ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V stoličnom meste od istého času panuje neobyčajný ruch. „Liga opravdivých vlastencov“, ktorú utvorili v krajine gróf Komáry a gróf Dunay, už dávno vyprobovaní politici, vyvolala silný politický pohyb.

Pred niekoľkými rokmi boli už spomenutí politici a ich strana zatisnutí takzvanou „Národnou stranou“ a boli odkázaní istú dobu na mlčanie a na nepríjemné, ale potrebné a bdelé pozorovanie udalostí. S hnevom videli, ako sa noví ľudia rozprestierajú v ich ministerských kreslách a ako modlikajú a klaňajú sa novej vláde práve tí, ktorých oni vytiahli z tmy na politické dejište a tým činom zaopatrili im hmotný zisk a kariéru. Za to im potom slúžili práve tak, ako starorímskym patricijom slúžievali klienti.

Ale po páde tak Komáry, ako aj Dunay sa presvedčili o pravde múdreho Šalamúna, že všetko je márnosť a súženie ducha, lebo ich tábor sa topil ako marcový sneh a neuplynul deň, aby neboli počuli o odskočení toho a toho stĺpa ich strany a o pripojení sa k novej vládnej strane.

Ale ako sa hovorí, že vo svete nie je nič stále, tak aj „Veľkej národnej strane“ začala sláva povážlivo blednúť. Ľud zbadal, že sľuby, ktorými ho omámila, ostali len sľubmi a robila práve opačným smerom. Nahor sa klaňala a konala také služby, ako sa neopovážila ani jedna vláda pred ňou, nadol ale rozmnožila žandárov, zabránila každý slobodnejší pohyb a chcela zahatať voľný vývin národa.

Kdežeby sa pri takýchto okolnostiach nebola nakopila nespokojnosť. Tí, ktorí boli vyhostení novou vládou z úradu, nemohli to ľahko zabudnúť, iní zase boli urazení, že ich služby neboli primerane odmenené, tretí zase sa tiež hlásili a chceli všemožne ukázať a dokázať, že sú aj oni voľačo, a že oni tiež majú právo, aby boli zaradení.

Vláda robila, čo mohla a vedela: úrady rozmnožovala, tituly, rády rozdávala, hladkala a k trpezlivosti napomínala. Ale keď to šlo donekonečna, tak nespokojenci čím ďalej, tým silnejšie sa začali ozývať, ba aj vyhrážať.

Takmer každým dňom povstali nové noviny, rástli ani huby po daždi a začali obviňovať vládu z rozličných prechmatov, odhaľovali panamy i panamína. Škandalózne historky sa v nich len tak hemžili a tie veru na vodcov a na predné stĺpy vládneho režimu nepekné svetlo hádzali.

Toto všetko potichučky a potajme osnovali Komáry a Dunay a pomaličky začali vyliezať z tmavého zákutia na čerstvé povetrie. Sprvu sa len kedy-tedy ozvali, tu na stoličnom zhromaždení, tu zase ako cirkevní hodnostári na konventoch, potom raz pri jednej, raz pri druhej politickej debate sa ohradili, protestovali, a to všetko jemne, pekne, takticky povedali a pritom len letkom poukázali na tú dobu, keď oni spravovali državné kormidlo. A tu hodná čiastka tých istých, ktorí ich pomáhali zrútiť, začali im tlieskať a ich vychvaľovať. Nimi založené noviny udreli na veľký bubon a každú chybu a nedôslednosť vlády zveličili a očiernili, kým rytierskosť, štátnickú múdrosť, opravdivú vlasteneckosť a všetky možné škodné vlastnosti Dunayho a činy Dunayho a Komáryho vynášali do neba, takže sa verejná mienka zase začala k nim kloniť. Ľudia zabudli na ich poklesky alebo ich prikryli patinou, takže sa zase začali skvieť v nepoškvrnenom svetle ako obhajcovia a spasitelia krajiny, pod ktorých vladárením každý bude šmahom uspokojený a vlasť sa stane Kanaanom, oplývajúc mliekom a medom.

Akožeby tento obrat naši velikáni neboli využili. Prilákali k sebe druhých magnátov a niekoľko vplyvných bankárov, čo sa im bez veľkých ťažkostí aj podarilo, lebo páni bankári obyčajne majú dobrý ňuch a ním skôr vycítia zmenu politického počasia ako iní smrteľníci. A preto tajne nadpriadli styky s obnovenými veličinami, s oprávnenou nádejou na dobrú žatvu a na nejaký, aspoň barónsky titulček.

Keď vládou vydržiavané a kúpené denníky videli, ako sa nespokojenci množia a na ich čelo stavajú sa mužovia energickí a vládnej strane nebezpeční, začali sprvu ukazovať na nebezpečenstvo, ktoré hrozí „Národu“, ak sa rozpadne a povstane boj jedného proti druhému.

— Či nám nehrozí, — písali, — veľké nebezpečenstvo vlastizradných elementov, ako sú národnosti a socialisti, ktoré už ohrozujú vlasť? Či sa máme aj my, piliere štátu, vadiť a biť medzi sebou?

Prosili nespokojencov a zaklínali ich v mene najsvätejšieho vlastenectva, aby držali spolu a aby sa spoločnými silami usilovali vybudovať silný, jednotný maďarský štát.

Ale „Liga opravdivých vlastencov“ nesadla na lep a málo dbala na prosby a hrozby vládnych novín, ale sa rezko ďalej organizovala a obviňovala vládnych verejne z vlastizrady a zapredávania národných záujmov. To sa rozumie, že protivný tábor nezostal dlžný, ale odpovedal tým istým tónom a nadával takým istým spôsobom.

V jednom bode sa ale predsa obe strany zjednotili, totiž v napádaní tunajších inorečových národov, ktoré vyhlásili za cudzie, hoci od nepamäti sveta tu bývajú a sú autochtónne.

V tejto, takej zaujímavej dobe stalo sa niečo neobyčajné. Nikdy toľko vlastizradcov sa nehemžilo v Uhorsku, ako práve vtedy, lebo ich rady neboli naverbované len z národnostného a zo socialistického tábora, ale aj z doteraz najvlasteneckejších kruhov, totiž z „Veľkej národnej strany“ a z „Ligy opravdivých vlastencov“, ako si sami medzi sebou nadávali. Do tohto „skvelého kruhu“ boli zarátaní aj ich hlavní vodcovia a predstavitelia.

Nikdy nebol názov vlastizradca taký obyčajný a každodenný ako vtedy, ba práve stal sa populárny a nikomu neprišlo do umu považovať ho za urážku na cti, ba práve zdal sa istým vyznačením.

I nastal boj a licitovanie o vlastenectvo, o moc, a komédia sa začala poznovu. Tento boj siahal od Karpát po Adriu. Všade boli hlásené hlučné, veľkolepé frázy. Maľovali obrazy plné hrôzy, ak ešte „Veľká národná strana“ zostane pri vesle, alebo ak príde k moci „Liga opravdivých vlastencov“, a zase maľovali v ružových farbách budúcnosť národa, ak vytrvá pri terajšom smere (lebo, — vyhovárali sa, — ešte sme nemohli splniť, čo sme sľúbili, doteraz sme sa len pripravovali, ale teraz bude čo bude!). „Liga opravdivých vlastencov“ zase sľubovala, že keby ju „národ“ poctil dôverou, usilovala by sa, aby všetci boli spokojní, blahobyt by sa rozšíril, áno aj sloboda atď., atď.

Akožeby vlna krajského pohybu nebola zasiahla aj do nášho stoličného mesta Rozumova! Obyvatelia v pravom slova zmysle hltali peštianske i miestne noviny. Viedli tuhé hádky o politike v hostincoch a na ulici. Každý cítil teraz, či bol krajčír, čižmár, holič a či doktor a kupec svoju občiansku váhu a dôstojnosť. Zrazu vzbudilo sa v ňom povedomie, aký je on vážny člen národa.

Takmer každý cítil sa veličinou. Len keby jeho mienku počuli a radu poslúchli, hneď by bolo lepšie a aj úbohá vlasť by striasla okovy zo seba.

Obyvateľstvo Rozumova bolo rozpadnuté na dva tábory: jedni, nespokojenci a už od prírody ľavičiari, boli v „Lige opravdivých vlastencov“ a nosili ako odznak na prsiach emailovú gombičku a na nej bola porcelánová biela ľalia ako znak čistoty (totiž politickej). Odznak uviedli do módy panie Komáryho a Dunayho. K ich boku sa postavili ženy alebo dcéry aristokratov a najvýznamnejších členov Ligy a venovali sa veľkej národnej práci, totiž predávaniu, ba viac, ich pripevňovaniu vlastnými rúčkami na kabáty členov Ligy. Cena odznaku bola rozdielna, najlacnejšia za korunku. Ale ktože by dal len toľko za obetavú prácu bielych mäkuškých rúk, veď k tej práci patril ešte aj úsmev a niekoľko prívetivých slov. Takýmto činom volebná základina Ligy sa povážlivo vzmáhala.

Takmer nebolo dňa, že by sa v Rozumove nebola stala nejaká vzrušujúca udalosť.

Žitnickým vydržiavaný vidiecky plátok „Orálló“ bol v ustavičnom boji s úradným plátkom panujúcej strany „Xmegyei Hirlapom“.

Bojovalo sa na oboch stranách bezohľadne. Neštítili sa vynášať na verejnosť ani tie najtajnejšie historky, týkajúce sa jednotlivých najvážnejších rodín. Neprešiel mesiac bez súboja, aby si takýmto rytierskym spôsobom kompromitované stránky neboli reparovali hodne naštrbenú česť.

Redaktorom, okrem istých neprístojností — ako vzájomné zauškovanie, alebo ich kompromitovaní jednotlivci na verejnom mieste vypalicovali — darilo sa výborne. I noviny za senzáciou pachtiace obecenstvo rozchytalo a okrem toho dostali od strany aj náhradu za vytrpené, v záujme svätej vlasteneckej idey a pravdy, martýrstvo.

Žitnického redaktor Arpád Fénykövi od istého času nechodí ináč len v čižmách, v úzkych šujtášových nohaviciach, ktoré mu na tenučkých stehienkach veľmi pekne slušia a k tomu, ako sa patrí, má na sebe atilu a na nej sa belie veľká ľália, znak to politickej čistoty. Aby sme jeho obraz dôstojne dovŕšili, musíme pripomenúť, že mu na hlave sedel „darutollas“^[28] klobúčik.

Žitnický cestoval teraz ustvične po celej stolici. Ponavštevoval všetky významnejšie miesta i rodiny. Rečnil, horlil a zakladal všade „Ligu opravdivých vlastencov“.

Ale to je všetko nič proti tomu, čo sa v jeho dome dialo. Jeho príbytok bol od istého času každému otvorený. Či chudobný, či bohatý, každý odchádzal od neho uspokojený. Jeho žena, pani barónka, stala sa opravdivým anjelom. O jej báječnej dobrote, milote, súcite a obetavosti vedel každý niečo povedať. V „Orálló“ bolo ozaj dojemne opísané, ako chudobnú Skuličku, vdovu so siedmimi deťmi, navštívila, ako ich potešila, hovoriac im, aby len vieru v dobrotu a lásku Hospodinovu neutratili, že jej slza vypadla, keď pohladkala v rukavičke stoknutou rúčkou jej najmenšie dieťa. Potom jej ale pichla do dlane žltý, ligotavý desaťkorunák. Ako potom vdova zostala bez slova stáť, keď zazrela zlatý peniaz a ako padla pred ňou, pomenujúc ju anjelom.

Ale ona nielen medzi chudobou, ale všade si vydobyla veľkú úctu, lebo jej večierky, kvetiny, návštevy každého okúzlili.

A ozaj konala divy, bola neúnavná a neodolateľná, takže mala veľké zásluhy pri zveľadení „Ligy“ a jej volebného fondu.

Daromné boli úštipky „Xmegyei Hirlapu“, prečo vraj do týchto čias nebolo slýchať o anjelskej dobrote pani barónky a že tá jej dobrota je prilacná a prinepatrná, všetko to neosožilo. „Őrálló“ hneď zahromžil v úvodníku o čiernej závisti a podlých zámeroch tých istých novín, ktoré nemajú v sebe ani toľko rytierskosti, aby sa netýkali špinavými prstami jej čistej a vznešenej osoby. Ale sa im to nepodarí, lebo nízke osočovanie nie je vstave jej jasnú postavu zasiahnuť.

V tomto víre mali úradníci neobyčajne ťažkú úlohu. Nevedeli, ku ktorej strane sa majú pripojiť. Vládnu stranu báli sa opustiť, lebo nevedeli, či druhá strana zvíťazí — a zase treba bolo počítať aj na možnosť víťazstva Ligy opravdivých vlastencov. Viseli teda ako Mohamedova rakev, medzi dvoma bojujúcimi stranami. Každý deň vzali s obavou „Őrálló“, či tam neuzrú svoje meno, spojené s nejakou nepeknou historkou.

Adolf Spitzer pozorne sledoval nový pohyb. Ako starý praktik riadil sa podľa výpočtu a dávno striasol zo seba sentimentálnosť. Teraz zavoňal, že „niečo smrdí v Dánsku“, a preto s dvojnásobnou pozornosťou sledoval svoj Leib-Journal „Pester Lloyd“^[29] a podľa pohybu burzy posudzoval politickú situáciu. Navštevoval pilne kasína oboch strán a tam z náhodných viet i z výzoru tvárí počal si vytvárať obraz budúcnosti. Od istého času jeho noviny nenadávali na Ligu, ba práve naopak, začali o nej a jej vodcoch, hoci aj opatrne, predsa sympaticky písať. Spitzer začal dvoriť Žitnickému ako mužovi budúcnosti, ale pritom nezanedbával čelnejších vládnych mužov. Čert nespí, ak by sa starý systém udržal, vtedy by jemu, ako podujímateľovi pri verejných stoličných prácach hodne zárobku odpadlo, ak by zbadali, že odstúpil od nich.

Mnoho starosti mu pribudlo v týchto zmätkoch, a preto veru aj zahrešil a zašomral na ich pôvodcov, ale len tam, kde ho nikto nepočul.

Aj teraz sedí v pracovni. Na hlave má zlatom vyšívanú zamatovú čiapočku a na nose sedí mu zlatom obrúbený cviker a z neho visí nadol tenká zlatá retiazka. Na písacom stolíku leží hromada zmeniek a dlžobných úpisov. Berie ich rad radom do ruky. Obzerá pozorne každú spredu i od chrbta. Za každou viac-menej rozmýšľa a zapisuje si ju do notesa.

— Hm, — šomre si, — viacej som požičal, ako čo mi splatia.

— Dolfi! — volá naňho žena. Nepozorovane prišla do mužovej pracovne. — Čo robíš? — a oprela si tučné rameno na mužovo plece.

— Nič príjemné, — odvetil a ďalej si značil.

— A predsa.

— Keď si už taká zvedavá, — odvetil, — tak ti už len poviem. Prezerám dlžoby tých pánov, ktorí si do týchto čias tak vysoko viedli a onedlho budú takí pokorní, takí maličkí, — a ruku spustil k zemi, aby znázornil, akí budú maličkí.

— Ako to?

— Len tak, na ich miesto prídu iní a tí budú zase takí istí, ako čo títo boli.

— Hovoríš v hádankách.

— Na, na, ty malý sprostáčik, — a usmial sa na ňu, — ešte nerozumieš a nevidíš, čo sa robí? Terajšia vláda padne a nastúpi nová. A vieš, zriedkakedy príde niečo lepšie, lebo Žitnický, nický, vický — a druhí, vieš, všetci sú v jednom brde tkaní. On bude taký ako aj títo. A vieš, potrebujú peniaze. Mrzí ma, že si ich budem musieť k sebe prilákať a to zase stojí peniaze, mnoho peňazí! Títo, čo sú teraz pri moci? Sú už dávno moji, ale žiaľbohu, veľa pri nich utratím, lebo sú žobráci, zadĺžení až po uši.

Ale čo sa dá zachrániť, to zachránim. Musím im na užšie stiahnuť zubadlo, aby mi neušli. Preto si vyznačujem ich zmenky, aby som vedel, kedy im mám vypovedať jednu za druhou. Hľa, tu vidíš: prvý gavalier, pán veľkomožný Viktor Klenovský, dlžný mi je na tejto zmenke dvetisíc a na tejto tisíc, čo mi zostal pri kartách dlžný. Taký švindler! Zadĺžený je až po uši, pána hrá, je bezstarostný, akoby mal aspoň päťstotisíc hotového kapitálu, a má toľkoto, — urobil rukou figu. — Poznám vtáčika. On musí prvý platiť. Ešte dnes pôjdem k nemu.

— A toto je tiež taký, čo sa za cudzie peniaze hrá na pána, — pokračoval Spitzer a vytiahol novú zmenku.

Niekto klopal na dvere.

Trhol sa, jedným pohybom zhrnul zmenky a úpisy, hodil ich do stolíka a zatisnúc priečinok zavolal trochu zjašene:

— Slobodno.

Vstúpil mládenec odetý v livreji.

Keď zazrel mládenca, usmial sa na ženu, akoby jej chcel povedať: Či som ti nehovoril?

Mládenec podal Spitzerovi lístok.

Otvoril ho, vytiahol z neho navštívenku. Na nej bolo napísané:

Veľactený pane!

Veľkú službu by ste mi preukázali, keby ste si nesťažovali prísť ku mne, a síce o piatej popoludní. Istotne Vás očakáva a Vás prosí

Váš ./.

Na druhej strane pod päťčlennou korunou stálo:

Zsitnicai és Trávnical Zsitnicky László.

Spitzer si po prečítaní navštívenky odkašlal, pozrel zase významne na ženu, potom ale na svoju navštívenku napísal:

Veľkomožný pane!

S radosťou vyhovujem Vašej žiadosti a na určený čas urobím poklonu Vašej Veľkomožnosti.

Zabalil a oddal mládencovi.

— Vidíš, Ženi, — hovoril Spitzer, keď boli sami, — už aj pyšný Žitnický chodí za mnou. Niečo v tom väzí, bezpochyby ma chce pumpnúť. Musím byť na pozore. Takí páni vedia byť veľmi okúzľujúci, keď im z toho kynie osoh, alebo keď sú v úzkom. Ináč chcem situáciu využiť.

*

Presne o piatej oznámil mládenec Žitnickému Spitzera. Ked Spitzer vstúpil do elegantnej pracovne, Žitnický rýchlym krokom šiel mu oproti a už zďaleka podával mu pravicu. Vítal ho veselo, akoby bol jeho najlepším priateľom.

— Vitajte, pán Spitzer, — hovoril a ľúbezne sa usmial. — To je veru nie pekne od vás, že sa len vtedy ustávate ku mne, keď vás o to prosím.

— Dovoľte, pán veľkomožný, — ukláňal sa Spitzer, — ale som doteraz nemal takú pri…

— No, no no, — hrozil mu prstom žartovne Žitnický. — Myslím,… ale nechajme výčitky na strane. Ráčte sa posadiť, hľa, tu na pohovku a cíťte sa ako doma. Čo sa vám bude páčiť či cigarety a či cigary? — a podával mu oboje. — Sú veľmi jemné, — ukazoval na cigarety, — tieto sú ale pravé havany. Dunay mi ich nedávno poslal, — poznamenal len tak ledabolo.

— Ďakujem, — ukláňal sa Spitzer, — som zo starého sveta, keď ešte cigarety neboli tak v móde, už si len radšej s dovolením zapálim na cigaru, — a šibol znalecky na ne. Vzal si jednu, posiatu drobnými bielymi bodkami.

Len čo ju podniesol k ústam, už mu Žitnický priložil k nej zažatú zápalku.

— Prosím, — zdráhal sa Spitzer.

— Dovoľte len, — odvetil zdvorilo Žitnický. Spitzer vypustil niekoľko kotúčov dymu a ukláňal sa Žitnickému.

— A teraz sa už môžeme voľne pozhovárať.

Spitzer sa nemo uklonil a spýtavo pozrel na Žitnického.

— Presvedčený som o tom, — začal zrazu vážne Žitnický, — že len čo ste dostali moje pozvanie, hneď ste vedeli, že ide o vážne veci.

Spitzer napnuto hľadel na Žitnického a nemo sa uklonil.

— Nesklamali ste sa. Už vás oddávna s pozornosťou sledujem — a otvorene rečúc, prechovávam k vám veľkú úctu.

— Prosím, — mávol rukou, akoby nezaslúženú pochvalu chcel odstrániť od seba a nedôverivo zaškúlil na Žitnického.

— To je číro-čistá pravda, — pokračoval Žitnický — a poviem vám prečo. Vždy som obdivoval mužov práce, ktorí z ničoho sa vyšvihli a vydobyli si umom i pilnosťou pekné hmotné postavenie. Vy, pán Spitzer, ste takým vzorom. Viem, že ste z ničoho začali (Spitzer si vzdychol a hlavou pokýval) a teraz, hľa, čo ste dosiahli. Nadobudli ste si skvelý majetok, vaše meno má dobrý zvuk vo vysokom finančnom svete a hráte vážnu úlohu aj v spoločenskom živote.

— Prosím, — bránil sa skromne, — to všetko môžem len…

— Uznám vašu skromnosť, aj si ju ctím, ak predsa myslím, že za tie veľké služby, ktoré ste preukázali či v prospech hospodárskeho vývinu, alebo na poli dobročinnosti, boli ste oprávnení očakávať isté uznanie.

— Prosím, — skočil mu do reči Spitzer, — čo som urobil, vykonal som beznáročne, z povinnosti.

— Viem, ale predsa, keď druhí nezaslúženejší, povedzme Morgenstern, veď ste čítali v novinách, mohol byť vyznamenaný, dostal tiež aj titul, a predsa nič významnejšie neurobil, ak len to nie, že mal… Ale o tom nerozprávajme, — dodal trochu neisto. — Jedným slovom, presvedčený som, že sa vám deje veľká nespravodlivosť.

— Hja, svet nevďakom platí, — vzdychol si Spitzer, lebo kedykoľvek si spomenul na Morgensterna, vždy ho zaliala závisť. — Ja som za tým nešiel, ale som bol spokojný, čo mi milý pán boh udeliť ráčil.

— Keby gróf Dunay nebol padol, to by sa zaiste nebolo stalo, za to vám ručím. Ale práve vtedy, keď už bola pozornosť na vás obrátená, áno, už ste boli zaznačení medzi tými, ktorí mali byť predložení na vyznačenie, keď zrazu panujúca strana padla, a takým činom nemala času odmeniť vaše zásluhy.

— Vy svetaskúsený človek vidíte, že terajšia panujúca strana je antisemitská…

— My sme obchodníci, máme obchodné styky s rozličnými stranami, a preto musíme sa vedieť prispôsobiť a vynájsť sa v každých okolnostiach, — odvetil ticho a opatrne a pritom ešte doložil: — Ovšem, čím ďalej, tým nám je ťažšie, — vzdychol si, — ale…

— Viem, pán Spitzer, aj uznávam, že sa musíte nestranne držať, ale, — a to povedal trochu ráznejšie, významnejšie, — len do tých čias, kým je stav nejasný, klátivý, kým sa určite nevie, všakver, — usmial sa, a žartovne pohrozil prstom, — ktorá strana zvíťazí.

Spitzer sa tiež usmial a oči sa mu figliarsky zablyšťali.

— No, no, no, viem, že ste veľký politik, a to nie je výčitka, ale moje uznanie. Len hlupáci a ľahtikári sadnú hneď každému na lep, ale my, — posledné slovo vyslovil ostro a pritom pozrel bystro a s výrazom schytralosti, — my si to vieme rozvážiť, kedy, kde, čo a ako? Ha, ha, ha! Povedzme si otvorene: Pri požehnaní „milého pána boha“ na pomoci bol výpočet, využitie situácie a tiež aj hlúposť ľudská, no a keď sa mastí, koleso nevrždí, neškripí. Všakver, ha, ha, ha!

Spitzer sa roztržito usmieval, nevedel, kde cieli Žitnický, či sa mu nevysmieva.

— Nežartujem, vážne hovorím, — pokračoval Žitnický, keď videl Spitzerove rozpaky. — To je tak, život je už taký. Kto chce dosiahnuť niečo, vyšinúť sa, musí využiť všetky prostriedky a chytiť šťastie, kým sa mu núka. Kdeže by sme zašli, keby sme pri každom skutku rozvažovali, či sa to zrovnáva s takzvaným svedomím a zastaralými formami. Hovorím pred vami otvorene, ako muž s mužom, ktorý sa do vecí rozumie. Povedzte mi, prečo by sme terajší zjav nevyužili, keď sa nám ponúka…? Čo? — a zase sa usmial.

Spitzer už predtým rozmýšľal o tom, akým činom má obrátiť veslo, ak by bol prevrat, a teraz, hľa, Žitnický ako hovorí. „Čo má len za plány? Peniaze chce, to je isté,“ rozumoval, „treba sa mať na pozore, lebo…“

— Mlčíte? Nevedel som, že ste taký chúlostivý. Ešte ani teraz nevidíte, že sme bitku vyhrali? V krajine vrie. Liga opravdivých vlastencov sa zo dňa na deň ako povodeň šíri. Či nečítate noviny? Nevidíte, ako nám je naklonený aj Pester Lloyd?

Spitzer sa trhol, keď počul spomenúť svoje noviny. „Teda aj on to zbadal, vie! Predsa je tak, ako píše Lloyd,“ myslel si, ale zato nepovedal ani slova.

— Nevidíte, ako naši vodcovia jeden za druhým cestujú do Viedne a tam sú prijatí na audienciu? Nie, s tým všetkým vy rátate, len, všakver, ste nenašli príhodný okamih, ktorý by ste boli mohli použiť. Nuž, tu ho máte. Veríte? — a podával mu ruku.

— Verím, — odvetil ticho, ale podanú mu ruku ešte neprijal. — Verím, že vaša veľkomožnosť je dobre informovaná, aj to možno, bude prevrat čo daj panebože, ale ráčte uznať, som obchodník a ako taký mám rozličné zväzky, som v spojení v jednotlivých podujatiach aj so stolicou, ako napríklad stoličné cesty, opravu ktorých som vylicitoval, ale ešte nie sú prevzaté.

— Z toho si nerobte starosť, nikto od vás nežiada, aby ste sa verejne vystavili. Preveďte si vaše záležitosti čo najlepšie; môžete ich trochu aj posúriť, to vám ako priateľ odporúčam. Lež nezabúdajte aj na budúcnosť. V najbližšom čase po voľbách, lebo sa voľby, to je celkom isté, dnes-zajtra prevedú, a potom v prípade nášho víťazstva zemianstvo vás neminie.

Spitzerovi pri sľube zemianstva zaiskrili oči, ale keď videl, že Žitnický zbadal jeho vzrušenie, sklopil oči a snažil sa byť spokojným.

— Neveríte? — spytuje sa bezstarostne, akoby išlo o malichernú vec. — Ubezpečujem vás, a to svojím čestným slovom, ba sľubom samého Komáryho, že čo vám hovorím, sa aj stane a vaša pani už dnes večer môže sa preberať v predikátoch a vybrať si, ktoré sa jej zapáči, ale, — a tu pozrel vážne na Spitzera, — niečo za niečo, nič za nič, aj vy musíte v náš prospech niečo urobiť, lebo sami uznáte: čo bolo v minulosti, to už prešlo, už aj z tej príčiny, lebo ste boli odstúpili od našej strany.

— Prosím, ja, totiž som nevystúpil.

— Nechajme to stranou. Čo sa stalo, už sa neodstane, ale my si vás vieme oceniť, a aj odmeníme našich verných a to veru inak ako terajšia vláda. Dobre, víťazstvo je naše, ale aby sme boli zabezpečení pri voľbách, potrebujeme peniaze.

Pri spomienke peňazí sa Spitzerova tvár zdĺžila. Už vedel, čo bude nasledovať. Aby požiadavku Žitnického zmenšil, začal vzdychať a sťažovať si na neblahé roky. Vraj mnoho tisíc utratil a obchod ide zo dňa na deň horšie.

— Nechajme to tak. Vyznajme si úprimne: nebolo to tak zle, veď ste len pri kúpe strážnickej hory zarobili dvadsaťtisíc.

— To sú len závistlivé povedačky.

— Ale nieže, ja to už viem, a potom aj tie stoličné cesty, keď by sme to dopodrobna brali, nuž mohli by sme riecť, že nie sú vysypané takým kamením, ako čo je v zmluve, a tiež možno je aj materiálu menej. Mohol by som, vlastne mohli by sme, veci pohýbať na stoličnom zhromaždení a žiadať, aby boli dobre preskúmané, áno aj apelovať. Nuž ale načo? Viem, ste človek skúsený, zaiste neodbijete môj návrh.

— A koľkože? — vydralo sa zo Spitzerových pŕs.

— Maličkosť, — odvetil ľahostajne, — len desaťtisíc.

Keby bol stál, iste by sa bol potackal, tak ho ohromila suma.

— Desaťtisíc, — to je mnoho. Namojdušu, to nemôžem.

— Ľutujem, pán Spitzer, — odvetil Žitnický, — nazdal som sa, že si to dobre rozmyslíte. Mienil som túto záležitosť osobne s vami vybaviť ako so starodávnym známym, ale keď nie, obrátim sa na Morgensterna. Uvážte ešte raz, čo znamená pre vás povýšenie do zemianskeho stavu. Budú vám všetky salóny otvorené, nehovoriac ani o skvelej budúcnosti celého vášho rodu.

— Uznám, ale či by to nemohlo byť trochu menej?

— Menej? — čuduje sa Žitnický. — Dovoľte! Tak málo si vy ceníte zemianstvo? Výhody s ním spojené? Či je to na rok, na dva? Veď je to na večnosť!

— Keď je už tak, nedbám, len si musím ešte rozmyslieť, len dvadsaťštyri hodín.

— Dobre, presvedčený som, že si dobre rozmyslíte.

Spitzer sa odporúčal a Žitnický ho odprevadil až po schody.

— Nuž, do videnia, drahý pán Spitzer, — odberal sa ľúbezne a priateľsky mu potriasol ruku. — V každom prípade očakávam ako od džentlmena, že o našom rozhovore budete mlčať.

— Môžete o tom pochybovať, pán veľkomožný? — odvetil Spitzer, akoby ho bola posledná poznámka urazila.

— Pardon, viem, že sa môžem na vašu mlčanlivosť spoľahnúť, — hovoril to s vyznačujúcim prízvukom, — ináč, buďte ubezpečený, nebol by som vám ponúkol zemianstvo, ktoré, ak využijete prajnú príležitosť, aj dosiahnete. A myslím, výhody z neho vyplývajúce netreba mi už opakovať.

Spitzerovi cez telo prebehlo príjemné teplo. Tak mu bolo dobre okolo srdca. Bude si meno písať s ypsilonom na konci a nad monogramom bude sa mu skvieť zemianska korunka. Na to aj má právo, nebude veru „Tittel ohne Mittel“.^[30] A potom — preletelo mu ako blesk cez mozog — opustím toto špatné hniezdo, presídlim sa do hlavného mesta a stadiaľ budem operovať… A už videl, ako mu rastie vplyv aj obchod.

Ale aj v tomto radostnom stave nezabudol na najvážnejšiu vec. Priblížil sa k Žitnickému, prv ale poobzeral sa na všetky strany, a keď sa presvedčil, že sú len sami dvaja, počal mu vážne šepkať do ucha:

— Som vám k službám, — jeho teplý dych nepríjemne sa dotkol Žitnického i odvrátil si trochu tvár od neho, — ale prosím v prípade nezdaru, akú záruku dostanem? Veď…

Žitnický prekvapene kročil nazad.

— Akú záruku, čo za záruku, keď je vec tak jasná? Či máte s kadejakými švindlermi do činenia? — hovoril ticho, ale z tlmených slov predsa prerážal hnev i sklamanie.

— Odpusťte, pán veľkomožný, ani najmenej, ale ráčte uznať, som predsa obchodník a zvyknutý na poriadok, veď predsa desaťtisíc, to je veľký peniaz! Veľmi veľký, akoby som mohol len tak bez záruky… Ja nie že by som, — hovoril ďalej rýchle, aby ho Žitnický nepretrhol, — nie že by som neveril, to naskrze nie. Celý môj majetok vám stojí k službám, ale ráčte uznať, sme predsa ľudia smrteľní, nevieme, čo dobrý pán boh s nami mieni. To, čo žiadam, je nepatrná vec, len malá zmenka, ktorá bude zročná, ak nedostanem zemianstvo.

— Ach, pán Spitzer, zdáte sa mi primúdry, chcete na jeden úder dve muchy zabiť: aj zmenku mať, aj zemianstvo.

— Boh nech ma stresce, — zvolal zostrašene Spitzer, — nie, to už naskrze nie, pán veľkomožný. Ja som statočný človek. Ja dám tiež úpis za seba, v ktorom sa osvedčím, že ak zemianstvo dostanem, vyhlásim zmenku za neplatnú, bezcennú. Či je tak dobre? Vravím, že je to len formalita.

— Nech je tak, — odvetil chladno Žitnický, — aj na to pristávam.

— Ešte len jednu poznámku mám, celkom maličkú, nepatrnú. Pretože otázna zmenka je naša privátna záležitosť, a predsa je potrebné, aby bol na nej aj jeden záručník, nuž aby o tom nepovolaný nevedel, nech sa podpíše na ňu aj osvietená pani barónka.

— Čoo? — zvolal prekvapene i zlostne Žitnický.

— Nechcel som uraziť, božechráň, — hovorí rýchle Spitzer, — spomenul som len preto, aby zostalo medzi nami, ináče teda nech je nie, prosím za odpustenie, ale potom, prosím, zaopatriť si niekoho iného a to takého, ktorý…

— Dobre, aj na to pristávam, — zvolal netrpezlivo Žitnický.

— Chvalabohu, — tešil sa Spitzer, — teraz som už úplne váš a prosím tisíc ráz za odpustenie… ale…

— Dobre, dobre, — poklepal Žitnický dlaňou Spitzera po pleci a pritom sa nútil k úsmevu. — Teším sa, že sme sa konečne dohodli. — Zbohom, do skorého videnia, zbohom!

Spitzer sa ukláňal a ponáhľal sa k východu. Keď otváral bránu, už bol vonku súmrak. Poobzeral sa dookola, či ho niekto nevidí a rýchle sa vyšuchol von.

Práve sa chcel obrátiť na druhú stranu, keď niekto sa ohlásil za ním.

— Dobrý večer, pán Spitzer, skadiaľ, skadiaľ?

Zľakol sa, obzrel sa nazad i poznal pisára zo stoličného domu. „Parom ťa musel sem dotrieskať,“ myslel si, „kde si sa len naďabil, zajtra budú už vrabce čvirikať na streche, že som bol u Žitnického. Človek nemôže z domu vykročiť, aby nebol pozorovaný.“

— Len tu som bol, — odpovedal vyhýbavo, ale za to nedbalo, — v obchodnej záležitosti. — A aby sa striasol otázok, sám sa ho spýtal: — A vy kam ponáhľate, iste na dva deci k „Zelenému stromu“ a na partiu dardla. Ej, poznám, čo vás, pisárov ťaží… Zapálite si cigarku? — a ponúkol mu cigarovú tobolku.

— Ďakujem, — uklonil sa pisár a divil sa nad Spitzerovou veľkodušnosťou.

— Ale musím sa ponáhľať, — hovoril Spitzer. — Idem do kasína, čaká ma partia a už som sa aj opozdil, — a ponáhľal sa smerom k veľkému hostincu, v ktorom boli tiež aj miestnosti panského kasína.

Keď otvoril dvere, zarazil ho šumot hovoru, príjemný klepot biliardových gúľ a ovanul ho zvláštny, dymom fajčiarov preplnený vzduch, ktorý je každému navštevovateľovi kaviarní taký známy a príjemný. Len čo človek prekročí prah, pretvorí sa na celkom iného. V úrade je prísny, neprístupný, tu je veselý, vyvádza, zhodí zo seba naškrobenosť, aby sa oddal hraniu, pitiu, alebo čítaniu novín a s tým spojenému politizovaniu so spoločníkmi.

Spitzer, keď si utrel okuliare, znalecky sa poobzeral po skupinách hostí, potom išiel ukláňajúc sa na všetky strany, ku svojmu miestu. Pribehnuvšiemu kelnerovi dal si zvliecť zvrchník a sadol si.

Prezrel letkom noviny, pomiešal si kávu, pozrel do druhej izby, kde hrali karty i videl troch pánov sedieť za okrúhlym zeleným stolom.

— Hm, už hrajú, — zašomral, — a tam je aj Klenovský. — Vypil kapucíner a šiel k nim.

— Dobrý večer, páni, — pozdravil sa. — Už v práci?

— Áno, — odvetil jeden z nich, — poďte medzi nás, vo štvorke je ferbľa krajšia.

— Nedbám, — odvetil a už si sadol. — Čo je víza?

— Málo, len koruna.

— Dobre, — vytiahol z toboly niekoľko bankoviek, zapálil si na cigaru a už gustíroval.

Viktor Klenovský, ako vždy, elegantne oblečený, sedel ticho, spokojne. Ani pri výhre, ani pri prehre výraz tvári sa mu nemenil. S tým istým úsmevom zhŕňal kasu, ako aj keď prehrával, ale ten, kto ho pozorne sledoval, mohol zbadať, že pri hraní a hlavne pri gustírovaní karát, prsty sa mu zatriasli. Toho večera nemal šťastie.

— Toto je predsa nepochopiteľné, ako ma karta prenasleduje, — hneval sa.

— Nič si nerob z toho, — tešil ho jeden zo spoluhráčov, — poznáš porekadlo: Nešťastie pri hre, šťastie v láske.

— Ďakujem pekne za také potešenie, — a vytiahol novú päťdesiatku z tobolky. — Ešte s touto skúsim, a ak ju prehrám, nehrám viac ferbľu.

— Ha, ha, ha, — smial sa Spitzer, — koľko ráz si to povedal, a zase si len ďalej hral.

Hrali ďalej. Prešla už posledná päťdesiatka. Za ňou minula sa už druhá a to už požičaná. Spitzer mal toho večera neobyčajné šťastie, všetko vyhrával. Bol veselý, hral okázalo, ľahostajne, ba až vyzývavo.

Klenovský bol ani na tŕní. Mrzela ho Spitzerova bezočivosť, ako sa jemu totiž zdala Spitzerova hra. — Počkaj, veď ja ťa dostanem, — zastrájal sa, — musí sa obrátiť karta. — Ale karta mu aj naďalej zostala neverná.

— Donesiem, — zvolal, keď už nemal čo položiť do cukasy.

— Odpusť, ale už poznáš môj princíp, hrám len za hotové, — odvetil zdvorilo, ale rozhodne Spitzer.

— Aj tak dobre, — pristal Viktor, — keď nie, nuž sa zajtra zase zídeme.

Viktor zavolal kelnera a vyplatil cech. Pri rozlúčke s priateľmi pošepol mu Spitzer:

— Viktor barátom, buď taký láskavý, len na niekoľko slov.

Znepokojil sa, pozrel naňho.

— Nech sa páči, — a šiel s ním do jedného prázdneho výklenku.

— Odpusť, že ťa unúvam, ale uznaj, potrebujem veľmi. Vieš, tie zmenky na tritisíc sú práve zročné, prosím ťa, buď taký láskavý a vyplať mi ich.

Viktor zbledol ani stena.

— Nemožno mi za taký krátky čas toľký peniaz zohnať, nemohol by si mi počkať? Obnovil by som zmenky.

— Ľutujem, — odvetil Spitzer rozhodne, — ale potrebujem peniaze a to súrne. Mám tiež záväzky a obchodné splátky a sám som v súrke. Uveríš mi, že sú mi nevyhnutne potrebné, keď o ne žiadam,lebo myslím, presvedčený si o mojej gavalierskosti. Ale teraz, ešte raz hovorím, musím ich mať, ináč, čo ako nerád, musím ich protestovať.

— Keď už nemôžeš dočkať, — hovoril stiesnene Viktor a hlas sa mu triasol od pohnutia, — teda počkaj mi aspoň do napozajtra večera. Dostaneš ich istotne. — „Šípi niečo… “ pomyslel si.

— Nech ti je po vôli. Určime termín napozajtra, o piatej popoludní. Dobre?

— Áno.

— Ale naisto.

— Už som povedal.

— Tak sme zvŕšili, — doložil s úsmevom Spitzer a šiel k jednému stolu, kde ešte hrali karty.

Viktor ale, takmer ani neohliadnuc sa na prítomných, ponáhľal sa domov.

Už všetci spali, keď prišiel domov. Vstúpil do pracovne, zapálil lampu a zadlho sa prechodil.

— Sprepadené položenie, — vzdychol si, — takto pochodiť! Ten Spitzer práve teraz musí pýtať, keď som v najväčších nesnádzach. Šípi niečo. Musím mu zapchať papuľu, ináč som tam. Len čo udrie na mňa, zhŕknu sa aj ostatní ani kobylky. Aj tá politická situácia. Nemáš sa na koho obrátiť. Poslanec je sám o seba v strachu… Do týchto čias som ešte preplával, ale teraz…? Ak sa dozvie verejnosť, som hotový. Konečne aj tá stará (svokru tak volal) už nebude zadlho žiť — čo aj v nej trčí, je ako kostlivec. Aj tam niečo odkvapne. Kedy bude ťah triednej lotérie? — Pozrel do kalendára. — Pätnásteho. Len vyhrám raz niečo, veď som na lósy už hrôzu peňazí vyhodil. Keby bolo trochu šťastia, všetky starosti by boli fuč. Ach, či by som im rád hodil do tvári. A takto sa musíš uklonkovať, vyhýbať. Dohára mi už. — Pri poslednej myšlienke cítil žravý nepokoj. — Ale veď bude, ako bude, už si dáko pomôžem, — chlapi sa, — Už raz len vyhrám, musím vyhrať, prečo by som nemohol? — a myšlienky sa mu roja a letia jedna za druhou, ako chlpy oblakov, keď ich vietor ženie. Aj Akoš Kovássy vyhral desaťtisíc a vraj istý Kotulay, notár, vyhral osemdesiattisíc a sa zbláznil potom od radosti. Či by som sa ja zbláznil, čo by hneď aj milión! Ale predsa, aký to môže byť pocit, keď dostane človek telegram od bankára, že vyhral hlavnú výhru. — Ale zase ho začalo trápiť: — Ako mu len vydrukujem tých tritisíc do pozajtra? Úžasne krátky termín! Eh, čo, ľahnem si, rozmyslím si do zajtra. Ešte ma nikdy rozum nenechal v omáčke, vždy som si vedel spomôcť.

Zobul si topánky. Zase prišiel naňho nový nával strachu. „Predsa nie je to maličkosť! Už som dávno v takejto pasci nebol. Ako len? Skadiaľ?“ Stokol si bosé nohy do papúč a zase sa prechodil. Zastal. Niečo mu prišlo do umu. Striasol sa, ako pred niečím hrozným. „Nie!“ myslel si. „Natoľko som ešte nepadol… A predsa musím mu ich vrátiť. K Podbanskému? Už je vyčerpaný… Bruslický? Ten by mohol, ale je držgroš, skôr z kameňa vodu vytlačíš ako od neho peniaze.“

„Ako len?“ a zase sa mu vrátila tá istá myšlienka. „Nemôž!“ myslel si, „zbadali by a vtedy by ma chytili a odsúdili.“ I predstavil si, ako stojí pred porotcami. Súdna sieň je nabitá vyberaným obecenstvom, hlavne dámami. Hľadia naňho. „Nie… radšej,“ i pristúpil k stolíku. Na ňom ležal list od Podbanského. Prečítal ho. Uprel pohľad znenazdajky na podpis. Dlho pozeral naň, až pred ním písmeny vystupovali ani živé. Vzal ceruzu a viac mechanicky ako povedome začal písať. Napísal meno Podbanského. Porovnával. „Čudné, ako sa mi podarilo,“ myslel si, „keby ho niekto videl, nezbadal by, že to nie je jeho podpis.“ Začal poznove skúmať, a to z písmeny na písmeno. Nie je celkom dobre, to d je tam väčšmi nahnuté a sa mu už aj ruka trasie, čo vidno pri P a tiež aj záhyb čiary nezodpovedá. Zase vzal, ale už pero a napodobnil podpis Podbanského. Pozrel skúmavo, zrovnával. Zdalo sa mu.

„Ale čo to robím…? Predsa len nebudem.“ Chcel sa usmiať. „Aká detinskosť!“ Zase sa počal prechodiť. Poznove ho tiahlo k stolíku, kde ležal Podbanského list. „Ozaj, či by som vedel Bruslického napodobniť? Ale načo“ spytovalsa sám seba, ale medzitým už sadal a napísal Bruslického podpis naspamäť.

Poznal ho dobre, videl ho na mnohých aktách. Ale predsa nebol si istý, či je verný a či nie, otvoril priečinok v stolíku a vyňal jeden list Bruslického i začal porovnávať. Napodiv sa zrovnávali. Vstal a zase sa prechodil a zakaždým, keď sa priblížil k stolíku, pozrel na svoju prácu.

„Musím zaplatiť, už je darmo! Len ako?“ začalo ho zase trápiť. A tie podpisy na papieri začali sa mu vpíjať do očí, akoby sa mu núkali a ho vyzývali. — Tu sme, použi nás! Blázon, čo sa trápiš, keď si ľahko môžeš pomôcť! „Čo sa mám už toľko trápiť, predsa svitne deň na to.“ Ľahol si.

Hodnú chvíľu nemohol usnúť, až ho konečne sen prevládol. Nespokojne spal. Strašné sny ho trápili. Počul dutý hlas bubna a jednotvárny hlas exekútora: raz, dva, tri, nikto viac? Zase sa mu zjavil hrozný obraz. Videl súdnu sieň, prísnu sudcovu tvár a porotcov. Okolo neho húf známych osôb. Tu jeho kolega, tam podžupan, tu zase jeho pisár, hľa aj Spitzer sa vyškiera. Bruslický opovržlivo pozerá naňho cez okuliare. Ďalej v dlhom rade, v skvostných toaletách sedia dámy, práve tak ako v divadle. Všetky ich pozná, koľko úsmevov dostal od nich do týchto čias! Zdajú sa mu celkom iné. Ich zvedavé oči vpíjajú sa mu do tvári a polootvorené ústa dychtivo hlcú, čo je vzrušujúce, čo dráždi ich nervy. S akým záujmom sledujú boj, v ktorom mu ide o česť, o život. Medzi nimi zbadá aj Ilonu. A hľa, zrazu vidí, ako sa niekto skláňa k nej a prstom ukazuje naňho. Ona sa mu usmieva. Kto to môže byť? — napína zmysly. Veď je to Varvóky Iván, mladý, bohatý inžinier. — I zaľahla naňho nesmierna tiaž. Stone pod ňou, až sa konečne celkom spotený prebudí. Srdce mu búcha od rozčúlenia. Ešte pod dojmom hrozného sna, takmer v bezvedomí hľadí do prázdnej tmy. Vyschnuté ústa má otvorené a cez ne derie sa mu rýchly, ťažký dych. Len po chvíli prichádza k povedomiu, že je to len sen a nie skutočnosť. Uspokojuje sa. A zase ho novou silou napáda starosť, akým spôsobom zaplatí Spitzerovi. Obráti sa na bok, chce nasilu zmeniť tok myšlienok. Spomenie si na ľúbostné scény: ako ju objal, sal med z jej úst… Darmo všetko. Nedarilo sa mu. Nepremohol starosť, ktorá ním lomcovala, trápila ho. I prehadzoval sa z boka na bok. Robil plány až detinsky smiešne. Vzdychal k bohu, aby mu pomohol a medzitým vždy mal podpisy pred očami. Čím diaľ, tým jasnejšie ich videl. „Blázon,“ myslel si, „koľkí si tak pomáhajú. A či sa to musí dozvedieť? Veď to len na dva, na tri týždne, potom vyplatí zo svokrinej pozostalosti. Môžbyť, že niečo vyhrám aj na kartách, alebo na triednej lotérii.“ Posledné zdalo sa mu také blízke, áno, isté. „A potom vymením zmenky a bude po paráde. A ak bude potrebné, tak obnovím… Ale nie, iste ich vymením, nájdem inde.“ A zase mu prišiel na um len pred chvíľkou prežitý sen. Zľakol sa, pot mu začal vystupovať na čelo. „Nie…! Čo…? A keď by aj? Tú radosť im nedopustím, aby sa pásli na mojich mukách. Oj, to nie! Čo? Guľka z revolvera všetko zavŕši. Len zodvihnúť, spustiť a už všetko hotové.“ Také ľahké, jednoduché sa mu zdalo. „Ale aj tu,“ myslel na Ilonu. „Nesmie ju mať iný… Ale veď to nemusí prísť najavo. Kto by si o mne také pomyslel? O dva týždne najviac zaopatrím si inde a potom…“ Spánok zase sa mu začal skláňať na viečka. Usnul.

Zvláštne, ale predsa pravdivé je, že za celý ten čas mu ani žena, ani deti neprišli do umu.

Keď sa ráno zobudil, bol ako domlátený. Všetko ho bolelo, hlavu mal takú ťažkú ako po veľkej pijatike. Lenivo sa obliekol a keď bol hotový, vyšiel na čerstvé povetrie. Len čo vystúpil na chodbu, tu bežal mu v ústrety Aladárik.

— Apa, — volal naňho, — poď raňajkovať, už je všetko pripravené.

— Povedz mame, že dnes nebudem, — povedal chlapcovi a šiel ďalej. Ako prechádzal popri domácej izbe, vyšla Elena. Pozrela naňho placho a bojazlivo sa ho spýtala:

— Nechceš s nami raňajkovať?

— Nie, necítim sa dobre.

— Kde si bol tak zadlho?

— Prišiel som pozde domov, nechcel som vás zobúdzať, — pozrel na ňu i videl, že má oči vyplakané, — Plakala si? — spýtal sa podráždene, — hádam nie preto, že som…

— Nie, — vzdychla si a oči jej nabehli slzami. — Včera som dostala list z domu, mama je veľmi zle, chcela by ísť dnes do Rovesného, — hlas sa jej chvel od žiaľu.

— Pre mňa môžeš, — odvetil a potom doložil pod dojmom nočného rozmýšľania: — Dozri na všetko, aby cudzí nepokradli a otec nepotrovil.

„Ako môže teraz tak hovoriť,“ mužove slová ju zamrazili. „Ozaj, nemá citu ku mne,“ pozrela naňho s výčitkou.

Sklopil oči, ďobla ho do srdca výčitka — predsa nemal sa tak surovo vysloviť. Odvrátil sa od nej a cestou jej ešte povedal:

— Môžeš ísť, pozdrav mamu aj odo mňa. Teraz musím odísť, vrátim sa len na obed, mám mnoho práce.

Vrátil sa naspäť do pracovne. Pristúpil k stolíku, na ňom boli rozhádzané listy Podbanského a Bruslického a tiež aj papier s napodobenými podpismi. Pri pohľade na ne rozpomenul sa na všetko. I zase ho počala hrýzť neúprosná otázka: „Kde len vziať? Ako? A predsa musí byť! Peniaze musím stvoriť a to akýmkoľvek spôsobom. Nesmiem sa dať sekvestrovať, lebo vtedy je už po mne veta. Len ako? Prekliaty Spitzer, ako by bol len vyrátal. Mám ho ísť prosiť? To bude ešte horšie.“ Zase prišiel k stolíku. „Ale to je ľahkomyseľnosť nechať takýto papier na stole.“ Vzal ho do ruky, chcel ho spáliť. Prizrel sa lepšie. Napodiv sú verné. Ako som tak mohol pri lampe? Pristúpil k oknu a ešte raz počal zrovnávať podpisy. Navlas sa zrovnávali.

„Eh, čo!… Len na týždeň, najviac ak na dva… potom ich vymením. Starej už dohára. Niečo aj tam odkvapne. A tiež aj lósy.“ Všetko mu zase prichodí na myseľ. „Čo sa budem už toľko sužovať. Konečne je všetko jedno. Niet iného východiska. Možno, že aj dobre vypáli. Prečo nie? Ale ak zbadajú? Mňa by podozrievali…?! Nezmysel…! Ako by sa aj opovážili! A ak by aj,“ a tu prešiel mu mráz po tele, „ešte jesto aj proti tomu liek,“ a pozrel na revolver, tiež na stolíku pohodený. Vzal ho do ruky, poobzeral ho. Bol nabitý. Vopchal ho do vrecka. Potom vyňal z priečinka zmenkovú blanketu a mnoho nerozmýšľajúc, pozorne podpísal na ňu Podbanského a Bruslického, ako záručníkov. Potom chcel napísať sumu. Nebude od veci, keď bude väčšia. Koľko? Päťtisíc? To je veľa, mohlo by napadnúť. No, teda štyri. Možno budú šťastné. I napísal štyritisíc. Ešte ju raz starostlivo obzrel, potom vzal klobúk a šiel rovno do úradu.

Nemal ani tam pokoja. Len čo roztržito prezrel aktá, ktoré ho na stolíku čakali, už zazvonil.

— Ak ma bude niekto hľadať, povedz mu, aby prišiel o dve hodiny pozdejšie, mám inde prácu. — Nestačil ani dopovedať, už odišiel beztoho, aby bol pozrel na sluhu.

— Aký je bledý a oči má také vpadnuté, — čudoval sa sluha. — Bola niekde zábava, musel tam hodne nabrať, ešte aj teraz má opicu, — šomral odchádzajúc.

Klenovský ponáhľal sa na rínok. Tam stála vkusná budova sporiteľne. Zlaté písmená a dva pozlátisté úle už zďaleka sa leskli proti nemu. Ako sa k nej približoval, zhamoval krok. Pozorne sa poobzeral. Zrazu, akoby nohy nevládali, začali sa mu podlamovať. Tratil odvahu, nebol vstave prestúpiť vchod do sporiteľne, i prešiel popred ňu. „Predsa sa musí stať,“ chlapil sa, „ale treba ju ešte obzrieť, či je dobrá?“ Prešiel do maličkého parku, obzrel sa a vytiahol zmenku. Podpisy sa navlas zhodovali. „Eh, čo, šťastie sa smelým usmieva,“ a rýchlym krokom šiel do sporiteľne. Keď zastal pred dvermi, srdce mu počalo tĺcť, nazdal sa, že mu vyskočí. Už sa chcel vrátiť, keď tu počul kroky. „Čo si pomyslí o mne, keď vidí, ako utekám od dvier?“ Pritlačil kľučku a v druhom okamihu už bol vo veľkej, jasnej sieni.

Na protivnej strane stálo zrkadlo. I videl v ňom bledého pána s vpadnutými očami. „Kto je to?“ Ale už v druhom okamihu poznal sám seba. „Zle vyzerám. Som aj zbabelec. Musia ma zbadať.“ Prešiel si rázne rukou po tvári a spýtal sa prišlého sluhu:

— Či je pán správca vo svojej izbe?

— Áno, k službám, pán veľkomožný.

Vstúpil dnu.

— Dobrý deň, — zvolal hlasito a silou-mocou dodával si ráz spokojnosti a plnej nenútenosti.

— Vitaj, — zvolal správca Jozef Kumpány. — Kde si sa tu vzal? — hovoril k nemu priateľsky a vstanúc od písacieho stolíka, podával mu ruku. — Nech sa ti páči, sadni si, — a ukázal na remennú pohovku.

— Viem, že nemáš času, nechcem ťa pripraviť o drahý čas…

— Nevadí, — skočil mu Kumpány do reči, — pre dobrých známych môžeme si odtrhnúť čo len jednu minútku a dnešný deň nie je sparný, niet toľko práce. V čom ti môžem byť k službám?

— Som v okamžitej nesnádzi, — hovorí ticho a pritom tŕpol, čo bude nasledovať. — Potrebujem súrne štyritisíc korún, — a pozrel na Kumpányho, čo na to povie.

— Hm, môžeme ti dať, ak máš zmenku a záručníkov, ktorých prijme cenzúra.

— Kedy bude cenzúra? — pýtal sa sklamane Viktor.

— Napozajtra.

— To je pozde, — odvetil. — Musím mať peniaze ešte dnes, ale, — a tu vytiahol zmenku, — nedáte ani na takýchto záručníkov, ako sú títo? — a podal s úsmevom zmenku, ale rty mu zbledli a cítil, ako mu pot vystupuje na čelo. Premohol sa. „Všetko jedno, raz to musí byť,“ chlapil sa. „Len chladnokrvne, aby niečo nezbadal.“

Kumpány nemo vystrel ruku za zmenkou. Už ju mal v rukách. Pozrel na ňu, poobzeral ju bedlivo z oboch strán.

— Veď je to výborná zmenka, — odvetil. — Na takú dáme nie štyri, ale aj štyridsaťtisíc. Prečo si to hneď nepovedal? — zvolal veselo Kumpány. — Chcel si sa len vážnym robiť, že čo poviem. No, na, poznám ťa… — a zasmial sa.

Viktorovi akoby bol kameň spadol z pŕs, tak mu odľahlo. Zasmial sa aj on, ale sa hneď zarazil, keď počul zvuk svojho smiechu, bolo v ňom niečo nebývalé.

— Počkaj, hneď ich máš, — povedal, — za ten čas nech sa ti páči zapáliť — a podal mu tobolku s cigaretami.

— Ďakujem, — vzal a už dymil.

Správca medzitým dal napísať poukážku, aby bola vyplatená zmenka.

— Nech sa ti páči, — ukázal na otvorené dvere, vedúce do siene pre úradníctvo, — len čo ti ju zaznačia, vyplatí ti pokladník.

— Počkajže, kedy má byť zročná?

— Nie nadlho… na dva, na tri týždne, — ale nech je na tri mesiace vystavená.

— Dobre. Keď dostaneš, nech sa ti páči prísť ku mne na priateľský rozhovor.

— Ďakujem, — hovoril idúcky, — teraz mi nie je možné, musím sa ponáhľať. Mám nakopenej práce. Ešte raz ti ďakujem za ochotu, — a stisol Kumpánymu ruku.

— Ale vďačne, len ako si mohol naviesť toho starigáňa, veď je on predsa skupáň a bojko.

Viktora v prvom okamihu prejal strach, ako skrslo v ňom podozrenie.

— Jaj, to je dlhá história, — povedal a snažil sa byť veselým. — To ti poviem druhý raz. Ale ináč… musím sa ponáhľať… Servus… a ďakujem ti.

— Servus!

Ešte musel asi štvrťhodinku čakať, kým mu konečne vyčítali peniaze. Keď ich bral z mramorového stolíka, cítil, ako sa mu prsty triasli. Chvatom ich zhrnul a ponáhľal sa von. Na čerstvom povetrí si zhlboka vydýchol. „No, hľa,“ pomyslel si, „ani by som nebol hútal, že to tak ľahko pôjde. Ešte dnes vyplatím Spitzera.“ A vrátil sa rezko do úradu.

Ale rozkoš nebola trvalá, zase ho ovládal nepokoj. „Či som už slobodný? Veď v každom okamihu môžu prísť na podvod. A potom čo? Eh, čo,“ chlapil sa. „Ako? Zmenka je už zapísaná, odložia ju medzi druhé a bude ležať medzi nimi za štvrť roka a do tých čias ju istotne vymením.“

Spitzer sa veľmi začudoval a aj zaradoval, keď Klenovský ešte v ten deň popoludní prišiel k nemu a vyčítal mu tritisíc korún.

— Veľmi ľutujem, — hovoril ľúbezne, — že som musel pýtať, ale som nemohol ináč a tiež aj budúcne, keď budem mať, vďačne ti poslúžim, — doložil, aby zahladil nemilý dojem. Imponovalo mu, že v takom krátkom čase vyrovnal dlžobu.

— Nič to, — odvetil Klenovský nedbalo a predsa trochu zvysoka, aby pocítil, že nemal s ním tak zaobísť a tiež aj aby videl, čo môže. — Ináč ďakujem ti za trpezlivosť. — Vzal klobúk a sa odporúčal.

Spitzer sa ukláňal. „Predsa som sa v ňom zmýlil,“ mrzelo ho. „Čert nespí, môže mi byť časom ešte na závade.“

Viktor bol rád, že mohol Spitzera vyplatiť a ešte mu dal aj pocítiť, kto je a ako s ním zaobchodil. O chvíľku zabudol na všetko, veď mal ešte v tobolke takmer tisíc korún.

Ako šiel ulicou, zrazu počul dupot konských kopýt. Obzrel sa a videl elegantný faeton, ťahaný bujnou štvorkou. Na vysokom baku poháňal mladý Soľnický ohnivé pejky. Od silného klusu len sa tak z nich kúrilo. Na zadnom sedadle v bohatej livreji sedel kočiš.

„Tu je Soľnický,“ potešil sa a uklonil sa mu, keď preletel popri ňom. „Bude pekná partia. Keby som mohol vyhrať od neho. Peniaze má, aj majetok. Teraz sa stal plnoletým. Skúsim s ním šťastie, možno že sa mi usmeje. Ak vyhrám, hneď zajtra vymením zmenky.“

Ponáhľal sa do veľkého hostinca, kde zosadal aj Soľnický.

*

Len nad ránom sa vrátil domov. Nádej ho nesklamala. Soľnického i Spitzera oplel. Vyhral v tú noc vyše dvetisíc korún.

Keď líhal do postele, mienil hneď vymeniť falošnú zmenku a potom chcel ju zničiť. Ale keď sa vyspal, nijako sa nemohol na to odhodlať, lebo skrsla v ňom nádej, že môže ešte aj viac vyhrať, keď sa mu teraz karta obrátila. Teraz, vraj, treba šťastie využiť, keď mu je prajné, aby sa mohol ako-tak vymotať z nesnádze.