ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nejasnej, deťmi preplnenej učebni sedí na vyvýšenom mieste za stolíkom učiteľ Poničan. V štvrtej lavici stojí asi jedenásťročná žiačka a hľadí na učiteľa.

— Zuzka, povedz mi dnešnú úlohu z dejepisu, — hovorí jej učiteľ.

— Árpád a honfoglalov,^[24] — začala a zasekla sa.

— No, len ďalej, — posmeľuje ju učiteľ, — ale to nie je honfoglalov, ale honfoglaló.

Niekoľkí chlapci sa počali smiať.

— Árpád a honfoglalov, — začala tichšie a ďalej ani muk.

— Prečo nehovoríš?

— Pekne prosím pána učiteľa, nemám maďarskú čítanku.

— A kde ti je?

— Otec mi ju včera, keď som sa pri stole učila, vzali a hodili do pece.

— A prečo to urobili?

— Aby som sa vraj radšej katechizmus, históriu a rátať učila, ako čo ma máte trápiť, keď tomu nerozumiem.

Deti sa začali smiať.

— Čo sa smejete? — zvolal zlostne a potom si prešiel dlaňou po čele.

Zatíchli.

„Čo jej poviem“ myslí si, „má pravdu.“ Potom riekol:

— Čo je zákonom predpísané, musíme sa učiť, nesmieme sa protiviť, a preto povedz otcovi, aby ti kúpil maďarskú knižku. Bez knižky sa nemôžeš naučiť — ak nie, budeš pokutovaná.

— A to už nie, — ozval sa hlas zvonku a strmo otvoriac dvere, vstúpil chlap asi tridsaťpäťročný. Tvár mu až blčala od hnevu. — Ja som pánom nad svojím dieťaťom, — pokračoval ešte s väčším krikom. — My vás platíme, a tak učte naše deti ako dosiaľ, v našej reči.

— Dosť už, — pretrhol ho učiteľ. — Dobre viete, že zákon kráľom potvrdený nariaďuje, aby sme učili po maďarsky. Zákonu sa nemôžeme protiviť. Ináče sa vynasnažujem pritom učiť aj po slovensky, ako mi je možné a sily mi stačia.

— Keby ste nechceli, nerobili by ste. Kto vám rozkáže, keď vás my platíme.

— Vy ma platíte, ale viete, že my učitelia musíme zákon plniť, ináče nás povyhadzujú. Vy nepomyslíte, kde sa podejem so ženou, s deťmi, keď ma vyhádžu na ulicu. Na koho sa mám oprieť, na vás? Vaše heslo je i bolo: veď príde druhý, učiteľov dosť. Ale s tým si nepoľahčíte, keď dostanete iných, ktorí nebudú cítiť s vami. Aj ja som Slovák, kosť z vašej kosti a chcem zachrániť, čo možno zachrániť. Či ma ešte nepoznáte?

— To viem, že ste boli, ale teraz, — pokračoval Štrba už tichšie, spokojnejšie.

— Čo teraz? — zvolal učiteľ s hnevom, — nuž vy, ktorí ma poznáte od desaťročia, vy ma potvárate. Myslíte, že sa moje presvedčenie mení ako počasie alebo šaty? Nezaslúžil som si od vás nedôveru, potvárku. Nazdal som sa, že vy, ľudia moji, budete mi podporou, záštitou v týchto krušných časoch, a tu ma trýznite, obťažujete a strpčujete mi život. — A odvrátil sa od neho.

— Veď ja, pán učiteľ, — pokračuje Štrba priateľsky, — nie žeby bol proti vám. Viem, že ste naše deti dobre učili, ale človek sa musí dopáliť. Prídem večer z roboty domov a tu dieťa sedí pri knižke a ako herbeľuje, tak herbeľuje. Nech tu skapem, ak niečo rozumiem z toho. Spýtam sa jej: Zuzka moja, čo sa to učíš? — Že vraj fidras,^[25] druhý raz zase tertenelem^[26] — a sám zrádnik by vedel čo všetko ešte. Ale nože, Zuzka moja, reku, čo je to, a načo je to? Či ty to vieš? Začne, povie dve-tri slová a potom sa zatne, ani sekerou z nej slova neodrúbneš. Či viete, pán učiteľ, čo je to nič? Dieťa mi začne potom rumádzgať, že sa ona to nemôže naučiť. A čo by bol anjel, predsa by musel vyjsť z trpezlivosti. Veď som si aj myslel, keď už reku tvrdia tú druhú reč, nechže ich pán boh požehná aj s ňou, potom nech učia aspoň po anglicky, ako čo rozprávajú v Amerike. To už áno, tak by sme potom mali zárobky dupľované, s angličtinou by sme si zarobili chleba. Ale s maďarskou? Čo mi stojí ona, keď sa aj tak musím po šírom svete túlať, aby som si mohol živnosť hľadať pre svoju rodinu. Už to je len raz nie dobre na tomto svete, — mudroval ďalej, — aj platíme, aj si školy staviame, nikto nám nedá na ne ani haliera a my sedliaci len plaťme a práva nemáme do ničoho. Zbohom! — a šiel von, ale pri dverách zastal a skríkol: — Dieťa si nedám mučiť, ja ho živím, opatrujem, ja mám právo nad ním, — zase sa rozohnil, treskol dvermi, len tak zduneli.

— Môžete vyjsť na dvor, — povedal učiteľ deťom.

S radosťou sa vyhrnuli. V druhom okamihu, akoby sa nič nebolo stalo, ihrali sa bezstarostne ďalej.

Učiteľ tiež vyšiel von. Keď šiel popri nich, nepozrel na ne, ponáhľal sa do svojho bytu.

Tam dnu jeho žena utierala prach z náradia.

Ani slova neprehovoril. Prechádzal sa po izbe a založil si ruky za chrbát.

Učiteľka už poznala mužove zvyky. Badala, že sa mu niečo nepríjemné prihodilo, i pozrela naňho tým skúmavým pohľadom, ktorý je vlastnosťou starostlivých žien.

Učiteľ takmer ani nepozrel na ňu a predsa cítil, že pozerá naňho. Zastal, pozrel na ňu. Tvár mu vyrážala bôľ i rozdráždenosť.

— Čo pozeráš tak na mňa? — spýtal sa jej drsne. — Naveky ma skúmaš, hneval sa, že nevedel pred ňou ukryť nepríjemnosť, čo sa mu pred chvíľkou stala.

— Ale, muž, — prehovorila prívetivo, — čo sa trápiš? Všakver sa ti zase niečo prihodilo?

— No, veď ty! Už vidím, že budem stáť pred vyšetrujúcim sudcom.

— Nehovorže tak, — prehovorila ticho, i pocítila bôľ, — vieš, že len dobre chcem. — A slzy jej poihrali v očiach.

— Prosím ťa, len nezačínaj, — zvolal zúfale, — ešte mi aj ty začni plakať. Dosť mám na svojej biede… Už ti len poviem, keď si taká zvedavá, — a rozpovedal jej nakrátko a úryvkovite celú udalosť. — To je hrozná situácia! Ľud sa búri proti nám, akoby sme mu my boli na vine. Štát nás nemilosrdne tlačí — a cirkevná vrchnosť? — Už dávno z nás sňala ruku.

— Len sa už toľko nesužuj. Nesmieš byť pricitlivý a konečne sa ešte nič hrozné nepridalo. Vieš dobre: sedliak keď sa nemôže na tvorcoch zla vyvŕšiť, vyvŕši sa na vás, ale uznáš, musí von so svojou nevôľou, už akýmkoľvek spôsobom.

— Pán učiteľ, — vbehol jeden žiak, — nejaký pán prišli do školy, aby ste hneď išli.

— To je škôldozorca, — povedal idúcky žene a ponáhľal sa do školy.

A pravdu mal, tam ho už čakal Aladár.

Keď Rovesný zazrel prichádzajúceho učiteľa, znepokojil sa, pocítil hryzenie svedomia. Ale potom prišiel mu do umu poslancov rozkaz a všetko, čo s ním súvisí i zatvrdil sa.

Poničanovi odľahlo na srdci, keď zočil Aladára, veď bol predsa s ním od rokov známy. Poznal ho ako dobrosrdečného, ale plytkého a ľahkomyseľného mladíka a tiež aj ako podškôldozorca sa doteraz slušne choval, teda prišiel k nemu a priateľsky ho privítal.

— Ďakujem, — odvetil Aladár chladne, takže Poničan prekvapene pozrel naňho. — Prosím, ukážte mi, čo učíte z maďarčiny.

Poničan nemo pristúpil k stolíku a ukázal mu učebný plán.

— Len toľko? — spýtal sa posmešne.

— Prosím, držal som sa podľa štátneho učebného rozvrhu a podľa možnosti som sa usiloval ho aj previesť.

— Uvidíme. Ráčte sa spytovať dietok — snáď štvrtú triedu.

Učiteľ sa znepokojil, keď videl, ako s ním zaobchodí Aladár. „V tom musí niečo byť,“ pomyslel si a začal sa vypytovať detí.

Deti odpovedali.

Pozrel na podškôldozorcu. Pohrával mu pohrdlivý úsmev, ale tvár mal bledú ani z vosku.

— Dosť už, pán učiteľ, — hovoril tichým, ťahavým hlasom a pohrdlivý úsmev mu neschádzal z úst. — Nazdáte sa, že je to učenie? To je nič, tu niet žiadneho, viete, žiadneho výsledku, to je všetko len nabifľované.

— Prosím, to je cvičenie reči a umu, každý deň ich učím a cvičím, s nimi sa zhováram. Deti vedia, čo som prevzal, lebo opakujem látku a pridávam potom k nej novú.

— Dovoľte, už viem — ale ináče ja sa budem spytovať.

— Čo máš na sebe? — spýtal sa jedného chlapca.

— A kabát — odvetil.

— Čo je kabát?

— Ruha.

— Čo si ty?

— Ja som žiak.

A tak to šlo ďalej, deti dosť dobre odpovedali.

Aladár pristúpil k najzadnejšej lavici a skúšal tie najzaostalejšie deti, ktoré sa dali pozde zapísať.

Nevedeli.

— Vidíte, — zvolal víťazoslávne, — nevedia.

— Dovoľte, pán škôl…

— Nehovorte mi, poznám už ten spôsob výhovoriek. Čo ste ešte učili?

Učiteľ ukázal na triednu knihu a učebný rozvrh. Nepovedal už ani slova, vedel, že je daromné. Rovesný vypytoval sa žiakov z každého predmetu. Keď dokončil, pristúpil k Poničanovi a povedal mu ticho, nehľadiac mu pritom do tvári.

— Pán učiteľ, vo vašej škole je vyučovanie maďarskej reči vyobcované.

— Pane!

— Prosím, ešte raz hovorím: maďarský jazyk je vyobcovaný z tejto školy. To, čo deti vedia, to je nič. Či viete, že vo štvrtej triede už sa majú slobodne, samostatne zhovárať po maďarsky, v šiestej triede ale už si majú úplne osvojiť maďarský jazyk, a to tak v rozhovore, ako aj v písme.

— Poznám zákon, — odvetil Poničan, — lež prosím, aby strážcovia zákona nebrali na zodpovednosť len učiteľa, ale aby vzali aj tie rozličné prekážky do ohľadu, ktoré znemožňujú úplné prevedenie zákona. Zdá sa mi, že sú vám neznáme prekážky, s ktorými musíme bojovať, keď deti len v pozdnej jeseni prichádzajú do školy, na jar ale ich hneď berú rodičia so sebou do poľa. A potom ten odpor ľudu.

— Nehovorte mi také veci! Ľud je dobrý a málo sa stará o to, čo sa učí a čo neučí, ale vy ten ľud búrite, vy ho huckáte proti štátnej reči a štátnej idei.

— To si vyprosím, — zvolal nahnevane učiteľ.

Deti ustrnuto pozerali na učiteľa a na Rovesného.

— Ináče, — pokračoval Aladár tlmene, — kto vám berie reč? Nik. Môžete sa zhovárať, ako chcete. Štát sa len stará o dobrobyt ľudu, keď mu dáva príležitosť osvojiť si štátny jazyk. Veď mu tým poskytuje nesmierne výhody. Národnostiam neodoberá žiadne právo, veď sa môžu učiť…

— A kedy, keď takmer celý čas vynaložíme na vyučovanie maďarčiny, len aby sme vyhoveli požiadavkám zákona.

— Kedy, hm, kedy! Čo ma do toho. To sa ma netýka. Zodpovednosť nosím len za vyučovanie maďarskej reči. Ktoré knihy upotrebujete?

— Tieto a tieto, všetky ministerstvom výučby potvrdené.

— Máš ty knihy? — spytuje sa škôldozorca jedného chlapca v prvej lavici.

— Mám.

— Ukáž mi ich.

Chlapec vytiahne kapseľku spod lavice a po jednej vyťahuje z nej knižky.

Rovesnému prišla na um jedna malá, nezaviazaná knižočka. Vzal ju i vidí, že sú to Rečňovanky, od Škultétyho. Prehŕňa sa v nej i nájde básničku s názvom Malý Slovák. Začne čítať nahlas: Ja som malý, ale Slovák.

— Čo je to pán učiteľ? Aj také knihy upotrebúvate v škole? Aj táto knižočka je potvrdená ministrom?

— Prosím, v tejto knižočke sú nevinné veršíky. Ináče ešte nebola zhabaná a k tomu nie je učebná kniha, lebo deti si ju kúpili doma na čítanie.

— Taak? Preto je tu v škole, — usmial sa. — A od koho si ju kúpili?

— Odo mňa, — odvetil učiteľ nesmelo, už vedel, že bude mať preháňačky. — Je to najlepšia knižočka pre slovenské deti.

— Rozumiem. A ty čo máš za knihy? — spytuje sa druhého žiaka.

Vybral všetky mlčky.

Rovesný každú prezrel dôkladne. Ako sa tak v čítanke prehŕňa, zbadal v nej biely papier. Vzal ho a roztvoril. Videl na ňom mapu Európy a Ameriky s čiarami, ktoré označovali cestu z Európy do Ameriky.

— A toto je čo? — spytuje sa učiteľa.

— Neviem.

— Nie? Kto má ešte takú mapu, — spýtal sa detí.

Asi pätoro sa prihlásilo.

— Neviete, že zaoberanie sa vysťahovaleckou agentúrou je prísne zakázané?

— Také potváranie si vyprosím, — skríkol urazený učiteľ, — a…

— Tu sú, prosím, dôkazy… A len tichšie, lebo…

— To nie sú dôkazy, — odvetil učiteľ. — Ľuďom posielajú to poštou a oni to dávajú svojim deťom ako obrázky. Ináče som ich v škole nezbadal, lebo cez vyučovanie sa nesmú iným zamestnávať, len patričným predmetom. A do kapseliek sliediť? Odpusťte, to mi ani len na um nezišlo. A ja že by som napomáhal vysťahovalecký ruch, ja, ktorý ľud milujem a so žiaľom badám, že sťahovanie nám veľkú škodu narobilo, lebo mnohí tam zostali, mnohí zase sa skazili, alebo doma zanechané ženy sa znemravnili?

Vlado na to všetko len kývol rukou, ako čo by bol povedal: „Nechajme vytáčky tak, nech verí, kto chce.“

— Či sa učili spievať maďarské piesne? — pokračoval vo vyšetrovaní.

— Učili.

— Vedia zaspievať Hymnus?

— Vedia.

— Prosím, ráčte začať.

Vzdychol, pozrel na deti, dal znak, aby vstali, potom začal:

„Isten áld meg a magyart!“^[27]

Čo si myslel, čo cítil, čo trpel počas tohto spevu, to len boh vie oceniť; tú hanbu, potupu, tú svoju mizernosť; posmech, ktorý šľahal z očí Rovesného, keď videl, ako sa zvíja učiteľ v trapiech. Musel spievať, prosiť boha o blaho tých, ktorí ho trýznia, idú mu o živnosť a hľadajú zádrapky, aby ho mohli vyhnať z chatrného bytu, ako by mohli odobrať jeho žene a deťom skyvu chleba. Spieval a srdce mu pritom krvácalo, pokoril sa, nechal sa tupiť, len aby si mohol rodinu zachrániť od najkrajnejšej núdze.

Po odchode Rovesného nebol vstave ďalej vyučovať. Rozpustil deti, šiel do svojho bytu, kde ho už ustarostená žena očakávala, lebo škôldozorcov príchod do slovenských škôl nikdy nebol príjemný, povzbudzujúci, poučný, ale väzilo v ňom niečo zlovestné. Zriedkakedy príde škôldozorca do slovenskej školy nepredpojate, ale vždy s istým, tajným cieľom a plánom, aby mohol nájsť chybu a potom aby mal príčinu podať žalobu pred stoličný výbor a pred ministra.

Rozpovedal svojej žene všetko, čo sa prihodilo. Boli si obaja na čistom, čo príde. Mali príležitosť vidieť to isté na iných a tiež sa aj dočítali, a to v nejednom prípade, že po takýchto inkvizíciách nasleduje disciplinárka, ktorá sa pri roduverných učiteľoch nikdy neskončila dobre.

Deti nerozumeli, čo sa stalo medzi škôldozorcom a ich učiteľom, ale pudovo vycítili predsa, že sa stalo niečo nedobré a že ten pán veľmi sa hnevá na pána učiteľa a chce mu niečo zlé urobiť, lebo videli, ako zbledol a ako sa mu triasli pery, keď ich vypustil zo školy. I ponáhľali sa zostrašené domov a tam chvatom rozprávali rodičom, ako hromžil mladý pán Rovesný na pána učiteľa.

Zuzka Štrbovie, tá istá, ktorá sa nebola naučila úlohu, akoby pod tlakom viny, s plačom rozprávala otcovi i matke, čo sa stalo v škole.

Keď sa Štrba dopočul, čo sa stalo učiteľovi, vstal od stola, prehodil si kabanicu, položil si chvatom širák na hlavu a už bol na ulici. Darmo žena volala za ním, aby si dal pozor, veď ešte nevie, čo sa stalo, a keď videla, ako páli dedinou, zalamovala rukami a volala zostrašená:

— Jaj, bože môj, čo to len bude!

Štrba ponáhľal sa do školy. Keď vstúpil do izby, videl, ako sa prechodí učiteľ po izbe s nazad založenými rukami. Jeho žena sedela pri obloku a šila niečo. Hlavu mala zohnutú nad robotou, len keď vošiel dnu Štrba, ju zodvihla. Zbadal, že má oči červené. Vzbudilo sa v ňom svedomie i bolo mu nevoľno okolo srdca.

— Čo si žiadate? — spytuje sa ho učiteľ po pozdravení. V prvom okamihu ho ani nepoznal.

— Veď som ja prišiel, — začal Štrba.

— Čo chcete so mnou? —- zvolal rozdráždene Poničan, keď poznal v ňom chlapa, ktorý sa prišiel s ním vadiť do školy, — nie je vám už toho dosť?

— Pán učiteľ, — začal Štrba, — nenájdite sa ublíženým, veď ja som to tak zle nemyslel, veď to viete, vo mne zvrelo, keď som videl, ako sa mi musí dieťa mučiť. Ja nie že by vás, veď vás ja chcem. Prišiel som vás poprosiť, aby ste mi odpustili a ešte som aj niečo počul. — Či je to pravda, že ten panák od tých čvachov Rovesných vám chce niečo zlé urobiť? — Toto hovoril prudko a postava sa mu hrozivo vzpriamila.

Učiteľa milo dojal prejav lásky, i pozrel nežne na Štrbu.

— Nehnevám sa, nemám, čo by vám mal odpustiť, — odvetil ticho. — Vidím, že mi nechcete zle, ale sa musíte mierniť, — doložil vážne, keď videl, ako Štrbovi navierajú žily od hnevu. — Choďte pekne domov a buďte na pokoji, každý výbuch len mne môže poškodiť.

— Keď už tak chcete, — riekol Štrba sklamane, — nech sa stane vôľa vaša. Pôjdem, — a poberal sa domov. — Ale, — zastal vo dverách, — pán učiteľ, viete čo? Povedzte mi, čo ten panák chce v našich školách? Há! Kto ho sem poslal? — hlas mu silnel a žila mu na čele zase nabehúva. — Kto udržuje naše školy? Naši otcovia nám ich postavili, my si ich platíme. My sme vás zvolili, my vás živíme, tak čo? Aké majú právo, keď nedajú ani haliera? Ja, pán učiteľ môj, úf… ja, — a hlas sa mu triasol. — Viete, len jedno slovo… ale bude pamätať, kedy prišiel do našej dediny nášho učiteľa a naše deti prenasledovať!

— Prosím vás, Štrba, buďte na pokoji. Čokoľvek spravíte proti nemu, všetko sa na môj rováš pripíše a ešte mi horšie urobíte.

Vtom sa dvere otvorili. Vstúpil dnu farský mendík.

— Pán učiteľ, poslali ma pán farár, aby ste hneď prišli k nim na faru.

— Povedz, že hneď prídem, — odvetil.

Mendík odišiel.

Štrba pozrel na učiteľa a podal mu svoju tvrdú ako kameň ruku.

— Zbohom, stane sa, ako chcete. Urobím to, ale ja bohuprisahám, keby to mne, ja — no, nie je to ešte posledné slovo. A nezabúdajte, národ je váš. Viete? My sme vaši. Nedáme vás, — a odišiel rýchlym, ťažkým krokom.

— Vidíš, ako ťa ľud rád, — hovorila učiteľka. — Neboj sa, netratím nádej ani dôveru v boha. Nemožno, že by sa taká do neba volajúca krivda mohla stať… A potom, veď je tu ešte aj cirkevná vrchnosť.

Nepovedal ani slova, len sa trpko usmial a vzal klobúk.

— Kde ideš?

— Na faru, počula si, že ma volá.

— Ach, veď je tak, v trápení na všeličo zabudnem. Prosím ťa, muž môj drahý, len sa mierni, lebo…

— Neboj sa, viem, čo mám hovoriť. Nemaj strach, veď je ešte nič, možno, že sa ešte všetko vyrovná, — a s tým odišiel.

Keď vstúpil do farskej pracovne, videl sedieť farára pri písacom stolíku. Pozeral niečo v matrike a pritom púšťal celé kotúče dymu z dlhej fajky. Dym zaplnil neveľkú izbu a nad farárovou hlavou zhustol v ľahký nasvetlastý obláčik.

„Aha,“ pomyslel si učiteľ, „je rozčúlený, púšťa dym ako lokomotíva.“

— Čo sa to stalo?! Prepánaboha! Pán učiteľ, čo to vykonali? — spytoval sa vstupujúceho a zabudol mu v rozčúlenosti odvetiť na pozdrav.

— Nič také, velebný pán, — odvetil mu učiteľ nepríjemne dotknutý farárovým drsným hlasom. — Necítim sa vinný a keď pán podškôldozorca je nespokojný so mnou, nuž ja za to nemôžem, lebo si zvršujem svoju prácu, ako len stačím.

— Stačím, stačím! — zašomral farár a ľahkú zamatovú čiapočku potisol si nabok. — O to tu nejde, ale mi rozprával o nich hrozné veci. Či vedia, že ich môžu preto aj o úrad pripraviť?

— Nie, odvetil učiteľ, — nie som si vedomý takého poklesku.

— Ale, prosím ich, len nech sa nestavajú takým nevedomým, ja sám už oddávna krútim hlavou nad ich konaním. Tie ustavičné schôdzky so sedliakmi, takzvané nedeľné školy, kde mladým mužom vbíjali rozličné škodlivé myšlienky a heslá do hlavy a k tomu rozširovali ten nešťastný „Týždenník“, ktorý, až hrozné pomyslieť, nielenže búri proti každému stavu a rohy stavia sedliakom, ale ešte napadá aj nás, kňazov! Toto je hrozné, neslýchané, veď teraz sa nemôžeš pohnúť, alebo slovo preriecť, aby si sa nemusel obávať, že ťa po novinách povláčia! A čo z toho všetkého vykvitne? Len zlo. Cirkevníci? Doteraz boli baránkovia, previedol som všetko. Keď som povedal: „Ľudia moji, tohto budeme voliť,“ odvetili mi pokorne: „Ako oni ráčia za dobré uznať, ich dvojctihodná milosť.“ Teraz? Mám hrozné nepríjemnosti, hanbiť sa musím, aj zlostiť. Už mi aj na konventoch odporujú. O tom, že by ma poslúchali, ani reči. A to všetko je plodom tej podkopnej práce.

— Velebný pane, nech ráčia odpustiť, ale musím podotknúť, že som podkopnú prácu nerobil. Moje účinkovanie je verejné a známe. Smelo sa postavím proti každému, kto by ma obviňoval z nečestného konania.

— Ale, veď ja nie, že by, — pretrhol ho farár, a do vyholenej tváre vstúpil mu rumenec, znak to veľkého rozčúlenia. Vstal, vzpriamil sa v celej svojej výsosti a objemnosti a prešiel si rukou po čele. — Ale predsa, — pokračoval, — načo sa starať do tých vecí, ktoré sa nás konečne netýkajú. My sme predsa nie na to tu, aby sme krajinské poriadky prevracali. Na to je vláda a jej úrady, ony zaiste vedia, čo treba. Nám, robotníkom na vinici Pánovej, prvou povinnosťou je, aby sme pobožnosť a pokoru vštepovali ľuďom do sŕdc, aby sa stali vernými synmi cirkvi i vlasti, ktorá nás všetkých živí. Načo sa máme pechoriť, keď sme slabí, malí? Čo to všetko stojí? Len národ búrime a hnev mocných obraciame proti sebe. To je najlepšie: „Čo je cisárovo, cisárovi a čo je božie, bohu.“ A potom, podľa Písma sa nesmieme ani protiviť vrchnostiam, veď nám sv. Pavel zrejme hovorí: „Každá duša vrchnostiam poddaná buď, lebo niet vrchnosti jedine od boha… A preto, kto sa vrchnosti protiví, božiemu zriadeniu sa protiví“. — Pri týchto slovách jeho široká okrúhla tvár vzala na seba výraz vážny, áno, zbožný. Jeho šedé oči s výčitkou hľadeli na učiteľa.

— Kto sa protiví zákonu a úradom? — spytuje sa učiteľ.

— V tejto záležitosti niet o tom ani reči. A predsa je potrebné šíriť medzi ľudom povedomie, aby si vedel hájiť svoje práva, veď aj Kristus postavil sa…

— Pán učiteľ, oni sa do toho nerozumejú, — zvolal farár zlostne a kývol rukou. — Tomu nech dajú pokoj, na to sú iní povolaní. Už som im mnoho ráz hovoril, že s ich čítaním neobídu dobre: tu Rousseau, ten neznaboh, tu zase iní, všetko ak nie neznabohovia, tak aspoň racionalisti pomútili im hlavu. A okrem toho to národniarenie, „Za tú našu slovenčinu“!… Za ten náš chlieb! — skríkol, až oblok zacvendžal a učiteľ sa strhol od ľaku. — Čo budú mať zo všetkého? Nazdajú sa, že budú hneď bohvie čím? Čo bude s ich deťmi, ženou, keď…

— Ale, velebný pane, veď nie som ešte vyhodený. Nevidím pre to príčinu. A potom, takým činom by bola aj autonómia cirkvi urazená. A to predsa len nejde. Musí sa proti tomu ohradiť aj cirkev, aj seniorát a konečne podškôldozorca mal sa ohlásiť v prvom rade u nich a prísť s nimi do školy, ako s predsedom školskej stolice.

— Eh, nechajme to tak, — mávol rukou nechutne. — Veď ja už viem, že s tým budem mať zase len opletačku a omrzelosť, — zvolal kyslo. — Nikdy nemá človek pokoj, samé nepríjemnosti. Musel im to sám čert pošepnúť. Ale tak je to, keď si nedajú povedať. Teraz čo si len počať?!

— Ale prosím, len neráčili podpísať zápisnicu, čo im dal Rovesný?

Farár sa začervenal, díval sa do obloka, akoby sa bol ostýchal pozrieť na učiteľa.

— Nuž, ono, vedia, to je takto, — začal neistým hlasom. — Rovesný ma žiadal, že keď nemá kedy osnovať zápisnicu, a veď vraj beztak napíše len to, čo sa stalo. Ja som ho potom požiadal, aby čím miernejšie to urobil. A konečne, vedia, či podpíšem, či nepodpíšem, urobia si, ako budú chcieť.

Keď učiteľ videl, že farár podpísal zápisnicu, zvolal prestrašený:

— Ako len mohli to urobiť, tým podpísali aj výrok proti mne.

— Ale ja? — zvolal farár rozzúrený. — Čo to hovoria? Ešte aj to nech uvalia na mňa, že som im ja zavesil disciplinárku a že som ja všetkého príčinou. To si vyprosím, vedia, — kričal, ako mu para stačila, — aby ma upodozrievali. Ja viem, čo mám robiť…

Na farárov výbuch učiteľ vzal klobúk, porúčal sa a s ťažkým srdcom vrátil sa domov.

Aladár šiel zo školy na faru, a tam, ako sme už videli, zariadil si záležitosť s farárom Macúchom uspokojivo a potom šiel do rodičovského domu. Niesol pod pazuchou zhabanú knižku, mapky, aj iné písomnosti. Placho sa poobzeral. Videl stáť na ulici malé skupiny ľudí. Tak sa mu zdalo, že sa o niečom živo zhovárajú, lebo rukami rozhadzovali, akoby sa niekomu hrozili. Zľakol sa. „Už sa dozvedeli,“ pomyslel si. „Od tej hávede všetko vystane,“ i siahol pod kabát, kde mal revolver. Cítiac zbraň v ruke, bol spokojnejší.

— Už ide ten čvach! — ozval sa mužský hlas.

Zastal, poobzeral sa. Oproti stál obecný dom. Zvrtol sa, šiel do obecného domu, aby tam našiel záštitu v prípade nebezpečenstva.

Ako ľudia videli, že mladý Rovesný zakaroval k obecnému domu, hneď zbadali, že sa ich bojí, i povstala medzi nimi trma-vrma.

— Poďme za ním, — ozvali sa niektorí. Ženy vykrikovali za ním a nadávali i preklínali ho. Mladší brali kamene a chceli hádzať doňho. Aladár od ľaku pustil sa do behu. Ľud, vidiac ako beží, pustil sa za ním a nadával mu. Ako bez duše vbehol k notárovi.

— Pán notár, aj vy, pán richtár, žiadam od vás ochranu. Chcú ma zabiť, — zvolal zadychčane.

— Čo sa stalo? — spytuje sa prestrašený notár, keď videl Aladára pred sebou ani smrť bledého.

Nemal čas ani odpovedať, keď sa už ľudia zhrnuli pred obecný dom a tam vykrikovali:

— Čo chce s naším rechtorom? Čo sa stará do našich škôl? Platíš na ne, ty oplan odrodilý? — Čím ďalej tým väčšmi kričali. Nadávky, vyhrážky sa sypali neprestajne a hŕba rozpajedených rástla, mohutnela sťa požiar.

Notár porozumel, o čo ide, hneď ocenil nebezpečenstvo. Otvoril bočné dvere.

— Nech sa páči, pán podškôldozorca, tu budú v bezpečí. — Pustil ho dnu a zamkol za ním dvere. Potom zavolal boženíka, pošepol mu pár slov. Boženík sa stratil zadnými dvermi, prebehol cez záhradu, aby zavolal žandárov na pomoc. Sám ale vyšiel von aj s richtárom, aby tíšil rozpajedený ľud.

O niekoľko minút pozdejšie prišli dvaja ozbrojení žandári. Len čo ich dav zazrel, rozpŕchol sa na všetky strany. Aladár ale v sprievode žandárov poberal sa do rodičovského domu.

Starý Rovesný išiel z poľa, kde mu paholok sial jarec. Príduc do dediny, zažiadalo sa mu vypiť pohár vína, zabočil teda do krčmy. Tam si sadol do osobitnej izby, určenej pre pánov. Ako si upíja, počuje zrazu neobyčajnú vravu, výkriky, aj piskot.

— Čo je to? — spýtal sa sám seba a pristúpil k oknu. I vidí, ako beží jeho vlastný syn do obecného domu a za ním sa ženie hŕba ľudí.

— Pán Rovesný, — vbehol zostrašený krčmár, — prosím, nech utekajú domov, kým jesto času. Národ sa na ich syna rozzúril, že vraj chce učiteľa vyhodiť. Nech utekajú, lebo ak sem prídu, tak sa aj im dostane a potom neviem, čo bude.

— Ale môj syn? Poničana?

— A už je to tak, aha, či nepočujú?

A ozaj, bolo počuť ako kričali: „My si nášho učiteľa nedáme. Oplan! Čvach nám ho chce vyhodiť!“

— Ja nešťastník! — zvolal. — Idem, — hovoril idúcky, — nie preto, že by som sa bál, ale sa hanbím národu pozrieť do očí.

— Nech sa neboja, pán Rovesný, vrchnosť už urobí poriadok, — hovoril Rosenzweig. — To je predsa hrozné, keď sa ľud opováži búriť proti vrchnosti. To je už na nevydržanie s nimi, veď už aj do nás idú, že prečo nejdeme s nimi, keď nás oni chovajú. A ktože nám dal licenc? A my sme boli vždy s vládou, tak čo chcú? — hovoril Rosezweig, hoci starý Rovesný už dávno odišiel.

Rovesný našiel doma ženu, ustráchanú a vyplakanú.

Keď videla muža, s chvatom sa spýtala:

— Čo je s ním, ešte žije? Slúžka doniesla chýr z dediny, že Aladára bili.

— Či žije? Pravdaže žije, videl som ho, žiaľbohu, ako utekal do obecného domu.

— Čo sa stalo? Čo urobil? — spytuje sa žena. — Vy beztak všetko robíte za mojím chrbtom.

— Čo ja viem? Len toľko mi povedal, že je úradne vyslaný od vrchnosti, aby sa presvedčil, či sa dostatočne vyučuje maďarčina a aj to mi povedal, že sú proti Poničanovi oznámené ťažké obžaloby a podozrenie.

— Čo? Žaloby? Podozrenie? Na takého človeka?

— Veľmi ho nezastávaj, — zvolala viac preto, aby si syna bránila pred mužom. — Myslíš, že je nevinný? Povedz len, koľkú škodu sme utrpeli týmto pohybom?

— Utrpeli sme pre tvoju pýchu a panštenie.

— Veď ty inšie nevieš, — hnevala sa, — všetkému som ja vina? A tvoj nešťastný gágor?

Takmer nemala čas ani odpovedať, keď zaznelo tupé dunenie odmeraných krokov. Cez oblok zablesklo sa pár bajonetov a hneď nato vošiel Aladár do izby.

— Čo sa stalo, preboha? — spýtala sa ho matka, zalamujúc rukami.

— Nič, — odvetil Aladár sucho. — Veď mu ja ukážem, ľud nahuckať proti mne, veď si oni zato odpykajú, — hovoril od vzrušenia zadychčaným hlasom a zatínal päste.

— Čo ti urobil Poničan? — spýtal sa ho otec zamračene. — Či som sa musel dožiť tej potupy, aby môjho syna doviedli žandári domov?

— Čo urobil Poničan, to si zodpovie pred vrchnosťou. Nezodpovedal zákonu a okrem toho spáchal protištátne pletichy.

— Že on? — spýtal sa posmešne Rovesný.

— Otec, odpusť, do toho sa ty nerozumieš. Ľúto mi je, že ťa Poničan tak zaslepil, ale škoda ho zastávať, tým len nám škodíš.

— Škodíš si sám, synku, aj na duši, aj na svedomí, keď ideš o život celej rodiny, a to poriadnej.

— Som štátnym úradníkom. Musím mať na zreteli, a to v prvom rade, záujmy dŕžavné. Každý vie, čo smie a čo nesmie, a preto nie som zodpovedný za Poničana. Ináče ja tú záležitosť neriešim, ale iní. Mojou povinnosťou je len podať to, čo som skúsil a našiel. A konečne, čudujem sa aj tebe. Prečo si nespokojný? Či vám berie štát niečo? Štát chce len to, aby sa po maďarsky vyučovalo. Čo vám teda berie?

— Všetko, — zvolal Rovesný bolestne, — aj teba mi vzali.

Aladár na okamih zamĺkol, pozrel na otca, potom mávol rukou, vzal klobúk a chcel ísť von.

— Kde ideš? — spytuje sa mať.

— Idem ku kočišovi, chcem mu povedať, aby zapriahol.

— Už ideš? — spytuje sa otec.

— Musím.

— Prenocuj u nás, bojím sa o teba, — prosila ho mať.

— Nemôžem, — odvetil a pozrel na otca, ktorý nemo stál pri peci. — Len preč, ta, ďaleko, von z tohto hniezda, z tohto domu. — Otvoril rýchlo dvere a vyšiel von.

— Už aj deti budú utekať od nás pre teba, — hovorila s výčitkou Rovesná a utrela si ručníkom oči.

— No, len no, — vzdychol si Rovesný a nepovedal ďalej ani slovo.

O chvíľku sa Aladár vrátil. Sadol si na stoličku, vytiahol z vrecka cigaretu a začal mlčky dym púšťať do povetria. Nastalo trápne ticho.

— Nezaješ si niečo? — spýtala sa ho mať.

— Ďakujem, nie som hladný, — odvetil sucho a pomyslel si: „Ale ten darebák zadlho priaha.“

Konečne zahrkotal vozík na dvore.

Vstal, vzdychol si, akoby mu bol cent padol z pliec, obliekol si zimník. Matku bozkal, otcovi nemo podal ruku.

— Nebojíš sa? — spytuje sa ho mať.

— Prečo, veď sú tu žandári. — A ozaj, jeden už sedel pri kočišovi na baku.

Tak sa viezol Vlado Rovesný cez svoju rodnú dedinu na najbližšiu železničnú stanicu. Tak to vyzeralo, akoby bol žandár sprevádzal zločinca. Nebolo mu voľne okolo srdca, keď sa videl v takejto neočakávanej spoločnosti. Hneval sa, aj hanbil sa, keď videl, ako stoja dedinčania pred svojimi domkami, ako na diváky. I zanevrel ešte väčšmi proti Poničanovi.

Len čo prišiel na stanicu, odtelegrafoval hlavnému slúžnemu, čo sa stalo v Rovesnom a žiadal o pomoc potrebnú na uvedenie poriadku. Ešte v ten večer prišlo do Rovesného desať žandárov a začali inkvizíciu proti tým, ktorí boli príčinou „vzbury“.

*

O týždeň neskoršie podškôldozorca Rovesný zastupoval starého škôldozorcu v stoličnom výborovom zasadnutí a opisoval najtemnejšími farbami nebezpečenstvo panslavizmu, ktoré sa sťa požiar síri z Rovesného a ktorého pôvodcom je zaťatý pansláv učiteľ Poničan.

— S hrôzou som sa presvedčil, — hovoril medziiným, — o tom, že v škole učiteľa Poničana maďarská reč napriek nariadeniu zákona je úplne ignorovaná, a len naoko, akoby na posmech vyučovaná. Dietkam miesto lásky k sladkej a zvučnej maďarskej reči vštepuje do sŕdc nenávisť. Áno, ešte sa opováži búriť aj proti maďarskému národu, a to môžem hneď aj dokázať. Tu je čierne na bielom. — Vytiahol Škultétyho Rečňovanky a prečítal z nich veršík: Ja som malý, ale Slovák. — Či to nie je dostatočný dôkaz? — zvolal vyvýšeným rečníckym tónom. — Hľa, takéto buričské knihy, ktoré nenávisť rozsievajú a vštepujú do útlych sŕdc školských dietok proti maďarskému národu a proti jednotnej štátnej idei, našiel som v škole učiteľa Poničana. — Áno, ešte viac, — a tu zastal aby sa zvedavosť prítomných stupňovala. — Ráčte si len obzrieť mapy, aké sa používajú v jeho škole — ukázal na mapky, poslané agentmi jednotlivcom do Rovesného. Nastalo všeobecné ustrnutie. Potom pokračoval:

— Opovažujem sa tvrdiť, slávne stoličné zhromaždenie, že Poničan je tajným agentom vysťahovaleckých spoločností do Ameriky. Ale sa aj viac stalo. Pobúril celú obec proti mne. Život mi bol v nebezpečenstve. Šiel som do Rovesného úradne, aby som hájil práva a záujmy štátu, aby som zachránil, ba upevnil proti buričom jednotnú štátnu ideu a bol som ako taký tupený, áno, aj ohrozený.

Keď predostieram svoje skúsenosti a fakty pred slávne stoličné zhromaždenie, prosím jeho osvietenosť pána hlavného župana, — tu sa obrátil k hlavnému županovi, — a navrhujem, aby sa proti otáznemu učiteľovi zaviedlo čo najprísnejšie vyšetrovanie a aby aj do tých čias nemohol vštepovať nebezpečný a vlastizradný jed do útlych a nevinných sŕdc dietok, nech je vyzdvihnutý z úradu do právoplatného výroku a terajšie uzavretie nech sa oznámi cirkevnej vrchnosti.

Keď zakončil, nastalo všeobecné éljenovanie, okrem dvoch-troch, ktorí sa však neopovážili ani len slovíčkom hlesnúť na obranu Poničana.

Po Aladárovej reči vstal Podbanský a povedal:

— So zhrozením sme vypočuli oznámenie pána podškôldozorcu, lebo nám ani len na um nezišlo, že sa takéto vlastizradné veci môžu páchať v našej, nám tak drahej stolici. Že sa panslavizmus mohol u nás rozšíriť, v prvom rade v nás väzí príčina. Vyznajme si: do týchto čias sme prižmurovali oči, bagatelizovali sme krtiu prácu panslávov. Preto s tým väčším uspokojením prijímam správu pána podškôldozorcu, lebo vidím z nej, že dostali sme v ňom muža za svätú vec vlastenectva neohrozene zaujatého a vidím v ňom horlivého zástupcu záujmu maďarstva a maďarskej kultúry, a preto mu tu verejne vďaku vzdávam za jeho energický čin a jeho návrh prijímam.

Zaburácalo hromové éljen a potom každý sa ponáhľal gratulovať Rovesnému, ako zdatnému ochrancovi pravého vlastenectva pred vlastizradným panslavizmom.

Viktor Klenovský sedel blízko neho. Nahol sa k nemu, podal mu pravicu s úsmevom a pošepol mu:

— Podarilo sa ti výborne, bude z teba škôldozorca.

Aladár roztápal sa od radosti. Bol uveličený úspechom.

Klaňal sa na všetky strany a pritom skromne odvetil:

— Prosím, to nie je moja zásluha, je to len najsvätejšia povinnosť.

Na druhý deň ale v Xmegyei Hírlape, v úradnom stoličnom plátku, vyšiel úvodník pod názvom „Odhalený pansláv“ a v ňom zle-nedobre bolo na Poničana, ako na buriča a vlastizradcu, ktorý, hoci maďarský chlieb je, predsa je taký nevďačný, že bojuje proti všetkému, čo je maďarské. Ale to nesmieme viacej trpieť. Takúto burinu treba nemilosrdne vytrhať, vykynožiť, aby sa nerozmnožila medzi dobrým, tichým slovenským ľudom. Kto nie je tu spokojný a nechce sa stať Maďarom, nech ide k Moskáľom, tu sa ale nesmie ďalej podrývať jednota štátu, ani supremácia maďarského národa. My všetkých privinieme k srdcu, ktorí sú dobrí vlastenci, kto je maďarského zmýšľania, ale zase každého rozmliaždime a zničíme, kto sa prehreší proti našim národným citom, lebo tu, a to nech si panslávski buriči dobre zapamätajú, musí znieť zvučný jazyk maďarský a to od Karpát až po Adriu. Za ten čas nepopustíme, kým neutvoríme rečou i duchom jednotný, silný, maďarský štát.

— Veľkú, ba neoceniteľnú zásluhu si vydobyl náš všeobecne ctený a milovaný mladý podškôldozorca Aladár Rovesný, ktorý sa osmelil strčiť ruku do osieho hniezda, a ho aj zničil. Prajeme mu k jeho kultúrnym snahám mnoho zdaru a ozaj dobre zaslúženej odmeny, ktorú si zvrchovane zaslúžil.

Z Xmegyei Hírlapu prevzali správu všetky peštianske denníky, pravda, rozlične zloženú podľa toho, ako im to svedčilo do krámu. Jedny z najrozšírenejších novín s veľkou vervou opísali celú udalosť pod názvom „Nebezpečné šírenie sa panslavizmu v stolici X.“ a pospomínali tam celú minulosť Slovákov počnúc od Kollára, Štúra, Hodžu a Hurbana a ich nebezpečné a vlastizradné náuky až po dnešnú dobu. Potom ruský rubeľ, ktorý sa kotúľa medzi Slovákmi. Konečne prešli aj na nebezpečného buriča Poničana, ktorého opísali ako umného, ale tým nebezpečnejšieho človeka a natárali o ňom možné i nemožné, až sa hory zelenali a človek, keď to čítal, sa divil, ako sa môže zmestiť v jednom štipci toľko tendenčnosti a lží a tiež, ako môže aj ten mŕtvy papier zniesť na sebe toľko špiny a toľké zvrhlosti.