ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dva týždne po Elenkinom príchode prišiel domov z Pešti aj Vlado a to ako absolvovaný právnik. Prišiel s ním aj jeho priateľ Viktor Klenovský. Klenovský bol tiež zvŕšeným juristom a chcel v najbližšom čase vstúpiť ako praktikant do stoličnej služby, aby po ročnej praxi mohol zložiť skúšku zo štátnych vied a stať sa slúžnym, alebo iným vyšším úradníkom v stoličnom dome. Po ich príchode sa dom Rovesných celkom zmenil. Sama Rovesná, hoci sa obliekala aj potom jednoducho, po domácky, predsa viac pozornosti venovala svojmu odevu a účesu, ako predtým. Elenka, rozumie sa samo sebou, teraz tiež častejšie stála pred zrkadlom a toaletným stolíkom. Otec sa v prvé dni veľmi durdil, veď si musel, chudák, syna vymieňať, pošlúc mu vopred značnejšiu sumu, aby mohol prísť domov.

Po príchode ale zbadal, že Vladovi chýba zlatá retiazka aj s hodinkami, a keď mu šaty vyberali z kufra, tak tam tiež nebol ani zimník ani zvrchník, ba zmizol aj čierny salónny oblek.

— Kde sú tie hodinky? Čo si porobil so šatami? — spytoval sa otec syna.

Vlado chladnokrvne vytiahol z bočného vrecka elegantnú tobolku. Bola povážlivo tenká. Vytiahol z nej tri cedule zo záložne rozličnej farby a podávajúc ich otcovi, podotkol:

— Nehnevaj sa, otecko, ale naozaj som nemohol ináč. Teraz je strašná drahota v Pešti a potom, vieš, mal som sa aj slušne obliekať, aj žiť podľa toho. Treba sa mi bolo ukázať tu, ukázať tam, nuž a to všetko stojí veru peniaze. Ináče, ako vidíš, veľa som na ne ani nepožičal, len stoštyridsaťpäť.

— Prečo nie okrúhlych stopäťdesiat? — spytuje sa otec uštipačne, — to si chcel hádam gazdovať? Pekne pokračuješ, môžem povedať. Bude z teba pán, len či ti dôchodky dostačia?

Matke sa tiež nepozdalo synovo trovenie, ale ako jedináčikovi čo by všetko neprehliadla. Tešila sa tým, že časom vykysne, vyburáca sa a potom sa zmení, ale zato ju mráz prechodil, keď otec vyratúval, čo všetko potrovil, a pritom si pripomenula ešte, že mu aj ona ukradomky posielala. Keď ale pozrela na Vlada a videla, aký je pekný, akú má interesantne bledú tvár s jamôčkou na brade, aký je štíhly — aj ona bola taká za mladi — tak sa hneď uspokojila.

A ozaj, Vlado bol elegantný zjav. Počnúc od účesu, všetko bolo na ňom podľa najnovšieho strihu. Mal vysoký, zohnutý golier, pripnutý o jemnú batistovú košeľu s tenkou tmavomodrou mastičkou, kabát voľný so širokými rukávmi, pri konci zostrihnutými do ostrého uhla. Vestu mal tmavosivú, vyšívanú červenými kockami a kolieskami. Nohavice, tej istej farby čo kabát, boli pri vrchu voľné, zato nadol sa úžili, aby mu lýtka vynikli. Látka odevu naoko drsná, ale znalec hneď pozná, že je pravá anglická. Kdeže by teraz inteligentný mladík aj z inej nosil?! To by len bolo! Hneď by ho poznali, čo je za vtáka, nie, radšej nebude jesť! A čo povedať o pravých amerických topánkach? A keď si sadne a krížom preloží nohy, nuž i spod nohavíc mu vykúkajú modré, hodvábne pančuchy.

Raz sa mu bol otec pozastavil nad obuvníckym účtom.

— Otecko môj, to tak musí byť. Svet je už raz taký. Ak si nie odetý ako iní, hneď ťa vezmú do reči, alebo ťa obídu, keď ti pozrú na nohy…

— Tak, — skočil mu do reči, — to je už inšie! Predtým ľudia hľadeli na hlavu, teraz ale na nohy, to som, uznám, nevedel, ale môžbyť, že máš aj pravdu.

Kdeže by na snehovitých manžetách mohli chybovať zlaté gombičky a vo vrchnom vrecku kabáta ako pavučina jemný ručníček, pekne poskladaný a drahou voňavkou napustený?

Akože by mu neodpustila mať? Ako by ho nezastala pred otcom?!

Jeho druh bol vysoký, štíhly mladík. Mal bledú, zaujímavú tvár. Tmavožlté fúziky mu boli nakrátko ostrihané. Hlava mu bola trochu napred naklonená, aby sa podobal nejakému štátnikovi alebo aspoň hlavnému županovi, možno, že i preto, aby sa zdalo, že bohvieaké problémy znepokojujú jeho ubolenú hlavu. Bol tiež od päty po hlavu podľa najnovšej módy oblečený. Často sa zahľadel na svoje starostlivo pestované ruky a na dlhé ružové, lesklé nechty. Vzal perleťový nožík s malým pilníkom a nožničkami, aby si ich očistil a ofúkal.

— Pováž si, — prehovoril Vlado, vstupujúc do svojej izby, — starý bol nemilo prekvapený pri pohľade na záložné cedule. Čo som mal robiť? Musel som mu ich ukázať. Teraz mi už odľahlo, viem, že ich vymení. Len keď je už po tom, beztak by sa to bol dozvedel. Teraz je už dobre, zabudne na to. Ešte sa dnes rozveselí, keď poviem niekoľko anekdôt. Pri večeri ale spustíme nejakú vedeckú dišputu.

— O zmenkách? — spýtal sa Viktor a zasmial sa hlasite.

— Nedbám, — odvetil Vlado s úsmevom, zaiste mu porozumel. — Nemáš cigaretu? Dnes som si objednal purzičán a sultánflór, neboj sa, budeme mať čo fajčiť. Ak nemáš, pôjdem do sklepu, sú tam len hölďky… A vieš, že také len v najväčšej núdzi…

— Ešte mám niekoľko, — a podáva mu striebornú tabatierku.

Zapálili si. Modrý, vonný dym začal sa tiahnuť v tenkej vrstve po izbe.

— Poďme trochu do záhrady, už sa ma tu nuda chytá.

— Nedbám, — odvetil Vlado.

Na konci priestranného dvora bola veľká záhrada. Hneď napredku boli starostlivo upravené hriadky, v nich sa pestreli rôzne kvety. Tu vydávali silnú vôňu fialky, tam zase verbény zaujali celé koleso. V prostriedku kvetnej plochy, vo veľkom kole kvitli rôznofarebné ruže. Nad pieskovým chodníkom stáli štíhle, z latiek pozbíjané brány. Po niektorých sa ťahal klematis a zasa druhé boli obvinuté ťahavou ružou s veľkými kyticami tmavočervených ruží. Na konci kvetnej partie ťahal sa z jednej strany dlhý pás sliezskych ruží, z druhej strany georgíny.

Kvetnicu oddeľoval od hriadok pre zeleninu širší chodník, vysadený z jednej i z druhej strany vysokým viničom, ďalej bol ovocný sad a v úzadí stáli štyri košaté lipy. Pod ich korunou boli rozostavené lavičky.

— Ozaj, čo teraz robí Mici? Či myslí ešte na teba? — spytuje sa Vlado svojho priateľa.

— Tá? Čo by robila, tróni v kaviarni ako obyčajne, značí do knihy mrazivo, pikolo, čiernu, alebo kapucíner. Keď stačí, napráva si bielymi rúčkami účes, pozrie sa do zrkadla, ktoré jej stojí za chrbtom, keď je s tým hotová, obzerá znaleckým pohľadom hostí a kedy-tedy, keď ju nuda premáha, si ukradomky aj zívne. Môžbyť, že ju už okolo pultu obletujú aj nové motýle, alebo…

— Veľmi žialila za tebou, aj plakala, keď sme odchádzali.

— Nemyslel som, že si taký nováčik, keď to berieš tak tragicky. Ubezpečujem ťa, že nenosí smútok za mnou, ale sa snaží vynahradiť si stratu iným. — Medzi rečou odrezal si z ružového kríka bledožltý puk a strčil si ho do kabátovej dierky.

— Ach, či len hreje slnce, — vzdychol, — poďme do chládku.

— Poď, zavediem ťa pod lipy.

Tam sedela Elenka a vyšívala nástolník. Mala na sebe biele ľahučké šaty. Hrdlo mala obnažené. Široká, poskladaná čipka splývala jej až na plecia. Na hrdle leskla sa jej tenká zlatá retiazka so zlatým srdiečkom. Spočívalo v záhyboch čipky a len vtedy sa na okamih vynorilo, keď silnejšie pohla hlavou. Vtedy sa zalesklo a drobné briliantové očko na ňom sa zatrblietalo ani kvapôčka rannej rosy na kalichu bielej ľalie. Bola nahnutá nad šitím. Slnečné lúče predrali sa cez škáry vetiev a osvietili v malom kruhu jej gaštanové vlasy, takže sa zaleskli sťa tenulinké, zlaté nite. Tvár jej ostala v tôni. Práve dovŕšila jeden kvietok.

Rozprestrela nástolník a držala ho obďaleč, pritom si hlavu nabok nahla a tak ho skúmala, či je súzvuk farieb dobre ulahodený. Bolo počuť kroky. Pozrela v tú stranu i zazrela Viktora a Vlada. Jedným pohybom zložila nástolník do lona a trochu sa začervenala.

— Ste veľmi usilovná, — prihovoril sa Viktor, — a aké príjemné miesto ste si vyvolili. Opravdu je tu rozkošne. — Zastal pred ňou, klobúk sňal z hlavy a prešiel si ručníkom po čele. — Na slnci je úžasne. Dovolíte, aby som si sadol?

— Prosím, nech sa páči, — pošinula sa trochu ďalej a nevedomým pohybom pritiahla si sukienku trochu bližšie k sebe.

Sadol si na kraj lavičky.

— Poď, sadni si aj ty! — zavolal na Vlada.

— Nechce sa mi, budem radšej stáť.

— Je tu ozaj príjemne, — a pozrel na dosť široký, pieskom vysypaný priestor medzi lipami. Po ňom sa pohybovalo mnoho väčších-menších slnečných škvŕn, podľa toho, akou silou pokolísal vetrík lístie stromov.

— Netúžite za Pešťou? — spýtala sa Elenka.

— Ani najmenej, tam je teraz úžasná zápara. Spústa vysokých domov vydychuje horúčosť na nevydržanie a keď človek príde domov, akoby do vykúrenej pece vstúpil. Teším sa, že môžem byť na vidieku, vo vašom kruhu. — Slovo „vašom“ silnejšie prízvukoval. — Len či vy budete spokojní so mnou, — pozrel na ňu a na Vlada spýtavým pohľadom. Malý, sotva badateľný úsmev, výraz spokojnosti a samolásky poihrával mu okolo úst.

— Prosím, — odvetila náhle, — buďte ubezpečený o našej pohostinnosti, — a zase jej vstúpila rumeň do tvári. Nebola ešte zvyknutá na rozhovor s mladými ľuďmi a najmä z veľmesta.

— Netáraj, kamarát a neafektuj, — odvetí Vlado lenivo, — zabav sa u nás, dokiaľ sa ti páči a cíť sa ako doma.

Medzitým Viktor ponúkol Vlada cigaretou a sám si jednu položil do úst. — Hop! zabudol som si zápalky, daj mi ohňa!

— Ja tiež nemám, — odvetil Vlado, — počkaj, hneď ich donesiem. — A už sa ponáhľal po ne.

Ostali samotní. Mlčali. Elenka pokračovala v práci. Pozerala uprene na výšivku, ale zato cítila Viktorov pohľad na sebe. Znepokojila sa, tak by bola chcela utiecť, skryť sa niekde, ale strach pred výsmechom ju akoby prikoval k miestu. On pásol si oči na nesnádzach dievčaťa. Zrazu sa k nej nahol a so zvláštnym zaujatím sa díval na jej ručnú prácu.

— Ukážte, prosím, čo vyšívate.

— Nič takého, je to len pletka, — a zakryla nástolník rukou. — Bojím sa, že ho skritizujete.

— Ja? Či ma za takého zlomyseľného považujete? Uisťujem vás, že i to málo, čo som letkom zazrel, poukazuje na jemný vkus.

Sedela v rozpakoch.

— Neukážete mi? Ani by ste nemysleli, ako ma zaujímajú ženské ručné práce.

— Nuž viďte, keď si tak žiadate, — a rozprestrela hotovú časť nástolníka.

— Pekná práca, — poznamenal po malej chvíli, — len tento púčok by mohol byť o jeden nádych bledšou farbou vyšitý, — a ukázal na kvet, ktorý bol bezprostredne pri jej ruke. I dotkol sa, akoby náhodou, jej ruky. Odtiahla si ju s chvatom a zapálila sa. Neodvážila pozrieť naňho. Hnevala sa sama na seba. „Čo si o mne pomyslí? Zaiste som pred ním len dedinské húsa.“ Pri pomyslení na to sa zhrozila, pozbierala všetky sily a pozrela mu do očí. Už sedel rovno. Žiarila z nich veselosť. Usmieval sa priateľsky, akoby jej dodával smelosti.

Uspokojila sa.

— Ja som tiež tak myslela ako vy, len na dedine hodváb vo všetkých odtieňoch nedostať, preto musíme sa uspokojiť s takým, aký máme.

„Rozkošné decko,“ myslel si, „je, pravda, ešte len žabka, ale to je pri nej okúzľujúce. Afektovanie kokiet som už zunoval. Tak sa zdá, že jej rodičia sú hodne operení.“

Vlado sa už vrátil so zapálenou cigaretou. Podal ju Viktorovi, aby si o ňu pripálil a potom sa rozprúdil veselý hovor medzi nimi.

— Elenka, či sa pamätáš, čo sme sa tu navystrájali, keď sme boli malí. Pozriže, Viktor, na tamtú haluz, čo je na samom vrcholci. Na tej som raz zbadal hniezdo, myslím, stračie bolo. Vyštverám sa hore, vedel som liezť ani veverica, i zazrel som v ňom štvoro vajec. Hneď som ich vybral. Ale kde ich položiť? Kabát som zhodil, do nohavíc nemôžem, tam by sa rozpučili, nuž hajde za košeľu. Leziem pozorne dolu s korisťou a ako sa šmýkam dolu, tu schrapští jedna halúzka podo mnou. Zľakol som sa, objal som pevnejšie driek lipy a vtom sa vajcia za košeľou rozpučili a začala mi praženica tiecť po holom tele. Úprimne vyznávam, že som nebol hrdý na korisť, — a zasmial sa chutne. — Ty si tamto stála, — pokračoval, — akoby ťa teraz videl. Keď si ma zazrela tak doriadeného, začala si ťapuškať rúčkami a smiať sa, len sa tak ozývalo. Mohla si mať vtedy asi päť rokov. Bál som sa výprasku, ak by sa rodičia dozvedeli, i nevedel som, čo si mám počať v tom kríži. Našťastie prišiel Janko, doniesol mi svoju košeľu. Preobliekol som sa, košeľu zafúľanú som skryl a tebe som dal sklenenú prizmu, ktorá hrala dúhovými farbami a poprosil som ťa, aby si rodičom nepovedala, čo sa mi prihodilo. Prisľúbila si mi sväto-sväte.

— Ale si sa mi vyhrážal, že ma vybiješ, ak poviem…

— Len čo sme si sadli k večeri, — pokračoval zase, — tu sa moja milá sestrička začne hniezdiť na stoličke a pritom vše na mňa, vše na rodičov fľochne. „Už ma vyzradí,“ stŕpal som a kývol som na ňu i pohrozil sa jej, ale len potajme. Len keď ti ona začne hlasne: „Neboj sa, nepoviem…“

„Čo nepovieš, Elenka?“ spýtala sa jej mama. A ty si začala: „Ani Vlado nebol na lipe, ani nevyberal vajcia, ani sa mu nerozpučili za košeľou, ani ju nezafúľal, ani mu Janko nedal čistú košeľu.“

„Čo to hovoríš?“ spytuje sa otec, a keďže som pri ňom sedel, tu mi hneď rozopäl kabát, a hľa, zazrel Jankovu košeľu na mne. Môžeš si predstaviť, že mi nebolo do smiechu; bol som blízo ohňa. „Ja som nechcel,“ tajil som a hlas mi prechádzal do plaču.

„Čo si nechcel?“ Málo chýbalo, že som si neutŕžil jednu.

Matka to zbadala i prísne mi rozkázala, aby som hneď doniesol tú osudnú košeľu. Smutne som kráčal do najodľahlejšieho kúta záhrady a vytiahol som ju z buriny. Corpus delicti žltol sa na nej. Aby nebol taký zrejmý, utieral som ju o trávu.

— Hahaha! — zasmial sa, v čom mu i Viktor a Elenka pomáhali, ba poslednej sa až slzy ronili od smiechu.

— To len bolo ešte, — pokračoval, — praženica sa ešte väčšmi rozotrela a tráva tiež zanechala za sebou hojnú, zelenú stopu. Keď mama videla košeľu takú doriadenú, nemohla sa zdržať smiechu, otec sa tiež pod fúzy uškŕňal a my s Jankom museli sme kľačať jeden v jednom, druhý v druhom kúte. On vraj za to, že mi pomohol zatajiť.

— Chudák, — volala Elenka, — vždy zle pochodil, aj vtedy, keď sme mali toho zlého moriaka. Mala som červené šaty a vybehla som na dvor. A tu, ani som nezbadala, len keď mi už moriak sedí na chrbte a začne ma ďobať do hlavy. Šťastie, že som mala ručník. Kričala som, čo mi hrdlo stačilo. Na moje volanie pribehol Janko, chytil moriaka, ale ho ten tak ďobol do ruky, že sa mu potom zadlho jatrila. Ale aj dostal, keď sa otec dozvedel, odsekol mu hlavu na kláte, veru!

— Komu? — spytuje sa Viktor s úsmevom.

— Nuž moriakovi, — odvetí ona a čuduje sa, že neporozumel.

— Ja reku, že Jankovi, — doložil Viktor vážne.

— Ale ba, — vtom zbadala, že sa jej len posmieva. Zahanbila sa a odvrátila sa od neho.

Priblížil sa k nej.

— Hneváte sa? — spytuje sa žartovne, a chce jej pozrieť do očí.

— Nie, — odvetí tíško a slzy sa jej tisnú.

Medzitým sa slnce nížilo k západu. Tône líp sa čím diaľ, tým väčšmi dĺžili. Na nebi sa malé obláčiky začali skvieť v červeno-ohnivom jase. Slnečné lúče predierali sa takmer vodorovne cez spústu lístia a rozplietli sa na tenulinké vlásky dúhovej farby. Horúčosť klesla, občerstvujúci severný vetrík zašumel medzi ratolesťami. Vôňa kvetín zosilnela: Pomaly sa tratilo slnečné svetlo. Už len vrcholce líp skveli sa v jasnozelenej pozlatistej farbe. Aj to zmizlo. Slnce zapadlo, blížil sa súmrak.

— Aby sa vám páčilo k večeri, odkazujú mladá pani, — volala ich slúžka.

— Poďme teda, nech sa vám páči, — volala hosťa Elenka a sama kráčala vopred ľahko sťa srnka po úzkom záhradnom chodníku.

V izbe našli hosťa, učiteľa Poničana.

Poničan bol učiteľom v Rovesnom. Často prichodil k Rovesným. Bol už štyridsiatnik, voľačo vyšší od strednej postavy, chudorľavý, ale pritom zdravý. Ťahy tváre nemal súmerné, ba na prvý pohľad odpudzujúce, ale keď sa mu zaiskrili oči, poihral mu úsmev a keď prehovoril príjemným hlasom, vtedy obyčajne zmizol prvý nepríjemný dojem. V taký čas zväčša prekvapene pozrel naňho prvý raz vidiaci ho človek.

Večera bola chutná, i vínko bolo dobré, a tak nemohla vystať ani živá nálada. Sprvu išlo to, pravda, vážne, najmä keď sa Rovesný sťažoval na drahotu.

— Povážte, aký je to rozdiel, — hovoril, — ešte len nedávno mohol som dať kilo cukru po 88 halierov, teraz je už 96, a tak je to aj pri strižnom tovare. Teraz má kupec veľké ťažkosti. Ľud nechce veriť, že viac platíme za tovar, nazdá sa, že len my dvíhame cenu, aby sme čím viac zarobili. A predsa, čím je drahší tovar, tým je menší odbyt. Čo to len bude, ak to takto dlho potrvá? — a pozrel ustarostene dookola.

— Vám, pán Rovesný, sa nič nestane, ľahko to prenesiete, — odvetí učiteľ, — ale pre nás je to trochu ťažšie. Keď je tovar drahší, povýšite mu úmerne cenu. Ale my? Máme beztak nepomerne malý plat a k tomu svet požaduje od nás mnoho, musíme ísť slušne. Niet sa čo čudovať, keď aj pri najväčšom utiahnutí cerí sa na nás nedostatok.

— Uznám vám, viem, ako sa trápne žije zo skromných dôchodkov.

— Nech sa vám páči ešte z tej pečienky, — núka domáca učiteľa.

— Ďakujem, už som dosť…

— Viete dobre, že košík neprijímam, a čo by to bolo… Ty, muž, nože nalej. Čo máme vždy spomínať starosti, sú nám ustavične za pätami. Zabudnime na ne aspoň vtedy, keď sme vovedne.

— Tak je, máte pravdu, pani Rovesná, — prikývol učiteľ a krájal si ďalej šťavnatý kus pečienky.

Vlado ale z druhej strany priskočil, aby mu nalial víno do pohára.

— S rohičkou^[1] a či čisté?

— Prosím s rohičkou. Zmužneli ste, ako som vás nevidel, trochu ste aj schudli.

— Hja, mohol sa veru aj lepšie vypásť na takej drahej strave, — uštipol otec.

— Len pomerne k drahote, — odvetil syn a pozrel na Viktora.

Viktor sa usmial naňho, porozumel narážke.

— Chodievali ste niekedy do snemu? Môže byť zaujímavé sledovať debatu.

— Nemôžem povedať, — odvetil Vlado a sadajúc si na miesto, zbadal, že Jankovi nenalial. — Odpusť, — a nahol sa, aby aj jemu nalial.

— Ďakujem, — odvetil Janko.

— Dva razy som bol v snemovni, — pokračoval Vlado, — ale potom mi ani do umu neprišla. Vám dedinčanom je to, uznám, zaujímavé, ale my Pešťania sme na to už navyknutí. A potom, čo tam možno vidieť: ako sa vadia, nadávajú si? Ešte keď je nejaký hec, škandál, to ešte obstojí, vtedy tam možno aj pekné dámy vidieť, ale takto? To radšej zábavnejším spôsobom zabijem čas. Ale len hovoriť a nič nepiť, to tiež nič nestojí. Na zdravie, páni! — Štrngol si so všetkými. — Servus, Viktor, — a žmurkol naňho.

— Stretli ste sa niekedy s K.? Myslím, je tiež právnikom.

— Poznám ho z videnia, zišiel som sa s ním dva-tri razy, ale bližšie sa nepoznáme.

— Prečo?

— Čudák je, idealista, vždy je zahĺbený do kníh. Boh sám vie, čo všetko študuje, a keď sa aj zídeš s ním, o inšom nehovorí, len o filozofii, potom toho toľko narozpráva, že niet mu konca kraja. Teraz práve zaoberá sa sociálnou otázkou. Kvôli nej pobehá všetky knižnice. A ja rád som, keď si zvŕšim svoje. Kto by to vždy žmúril pri knihách, chcem mať slobodný čas aj na kopanú, dostihy a do divadla.

— Ach, divadlo! — vzdychla si Elenka, — tak by som chcela počuť Flóru P. Toľko som o nej počula i čítala. Musí krásne spievať. Počuli ste ju? — obrátila sa k Viktorovi.

— A koľko ráz, — odvetil s úsmevom. — Ináč, môžem vám povedať, slečna, že čo sa hlasu týka, už nie je najslávnejšia, veľmi často sa jej aj kiks prihodí. Ale čo ju pútavou robí, to je jej krásna postava, nuž a potom — doložil tajuplne, — zaujímavosť jej dodávajú aj styky s vysokými kruhmi.

— Hm, hm, — odŕhal Rovesný a nervózne sa chytal pohára. — Čo nás tam do herečiek, — bál sa, že Elena viac počuje, ako čo je potrebné. — Radšej sa napime, — a hrmotne si štrngol s učiteľom.

— Dovoľteže, Vlado, predsa je K. z našich najnadanejších šuhajov a je aj našim krajanom. Myslím, nebolo by vám na škodu, keby ste sa spriatelili s ním.

— Načo? My sme rozdielnej povahy. Má iste iný názor na život ako ja. On sa ženie bohvie za akými ideami, utópiami, borí sa za ne — a úspechu niet. Načo je to? Má nepriateľov na všetky strany, opovrhnutý je od väčšiny, ba je aj za nebezpečného vyhlásený, ktorý chce svojimi utópiami prevrátiť terajší ustálený poriadok, protiviť sa jednotnej štátnej idei a zahrať si na vodcu ľudu. Nie, to nemá zmysel! Ja si chcem pomaly zvŕšiť svoje štúdiá, dostať diplom, a potom žiť. Čo sa ja mám páliť za iných a škodiť sám sebe, keď môžem pohodlne žiť? Najhlavnejšia starosť mi je zadovážiť si postať a v prípade potreby postaráme sa už aj o nejakú protekciu. — Všakver? — a pozrel na Viktora.

Učiteľ zamĺkol. Smútok mu zaľahol na prsia. Hľa, kde vedie terajšia výchova. Niet v týchto dvoch mladých ľuďoch ani mak záujmu pre vedu, ideu, pravdu. Teraz sú už sťa vyhorené sopky, bez kypenia mladého ducha, už sa teraz pripravujú za bezdušných príživníkov, ktorí sa len vtedy postavia proti, keď je v nebezpečenstve ich hmotné, výnosné postavenie.

— Čo sa len úradu týka, o to ma nebolí hlava, — nadpriadol už trochu nápojom rozjarený Viktor. — Náš poslanec vzal si matkinu sesternicu za ženu, nevolám ho inakšie len Šándor báči. Šándor báči je zase s ministrom vnútra ako brat s bratom. Aj môjho otca pri stolici, počnúc od župana, všetci radi majú, tak budem zabezpečený.

Dovŕšil. Popozeral po prítomných, aký dojem urobil na nich. Mlčali. Vlado kývol hlavou, akoby prichvaľoval. Učiteľ pozrel na Janka, akoby sa ho chcel spýtať, či počuje, čo hovoria. Rovesná sa usmievala. Elenka s obdivom dívala sa na Viktora ako na prvotriednu veličinu. Imponovalo jej, že tak nedbalo hovoril o županovi, poslancovi a o ministrovi. Rovesný sedel nehybne, ruka mu ležala na stole a hrala sa s nožom.

Po večeri mladí aj s učiteľom šli do Vladovej izby, aby si tam pofajčili. Len čo sa stratili, už matka celkom uveličená skočila zo stoličky a zvolala: — No, ale to je človek! To je, už môžem povedať, vzdelaný, inteligentný mladík! Je súci do života, má budúcnosť! Čo myslíš? Aký je ešte mladý a už aká známosť, ako sa len vyzná vo všetkom! Nuž a keď jeden poslanec, a to ešte vládny, sľúbi, tak je to už voľačo. Čože im je jedného alebo druhého do úradu… Nič, len povedia — a už je.

— No, len no, nieže tak rezko, — odvetí starý, — ešte nesedí v úrade. A potom sa nevie, či je to všetko tak. Ľudia obyčajne viac povedia, ako je v skutočnosti.

— Veď ty! Kedyže si ty komu uveril? Ja na tom nič nemožné nevidím. Čože? Je zo starej zemianskej rodiny, je pravda, že majetok utratili, ale predsa otec má úrad a k tomu rozsiahla známosť tiež mnoho značí. Ja už viem, že bude partia a že si bude medzi dievčatami preberať. — Pozrela rázne na muža, a potom na Janka, akoby bola pripravená námietky proti jej tvrdeniu rozhodne podvrátiť.

Janka už príchod Klenovského znepokojil. Elegantný výzor, smelá reč, voľné jeho chovanie ho zarazili. Hneď v prvý deň sa bál, že sa Elenka zaľúbi do Viktora. Skromný od prírody, považoval ho za niečo vyššieho, cítil, že nie je vstave s ním súperiť, i utiahol sa. V spoločnosti málo hovoril, viac pozoroval, a pritom sa vždy obával, že mu Elenku odlúdi. Tak by bol chcel závodiť s ním v rozhovore, ale sa neopovážil. On ináč vrtký a rozumný šuhaj, cítil sa byť vyrušený z každodennej koľaje, a preto sa stal nemotorným, chúlostivým. Obával sa výsmechu. Keď videl, aký silný dojem urobili chvastavé reči Klenovského na matku a na Elenku, zarmútil sa, vstal od stola a potichu bral sa von.

Elenka zberala zo stola a niesla riad do kuchyne.

— Otvor mi, prosím ťa.

Otvoril jej, pustil ju vopred a hneď za ňou aj on vyšiel.

Pitvor bol prázdny. Malá lampa mdlo osvetľovala priestor.

Zastala pred ním.

— Čo si taký smutný? — spytuje sa ho.

— Nič mi nie je, — odvetí a hlboký vzdych sa mu vykráda z pŕs.

— Netaj, veď vzdycháš.

— Neviem ani sám, — odvetil tíško. Hanbil sa, aj bál sa povedať pravdu, len oči mu hovorili.

Ani sama nevedela prečo, sklopila zrak pred ním, ako čo by bola cítila vinu.

— Elenka! — volala ju matka.

Ako zlodeji prepadnutí pri krádeži, tak sa trhli a odskočili od seba. Janko ponáhľal sa von, Elenka išla do kuchyne.

Elenka súcítila za okamih s Jankom. Chápala, čo sa deje v jeho duši, ale od dosahu citu a o útrapách nemala ani pochop. Bola v tom prechodnom veku, keď detinské bezstarostné chápanie života neopúšťa ešte mladých. Tešila sa všetkému: prírode i rodičom, milovala každého, rada sa zabavila, ale žeby ju boli vážnejšie city mohli pripútať, k tomu ešte nedospela. Cítila aj ona v srdci istý nepokoj, najmä, keď pozrel na ňu mladý človek. Aj vtedy, keď otvorila okno a Janko jej vyznal lásku, tiahol ju k nemu tajuplný, sladký pocit, viac súcit, ktorý už prestupoval hranicu priateľstva, ale sa nemal času vyvinúť v hlbší, trvácnejší dojem. Jej mladušká duša bola ešte primäkká a preto prijímala do seba tie najrozličnejšie dojmy. To je tiež pravda, že švihácky Viktor vzbudil v nej záujem — a k tomu jurista! A ten jeho skvelý rozhovor! Prirodzené je, že sa jej Viktor zdal veľmi zaujímavým.

V ten istý večer zišli sa všetci v salóne. Viktor, zhliadnuc klavír, pristúpil k Elenke a prosil ju, aby zahrala niečo.

— Nie som natoľko zručná, aby som mohla hrať pred spoločnosťou, — odvetila červenajúc sa.

— Mnoho zo všetkého škodí, tak aj zo skromnosti, — odvetil žartovne Viktor.

— Vážne hovorím.

— Ale nedaj sa núkať, — odvetila matka, — páni budú predsa zhovievaví, všakver?

— To sa rozumie, — posmeľuje učiteľ, — zahrajte nám, zvedavý som, aké pokroky ste urobili od roka.

Sadla si, preberala sa v notách.

— Nuž teda, čože vám? — a pozrela na Viktora.

— Zahrajte tú, ktorá vám je po vôli.

I zahrala z módnej operety niekoľko ľúbostných spevov a kupletov. Viktor pristúpil k nej, sledoval noty, obrátil stranu a sprevádzal ju spevom. Hlas mal dosť dobrý.

Elenka sa pri prvých tónoch spevu zmiatla, prsty sa jej začali chvieť a noty jej tancovali pred očami.

— Nemôžem vás sprevádzať, — šepce, — nezvykla som na to.

— Nedajte sa mýliť, len smelo do toho, pôjde to, — pozeral na ňu posmeľujúco, i hlas znel mu tak dôverne.

Uspokojila sa a hrala ďalej. Zvuky melodickej ľúbostnej piesne a potom mäkký citný spev a tiež horúce slová lásky v obsahu, plným prúdom valili sa jej do srdca. Tak jej bolo milo, dobre, dosiaľ necítená slasť prešla jej po celom tele.

Matku tešilo, že dcéra urobila dojem a pritom vycítila, že Elenka nie je ľahostajná Viktorovi a tiež aj to, že si jej dcéra začína všímať Viktora. Začala teda snovať plány do budúcnosti.

Medzitým sa Poničan ticho zhováral s Rovesným a Vladom. Janko tiež prišiel, tiahlo ho, chcel ju vidieť. — Môžbyť, že obava je bezzákladná a jej láska k nemu opravdivá. — Teraz sedel nemý, trochu obďaleč od učiteľa a díval sa na Viktora a na Elenu. Na poslednú často uprel zrak, akoby ju chcel prinútiť, aby sa obzrela naňho, aby ho zbadala, no daromne. Už nemal toľko sily. Nepozrela naňho, ani nevedela, kde je, oddala sa celkom pôžitku hry a tomu novému citu, ktorý jej takú slasť spôsobil.

Učiteľ nebadane pozoroval Janka i videl, čo sa s ním deje, veď bol zblednutý a tvár mu vyrážala žiaľ. Súcítil s ním.

— Slečna Elenka, máte Schneiderove slovenské piesne,^[2] — spýtal sa jej, keď dokončila a započala sa prehŕňať v notách.

— Nie, — odvetí a pozrela v tú stranu, skadiaľ prichádzal hlas. Nemilo sa jej dotklo, akoby ju bol niekto z krásneho sna zobudil.

— Divím sa tomu, sú to predsa krásne skladby. Ja reku, že vás otec, — na slovo „otec“ dal silný prízvuk, — nimi prekvapil.

— Prečo ste ma na ne neupozornili? Nevedel som o nich, — vyhovára sa otec. — Nie som znalcom hudby, hoci ju rád počúvam.

— Ak dovolíte, zahrám vám z nich, — ponúkol sa a pristúpil ku klavíru.

Viktor mrzuto pozrel na učiteľa a mlčky sa vzdialil od neho. Elenka rezko vstala, aby mu miesto urobila a sadla si bližšie matky.

Sadol si. Pozrel letkom po spoločnosti. Zrak sa mu zastavil na Jankovi a vtom zazneli rezké, rázne akordy a vzápätí ozval sa silný zvonivý učiteľov hlas.

Klavír ale vzápätí tiež akoby hovoril, posmeľoval, tak splýval i s nápevom i s obsahom. Aj nástroj i spev vyrážali ráznosť, silu, povedomie, ktoré sú v tejto piesni tak jednoducho a predsa tak krásne vyjadrené. Spev prestal, ale veselá, živá obodrujúca nálada ešte napĺňala izbu.

Rovesnému oči zaiskrili a zaťatá päsť zračila silu.

— To je už pieseň, — zvolal oduševnene, — tá už ide od srdca, nie ako tie sladkavé hviezdy a bohvie ešte čo omáľajúce piesne.

Učiteľ sa usmial prostej poznámke a pozrel veselo na Janka. Porozumel, že jemu ju zhral, i usmial sa vďačne.

— A túto viete? — hovorí Rovesnému, — tá je Mudroňova,^[3] — a hneď zatým ozval sa plný vážny akord, za ním druhý, tretí, aby pripravil poslucháčstvo, potom začal spievať:

Posledné dva riadky druhej slohy zneli v jeho ústach ako horká obžaloba a pádne akordy ešte zväčšovali dojem. Každý cítil, že sa v tejto piesni, v tomto nápeve, veľký výkrik, vzdych, utrpenie vyráža. Asi také, ako keď Ostapovi lámu kosti^[4] prekliati Ľaši a vtedy od bôľu vykríkne: „Otec, či počuješ?“ A otec sa zo zástupu ozve: „Počujem, synku, počujem.“ V tejto piesni len utrpenie, len výkrik bôľu počuť, bo posledné zvuky, prejdúc do vysokých tónov, stratia sa nedokončené, akoby nás chceli nechať v povedomí, že ešte mnoho času prejde, kým budú vyslyšané.

Zase nastala tichosť. Vladovi aj cigareta vyhasla. Nezvyklá vážnosť vyrážala sa mu na tvári. Pozeral pred seba. Pieseň mu pripomínala gymnaziálne roky. I videl v duchu hlúčok vyhodených študentov, ako si nesú batožinu na stanicu, vyprevádzaní posmechom a opovržením svojich druhov. A on? tiež bol medzi tými, ktorí svedčili proti nim, ktorí ich špehovali. Hľa, tá krivda, to utrpenie aj naňho volá z tejto piesne. Ozaj, kde sú? Čo je s nimi?

Poničan chcel zahnať vážnu náladu, i obrátil sa zase k Rovesnému: — No, a teraz vaša nasleduje.

A už zaznela:

A za ňou hneď „Anča čierna“ a pri slohe:

hra na klavíri zmenila sa na zmes laškujúcich rozmarných tónov, i vyzývavosť i smiech i výkrik, keď ju chcel bozkať šuhajko, všetko sa to tak vyrážalo, že každý rozjarene počúval.

— A teraz pôjdeme, — riekol, keď dokončil hru.

— Ostaňte ešte, — zdržiaval ho kupec.

— Ďakujem, ale nie je mi možné, musím už domov, je už čas. Janko, neodprevadíš ma?

— Ale hej, vďačne.

Odišli po zvyčajnom lúčení.

Noc bola tichá, jasná. Dávno už umĺkol denný ruch. Ľudia, ukonaní po dennom lopotení, odpočívali vo svojich príbytkoch. Domky sa zďaleka beleli a veža sa zdala, akoby bola namočená do mesačného svetla. Celá sa skvela a pozlátený kríž sa ligotal. Trochu vychladnuté a od denného prachu očistené povetrie len sa tak tislo do pŕs našich dvoch priateľov. Plným dúškom ho ťahali do seba.

— Ach, či je len dobre na slobodnom, — vydýchol si učiteľ, — pod holým nebom, kde ťa netlačí spara izby, nuda ľudí! Voľne sa cítiš, zmizne duševná stiesnenosť a zabúdaš na biedu života. Nesmiernosť, voľnosť prírody divotvorne pôsobí na človeka. Prekročíš tesné hranice každodenného života a duša, vyslobodiac sa z okov povinnosti, úradu, zalietne na okamih po nesmiernych, voľných priestoroch. V tom čase sa myšlienky, plány rodia. Cítiš silu tvoriacu, zdá sa ti, že hlasu tvojmu pribúda neobyčajná sila, že povznesie, oduševní, polepší tisícich, áno, milióny. Ale skoro potom vytriezvieš z opojenia, tlačí ťa dvojnásobná ničota, zmalátnenosť, a žiješ ďalej nudným, monotónnym životom.

Janko mlčky išiel popri ňom a bol ponorený do svojich myšlienok.

Kroky sa im ozývali po tvrdej, suchej pôde. Pes zabrechal niekoľko ráz z blízkeho dvora. Už prešli popri kostole, zastali pred školou.

— Poď dnu, — volal Janka a bez všetkých okolkov vošiel do dvora. Za ním išiel Janko. — Žena i deti už spia, — poznamenal, keď prešiel popri obývacej izbe. Otvoril tíško bočnú izbu, bola to jeho pracovňa.

Izba bola celkom jednoducho zariadená. Pri stene stála posteľ, pri nej užšia kasnička, kanapa, pri obloku písací stolík, pri ňom veľká sklenená skriňa, nabitá knihami. Pri druhom obloku bol klavír, niekoľko stoličiek, niekoľko obrazov — a sme už hotoví s opisom učiteľovej chyže.

— Sadni si, — hovoril a ukázal na kanapu. Sám ale spustil záclony a začal sa prechodiť po izbe. Zrazu zastal pred Jankom, pozrel naňho ostro a bez všetkého priechodu spýtal sa ho: — Ty si všakver zaľúbený?

Trhol sa, nebol pripravený na to. „Teda už aj on o tom vie!“ Pozrel placho naňho, lež v tom okamihu sklopil oči pred jeho skúmavým pohľadom.

— Nemôžem za to, — zašeptal a slzy mu zaihrali v očiach.

— Uznám ti, ale musíš si tento cit udusiť, vyhodiť zo srdca i z hlavy.

— Keby sa to len tak dalo, ako sa ľahko vypovie.

— Pri pevnej vôli sa všetko môže. Nechceš vždy vzdychať ako mátoha a stať sa sebe aj iným na oštaru a posmech? Poradím ti liek.

— Aký?

— Dobrý a istý, ak máš v sebe toľko sily, aby si ho trvanlivo užíval. Myslíš, že si len ty prešiel cez to? Blázon! Nazdáš sa, že tvojmu otcovi alebo mne bolo na ružiach postlané? Myslíš, že som nemusel od tých čias, čo som sa stal učiteľom, ustavičné úštipky, úsmešky, večné sekatúry, ponižovanie a preháňanie podstupovať? Keď som chcel účinkovať a ľud ma chcel, bola závisť, keď som ochaboval, bol som lenivcom, keď som si hájil osobnú slobodu, stal som sa buričom, nespokojným duchom. Ak som sa opovážil vysloviť mienku o verejnom živote, ostal som nebezpečným človekom, ktorého si netreba za golier púšťať. Od srdca sa mi bridilo večné uponižovanie. To všetko som prežil, precítil. Teraz aj teba jedine preto, že si len pomocníkom, hodia medzi staré haraburdie. Vedia, že si poctivec, vyznáš sa v svojom obore, že bude z teba niečo. Ale máš vadu! Nemáš „stav“ a si chudobný. Nemáš diplom, nerokuješ s veľkomožnými, odsúdený si v obchode zostať. Obetujú ťa bezdušným, vyžitým panákom, lebo sú smelí, elegantní, rúčky biele! Kdeže by si ty mohol s nimi súperiť! — Zasmial sa opovržlivo.

— Odídem stadiaľ preč. Nemám tu viac miesta.

— Prečo? — spytuje sa učiteľ, — počkaj ešte, možno Rovesný je náš. Uvidíme. Hneď utekať je chabosť. Za ten čas ťa uvediem do inej spoločnosti, ktorá ťa nezradí, do takej, s ktorou sa každý honosiť nemôže. — A otvoril bibliotéku. — Chceš mojich priateľov? Tu ich máš na výber. Si smutný? Tu máš dobrého Dona Quijota. Jeho verný zbrojnoš so svojimi večnými porekadlami a nanajvýš plasticky vytvorenou osobou ťa zabaví. Z nej sa zračí aj naivnosť, aj prefíkanosť, aj ľahkovernosť a životná skúsenosť, vôbec on je typ ľudu, aký od tých čias hádam ešte nebol vytvorený. Pri zdravom humore máš sa tam na čom zamyslieť, oj, máš, a to hodne. Keď sa chceš vhĺbiť do ľudskej duše, keď chceš nazrieť do samého seba, nuž siahni po Tolstom. Tam prúdi celé ľudstvo s jeho bojom, s jeho žitím a bytím. Jeho duch bol vstave všetko objať. Nazrel každému do duše, odkryl mu vnútro, či to bol Napoleon a či mužík Karatajev. Duševný boj Anny Kareninovej, mier duše Sone. Ale kto by to všetko vyrátal, na to nestačí chvíľka… Hľa, tu máš pri ňom Dostojevského… Nie, toho ti teraz nedám. Po prečítaní jeho diela vždy cítim nepokoj, tiež svedomie a smútok zaľahne na mňa sťa olovo ťažký. Hlboký je, dobrý je, ale nateraz nie je pre teba.

Keď som roztrpčený nad nepeknou prítomnosťou, vezmem dejiny Macaulayove.^[5] Z nich vyčítam, akú krutú, hroznú dobu utrpenia preniesol veľký, mocný anglický národ. Keď sa vraždilo, pozbavovalo prístrešia a chleba len preto, lebo jeden bol tory^[6] a druhý whig, jeden bol anglikán, druhý katolík a tretí presbyterián. Tá doba prenasledovania postavila na najvyššie hodnosti tých najväčších šarlatánov a bezcharakterných ľudí, ktorí sa dávali podplácať od najväčšieho nepriateľa ich národa, od Ľudovíta XIV. V tej dobe charakter, šľachetnosť, pravé vlastenectvo, statočnosť stali sa smrteľným hriechom, ktorý bolo treba pokutovať väzením, ba aj palošom. Tá doba stvorila Jeffreysa,^[7] zlovestného sudcu, ktorý by bol vstave na rozkaz Jakubov odsúdiť polovicu národa na muky a na smrť. Ním boli najšľachetnejší ľudia odsúdení na smrť. Tento vek vytvoril Oatesov,^[8] tých podlých vyvrheľov spoločnosti ľudskej, ktorí neštítili sa zrádzať, krivo svedčiť a krivo prisahať proti komukoľvek, len keď dostali za to obrok, mzdu krvi. A to všetko anglický národ pretrpel. Dočkal sa mizernej smrti Jeffreysa — i vydýchol si, rany rýchle zaceleli a národ silnel zo dňa na deň.

Oj, veľa, veľmi veľa ti budú rozprávať títo moji priatelia. Uvediem ťa do takej spoločnosti, že všetka nevšímavosť našej spoločnosti stane sa ti smiešna, malicherná. I budeš sa usmievať v duchu a pomyslíš si: Keby ste len vedeli, s kým žijem v priateľstve, čie slová počúvam, s kým si zamieňam myšlienky! — Oči mu nadšením žiarili, tvár mu blčala od oduševnenia. Jankovi sa zdalo, akoby mu postava rástla, menila sa.

— A keď v ustavičnom boji s ľudom, proti jeho predsudkom, proti jeho nedôvere, ťažkopádnosti ustávaš, keď v slabej chvíli hromžiť budeš naň, takmer ho znenávidíš, vtedy vezmi do ruky Hviezdoslava. Čítaj ho, pod jeho dojmom stratíš všetku zlosť, zabudneš na nevďak, na všetko a zase počneš robiť bez reptania…

A po dennej práci vyjdi pod oblohu, posiatu tajuplnými hviezdami. Za dedinou počuješ šum rieky, šum stromov, vidíš blyskot vlniek v mesačnom svetle. Čistý, čerstvý, vôňou nasiaknutý vzduch rozšíri ti hruď a ty tak ľahko, tak dobre sa cítiš. V tejto nálade vráť sa domov. Vezmi bibliu, otvor si žalmy. Prečítaj jeden z nich miesto modlitby. Ver mi, nikdy si nepocítil takú blízkosť k bohu, nikdy ho tak nepochopíš, ani jeho veľkosť, ani jeho dobrotu, ako v takýto čas, lebo vtedy ti je každý pór duše otvorený.

Možno, že ti je smiešno, — pokračoval ďalej, — že toto práve kupcovi hovorím, ktorý máš mozog preplnený číslicami, vyratúvaním, skadiaľ si máš objednať ten a ten tovar, premýšľaš o novom zárobku. Dobre. Chyť sa svojho a drž si ho. Zveľaďuj sa, bohatni, buď vplyvný, vážny muž. Ale popraj si chvíľky, kedykoľvek ti len čas dovolí k samovzdelaniu i k pôžitku krásy. Nie je to zákon, žeby kupec alebo priemyselník mal byť len vo svojom obore zbehlý. Oj nie! Všetkým je nám potrebné čím dôkladnejšie vzdelanie. Máme sa zaujímať nielen o to, čo nám hmotný osoh donáša, ale aj o vyššie, cennejšie veci. V silnej, majetnej kupeckej, priemyselníckej, roľníckej i robotníckej triede je naša budúcnosť. Tešil by som sa, keby si sa stal takýmto osožným a vzdelaným kupcom, ktorý by nielen pre seba mal zmysel, nielen pre seba zhromažďoval, ale vedel aj obetovať, hrivnu položiť na oltár kultúry a pomáhať tam, kde je to potrebné… Chceš vstúpiť do našej spoločnosti?

Na Janka mocne pôsobila učiteľova reč. Ešte ho nikdy nepočul takto hovoriť. Býval obyčajne málovravný. Teraz ale akým širokým prúdom tečú mu slová. A ten hlas zápalistý, oči žiariace, akoby mu chceli preniknúť až do srdca a v ňom zapáliť vzácnu iskru nadšenia. Zabudol na bolesť. V tom okamihu cítil i silu i vôľu.

— Chcem, — a podal mu odhodlane ruku.

— Rád som, že ťa takéhoto vidím. Len vytrvanlivosť! Zapamätaj si: keď preboríš toto, čo ti teraz žiaľ pôsobí, tak o rok o dva bude ti to všetko také malé, ďaleké, ponášať sa bude dávno zaniknutému, nepríjemnému snu. Pred tebou sa otvoria nové výhľady do budúcnosti. Život poskytuje vždy nové prostriedky, len ich treba vystihnúť a chytiť ich.

Na, tu máš nateraz Davida Copperfielda.^[9] Sprvu sa musíš trochu prehrýzť, je to už charakteristické pre anglické diela, potom ale budeš odmenený hojným pôžitkom. A vieš čo? Pred spaním prečítaj si jednu kapitolu z evanjelia, to ťa uspokojí, polepší… A teraz zbohom! Už je čas, aby sme si ľahli, hľa, rúčka je už na jednej. Budeme sa odteraz častejšie schádzať.

Janko vďačne stisol učiteľovi ruku. Tešil sa jeho dôvere a budúcim schôdzkam. Ale keď prešiel popod oblok, ktorý len nedávno otvorila Elenka, obnovil sa mu v duši obraz v celej sile. Videl ju nahnutú k nemu v obloku, pocítil teplotu bielej ruky, keď ju bozkával, počul zase jej šepot. I znova prejal ho ostrý bôľ a nepokoj, ktorý sa zrodil v ňom po Viktorovom príchode. „Teraz ona tam spí, možno sa usmieva vo sne, lež predmet sna nie je on, ale ten votrelec, ktorý očaroval ju i jej mať svojimi lichotivými prázdnymi rečami.“ Vošiel do izby, zapálil lampu. Bolo mu úzko, clivo. Ferko rozložený ležal po celej posteli. Jednu ruku sem, druhú tam mal rozhodenú. Na tvári perlil sa mu pot. Ústa mal trochu otvorené, bolo mu vidieť biely pás zdravých zubov. Zastal pri jeho posteli. Videl, ako ticho, bezstarostne spí, i pocítil závisť. Učeň sa pohol, obrátil sa k stene, zamrmlal niečo a spal ďalej.

Jankovi sa nechcelo ešte spať. Obrvy stiahnuté, pery stisnuté dovedna značili vnútorný boj. Mykol rukou, akoby odháňal niečo od seba. „Eh, nie som baba,“ myslí si. „Čo budem vzdychať, smiešnym sa robiť, aby každý badal, čo sa vo mne deje. Nie! Tú radosť nikomu nedoprajem.“ A zase ťahy znežneli. „Ale veď je ešte nič,“ teší sa. „On odíde, všetko zase bude, ako bolo. A potom, ona je ešte dieťa, prejdú ešte roky a čas všetko môže zmeniť.“

Uspokojil sa trochu, dodával si smelosti. „Budem sa usilovať i v obchode i vo vzdelávaní, aby videli moju hodnotu.“ Ľahol si. I začal blúzniť o tom: ako sa vyšinie, ako bude pracovať. Opájal sa snom do budúcnosti, ako to už mladí, citní ľudia vedia. Všemožne potláčal nepokoj, aj pošťastilo sa mu to na chvíľku, ale v druhom okamihu zase opanoval ho bôľ a žiaľ. Vzdychol si, prehodil sa na druhú stranu. Všetky sily napol, aby si myseľ upriamil na iné veci. Nemohol. V tomto trápnom stave prišlo mu na um, čo mu učiteľ povedal. Vzal bibliu a prečítal si jednu kapitolu z evanjelia. Bolo to čudné čítanie. Aj tri razy musel niektorý verš prečítať, kým mu porozumel. Viac ráz zahľadel sa bezmyšlienkovite, nejeden raz splynuli mu litery dovedna, hľadeli naňho a dostávali tvar veľkých, známych mu očí. Zažmúril oči, aby ich nevidel, zase otvoril a hľa, litery zase mali svoj pôvodný tvar, videl i slová. A čítal ďalej, nepustil za ten čas knihu, kým kapitolu neprečítal. Zahasil a konečne zaspal.

O niekoľko dní pozdejšie dostal Viktor list od otca, v ktorom mu oznamuje, že je vymenovaný za praktikanta do stoličného domu s mesačným stokorunovým platom. Keď bude mať diplom, dostane vraj stálu službu. Na konci listu volal ho otec domov, aby sa hneď išiel poďakovať tým pánom, ktorí sa za neho zaujali a odporúčali ho, lebo, ako poznamenal: „… okrem teba sa ešte pätnásti hlásili na to isté miesto“.

Viktor bol v duchu uveličený nad touto správou, ale navonok ukázal sa, akoby ho to nebolo zvláštne prekvapilo.

— Povážte si, — hovoril, keď boli pod lipami zídení pri havránke, — dostal som od môjho starého list a oznamuje mi, že som vymenovaný za praktikanta do stoličného domu. Ono je to fatálne malý plat v hotovosti, ale človek si môže pritom pod rukou zarobiť. Pobočný dôchodok je značný. To je len priechod, pozdejšie to bude celkom ináč, najmä pri našich stykoch. Len čakaj, kamarát, — obrátil sa k Vladovi, — keď zvŕšiš — potom ti ja budem tiež na pomoci, či radou, či sprostredkovaním — lebo vieš, každej veci spôsob.

— Zo srdca vám prajem, aby ste dosiahli, za čím túžite, — odvetila Rovesná láskavo a milo sa usmiala na Viktora. — Pravda, — tu zvážnela, aj vzdychla si, — ťažko vás zabudneme, privykli sme na vás, všakver? — a pozrela na Elenku.

Elenke sa nepáčil Viktorov blízky odchod; aj clivo jej bolo. Veselé dni zažila s ním, bol zdvorilý, pozorný. Keď odíde, ach, či jej bude otupne bez neho… A pri tejto myšlienke slzy jej zaihrali v očiach. Nebadane odišla do vzdialeného kúta záhrady. Sadla tam na lavičku a ani nezbadala, že jej tečú slzy po lícach.

— Čo, vy plačete?

Strhla sa. Viktor stál pred ňou.

Zapálila sa, hanbila sa. Chvatom si utrela tvár.

— Nezbadala som vás. Skade ste prišli, že nebolo počuť vaše kroky?

— Skrátil som si cestu. Šiel som po trávniku, tam nepočuť kroky. Dovolíte? — sadol si k nej. — Smiem vedieť, prečo ste plakali? Urazil som vás v niečom? — Do hlasu vložil cit, až sa mu triasol. „Šumná je, keď aj nie je z rodu,“ prelietlo mu mozgom.

Mlčala.

— Nepoviete mi? — nahol sa k nej, až sa im plecia dotýkali. Odtiahla sa od neho.

— Tak sa hneváte?

— Nie.

Vzal jej ruku do svojej. Pocítil ľahké chvenie v dlani. Priložil jej ruku k ústam.

— Čo robíte? — šeptala zostrašene a chcela si ruku vyslobodiť. Bála sa — a predsa veľkú, neznámu slasť pocítila.

— Elenka! — zašeptal roztúžene a pravou rukou objal jej štíhly driek. Pritiahol ju k sebe a šeptal jej do uška: — Milujem vás, preboha, neodpuďte ma! Chcete byť mojou?

Sedela nehybne ako okúzlená. Cítila jeho teplý dych; ruka, ktorá ju objímala, ju pálila. Srdce jej bilo prudko, takmer hlasno. Mlčala a hlavu zohla. Nemala sily pozdvihnúť ju hore a pozrieť mu do očí.

Zdalo sa mu byť už pridlho, bál sa, že ich niekto môže prekvapiť i pustil jej ruku a ulapil ju nežne za briadku a podvihol jej tvár.

— Moja Elenka je dnes nápadne málovravná.

Zozbierala všetku silu a pozrela naňho.

Keď videl jej vrúci, túžobný, láskyplný pohľad, zabúšilo v ňom srdce, oči mu zažiarili. Privinul ju pevne k sebe a bozkal ju náruživo na pery.

— Miluješ ma? — šepce jej.

Ona sa takmer zájde od šťastia a bozkom mu dáva odpoveď.

Vtom bolo počuť, akoby bol niekto bežal.

Znepokojení odskočili od seba. Pozreli v tú stranu, no, nikoho nezbadali, len jedna halúzka ríbezľového kra sa ešte kolembala.

— Možno pes prebehol, nič to, — tíši Elenku.

— Poďme dnu, — volá ho, a rýchlym krokom, takmer behom ponáhľa sa dnu. Viktor ju len s námahou dohonil.

Medzitým pribehol Ferko do sklepu celkom zadychčaný. Tvár mu bola veľmi tajuplná. Janko hneď zbadal, že má niečo za lubom. Videl, ako sa núti držať jazyk za zubami, ale mlčal, lebo pán bol v sklepe a nerád videl šuškanie za chrbtom. Šibal malý, dávno zbadal, že Janko škúli za Elenkou, a ako učeň bol by mu doprial, lebo mu mnohé kúsky učňovské prehliadol. Aj to spozoroval, že je pomocník od príchodu Klenovského smutnejší, a bolo mu ho srdečne ľúto, a bol by mu chcel aj pomôcť, keby bol vedel ako. Teraz ich on zbadal, ako sa milkovali v záhrade. Pani ho poslala ta po niečo, a on sa trochu učupil k ríbezliu, aby si odtrhol niekoľko bobuliek. Počul znenazdajky šepot. Odhrnul vetvičku i videl všetko. Sprvu nevedel, čo má robiť od prekvapenia, potom zaťal päsť proti Viktorovi, v druhom okamihu dal sa v nohy, aby hneď za horúca mohol Jankovi oznámiť, čo videl.

Len čo pán odišiel, hneď prišiel k Jankovi.

— Pán pomocník, — šepce, — čo som ja videl!?

— Čo? — spytuje sa Janko zvedavo.

— Keby ste len vedeli! Ale aby ste ma neprezradili.

— No len povedz.

— Bojím sa, že poviete.

— Blázon!

— Zadušte sa, že nepoviete.

— Čo sa ti budem, keď ti hovorím, že nikomu nepoviem…

— Ale ak poviete, dostanem bitku od panej.

— Vravím ti, že nepoviem.

— Nuž Klenovský objímal slečnu Elenku a ju aj bozkal.

Do Janka akoby bol hrom udrel, tak pôsobil naňho Ferkov chýr. Zbledol ako stena.

Keď Ferko videl, ako pôsobili jeho slová na Janka, zamĺkol. Len teraz zbadal, že to, čo povedal, má väčší význam i následky, ako čo sa nazdal. Začalo ho omínať. Pohol sa, chcel ísť za svojou robotou, ale Janko mu zastal cestu, chytil ho za plecia a, podrmal ním.

— Čo táraš? Povedz, že je to len sprostý žart, — zvolal tlmeným, nerozhodným hlasom.

— Ja som ich videl na vlastné oči, — vraví Ferko plačlivo, a oči sa mu od strachu napĺňajú slzami.

— Kde?

— V záhrade.

— Kedy?

— Teraz, len čo som dobehol.

— A je to pravda?

— Nech sa tu nehnem, — a ruku si položil na srdce, — ak nie je pravda. — Teraz sa už cítil bezpečnejším, bo vedel, že sa nebezpečenstvo vzďaľuje od neho.

Janko sa odvrátil, aby učeň nevidel čo sa v ňom deje.

*

— Milosťpani, — hovoril s oduševnením Viktor, keď v izbe našiel Rovesnú osamote, — vy máte dcéru! Perlu, opravdivú, drahocennú perlu! Blahoželám vám k nej! Také krásne, tak dobre vychované dievča, ako je Elenka, sa zriedka nájde.

— Prosím, — odmieta skromne a roztápa sa pritom od radosti, — všetko možné sme vykonali, aby sme si ju poriadne vychovali — a veru sme na ňu neskrblili…

— To aj vidno, darmo je, — pokračoval a tvár mu zvážnela, — musím vyznať, že, — tu uprel na ňu svoj pohľad, aby dobre pozorovala, čo teraz povie, — som sa vo veľmi mnohých domoch obrátil, veľmi mnoho dievčat poznám, ale, — silnejšie prízvukuje, — slečne Elenke niet na ďaleko-široko páru.

— Príliš lichotíte, pán Klenovský, — odvetila Rovesná, akoby odmietala od seba chválu, ale oči sa jej ligocú a tvár červenie od radosti.

— Božechráň! Ráčte odpustiť, milosťpani, — pokračuje presvedčivým tónom, — to, čo som povedal, to aj cítim… — Zastal, pozrel na ňu, potom akoby sa bol zmiatol, sklopil oči.

Nastala tichosť. Rovesnú prekvapila Viktorova smelosť. Sprvu nevedela, čo mu má odpovedať. Všetko už vycítila, aj nebolo jej to proti vôli, ale sa nechcela dať znať. Nechcela, aby sa domýšľal, že mu dcéru ponúka.

— O jedno by som vás prosil, milosťpani, — započal tichým, pokorným hlasom.

„Už bude pýtať,“ prelietlo jej, a v tom okamihu mala už odpoveď na jazyku, že dievča je ešte primladé. Nepokojne sa pohla na stoličke, predsa ju to obádalo.

— Čo by ste chceli? — spýtala sa ho ticho.

— Tak som sa cítil dobre u vás, že to neviem ani vysloviť. Vaša domácnosť sa mi stala milou, takou prítulnou… Milosťpani! — pokračoval teplým, prosebným, trochu patetickým hlasom, — dovolíte mi, aby som vás mohol aj ďalej navštevovať, stráviť vo vašom ctenom kruhu niekoľko rozkošných hodín?

Akoby jej ťarcha bola spadla zo srdca, tak sa jej uvoľnilo. „Predsa je len vzdelaný človek, a aký má takt, slušnosť.“ A potom odvetila ľúbezným hlasom a milým úsmevom:

— Nech sa vám len páči, kedykoľvek, vaša návšteva nám bude vždy vítaná.

Radostný úsmev prelietol mu cez tvár. Zohol sa, chytil jej tučnú ruku a skôr ako by si ju bola mohla vytrhnúť, bozkal ju, tým teplým bozkom, ktorým vďaku, radosť zvykneme vyjadrovať.

— Ďakujem, srdečne vám ďakujem, milosťpani, — zvolal a akoby nevládal svojimi citmi, uklonil sa pred ňou a von vypálil.

Keď vošiel do izby, kde s Vladom bývali, zapálil si cigaretu, sadol si na pohovku a zahaliac sa do dymu, oddal sa myšlienkam. „Tak, starú a Elenku by som už mal. Ale starý? Eh, čo starý, to je nula, tu ona rozkazuje. Zbadal som, že na jeho dudranie nikto nič nedá. A Vlado?“ Tu ho akýsi nepríjemný pocit zarazil, nový, nikdy nebývalý. Teraz sa mu Vlado, dobrý, mäkký kamarát, ktorý ho tak mnoho ráz vytrhol z nesnádze a ho aj častúval, stal zrazu nepríjemný, ba zbytočný. „Povedať mu?“ I prešli mu letkom nepekné obrazy lumpačiek, hýrení a karát a Vlado to všetko pozná! On je tiež, pravda, nie oveľa lepší, ale či by doprial si sestru za neho, o tom nebol istý. „Pripravím ho na to pomaly. Ozaj, koľko by mohla mať asi vena? Tak asi od pätnásť do dvadsaťtisíc. Môže byť, že by sa mohlo aj viac. Čože, môžu si považovať za česť, keď sa dostane do famílie Klenovských. A potom, môžem byť aj hlavným slúžnym. Nie, pätnásťtisíc je málo. Keby ma len dlhy neomínali, ale ich dákosi zatušujeme. Musím sa s ňou čím skôr zasnúbiť, aby veritelia videli, že sa bohato žením. Hm, pekný majetok! Výdatný obchod! Musia mať aj peniaze. No, tak polovica…“ zase bol nemilo dojatý pri slove polovica a zase pocítil voči Vladovi istý chlad. „Aj polovička z tak veľkého majetku je pekná,“ dokladal si, „ale keby tak celý, to by už bolo! Je slabý,“ prelietlo mu, „nevydrží.“ Zarazil sa, odhodil cigaretu a prešiel si rukou po čele.

— Čo sedíš osamote? — spytuje sa ho Vlado, keď vstúpil do izby. — Hľadám ťa po záhrade, či nie si tam, a ty tu. Ale si len nadymil, možno ho krájať.

Viktor vstal, začal sa prechodiť.

— Rozmýšľal som trochu, — odvetil. — Dáko mi je otupno, že už musím odísť, tak som sa dobre cítil u vás, a teraz už musím…

— Bah! Nebuď sentimentálny, dobre ťa poznám, viem, že sa raduješ, že sa vymoceš z tejto nudnej dediny a vrátiš sa do stoličného mesta.

— Never, priateľu. Ozaj ťažko mi pripadá lúčiť sa s vami. Ale vieš čo? Prišlo mi niečo do umu. Poď aj ty so mnou na niekoľko dní, aspoň sa tam dobre zabavíme.

— Nedbal by som, keby som mohol, ale vieš, že mám aj doma robotu.

— Eh, čo robota! Robota bola i bude! Poď!

— Neviem, či ma otec pustí. Mal by som mu pomôcť pri knihách i pri inventári.

— Tie neutečú, prezrieš i po inventári.

— Neviem.

— No počkaj, budem ja za teba orodovať. Poď aj ty. — A s tým vzali si klobúky a vyšli von.

Rovesný so ženou práve vychádzali zo skladu a o niečom sa radili, keď k nim pristúpil Klenovský.

— Nie som nepríležitostný? Ak áno, vďačne sa vzdialim.

— Ani najmenej, — odvetila prívetivo Rovesná.

— Mal by som ešte jednu prosbu. Keby ste na niekoľko dní pustili Vladka so mnou.

Rovesného sa nemilo dotkla Viktorova žiadosť. „Ešte len prišiel a už sa má tárať,“ pomyslel si.

— Nemožno nateraz. Vlado mi je potrebný. Musí mi pomáhať pri obchodných knihách. Už ho beztak dávno čakajú.

— Veď by len na krátky čas, — probúval Viktor a pozrel na domácu pani.

— A potom by som sa ponáhľal s prácou, — doložil Vlado.

— Ale, muž, nebuďže taký, veď knihy môžu počkať ešte niekoľko dní a nech si oddýchne, beztak sa musel posledné časy pripravovať na skúšku, nechže si trochu ešte povoľká.

— A potom, — koval ďalej, — moji rodičia sú tiež zvedaví na neho, vedia, že mi je dobrým priateľom, písali mi, aby som ho vzal sebou, že sa budú tešiť, keď ho poznajú.

— Ale veď ho on pustí. Vladko knihy skoro prezrie.

Rovesnému nebolo po vôli, ale popustil.

— Nedbám, ale nie zadlho.

— Ďakujem. A keby si mi dal niekoľko korún.

Zmraštil sa.

— Uznáš, nemôžem ísť bez haliera, musím mať niečo pri sebe na trovu.

— A koľkože ti? Dosť ti bude? — Vytiahol niekoľko desiatok.

— Ak mi nedáš viac…

— Na, tu máš ešte, a potom netrov na daromnicu a na lumpačku. — Rýchlym krokom vzdialil sa po svojej robote.

— Mamička, — líška sa Vlado, pristúpil k nej a figliarsky i prosebne hľadel na ňu. Okolo úst pohrával mu rozpačitý úsmev.

Matka už naspamäť vedela spôsob synovho pumpovania i usmiala sa na neho.

— Hádam ti je málo, čo ti otec dal, chceš ešte aj odo mňa vyžobrať? Vladuško, ja myslím, že by ti to už mohlo dosť byť, čo ti otec dal, keďže ideš len na niekoľko dní. — Toto hovorila už vážne, starostlivo.

— Ale áno, môžbyť, ale prosím ťa, pováž si len, predsa nemôžem ísť s navlas vymeraným grošom. Veď človek nikdy nevie, čo ho môže zastihnúť. Nebolo by od veci, keby si mi ty tiež pridala niečo. Prosím ťa, mamička, všakver budeš taká dobrá. — Posledné slová boli tak lichotivo vyslovené a tvár mu také očakávanie a napnutie vyrážala, že nebolo jej možné odolať, i otvorila tobolku a pridala mu ešte.

— Tu máš, nepotrov všetko, a daj si pozor.

Ešte v ten deň odcestoval Klenovský s Vladom do stoličného mesta.