ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už sa chýlilo k večeru, keď sa vdova po nebohom učiteľovi Čvíkotovi vracala domov z kapustniska. Plela tam celý deň zeleninu, ohŕňala kapustu, kaleráb a podobné veci. Vrchnú sukňu mala trochu podkasanú, aby sa jej na ceste nezaprášila. Na rameni niesla hodný kôš, naplnený uhorkami a zeleným bôbom, ba aj niekoľkými zemiakmi. Podhrnula totiž na próbu niekoľko vňatí, či sú už súce na varenie. V druhej ruke niesla malú gracku. Bola strednej, chudorľavej, no žilnatej postavy. Bolo vidieť na rukách i vôbec na všetkom, že ju práca zahartovala. Hoci už polstoročie mala za chrbtom, predsa bola ešte rezká. Biela, batistová, čiernymi bodkami posiata šatôčka chránila jej hlavu a tvár od žeravých slnečných lúčov. Tvár mala chudú, ale zdravej farby. Nos orlí, ústa jemne formované. Čelo dosť vysoké, hladké. Spod šatky bolo vidieť úzky pás hladko začesaných, ešte neošedivených vlasov. Najvýznamnejšie boli jej tmavé, vpadnuté oči. Z nich sa dalo mnoho vyčítať: utrpenie, dobrotu, ráznosť, aj bystrosť. Na tvár jej život vtepal spokojný, do vôle Najvyššieho oddávajúci sa výraz. Takýto výraz nadobúdajú ľudia, ktorí od sveta už mnoho neočakávajú, ktorí sa už zmierili so svojím osudom a žijú do vôle božej, pripravení súc aj na tú ďalekú púť, z ktorej viac už niet návratu. Koľko za ten čas nádejí, nežnejších citov odumrie, koľko sklamaní, horkosti, sĺz prehltne človek, kým si takýto pokoj a mier duševný nadobudne, ktorý mu taký zvláštny, ctihodný výraz dáva, to len on sám vie. A predsa sú to šťastní ľudia, ktorí si ho vedia nadobudnúť. Mier im zavládne v srdci, vedia sa uspokojiť so všetkým, čo im je za údel dané a tak sú závideniahodnejší od tých, ktorí sa ženú ustavične za fantómom zemského šťastia, bohatstva, alebo sa rútia v nešťastí do ničivého zúfalstva.

Keď povieme, že bola vdova po učiteľovi, už sme v tých pár slovách vyslovili celý jej životopis. A predsa prehovorme si o nej ešte trochu viac.

Ako osemnásťročná vydala sa za Čvíkotu, učiteľa v Ostrej. Prišli deti, s nimi starosť. Učiteľov vokátor bol odhadnutý na osemsto korún, lež v tej sume bola aj sýpka, seno i zem, drevo, ofera a sto korún hotového groša. Aby mohol vychovať rodinu, podujímal sa na všelijakú pobočnú prácu: včeláril, štepil ovocné stromky atď. Ale to všetko donášalo slabý dôchodok. Aby sa mohli udržať, viedla celú domácnosť sama. Prvá vstávala, posledná líhala. Keď iní vstávali, ona vtedy už dávno podojila kravu. Tak sa jej čas míňal a deň sa podobal dňu ako vajce vajcu. Prišli choroby, truhlička za truhličkou odnášala jej poklady.

Muž nervózny, ťažko niesol bremeno a údery. Zhrýzal sa a trápil aj ženu. Niežeby ju nebol mal rád, ba práve naopak, takže aj zlosť, čo vylial na ňu, viac sa podobala muke ako vade. Ľudia tomu nerozumeli a nazdali sa, že trýzni ženu. Ticho znášala jeho výbuchy, lebo vedela, že je to uňho choroba a že v druhom okamihu už obanuje a nežnosťou bude jej to chcieť vynahradiť, čím jej ublížil. Ale pritom ťažko to znášala a nejednu horkú slzu vyliala tam, kde ju nikto nevidel. Len Janko jej zostal pri živote zo všetkých detí. On bol jej miláčikom a všetkou potechou. Chránila si ho od malička ako dve očné zrenice. Vychovávala ho zbožne, naučila ho modliť i spievať z knižky či raňajšie a či večerné. On tiež ľpel láskou na nej a jej nežná, no vytrvanlivá povaha zrkadlila sa v ňom. Chcela ho dať učiť, ale dlhotrvajúca mužova nemoc bránila jej v tom úmysle, i dala ho za učňa k Rovesnému. Po mužovej smrti ostala samotná ako prst. Pomoci žiadnej nemala, okrem dvesto korún penzie. I vzala si kúsok kapustniska do prenájmu. Šila ľuďom, aj do prednejších domov v dedine a v blízkom okolí a tak sa skromne živila.

Zriedka sa stalo, že nemyslela na syna a slávnostným dňom sa stal pre ňu ten, v ktorom sa stal z učňa pomocník. Od tých čias dostávala od syna aj malú podporu. Tu niekoľko korún, zase látku na nové šaty. Chuderka, pri pohľade na tieto darčeky sa vždy od radosti rozplakala. S materinskou pýchou ukazovala ich ľuďom, ktorí ju prišli navštíviť, ale ho zase v liste napomínala, aby si daromné trovy nerobil, že veď ona má, čo jej treba, aby si len peniažky ukladal, aby si časom sám mohol otvoriť obchod.

Priblížila sa k dedine. Na kraji dediny stálo niekoľko cigánskych kolíb. Pred nimi sedeli v skupine špinaví, otrhaní cigáni. Malé cigánčence váľali sa v prachu a starý cigán na malej, do zeme vbitej nákove kul mlatkom staré železo na klince. Pri ňom sedelo strapaté dievča a ťahalo mechy, aby rozdúvalo oheň. Ako zazreli cigánčence prichádzať učiteľku s plným košom, akoby na povel zbehli dolu na cestu, obkolesili ju, skákali okolo nej ako malí diabli a otŕčajúc proti nej špinavé dlane, volali na ňu:

— Pani rechtorka, prosím ponížene, nech mi niečo dajú!

— Iďte, vy papľuhy! — zavolala na ne a oháňala sa poriskom gracky okolo seba. To, pravda, neosožilo, lebo ony aj tri razy odskočili, a potom zase ešte dotieravejšie žobrali. Keď videla, že sa ich nemôže striasť, hodila im veľkú, už prezretú uhorku. Nemala ani kedy dopadnúť na zem, lebo ju cigánča v povetrí zachytilo a uháňalo s ňou hore briežkom ku kolibám. Za ním pustili sa ostatné a len jedno ešte bežalo za učiteľkou a vykrikovalo za ňou, aby mu dala niečo. Zrýchlila kroky. Cigánča vidiac, že sa mu nič neulezie, vrátilo sa naspäť. Vošla do dediny. Dedina bola ako vymretá, lebo ľud bol na poli, len čo starí a malé deti zostali doma. Ako prechádzala popri Kršniakovom dvore, vybehol s veľkým gagotom kŕdeľ husí a za nimi s prútom hnala sa stará Kršniačka. — Bohdaj by ste boli podochli, aby ste boli, — volala za nimi. Ale hneď zastala v požehnávaní, keď zbadala učiteľku.

— Ach, nech prepáčia, nezbadala som ich, — vyhovárala sa trochu zahanbená.

— Hádam vám robia nedobizeň, — spytuje sa. — Ste len sama doma?

— Veru len, a tu roboty, neviem ani, čoho sa skôr chytiť. Ráno som chlieb napiekla, statok opatrila, podojila, dom obriadila, zase obed a bohvie čo ešte príde, a tu tieto potvory, husi, tak sa k nám navykli a ustavične dobiedzajú. Ani neviem, čie sú. Vždy sú u nás. Človek ich nestačí vyháňať.

— Veru je to vo vašej starobe veľa, mali by vás už aj zameniť.

— Dochodilo by, ale čože robiť, keď je súrno. Už len ja musím. Kdeže boli?

— Bola som si obzrieť kapustnisko. Všetko zarastá, nestačím vyplieť.

— Veru, pravdu majú.

— Potom som okopala kapustu a kaleráb.

— Ďakovať bohu, majú všetko pekné, — keď videla plný kôš uhoriek a bôbu. — My, neviemprečo, nevieme sa dožiť uhoriek. Aj pekne kvitli, len keď sa im zrazu začal sušiť list a kvet opadúvať. Čo to len môže byť za pliaga?

— Aj druhí sa žalujú. Jaj, ale som sa len zahovorila a mám ešte veľa roboty. Zbohomže zostaňte!

— Spánombohom! — odvetí stará a pozrúc ešte za odchádzajúcou, vracia sa k započatej robote.

Čvíkotová, vrátiac sa domov, poobzerala sa po izbe, či je všetko v poriadku. Bola to nízka izbička a preplnená náradím. Dve postele, stará remenná kanapa, dve kasne, stôl a niekoľko stoličiek tvorilo náradie. Sporák bol pri dverách. Teraz v lete bol prikrytý červeným prikrývadlom. Na ňom stálo neveľké zrkadlo s priečinkom naspodku. Na stenách viselo niekoľko obrazov v čiernych rámoch a niekoľko podobizní. V neveľkých oblokoch pestreli sa krásne pestované pelargónie, myrta, voskový kvet a dva bujné korene rozmarínu. Z posledných obyčajne dávala na svadby mladému páru prútiky, za čo jej zakaždým udelili po šestáčiku.

Položila košík na stôl, potom si zhodila vrchnú sukňu a obliekla si staršiu, domácu. Šla do komory, vzala mliečnik, vzala z neho mlieko do rajničky a potom položila ju na trojnohu pod komínom v pitvore a rozložiac ohník začala si variť tú premilenú kávičku. Hrnček s kávou odniesla do izby, sadla si k stolu a začala si s veľkou chuťou upíjať. Medzi jedením vše zažmurkla očami a oprela ich na jeden bod. Poznať jej bolo po výraze, že nad niečím rozmýšľa. A skutočne, myseľ jej zalietla k Jankovi. Čo ozaj robí? Aký je? Už jej dlhší čas nepísal, čo bolo uňho zriedkavé. Znepokojila sa. „Či nie je chorý, že nepíše?“ prišlo jej na um. Do týchto čias nikdy nezameškal. „Ešte dnes počkám, ale zajtra mu odpíšem a spýtam sa ho, prečo mlčí.“

Zahrkotal voz. Zastal a to práve pred jej bytom. „Kto to môže byť?“ myslí si a vyjde von. Práve na prahu stretne sa s Jankom, ktorý teraz prišiel od Rovesných.

Zostala ako omráčená. Nebola pripravená na jeho príchod. Ale v druhom okamihu už rozprestrela náručie, objala ho a bozkala. Pozrela mu potom do tvári i videla, že je statný, pekne urastený, ako na obrázku.

— Poď dnu, — volá ho, — práve som pila kávu, ujde sa ešte aj tebe.

— Hneď, mamička moja, len si musím kufor a iné veci zložiť.

— Kufor? — spytuje sa zarazená.

— Áno, vysvetlím vám potom, ale nechcem, aby kočiš meškal na daromnicu. Najprv si veci dovediem do poriadku, potom ho vyplatím, máme času dosť na vyprávanie.

— Len mi toľko povedz, hádam si len nenechal Rovesných?

— Ba veru, — odvetí rýchle a ide k vozu, kde už kočiš skladá jeho veci. Kufor odniesli do izby, matka za ten čas zobrala menšie balíky a ustarostená myslela na príčinu Jankovho odchodu. Rozličné možnosti jej prišli na um. Zrazu strašná myšlienka ju napadla: „Ak by bol jej syn niečo…“ Zľakla sa, takmer sa jej kolená podlomili, ale v druhom okamihu prišla k sebe. Presvedčená bola, že jej Janko nie je schopný nečestného činu.

Onedlho bolo všetko v poriadku a Janko sadol si k matke.

Ustarostene pozrela na syna. Chvíľku mlčal, akoby rozmýšľal, čo jej má povedať, ale poznajúc matkinu citlivosť, chcel ju ušetriť od bôľu, a preto jej povedal len toľko, že už bol dosť na jednom mieste, čas je už teda zvrchovaný, aby aj inde skúsil a tak sa zdokonalil.

Ale materinské oko vystihlo z jeho výzoru a vybadala aj z hlasu, že tají pravú príčinu odchodu.

— Syn môj, — a vážne pozrela naň, — čo tajíš pred matkou? Povedz mi pravú príčinu, nech je už akákoľvek, len netaj. — A keď videla, že syn váha, doložila: — Veď sa to všeličo stáva mladým ľuďom. — Pri poslednej vete zachvel sa jej hlas a na tvár jej vysadla úzkosť.

Keď videl, že sa matka obáva niečoho hrozného, nestatočného, nesmel ju ďalej nechať v neistote, i vyrozprával jej pravú príčinu odchodu.

Pozorne počúvala Janka. Vydýchla si, akoby jej bol kameň spadol zo srdca. Ale keď videla, ako jej syn trpí, ľútosť ju pojala; pritiahla ho k sebe a hladkala mu vlasy.

— Chvalabohu, že sa nestalo niečo horšie!

— Tak ste vy, mama, mysleli, že by som bol vstave…?

— Ale nieže, syn môj! Vieš, dobre ťa poznám, že si šuhaj statočný. Ale svet je zlý, ten už mnohých zviedol. A vieš, matka je už taká, vždy sa bojí o svoje deti. A to? To si vybi z hlavy. Ešte si mladý, máš času, a dievčeniec? Aj desať dostaneš na jeden prst, — hovorila rezko, aby ho rozveselila. — Čože by si si takto na večeru? Chceš strapačky s tvarohom a či ti jedno kuriatko? Mám pekné, toho roku sa mi neúrekom vydarili. Len povedz, neboj sa, máme z čoho.

Jankovi odľahlo na srdci, keď sa vyspovedal matke. A keď ju videl takú dobrú, starostlivú, ako mu chce lahodiť a ako mu hľadá vôľu, tak sa aj rozveselil. I vzal jej suchú, od práce tvrdú ruku, bozkal ju a pritúlil sa k nej, ako to robieval, kým bol ešte malým chlapcom.

Pohladkala ho po tvári a pritom vzkypel v nej hnev proti Rovesným. Nevedela pochopiť, ako mohli odstrčiť jej syna, ktorý je taký driečny, že mu niet páru na široko-ďaleko. „Obanujú ešte!“ myslela si — a to ju trocha potešilo.

Stála v pitvore pri ohnisku, pozerala na blčiaci ohník pod trojnohou. Pomiešala kedy-tedy nadrobno pokrájanú slaninku, budú z nej škvarky na tvarohové strapačky — a pritom si tichým hlasom spievala: „Pán bůh jest má sila i důfaní“ — tvár jej pritom značila starosť a utrpenie.