania a predal aj on, však je svet veliký. Deti maly pri tom vždy zábavu, pravda, len aby ich nevidel otec, mamka, alebo nedosiahol bič vápeníka. Vykrikovaly za ním obyčajne:

— Strýco a začo ríf?

Alebo:

— Strýco, kde budete kŕmit?

Vápeník, pravda, mal vždy zlosť ohromnú, ktorú nevedel v sebe udržať a častoval decká nadávkami, ktoré sa zpravidla nezjavujú v Ottovom naučnom slovníku. Veď aj boly nezbedné, neraz na nevydržanie.

Na oknára kričaly „Neháč“. To asi značilo úškľabok, že totiž oknár má najprv oblokov narozbíjať, aby mal čo opravovať. Ani tento neostal deckám dĺžen za takéto „privítanie“.

Náš vápeník ohlasoval svoj príchod na Brezovú, hneď od Dolnieho konca ťahavým:

— Vááápnooo, váp, váp váááp! Vááápno kupte, vááápnóó!

Ondreja poznaly už skoro dve generácie brezovské. Poznaly aj, čo by ho hneď neboly videly, stačil jeho jedinečný hlásek, aby bolo na všetky svetové strany avizované, že Ondrej je tu a kto potrebuješ dobrého vápna, bež na ulicu aj s opálkou, kým vápeník neodtiahne. Priezviska Ondrového málo kto poznal. Nik nebol naň ani zvedavý. Známou bola tiež Ondrova kobulka, na ktorú gazda jej volal:

— Hotta, dve! Hotta, dve!

Od Ondreja kupúvali aj náš sváčko Ragan, či do zástery, opálky, alebo do mecha. Jako sa kedy ukázala potreba! Sluší sa totiž vedeť, že brezovskí garbiari pravidelne viacej vápna spotrebujú, ako iní smrtelnící. Oni totiž vo vápne zbavujú kože od srsti, „šklbú“.

Sváčko vápno Ondrejovi platili, ako vedeli. Obyčajne, keď kúpili od neho na doplnenie zásoby, platili dodávku staršieho dáta, dotiaľ nevyrovnanú a za nový odber vápna ostávali dlžným, ak náhodou nemali „včíl drobných pri sebe“ akurát.

Raz kto vie, ako ano, ako nie — sváčko neplatili Ondrejovi. On sa tomu divil, lebo to bola už dlhšia doba, ako bývalo obyčajne.

I dohrnie sa nikým nezvaný, nečakaný Ondrej raz v nedeľu na obed do Raganov. Prikvačil práve pri obede. Strynká sa trochu mrzeli, ale len tak, aby toho Ondrej nespozoroval. Sváko ho pravda, privítali hneď a to po priateľsky:

— Nále, Ondrej, nále! Tušíms’ panghart ani nie čosi dobrého, ked si trafél akurát k plnej mise. Máš ty nos namúdušu!

Ale hneď aj udobrovali Ondreja a zvú ku stolu:

— No, ked si už tu, poj s nami, máme s kohútým mliekom. No, len poj, neoščiadaj sa…!

Ondrej nešiel, len vše mrkal na plnú misu a v nej na nadievanú teľacinu, až mu tak sliny mašírovaly dolu hrtanom. Napokon neodolal spravedlivému hnevu a veru zpustil nahlas:

— Dzievaninu kocíš a za vápno nezaplacíš? Nepredám ti vac, abys vedzel! Predám Húskovom, Janovom, Štefánikovom obojom. Hotta, dve…

— No, len sa tolko neoščiadaj, Ondrej, a poj si s nami zajest, lebo otciprissám velebnému, ništ ti nenecháme…! No, len poj a neondi sa tolko!

— Stará, de si? Poj sem! Tam v kabeli mám mešček, daj mi ho sem! Alebo nije! Alebo mi podaj tú chabinu a zavri dvere, nech ho vyplatím viselca, prečo nezachováva nedelný klud a búri tak proti zákonom!

Toto pravda, sváko len také strachy púšťali na ich veriteľa. A on tomu tiež tak trocha rozumel, bárs vyzvanie strynkej, aby svákovi podala chabinu, nepôsobilo práve najlepšie. Ale na konec sa predsa dohodli a vápeník odchodil od Raganov uspokojený.

*

Na Brezovej má skoro každý obyvateľ dve mená, jedno svoje a druhé také len, ktoré sa samo zrodilo v obci. Ba často sa stáva, že vlastné priezvisko osôb sa zabúda preto, že druhé, získané prímeno je veľmi priliehavé, takže národ dľa tohoto nematrikulovaného mena rozpoznáva jednotlivcov. Niektorý rod honosí sa dokonca aj dvoma menami. Tu sú niektoré na ukážku:

Mičo, Ježiš, Švondrák, Lepák, Lekvarník (Žid, ktorý si zamiešal galoty do lekvaru, aby bol hustší, keď ho skôr dôkladne preriedil. Galoty v lekvare našli pred očami jednej brezovskej gazdinej.)

Potom sú tam i takéto „zámená osobné“:

Baroško, Fučo, Dušička, Tolar (sváko „Tolar“ mali kedysi moc peňazí, tolarvov, pozdejšie ich aj Toralom nazývali). Ďalej: — Hykšún, Furko, Kolada, Chain, Morák, Burgel, Bolend, Argaláš, Plnoš, Lipčiak, Bučenec, Kristus, Tatara, Ježiš Malý, Švagor Ochrana, Herák, Mičo, Holica atď.

Je zaujímavé, že niektorí takéto nežiadané priezviská prijímajú ako vec samozrejmú. Iní sa na to zas hnevajú. To pravda, ničoho nezmení na zakorenenom zvyku.

VIII

Sváčko Ragan majú fajn zaťa, je síce „škrabákom desi“, teda nehospodári na otcovízni, lež stiera pudlom prach v kancelárii, ale to neprekáža, aby neholdoval svojej zvláštnej záľube. Rád má totiž koníky, kravičky, ba i prasiatka. Ani v nedeľu a vo sviatok si neodpustí, aby sa podíval prv lež odíde do kancelárie, alebo kamkoľvek mimo domu, ako to vyzerá u svekra v gazdovstve. Či je reku stateček opatrený, napojený, obriadený jak sa patrí.

Sváčka táto prílišná pozornosť zaťova trocha mrzela. Zprvu ju trpeli, potom už začali špekulovať, ako by viselcovi raz na vždy odobrali chuť strkať nos, do čoho ho nič neni.

Lachman, jakýsik — hundrú si tot raz pod nosom. — Tam sa staraj o ženu! Já sa tebe nepletem do tvojich lajstrvov. Dočkaj len, šak já nastavím na teba šlopec, jako na potkana!

A veru nastavili a to akurátny.

Zatík ide raz v nedeľu ráno sviatočne vyobliekaný podívať sa do stajne na statok. Musel prejsť po lávke, ponad hnojisko a… Radšej ani nespomínať! Lávka sa s milým zaťkom prelomila a on, chudáčik, člup do hnojovice.

Hory, svalte se na nás a pahorkové přikryte nás…!

Milý čitateľu, môžeš si predstaviť, ako vyzeral svákov zať. Ani „ruža z Jericha“. A ono to bolo v dobe, keď nemohol bežať zrovna do potoka okúpať sa. My, pravda, vieme už, kto bol pôvodcom a strojcom tohoto kúpeľa.

Sváčko, to sa vie, hneď sa tu naťapili a lamentujú lišiak starý, že by sa bol vari kameň pohnul nad ich nárekmi:

— Ej nú, ej nú! Kde ta to len čert niesél? Bolo ti to treba takého kúpela a hned za včas rána ve sviatek. Ej nú, ej nú! No, poj sem, nech ta trochu okiepim…

A sváko začnú vechtom slamy sotierať so zaťa hnoj a lamentujú ďalej:

— Ej núúú! Škoda tých šiat, ale ešče väčšia škoda tej putienky ze žrádlom. Nále, nále! Nemôhél si si dat pozor? Nemôhél si hu najprv postavit, jakos’ sa mal skydnút? Tak je to s dneskajšími ludmi! Ked za nimi nechodíš, ništ ti dobre nevyvedú!

Od tej doby sa zať viacej nepodíval do maštale.

IX

Vráťme sa zas trocha do minulosti svákovej rodiny, keď im chodily deti do školy, alebo keď dorastaly.

Vraví sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Ku tomu ale Brezovan dodá, že „occibohu prissám niekeré sa aj odkotúlí“.

O svákových deťoch sa vie, že boly všetky podarené, jaksapatrí. Jedna ich dcéra („Ej, to je kvietek“, hovorilo sa o nej) ocitla sa v somárskej lavici. Čitateľu, nebuď príliš zvedavý, ako sa tam dostala práve ona. Nebodaj rechtorovým „nedopatrením“. Prosím vás, aj tí rechtori bývajú všeliakí! Presadenie dcéry Raganéch stalo sa v tej dobe ešte, keď poradie žiakov určovaly vedomosti. Po brezovsky rečeno, keď ten, „čo lekciu vedél, zhodél toho, čo sa hu zaból naučit“, bárs tento bol včera ešte prvým žiakom. A priznajme si, maly aj takéto tresty svoj úspech. Somárska lavica veľmi pálila nedbalého žiaka, preto sa každý usiloval z nej čím skôr von dostať.

— Nuž a čo, Kačo, kolká si ve škole? — pýtajú sa jej raz sváčko.

— Hmmm, tatíčko, nebojte sa! Keby zamnu sedela ešče jedna, bola by som predposledná.

Tohoto prirovnania používané je i dnes všeobecne na Brezovej, keď tam chcú o dakom povedať, že ho „učiteľ ničomu nenaučil“. Alebo, že mu učiteľ zabudol vrátiť školský plat.

X

Mladšia „céra“ svákova nebola „odchodnejšia“. A že sa mala aj ináč k svetu, nuž mládenci po nej hádzali očami. Na každú otázku mala vždy hotovú odpoveď, ale ináč vedela sa s každým rozumne poshovárať a keď bolo treba aj po zásluhe vtip vtipom odplatiť a zažartovať si.

Raz dostala „lístek od brezovských mládencvôv, regrútvôv z Prešporka“, v ktorom medzi iným stálo:

— Ej Betulienka naša, veru sme tu hladní aj šelijakí. Keby aspon toho brezovského ovocia bolo! Hned by sme sa ináč dívali z voserkasárne na Dunaj a na jeho špinavú vodu…

Nuž, milá Betka, „též poriadny kvietek“, veru neľutovala času, ani námahy, aby mládencom vyhovela. Pobehala dejaký prieloh, medzu a chráščie a poslala chudákom, rekrútom päťkilový „paklík“ brezovského vraj ovocia. Čo v ňom bol za obsah? Trpké trnky, nezralé šípky, ogrmance, drienky, plánky a podobné.

— Híí, ale nás tá Beta dostala, — vykríknu mládenci, keď sa nedočkaví presvedčili o obsahu balíka z Brezovej.

— Nnno, šak veru darmo neni Raganová. Mala sa na koho podat, ej veru mala!

— Ale viete čo, chlapci? — povie z vojakov ktorýsi.

— Budeme vedet, ked nám povieš! — ozvú sa ostatní.

— Pošleme my jej zas z chýrnych, prešporských, makových rožkvov, k vôli kerým chodia sem Viedenáci na nešpory. Nech by si dievča zajedlo a ve zdraví užilo.

Aj poslali, asíce nevyplatene päťkilový balík kozých a baraných rohov.

— Nedaj Bože horšie! — pomyslela si Betka. — Čakala som aj onakvejšiu odplatu.

Vzala rohy a zaniesla do „Herákéch“ glejárne, kde jej ich ešte aj dobre zaplatili.

XI

Svákov syn Ščeván „též sa podál na tatka“. Chodieval aj on, ako ostatnia brezovská mládež — stárež v nedeľu „po nešpore“ „Podostriež“. Tam sa zabával aj s ostatnými svojími vrstovníkmi.

Ostriež je kúželovitý kopec, na ktorého vršku, pod lipou písaval Vajanský a podľa toho menuje sa náš dr. Osuský Sokolík Ostriežsky. Tam v horičke zelenej za zvukov husieľ myjavského Baláža a Samka Dudíka spevom a tancom (starší besedovaním) trávievala mládež poobedie, až do mraku.

V nedeľu a vo sviatok dopoludnia išlo pravda, staré-mladé „jaksapatrí do kostela“. Doma ostal ozaj len kto musel a gazdinie, ktorým bolo treba pripravovať obed pre rodinu.

Raz prišiel Ščefko z výletu kromobyčajne skoro. Nebývalo to jeho zvykom. Skorý príchod znamenal, že sa mu niečo nevšedného prihodilo.

Sváčko len že si boli práve sadli za „stvól“, do kúta k armarii, (v ktorej sa nachodila Biblia a v tejto za každým listom tisícovka) a spievajú chrapľavým hlasom:

— Den nedělný se skonává…

— Zahraj, ideš desi, nesmrad tu — zavrčia sváko hneď po prvej vete piesne na psa, ktorý sa rozťahoval práve pod stolom v izbe.

— Chválmež Boha našiehoooó — pokračujú sváko a zas:

— Dora, vyžen toho psa!

— A ty čos už prišiel? — spytujú sa sváko práve vkročivšieho svojho syna.

— Tatko, já sa ožením! — znela odpoveď Ščevánova. A do sváka, ako by bol z čista jasna hrom udrel.

— Nále, jako to povedáš? — spytujú sa skoro nevinne syna.

— Šak ti už inšie ani nechýbá, ty viselec delenjaký! Stará čuješ? De si? Daj sem tú chabinu, nech ho lachmana a volentiera usporiadám, ej veru usporiadám, lebo mu tuším Pánbo z rozumu pomôhél, či kýho ancikrista! A teda nech čujem! Kdo bude tá moja nevesta?

— Ná, hen Zuzka Malenkéch, tatko!

— Čóóó, tááá? — divia sa sváko. — Jakživ! Nikoli — nikdy! Tú já nescem! Tá mi do chalupy nesmie. Ani mi hu sem nevod!

Ale ani Ščeván nebol „mechom uderený“ a vynašiel sa na mieste. Obráti sa rezko na úvratiach a odpovie otcovi:

— Tatko, šak já nescem, aby ste hu vy sceli, aby sa vám lúbela! Šak aj načo by vám už taká bola! Teda nemali by ste mat ništ proti njej!

— Ked ti hovorím, že jej nescem, teda sa mi tu s nú ani neukazuj, lebo pánubohuocci prissám, tak ta vyobšívám, že sa neposbieráš ani do súdneho dna. No, kdo to jakživ vidél? Šak sa ti tá ani len poriadne vyvadit nevie!

— A to zas jako, tatko? — spytuje sa zarazený Ščeván. — Šak kerá žena by sa nevedela poriadne a jak sa patrí vyvadit? Šak by to bol zázrak pod slnkom!

— Nuž ked chceš vedet, poviem ti, abys sa merkovál, dokál je čas — vravia sváko. — Dúfám, že medi vami dosál nebolo ništ takého, pre čo bys si hu akurát mosél vziat, há?!

— Na čo vy zas, tatko, myslíte! — bráni sa Ščeván. — To sa vie, že ništ, celkom ništ nebolo medi nami. A keby aj, šak…

— Nech ta Pánboh chráni! — skočia mu sváko do reči. — S počestnú najdále dôjdeš. Ked sa oženíš, potom máš na všetko času dost. Ná, abych nezaból, čo som ti chcél povedat…

— Oné, teda tod ráz idem okolo tej chajdy Malenkéch…

— Tatko, precca by ste tak nemali hovorit o dome mojeho diefčata…!

— Mlč, čo ty vieš! Tak je, jako hovorím a neplet sa mi na jazyk, lebo sa pokúšem!

— Nále, tatko, šak Malénkéch majú štokovec, a nije chajdu!

— Majú, syn môj, majú, ale len od predku. Od zadkú im má ten štokovec strechu na zemi. Abych ti teda dopovedál…

Tak idem oné ráz okolo nich a čo čujem? Na záhumní sa Zuzka vadí s Kaču Trtúšku, div, že sa do vlasvov nepustely.

— Ty rašpla, ty deska, ty rebrina, ty handra jedna…!

— Čo, že já som handra? — obráti sa rozkohútená Kača ke Zuzce. Tak ty si chomút, vechet, ty si žihlava…!

— A ty si neni hodná ani ze psi ščekat — do niej Zuzka.

— A skôr jak ty, skôr jak ty — odsekne jej Kača.

— A tu mi prišly na mysel slová Písma: „I jazykové ti utíchnou i učení to v nic přijde…! Nuž, Ščevánko môj, ná a či je to nejaké poriadné vadenie? Ná, šak ked sa stane, že by jej, jakorieč tvojej manželce sliepka sniesla vajco na povali u Kači Trtúšky, šak si ho ani nevie od niej vykveštovát! Nebály by sa jej susedy a ty bys mal peklo v dome na veky.

— Šak Zuzka sa premení, ked sa vydá, tatko — dôvodí syn. — Já si hu asnaj predsa len veznem!

Toľká smelosť sváka, pravda, prekvapila. Popudil ich Ščeván proti sebe. Zabudli, že syn už dospieva a tiež má právo po istú mieru aj samostatne uvažovať, či sa mu ktoré dievča páči, alebo nie. Sváko si zas reklamovali patričnú poslušnosť od Ščevána, ako od syna. Podívajú sa na neho od čižiem až po širiak a odseknú mu:

— Nnnno, veru bys bol usporiadaný! Ej, veru by ta Pánbôch z riedkú plachetku odiál!

— Hja, tatko! Lahko je vám hovorit, ked ste si vy našu manku brali, — ale já si mám vziat celkom cudzú osobu! Verte, aj bych sa zbavél tolkých orácií, čo mi tu robíte…!

— Nuž, Ščevánko môj, já ti len zas podla Písma hovorím: „Co jsem psal, psal jsem…“ Čo som ti povedál, povedál som. Ščil teda dost. Vyspí sa na túto historiu a potom príd, pohovoríme si.

— Tvrdá ste vy hus na šklbanie, tatko — vraví Ščeván a odchodí z izby.

XII

Keď sa sváko Ragan vracajú z jarmokov, obyčajne využijú aj zpiatočnej cesty ku rozličným nákupom. Skupúvajú „dečo“, ako Žid. Raz sa tak vracali z Modry. Na ceste nakúpili paprčkov kravských, kozých, ovčích a „delenjakých“. V Modre sa im „priplichtelo“ troje „detísk“ brezovských, ktoré tam boly na oberačkách u príbuzných. Sváko si ich posadili do zadnej časti košiny, ku ich dcére Kačke. A hybáj na Brezovú! Eh, to je — nie hybáj, ale pekne pomaly, lebo veď šimel mal čas a sváko tiež.

Výprava sa doteperí na Bielu Horu. Kopčisko veliký jak Kriváň, tam desi na Horniakoch, oprata na šimlovi chyma jedna, hamovník voláko neposlúchá, nuž veru zle nedobre zastihlo svákov voz. Splašél sa tátoš a pohél to dole brehom tak, že ani sváko toho od neho nečakali. Zastaviť nebolo možno, lebo voz bežal sám a šimel musel bežať v ňom. A decká zprvu sa iba krivily, potom syčaly boľasťou a nato veru aj revaly, lebo nešeredne pocítily, načo ich to sváko posadili. Paprčky sa nárazmi sypaly zpod nich z noše a ktoré tam ešte ostaly, nemilosrdne sa zakusovaly do sedadiel detísk.

Nuž, ale sváko nie raz prešli na vozíku túto cestu. Vedeli aj na jednej oprate „urajdovát“ šimla jaksapatrí, takže nebezpečné zákruty a nemoresný breh absolvovali bez úrazu a každej nepohody, iba že deckám už slzy hraly v očiach pre slasti na nezvyklom sedadle. Po rovine ďalej šli galopom. Sotva sa však svákov Čirko zpamätal z tohoto galopu, tu ho máš: Pri Gavuréch mlýne u Gálikôv práve v tom okamžiku rúti sa brezovský „express“, keď sváko s vozom a vzácnymi pasažiermi v košine s kľudom Angličana ťahali práve cez koľajnice. Bola to situácia nadmieru kritická. Vycítili jej vážnosť jak sváčko, tak aj ich šimel. „Vochter“ sa hneď odkiaľsi vyredikal a bledý strachom kričí na sváka, aby „cúvli“.

„Híí, hat hvoo, hat, hat! Curýk, ty viselec, čos sem liezél, ked ide mašina! — vyčitujú sváko šimlovi a pri tom si myslia v duši: Ked už mám a mosím curygát, len tak ništ, po ništ to nebude! Tak trochu by mal niekdo na to doplatit, šak moc nie, ale trochu neškodí…

A sváko rajdujú zadnou čiastkou voza rovno do hlbokej priekopy, naplnenej v značnej miere vodou a tiahnucej sa dlhý kus okolo železničného násypu.

— Ta vás, fagani, pasažieri, čo ništ neplatíte! — povedia si sváko len pre seba, pod fúzy a pekne rúče vysypali ich do priekopy aj s paprčkami. Keď už sa zadok voza skvel vo vode, sváko sa obzrú a začnú ľutovať detváky:

— Ej nú, ej nú! De ste sa tam len vzaly, čo ste tam liezly? Nemohly ste sem skočit, ke mne? No, jestli neuschnete lež domu prídeme, tešte sa, jak vás manky vycúdia!

Zatým pomohli deťom z vody, voz šimel-Čirko statočne tiež vytiahol z priekopy a celá výprava pohla sa domov.

XIII

Idú raz na vozíku hore „mestom“ sváko Švondrk, o ktorom koluje verejná tajnosť, že veru nevyleje, ale vypije všetko až na dno a čo by to hneď aj benzín bol. Kobulka im tiež voľákosi prepletá nohami, sťa by si tiež bola nahla u Jana Krutého. Fúra nabok, širiak nabok, detiská pokrikujú v húfe bežiace na sváka:

— Sváko, prekotíte!

Lenže sváčka nik nevyruší z flegmatického kľudu. Oni sú na podobné „zvukové filmy“ navyknutý a to nielen na Brezovej, lež aj v iných miestach. Nuž iba čo si cez zuby, ostro, tak na siahu ďaleko odpľujú a odpovedia dobrácky detvákom:

— Moje deti, už som prekotél…! (Rozumej, prekotél — prepil, už nemá čo viacej prepiť.)

Táto odpoveď zrejme neuspokojila malých šarvancov, ktorých po istú mieru aj mrzí, že si ich sváčko nevšímajú. Preto neustanú, lež dopaľujú ďalej:

— Sváko, máte hlavu v kolesi! (dvojsmysel, koleso samo má hlavu, do ktorej sú vklinené špice, potom tiež môže dakomu vlastná hlava vliecť náhodou, alebo neopatrnosťou do kolesa, čo pravda pre postihnutého znamená citeľný úraz a preto sa každý furman na takéto upozornenie z čerstva poohliadne, aby zabránil nešťastiu).

Toto bolo trocha priveľa i pre kľudasa sváka, keď si takí odkundesi robia z nich dobrý deň, ošmeci jakýsi! Zamračia sa čo aj ako strojene a zakričia na šarvancov:

— Nále, čí si ty knot! Nále, ideš desi! Ej, do ta len boževečný mál, ked ta nehladá! Poj sem ty loptoš jakýsi, nech ti očešem uši švihlom! Stovozových striel centvov ti pálelo do duše!

Lenže ten viselec a ani ostatní „knoti“ neutekali, lebo vedel každý, že z tejto búrky nebude dážď. Chlapci dobre spozorovali, že je „na prázdno nabité“, lebo sváko majú odjakživa deti rád a naberú ich koľko ráz na voz ešte viacej, ako by sa ich ta vmestilo.

— Martin, nehreš, čo ta je po deckách! — volajú na sváka Švondrka sváčko Ragan, ktorý sa náhodou vracali od Tvarôžku, kde si vypili, ako obyčajne, svoje obligátne tri deci modranského.

— Ná, šak já to len tak, Samuško — odpovedá dobrácky sváko Švondrk. — Asnaj ich nebudem velebit, ked na mna, starého človeka pokrikujú!? Či bys ich, faganôv, ty velebél, há?

— No, to nie, ale škoda sa je medi faganôv miešat, lebo čím vac sa človek na nich pohoršuje, tým vačšie pesstvá vystrájajú.

— Máš pravdu, Samuško a počkaj, poj na Cirkevné, vypijeme si! Šak dneskaj už aj tak ništ nezískáš!

— Nuž teda, vieš Martinko, od dobrej veci som ani já neni — vravia sváko Ragan, — ale ty už máš akurát dost pod „forgovom“, aby ta reku žena nevycohnela, ked sa jej vrátíš domu pod obraz boží… A oné, Martinko! Vieš čo?

— Ked mi povieš, Samuško, aj budem vedet!

— Nuž, čo bys jedél, kebys ból králom?

— Já bvch jedél len kapusníky! — odpovedajú sváko Švondrk. — A čo bys jedél ty, kebys bol králom? Sanko, há?

— Já, Martinko môj, hm?! Ale vieš čo? … Lepšie je králvov dosadzovát a zesadzovát, jako králom byt, abys vedél… — odpovedia rezolútne sváko Ragan.

— Ale ščil už kydaj sa domu, lebo bohuoccu prissám stará ta dá klačat!

Sváko Švondrk zdá sa doraz vystriezveli pri tomto upozornení a ani sa nerozlúčiac, šibli kobulke medzi rebrá bičom a ponáhľali sa domov.

XIV

Sváčko Ragan vybrali sa raz do Peštu kože kupovať. Išli v spoločnosti Martina Palánskych, Ščefka Ščefánikéch a Ignáca Rübenfressera, aby reku zakúpili tam väčšiu partiu. Rübenfresser považoval sa za zvlášť dobrého odborníka v kožiarskom obchode, zdá sa, že sa tejto brandži rozumel, čo on ostatne aj nechal tak trocha pocítiť svojmu okoliu, že teda neni babrákom. Ký div teda, že sa práve ostatní traja často stretávali s ním pri spoločných nákupoch surových koží.

V Pešti aj tento raz zakúpili väčšiu partiu koží. Ako ich tak preberajú, odrazu natrafia — čuj svete — na antilopu. Rozumej, na antilopiu kožu. Brezovská, chytrácka krv im nedala spať, nedala im pokoja, nuž lišiaci, spýtali sa svojho spoločníka, „odborníka“:

— Ignác, poj sem! Jaká je toto koža? My hu nemožeme dobre rozpoznat. Ty asnaj tomu budeš lepšie rozumet!

Ignácovi veľmi lichotilo toto pozvanie a bol rád, že má aj teraz vítanú príležitosť poučiť kompanistov. Podíva sa len tak, cez plece na kožu a hodne s vysoka vynesie odborný svoj posudok:

— Bratríčkovia, to je svinina!

— Múdres’ povedál — ozvú sa sváko Ragan. — Možeš si sadnut, dakujeme za tvoj odborný nález. Ale oné, Ignácko: Já bych tvoju hlavu nenosél na každý den, len na sviatek!

A prebierali všetci štyria kože ďalej, až kým prevzali celú partiu.

XV

Rezolútnosť Brezovaniek je známa na široko-ďaleko. A vedia ony byť vždy celé na svojom mieste, zastať si a nedať sa. Aj sváko Kapusnicéch (daj im Pánboh slávu večnú a hodne tabáku tam, na druhom svete!) mali fajn strynkú, švárnu, statnú. Len oné, sám sváčko boli chlap na nič. Rád si zavdali, čuchli toho samospasiteľného fištronu. Rád sa dívali na dno pohárka, kým ho predtým plný nevyprázdnili do dna. S jarmokov obyčajne prichádzali, chudák, „pod obraz boží“, nacenganý „podla zákona“. Nuž, popíjali si, ale za peniaze strynkej, lebo ony dávaly peniaze do kšeftu. Za ich šupáky sváko skupúvali doma futro a handlovali ním po jarmokoch.

Strynká sprvu trpeli svákove neresti, keď toho ale bolo priveľa, zašli si ku súsedovi Raganovi, požiadať ho o radu, že čo by a akoby mali sváčka, svojho zákonitého manžela odučiť slopanici.

Sváko Ragan radili, nasypať mu papriky do gajstu, alebo dať trocha živého striebra.

Strynká poslúchli, ale veru bez výsledku, lebo ich sváko pili, ani dúha, ďalej. Keď tieto recepty neosožily, povedali si, že veru urobia o svojom rozume konec trápeniu. Nebudú trpeť viacej svákovho obžerstva, ani sa s nimi ďalej sožierať. Privítajú si muža raz od Bendov sa vracajúceho, silne „podgurášeného“:

— Nále, ty ošmek, ty pačmaga! Budem sa já s tebú oščiadat? veru bych si pomôhla, s peknú partieku…! — A šup! — už boli sváčko Kapusnicéch pod vysokým nálepom, dolu na dvore. Ani sa im nikdy nesnívalo, že by tak rýchle soskočili — nedobrovoľne, pravda — s toľkej výšky. Kým sa sváko sprplili, sosbierali kostru so zeme, strynká plesk — už boli v pitvore za dvermi, ktoré ostaly svákovi na večné veky zatvorené. Nesmeli sa viacej vrátiť a kynožiť strynkou zgazdované šupáky.