Sváko Ragan z Brezovej III

Aj tento vnuk stále sa „obšmietal“ okolo starých rodičov, lebo ho tí radi videli a menovite strynká. Obyčajne najmladšieho „poškrabka“ v každej rodine najradšej vidia a maznia sa s ním.

Bolo v pondelok podvečer. Sváko a strynká chystali „partiekú“ voz k zajtrajšiemu jarmoku. Sváko „kolomazú“ mastili poslednú os a strynká „kišelovali“ sa s batohom futierka a podošiev, nakladajúc ich na voz hen z dubiarne. Zatým si sváko ešte raz obzreli všetky kolesá, či majú v nich všetko v poriadku, či sú zaosky dobre nasadené a brkom zaháčkované. Hrantík priviazali jaksapatrí pod voz a putienku na stranu.

— Mankostará! — ozve sa malý Ščeván, kdesi od starej rieky, kde „oblinkovál“.

— Čo chceš, Ščevánko? — pýtala sa mamkastará.

— Ná, já by som chcél hádzat, — odvetí maznave Ščeván.

— No hádž, srdenko, šak máš na rieke dost kamenia — posmelujú ho strynká, alebožto stará mamka.

— Ale já chcem s bobálmi…!

— S bobálmi sa nesmie hádzat, kdo to jakživ vidél?!

— Ale já chcém — ťahal maznák.

— No, teda hádž! — odvrkla kišelovaním upotená stará mať, doložiac v sebe: — Šak ma aj tak neposlúchneš, ty fagan jakýsik!

Keď hodný vnuk Ščevánko nemal po ruke „bobálvof“, napadlo mu, jako každému brezovskému chlapcovi, že bude robiť „žabky“. Hľadal pri rieke k tomu potrebné „šlopky“ a v tom — člup, „spádél“ do vody.

— Mankostará! — ozvalo sa zase.

— Čo chceš zas? Čo furt ondieš?

— Mankostará, já som spádél!

— Nále, kde syn môj? —

— Ná, len tu.

— Aj som sa uderél.

— Nále, kde kuriatko moje, ach, ditatenko, moje?! — začala boženkať stará mať.

— Aj som sa zamazál a zamáčál…

— Ach, ty ohava, ty svina otupná! Kde ta tam sto hrmených horúcich, tureckých striel vozových nieslo, ani dobré nie? — hrmela stará mater. — Či ho vidíš starý, čo vyviedél…?

Sváko, ktorý vtedy práve len mastili a mysleli na „vofternajší jarmek“, pripojili sa tiež a zamrmlali starej:

— Už si ho ubečelovala, jako svina mech. Ale, šak máš pravdu stará; vždy zbytkuje, taký frfnoš soplavý. Ej,… šak já ho vytrgancujem, alebo vyobšívám…!

A sváko veru už aj brali do ruky „brcco“, ktoré práve chystali na voz. Shrozili sa strynká, keď toto uvideli a zvolali hlasom preľaknutým:

— Nále starý! Asnaj ho len nechceš s tým brccom uderit!

A bojac sa, o Ščevánka, zaskočili strynká sváčkovi cestu. Sváka to veru nahnevalo, že ho najprv podpália strynká a teraz hamujú. Nuž rozpajedený osopili sa aj na strynkú:

— Prac sa, stará, lebo ta tak sobálím do tej kriepopy, že Gavurovi a Ščefánikovi vodu zastavíš na mlýn!

Hodný vnuk Ščevánko medzi tým fňukotom pritalúpil sa do dvora.

— Starý, nebi ho! — prihovárajú sa strynká za mokrého a zablateného vnuka.

— Marš do dubiarne! — zarvú sváko na Ščevána. — Usušit sa! Šak ta já naučím božím darom, bobálmi hádzat a háby kynožit! Zarobél sis už na ne? Kristubohuprissám, len nech chytím nejaký oščep! Alebo dám ti ešče vaččí trest miesto bitky. Budem ta egzamenovat. Už si sa lekcie naučél, ked falanguješ, há? Čo ste sa učeli?

Medzitým svákovci aj s vnukom vošli do dubiarne.

— Zemepis — zafňukal Ščevánko.

— Jaký zemepis, de zemepis? — rozčulujú sa sváko. — Ja som sa to nikdy neučél, a kristuprissám viem gde je Brajla, Brašov, Pančova. Bol som v Holomúci, v Ičíne, v Bílsku, v Paríži, Berlíne, ba aj za tú barinú v Čigágu. Či to vieš? Čo bys vedel, ty volentier aj s tvojím rechtorom! To ta rechtor učí na zemepise bobálmi hádzat a háby drat, há? Ná, a ešte čo ste sa desik učeli?

— Merbu, kresbu — zaskučal Ščeván.

— Nnno, kristubouprissám! A to je čo? Na kieho šlaka? Asnaj bude mat z teba otec hindžiliera, čo potoky merá, alebo maliara, čo domy obrovnáva, mrzia sa sváko čo ďalej, tým viac. — A poriadnejšie ništ si sa neučél? Načo chodíš do školy?

— Aj prírodopis — odpovedal plačlive malý hriešnik.

— Ná a to ti je načo zas? Šak nevieš ani, jaký je rozdiel medzi okruhlicú a slifkú. Taký si ty študent!

— Och viem, tatkostarý — dostávajúc už guráž, vyjasnenejšou tvárou odvetil Ščevánko.

— Ale, čo bys, ty ledačina, vedél!

— Veru viem! Naša manka po krutancoch prv z okruhlíc pečú cestenice lež ze slivék. Pravda, mankastará?

Strynká prikývli spokojená, že búrka prechádza.

— Ale medzi stromom okruhlice a slifky vás nenaučia robit rozdiel! — nedali sa mýliť sváčko.

— Ná, jakož! Já viem aj to: Na okruhlicu sa lachčie drápe jako na slifku — osmeloval sa vždy viac a viac synák.

— Čuč! To si myslím, že to vieš, tomu vás, fagani, tý školy naučia. A praj, že vzdelanost! Nech som huncút! Ináč nás učieval nebohý Kútsky, daj mu Pánboh slávu večnú!

Za trest budeš písat, čo ti budem diktovat a potom mi to vyríkáš! To vaše učenie nestojí ani fajku dymu. Tí vaši rechtori to sú takí neutráli; len vymýšlajú všelijaké hlúposti; praj vzdelanost, — ale čo je do života, tomu vás neučia…

— Či sa učíte storočný kalandár a biblickú, há?

Chlapec neodpovedal. A sváko velia ďalej:

— Ber si mramor, grifel a píš! Píš si naše staré životné múdrosti, jakých ani sto rechtorvof nevymyslí. Píš!

— Lepší kvantlík ščastia, jako centy rozumu. Ked dobre ošialíš, za pravdu ti újde…

Chlapec to pomaly napísal a potom sa pýtal:

— Tatkostarý a to môžem naučit aj pána rechtora?

— Ná, jakobys nemôhél?! Nech sa aj vón, mamlasisko, niečomu múdrému naučí. Ved tí mladí si myslia, že my, starí už ništ nevieme. Nezaškodí mu trochu sa poučit…!

— Nále, starý, ná jako to hovoríš? — ozvú sa od kadečky strynká. — A čo ho tomu učit? Šak vidíš, že vón Ščeván podál sa na teba, tatkastarého! A že rechtorovi to povedat? Na čo?

— Stará, ty ma nenihiluj a nemiešaj sa do šetkého, jako vareška! Čo sa ty rozumieš do toho! Bola si v r… a vieš h…!

— A jaká som já vareška, há? — vyskočili strynká napálená a naježená od kadečky. Jako to se mnú hovoríš pred deckom, há?

— Pravda, že si vareška, occuprissám — jako každá žena. Tam si rob a čuč! Ked naše staré pravdy nihiluješ, si neni hodná ani za psi ščekat! A mna chceš učit móresu? To by ešče chýbalo!

— Nnno, veru hodnejšia som, jako ty — odvrknú rýchlo strynká. — Šak je to aj na mne videt!

— No, tak len ščekaj dále, ty paščeka neskrotená! — odsekli sváko. — Kdo by ženskú uhovorél?

Sváko si odpluli, nechali egzamenovania a diktovania a odišli von, nahnevaný jako málokedy indy.

A hriešna stará mať pohladila si maznáča, Ščevána.