Sváko Ragan z Brezovej III

I

Najprv, pravda, museli si ich kúpiť a len potom mohli prikročiť k ich domácemu chovu. Sváko Ragan — ako ich už poznáme — sú ináče odborník pri kupovaní ošípaných, ale len keď sa jedná o „kšeft“. Pre vlastnú potrebu sú už váhavejší. Tam sa treba poradiť i so strynkou a ničoho nepodnikať na vlastnú päsť, lebo „čert nespí“. Čo keď sa prasce nevydaria, zakrpatia? Zodpovednosť za také „potvory“ snášali by pred strynkou sváko, samojediný. Oj, to nie! To by bolo k nevydržaniu! Toľkej zodpovednosti nemal ani Franc Jozef, keď sa do vojny púšťal so Srbom. To zas náš sváko sú si vedomý manželskej povinnosti voči strynkej! Síce — priznajme si to otvorene — sváčko sa tak trocha aj „oščiadali“ strynkú popýtať o radu v tomto prípade, lebo však oni, keď sa trafilo, obchodovali aj baranými rohmi, nieže by ešte takou maličkosťou, ako sú prasce. Ale jakáž pomoc; jaro je tu, treba sa veru starať, „aby chliev nesmrdél prázdnotú“.

— Ale kde, boževečný, kde sa pre prasce obrátit? — rozmýšľajú sváčko. — Senica, Vrbové, Myjava — sú súsedné mestá, kde bývajú lichvacé jarmeky, ale je veru na pováženie, že kde, do kerého z nich sa má človek obrátit pre nákup prasiec pre vlastný chov. Je to predsa veliká zodpovednost!

Chodia sváčko, uvažujú sem-tam, kam by sa mali obrátiť, do ktorého mesta, ba však vlastne ani sa ešte neporadili so strynkou, čo by to a akoby? Jako by bolo najlepšie?

Napozajtre mal byť jarmok na Myjave, sváko to vedeli nazpamäť dobre. Nuž boli hodne netrpezlivý, lebo Tranovského kalendár ukazoval, že o dva dni neskoršie je lichvací jarmok vo Vrbovom a o týždeň zas v Senici, ledva sa dočkali večera. Sadli si za stôl a krútili hlavou na všetky svetové strany, takže to bolo zvlášť nápadné aj ich strynkej. Táto sa však báli zhurta spýtať sa sváka, čo im je zas a nad čím špekulujú? Sváko totiž niekedy bývajú trocha aj prchlavý, keď ich kto vyruší v ich dumkách o kšeftoch. Vtedy im bolo treba dať svätý pokoj. To sa vie, že zadúmanosť svákova strynkú trocha aj mrzela. Odišli do kuchyne, pozreť, či im nevyhaslo „v šporhelte“. Priložili na oheň drobnejších halúziek a uvažovali, akoby mali prikvačiť na starého, aby vyšiel von s tým, čo ho „žere“ a čo má zas „za lubom“ a prečo tak postonáva? I vrátili sa o chvíľu do izby a spýtali sa sváčka, akoby náhodile:

— Nále, starý, ná čo je ti zas, ked si dneskaj taký, ani já neviem jaký, taký nijaký?

Sváko sa zodvihli s lavice a to tak prudko, že sa strynká až ľakli, mysliac, že sváko vypustia, súc snáď vyrušený, nejaké nekresťanské slovo z huby, čo by ich potom aj mrzelo. Ale sváko ako by nič. Poodišli ku slepému okienku, ako to zvykli robievať, keď ich čo trápilo v hlave, alebo v údoch. Poneváč práve oproti slepému oknu mali riadny oblok, a že ešte nebolo celkom tma, sváko si počínali opatrne, aby ich snáď súsed nepozoroval, že sa im tak dobre vedie, že dobre zarábajú, keď im vystačí i popíjať si. Sváko totiž vytiahli z okienka fľašu brezovskej borovičky, naliali si do kalíška, vypili a zamrmľali:

— Darmo je, len táto ma napraví! Prissám, ani neviem, prečo mi to tak šmakuje. Čuješ, stará, poj sem, vypi si aj ty, neuškodí ani tebe. Ale sa trošku obrát chrbtom k oknu, aby nás ten viselec, Palo nevidél, beztak nemá inšiej práce, len špehovát, jako sa nám vede, čo robíme, ba aj čo jeme!

Čo strynká na molekule popíjali borovičku, zatiaľ sváčko uhli si za ich chrbtom z fľaše a to poriadne; to vari, aby dostali guráš ku tak vážnej porade s lepšou svojou polovičkou. Sváko už odložili fľašu a strynká ešte vždy poťahovali si z kalíška, nebyvšia predsa zvyklá na silný trúnek. A tu už starý zpustia rezko:

— Nále Juda, pozri, aj bys mi mohla poradit, že čo máme urobit? Vidíš, je už tak trochu k jari a my ešče nemáme žiadné to praščisko. Ná, šak by sa už nejako aj pretĺkli! Šak je tam tuším ešče aj trochu pozatkôv, aj tých bobálvov trochu, aj bumburica sa tam povaluje a desi čosi… Potom, šak bude aj žihlavy dost okolo kriepopy, natrháš im, dokál sú malé, zabaríš s otrubámi, nuž šak by sa už nejako len vyondieli. No nyje?

— Na mú dušu a já som myslela, že Boh vie čo sa ti stalo, ked sa tak ondieš z kúta-do kúta, — vravia strynká zrejme potešená, že sváko mali na srdci len takúto, nepatrnú záležitosť, ktorá sa predsa v spoločnej porade snadno vyrieši. — Na to ti já snadno odpoviem:

— Pravdaže máme ich už kúpit, šak ich len nejako pretlčeme cez leto. Dívaj starý: Šak Lysana sa nám otelí za dva týdne a Keša za dva mesiace. Budeme mat mlieka dost a každé dva týdne mútit; bude cmar, čo je pre malé prasce velice dobré a rostú z neho, jako z vody. Potom šak náš kravár môže im nosit aj pupenec, aby mali niečo na premenu. A šak máš pravdu, nech bumburicu aj s pozadkami zedia prasce. Kravy sa cez leto pasú, nepotrebujú lepšieho príkrmu, ked nerobia.

— Tak, teda jako myslíš, stará — skočia do reči sváko — máme tí prasce kúpit, alebo nie?

— Ná a na takú samozrejmú vec ideš sa ma, vypytovat? — odpovedajú strynká trochu prekvapená.

— Ná a koho sa mám opýtat — ospravedlňujú sa sváko — ked nije teba? Bývaš v posledné časy pod chvílu chorlavá, reku, či nám to bude mat kdo opatrit jaksapatrí?

— Vidíš ho, mudrca! — vravia strynká. — Ked budem ležat, vezneš si diefku, kerá ti dom obslúži a nezabudne ani na prasce! Len sa ty, Sanko, pekne zeber. Zajtrá je na Myjave jarmek, chod a vyber si tam pekné prasce, nije drahé, ani lacné, ale také akurát!

— Ej veru occiprissám velebnému, mna nikdo nevidí na Myjave prasce kupovat! — rozhorlia sa sváčko.

— Ná a to prečo, čo ti zas urobeli tí Myjafci?

— Nyšt, celkom nyšt! — odseknú sváko. — A nerob sa taká zábudlivá, ani čo bys nevedela, čo dosál zlého narobeli nám Brezovanom tí viselci, Myjafci! A potom; prečo akurát na Myjavu? Čo máš na tej Myjave? Šak s niej nehladí nyšt dobrého! My Brezovania nemáme na nu akurát najlepších spomienek. Pomály sa tam ani nevyznáme; samý panák, samá frajla — a to prissám šetko za naše peniaze, lebo my Brezovania najvac platíme prirážiek na okres a to nám šetko uteká len na Myjavu…

— Nále, starý, nále, šak čo to šetko má do činenia s prascami? — protestujú strynká. — Čo sa máš preto ty hnevat?

— Ej, mlč stará, ty sa tomu nerozumieš! Já to viem najlepšie jako úradský! Šak aj ked našinec ide na Myjavu, nejde tam po dobrém: Bud tam ide platit porciu, alebo si ho volajú na okresný súd, má s niekým súd, alebo zavolá si ho zas okresný náčelník „drevo rezat“ na niekolko dní. Jeden čert; peši jako za vozom! Hospodín Bůh nenalézl v tom zalíbení…!

— Sanko, nerúhaj sa proti Pánubohu! — napomínajú strynká svojho muža, ale veru len porád hundrali.

— Jako som povedál a dost! Nepôjdem na Myjavu, skôr si kúpime prasce ve Vrbovém… — odseknú rezolútne sváko.

A strynkou zatriaslo, ani čo by ich zimnica drvila. Toľkej vyhrážky dávno nedostali od svojho starého. — Kdo to len jakživ boževečný vidél, Sanko? Ist do Vrbového a odtantél prasce vozít na Brezovú? Šak, kebych nesedela, aj bych s nôh spadla!

— A divím sa ti, Sanko, ej veru divím! Si už dost starý, abys si zapamatovál, že z Vrbového nyšt dobrého a z Čachtíc ani prasa! — rozhorlia sa strynká. — Do Vrbového privezú aj z Čachtíc prasce, alebo ich odtantél privezú priekupníci a trafél bys tí nezdary tak kúpit, veru by sme boli obdarení na celé leto. Ani sa mi neopováž íst tam pre nás prasce kupovat! Račiej ich nechcem ani videt, bez nich bych volela ostat, jako také krpále nejaké v chlieve držat, nyje na slaninu, lež na ostudu sveta.

Toľká rezolútnosť veru pohla aj svákom. Upustili zo svojho rozhodnutia ísť kupovať prasiatka do Vrbového, pokorili sa pod mocnou ferulou strynkinou. Ono je to aj najlepšie poslúchnuť, lebo neni nič horšieho, ako mať doma peklo. Ak by sa prasaťu niečo stalo, to sa vie, strynká by večne leteli na hlavu svákovi. Naopak, keď sa dačo pritrafí prasaťu — „partieke svákom kúpenej“, to sa má vždy samo sebou rozumeť, to sa menuje náhodou, alebo nešťastím.

— Tak teda nezbýva mi, len íst do tej Senice a podívat sa, či by tam niečo súceho nebolo pre nás!

— Múdre ščil hovoríš, — vravia strynká. — V Senici bývajú pekné prasce, vozievajú tam z tých panstiev také dobré fálky, z tých hlad kúpit, aby sme mali zas inšie plemeno!

— Nuž, poslúchnem ta, šak mi ništ inšieho nezbývá — odvetia sváčko rezignovane — len abych teda akurát išiel do Senice. Šak pôjdem, ale len tak, bez nošky aj bez vozíka. Aby sa nepovedalo. Šak cecáky nebývajú tak tažké, aby ich človek neuniesél. A šak na zpátečnej ceste aj sa niekdo pritrafí, kdo človeka vezne čo len na longo.

— To si už urob jako chceš, do toho sa ti nemiešám, len mi dones pekné prasce a podarené. Pre mna chod si bár aj s antonobílom do Senice, alebo nazpátek — poznamenávajú strynká spokojne, ako človek, ktorý dobre zakončil svoje dielo.

— Máš recht, stará — vravia sváčko spokojne. — Poslúchnem ta a pôjdem teda do tej Senice za týden. A ščil, ked sme teda tak dobre šecko ujednali, ešče si vypime na zdravie, aby sme teda aj lepšie spali…

— Už bys môhél prestat, starý! — napomínajú strynká múdre svojho manžela. — Šak aj ráno svitne!

— Ej, porád ma komanduješ, Juda! Celý den bolo mi tak nejako šelijako od žalúdka; nezávid mi, ked si na noc trochu žalúdek dávam do poriadku! Šak takýto trúnek len napraví človeka. Vareli hu na Brezovej a teda mosí byt akurátná… Daj nám Pánboh zdravie!

— Pánboh uslyš — odpovedajú strynká na zdravkanie svákovo a odídu do kuchyne odstaviť večeru, aby fazulovica neprihorela.

Potom sa Raganovci navečerali a ľahli si spať, prv si, pravda, zaspievajúc nábožnú pieseň večernú „Zlatého slunce krásný běh…“

II

Nasleduje kapitola, ako sváčko Ragan skutočne kúpili prasiatka-cecáky v Senici.

Začalo to predovšetkým prípravou u Raganov, dňom pred tým, ako mali sváko odísť do Senice. Strynká už pred večerom vravia svákovi:

— Oné, Sanko! Šak abych ti aj niečo pripravela na cestu. Husiny ščil neni, sliepky sú jak dochy chudé. Počkaj, mám ešče na povale kúsek slaninky, zejde sa ti. Abys reku nemosél tam nyšt kupovát! Aj tý buršte, čo po tých šenkoch predávajú, to je též šelijaké! Nevieš, čo do toho šecko masiari napchajú. Ten lacný za ništ nestojí a abys kupovál z drahého, to sa zas dneskaj nevyplatí.

— Máš pravdu, stará! Veznem si já už len z našiej slaniny, tá zbaví najlepšie. Šak aj pán rechtor hu chváleli, ked tod boli u nás, že je veru jaksapatrí.

Zatým si sváko namastili čižmy, strynká zaviazali do uzla slaniny, chleba, aj kúsok cibule, aby bolo s čím prikusovať slaninu.

Na druhý deň privstali si sváčko včašie, vypili si ze tri pohárky borovičky, vraj „na pretretie zraku“, aj „od žalúdka“. Strynká im v uzlíku priviazali peniaze na krk a sváčko takto všetkými náležitosťami správne vystrojený, vykročili pravou nohou z domu — a ta sa ho pozahumná, krížom cez Paseky, „aby ich nigdo nevidel“. Za obchodom Brezovan nerád chodí s kamarátom. Tiež nechceli, aby ich niektorá súseda predišla s prázdnou putienkou, alebo predbehla kočka. Sváko nebývali za mladi pôverčivým, ale teraz voľákosi začínajú si všímať aj takýchto povier, bárs v zásade tomu neveria.

Nad Štverníkom zapálili si sváko do fajky a obzreli sa, či za nimi nebodaj nekráča nejaký ten lachman. Ono, čert nespí, bolo síce ešte pritma, ale človek neni nikdy dosť opatrný v dnešnom rozkydanom svete. Môj Ty Bože! Vyše štyroch rokov najlepší synovia národov vraždili sa vo vojne. Čo to len peňazí stálo, aby sa ľudia takto naučili správne vraždiť, zaobchodiť streľnými zbraniami! Sváčko uvažujúc o týchto smutných skutočnostiach, jednou rukou ohmatali si pod košeľou uzlík s peniazmi a druhou lepšie stiskli klukaňu. Keď nikoho za sebou nezbadali, pohli sa ďalej.

Bolo už sedem hodín preč, keď sváčko stihli do Senice. To sa vie, že prvá cesta viedla ich do známej krčmy v Čáčovskej ulici. Vypiť niečo zas „na pretretie zraku“, potom tiež, aby sa tam medzi jarmočníkmi informovali o cene prasiec, aká teraz panuje na senickom trhu svínskom. Do krčmy a práve do tejto soženie sa vždy veľa jarmočníkov, takže tu vznikne malá burza, človek sa dozvie od nich všeličo.

V krčme si sváko sadli len tak, do kúta, aby neboli nápadný, bárs veru sváka Ragana pomaly dobre pozná pol Europy, niežeby v Senici na jarmoku. Rozkázali si pol deci senickej borovičky a veklu k nej. Na včas ráno odvykli si sváko víno piť. A potom, ono je to veru veľmi dôležitá vec, prv sa informovať o cenách tovaru, ktorý máš kupovať, menovite, keď tu sváko nemajú svojej starej, takže kupujú ozaj len na svoje vlastné riziko. Oni nechcú preplácať a ako už výš bolo spomenuté, keď kupujú prasčiská pre vlastnú potrebu, treba tu dvojnásobnej opatrnosti. Ešte ani nedopili, keď sa do krčmy tisne súsed zo Závodia („mestská štvrť“ na Brezovej) Sčeván Brnčo.

— Ná, tu ste, sváko?

— Ná, veru tu, jak ma vidíš, Ščevánko! A čo ideš aj ty na jarmek? Čo zas predáváš desi?

— Ná, mám tot telčisko, také jednaké — vraví Ščeván. — Má to už vyše roka a nijako to neroste. Nuž, čo mám s tým robit? Odtafárím to v čerti, potvoru!

— Ná a jakos s ním prišiel? — pýtajú sa sváko ďalej.

— Ná, na vozi sváko! Azdaj bych sa s takú nezdaru netralágal peši. Šak by sa mi ludia smiali ida cestú, že jaký som já gazda, ked takého tchora tela mám! Šak kebych mu aj kolomaz bol dával, aj tak by nebolo inakšie. Pánu Bohu occu velebnému, nazareckému prissám, ani keby mi jakých pekných tisíc koruniek kdo dávál, aj tak bych neišiel peši s takýmto oným…! Medzi rečiami sváčko, čo ste pili?

— Ná, čo bych bol pil? Šak vieš, čo sa pije v Senici na lačný žalúdek, na včas ráno?! Vieš, že my starí, jaký liek už užíváme. Já som už dopil a mal bych sa podívat aj do jarmeku.

— Ná, šak sa ešče do vás, sváko, vmestí, ked si spolu upijeme. Já zaplatím a druhý ráz zas vy! — káše sa Ščeván gavaliersky.

— Nuž, tebe k vôli, vypijem ešče z pol deci, ale vac nyje, lebo bych trafél dobre nekúpit.

Rozkázali si, ponalievali, zazdravkali, vypili, dopili a pobrali sa každý svojím smerom do jarmoku. Sváko už z krčmy boli trocha informovaný o cenách, nuž nebolo im ťažko vyznať sa medzi svinským statkom. Najprv si dôkladne prezreli, čo predavači prihnali na trh a potom si vybierali. Výber bol snadný, lebo bolo mnoho tovaru na ponuk a dosť dobrého. Ich zrak utkvel na voze istého Prietržana, ktorý tam mal také dvojmesačné prasiatka, dve svinky a jednoho bravčeka.

— Ná, prítelko, začo to ništ v tej košine?

— Ked je ništ, nehajte tak, načo by vám to bylo! — znie odpoveď gazdu.

— No, no, šak preto sa nemosíš tak prdačit, ked ti akurátne nepoviem, že už som aj vačie prasce vidél, jako máš ty — opravujú sa sváko.

— Kúpte si vaččie, já predávám menšie a komu sa utrafia, kúpi si ich. Vaččie si nehám doma pre seba.

— Aj bych ta mál poznat — prihovárajú sa sváko. — Počkaj len, de ale máš tabulku! Ná, šak aj načo bych hu hladál. Neni si ty syn starého Juríka?

— Som, — odpovie gazda.

— Nuž tak dobré ráno a dobrého zdravia! — prihovárajú sa sváko a podávajú ruku gazdovi z Prietrže.

— Pán Boh daj! — znie odpoveď. Gazda nadvihne čapicu a podáva ruku sváčkovi k pozdravu.

— Ná, čos sa hned nepriznál, ty viselec! Tvoj otec u mna brával podešve i futro, ba čo to hovorím, ešče tvoj starý otec, daj mu Pánboh slávu večnú od mojeho otca kupovávál kože, šak aj mu bol ostál dlžen za dva páry duploviek, ale šak o tom račiej ani nespomínat, ked si ten dlh v testamente nevyrovnál. A oné, nech sa reku lepšie podívám na tý prasce…

Sváko pristúpia blíž k vozu, popľujú tri razy na prasiatka a zavolajú:

— Neúrokom! Pánboh požehnaj!

— Pánboh uslyš — odpovie majiteľ, Prietržan.

— Ná a šak aj čo bych mal ešče kde chodit? — vravia sváko, zrejme spokojný, že naťapili na také pekné tri prasiatka. — Kúpél bych, kebys mi ich správne pustél. Jako ti je ale meno?

— Pavel!

— Nuž, Pavle, kolko pýtaš za šetky tri?

— Štyristopadesát korún, alebožto dvestodvacetpět zlatých, lacnejšie ani o filier nyje!

— Nnno, to hovoríš ty! A ščil poviem ti já, že nie sú hodny ani tristo korún — vravia sváko.

— Ked nejsú hodny pre vás, budú hodny pre druhého. Nehajte tak, sváko! Nájde sa aj lepší kupec, jako ste vy.

— Nnno, šak bys sa aj nemosél zdráhat, ked máš pred sebú kupca! Tvoj otec bol poriadny človek, teda ber si príklad od neho. Ked sa ti krivdí, nemosím ich kúpit akurát od teba. Ty máš prasce a já peniaze! No neni tak, há?!

— Tak je, sváko, ale prasce sú dnes v cene a kdo ich chce mat, mosí si ich aj zaplatit.

— Nnno, počkaj. Ščil sa ta opýtam ináč: Ked si kúpim jedno, čo bys zan chcel, há?

— Sto korún!

— A ked si kúpim dve?

— Tristopadesát koruniek, jak jeden grajcar!

— Očúvaj, Pavle! Ty si tuším z Brezovej! Čo mi to za ceny hovoríš? Tak si teda kúpim po jednom prasiatku a zaplatím za každé sto koruniek a bude hotové.

— Och, to zas nyje — bráni sa Prietržan. — Týto prasce lebo predám šetky tri naraz, alebo dve spolu a jedno osobitne, ináč nepredám! Mne nesmie zostat jedno prasa, lebo párom lepšie žerú.

— Ahá, už vidím, kam mieriš, Pavle! Párom lepšie žerú a to ti mám aj já zaplatit. Si mi ty fajn futierko, ej veru si!

— Už som vám sváko povedal, že ked nechcete, nemosíte kúpit.

— Dívaj, Pavle, hovor múdre — dôvodia sváčko vážne, — nepýtaj také ceny do sveta! Do to jakživ vidél? Ty si ale nejaký fiktus! Des’ to len boževečný nabrál? Šak tvoj otec nebýval taký, ani starý otec! Mal bys byt, ke mne starému človekovi, trochu aj onakvejší, rovnejší a nechodit okolo spravedlivej ceny prasiec, jako pes kolo horúcej kašše. Ale vieš čo? Dám ti za ne rovných štyristo koruniek, alebo dvesto zlatých, abys nepovedál, že ich chcem zadarmo. Dáš-nedáš, kúpim si inde; šak je tu veru prasiec dost a to kapitálnych. Budeš banovat, to ti hovorím!

Po týchto slovách sváčko sa trochu stranou vzdialili od voza, sťa by ozaj chceli odísť, hľadať si prasiatka inde. Ale o chvíľu sa zas vrátili, obávajúc sa, že by im mohol dakto prasce predkúpiť. Vrátia sa teda k vozu, natiahnu ruku smerom k Pavlovi na plesknutie a vravia:

— Nuž čo, Pavle, dáš ich, alebo nyje, jako som ti povedál?

Gazda sa ale porád nejak okúňal a nechcel plesknúť na znak súhlasu; svákov ponuk sa mu zdal primalým. Nuž sváčko sa polepšili:

— Nnno, abys nepovedál, dám ti za šetky tri, tak jak sú, štyristodesat korún, ale vac ani grajcara. Už aj tak sú preplatené, ani nesmiem doma starej povedat, že som tolko platél, lebo by ma aj nebodaj vybila! Vac sú neni hodny!

— Od štyristoštyriceti sú neni! — vraví Palo.

— Ej, stovozových striel centvov žeravých ti pálelo do duše! Ty si ale tvrdá hus na šklbanie, Pavle! Ale ked už sme tu, teda, aby sme nejaký kšeft spraveli. Dám ti, Pavle, štyristodvacat, ale vac ani grajcara. Môhél bys mat aj rozum a nepýtat tolko a tak do sveta!

— Nuž viete čo, sváko, ked už ich chcete mat, zaplatíte mi na ruku štyristotricet koruniek a budú vaše šetky tri.

— Nech ho čert vezne, dám! — vravia sváko. — Ale ty platíš prepisné od pasu a oldomáš! Už sa aj budem bát príst s nimi žene domu, ked som ich preplatél…

— Dobre, ujednané, prijímam — súhlasí gazda. — A nech Pánbo požehná kupca aj predavača!

— Pánboh uslyš společne — prisvedčia sváčko.

Kupec s predavačom si pripleskli ruky, tak ako sa patrí na ich mozolovité dlane. Potom si sváko strčili prasiatka do vreca a vyplatili tržnú cenu Juríkovi. Zatým rýchle prebehli do nedalekej kancelárie manipulanta dobytčích pasov, ktorý pas na tri prasiatka prepísal na sváčka Ragana.

— Nnno, šak bys ma môhél čo len po Prietrž odviezt — poznamenávajú sváko. — Ej nú, šak kebys aspon len slovíčko povedál, že ma voláš sadnút si na vôz. Ty si mi jakýsi podarený huncút, ej veru si! Aj tvoj otec bol taký šibalisko. Šak som ho veru dobre poznál. Jeden ráz skoro ma s tehlu ovalél, ked sme za mladých časvov traja brezovskí mládenci osmŕdali sa v Prietrži za frajerkami. Ale oné: Medi rečiami aj by sme zabudli vypit oldomáš…

— Hned, sváčko, hned — ospravedlňuje sa gazda Jurík. — Len čo zapnem pobočky náručnému fuksovi a už aj ideme. Sadnite si do košiny, čo chvíla sme v šenku.

— Len zatáhni do Čáčovskej ulice — napomínajú sváko. — Tam sa dobre pije, ten šenkár má tam dobré modranské, samo sa pije. — A uvelebili sa v košine, jako sa patrí.

O štvrť hodinky zrieme našich jarmočiarov v šenku, ako si sedia za stolom, pred nimi litrová fľaša modranského vína a obidvaja „sekcírujú“ svákovu slaninu, čo im — ako vieme — ráno strynká v uzle zaviazanú odovzdali na cestu. Bečelovali sa priateľsky a popíjali si.

— Z týchto prasiec budete mat sváčko takých bravů, že ím páru nebude na celém okolí! — vraví Jurík.

— Nnno, chválíš den pred východom slnka, Pavle, alebo bych ti mal pripomenút, jako ho dosál neznáš, isté porekadlo, keré sa užívá často na Brezovej v takýchto prípadoch: „Dora čaká jitrnice a brav ešče v Lopašove“. To nám ostalo z tých časvof, ked sme ceckavé praščence chodievali kupovat do Lopašova.

— Namúdušu, že vám hovorím pravdu, sváko. Šak sa opýtajte našieho zemedelského inšpechtóra, kerý hovorél, že manka tým prasiatkám je z Berlína a otec z Londýna. To budú kapitálne prasce…!

— Nnno, leda tak — vravia spokojne sváko. — Len nech neni ani jeden z Čachtíc, alebo z Vrbového! To je tam nepodarená fálka! Stará by ma s nimi cúdela, kebych jej ich priniesél.

— Nemajte strachu, sváko! Tak je, jako som vám povedal. Ked by ste nevereli, opýtajte sa toho inšpechtóra. Vôn je od toho.

— Daniš, čis ho vidél? — zavznie od súsedného stola, kde sedeli zas Myjavci so Seničanmi a inými ešte jarmočníkmi.

— Ná, keho zas? — pýta sa druhý Myjavec.

— Henkaj teho „tatara“, čo oldomáš pije s Prietržanom. — A pri tom prvý ukazuje na sváka Ragana.

Myjavci boli už trocha nacenganí a preto tá ochota u nich k doberaniu si Brezovana. Ostatní im pri tom vďačne pomáhali.

— Bádanimam, jách myslel, že to je Brezovan a vôn to je tatar — vraví Daniš. A už to začalo, ale len tak, neškodne a medzi sebou; každý za svojím stolom.

— Ná, jakožináč, sám som to videl — pokračuje Juro z Myjavy. — Kerýsik Brezovan bol na čakanej v Pálfických horách. Už či tam bol ve svojem revíri, alebo len jako „ravšic“, neviem. Bolo to pod Klenovú. Áno aj strelel, nech som huncút, veru aj zastrelel… Aj zvera domu priniesli na Brezovú aj odrali, ale že čo ten zastrelel, to videli a zmerkovali, len ked už bolo potem, ked ho už niekerí, čo boli jakorieč v kompánii, už zjedli. Von to bol hrebec. Šak len zavolaj henkaj k temu tatarovi, že hrrr, hýýhehehehe…

— Daniš, zkus to ty, ty si smelší — posmeluje ho Juro.

Narážky Myjavcov spozorovali zavčasu aj sváko, aj Jurík. Rozumie sa, že provokácia tamtých ich nevyrušila, iba čo sváčko hlasom, ktorý bolo počuť aj za tretím stolom, vravia ku Juríkovi:

— Ná, či ty vieš, Pavle, jako voleli tajne na Myjave rychtára?

— Ked mi poviete, aj budem vedet — odpovedá Pavel.

— Nuž, voleli ho, to sa vie, tajne. Predseda volebnej komisie si každého voliča zavolál „dúverne“ k sebe a povedál mu:

— Daniš, poj sem! Pošuškaj mi, koho chceš za rychtára. Ná a tak ho aj s pomocú božú tajne vyvoleli.

— Hýýhehehehehe, hýýhehehehe! — ozýva sa od druhého stola, až to bolo nápadné ostatným jarmočiarom v krčme.

— Nuž a to viete, sváčko, že na Myjave kopaničiari sa ukrutne bečelujú s meščanmi.

— Niečo bych aj mál o tem vedet — poznamenajú sváko, ale zas tak, aby ich počuli aj tam tí, pri druhom stole. — Viem na príklad, že kopaničiari sa natahujú s meščanmi, kerí majú vac cirkevnej dane platit. Kopaničiari chcú silú-mocú platit vac, jako meščania a velice sa hnevajú, že kurátori nechcú od nich zesyp prijímat v takej výške, jako oni chcú platit. Počul som aj to, že myjavskí kopaničiari za ten živý svet nechcú si vypustit štátu svoje cirkevné školy…

— Abych vám len krátko ukázal — pretrhne v reči Pavel — čo som já tak začul na Myjave. Meščan kričí na kopaničiara:

— Kopaničiar, otrč nohu! — a na to povie kopaničiar:

— Neotrčím, prissám Bohu!

— Nalejem ti plnú botu! — dobíja zas meščan.

— A já ti hu otrepem o hlavu — odsekne mu kopaničiar.

— Hýýhehehehe, hýýhehehehe! — ozve sa zas od súsedného stola, kde spoločnosť začína čo ďalej dostávať naružovatelú náladu. Sváko sa tým smerom ani za svet neobzrú, iba diškurujú s Prietržanom, ale dosť hlasno:

— Pavle a ty poznáš Turolúčanôv?

— Jakožináč! „Zabijem ta kúlikem a prekolem ta krivákem“ — vraví ochotne Pavel a dodáva: — Sváčko, ale aspon Seničané by si vás nemali dobírat a Skaličané im v tom pomáhajú, hladte len na nich!

— Syn môj, Seničania? Tí „pulvídňané“, čo sa držia „hore groš“ a Skaličania, čo majú „trýsku za uchem“ — takí sú krátki na Brezovanôv. Tí nás nedohonia nikedy! A upime si, Pavle, aby sme si dali ešče naliat, pokál sme tu a čo nás je po tamtých viselcoch!

— Tak je, sváko, aj já tak myslím — prisviedča Pavel. — Ale čo vidím: Tam sa rehocú na vás aj niekerí Bukovčané, čo sejú „repku suatkú, jako med a tustú, jako bot“. Nech som huncút, tým by sa patrelo najmenej smiat, lebo šak, keby nebolo Brezovej, nemali by poslednej počty, chyma v Kyripolci, kdze svine kujú, alebo hen v Šelpicách, kdze rozum merajú, ale jak sem čul, od prevratu ho už vážá na kilá…

— Vieš, synku, to v nich už to pálenčisko hovorí, lebo ináč sotvaj by sa opováželi takto do mna, precca staršieho človeka, zadrapovát. Bukovčania, hm, asnaj vieš, jako sa shovárali dvá z nich o ohni. Poviem ti to, čuj: „Marcin, bús’ tam, kde tý dochovice horeuy jak tá suáma? Já to prisabohu bú, aj s tým naším psem; tak sme sa smáui. — Ná, šak čo sa máme s nimi natahovat. Zaplat Pavle a idme domu.

Jurík podľa tržnej dohody zaplatil oldomáš a obidvaja vyšli z krčmy von, sadli do voza a uháňali k domovu. Smiech tamtej spoločnosti sprevádzal ich až k vozu.

III

Jurík priviezol sváčka aj s prasiatkami do Prietrže, odtiaľ ale museli sami cupkať s nimi na Brezovú. Nuž kráčalo sa im s nimi veru všeliako. Prasce boly už aj lačné, nuž pod chvíľou sa to-ktoré mrsklo vo vreci, alebo robily nezbedu všetky tri, takže ich sváčko aj priateľsky napomínali:

— Nále, vy mršiny jakési, neni ste ticho! Šak ma aj umordujete, šak kdo to len vidél také mrvenie v mechu.

Ale sváčko to len tak, aby sa nepovedalo. Oni boli kúpe zrejme radi a preto ich napomenutia nebraly vážne ani prasiatka. Časom sa aj obzreli stranou, či dakto známy nejde za nimi, ktorý by im zas pomohol prasce odniesť, ale veru práve teraz „čert nikoho neniesél“ a tak sváko sami „dotehneli“ prasce domov. Tam ich strynká boľastne vyčkávali. Akoby aj nie? Veď tento svákov krok bol veľavýznamný.

— Ná, kúpél si starý, čo? — vítajú strynká sváka za humnami.

— Ná, šak poj domu, budeš videt — znie odpoveď. — Šak som sa aj veru najednál a naunúvál dost. Kúpel som ho od istého Juríka z Prietrže, šak si asnaj poznala jeho otca, ešče mi je dlžen za futro. Jednál som sa, až ma huba bolela. Bol vôn taký tvrdáčisko a snád ma aj chcel ošmeknút, ale mne cez rozum neprejde…

— A kolkos’ za ne dal, há?

— To ti až doma poviem, ščil len poj, dáme ich do krmlíka a potom, ked ich budeš videt, pýtaj sa na dalšie — vravia sváko povedome. Potom poodišli ku chlieviku, v ktorom bolo nastlanej čistej slamy a hrantík vymytý, steny pekne vápnom vybielené. Sem prasiatka pozorne vysypali z vreca.

— Ach, neuročné — chvália strynká — šak sú jako gulky!

— Nnno, najprv ich tri razy popluj, jak sa patrí, abys ich neuriekla! — napomínajú sváko. — A mohla bys im dat aj trochu mliečka, lebo sú veru hladné, čo myslíš!

— Už bežím, starý, už bežím — ospravedlňujú sa strynká a cupkajúc do kuchyne, ešte idúcky dodávajú: — Ná, šak som s tým už rátala, prichystala som im veru, aby neboly hladné.

O dve minuty dobehnú strynká s hrncom mlieka, prv sa ale spýtajú sváka:

— Ná, starý, či im ho môžem dat? Len čo som podojela, je ešče teplé; aby sa im reku niečo nestalo!

— Si ty ale Dora — odseknú sváko, — asnaj im mám kúpit „ajskasnu“, aby sa im žrádlo chladelo, há!?

— Na šetko sa paprčíš! — bránia sa strynká. — Čo sa ta asnaj ani opýtat nemôžem, ty oný, čo si!

— Nnno, už ma len tak necúd a daj pozor, aby ti niekeré prasacko nevyskočelo.

Obidvaja Raganovci postáli si pri prasiatkach a sledovali, ako si pochutnávajú na mlieku. Medzi tým si strynká všimli aj pohlavia nového „statku“ a trochu rozčarovaná vytýkajú svákovi:

— Ná Sanko! Už tam nebolo vac sviniek, ked si tak pilne hned dve kúpél?

— Bolo aj vac, ale sa mi takto netrafovaly. Brafkvov bolo tento raz mene a kde by aj boli bývali, boli jak rukavice, také nijaké; šak tým ani chliev nepošpatím. Už len nehundri, vydaria sa aj svinky, niekedy lepšie jak brávek.

— Nnno, šak já už ništ — poznamenávajú strynká. — Šak bár bys mal ty pravdu. Budeš videt, len ked sa začnú obidve húkat…

— Aj temu sa dá pomôct, neboj sa! Dáme ich vymyškovát a bude to zas dobre. Ale máš dobrú fálku, na to sa dívaj, ty Dora, čo si! Vôn ten Jurík hovorél, že to sú jakésik nemecké svine, lebo otec im bol z Londýna a mater z Berlína. Teda to mosí byt fálka akurát!

— Och lachko — odpovedajú strynká ticho, pri tom ich oči spokojne spočívajú na prasiatkách, ktoré sa nažerkaly a každé hľadalo si dieru v slame, aby sa uložilo. — Len jedno mi nejde na rozum, že jako môhly tak z daleka príst až do Prietrže a neprišly aj na Brezovú a kdo ich na to mál, aby sa takto otec s materú stretli jeden z Londýna a druhá z Berlína a ostehli sa hen v Prietrži?

— To som sa toho Juríka zabudél opýtát — vravia sváko. — Vidíš, to bych aj sám rád vedet, že kde sa takto spopácali. Ej nú, ej nú, že som sa ho neopýtal, šak veru času som mál k tomu dost!

— Veru, to je už tak, ked já s tebú niekde nejdem, rozum si doma necháš. Na takú vec sa máš friško opýtat!

— Druhý ráz mosíš zas se mnú — odpovedajú sváko. — To je nyšt bez ženy! Nnno, ale netrat dúveru a vychovaj z prasiatek veliké kusy, stará, aby sme mohli aj niekeré z nich predat.

— Daj to Pánbo — súhlasia strynká.

A tak strynká chovali prasiatka, ako len najlepšie vedeli. Však čo im len toho cmaru a srvátky každého týždňa narychtovali! Mali ho hojne, veď sa im dve kravky otelily, nuž zbylo ho hodne doma. Dávali pozor, aby daktorá ostrozraká súsedka neprišla sa podívať na prasce a nebodaj ich neuriekla. To tak býva a potom je prasa v čerti; sú veru aj dnes ešte všeliakí ľudia. —

Sváko sa kochali v prasiatkach, ako pekne rástly, ako na nich pribývalo. Nikdy s takou chuťou neviezli jačmeň do mlýna šrotovať, ako teraz. Vedeli, čomu k vôli ho vezú, že skŕmený prasiatkami vyplatí sa im niekoľkonásobne.

Kým boly prasiatka malé, strynká im vše zabarili žihľavy. Od tej dobre troví, menovite keď sa im podáva na čas a s otrubami. Aj malým húsatkám sa dáva žihľava. Krom toho chodievali do poľa, kde v zemiakoch a na medziach natrhali pupenca, lobody a inej buriny, ktorú prascom dávali pod chvíľou. Raz sa aj Jurík z Prietrže prišiel na ne podívať, keď mal nejakú robotu na Brezovej. Chcel sa presvedčiť, ako sa ujala na Brezovej jeho fálka a bol na ňu veru pyšný a sváko i so strynkou zas spokojný, že tento obchod sa im dobre vydaril. To sa vie, že túto príležitosť na fleku zapili u Tvarožkov.

Cez leto sa prasce vyklubaly, ani Raganovci nevedeli, že ako. V každom gazdovstve musia byť chované ošípané, lebo veď ináč by tam sotva malo čo skonzumovať odpadky v kuchyni a pomyje. Toho roku i jaseň bola pekná, teplá, na poli rástlo dosť zelín a kdeakej buriny, ktorou strynká ďalej starostlive pokrmovali prasiatka. Hej, ale jednoho dňa prišli celá ustrašená od krmníka. Bežia „hupkom“ hore nálepom a volajú na starého:

— Nále, Sanko, nále, nepovedala som ti, keds’ ich priviezél! Tu to máš, ani bys neuverél, že je to už tu!

— Ná, čo pre pána Jána, čo sa stalo?

— Šak sa len chod podívat, svinky sa už húkajú, ani žrat nechcú a pri nich ani ten brávek sa nemože nažrat, nenechajú ho.

— Hm, to by sa mi zdalo trochu priskoro, — dumajú sváčko. — Nebodaj si pomýlely kalandár, potvory, nezdary delenjaké. Mosím sa podívat na mršiny! — A s tým odišli sváko ku chlievu. Otvorili si ho a tam veru videli, čomu sa nepotešili, lebo keď sa svinky „húkajú“, je koniec ich krmeniu, nepriberú na seba nič. A svákovi sa ani nesnívalo, aby si ich boli ponechali snáď na plemeno. Tu bolo treba rýchle jednať; tak, alebo onak.

— Stará, poj sem, de si? — volajú sváko na strynkú.

— Tu som, čo chceš? No, vidél si?

— Veru vidél a mosíme čosik s nimi robit. Na plemeno ich nechcem, tak ich dáme vymyškovat. Akurát som tu dneskaj videl tých majstrvov z Prostejova, zavolám ich, nech to spravia a bude pokoj.

— Ale oné, starý, já sa bojím, že sa im ešče niečo stane v týchto horúčavách. Keby potvory boly dočkaly, lež bude trochu chladnejšie! — namietajú starostlive strynká.

— Nezúfaj, stará — obodrujú si sváko svoju lepšiu polovičku. — Nejako už len bude. Jakáž pomoc! Prišlo to na ne ščil, nepomôžeme si.

Sváko skutočne priviedli myškárov, ktorí svinky vymyškovali. Strynká sa na to, pravda, nemohli dívať, len po strane sa obšmietali a ľutovali chudiatka až ich sváko zahnali do domu, lebo pri takej práci, stejne ako pri zabíjačke, neslobodno ľutovať, lebo sa práca nedarí, ako by sa patrilo.

Táto operácia na čas hodne zarazila vzrost sviniek. Aj veru opadly znateľne, kým sa vyliečily. O dva týždne boly zas svoje a usilovne doháňaly vo vývoji, čo zameškaly. Následkom toho aj strynká boli zas veselšia a usmievali sa aj sváko. Tento sa chodili denne aj desať ráz dívať na prasiatka, vše im pohodili trocha nejakej zeliny, alebo ďateliny a pri tom nezabudli ich každé tri razy popľúvať, ako sa patrí na správneho hospodára.

Ej, ale raz len prestal brávek žrať. Prvá to spozorovali strynká a za čerstva bežali s raportom svákovi, ktorých takáto správa veru nebárs prekvapila. Podívajú sa na bravka, ohmatajú mu uši, či má teplé a veru mal, a to je príznak nejakej choroby. Zamrzelo to sváka veľmi. Akoby aj nie, po toľkej radosti! Ale, aby sa nepovedalo, zašli sa poradiť k súsede, čo tu robiť, ako brávkovi pomáhať. I sám vedeli vo všeliakých neduhoch statku pomôcť, ale teraz im vypovedala poslušnosť všetka dovednosť a rozumy. Súsedy nebolo doma, preto k večeru poslali k nej zas strynkú, aby sa tá opýtali, ako pomôcť prasaťu.

— Nále, Kačo! Prosím ta pekne, nevieš, čo by som mala dat tomu praščisku, prestalo nám žrat. Také je nijaké, jako by ho bol niekdo ovalél. Uši má teplé, chvôstik ovisnutý, horúčku má, to vidím, je smutné, nežere a len furt stojí v jedném kúte…

— Nuž, opáč takto, Judka, — vraví súseda. — Tu hla máš týto korienky, tý dobre roztlč, daj do hrnca uhlia, týchto korienkvôv na to a tým ho pokúr, ale múdre, abys nepodpálela krmlík. Nnno a potom ti dám tod uhlíkovej vody, reku jak by ho trafél niekdo urieknut, abys ho túto poliala. To šetko mosíš ale zavčas ráno urobit, pred východom slnka.

— Urobím, Kačka moja, urobím — sľubujú strynká, — len keby niečo pomohlo, šak sa ti potom odplatím, až budeme zabíjat k Novému roku. Dobre sa maj a dakujem ti, lež sa odslúžim.

— Dačne, Judka moja, já myslím, že sa ti brávek z toho vylíže — vraví súsedka Kačka.

Strynká odídu, ochkajú na všetky svetové strany, stenú, takže ich ani sváko nevedeli prehovoriť a utíšiť. Sám boli hodne dešperátný, videli, že prasa dostáva po bruchu červené fľaky, čo bolo príznakom červienky. Nedali sváčko nič na ženské lieky, lež bežali rovno po okresného zverolekára, aby prasa zaštepil proti červienke. Ten aj prišiel, zaštepil všetky tri, ale brav predsa len zdochol na tretí deň. Zverolekár prikázal ho zakopať. Ale sváko veru z masti navarili si mydla a veru kapitálneho. Mäso, pravda, zakopali a Cigáni si ho ešte tej noci vykopali, uvarili a požili a nič im veru nebolo. Čert vie, aké to majú žalúdky!

Ztrata brávka veľmi mrzela strynkú, ešte väčšmi, ako sváka. Tá sa nevedeli ani dosť vynaponosovať súsedkám a známym, aká že ich veliká škoda stihla uhynutím brávka. Škodu túto usilovali sa čím skôr aj effektívne si vynahradiť. Akonáhle dostavily sa chladnejšie jasenné dni, začali svinky prikrmovať sporejším krmom. Po spoločnej porade so svákom ešte pred Všech svätými odpredali jednu svinku mäsiarovi. Dostali za ňu až Kčs 6.— za 1 kg živej váhy. Keď videli peniažky na ruke, strynká sa trocha spokojili a zabudli na stratu, akú utrpeli uhynutím bravca. Pravda, pri tom si vše ešte pre seba vykalkulovali, že koľko by boli dostali, keby boli mohli odpredať dve prasiatka, takto svinku s bravcom naraz. Bolo by to bývalo iste viacej peňazí. Ich námaha s chovom prasiat bola by tu lepšie honorovaná, ako takto. Nu, jakáž pomoc; keď neprší, nech len klapká, vraví sa na Brezovej.

Raganovci sa teda usniesli, že ako každoročne, i teraz si zabijú pred Novým rokom prasiatko. Strynká sa teraz zvlášť intenzívne prichytili k dokŕmeniu ostavšej im svinky. Sváko dali zošrotovať kukurice (celú nechcela žrať, potvora) a svinka priberala na seba denne, až ju bolo radosť pozerať. Trocha síce zprvu zarazila v žraní, keď jej zmizla sestra, ale potom zas prišla do toho a žrala ďalej. Po Vianociach, akoby naschvál, prestávala žrať. Bola už pretučnelá, ledva videla a ledva sa hýbala. Akoby si sama bola vyrátala dobu, do ktorej musí dosiahnuť najvyššie docieliteľného stupňa tučnoty, kedy je konec, vtedy treba prasa zabiť, lebo… nežerúc, samo začne tratiť na váhe i kvalite.

A tu už u Raganov začali robiť slávnostné prípravy k zabíjačke. Však bolo čomu k vôli! Lebo veď zabíjačka je na Brezovej ešte vždy vítanou rodinnou udalosťou, ku ktorej sa spravidla schodí celá rodina. To je — mala by sa schodiť, a hnevá sa ten člen bližšej i ďalšej rodiny, ktorého by nepozvali na „kárminu“. Nik sa nepýta, ako prišiel ku vykŕmenej svini ten, kto ju zabíja, čo stálo námahy, kým si ju gazdiná takto dochovala. To sú všetko veci vedľajšie, na ktoré pri zabíjačke nik neni zvedavým. Aby boli „vlci sytí aj ovce celé,“ robieva sa to obyčajne tak, že tým, ktorých sme nepozvali na karminu, pošleme druhého dňa „výslužku“, plný uzel čreviek, jaderníc i kus sviečkovice, aby sa videlo, že „máme mores a vieme, čo sa patrí“.

Ku zabíjačke aj sváko museli si zavolať niekoho, kto by im to „spravél“, to je — prasa zakľal, „roztrandžíroval“ jaksapatrí a aj „čerievka“ nadial. Ale koho zas zavolať? Koho z toľkých mäsiarov brezovských, aby sa ani jeden nenahneval na sváka, že ho nevolali? To je aj na Brezovej problém.

Na šťastie prišiel ku svákovi Martin Grnáč z Baranca poradiť sa o čomsi. Možno, že aj nemal ozaj pilnej práce u sváka, ale že ich mal rád a išiel okolo, nuž vošiel, porozprávať sa večer so sváčkom. Sú oni predsa starší, skúsenejší a potom už len vždy ponúknu hosťa dobrou brezovskou slivovičkou.

— Nuž, čo povieš Martinko na nu, šak hreje akurátne, čo? — pýtajú sa sváko labužnícky Martina. — Šak veru aj mosí byt kapitálna! Ved som si hu mesiac šanovál, aby mi hu kdosi neponkél.

— Ej veru je, sváčko — prisviedča Martin. — Takej neuvaria ani v sedmi chotároch. Dobre ste hu opatrovali, nech som huncút!

— A oné, Martinko! Aj by som sa ta tak niečo opýtal — pokračujú sváko. — Si tak trochu priučený masiarčine. Medi rečiami reku, či bys nám to prasiatko chcel zabit? Nemám veru koho zavolát. Pred tým mi chodievál ten Reptôv ze Štverníkvôv, no šak si ho iste poznál. Ale potom zpyšnél, popánščél sa, už mu to nevoná. Já takého viselca zas nemám rád, volentiera. Takému nevoná sedliacka zabíjačka…

— Ná prečo nyje, prídem sváčko, ale len v sobotu — vraví Martin. — Zajtrá zabíjám u Tolarôv, pozajtrá u Ježišôv, tak v sobotu by sa mi to šiklo k vám, akurát.

— Nnno, nedbám, bár aj v sobotu, len teda mosí to byt isté, lebo šak sa mosíme aj nejako pripravit, jedno druhé prichystát. Tak len príd Martinko, šak vieš kedy, tak okolo polšiestej by bolo na čase. Tedy sa už dobre vidí.

— Ale sváko, jesli je prasa tažké a silné, bár by ste sa volali chytit ze dvoch chlapôv, aby nám neutieklo, jak hen Ščevánovi Nemcovi, utieklo mu veru aj s masiarom…

— O to už nemaj strach, Martinko, já to zarídím.

— Koryto, retiazky máte doma, alebo bych ich mal já niekde obstarát? — pýta sa Martin starostlive.

— To už len nechaj na mna — uspokojujú sváko Martina. — Šak asnaj nezabíjame prvý ráz! Viem čo sa patrí!

— Tak s Bohom sváčko, — odoberá sa po chvíli Martin, keď si bol na cestu „džungél“ ze tri kalíšky slivovice, „kerá napráva, aj na cestu ukáže človekovi“.

— S Pánombohom chod! — odpovedia sváko naraz i so strynkou.

IV

V piatok pred zabíjačkou bol veľký šum a shon u Raganov. Strynká snášali zo „sklepu od Ivana Gavoru“ všetko možné, čo treba ku zabíjačke a menovite ku prípravám a konzervovaniu mäsa. Priniesli rýžu, pohanku, krúpy nie, lebo tých sváko boli pred týždňom namleli v ktoromsi mlýne na Holeške. Maderánkové plevy, mletej soli, korenia, zázvoru (tohoto bolo treba hlavne do hriateho, z ktorého muselo byť vopred aspoň dva litre prihotovené, aby si chlapi ráno upili na posilnenie i na pretretie zraku) a rôznych náprav iných, aké sú potrebné pri zabíjačke.

Aj sváko mali zvláštne úlohy s prípravami. Najprv museli narobíť špajdlíkov na črevká, jaderničky a „presburšt“. Ich povinnosťou bolo prihotoviť pijatiku, koryto, retiazky, popol, živicu, lyžičky, škoblu na holenie prasaťa, polienka pod koryto, aby sa nehýbalo, viazanicu suchej slamy na opaľovanie. Ich povinnosťou bolo ďalej postarať sa, aby boly nabrúsené nože i sekáč ostrý.

Hrnce a iné nádoby si obstarali strynká. To patrilo im, lebo veď chlapi iba čo zakľali prasa, vyčistili, vybálili, rozsekali, nadiali črievka a jaderničky, na konec zasolili mäso, ktoré malo byť potom údené. Teda tuná si strynká museli prichystať ďalšie koryto na mäso a hrnce na masť. „Rožky“ a „strekáč“ na nadievanie čreviek, jaderníc a klobásiek — donáša si každý brezovský mäsiar sám. Daktorý si nosí aj nože a sekáč svoj vlastný, lebo je naň navyknutý.

Sváko mali narobiť špajdlov, ale nebolo napochytre po ruke šindela. Tu sa sváčko obzreli na všetky strany svetové, či sa nepovaľuje za humnami nejaký príliš zvedavý chlap a rozbehli sa rovno na lúky, ku novému gátoru. Tam vytrhli zo strechy štyri nové šindele, strčili ich pod kabát a bežali s nimi domov. Doma si sadli strynkej ku „šporheltu“ a tam rozkáľali každý šindel na drobné prútiky, z ktorých potom „vyšpulírovali“ špajdle. Zaviazali ich pekne do sväzku a dali na pec vysušiť, aby boly akurát, keď zajtra príde mäsiar.

Na podržanie prasaťa zavolali si sváko zaťa Ščevána a jeho kmotra Chrábora. Obidvaja boli silní chlapi, s ktorými veru prasa neutečie. Strynká si krom dcéry Judy zavolali ešte súsedinu Kaču, aby pomohla vyprať črevá na potoku. Krv mala chytiť do veľkej misy Juda.

Večer už svinke nedali žrať, aby sa vraj vyžila a mala prázdne črevá, až sa jej príde rozlúčiť so životom. Strynká dnes ešte napiekli kadeakých koláčov, zázvorníkov a trdelníkov, aby to mali všetko hotové ku karmine. Nedajbože, aby aj to museli zajtrá ešte piecť, keď bude inej roboty „presprissámbohu“.

Sváčko večer si ochutnali jak hriate, tak aj borovičku, slivovicu a tiež aj vínko, čo si dali doniesť od Tvarôžkov, ktorí ho zas dnes práve priviezli z Modry; ešte ani neni akurát ustáte. Však sa ono ustojí do večere.

Neskoro večer ľahli si spať Raganovci. Vlastne nedalo im ani dobre zaspať. Boli síce ustatí, ale starosť o zajtrajšok, ako to všetko dopadne — nedalo im dobre usnúť. Spali len tak ako zajac. Ráno o 4. hodine už boli hore sváčko i strynká a pokračovali v prípravách jak v kuchyni, tak aj vo dvore a všade. Sváčko, to sa vie, starostlive ochutnávali hriate, borovičku a slivovicu, či sa reku „nezkazela“, aby sa reku neblamovali pred mäsiarom a pomahačmi. Nu, ale zbytočné boly všetky obavy, všetko bolo pri starom, dobré a rezké, až sa v očiach iskrilo.

O piatej založili oheň a zohrievali vo veľkom kotli vodu, ktorou treba prasa obariť, aby s neho snadnejšie sliezly štetiny. Sváko hodili do ohňa aj nejaké železá, aby sa rozžhavily, keď bolo treba v koryte vodu ohrievať. Sluší sa totiž vedeť, že keď sa prasa súčasne na každom mieste náležite neobarí, nepustí srsť, menovite nie na miestach, ktoré sú vlhké. Na príklad, ak prasa sedávalo v mokrom, tak štetiny so sedadiel mu ťažko idú s tela. Tu už z pravidla len opaľovanie pomôže.

Mäsiar aj chlapi prišli presne o pol šiestej. Poneváč voda ešte nebola dostatočne vrelá, nuž počkali, sadli si na pozvanie svákovo v izbe a popíjali si, veď čo by aj boli iného robili? Títulov bolo dosť na pitie. Jedon pil na pretretie zraku, druhý, aby lepšie videl, tretí, aby sa zabíjačka vydarila a sváko popíjali jaksi z povinnosti, lebo museli odpovedať každému aspoň len slovami „Pánbôh uslyš, společne, nech slúži aj tebe, spoločne nech slúži šetkým, dal by Pánbo“ atď., ako kto vyniesol prípitok pred tým, lež vsúkol do hrtána kalíštek pálenčiska. Zabíjačka bez toho nemôže byť.

O chvíľu strynká hlásili, že voda už začína vrieť. To bol povel, aby sa chlapi pohli, každý so svojím nástrojom vyšiel von za svákom, ktorý viedli karavanu smerom ku chlievu. Juda s misou a varechou cupkala nesmele sa touto smrtiacou výpravou.

Keď sváko otvorili chliev, ostatní traja pomahači s mäsiarom zhýkli nad zvlášť silným a dobre vykŕmeným kúskom, aký tam grofkal na nich z chlieva.

— Ná a šak čím ste ho len, sváčko, kŕmeli, že je také, jako válek, ale ten, od tých válcvov, čo nimi ščil cesty valcujú! — čuduje sa Martin, takto „pán majster“, tak ho totiž titulovali všetci pri tomto výkone, — že čo prasiatko nebodaj žralo, keď je také gulaté. — Asnaj ste mu dávali kukuričné pagáčky ze smatánku a s pomarančovými kvôrkámi.

— Nuž, veru chovali sme, jako a čím sa len dalo — vravia sváko. — To viete, fálka to bola jaksapatrí a moja stará, tá si na to už dozre a dá si akurát záležat.

— Jurko, Juro, poj sem, poj sem — zavznieva z kuchyne strynkin hlas za súsedovým chlapcom, ktorý si tiež privstal, aby videl nevšednú událosť, zabíjanie prasaťa. To isté urobily všetky deti u súsedov horných i dolných, lebo včera večer už bolo verejnou tajnosťou, že u Raganov zabíjajú.

— Jurko, Juro! Opýtaj sa manky, či im nezostalo od lonejšiej zabíjačky maderánkových pliev. Zabola som si kúpit včera a dneskaj už nemám času bežat do sklepu k Ivanovi Gavuréch. Že by mi reku poščali, do žebráckej kašše, šak im hu vrátim… Chod, opýtaj sa!

Chlapča bežalo a zabíjači pri chlieve ešte stále sa radili, ako dostať mašku von. Sama na volanie svákovo nechcela, akoby bola tušila, že ide na popravište. Keď sa jej všeliako prihovárali, iba čo im ležerne zagrofkala, ani čo by chcela naznačiť, že si veru nepraje takejto vzácnej návštevy.

— Martin, asnaj bude treba štranček jej priviazat na nohu a tak hu vytiahnut z chlieva, podobrotky veru nepôjde! — poznamenávajú sváko.

— Ná, jakožináč, štranček je dobrá vec, šak som si ho aj doniesél, ale niekdo by nám tu mál krv chytit.

— Ščeván, chod do kuchyne, aby sem hupky bežala Juda s misú a varechú, chytit krv; čo sa desik ondie, ked má tu byt…!

Pribehla Juda a čakala, kým chlapi vytiahnu mašku z chlieva, ale tá sa bránila, nechcela von za živý svet. Dalo im to veľa práce, kým ju vytiahli a kvičala, ani čo by ju boli drali. Konečne ju dostali na miesto, kde mala byť zakľaná. Hej, ale teraz nastala patália! Sviňu nemohli svalit na zem, tá mala sily aj za päť chlapov. Tri razy ju svalili a tri razy ona shodila so seba chlapov, ba jednoho aj na chrbte po dvore ponosila, takže sa mu smiali decká i starí, sbehnuvší sa s okolia zevlovať na zabíjanie u Raganov. Nakonec sa Martin, majster, lapil rozumu. Vzal sekeru, ovalil sviňu po hlave, čím ju omráčil, takže potom ju bolo snadnejšie povaliť na zem a pichnúť jej dlhý nôž pod hrdlo do srdca. Krv silným prúdom vystriekla do misy, až sa Juda zľakla, div jej misa nevypadla z ruky a vidiac posledný zápas svinky, začala ju ľutovať:

— Oooch, chudiatko, ked sa tak mosí trápit…!

— Mlčíš, ty Dora sprostá! — osopia sa sváko na Judu, chuderu, ktorá od ľaku zabudla, že má držať misu tesne pod ranou prasaťu a striekajúcu krv usilovne miešať, aby sa nesadla.

— Ná, mala byt ministrom, nezabíjali by sme hu — ozve sa aj Martin celý dopálený, že sa mu tu kto opováži prasa ľutovať. — Také orácie! Já som myslel, Judka, šak sa nenahnevaj, že si už dost na mieste, že si múdrejšia. Kdo to len boževečný jakživ vidél, lutovat prasa pri zakálaní!

— Ná, šak už nyšt, já to len tak — omlúva sa Juda. — Jakosik sa mi vyšmyklo zo zubvov. Nu, pritrafí sa, aj krivý sa potkne!

— Veru potkne, ked sa nedíva na cestu — dodávajú sváko. — Ná, šak ked nevidí, nech si vezne oči do ruky.

Medzitým sa maška nadobro rozlúčila s týmto hrbatým svetom a jej teplým chlievom. Keď už ani kvapky krve nevypadlo z rany, Martin strčil svini do rany vechet slamy. Sváko aj so zaťom skočili pod šopu, vytiahli odtiaľ už prihotovené koryto, na ktorom boly prehodené dve retiazky, pomocou ktorých prasa obracali v koryte, vo vrelej vode obarené. Martin si hneď pripravil staré lyžice, škoblu na čistenie prasaťa, Juda priniesla z kuchyne živicu a popol.

Štyria chlapi opreli sa do mašky a vbatolili jej mŕtve telo do koryta, najprv dolu bruchom ležiace. Nohy pekne vytiahli do predu a na zadok, aby boly aj ony správne obarené vrelou vodou, ktorú prinášali z kuchyne Martin s Judou. Sváko medzitým posypali svinku živicou a popolom. Na to Martin nalial vrelej vody a chlapi sa hneď prichytili škriabať lyžiciami a škoblou so svini štetiny. Išlo to, kde mávala suché telo, ako je na chrbáte a svrchu na slabinách, ale horšie tomu bolo na paprčkoch a dolných časťach nôh. Tu chlapi niekoľko raz svinku obrátili retiazkami v koryte, posypávali jej tieto časti živicou, ale nie a nie pustiť. Štetiny nešly dolu ani keď sa do nich oboril Martin škoblou, ktorá bola pomerne dosť ostrá.

— Vidíš, Juda?! Ty Dora fazulová! To je preto, lebo si hu lutovala — domlúvajú sváko svojej dcére. — Múdre si to urobela, ej veru múdre! Ba škoda, že hentú svoju hlavu nosíš na každý den! Já bych hu brál len na sviatek.

— To sa, sváko, už len opálit mosí! — poznamenáva majster Martin. — Probovál som ho zvončekami, ale nejde to.

— Nuž, čo robit? Nejako to už mosí íst dolu. Tak je to, ked sa baby zamiešajú do zabíjačky a lutujú prasa.

Kŕdel detí odvážil sa už aj blíž ku korytu a každé decko chcelo videť celé prasa a menovite sa tešilo, keď ho budú opaľovať. To neni každodenné podívanie. Sváko decká kde-tu aj odohnali od koryta, lebo sa im plietly medzi nohy, ale to neosožilo. Decká nešly veru, ani keď ho mnohé vlastná mater volala.

Zatým Martin vytiahol dva pevné drúky zpod šopy, na tie si svinku hneď z koryta naložili. Sváko už mali v humne pripravenú otiepku slamy, dobrej režnej, urovnanej, aby bolo možno prasa snadno opaľovať. S jačmennou slamou u nás neopaľujú.

Tak prasiatko o chvíľu vidíme v humne Raganéch, ako si pekne ležká na slame, v pysku má zastrčený vechet slamy a celé telo má obložené tenkou vrstvou slamy, aby oheň zachytil každú časť. Martin, jako majster, slamu zapálil. Oheň vyšľahol hneď do výšky, slama zapraskala a detí sa sbehlo ešte viacej. Ba pribehli aj starší; boli zvedaví, čo zas za kus vychovali u Raganov. S chumáčom slamy Martin i sváko vše poodišli ku hlave, pysku, ušiam a paprčkom, aby tam zvlášť pečlive opálili miesta, kde nesliezly štetiny. Potom svinku obrátili a zas opálili na bruchu, takže potom už bola po celom tele barvy bronzovej. To sa vie, že i pri opaľovaní treba dávať pozor, lebo keď dakde dlhšie pridržíš oheň, prepáliš kožku, praskne to hlboko až do masti a takáto prepálenina nijako nezdobí šikovnosť patričného mäsiara. Nuž, u Raganov sa dačo podobného ani teraz nestalo.

Keď bola svinka náležite opálená, preniesli ju kúsok ďalej. Sváko už tam prihotovili dvere s maštale, na tieto svinku položili, aby bola na suchom a dala sa snadnejšie „roztrandžírovát“. Prv ale, kým ležala svinka na pálenisku, zavolali sváko na malého Ščevána Jurču:

— Nále, Ščevánko, nále, pojsem, poščaj mi tvojeho noža, čo ti vykúká z vačku, nech, reku oprobujem, či sa maške dobre upiekél ten chvostík…!

Chlapec sa sprvu zdráhal noža požičať. Nakonec sa dal nahovoriť a požičal. Hej, ale nožíka od razu nebolo. Zmizol nadobro.

— Nále, nále, ludkovia moji — lamentujú sváko od razu — šak sa mi desik podél ten nožík a šak som ho tu len ščil akurát mál! Kde ho čert odniesél? Či to len svet vidél jakživ, aby sa tak prepádél z čista jasna! Ej nú, ej nú! Škoda nožíka!

Pribehol aj majiteľ noža a lamentoval tiež. Bolo kriku plný dvor. Prosím Vás! Veď to neni maličkosť! To je významná událosť v živote, keď chlapec prvý raz dostane nôž a ešte významnejšia, keď mu ho otec dovolí nosiť a smie s ním ľubovoľne „fidlikovat“, paličky rezať, píšťalky vystruhovať a tomu podobne.

Chlapec plakal tak usedave, že to už pohlo aj svákom, takže začali trocha pilnejšie hľadať Ščevánkov nôž. A veru ho aj našli, bol zastrčený v maškinom konečníku…

— Nále, nále, kdo by sa bol nazdál, že až tam zapadne! Nuž hla, Ščevánko môj, tu máš, chod si ho pekne umyt do kriepopy a druhý ráz si daj lepší pozor na „žabidráč“, aby ti neliezél tam, kde nemá a kde sa nepatrí…!

— Ná a já ho nechcem, lebo by mi smrdél ve vačku — fíka Ščevánko! Možete si ho aj nechát, ale mne kúpite druhý, sváčko. — A já to idem mamenke povedat. Šak oni vám ukážu, šak oni vás vybijú, že ste mi nožík strčeli, de sa nepatrí…

Chlapec veru nôž hodil svákovi k nohám a bežal domov na ponosu. Ostatné decká smialy sa nad týmto prípadom. Prichodily však novšie skupiny detí aj od vzdialenejších súsedov, aby nezameškaly nevšedné divadlo pri zabíjačke a opaľovaní a potom tiež pri vybaľovaní prasaťa. To sa vie, že si sváko dobre všimli, kto prišiel a kto odišiel. Oni sú dobrák od kosti, nikoho a menovite deti by neodohnali. Dobre si všimli, ako priletel Švančarov sečnák, Jano, ktorý chodil už do štvrtej triedy ľudovej školy. Chlapčisko ani „žganec“, mocný, vyvinutý a šelma práskaná, zvedavá na všetko na svete.

— Ná, Martinko, Martin — volajú sváčko, ani čo by sa nechumelilo — poj sem, aj bych sa ta mál niečo opýtat. Nuž, ale ščil ani tak nestačím… Reku oné, nechcel bys pekný prstienek?

— Hehehe, sváko — ná a načo by mi aj bol? — vyškiera sa Martin. — Takí chlapci, jako já, ešče nenosia prstienky, chyma čo im dá handrár za kosti, staré zelezo a handry…! Já vás poznám, sváko, vy ma chcete ošialit!

— Ale chod, ty chumaj, kdo by ta chcel ošialit! Já bych ti dal lepší prstienek, jako handrál. Ten bys mvohél s niekym začarovát za gombíky, lebo ten by bol skoro jako zlatý. Také prstienky handráli neskaj nerozdávajú… Poj chytro, lebo ked prídeš neskoro, dám ho hen Jurkovi Machálikéch…

— Ej, to už račiej mne! — vraví Martin a beží s natrčeným prstom ku svákovi.

Ostatní chlapci šípili, že tu sváko zas vystrúhnu nejaký fígeľ a preto ochotne počkali, kým si to sváko s chlapcom vybavili. Decká okolo zevlujúce sa pučily od smiechu, šípiac, čo to asi bude zas za „pesstvo“, ale nenašiel sa ani jediný kamarát Martinov, ktorý by ho bol upozornil, aby si dal pozor na svákove lákadlo.

Tak, Martinko pekne prišiel ku svákovi, ten mu chytia zavretú pravú ruku, aby teda „namontovali“ prstienok. A „namontovali“ mu ho veru akurátny, jaksapatrí. Strčili mu celý ukazovák maške pod chvost. A bolo ohromné haló po celom humne, deti výskaly od smiechu a Martin do duše zahanbený bežal bez hlasu pozahumny domov. To sa vie, že celá škola sa mu potom za dlhý čas vysmievala, že dostal od sváčka Raganéch akurátny prstienek, lepší, jak zlatý.

Medzitým majster Martin čiernym plápolím zo zhorenej slamy ponatieral celú mašku, aby vraj lepšie „púščala“. Zčerstva prichytil sa ku spláchnutiu mašky po opálení. Chlapi priniesli čistej studničnej vody a tou prasiatko pekne poumývali, aby sa do hneda upečené lesklo a mohlo byť rozkúskované. Keď aj toto bolo skončené, nasledovalo krájanie a vybálenie mašky. Na dverách ležala pekne hore bruchom. Najprv Martin vykrojil všetky štyri nohy — na šunky. Potom obrátili mašku, začal chrbtovú kosť po obidvoch stranách vyrezúvať a vysekávať z rebier. Na jednom jej konci bola hlava a na druhom chvostik. Keď bola vykrojená, prv ju obliali studenou studničnou vodou, dnu v prasati zaviazali konečník na uzel, aby mu nenapadlo vypustiť zo svojho obsahu do čriev a pošpiniť sviečkovú a iné vnútornosti. S chrbtovou kosťou, dost ťažkou, bežal jedon pomahač do kuchyne, odkiaľ ho strynká delegovali do komory, kam do prihotoveného koryta túto kosť uložil. Keď boly aj šunky spláchnuté čistou vodou, tiež ich uložili vedľa kosti, nazývanej na Brezovej aj harfou.

— Nnno, šak by ešče zbavela — pochvaľujú si sváko slaninu ich mašky, odmerajúc si ju prv a zistiac, že je široká na štyri prsty. — Zbavela by! Nedaj Bože horšiej!

— Videt, sváčko, že hu strynká akurátne chovali — prisviedča Martin. — Človek by si myslél, že jej nebodaj smetanu dávali, taká je pekná. Nu, šak uvidíte, kolko bude mat masti! Ani hu nebudete mat kedy pojest…

— Tak hu pošleme do špitála! — odpovedia hrde sváko. — Miesto sa už len pre nu nájde, aj keby jej vagón bolo!

Potom Martin vybral zo svinky pľúca, srdce i s jazykom, sadlo, všetko opláchol pozorne vodou a prikázal odniesť do kuchyne, kde to hneď strčili do velikého hrnca ovárať. Nuž a zatým nasledovaly „čeriefka“. Martin ich pozorne vybaloval, aby do daktorého nezarezal a jeho obsahom nezašpinil ostatné mäso. Črevá vložil do vangle, Juda ich zčerstva odniesla do kuchyne. Tam ich po vonkajšej robote majster rozobral, nad žberíkom poprelieval a Judka ich bežala „hupky“ ku studne oprať. Ku potoku nemohla, lebo brezovský potok je večne špinavý, plný garbiarskych výmeškov.

Nezbývalo už nič iného, ako rozrezať mašku aj na bruchu a dostať tak dve polovice. To bola už najmenšia práca. Martin ju hrave previedol, opláchol a dal obidve polovice odniesť do komory.

Tým bola práca so zakľaním a očistením prasaťa hotová. Martin, sváko aj pomahači spokojní nad vykonanou prácou a dosiahnutým výsledkom, pobrali sa do izby a tam si pekne po kalíšku vypili, z toho, čo sváko prv už boli prihotovili. Vypili si ešte raz aj dva, tri, ale nie štyri, lebo Martin povedal, že by mohol nedajbože presoliť, alebo prekoreniť črevká a jaderničky. Na toto si dá každý majster pozor a menovite keď má vyhotoviť klobásky, ktoré za dlhú dobu ostávajú v domácnosti a hostia, do rodiny prichodiaci, majú možnosť a príležitosť kritizovať majstra, ktorý ich vyrábal.

Keď sa zakáľači takto potúžili, pomahači odišli domov. Sváko sa im pekne poďakovali „za unuváciu“. To sa vie, že na druhý deň, alebo ešte toho dňa večer strynká — ako sa patrí a je zvykom — poslali im žebráčej kaše, nejaké to čerievko, jaderničku i kúsok mäska.

Zatým Martin vysúkal si rukávy na košeli, (tu už pracoval bez kabáta) a prichytil sa v kuchyní ku práci. Pohanka, krúpy, rýža boly už dovarené, Martin si ich dľa potreby a ako bol s čím hotový prihotúval na plnku do čriev. Najprv si zarobil na jaderničky: Do rýže nasekal z pľúc, pečene, i kúsok srdca, okorenil, osolil, dobre zamiešal a strekáčom ponadieval. Sváčko špajdlovali. Ruky si predtým umyli.

Na „čeriefka“ krvavničky rozrobil si nádievky z pohanky, krúpov a surovej krve. Dobre to rozmiešal, posolil, okorenil a jak do jaderníc, tak aj tu nasypal trocha maderánkových pliev, aby lepšie voňaly. Ženy ich hneď ováraly a ovarené Juda ukladala v komore na slížovú dasku.

Strynká medzitým pripravovali chutný zabíjačkový obed, tak, že pokrájali kúsok srdca, pečienky, ladveničku, (modzog nechali na zajtrá), kúsok laloka a uvarili to na cibulke a kmíne. To je moc chutné jedlo a pri zabíjačkách sa po tom dobre zapíja. Nechýbala ani pripravená krv.

Zvlášť bolo treba prihotoviť nádievky pre „presburšt“ a klobásky. Črevká pre klobásky musely byť prv „ošlajmované“, t. j. na tenko každé črevko rozdelené a vnútornej slize zbavené. Martin sa tomu rozumel. Sám si posekal kúsky mäsa do klobásiek, okorenil, opaprikoval, osolil si ho a naplnil. Potom tiež pokiaľ sa týkalo plňky pre tlačenku. Do tej bolo treba nakrájať zas väčšie kúsky mäsa, ale nie priveliké, iba také drobnejšie, ako bolo vôbec možné vykrojiť s hlavy, lebo do tlačenky kärovaly uši maškine, chvost, laloky i jazyk. Tak je to zvykom.

A bolo veru práce dosť u Raganov. Všetci mali okolo čoho behať. Sváčko pri tom nestratili hlavu, ale vedeli, čo treba mäsiarovi pri takejto práci, ako muzikantovi vojenskej hudby, keď fúka do bombardóna — piť, ale nie vodu, lež niečo takého, od žalúdka a „na pretretie zraku“. O to sa oni svedomite starali a pod chvíľou pribehli k Martinovi s kalíškom, aby si upil, lebo veď si zaslúžil. A veru mali pravdu. Martin ani nezbadal, ako čas beží, iba keď sa zmrkávalo, keď on práve dohotúval tlačenku, ako posledný produkt. Pri lampe už robil poriadok s mäsom v komore. Posolil svedomite každý kúsok so všetkých strán, lebo tak to musí byť, aby sa mäso konzervovalo pred vyúdením. Zatým vyrezal svákovi dva pekné kúsky slaninky, ako si oni želali podľa osvedčeného starodávneho zvyku. Ostatnú slaninu odlúpil od mäsa. Tú si strynká pozajtra vytopili na masť. Keď bol s týmto hotový, oznámil, že teda už ide domov. Prv ale pozvali ho sváko, že ešte na kalištek musí s nimi do izby, aby lepšie videl na cestu domov. Martin neodporoval. A strynká ho zvlášť dôrazne upozorňovali, aby o chvíľu prišiel na večeru. Martin sa šiel domov trocha upraviť, lebo bol zamastený po toľkej práci. Nože si vzal so sebou i rožky, ktoré mu medzitým Juda do čista vyprala.

Z ovaru získaného ováraním črieviek a tlačenky začali strynká variť „obarovú kaššu“, alebož to „žebráčiu“, nasypúc do neho krúpov a pohanky.

Sváko si ešte robili poriadok v komore, vešajúc na žrď klobásky. Juda rýchlo umývala riady, aby toho toľko neostalo po večeri, ktorá musela nasledovať i po tejto zabíjačke; tak to bývalo zvykom vari na celom svete.

V

Okolo 19. hodiny schodili sa hodovníci, ktorých Raganovci pozvali na karminu. Cez kuchyňu prechodili do izby. V kuchyni sa iba pozdravili strynkej a Jude, ich dcére, ináč každý ponáhľal sa do izby, aby nezavadzal kuchárkam. A potom, počas zabíjačky nebýva niako zábavným motať sa v kuchyni, kde prúdi najpestrejšie aróma. Naproti tomu v izbe obyčajne je dosť „ježiškového“, alebo len na spôsob „ježiškového“ pripraveného „od žalúdka“. Lež sa na stole zjavila jedinečná zabíjačková polievka, sváko ponúkali každého, kto prišiel a to sa rozumie, najprv „silnejším“, aby „žalúdok napravilo“.

Pozvaná bola celá bližšia rodina, potom pán farár a Ivan Gavora. Rechtora už sváčko nezvali, lebo sami už nemali detí školopovinných, iba vnukov a vnučky a o školovanie týchto a udržovanie dobrého pomeru s pánom rechtorom nech sa starajú už ich rodičia. Každý z pozvaných usilovne sa hotúval na túto karminu, iste nejedol celý deň, len aby sa nemusel pri večeri „oščiadat“, alebo „mores nechávat“ na stole, nedojedať. Hja, karminy nebýva každý deň.

Sváčko usilovne nalievali a ponúkali. Keď prišiel ich zať, nuž predali jemu túto funkciu, ako mladšiemu, ale zato ani na ďalej neprestali ponúkať. To, aby sa nepovedalo, že „mali, ale nedali“. Sváko vedia, čo sa patrí.

Každý prichodiaci rozhovor začínal o svini; koľkú mala slaninu, jako priberala na váhe, od koho ju kúpili a začo? Sváčko ochotne každému od a až do zet vylíčili celú historiu s nákupom troch prasiec, až dospeli ku dnešnej zabíjačke. Rozhovor vlastne celý točil sa okolo svín, lebo aj ostatní dochovávali si ošípané. Tak to býva v každej domácnosti. Predsa bolo by príznakom veľkej biedy, keby mal ísť gazda, garbiar, kupovať bravčové mäso v zime. Ešte aj pán farár odborne zasahoval do debaty o sviniach, lebo aj on si dochovával a na jeho názor mnoho dali ostatní i keď si každý myslel, čo chcel a do debaty zasahoval zavše len preto, aby niečo povedal a nesedel tam ako kvaka.

Z kuchyne prelínala do izby vôňa pečeného mäsa a čreviek. Hosťom vandrovaly sliny dolu hrtánmi, každý si pripravoval miesto vo svojom „nabuchodonozorovi“. Nálada stávala sa veselšou hlavne pričinením sváčkovej pijatiky. A keď sa pije na prázdny žalúdok, nuž dakedy (závisí to od nátury) udrie tá „gramatika“ nielen do nôh, lež aj do hlavy. Jazyk sa stáva živším, ba až príliš živým a rozum roste na kubík. Sváko síce zvykli vraveť na človeka, ktorý moc vraví, alebo rozpráva demagogicky, že „vón je múdry človek, lebo si rozum nechál doma“, ale na hostí tohoto svojho príslovia nemohli aplikovať. Vedia predsa, čo je mores. Len sa usmievali, ako sa mnohým jazyky rozväzovaly, ako od svínskej debaty kärovali k nadávkam na dane, na Baťu, ktorý zničil ševcov a tým aj garbiarské remeslo na Brezovej. I do politiky sa zabrdlo a Boh vie, kam by bola kritika zašla, keby debate neurobily konec strynká, ktorej Juda pozorne otvorila dvere do izby, aby na vopred prikrytý stôl položili misu zabíjačkovej polievky.

— Šak teda oné, sadnite si — ponúkajú sváko. — Pán farár henkaj do prostredka a ostatní okolo nich. Ty, Ivanko, jako domáci též, sadni si, de chceš, de sa zmestíš.

— Nech sa lúbi, podajte si každý na tanierek, jako kerý chcete. Len si veznite, šak jej máme dost — ponúkajú zas strynká.

— Ná, a Vy si nesadnete, strynká? — pýta sa pán farár. — Šak jako by to bolo bez gazdinej? Nech sa lúbi tu, vedla mna.

— Oh nyje, dakujem pán farár! Kucharka može, až ked sa hostia najedli. Dakujem! Potom též aj do kuchyne mosím sa podívát, nuž už sa len obejdite beze mna. Šak já si prisadnem, ale len neskoršie.

Hodovníci si veru podávali z polievky jaksapatrí, lebo tej páru niet krom zabíjačky. Sváčko, keď videli, ako sa hostia nadievajú polievkou, chytro zavolali dcéru Judu, aby ešte priniesla, lebo že je akurátna. Figliar! Chceli polievkou nasýtiť hladných hostí, aby im veľa škody nenarobili v črievkach, jaderničkách, klobáskach a pečenom mäse, lebo toľkí papáči zjedli by pri posedení aj celú sviňu. Na pána farára a Ivana Gavoru mrkli okom a len tak, aby druhí neočuli, zamrmlali popod fúzy:

— Oné, šak ešče máme aj inšie, nechajte si miesto aj pre druhé. Jedzte s rozumom!

A oslovení „jedli s rozumom“, bárs sa im chcelo za príkladom iných pokračovať v polievke.

Hosťov už v ďalšom obsluhovala Juda. Posbierala tanierky od polievky, odniesla prázdnu mísu a doniesla veľkú mísu najprv mäsa s chrenom, potom chutnej kapusty, v „ktorej sa aj svinka pogúlala“, t. j. bolo v nej chrbtoviny a iného mäska dosť.

Taká zabíjačková kapusta je tiež zvláštnou pochúťkou, len na karminách sa vyskytujúcou. Ký div, že hostia pustili sa do nej s takou vervou, ako predtým do polievky. Sváko sa radostne usmievali pod fúzy, ponúkali živo papáčov, ale na pána farára a na Ivana zase len mrkli, aby si nechávali miesto v žalúdku aj pre iné jedlo, ktoré bude nasledovať. Tí, hoci nedobrovoľne, poslúchli a nebrali si ešte raz.

— No, repete, repete! — volajú strynká práve vkročivšia do izby na odfukujúcich hosťov. — Len si berte, šak ešče máme, nehanbite sa. Martin, Juro, Palo, Ščeván, Jano, aj ty Kačo, Beta, Judka, Ančo! Neoščiadajte sa, jako mladé nevesty pred oltárom. Šak ste z niej boževečný nyšt nezedli. Nebodaj vám nechutná, nemôžem zato, šak sme hu vareli akurátne…!

— Och nyje, strynká! Pánbo chrán! — protestujú hostia. — Dobrá je, jakej sme už dávno nejedli. Len je toho mnoho, už vac nemožeme.

— A ščil si poriadne upime — ozvú sa sváko, nalievajúci do pohárkov modranské, — aby si svina nemyslela, že hu psi zedli!

— Veru, šak je tak! — volajú papáči. — Ryba dyna, rechtor svina — potrebujú liter vína!

— Tak nám daj Pánboh zdravie! A aby sme na takto rok nyje jeden kus, ale štyri zabíjali u Raganvov! Dal by Pánbo!

— Pánboh uslyš! — odpovedajú sváko i strynká. — Pánboh uslyš, společne…!

— A aby nám nikdy v hrdle nevyschlo!

— Pánboh uslyš!

— A aby mali hen u Ivana do roka proroka alebo prorokynu!

— Pánboh uslyš, Pánboh uslyš! — volajú všetci razom.

— Och dakujem, dakujem — volá Ivan. — Ale to snád sem už ani nepatrí, chyma do vínšu na Nový rok. Nechajme to teda až na Nový rok!

— A čvirik, čvirik! — ozve sa Martin.

— Džav, džav! — odpovedia ostatní a štrngajú si pohárikami. — Čvirik, džav, čvirik, džav — sprevádzalo každé štrngnutie.

A sotva by človek načítal „Otčenáš…“ už nebolo po kapuste ani pamiatky v míse. Ale teraz už hodovníci naozaj odfukoval, ani čo by boli všetcia metráky múky nosili do Štefánikéch mlýna. Sváko si ešte usilovnejšie treli ruky pod stolom radosťou, že dosiahli, čoho chceli.

Za tým Juda priniesla na stôl „čeriefká“ a jaderničky, pekne do ružova pripečené a vôňou až omamujúce. Na zvláštnej miske podala ešte cvikle, aby bolo čo prijedať ku týmto delikatessám. Cvikla, alebo kvasený „ogarek“ zvlášť sa hodia ku masnému jedlu. A teraz už zas sváko začali ponúkať, ale veru so slabým úspechom. Vzal si síce každý, ale len menší kúsok, iba pán farár s Ivanom „repetovali“ aj pri jaderničkách ku všeobecnej závisti. Každý by bol ešte rád, lebo tieto zabíjačkové produkty priveľmi šteklily nos, ale jakáž pomoc? Nebolo miesta v žalúdku.

— A vidím ta, Martin! — privoláva súsed Fajnor súsedovi Martinovi, trímajúc vínom naplnený pohár v ruke.

— Aj já teba! — odpovedá Martin.

— Tak si štrngnime! A daj nám Pánboh zdravia!

— Společne! — odpovedá Martin.

— Ludkovia boží, šak nás nenechajte v hanbe s tými čeriefkami! — lamentujú na oko sváko. — Šak aj z tých jaderničiek si ondyte! Dobré sú! O Jáne by ste occiprissám zedli, aj s plevami naplnené, ale ich nebude!

— Dakujeme, sváko, ale už to nejde! Mali ste nám ich dat prvé, dokál sme sa nenajedli poliefky a kapusty!

— Ále chodte! Do dobrého mecha sa mnoho zmestí! Jiete jak komári. Šak nám to šetko ostane! — poznamenávajú sváčko. — Nuž, ked nechcete, šak do špitála to nepošleme. Juda, Judka! Poj sem! Dones klobásky a to sviečkové masso, asnaj to pôjde lepšie.

Judka poslúchla. Odniesla takmer plnú misu s črevkami a jaderničkami a hneď priniesla plnučičkú misu do ružova pripečenej a pokrájanej klobásky a druhú zas s pečeným sviečkovým mäsom. Hej, ale papkáčom teraz už len oči jedly, žalúdky neprijaly ničoho viacej, krom vína — až na pána farára a Ivana, ktorí, ako vieme — „jedli s rozumom“. Mäsko i klobásky boly veľmi dobré, chutnaly výborne a my vieme, že „krsným occom“ im bol majster Martin. Vedel to dobre aj Ivan Gavora, ale pri hostine, ako jeho blízky súsed za stolom — zavše mu nedal pokoja. Pod chvíľou mal nejakú otázku:

— Nále, kerý majster robél tý klobásky! Ej nú, Martin, tos’ bol ty? Ej nú, si mi ty veru za majstra! Nále, z čohos’ ich to prosím ta robél, ked sú také výborné!?

— Ná, Ivanko, čo sa pýtaš? Jedz, ked ti chutia! Čo nevieš, jako sa na Brezovej hovorí? „Báraj z mriazdra, len nech sú dobré!“

— Aj bys mál pravdu, Martinko!

— Jako obyčajne, Ivanko!

— Martin, Juro, Sanko, Palo! De ste kerí? — volajú sváko Ragan. — Asnaj sme tý klobásky mali nadiat ftáčím mliekom, či kerého anciáša!? Prečo nejiete?

— Už to naozaj nejde, sváčko!

— Ná, čoby nešlo? Hen sa podívajte na pána farára a na Ivana Gavuréch, jak sa pasujú s klobáskami. Či ste vy odchodnejší, jako oni, há?

— Či sme, alebo nyje, ale už vac nemožeme, ani keby ste nám dávali lastovičiu paščiku.

— Vidíš ho! — ozve sa ktorýsi hlas v kúte. — Ani by mu už nebol dobrý bobál s kyselú, nezapraženú kapustu! Paščiku mu dajte, lebo má pánsky žalúdek.

— Už tolko nerozumuj, ty Juro, tam v kúte desi; vezni si a jedz, ukáž, že si bol voják! — posmeľujú sváko Rýpala.

— Bol som voják, sváko, ale tam sa nestriela klobáskami!

— Nnno, teda ani toto nejde. Judka, Juda, čo tam máte ešče desik? — volajú sváko, smerom ku dverám kuchyňským.

— Hned, tatenko, hned! Ešče bude niečo! Len počkajte za chvílenku, hned to bude; ani kohút vajco neznese!

— Tak, zatál si upime, ale poriadne, abych to víno nemosél vracat Tvarôžkovi! Asnaj vám ono urobí miesto v žalúdkoch! — obodrujú sváko hosťov.

— Sotvaj sa vám to podarí, sváčko, — znela ako všetkých spoločná odpoveď. Ale zato si všetci spokojne popíjali, lebo pre dobré modranské víno bolo ešte vždy dosť miesta v každom žalúdku.

Podívajme sa, čo sa zatiaľ dialo v kuchyni:

Strynká dirigovali Judu a celý personál, aby všetko šlo za sebou a bolo jaksapatrí uvarené, upečené a na tanieri. Môj ty Bože! Veď veru nie prvý raz vystrájali doma zabíjačku! Ale pri takej slávnosti najlepšie je, keď si gazdiná sama dohliadne v kuchyni, lebo keď sa čo nevydarí, bolo by ohováračiek plná Brezová.

Do kuchyne pod chvíľou prichádzali rôzni návštevníci. Prví prišli hrobári s hlásnikom, ktorých strynká usadili pekne do kúta a tam ich uhostili. Dali každému polievky plný tanier i kapusty i kaše žobráckej s oškvarkami a črevkom, i mäsa sa kúsok našlo. S týmito služobníkmi verejnosti je účelné zadobre byť každému. S prázdnym ich nik z domu nepustí. Chutnalo im, ani čo by sa to bolo v nich prepádalo. Možno, že sa tiež vopred pripravovali na túto karminu, s tým však rozdielom, že kým tamtí hostia v izbe, keď sa najedli, viacej nejedli, zatiaľ títo jedli, až kým si prstom dosiahli do gágora. A strynká veru vďačne každému prikladali, aj trochu toho pálenčiska uliali do štamprdlíka. Chlapi vypili a jedli sťa o závod, až jednému z nich prišlo zle od žalúdka. Nepovedal nič nikomu, iba že vybehol na dvor, oprel sa o stenu a veľmi prudkou energiou hnaný „chválil Dávida“. Ale ako „chválil“? Zaťal pevne zuby a hundral si: „Ej, husté nepustím, riedke, ked chceš, bež!“ A veru husté nepustil, lež pekne zhltnul nazpät. Vrátil sa potom do kuchyne, ale viacej nejedol, iba zapíjal čiernou kávou, ktorej mu strynká naliali poriadny hrnček, zbadajúc, čo sa mu stalo zlého.

Iný osud stihol Cigáňa Joža, ktorý je, povedal bych „dvorným dodávateľom“ svákovým, dodávajúci im celý rok podkovy pre koňa, ďalej retiazky, hreby a spravujúci kde aké maličkosti od železa v domácnosti. Ten sa už od poobedia obšmietal okolo kuchyne a po dvore, tu dreva priniesol, tu zas vody zo studne. Sváko ho preto vše počastovali jak hriatym, tak aj vínom. K večeru bol Jožo nacenganý, jako zákon káže, ledva lolotal. Mal ale ešte toľko sily, aby sa dotiahol večer do kuchyne a zjedol si ako hrobári, všetko, čo mu strynká nadelili. Tiež aj na neho prišlo také „pokušenie“ s „chválením Dávida“. Nuž len-len, že stačil vybehnúť na dvor, tam sa svalil na nálepe a „chválil“ ležiačky. Zbadal to svákov pes Sultán, pribehol a začal oblizovať Jožovú hubu, čo sa tomuto veľmi páčilo a pochvaľoval si to spokojne:

— Ej, len utri, kmotre, utri! Druhý ráž žaš já tebe utrem! — Jožo myslel, že mu kmotor utiera ústa, a on si to pes pochutnával na ích výmešku. Dlho tam neležal. Práve prišla jeho žena pre obarku strynkej a potkla sa naň. Odviedla si ho domov.

V izbe Juda nastolila ešte koláče a čiernej kávy. Tejto si ešte hostia síce upili, ale koláčov sa nedotkli. Po jednom sa pekne vytratili domov, želajúc svákovi aj strynkej, aby na takto rok štyroch bravov zabíjali. Tak skončila karmina u Raganov. Sváko boli s jej priebehom spokojný. Mnoho škody im hostia nenarobili.

Nasledujúceho dňa vytápali; šunky si dali strynká „do pácu“. O týždeň si mäso zavesili do komína a tam pomaly údili za celý mesiac.

Keď potom z vyúdených šuniek strynká jednu uvarili a dali sváčkovi na stôl, tento krútia hlavou a vravia ku svojej polovičke:

— Čuješ, stará, chyba je veliká!

— Čo zas, preboha? Nešmakuje ti, či čo?

— To zas nyje! Šmakuje jaksapatrí. Len mi je lúto, že sme tú svinku nespáreli ze samcom od stonožky. Mohli sme si k Vianocám vychovat stonohé prasiatko a boli by sme mali nie jednu, ale sto takýchto šuniek na takto rok!

— Ále chod, ty fiktus! Nepokúšaj. Šak ti mysel ani po dobrém nechodí! Už bys mvohél mat aj rozum! — durdia sa strynká hnevom spravodlivým.