ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko Čvíkota sa u Streleckých veľmi zmenil. Čulý obchodný život, stále denné zamestnanie a stýkame sa s rozličnými vrstvami spoločnosti blahodarne účinkovali naňho. Hodne sa vyvinul. Stal sa smelším, rázovitejším, v spoločnosti samostatnejším a hladším. Slobodný čas venoval samovzdelávaniu. Chcel sa zdokonaliť vo vedení kníh a korešpondencie, a preto chodieval dva razy týždenne k učiteľovi obchodnej školy, ktorý mu dával hodiny z týchto predmetov. Takto zamestnaný nemal mnoho času rozmýšľať o svojej nešťastnej láske.

— Pán Čvíkota, — vbehol zadychčaný učeň.

— Čo sa stalo? — spytuje sa Janko a viaže si mašličku, obrátený do zrkadla. Bola nedeľa, chcel ísť na prechádzku.

— Pán ma posiela, aby sa vám páčilo dnes k nim na obed.

— Ďakujem, — odvetí veselo, — a kto tam ešte bude?

— Nikto, len vy a pán Stružný.

— Dobre, môžeš odísť, povedz, že ďakujem a prídem. — Pozvanie na obed ho neprekvapilo, lebo u Streleckých ešte nevyhynul takmer rodinný pomer medzi personálom a chlebodarcom. Pestoval to hlavne starý Strelecký. Pretože personál bol početný, nezúčastnili sa všetci takého rodinného obeda, ale z času na čas boli povolávaní v menších oddieloch.

Pozrel na hodinky. Štvrť na dvanásť, nemám čas už na prechádzku. Sadol si, vzal knihu a začal čítať. Len čo prevrátil stranu, prišiel Miloš Stružný.

— A ty si doma?

— Ako vidíš, — odvetí. Zložil knihu na koleno a pozrel na priateľa.

— Kde si bol?

— Trochu sa prevetrať.

— Prečo si neprišiel za nami?

— Aj som chcel, ale potom som písal list, a kým som sa obriadil… Vieš, že nás volajú na obed?

— Viem, — odvetí Miloš, — učeň mi pred chvíľou povedal. Hádaj, s kým som sa teraz stretol na ulici?

— S kým?

— No, len hádaj!

Skúmavo pozrel na Miloša i videl, že sa roztápa od šťastia. Hneď uhádol, čo to značí.

— Hádam len nie s Ruženkou Kôstkovou?

— Uhádol si, — odvetil. — Vieš, išla práve z kostola.

— A ty si sa, pravda, náhodou s ňou stretol, — podotkol Janko žartovne. — Ale už poďme, je čas, aby sme sa dostavili na obed.

Ešte raz skúmavo pozreli do zrkadla a šli.

Starý Strelecký sedel samotný na pohovke, keď naši prišli. Izba bola vidná, priestranná, jednoducho, ale vkusne zariadená. Na stenách viseli rodinné podobizne.

— Vitajte, šuhajci! — zvolal na nich prívetivo. — Pekne od vás, že ste prišli. Posadajte si, kým nás nezavolajú na obed. Môj syn ešte neprišiel domov, ale už nebude zadlho meškať. Tak, ako sa vám vodí?

— Ďakujeme, dobre, — odvetili takmer odrazu.

— No, to je dobre, to je dobre, — opakoval starý pán, viac ticho, akoby hovoril len pre seba. — Mladým sa má vždy dariť. Čože, malé nepríjemnosti, ťažkosti, to všetko ľahko prenesiete i zabudnete. Ale my starí sme viazaní chorobou i starobou, nás už všetko tlačí.

— Nie je ešte najhoršie, — začal Janko.

— Dajte pokoj, už je to tak. My starí už len z kroka na krok, kým je vôľa božia. Čože mi bolo, keď som bol taký, ako ste vy. A ja som veru oveľa viac pretrpel ako vy teraz. Čože je vám?! Teraz všetko príde po železnici, agenti so vzorkou prídu do sklepu, kupec takmer krok nemusí urobiť, všetko mu príde hotové. Ale vtedy! Keď som bol mládencom — tak nás volali — museli sme ísť na vozoch do Viedne, alebo do Pešti na tovar. Vtedy ešte neboli také rozvetvené železnice ako teraz. Aj dva týždne minuli, kým sme sa vrátili. A aká starosť a ustávanie bolo pri tom. Čo sme sa namrzli a namokli. Veru sme sa niekedy aj zlých ľudí obávali, najmä keď sme po horách cestovali. A predsa nám to bolo vtedy dobre, ľahko sme to preniesli, lebo sme boli mladí, a o lepšom sme nevedeli. Môj pán sa zveril na mňa vo všetkom, mal dôveru vo mne. Ale som mu bol aj verný, ani babku som mu nikdy nespreneveril, ale som sa usiloval zachrániť mu majetok. Nuž tak, — a pozrel na nich, či mu porozumeli.

— Keď som začal, mal som tisíc zlatých v šajnách, čo som si bol zgazdoval. Vtedy peniaze mali viac ceny. Otvoril som si skliepok. Darilo sa mi. Pri sporivosti zmáhal som sa. Začal i to, i druhé, išlo to s pomocou božou, lebo viete, ja som sa boha nikdy nespustil, nie tak ako teraz. V terajšom čase začína to z módy vychodiť, a to nie je dobre, ani k dobrému nepovedie… Ale my sme vtedy taký parádny život ani neviedli. Teraz každý chce byť hneď veľkým pánom. Ako môže prísť k niečomu, keď viac stroví, ako čo zarobí. Či som ja vedel, keď som bol taký ako vy, o krčme, kaviarni a kartách? Najviacej, ak sme sa na duráka zahrali. Ale som aj zgazdoval.

Vtom prišiel mladý Strelecký.

— Kde si bol? — spýtal sa starý po privítaní.

— Mal som trochu práce v komptoári.

— Aspoň v nedeľu by si si mal oddýchnuť.

— Pravdu máte, otecko, veď to len dneska. Mal som súrnu neodkladnú prácu.

Dvere sa otvorili a v nich sa zjavila Boženka. Bola oblečená v jasnošedých šatách. S úsmevom sa uklonila pánom a oznámila, že je polievka už na stole.

Šli za ňou do jedálne.

Jedáleň bola priestranná izba. Čo prekvapilo človeka, to bol jej národný ráz. Náradie, záclony, vôbec všetko bolo zhotovené podľa národného vzoru. Na stene viseli krásne olejové i pastelové obrazy v pekných, vyrezávaných rámoch. Na jednom bol namaľovaný bača, ako sa opiera o valašku. Pred ním sedí strážny Dunčo a pri ňom sa pasú ovečky, v úzadí dvíhajú sa skalnaté bralá a štíty. Na druhom zase mladá sedliačka nesie batoh trávy. Krajina je zaliata slnečným lúčom. Všetko hrá v živých farbách. Človek až cíti teplo letného dňa z toho obrazu.

Mladá domáca pani, oblečená vo voľnom fialovom úbore, naberala polievku do tanierov, keď páni vstúpili dnu.

— Ráčte sa usadiť, — vyzvala ich a ľahkým posunkom ukázala na miesta.

Posadali si. Spočiatku, okrem pár poznámok, nastala tichosť, len kedy-tedy bolo počuť hrkot lyžíc. Pozdejšie sa vyvinul rozhovor.

Janko sedel pri Boženke. Miloš pri mladom Streleckom.

— Chvalabohu, úrokomer klesá, — hovorí mladý Strelecký, a obrátil sa k otcovi. — V Anglicku i v Nemecku padol o poldruha percenta. Zaiste bude nasledovať ich príklad aj Rakúsko-uhorská banka.

— Už je veru načase, mnoho ľudí utrpelo, škodu. Je to predsa neslýchané, takú drahotu narobiť! — odpovedal starý pán. — Teraz pre chudobu a obchod, ktorý nemá solídne základy, nastala krušná doba.

— Myslím, ľad je už prelomený, pôjde zase svojím riadnym tokom. Už prešla hlavná kríza.

Janko sa nemiešal do rozhovoru. Venoval pozornosť svojej susedke. Medzi rozhovorom často utkvel mu zrak na jej krásnych, bielych rukách a plných, okrúhlych ramenách. Ako zručne a elegantne sa pohybujú pri krájaní jedla a pri podnose k ústam. Spozoroval tiež, že spod bujných žltých vlasov vykuká malé, ružové uško a na ňom visí tenká záušnica s briliantovým očkom, ktoré pri každom pohybe sa zatrblieta a hádže dúhofarebné lúče. I pleť tvári akú má jemnú, trochu pribledú, zaiste preto, lebo mnoho sedí pri stolíku.

— Škoda ľadu, — zvolala Boženka, — práve teraz musel nastúpiť odmäk.

— Už sa nebudeme mať kde schádzať, — pokračoval Miloš, — a predsa bolo tam príjemne i zdravo.

— Uverím, — poznamenala s úsmevom pani Strelecká, — najmä keď ta aj Ruženka prišla.

Milošovi udrela krv do tvári. „Ako sa len dozvedeli?“ pomyslel si.

— Prečo práve ona? — spytuje sa a stavia sa ľahostajným.

— No, len no, — pohrozila mu mladá pani, — obávam sa, že nás skoro opustíte a osamostatníte sa, a potom?

— Čo sa osamostatnenia týka, bolo by načase, veď som len u vás bol päť rokov, ale to je ešte ďaleké… — doložil a vzdychol si.

— Nebolo by od veci, — zamiešal sa Strelecký, — slečna Ruženka je hodné dievča a myslím, že by aj doniesla niečo, nuž a my? My vám tiež poslúžime aj radou, aj pomocou, ako začiatočníkovi. Ešte sa aj na to dám, že budem pytačom. Pristanete?

Miloš vďačne pozrel na principála. Oči mu žiarili od radosti. Toľko neočakával.

— Ďakujem, — vyslovil skoro pošepky.

— Čítali ste už básne Horského? — spýtala sa Boženka Janka.

— Čítal som ich, ale len tak, naponáhle.

— Ako sa vám páčia?

— Nie som dosť zbehlý, aby som ich posúdil.

— Ale máte predsa o nich istú mienku, povedzme: aký dojem urobili na vás?

— Nezdá sa mi pri Horskom to, že je hmlistý, nie dosť jasný, zrozumiteľný. Zdá sa mi, že kvôli forme obetuje jasnosť slohu.

Keď dokončil, zarazil sa nad tým, čo vyslovil. Nie obsah, ale jeho spôsob prekvapil. Tak plynne a presvedčivo to podal.

Obzrel sa po spoločnosti trochu zmätený a tu videl, že obrátil na seba pozornosť. Zmiatli ho najmä veľké sivé Boženkine oči.

Starý pán pozrel naňho, zahmkal, zašomral si niečo pod nos a mlčal ďalej.

— Ináč, to je moja osobná mienka, — doložil, akoby sa chcel ospravedlňovať.

— Máte pravdu, — poznamenal mladý Strelecký, — a ja by ešte dodal, že večné tlmočenie osobných tiesní, pesimizmu a bohvie ešte čoho nepôsobia dobre na čitateľa, preje sa mu. Všetko má svoje hranice. Viac ideí, deja, širší rozhľad by bol potrebný.

Medzi hovorom doniesla obsluha pečienku. Keď prišiel rad na Janka, aby si vzal, prihovorila sa k nemu Boženka.

— Vidím, že ste sa zaoberali našou literatúrou.

— Áno, hodne som toho prečítal. V prvom rade som za to povďačný svojmu učiteľovi, Poničanovi.

— Poničan? — spytuje sa ďalej. — Či to je ten, ktorý píše?

— Áno.

— Ako ste sa s ním zoznámili? Rada by som ho poznala.

— Bol predsa mojím učiteľom i priateľom. Priúčal, ba nútil ma, aby som sa vzdelával, čítal. Hovorieval: „Potrebujeme vzdelaných obchodníkov, ktorí majú nielen pre svoje povolanie zmysel, ale aj pre iné veci, týkajúce sa celého národa.“

Hovoril ticho, beznáročne, akoby opakoval učiteľove slová.

— Rada čítam, a literatúra ma veľmi zaujíma i rozhovor o nej. Dobre mi padne večierkom, v slobodnej chvíli, keď som sa zbavila účtov, číslic, pokochať sa v čítaní dobrých kníh, kde sa toľko citu, krásneho slohu, poézie i životnej múdrosti nachodí. Cítim sa vtedy okriata, znovuzrodená… Teším sa, že vás knihy tiež zaujímajú, budeme mať spoločnú látku k rozhovoru.

— Budú to pre mňa veľmi príjemné chvíle, keď sa mi naskytne príležitosť zhovárať o týchto veciach, — mienil to opravdivo, ale hlas mu zlyhal i hneval sa, že povedal to tak nemotorne, ba tupo.

Po obede sa dámy vzdialili. Páni zostali ešte pospolu, aby sa pri čiernej káve a cigaretke zabavili. Mladý Strelecký letkom obzrel si noviny.

— Čo je nové? — spytuje sa starý pán, keď videl, že syn odkladá noviny.

— Nič dobré, — odvetil znechutene. — Pováž si, už aj Oriešku odsúdili za článok, a to na tri mesiace.

— Čo nepovieš!? — vzdychol si starý. — Čo to len bude?!

Mladý zaťal zuby.

— Pekne, ďaleko sme to už doviedli.

— Syn môj! Pravda a sloboda sa vždy v prenasledovaní, v mukách, áno, aj v krvi rodili, len trpezlivosť a vytrvanlivosť. Stojím už nad hrobom, ťažko sa lepšieho dožijem, ale pevne verím, že vy prežijete utrpenie a uzriete lepšie časy.

Vstal, pokýval prítomným zbohom a drobným krokom vzdialil sa z jedálne, aby si zdriemol. O krátku chvíľu vzdialili sa aj pomocníci.

— Mladý pán, mladý pán! Postojteže málo, — volala domáca za nimi, keď sa poberali cez dvor do svojej izby.

Obidvaja sa obrátili.

— Mňa voláte? — spytuje sa Miloš.

— Nie, pána Čvíkotu. Predobedom bol tu poštár, neboli ste doma, tak u mňa nechal pre vás list, aby som vám ho doručila, — a podávala mu ho.

Vzal ho, pozrel na adresu.

— Od matky je, — zvolal a ponáhľal sa do izby. Len čo vkročil dnu, už ho otvoril, pristúpil k oknu a začal ho čítať.

Syn môj drahý!

Trochu som sa opozdila s písaním, ale vieš, ako to ide u mňa, nestihla som. Už som sa asi týždeň priberala, ale mala som toľko roboty, hlavne so šitím, že som často nevedela, kde mi hlava stojí. Musela som často aj do pozdnej noci sliepňať, aby som mohla načas zavŕšiť naručenú robotu. Teraz sa už, chvalabohu, čo z väčšieho premlelo, a tak sadám k stolu, aby som Ti napísala, ako sa mi vodí.

Nuž, syn môj drahý, ešte by som sa ťa mala, keby som len Teba mohla častejšie vidieť, ale takto mi je clivo, že sme oddelení jeden od druhého. Podobizeň, čo si mi poslal, zavesila som si nad posteľ a večer, keď líham a prežehnávam sa, vždy pozriem na Teba a prosím Hospodina, aby Ťa chránil a opatroval. Ráno tiež, keď sa zobudím, padne mi oko na Tvoj obrázok a tak som aspoň v duchu s Tebou. Podľa podobizne súdiac, vidím, že dobre vyzeráš, aj si trochu zmohutnel. Čo ma potešilo v Tvojom liste, je to, že si spokojný a že Ti je dobre. Chvalapánubohu! Pozdrav svojich dobrých pánov aj odo mňa a povedz im, že im ďakujem, že sú takí dobrí oproti Tebe.

Janko môj milý! Musím ti pravdu napísať, a to trpkú. Radšej Ti ju napíšem, ako čo by si ju mal od cudzieho počuť. Prosím Ťa, nech Ťa to nezroní, ale sa uspokoj, všakovak Ťa neboli hodní, a uvidíš, že za pýchou nasleduje pád. Ktovie, či Ti to nebude aj na osoh, veď dievčat jesto dosť na svete a to aj krajších, a potom pán boh ešte všetky dary nerozdal, a tak aj Tebe môže ešte šťastie zasvietiť.

Nuž, syn môj drahý, práve včera bola u nás pani učiteľka Poničanová. Navštívila ma. Tak tá mi rozprávala, že sa veru Elena Rovesných vydala a Vlado sa tiež oženil. Mali odrazu sobáš a pováž si nebola u nich svadba, ale sa všetko zvŕšilo v meste, a to vieš, kvôli neveste Ilone. Tam vraj veľkú hostinu spravili a to v hostinci a na ňu povolali stoličných pánov. Takú vraj parádu vyťali, že sa v meste za tri dni o ničom inšom ani nehovorilo. No, nech si len majú! Sám vraj podžupan bol starejším, a kočov toľko bolo, ani im vraj počtu nevedieť. No, len no! Ale teraz je v Rovesnom na nich zle-nedobre, lebo rodinu nepovolali, čo sa hanbili za ňu, lebo by sa vraj nezmestila medzi pánov. A tí, vieš, sa veľmi priprávali, aj dary aj šaty — a tu nič. Môžeš vedieť, že je to pre nich veľká potupa, a preto sú veľké hnevy medzi nimi. Učiteľovcov a farárovcov, pravda, povolali, ale tí tiež neboli, to by ich bolo mnoho stálo, keď by boli išli do mesta a tam sa parádili, aby boli takí ako iní.

Teraz je tam všetko inak. Rovesných by si ani nepoznal. Starú musia slúžky volať pani veľkomožnou a dáva si ruky bozkávať. Starý by ešte obstál ale aj jemu hlavu pomútili.

Ale nechajme ich na pokoji, nech si žijú, ako vedia. Ty zato nemusíš smútiť. Čo by Ti to aj spomohlo! Vybi si to z hlavy, a či si si už? Prosím Ťa, odpíš mi čím skôr, lebo mi je ľúto, ak by si mal ešte žialiť za ňou.

U nás nič nového, len hlásnik, báťa Paľo, čo Ťa na rukách varúval, keď si bol ešte malinký a pozdejšie Ti aj biče plietol, chudák už nie je nažive. Predvčerom sme ho pochovali. Ešte pred tým dňom v noci desiatu zatúkal a tu ráno, len keď ho nájdu práve pri dverách zvonice už zdreveneného. Ľudia hádajú všeličo, ale sú to len povedačky, bude to srdcová porážka.

Pamätáš sa na tú kochlíkovú sliepočku, čo vošla aj do izby a tam pozobkala omrvinky, pováž len: skapala mi. Niet jej a niet, už asi tri dni. Iste ju tie cigánčatá chytili. Neviem sa pred nimi obrániť. Každý deň mi škrečia pri dverách: „Pani rechtorka a pekne proším, dajte mi kuš chleba!“ Tak čo mám s nimi robiť, aby mi nevrešťali, hodím im niečo. Zato ale prasiatka sú neúrečné, rastú navidomoči. Ak ich pán boh zachráni, vykŕmim ich a jedno z nich na jeseň predám.

Ale som sa už veľmi rozpísala, musím už zavŕšiť. Syn môj, len si daj pozor na zdravie, aby si neochorel. Planej spoločnosti sa chráň a nezabúdaj na pána boha. On Ťa bude chrániť a ostríhať, keď sa ho budeš pridržiavať. Pozdrav svojich pánov odo mňa, ja Ťa ale mnoho ráz vrúcne objímam a bozkávam, som Tvoja verná matka

Terézia Čvíkotová.

Keď prečítal matkin list, zložil ho pomaly a odložil ho k iným listom do kufra. Zamyslel sa. Silnejšie prekvapenie nad Elenkiným výdajom nepocítil. Jeho láska k nej zdala sa mu ako sen. Nový život, práca, túžby, okolnosti ho tak zaujali, že si prestal vyvolávať pred myseľ jej postavu a tým znovu otvárať ranu sklamanej lásky. Rana mala čas zacelieť a to dosť mocne, lebo vydržala aj tento nový úder bez toho, aby sa bola poznove otvorila. Áno, nemožno povedať, že by sa ho zvesť o Elenkinom výdaji nebola dotkla, veď predsa vyvolala rozpomienku na značnú časť jeho života, ale o chvíľku už zase bol pokojný. Mávol rukou, akoby chcel zahnať nepríjemné rozpomienky od seba.

— Nechže si majú, — zašeptal takmer nevedome.

Obliekol si zvrchník, vzal paličku do ruky a šiel do mesta, aby sa zabavil medzi priateľmi. Ale cestou zbadal, ako sa mu derie Elenkina postava do popredia. Videl ju v duchu ako sa mu usmieva, a zase predstavil si ju, ako stojí pred oltárom v bielom obleku. Srdce ho zabolelo. „Dobre tak, čo si vyvolila, nech si má. Môžbyť, že by sa z nej bola stala druhá Rovesná.“

— Pekne, pán Čvíkota, nás už ani nezbadáte, — počul za sebou milý, známy hlas. Trhol sa od prekvapenia a obzrel sa — i videl pred sebou Boženku s mladou Streleckou.

— Odpusťte, milostivá, i vy slečna, že som vás nezbadal, ale som bol pohrúžený.

— Teda ste už aj vy pohrúžený ako Miloš? — žartuje Strelecká s malým nádychom výsmechu.

Nevoľno mu bolo okolo srdca, lebo Strelecká udrela na pravú strunu. Zapýril sa, ale sa hneď premohol.

— Uhádli ste, milosťpani, — odvetil, — dnes som dostal list od matky.

— Len sa jej niečo zlé neprihodilo? — zvolala Boženka a súcitne pozrela naňho.

— Nie, naskrze nie, — odvetil. „Aká je dobrá,“ pomyslel si, „s akým súcitom to povedala.“ I zabudol zase na nemilé rozpomienky. Usmial sa bezstarostne a oči sa mu zase zaleskli.

— Kdeže ráčite pospiechať? — spýtal sa veselo.

— Ideme k doktorovcom, sme povolané na havránku, a vy?

— Vyhľadám trochu priateľov. Dovolíte, aby som vás odprevadil? — Zarazil sa. Zľakol sa smelosti osloviť principálku, predsa je on podriadený. „Čo si budú o mne myslieť?“

— Vďačne, nech sa vám páči, — prehovorila Boženka a jej oči ho obodrovali, posmeľovali, akoby hovorili: „Blázon, čo sa podceňuješ, uťahuješ?“

Strelecká sa dobromyseľne usmiala a súhlasne pokývala hlavou.

Pohli sa. Ale rozhovor medzi nimi bol akýsi stiesnený, nútený. Necítil sa dobre. „Či som ich neurazil? Vôbec nesvedčilo sa mi ich vyzvať.“ Robil si výčitky a stúpal popri nich ani na tŕni. Vydýchol si, keď prišli k doktorovmu domu. Odporúčal sa a zase zbadal Boženkin dobrosrdečný pohľad.

*

Večer, keď dopísal matke list, v ktorom ju ubezpečoval a prosil, aby oňho nemala starosť, lebo že je všetko dobre, vstal od stola a prechodil sa po izbe. Zvláštny pocit ho ovládal. Ešte sa vždy prinavracal k Elenke. V duchu sa spytoval sám seba, či môže byť šťastná, či neobanuje, ale pomedzi tieto rozpomienky zamiešali sa biele ruky Boženkine, i ružové uško s trblietajúcim briliantom, tiež aj jej dobrý pohľad a milý hlas… „Čo len chcela, keď tak pozrela na mňa? Bezpochyby som veľmi hlúpo vyzeral. Eh, nikdy sa nestane z teba, Jano, niečo,“ hneval sa na seba „vždy ostaneš hranatým. Ľutovala ma. Ale, čo sa mám trápiť pre ne, jedna ako druhá, vôbec slečny, čo? Imponuje im len titul a bohatstvo. Druhý raz už nikomu nesadnem na lep,“ chlapil sa. „Nikto si nebude zo mňa robiť bláznov a sa zahrávať!“ Zobliekol sa a ľahol si s tým úmyslom, že od týchto čias už bude pevný.

O niekoľko mesiacov pozdejšie povolal ho pán do komptoáru.

— Tu mi budete pomáhať. Mám mnoho práce a Boženka je zamestnaná doma. Lekár jej zakázal na istú dobu kancelársku robotu, musí byť viacej na čerstvom vzduchu. Myslím, že ste na to schopný, — doložil vážne a pozrel na Janka.

Poklonil sa nemo.

— Napíšte firme Wolf & Müller objednávku na kávu a uveďte ju do knihy.

Janko napísal a uviedol.

Strelecký pozrel, nepovedal ani slova, len sa spokojne usmial a dal mu ďalšiu prácu. Na poludnie pozrel, čo urobil, dal mu ešte úpravu a potom povedal:

— Ste od dneška účtovníkom s platom dvesto korún mesačne. Či ste spokojný s novým postavením?

Jankovi sa zaiskrili oči od radostí. Tešil sa i väčšiemu platu i dôvernému postaveniu, cítil, že je vyznamenaný.

— Ďakujem, — odvetil teplým, vďačným hlasom, — stanem sa hodným vašej dôvery.

— Nepochybujem o tom, — odvetil šéf a priateľsky ho poklepal po pleci.

Janko sa s chuťou oddal svojmu novému povolaniu. Často sa prehŕňal po stranách kníh, ktoré vyplnila Boženka svojím drobným, tenkým písmom. Pri každej takejto príležitosti prejal ho príjemný pocit. Keď ale vpisoval na tie isté strany splátky a iné zmeny, vtedy sa mu to také čudné zdalo vidieť svoje tiež pekné, ale mužskejšie písmo vedľa jej, že ani nevedel prečo a za čo, len keď sa usmial. Kto by si to bol pomyslel ešte pred krátkym časom, že on bude sedieť za jej stolom!

Ale táto poetická nálada netrvala dlho, lebo keď mu odbočila pozornosť od práce, už pochybil. Zamrzelo ho, opravil to tak, že sa ani nezbadalo a pokračoval ďalej nemysliac na iné.

Nebolo toho dňa, že by starý pán nebol prišiel k nim. Ešte bol v sklepe, keď bolo počuť jeho hovor a klopkanie paličkou o dlážku. Pozrel na syna i na Janka a keď videl, že sú zamestnaní, sadol si na pohovku, trochu si pooddŕhal a mlčal za chvíľku. Ale len čo sa syn alebo Janko pohol od práce, hneď sa začal vypytovať na tie najrozličnejšie veci, ktoré sa týkali obchodu. Pamäť mal i vo svojom vysokom veku neobyčajne zachovalú.

— Či ti už zaplatil Kraslický? — spytuje sa syna, ktorý práve vtedy vstal, aby pozrel v kopírovacej knihe odtlačok jedného listu.

— Ešte nie, otecko, — odpovedal ticho a pokračoval v práci.

— To už od neho ani nedostaneš, kdežeby! Pán osvietený nie je na to, aby platil! Nazdá sa, že je to pre nás česť, keď môže u nás nabrať hromadu tovaru. Keby bol ako jeho otec, tak by to bolo celkom ináč. Jeho otec nikde nekupoval, len u mňa, ale aj statočne platil a nebol taký nadutý, ako je tento. Bol celkom inakší: pozhováral sa s každým vľúdne a v dome tiež len po slovensky hovoril. Žena mu nemčila, bola chudobná grófka, hľa, nepríde mi do umu, ako sa volala. Cyrilko, syn môj, či ty nevieš? Dáko ma pamäť opúšťa.

— Ale, otecko, prosím ťa, len ešte polhodinku pozhovej, teraz mám súrnu robotu.

Starý Strelecký sa zvraštil, pohniezdil sa, zaochkal, oddrhol si a zašomral:

— Keby ma už len pán boh povolal k sebe. Už som každému na ťarchu. — Vstal hore a drobným krokom vyšiel von. Neobzrel sa na nikoho. Keď prechádzal cez sklep, štopol Miško lakťom Miloša do boka.

— Pozriže starého, — šeptal mu, — aký je nadurdený. Teraz by ani za svet nepozrel na nás, zaiste nechceli mu vypočuť staré histórie, — a pritom sa uškrnul.

Ale zato na druhý deň popoludní zase bol v komptoári, ako čo by sa nič nebolo stalo.

— Janko, — zvolal na Čvíkotu, — máte veľa roboty?

— Už nie, čo hlavnejšie som už zvŕšil.

— No, to je dobre, — doložil pokojne, — prečítajte mi niečo z Národných novín, viete, som na ne navyknutý a už nedovidím, — i vytiahol najnovšie číslo.

Janko s ochotou začal čítať. Starý pán si sadol k nemu, aby lepšie počul. Čítanie prerušoval poznámkami podľa toho, ako naňho účinkovali správy. Vše bolo počuť: „No, toto je hrúza! Huncútstvo!“ „Že to boh ešte trpí,“ a zase, čo sa mu páčilo, chválil.

Keď Janko dočítal, posedel si ešte starý pán. Vypytoval sa a mal poznámku na všetko a potom mu dával naučenie:

— Vážte si každý halier a odkladajte si. Miško Kováč, ten stonoha, nikdy nepríde k ničomu, všetko mu v dlani horí, potroví všetko, a bol by takto dosť šikovný. Z Miloša, z toho už bude, to je chlap na mieste, len by mal byť trochu živší. Pri kupcovi je najhlavnejšie, aby bol statočný a potom veselý a priateľský. Takých, ktorí na ľudí zazerajú, šomrú, obecenstvo obchádza. Keď som bol mladý, vrtil som sa ako vreteno, a vtip ma neopúšťal. Ale to je dar od boha. Či viete tú pesničku: „Komu pán boh veselého ducha ráčil popríti“? Ale kdeže by si terajšia mládež zaspievala pobožnú. To by bola hanba! Čo?

— Prečo, ja ich veru hodne viem naspamäť a modliť sa modlím ráno i večer.

— Veď aj tak načim, — skočil mu rezko do reči, — to vás zachráni pred skazou a dá vám silu preniesť pokojne všetky ťažkosti. Ale sa už zmrklo, sklep už zatvoria, poďme. Máte robotu?

— Nie.

— Odprevaďte ma. Bohvie, čo je to, ale slabnem. Staroba, choroba, — doložil, opierajúc sa o Jankovo rameno.

Viedol ho pozorne až do jeho bytu. Na schodoch stretli sa s Boženkou.

— Kde ste boli, starý apo? — zvolala a prívetivo pozdravila Janka. — A len tak naľahko? Viete, že je marec najnebezpečnejší mesiac, vtedy najskôr ľudia prestydnú, — prikročila k nemu z druhého boku a vložila si ruku pod jeho pazuchu.

— Ale, dieťa moje, — chlapí sa, — veď som dobre oblečený a kdeže by som ešte aj teraz zimník vláčil, rád som, že som ho už zhodil. Taký ťažký mi bol, už ma v ňom všetko bolelo. A potom, Božka moja, veď som ja zahartovaný, Čo som aj starý, hneď neprechladnem. Veľa som zimy a nečasu prežil. Raz mi boli aj nohy odmrzli, a tu som. Keby mi len nohy vládali a oči, tak by som bol ešte gavalier.

Medzitým prišli k dverám.

— Ako vám ide nová práca? — spytuje sa Boženka.

— Ďakujem, dobre, — odvetil s chvatom a veselo. Rád bol, že sa s ňou stretol. Cítil, že mu je bližšia ako iní, sú predsa kolegovia.

— Keď som prezeral vašu prácu v knihách, obdivoval som vašu vytrvalosť a pilnosť. — Zase sa zapálil.

— Prečo? — odvetila pokojne, ale bola rada, že jej prácu ocenil. — S radosťou som robila a aj ma zaujímalo a keby nie prílišná starosť našich o moje zdravie, nuž by som aj teraz…

— Daj si pokoj, dieťa moje, — prehovoril starý pán, — treba ti zmocnieť. Počkaj len, keď sa trochu ohreje, pôjdeme na prechádzku do božej prírody.

— Ďakujem vám, že ste ma odprevadili, — a podal Jankovi svoju chladnú, suchú ruku. Otvoril dvere na izbe a pomaly vošiel dnu.

— Čo budete teraz robiť? — spýtala sa ho Boženka, keď mu na rozlúčku podala ruku.

— Neviem, — odvetil, — môžbyť pôjdem sa trochu prevetrať, dusno mi je dákosi, — doložil a nesmelo pozrel na ňu, bál sa, aby nezbadala jeho duševné rozpoloženie.

— Zbohom! — lúčil sa takmer šeptom a vzdialil sa rýchlym krokom.