ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štyri roky minuli od Aladárovej a Viktorovej svadby. Na námestí Rommova, v jednom z najkrajších domov, býva Viktor Klenovský so svojou ženou. Od tých čias postúpil v úrade, stal sa poprednejším stoličným úradníkom. Z Elenkinho vena vyplatil si dlh a teraz vedie opravdivú panskú domácnosť. Celé uličné poschodie, v ktorom býva, je skvele osvetlené. Obliekol sa do sviatočných šiat. Pod smokingom skveje sa biela vesta a na nej visí tenká zlatá retiazka.

Zmenil sa od štyroch rokov. Stal sa plnším, vyraz tvári dodáva mu mužskosti. Pozorne pozerá dookola, či je v salóne všetko v poriadku, zájde aj do bočných izieb a najmä do miestnosti, určenej pre pánov a skúma, či sú stolíky na hranie na patričnom mieste a či je zásoba fajčiva dostatočná. Pozrel aj na nerozpečatené balíky karát. Úsečne rozkazuje na dnes najatému mládencovi. Prejde potom do ženinej izby. Elenka sa práve češe. Značne sa zmenila, hodne schudla, oči má vpadnuté, pery už nie čerstvé, malinové, ale vyblednuté a zúžené. Jej obnažené tenké hrdlo nesplýva vlnistou líniou s poprsím, ale zdá sa doň stoknuté, tvoriac tam priehlbinu. Nad ňou vypína sa dosť ostro kľúčna kosť.

— Nože sa už skorej! — zvolal na ňu netrpezlivo, keď videl, že ešte nie je oblečená. — Neviem, prečo si taká opozdilá, všetko ti ide pomaly. Hostia už len-len že sú tu, a ty, domáca pani, dáš na seba čakať. To je predsa do nestrpenia!

— Odpusť, Viktor, — vyhovárala sa Elena a bojazlivo pozrela na muža, — nemohla som skôr. Malý Aladárik je nespokojný, veľmi plakal a dada ho nemohla učičíkať.

— No, veď ty, večne by si sa s ním maznala. Aj na to času dosť, ale povinnosť je povinnosť. Ponáhľaj sa! Kde je Erži, prečo ti nepomôže?

— Tá mame pomáha, — odvetila ticho.

Vtom sa otvorili malé tapetové dvere a malé trojročné dievčatko, oblečené v bielych šatočkách, vbehlo dnu. Pod pazuchou viselo jej mačiatko, v druhej ruke ale nieslo dosť hodnú, už značne obtlčenú bábiku.

— Mama, mama! — volá malá Melánka a beží k nej. — Pozri, čo urobila bekaná cica bábe. — Spustila mača na zem a ukázala matke roztrhanú bábikinu sukienku.

— Čo je to za spôsob? — zvolal Viktor nahnevane, — mača vláčiť po izbách. Vôbec sa nepatrí naťahovať sa s mačaťom.

Melánka zostrašene pozrela na otca, skrivila ústočká k plaču a tvár si skryla do matkinho lona.

— No, veď sa neboj, — prehovoril k nej trochu jemnejšie, — a teraz daj mame pokoj, musí sa ponáhľať, choď pekne k dade, tam sa ihraj. — Vzal ju za rúčku a vyviedol ju von. Pri dverách zastal a povedal: — Veľa jej popúšťaš, deti sa tak nevychovávajú, nie sme na dedine. Pozorne sa zapúdruj, vyzeráš ako tôňa, a aby si bola potom veselá, — a s tým vyšiel von.

Elena rýchle dovŕšila účes. Pozrela do zrkadla. Videla v ňom vychudnutú tvár a na nej ťažký zármutok. Vypadli jej slzy a bolestný vzdych sa jej vydral z pŕs. Dávno tomu, čo dusila v sebe žiar. Hneď od počiatku vycítila, že sa Viktor odďaľuje od nej, necíti k nej lásku, a nie je k nej nežný, a jedine mužova pozornosť osviežuje mladú ženu. Teraz sa už, keď bolo pozde, presvedčila, že si ju vzal len kvôli majetku. Dal jej zakaždým pocítiť, že sa nevie prispôsobiť spoločnosti. Všemožne sa snažila, ale ako, keď vždy pocítila chlad tej spoločnosti, v ktorej sa pohybovala, a potom kedy? Keď za krátke štyri roky mala troje dietok a z nich už jedno malý hrobček zakrýva. Ako sa mohla venovať hlučným zábavám, keď jej myseľ tonula za Melánkou a malým Aladárom, ktoré musela nechať pod dadinou opaterou. A mrela za nimi. Ký div, že ju nepochopovali, jej roztržitosť za obmedzenosť považovali. Sprvu sa snažila uplatniť, podstúpila aj boj o mužovu lásku, keď po prvých týždňoch vydaja zbadala, že jeho náklonnosť k nej chladne. Ale skoro sa presvedčila, že ju nikdy nemiloval, že všetko bolo uňho len pretvárkou, aby jej imanie mohol k sebe zhrabnúť. Bola to hrozná chvíľa pre ňu. Od tých čias ochabovala v boji o mužovu lásku. Ona ho aj teraz milovala a hrozný nepokoj i žiarlivosť trpela. Všetko to v sebe dusila a hľadela všetku lásku a nežnosť, ktorou on opovrhol, vynaložiť na svoje dietky.

Začula šuchot v bočnej izbe. Rýchle si utrela slzy. Vzala páperovú štetôčku, namočila ju do púdru a pretiahla ňou po tvári, aby si ju osviežila.

— A ty si ešte nie hotová? — zvolala svokra vo dverách a rukami zalomila. — Erži, Erži! — volala komornú, — rýchle poď a pomáhaj pani veľkomožnej. Hostia môžu prísť každý okamih, a ty… — pristúpila bližšie. Ťažké, hodvábne, tmavosivé šaty zašumeli na nej. Tvár mala silne nabielenú. Nápadne čierne obrvy neobyčajne ostro sa líšili od belosti tvári. Starostlivý, ohromných rozmerov účes trónil jej na hlave. Vlasy jej už silne pobelievali, ale teraz dávali jej vážnosť matróny.

Ako sa len ľudia menia. Kto by si aj pomyslel, že ona je tá istá Klenovská, ktorá pred pár rokmi modlikala sa mäsiarovi za pol kila mäsa a čítala v obločnom výklenku Rocambola, keď pre toaletu nemohla ísť na letnú zábavu.

Ako sa dvíhali Viktorove akcie, tak postupovali do popredia aj jeho rodičia. Aj starý Klenovský začal byť váženým pánom. Začali sa mu klaňať, a to počnúc od kupcov až nahor. Vyšší úradníci si ho tiež všimli a radi počúvali jeho anekdoty, ktoré mával vždy naporúdzi. Klenovská sa tak skoro vžila do nových pomerov, akoby odjakživa nebolo ani inakšie bývalo. Viktor napomáhal ich podľa možnosti a hlavne dbal na to, aby sa príležitostne mohli slušne ukázať v spoločnosti, aby mu nerobili ostudu.

Ináč bývali v tom istom dome, kde aj syn, lenže vo dvore a na prízemí. Matka zväčša bola hore pri synovi, aby im pomáhala, lebo, ako hovorievala, išlo by všetko len tak šiky-miky, lebo nevesta nie je stvorená na vedenie domácnosti. V krátkom čase celý dom opanovala a Elenka zostala pri nej takrečeno nulou, lebo Viktor sa obyčajne radieval s matkou. Ťažko to niesla sprvu, potom sa ale do toho vžila.

Erži pribehla k Elene, podala jej šaty, ponaprávala, upäla, kde bolo treba. Za amen bola s ňou hotová. V jasnofialových, krémovými čipkami ozdobených šatách Elena celkom ináč vyzerala. Ústa, črty tváre, trochu vpadnuté oči zdali sa ešte väčšími a mali zvláštny lesk, ktorý bol stupňovaný tmavou podočnou čiarou. Štíhla postava, malé, jemné, trochu schudnuté rúčky tvorili harmonický celok.

Klenovská premerala ju od päty po hlavu i zvolala prekvapene:

— Ale, Helén, veď si ty interesantná, môžeš ešte aj eroberung urobiť,^[17] len buď veselá.

Usmiala sa, pozrela bežne do zrkadla. Presvedčila sa, že svokra má pravdu. Zase v nej skrsla nádej o možnosti vzbudiť k sebe pozornosť, ba aj cit. Opätovne pozrela do zrkadla, teraz už pozornejšie, chcela sa dôkladne preskúmať. Usmiala sa na skúšku. Zbadala, že pery nemá dosť svieže, červené. Zahryzla zúbkami do spodnej, potom do vrchnej pery. Krv nabehla do nich i dostali sviežu farbu. Konečne bola spokojná, cítila v sebe silu i smelosť vstúpiť do spoločnosti tak, ako sa patrí na domácu paniu.

— Ale teraz už poďme, — súrila Klenovská a ponáhľala sa do salónu. Elena išla za ňou.

V salóne sa už všetko jasalo vo svetle lámp. Po stenách leskli sa pozlátené rámy Fesztyho „Honfoglalásu“^[18] a rodinných obrazov. Uprostred nich visel obraz hrdej krásavice, prababičky Klenovských. Zdalo sa, akoby bola oživla v tomto elegantnom okolí, zaiste prestala sa strachovať, že sa dostane niekedy na povalu medzi staré haraburdie. A ozaj, mohla sa aj dobre cítiť v susedstve plyšových pohoviek, medzi ťažkými atlasovými záclonami a nazerať sa v ohromnom zrkadle, ktoré stálo na protivnej strane a dvíhalo sa takmer po povalu. Pri ňom z obidvoch bokov stáli veľké vázy a z nich klonili palmy na dlhých tvrdých stopkách krásne, tmavozelené, vejárovité listy.

Stará Klenovská skúmavo prelietla po salóne, či je všetko v poriadku, potom prišla k zrkadlu, aby si ešte raz opravila účes a šaty a napokon prešla do susednej izby, kde Viktor očakával hostí.

Elena tiež neodolala, aby sa ešte raz nepozrela v zrkadle, a zase skrsla v nej nádej, potom išla za matkou k Viktorovi.

Muž v prvom okamihu pozrel na ňu ľahostajne, ale keď zbadal, s akou starostlivosťou je vystrojená a že jej to svedčí, usmial sa a pokývol priateľsky hlavou.

— Pozriže ju, aká je hodná, — zvolal milo prekvapený.

Usmiala sa od radosti, prišla k nemu, ovinula mu ramenom šiju a šeptala mu:

— Vieš, nemožno vždy, deti…

Usmial sa nad touto poznámkou. Tvár mala k nemu nahnutú, takže sa ho takmer dotýkala.

— Rozotri si trochu prášok na sluchách, vyzeráš, akoby ťa bol mlynár posýpal.

Vstala, prišla k zrkadlu, aby si ručníkom zotrela nepotrebnú vrstvu púdru.

Vtom na salóne otvoril mládenec dvere, aby prichádzajúcich hostí pustil dnu.

Domáci sa ponáhľali proti nim, aby ich prijali.

Nastalo hlučné vítanie, ukláňanie, smiech a čulý hovor.

Prvý prišiel Bruslický, starý, ale bodrý, územčistý pán s paňou a so synom. Mal nízke čelo, hlavu mu pokrývali husté ani štet, hodne už šedivé, nakrátko ostrihané vlasy. Okrúhlu tvár mal už hodne zarastenú, nos trochu vyhrnutý, na ňom sedeli v zlatom rámci okuliare, cez ne žmurkali drobné, ale ostré oči, ktoré sa zdali vpíjať do človeka. Krátko ostrihaná brada a fúzy pokrývali mu takmer celú tvár, len pod očami sa belela lícna kosť. Bol oblečený v čiernom, trochu už ošúchanom obleku. Na veste leskla sa mu hrubá, zlatá retiazka. Bruslický bol penzionovaný okresný sudca. Ako sudca bol starého rázu. V malom okresnom mestečku prisluhoval celkom patriarchálne spravodlivosť. Dohodol sa s tamojšími dvoma a či troma advokátmi na základe nemeckej životnej rady: „Leben und leben lassen“.^[19]

Nikdy dar osobne neprijal. Ale zato každý, ktorého sudba alebo náruživosť zaviedla do okresného súdu, vedel, kde sa má najprv obrátiť, aby všetko išlo hladko, a to bola jeho žena. Ona prijímala od stránok dary, a to tie najrozličnejšie, ba neraz sa stalo, že jednoducho odkázala patričným, aby jej doniesli to i to. Povrávalo sa o ňom, že sa s jedným z advokátov spriahol na spoločný zárobok, ale svet vraj viac pohovorí, ako čo je pravda. Keď ale jeho okresný súd stal sa príslovečným, vtedy dostal pokynutie zhora, aby si žiadal penziu… S ťažkým srdcom, ale ešte s ťažšou tobolkou rozlúčil sa so službou. Kúpil si za hotové krásny poschodový dom v stoličnom meste. Okrem toho v hotovosti a v cenných papieroch hádali ho na stopäťdesiattisíc. A keď predvlani otvoril syn v rodičovskom dome advokatúru, otec hneď mu začal pomáhať, zháňať klientov, a robil to tak zručne, že kancelária mladého Bruslického v krátkom čase začala prekvitať.

Bruslického žena bola vysoká, tučná osoba. Hovorila hrmotne, rozkazujúco. Oblečená bola v priliehajúcich drapových šatách. V nich sa plastickosť postavy nápadne odrážala. Svet spomínal o nej rozličné dobrodružstvá, lebo bola voľného živobytia, najmä za mladších liet. Teraz zo všetkého zostal pri nej len slobodný, trochu frivolný výstup.

— No, maličká, — prihovorila sa Elenke hrubým hlasom, — akože sa máme? — a pozrela na ňu znalecky.

Elena sa trochu zapálila, no usmiala sa:

— Dobre, chvalabohu, — odvetila ticho.

— No, no! Nevyzeráme práve najlepšie, schudli ste, — a obrátila sa k Viktorovi, pohrozila mu prstom. — Pán manžel, lepší pozor dajte na ňu! Ženu si šetrite, čo myslíte? Za štyri roky tro…

— Mama, prílišne zabiehaš, — skočil jej s úsmevom syn Miklóš do reči, keď videl, ako domáca pani červenie.

Mladý Bruslický bol chudorľavý, počerný, k tomu veľmi krátkozraký.

Stará Bruslická už mala odpoveď na jazyku, keď tu noví hostia prišli a vtedy zase nastalo vítanie, smiech a vrava.

Onedlho zišla sa smotánka spoločnosti mesta.

Prišiel Komorský, finančný direktor so ženou a dcérou. Dcéra je už v rokoch. Bohvie, prečo zaostáva, veď je jej otec vplyvný. Leona, pravda, nebola prvá, keď krásu rozdávali, ale jesto od nej dosť špatnejších. Vychovaná bola v Pešti u anglických slečien, aj teraz si vraj dopisuje s jednou grófkou, a to po francúzsky. Obliekala sa so zriedkavým vkusom, k tomu spievala, hrala na klavíri, vraj ako pravá virtuózka. Vedela maľovať, hlavne kvety sa jej darili, ani čo by boli živé, a predsa pri všetkých týchto vynikajúcich vlastnostiach nepošťastilo sa jej po chuti vydať. Ona, pravdu rečúc, o vydaj nestála, ba v poslednej dobe sa nápadne proti nemu, ako o nepotrebnom zle, vyslovovala, ale zato nebola bez nej na dačo súca zábava a všímavý pozorovateľ zbadá, že Leona vie hodiť aj sieť a že jej tvár od zlosti aj zbledne, keď vidí, ako sa mladý Bruslický, prvá partia, obracia okolo inej.

S Komorským prišiel aj Málnapataky. Fiškus i so ženou, malou, okrúhlou brunetkou. Málnapatakyčka bola veľmi živá osôbka a trochu sa nápadne nosila, takže všade vzbudila na seba pozornosť. Rodom bola zo Segedína a hovorila pravým dolnozemským maďarským nárečím. Vyslovovala hlboko a, ktoré v jej ústach prechádzalo do o. Panie nášho mesta jej veľmi závideli írečitú výrečnosť a všemožne sa vynasnažovali napodobniť ju v hovorení, ale všetka ich námaha ostala márna, lebo veru ich výslovnosť zostala aj naďalej „tótos“ ako ona častejšie v dôvernom krúžku hovorievala.

Zo spoločnosti nechýbali Pekárka s Julkou. Doviedli so sebou aj Marišku Sitárikovú, učiteľku na tunajšej meštianke. Julku s matkou povolali kvôli učiteľke. Sitárička bola asi dvadsaťpäťročná, veselá v spoločnosti a okrem toho zručne hrala na klavíri, najmä tanečné kusy. Pre túto vlastnosť bola volaná aj do najprednejších domov. Ale mala aj istý vplyv, lebo stoličný lekár, starý mládenec, ktorého rodina bola nielen zámožná, ale aj vplyvná v stolici, jej už od dlhšieho času dvoril, kvôli nej aj on bol povolaný.

Aby slečny nezostali bez gavalierov, prišiel aj elegantný Zoltán Kányay. Hoci sa mu čelo nahor nápadne šírilo a okolo očí zjavila sa mu aj sieť vrások, predsa mu šťastie pri nežnom pohlaví nebledlo. Ešte vždy bol nebezpečný a neodolateľný. V poslednej dobe zjavil sa mu nový sok na horizonte, a síce Tihamér Mácsay. Vedel tancovať ako nejaký baletný majster. Na ľade bol nedostihnuteľný v korčuľovaní, a čo sa dvorenia týka, v ňom dosiahol tiež dokonalosť. A predsa nemohol sa merať so Zoltánom, lebo bol podriadeným úradníkom pri pozemnoknižnom úrade. — Škoda ho, — vzdychla nejedna slečinka, — že nemá väčší úrad. — Ale sa mu pritom dobre vodievalo, lebo pri takom rôznom umení stal sa nezbytným pri zábavách. A on sa aj svedomite zúčastnil na každej a vyzvŕtal panie a slečny, že sa im až hlavy zakrútili.

Spomedzi hostí nesmel chýbať ani Spitzer Mór, majiteľ veľkého parného mlyna a rozsiahleho majetku, k tomu bol aj árendátorom okolitého regálu. Okrem týchto zamestnaní prevádzal sťa šport tie najrôznejšie obchody.

Spitzer bol už dávno prijatý do spoločnosti, a to bol zvláštny zjav, lebo naša spoločnosť sa rada osihoťuje a nepripúšťa ľahko k sebe živel k nej nepatriaci, inorodý. S ním ale urobili výnimku. Akoby aj nie, keď je na celom vidieku najväčším boháčom a boli mu všetci, vyjmúc niekoľkých, dlžníci. Ináč bol celkom slušný človek. Mohol byť už asi päťdesiatnik v dobrom mäse, to bolo badať aj po jeho bielej veste. Nerobila záhyby na brušku, čo pravda netreba pripísať krajčírskemu umeniu, ale tej okolnosti, že bola šitá pred piatimi rokmi a od tých čias, božemôj, mal času na seba nabrať. Pre túto príčinu mu aj francjozef kabát priliehal ani uliaty, ba až priveľmi, takže pán Spitzer Mór musí pozorovať, aby pri rýchlejšom obrate alebo zohnutí nebol prekvapený nejakou nehodou. Ináč je stelesnená veľkoleposť. Počnúc od bezúhonne čistej a jemnej košele až po topánky všetko bolo „gut und teuer“.^[20] Pri každom pohnutí zaskveli sa brilianty, vložené do zlatých gombičiek a na mäsitom malíčku na masívnom prsteni trblietala sa ruža diamantov.

To sa rozumie, že jeho pani tiež nebola odchodnejšia, ba čo sa objemu týka, možno niečo aj prevážila svojho muža. Chovala sa jemne, reč mala vyberanú, pretkávanú nemeckými i francúzskymi výrazmi. Často užívala citáty z nemeckých klasikov, osobitne sa jej páčil citát zo Schillerovej Márie Stuartovny: Man kann mich erdrücken, aber nicht erniedrigen.^[21] Pre tieto vzácne vlastnosti bola uznaná za vzdelanú dámu.

Dokonalí rodičia majú aj dokonalú dcéru, a to aj tu tak bolo. Ich Lujza bola starostlivo vychovávaná. Už ako malé dievčatko vyzerala ako pravá parížska bábika. Teraz je dámou… Každý obdivuje jej jemný vkus, ale keď pozrie niekto na ňu, má sa na čo zahľadieť. Oslní ho nielen skvostná toaleta, ale aj zlatá reťaz, tri razy otočená na šiji, a čo je nápadné, nekončí sa tam, ale voľne spadá dolu vypuklým poprsím, aby sa skryla kde-tu v záhyboch blúzy a končila sa na drahých zlatých hodinkách. Čo máme hovoriť o náramniciach a prsteňoch? To ponechávame fantázii cteným čitateľom. Pripomenúť musíme ešte kvôli pravde, že pani Spitzerka mala tiež zlatú reťaz, a to okolo drieku ovinutú, a na nej viseli zlaté, perlami a diamantami vyšperkované zlaté hodinky. Keď vstúpili do salónu Klenovských, oviala celú spoločnosť silná vôňa pravého ružového parfumu.

Domáci sa všemožne vynasnažovali, aby sa hostia u nich dobre zabávali. Starších pánov zaviedol Viktor do bočnej izby, kde už bolo pre nich všetko pripravené. Onedlho sedeli pri stolíkoch a hrali. Starý Klenovský bol vo svojom elemente, viedol živý rozhovor, anekdoty sa mu len tak sypali, zastupoval kedy-tedy vše jedného, vše druhého hráča a pritom dal pozor na mládenca, ako nalieva a či obsluhuje pánov ako sa patrí, nevynímajúc z radu, pravdaže, ani seba samého.

Viktor sa nezúčastnil hry. Prešiel z času na čas od jednej ku druhej skupine, nezabudol prejsť aj do salónu. Všade riekol niečo vhodné, tu i tu prehodil žart, alebo sa usmial na vtipe druhého a pritom skúmavo pozrel na všetky strany, či sa spoločenský stroj riadne pohybuje. Pri všetkej zaujatosti nezabudol z času na čas pozrieť na dvere, akoby čakal niekoho.

Konečne sa dvere otvorili a v nich sa zjavila so svojím mužom Ilona Rovesná.

Zastala na okamih na prahu, aby letmo prelietla spoločnosť, potom tichým, voľným krokom išla napred, usmievajúc sa, aby sa privítala s domácimi a s hosťami.

Viktorovi radosťou zažiarili oči, keď zazrel Ilonu. Rýchlym krokom pristúpil k nej, vzal ju za ruku, nahol sa k nej a spýtal sa jej ticho:

— Prečo tak pozde? — a v hlase mu znela výčitka.

Mráčik jej preletel cez tvár, keď odvetila pološepky:

— Samé trápenie som mala pri toalete a k tomu, veď vieš, Aladár je veľmi spozdilý.

Elena sa tešila Aladárovmu príchodu. Ťažko ho čakala, už sa aj obávala, že sa im prihodila dáka nehoda.

— Kde ste len zatoľko, prepánaboha! — zvolala živo a z pŕs akoby jej bol spadol kameň, cítila sa voľne, keď mala pri sebe brata.

— Daj pokoj, Elenka, — odvetil, — nemohli sme skôr. Ilonka sa trochu opozdila pri obliekaní a len potom zbadala, že nemá súcich rukavičiek, nuž musel som ísť po ne do sklepu. Uznáš, takúto vec nemôžem nechať na slúžku, — vyhováral sa a pozrel sestre placho do tvári.

— Aký je dobrý, až pridobrý, — vzdychla si a pozrela potom na muža. Viktor stál s Ilonou už pri Komorskej. Počula jeho veselý rozhovor a smiech, „Aký je príjemný, roztomilý voči cudzím,“ podumala a zase si vzdychla.

— Čo ti je? — spytuje sa Aladár, keď počul jej vzdych.

— Nič, naskrze nič, — odvetila chvatne, — ale poď, pozdrav dámy a zabav sa do vôle.

Vlado poslúchol a Elenka pristúpila k Ilone.

— Aká si strojná, — prihovorila sa Ilona Elenke a skúmavo si ju obzrela. — Bez všetkého lichotenia, jasná fialová farba ti veľmi sluší k tvári.

— Nechaj tak, Ilonka, — odvetila ticho Elenka, keď videla pred sebou jej gracióznu postavu, — veľmi som oslabla.

Ilona bola ozaj krásna. Trochu bola plnšia ako za dievčenstva. Nemala tú jemnú postavu, ktorá charakterizuje mladé devy. Na jej tvári nebolo badať zmenu, najviac ak mala podbriadku trochu zaokrúhlenejšiu. A predsa bola to tvár iná. Výraz nežnosti, naivity, ktorý je obyčajne vlastnosťou dievčat už či je to prirodzený, alebo naštudovaný, zmizol, aby sa na nej rozhostil iný, smelší, povedomejší výraz svojej krásy a hodnoty.

I teraz, keď pochválila Elenu, vyslovila to tak, že sa Elena cítila poníženou. Akoby bola povedala: No, obstojná si, ale zato ďaleko si odo mňa.

Čo zvyšovalo Iloninu krásu, to bol jemný, možno povedať rafinovaný vkus. Každý kúsok čipôčky na jej obleku mal zmysel. Pohybovala sa smelo, voľne, mužskej spoločnosti dala prednosť pred ženskou. Preto ju dámy nemali rady, lebo sa cítili od nej odsotené do druhého radu. Mužskí zase nevedeli dosť vynachváliť jej krásu a duchaplnosť, čo naplňovalo jej družky závisťou, ba aj žiarlivosťou.

Na zvonivý Ilonin smiech, ktorý patril Zoltánovmu vtipu, ešte aj starý Bruslický zodvihol hlavu od karát, aby pozrel do salónu, kde stála Ilona. Nezdržal sa pritom, aby nepovedal Aladárovi, ktorý práve vtedy bral karty do ruky:

— Priateľu, vy máte ženu! — posledné slovo vyslovil hlasnejšie a priložil si dva prsty k ústam, akoby k bozku. — Krásnu ženu k sebe pripútať je nie ľahká vec, — usmial sa a mrkol očkom. Spoločníci sa usmiali a Aladára poznámka starého cynika zaškrela.

— No, no, nemyslím to zle, ale podotýkam, že krásne ženy rady svojich mužov takto pod papuču…

Aladár sa zahanbil, cítil sa trafeným, ale sa premohol, aby nebadali na ňom rozpaky. Poznal už voľný spôsob starého pána a tiež neopovážil sa ho rozhnevať, lebo Bruslický bol vplyvný a pritom aj pomstivý človek, nechal poznámku bez odpovede a spýtal sa ho nenútene:

— Ráčite kupovať? Vy ste prvý.

— No, či vidíš, — zvolal Bruslický veselo, — ešte aj mňa starého pomútila, — a vejárovite rozšíril karty v ruke i zazrel v nich pagátu a hŕbu tarokov. Pri pohľade na dobré karty zabudol na všetko a s chuťou zavolal: — Tri!

Pri druhom stole hrali páni ferbličku. Spitzer práve ťahal dosť hodnú šnúru, keď počul Bruslického smiech.

— Ako vám je veselo, — hovoril im, — smieme vedieť aj my, o čom je u vás reč? — a zapálil si trabuko.

Aladára už i tak mrzela šteklivá poznámka Bruslického, a keby sa rozšírila medzi ostatnými, tak by narážkam nebolo konca kraja, beztak ich mal už každý deň až po krk. Najväčšmi ho napajedilo, keď ho niekto pomenoval mužom krásnej ženy.

Pozrel úzkostne na sudcu, Bruslický porozumel a okrem toho ako majetný a samostatný, nenávidel Spitzera, lebo ho považoval za votrelca. Odvetil mu úsečne:

— Smejeme sa len tak na obyčajnej, pri hre obvyklej poznámke, — mrdol plecom a pod nos si zašomral, takže ho mohol len Aladár počuť: — Nenávidím dotieravé múčne vrecia.

Ilona zamiešala sa medzi dámy. Sadla si medzi Elenu a Leonu Komorských. Zoltán a mladý Bruslický vrtili sa okolo nich a okolo Lujzy Spitzerovej, pri Julke a Mariške Sitárikovej ostal Tihamér Mácsay. Staršie dámy sedeli trochu obďaleč.

Viktor čím diaľ, tým nepokojnejšie pozeral na dvere, zdalo sa, akoby ešte očakával niekoho. Pravú muku cítil, keď musel počúvať chváloreči Bruslickej. Na široko-ďaleko rozprávala mu o svojom synovi, aký je pilný a ako je zamestnaný. Nemá vraj času ani sa poriadne najesť, hneď beží do kancelárie, kde ho už čaká celá hŕba klientov.

Konečne sa roztvorili dvere a v nich sa zjavil túžobne očakávaný hosť.

Postava nového hosťa bola dosť nápadná, aby vzbudila pozornosť. Bol vysoký, svalnatý, takmer celkom plešivý. Tvár krúžila mu pekná dlhá čierna brada, len kde-tu pretkávaná bielymi vláknami. Od čiernej brady nápadne sa líšila belosť vráskami už zoranej tvári, čo jej dodávalo istú zaujímavosť. Jeho tmavé, silným, čiernym obočím krúžené oči hľadeli trochu ustato pred seba.

— Á, tu je Šándor báči! — skríkol od radosti Viktor a bežal mu v ústrety.

Všetci páni povstávali, vyhrnuli sa do salónu, aby pozdravili poslanca, lebo Šándor báči bol poslancom tohto okresu.

Prekvapenie bolo tým väčšie, lebo ho Viktor držal v tajnosti, takže nikto nemal ani tušenia o jeho príchode.

Všetci ho obstúpili. Usmieval sa, starším paniam bozkal ruku a povedal im niekoľko všeobecných fráz. Starú Klenovskú volal milou sesternicou a čudoval sa, ako mlado vyzerá, na čo sa ona uveličene usmiala a uznala, že už počína tiež cítiť ťažobu staroby, keďže je už starou matkou. K mladším bol tiež zdvorilý, mal pre každú nejakú slovnú lahôdku, takže každá, či stará, či mladá, bola okúzlená poslancovou ľúbeznosťou a jednohlasne uznali, že je veľmi milý a vzdelaný pán.

Ako vedel okúzliť dámy, tak sa vedel prispôsobiť aj pánom. S vplyvnými zaobchodil zdvorilo a priateľsky. Choval sa k nim vážne. Často im oznámil, pod zámienkou prísneho mlčania, aj smer vyššej politiky, čo ministri: Miška, Franci, Štefi chcú, akú taktiku vedú proti Viedni atď. „Ale teraz nemôž’ všetko odrazu. Už sú obrobené aj tie najvyššie kruhy a pamätajte, bude ešte, čo nebolo!“ Potom obyčajne dodal: „Ale, pán môj (alebo drahý priateľu, podľa toho, či pil s ním brúder a či nie), nedajže to ďalej, lebo je to tajnosť. To sme, vieš, v klube“ alebo; „to mi povedal medzi štyrmi očami štátny sekretár Gusti. Neviem prečo, ale mám k tebe takú dôveru, lebo viem, že si vážny a máš zmysel pre politiku, veď vieš…“

A ten vážny, pre politiku zmysel majúci pán bol uveličený nad poslancovou dôverou a obyčajne ešte v ten istý deň, pod rúškom tajnosti, oznámil všetko svojim priateľom a doložil naostatok, že sa o tom dozvedel z najhodnovernejšieho prameňa. Celá vec sa ale pre obe strany dobre zvŕšila. Poslanec si zabezpečil aj naďalej oddanosť vplyvného pána a zase vplyvný pán tiež mal osoh, lebo mu vážnosť rástla v obecenstve, keďže sa vedelo, akú dôveru požíva vo vysokých smerodajných kruhoch. Medzitým ani jeden dôverou poctený pán nezbadal, že o nejakej tajnosti nemôže byť ani reči, lebo to pán poslanec ešte v predvčerajšom Pester Lloyde čítal, potom to trochu, podľa potreby prefarbil a ozdobil politickými veličinami.

S menej vplyvnými, no predsa preňho osožnými ľuďmi, natiahol protektorský tón. Obyčajne poklepal po pleci takéhoto a usmial sa:

— No, akože sa máme? — spýtal sa Zoltána. — Ešte vždy slobodný?

— Veru, veľkomožný pán, — vzdychne so šibalským úsmevom, — ešte nechcem byť sputnaný ružovými okovami.

— No, no, ste nebezpečný pre ženatých pánov, — pohrozil mu prstom, — mali by ste už raz vstúpiť do seba, — a prišiel k Spitzerovi.

— Ale dobre vyzeráte, pán Spitzer, — zvolal a stískal mu ruku, — a vaša pani len tak prekvitá, takmer by som ju ani nebol poznal. A to je vaša dcéra, izé, akože sa volá? Aha, slečna Lujza, — doložil rýchle, keď mu chcel povedať. — Odpusťte, človek pozabudne, a to je hriech, ale čo môžeme? V terajšej politickej sezóne človek nevie, čo si má skôr počať. Niekedy od práce neviem, ani kde mi hlava stojí.

— Neviem, čo len chcú tí interpelanti, — hneval sa Spitzer, — že vedú taký boj proti burze a papierovej pšenici.

— Ale, hej, nemáte ani pochop o počte nespokojencov, až hrúza! Nedávno som viedol ostrý rozhovor s Arpádom Kontárom o burze. Až som sa spotil, kým som ho presvedčil o potrebe čím širšej slobody pre burzu. Kdeže zájdeme, ak obstriháme voľnosť obchodu? To, pravda, do verejnosti neprišlo, lebo sa to stalo v našom klube a sme predsa čestným slovom zaviazaní, aby sme nevynášali na verejnosť, čo sa stane medzi nami. Moje účinkovanie, — hovoril s vážnym prízvukom, — nesmeruje ta, aby som zbytočnými rečami v snemovni na daromnicu mrhal čas zákonodarstva, ale kde môžem, v klube, vo výbore sa ozvem a hájim i jednotlivcov, i záujmy môjho okresu, áno, aj celej vlasti.

Konečne, keď sa už ku všetkým prihovoril, odviedol ho Viktor do bočnej miestnosti, aby si tam zahral tarok.

V salóne medzitým plynul živý rozhovor,

— Ako sa majú deťúrence? — spýtala sa Ilona švagrinej.

— Ďakujem, sú na tento čas zdravé. Kde si bola predvčerom, bola som u vás.

— Ako vieš, Aladár sa túla po školách, — odvetila chladno, — zunovalo sa mi doma, tak som sa išla s Mokrányikom prejsť. Vieš, s Aladárom už nie je na vydržanie, nič sa nehýbe, aby postúpil. Už štyri roky sedí na jednom mieste a kde nie, tu nič. To je už predsa do…

— Ale, Ilonka, predsa musíš uznať, — odvetí Elenka ticho, — že on zato nemôže, veď…

— Nemôže, všetko môže, ale keby zaňho ustavične iný, a môžeš veru kameň dvíhať, ako chceš, predsa len naspäť padá… — doložila zlostne.

Elene zaihrali slzy. Poznala brata, aj jeho život. Vedela, že trpí pod ťarchou neprimeraného úradu a tiež ťažko znáša Iloninu nespokojnosť. Videla, že ho Ilona nemiluje, ba čo je ešte horšie, opovrhuje ním a k tomu vzbudila sa v nej hrozna predtucha, ktorú, pravda, dusila v sebe, lebo narážkam, ktoré vyšli od druhých, nechcela veriť.

— Čo ti je? — spýtala sa jej uštipačne. Zlostila sa na ňu, ale aj závidela jej, keď videla, ako Viktor napreduje a ako sa vrtia okolo neho. „Votrelkyňa,“ myslela si, „mohlo všetko inakšie byť, keby sa neboli vtisli.“ Už zabudla na Rovesných peniaze.

— Pozriže, — šeptala Komorská sudcovej, — tamtie dve švagriné, — šibla okom na Ilonu a Elenu, — istotne si veľmi príjemné veci hovoria, — a pritom sa usmiala a pozrela významne na sudcovú. Bruslická pozrela v tú stranu, pokývla hlavou, a už chcela niečo prehovoriť, ale vtom prišla k nim Klenovská, nemala teda času na poznámku, ale ešte stačila pozrieť na Komorskú, a to veľmi významne.

Viktor zase celú svoju pozornosť obrátil k spoločnosti, ale zato mal času sledovať Ilonu. I videl, že nie je všetko v poriadku medzi švagrinami. Aby zahladil, prišiel k učiteľke.

— Slečna Mariška, — a zložil ruky pred ňou k modlitbe, — prosil by som vás o niečo.

— Čo by ste si žiadali? — spytuje sa a pozrela na klavír, vedela vopred, čo bude nasledovať.

— Veľmi rád počúvam, keď hráte a s pôžitkom pozerám na vaše biele rúčky, keď s rýchlosťou…

— Choďte, vy pochlebník, — zvolala so smiechom.

— Tak, tak, pán Klenovský, — zamiešala sa Leona, — ani neviete, koľko sme sa ju už naprosili.

Pravdu rečúc, chcela byť s Bruslickým, a to nehatená. Pri hudbe sa smelšie hovorí a nepovolaní nepočujú rozhovor.

— Nepochlebujem, slečna, prosba mi ide zo srdca, — a položil si ruku na prsia, hľadiac na ňu vážne a prosebne.

— Nech sa vám stane po vôli, — a sadla si ku klavíru.

— Ktorúže teda? — spýtala sa s úsmevom a oči jej zalietli do druhej izby, kde páni hrali karty. Prsty jej prelietli bleskurýchle po klávesoch, akoby chcela vyskúšať akosť nástroja, potom prešla do forte, udrela niekoľko plných akordov, zatým zase prešla do piana. Zaznela známa maďarská pieseň:

„Nincs cserepes tanyám…“

Stoličný lekár pri počutí svojej obľúbenej piesne pozrel na Marišku, usmial sa, a keď sa im oči stretli, máličko pokývol hlavou, aby vedela, že porozumel, komu patrí prvá pieseň.

Po prvých zvukoch klavíra Viktor sa ponáhľal k Elenke.

— Nezabúdaj na úlohu domácej panej, — povedal jej ticho, ale tvrdo. — Len nechceš vyvolať nejaký hysterický výstup, — hľadel na ňu hrozivo.

Zbledla, zachvela sa a sklonila hlavu.

— Nezabudni, čo som ti povedal, — podotkol a pristúpil k Ilone. Začal sa s ňou priateľsky zhovárať.

Elena prešla k Mariške. Hrala čardáš. Mladým začali hrať žilky.

— Milostivá pani, — ozval sa niekto za Iloniným chrbtom.

Obzrela sa. Zoltán stál za jej stoličkou. Nahol sa trochu k nej.

— Pamätáte sa na tento čardáš? Pri ňom sme tancovali na elitnom bále.

— Ach, bože! Kto by mohol zabudnúť na ten pôžitok! — pateticky si vzdychla a usmiala sa.

— Ste veľmi láskavá, — odvetil jej Zoltán tým istým tónom a pritom smelo, ba bezočivo pozrel na ňu, akoby ju chcel pohltiť. Výraz miernil len zdvorilý úsmev.

Viktorovi nebol po vôli Zoltánov príchod a zachmúril sa nad jeho spôsobom, ale nedal znať na sebe nevôľu. Pozrel na Ilonu, akoby čakal, čo ona na to. Cítiac na sebe Zoltánov bezočivý pohľad, rozprestrela vejár, aby ju nevidel a pozrela na Viktora. Keď videla výčitku i žiarlivosť sršať z jeho očí, prešlo jej umom: „Pozri len, ako žiarli,“ i dostala chuť trochu ho potrápiť. Oprela sa o chrbát pohovky a povedala zádumčivo:

— Od tých čias už mnoho vody uplynulo.

Ilonina poznámka rozjasnila Zoltána. Zdalo sa mu, akoby bol v nej zobudil už dávno zabudnutý pocit. Uklonil sa pred ňou hlboko a pozval ju do tanca.

Vstala, pozrela na Viktora, akoby mu chcela povedať: „Odpusť, ale vidíš, že nemôžem inak.“

Viktor zostal na okamih stáť pri prázdnej pohovke. Nespustil z nej oči. Nevdojak pozrel ku klavíru i videl pri Mariške stáť Elenu, opretú o klavír. Bola bledá ani stena. Ustrnulo pozrela naňho.

Sklopil oči. „Zbadala,“ pomyslel si. V prvom okamihu pocítil bodnutie do srdca, ale hneď nato pozrel na ňu takým úsmevom, že chuderka hneď sklopila oči. Poobzeral sa ešte, či druhí hostia nezbadali a vrátil sa k pánom.

Tam už bola hra v plnom prúde. Spitzer mal pred sebou hŕbu peňazí; boli pekne poukladané. Hral gavaliersky. Postavil na hocijakú kartu. Či pri výhre a či pri prehre robil sa ľahostajným, akoby sa ho celá hra ani netýkala. Peniaze lenivo zhŕňal k sebe, akoby boli nejaké smeti a boli mu len na obtiaž.

Spoluhráčov to hnevalo, keď videli, ako ich obohráva a ešte sa aj pretvaruje. Najviac pučilo Podbanského, ktorý už hodne prehral a pritom sa snažil byť veselým.

— Poď sem, poď, — zavolal Viktorovi, ktorý sa práve teraz k nemu usadil. — Pán Spitzer má dnes nehorázne šťastie. Všetkých nás už poriadne ošklbal. Možno, že sa karta premení, keď aj ty sadneš medzi nás, — a siahol pravou rukou za pohárom. Bol prázdny.

— Pišta! Nalej pánovi veľkomožnému. Ako sa to obraciaš? — hrešil Viktor mládenca a vzal karty do ruky. Mal dvadsať. Položil päťkorunovú vízu a začal predávať. — Počkaj, veď ťa ja naučím, — zastrájal sa, — tu sa rozhadzovať. — Dvaja odskočili, zostal len Spitzer a on. Keď Spitzer dogustíroval kúpenú kartu, mal tridsaťjeden. Vplatil dnu a pýtal dvadsať korún, Spitzer pozrel si kraj karát, zaplatil a pýtal ešte raz toľko.

Viktorovi počínalo byť úzko okolo srdca. Odskočiť už nemohol a pozornosť všetkých hráčov bola naňho upretá.

— Ukážte mi dve karty, — a pozrel skúmavo Spitzerovi do očí, či v nich nevyčíta niečo.

Bez všetkého rozmýšľania ukázal mu guľovú sedmičku a zelenú desiatku. Ľahostajný úsmev ešte vždy mu ihral okolo úst. Vytiahol z tobolky cigaru, konček z nej odkrojil zapálil si a so zrejmým pôžitkom vypúšťal vonný dym.

„Chceš ma napáliť?“ hútal si Viktor, „iste, že ma chceš len odstrašiť, a ak by predsa?“ — E, čo! — vzal dva dvadsaťkorunáky, hodil ich medzi druhé a spýtal sa Spitzera, čo má.

Spitzer bez slova ukázal tri sedminy, a keď videl, že Viktor má len tridsaťjeden, zhrnul peniaze k sebe.

Viktor bez slova hodil karty na stôl. Mrzelo ho, lebo posledná šnúra stála okolo sto korún.

— Nič to zato, — chlapil sa, — veď ich ja ešte dostanem naspäť… Sprepadené nešťastie, už ma mesiac prenasleduje.

V nasledujúcom delení vyhral niekoľko korún, potom zase prehral väčšiu sumu.

Medzitým sa dvere na jedálni roztvorili, v nich sa zjavila stará Klenovská s Elenou. Volali pánov k stolu.

Hostia zaujali miesto okolo dlhočizného stola, na ňom boli nakopené rozličné pečivá a zákusky.

Elena nalievala do šálok vonný čaj.

— Dovoľže, dušička, — zvolala Ilona, — pomôžem ti, — vzala nádobu s čajom a nalievala z druhej strany.

Robila to nenútene, hladko, každý ju zbadal a Elena tiež videla rozdiel medzi sebou a Ilonou. Pri nalievaní vždy niečo štebotala, ku každému mala slovo, žart a úsmev. Celú spoločnosť opanovala.

Elena, vidiac Iloninu prevahu, stala sa utiahnutou, bojazlivou. Pri rozhovore sa vždy bála, že ju vysmejú, ak povie niečo naivné. A predsa keď pozorovala tok rozhovoru, cítila, že vlastne sa v ňom nič zvláštne nenachodí, ba že je prázdny, banálny… Hej, keby mala v mužovi oporu, keby sa cítila ozaj domácou paňou, veru by sa vedela aj ona pozvŕtať a povedať niekoľko všedných, nič neznamenajúcich fráz. Ale takto, osamelá, opustená, klesala na duchu a sama sa podceňovala. Ľudia obyčajne hneď vybadajú pomer medzi ženou a mužom… Len čo zbadajú nesúlad medzi nimi, tak sa obyčajne pridružia k silnejšej stránke. Pravda, sú ľudia, ktorí sa pripoja k slabším, hája ich i súcitia s nimi, ale sú zriedkavejší, hoci cennejší v spoločnosti, áno, sú často v tom istom stave.

Viktor sedel s Vladom na konci stola.

Kedykoľvek pozrel Viktor na Elenu, vždy stiahol trochu obrvy na znak nespokojnosti. Už aj na tú najmenšiu chybu hľadel cez zväčšujúce sklo. Aj tam našiel chybu, kde jej vlastne ani nebolo. A teraz zase naskytla sa nešťastná príležitosť, kde ju mohol porovnávať s Ilonou. Čím dokonalejšou sa mu zdala Ilona, tým väčšmi klesala pred ním na cene Elena.

Vlado naraz dobrácky pozrie na Elenku. Zbadal jej tichosť, zmalátnenosť. „Niečo je mojej sestričke,“ pomyslel si a sústrastne pozrel na ňu, hneď nato ale zabudol a usmieval sa nad Iloniným vyvádzaním.

— Daj mi pokoj, dievčička, s tvojím čajom, — bránil sa starý Klenovský, keď mu chcela Elenka naliať, — to ti takému starému zemanovi žalúdok neprijme. Či je to voľačo, trocha teplej, osladenej vody! — bránil sa so smiechom už trochu potrundžený a pozrel na ňu priateľsky.

— Ale, apa! — smiala sa hlasite, — aspoň trošičku, — núkala ho ďalej.

— Božechráň, — zvolal akoby zostrašene a zakryl si šálku dlaňou, — to už nie! Ale keď mi už nasilu chceš poslúžiť, tak mi daj pohár vína, to už bude voľačo.

— Vďačne, — skočila a už lievala mu do pohára.

— Tak, — zvolal, — z tvojej ruky aj med sladký, — a vypil ho na dúšok. — Vidíš, to som na tvoje zdravie, — a uklonil sa.

— Nech vám je na úžitok, — zvolala. Tak jej dobre bolo teraz okolo srdca, keď videla, že má niekoho, kto ju rád vidí.

A ozaj, starý Klenovský rád videl nevestu. Nie z vďaky, za veno, ale sa mu páčila jej tichá povaha a rád sa bavieval s vnúčatami, keď totiž mal čas na to. Páčilo sa mu, keď sa mu Melánka driapala na lono a malý ho tiež už počal ťahať za fúzy. V taký čas sa hral s nimi ako dieťa a narobil takú trmu-vrmu, až sa ľudia zbehávali. Elenka sa pritom smiala, až sa za boky chytala a bola vďačná starému, že chce jej deti, preto si ho aj zamilovala. Starý Klenovský to vycítil a od tých čias nastal medzi nimi priateľský, dôverný pomer.

— Ako sa Elenka rozveselila, — hovorila sudcová starej Klenovskej. — Človek by ani nepomyslel, že vie byť aj taká, a ako jej to sluší.

— Ach, áno! Môj starý je nenapraviteľný vetroplach, vždy má niečo. A keby ste ho len videli, čo ešte s deťmi navystrája, niekedy sa nazdám, že už hádam aj dom zrútia, taký štabarc s nimi narobí.

Mladý Bruslický sedel medzi Leonou a Lujzou. Obom venoval pozornosť, stále sa alebo k jednej, alebo k druhej klonil. Teraz práve s napnutosťou počúva Leonu. Vypráva mu čo jej grófka Médi písala, ako sa zabávala cez fašiangy a na koľkých báloch sa zúčastnila. Ona vraj tiež mala ísť do Pešti, ale nemohla pre smútok, lebo jej tetka zomrela.

Lujza priložila batistový ručníček k ústam, aby ním zakryla posmešný úsmev, lebo vedela, že Leonin otec je zadĺžený ako mnoho iných úradníkov. Ale predsa nemohla zdržať, aby nezakašlala.

Bruslický obrátil sa k Lujze. Ale Leona zúrivý pohľad vrhla na ňu. Lujza, akoby nič nebadala, utrela si ústa ručníčkom a vtom zatrblietali sa jej drahokamy na prsteňoch a na náramnici.

Nálada čím diaľ, tým bola živšia. Zoltán s Mácsayom usilovali sa dvoriť slečnám, čo im tieto odplácali ľúbezným úsmevom. Spitzerka už aj po tretí raz opakovala citáty z nemeckých klasikov a medzi iným ustarostene oznámila, že pôjde do Marienbadu na leto, lebo jej už domáci lekár nedá pokoj. Stoličný lekár kedy-tedy prehovoril s fiškusom a veľmi zhusta pozrel na Marišku, áno, stalo sa, že stiahol obočie, keď videl, ako sa Mácsay obracia okolo nej.

Spitzer už druhý raz dojedal tenké rezíky šunky, aby aj tým dokázal, že on nič nedá na rituálne predsudky. Medzi jedením ustavične hovoril, a to dosť hlasne. Vše sa obrátil ku Komorskému, vše k Podbanskému. Rozprával im, aký výborný kšeft urobil jeho brat, keď kúpil majetok od Kozlajovcov.

— Predstavte si, páni, dal im stodvadsaťtisíc! A čo myslíte? Len za drevo v hore dostal osemdesiattisíc, pozemky, grunty, to mu všetko za bagateľ zostalo. To je kšeft! — vzdychol si a pozrel na Podbanského.

Podbanský sa nijakým činom nevedel oduševniť nad výborným kšeftom, práve naopak, nepríjemne sa ho dotklo, lebo s Kozlajovcami bol v rodine a potom mu bolo ľúto pádu starej zemianskej famílie a nevdojak skrsla v ňom obava, či konečne Spitzer aj s ním neurobí podobný, výborný kšeft.

— Veru je to výborná kúpa, — poznamenal Podbanský polovážne, polosatiricky, — a taká sa môže len vám vydariť.

Spitzer nezbadal hrot v Podbanského poznámke a uveličene pokračoval:

— Veru, páni moji, musí sa človek v čepci narodiť, aby ho také šťastie stretlo. Iný krvopotne lopotí, aby si zabezpečil živobytie a niečo si aj zgazdoval pre svoju rodinu, — a pritom povedome pozrel na skvostne oblečenú ženu a dcéru.

„Čert ťa vezmi aj…“ pomyslel si Podbanský, „ako sa chvastá a ešte ti skromnosť otiera pod nos.“

— Vysokoctená spoločnosť! — bolo počuť hlas z nižného konca stola.

Pozornosť spoločnosti obrátila sa v tú stranu, len čo panie, ako to už vždy býva, hovorili ešte medzi sebou, a starý Klenovský sa smial, až mu slzy tiekli po líci nad anekdotou, ktorú práve teraz dovŕšil sudca.

— Prosím ťa, otče! — zavolal na Klenovského a hlas mu znel tvrdo, rozkazujúce. V tom okamihu zamĺkol, akoby mu boli dobrú vôľu jedným švihom odťali.

— Vysokoctená spoločnosť! — začal Viktor poznove. — Naša starodávna obyčaj, ktorú sme od našich slávnych predkov zdedili, je, že kdekoľvek sa zídeme pri pohári dobrého vína, vždy sa pozdravíme a prajeme si jeden druhému všetko dobré od pána boha. Ja túto starodávnu obyčaj tiež zachovávam, a to aj teraz konám s ochotou, áno i s radosťou. Srdečne sa teším, že môžem svoj pohár vyprázdniť na krásny veniec dám a na vzácnych a vysokoctených pánov, ktorých mám česť pozdraviť vo svojom skromnom príbytku. Prv ale, kým by som pripil na vzácne vaše zdravie, dovoľte mi, vysokoctená spoločnosť, vyzdvihnúť ešte jedného člena našej spoločnosti, — a tu sa obrátil k vyslancovi, ukloniac sa trochu a ľúbezný úsmev mu poihral okolo úst, — ktorý neodhodil moje pozvanie, ale blahosklonne prišiel do nášho kruhu.

— Tak je! — zvolal Mácsay, až sa jeho susedka trhla, a pozrel na poslanca, či ho zbadal.

— A to je náš vysokozaslúžilý a všeobecnej láske a úcte sa tešiaci a od nás všetkých vrelemilovaný poslanec…

— Éljen! Éljen!^[22] — zaburácalo jedálňou.

Viktor trochu zastal, aby spontánny výbuch súhlasu nebol hatený, potom ale pokračoval:

— A môj milý Šándor báči, za ktorého — nechcem byť profánny, ale odpusťte, niekedy človeka tak cit opanuje, že ho nie je vstave na uzde držať, a preto vyslovím to otvorene, — tu sa mu hlas stal citnejším, áno aj zatriasol sa mu pohnutím, — a za ktorého som hotový v každom okamihu aj do ohňa skočiť.

Ostatné slová vyslovil rýchle a vyvýšene, chcel tým znázorniť svoje oduševnenie. Ale potom tichým, trochu žartovným tónom dokončil.

— Keď pripíjam vysokoctenej spoločnosti na zdravie, vyprázdňujem svoj pohár na jeho veľkomožnosť nášho milovaného pána poslanca a na môjho drahého Šándor báčiho s tým želaním, aby ho Všemohúci udržať ráčil v stálom zdraví a šťastí na radosť nám a na osoh celej našej vrelemilovanej vlasti až do najkrajnejších hraníc ľudského života. Éljen!

— Éljen! Éljen! — ozývalo sa sieňou. Každý vstal a ponáhľal sa, aby si mohol štrngnúť s takou významnou osobnosťou. Mácsay so Zoltánom boli medzi prvými, ktorí si s ním štrngli. Aladár sa tiež poponáhľal k nemu, uklonil sa pred ním hlboko a štrngol si s ním. Keď išiel naspäť na svoje miesto, stretol sa mu pohľad s Iloniným.

Ilona, kým Viktor rečnil, oka z neho nespustila. Oči sa jej leskli, červeň vstúpila jej do tvári, lebo Viktorova mužná postava, gavalierske držanie a ten výraz — menil ho sťa umelec na nástroji — mocne ju dojal. A teraz vidí svojho muža, belohlávka, s dobrou, ale nevýznamnou tvárou, ako sa blíži s prázdnym pohárom v ruke, práve tak ako Máčay — ako pudlík — prišlo jej na um.

Aladár zbadal, ako stiahla obočie i zaťala pery. Znepokojil sa. „Čo sa jej mohlo stať, že je taká znechutená?“ Prišiel k nej, usmial sa na ňu dobráckym úsmevom.

— Ilonka, — šeptal jej do ucha, — hneváš sa, a či ti niečo chybí?

— Ale, daj mi pokoj, — odvetila zlostne, ešte viac popudená jeho otázkou, — radšej počúvaj, či nevidíš, že Šándor báči hovorí?

Aladár sa trhol, pozrel dookola a keď videl, že Leona spozorovala Ilonin hnev, chcel sa usmiať, aby zastrel nesnádze, ale sa mu nepodarilo.

Po poslancovej reči nasledovala spústa toastov. Aladár tiež pripil poslancovi. Jeho toast, čo sa hodnoty týka, v ničom sa nelíšil od Viktorovho, áno, zakončil sa aj všeobecnou frázou o najkrajnejšej hranici ľudského života, a predsa nemal žiadny účinok. Ilona odmenila jeho námahu ešte zlostnejším pohľadom, ba jej krásne rtíky niečo aj zašeptali, čo sa podobalo veľmi slovu „somár“ a potom sa odvrátila od neho, aby započala rozhovor s Julkou Pekáčovou.

Ale mládež a vôbec dámy zunovali ustavičné zdravice a vstali od stola a vrátili sa do salónu, aby sa tam svojsky zabavili. Mariška zase sadla ku klavíru, a hneď nato bolo všetko, čo mladšie, v tanci. Vlado tiež išiel za nimi s úmyslom, že si udobrí ženu. Druhí páni sa až rozplývali od lásky. Starý Klenovský so starým Bruslickým sa objímali a veľavýznamný akt potykania zapečatili slávnostným a hodne vlažným bozkom.

Poslanec, očemerený od množstva úprimnej lásky, bezhraničnej úcty a neohrozenej oddanosti, ktoré sa sťa príval liali naňho zo všetkých strán, dal Viktorovi, Podbanskému a Aladárovi znamenie, aby šli za ním. Oni, vyskúšaní už v takýchto veciach, vytratili sa nebadane z jedálne a prešli do Viktorovej pracovne.

Keď už boli všetci spolu, poslanec sa opatrne poobzeral po izbe, či sa náhodou ta neskryl niekto nepovolaný, potom ale začal ticho a rýchlo hovoriť.

— Nezdá sa mi terajší politický stav, — a pozrel na nich ustarostene. — To viete, že so mnou stojíte a so mnou padnete, a preto urobte to, čo vám poviem. Pôda pod nami nie je taká pevná, ako čo myslíme. Hoci máme ohromnú väčšinu, predsa sa situácia môže pre nás neprajne zmeniť. Noví ľudia sa začínajú driapať na povrch. Všade tlie nespokojnosť. Socialisti a národniari rýpu a k tomu tí hladoši! — A tu si vzdychol. — Dajte pozor na Žitnického. Je nebezpečný štréber. Založil už aj nové stoličné noviny „Örálló“. Ich redaktora Arpáda Fényköviho poznáte. Prekliaty Fénykövi, v každom čísle ma napáda, a čo je najhoršie, posmech vystrája zo mňa a z našej strany. Žitnického ale vychvaľuje do neba ako nejaký div múdrosti. Nieto tej maličkosti, ktorú Žitnický urobí, aby ju nenadúchal na veľavýznamný skutok. Nepoviem, že by tým naša strana bola v stolici otrasená, ale čert nespí, bdieť musíme. Okrem toho ten Týždenník úžasne sa šíri medzi ľudom. Tu už treba niečo robiť. A ešte aj ten pansláv Stracinský! Čo len chce? Kancelária mu ide najlepšie, zarobí viac ako našich päť advokátov dohromady. Ľud sa hrnie k nemu a naši tiež ho neobídu.

— Hja, braček, — skočil mu do reči Podbanský, — keď má viac v päte, ako iný v hlave. Ja som mal tiež proces, za ktorý by som nebol dal ani deravý groš, ťahal sa už päť rokov… Vieš, s nápadníkmi starej Kornayčky; testamentárne mi bola poručila svoj majetok, vytvoriac z neho svoju bližšiu rodinu. Tak pansláv sem, pansláv tam, keď ide o majetok, šiel som k nemu — a o pár mesiacov som už sedel na zdedenom majetku.

— Veď v tom väzí nebezpečenstvo, že je podkovaný. A konečne, nechže by bol aj Slovákom i čertom i diablom, len keby do všetkého nepchal nos. Veď starý Komárik bol tiež Slovák a dobrý advokát, držal aj Národnie noviny a na stenách uňho nevidel si iné obrazy, len podobizne najväčších panslávov. Vždy sa škriepil s nami, politizoval, ale pritom bol fidélny chlapík, všetci sme ho mali radi, lebo sa nestaral do ničoho.

Ale tento sa všade pchá, chodí po ľuďoch, aby ich vraj naučil práva si hájiť. Povedzte mi, načo je ľudu politika? Kde to zavedie? Veď je to celá anarchia!

— A ak tu ešte stvorí národnostnú stranu, aké to bude nebezpečenstvo pre nás! Naša strana oslabne, môže sa stať, že samostatne vystúpia, možno so Žitnickým, a ten je vstave sa spojiť proti nám aj s čertom. Stracinský, hľa, založil tu panslávske noviny, kde dosiaľ bol vzorný mier, pokoj. Do týchto čias sme mohli vždy vláde s čistým svedomím oznámiť, že naša stolica je nepoškvrnená, vlastenecká, že náš dobrý slovenský ľud sa dá viesť… A teraz aká pokuta prišla na nás! V Pešti utratíme dôveru, ak sa ukážeme slabými. Najmä teraz, keď sa vláda musí, čo sa mandátov týka, opierať o národnostné kraje.

— To nesmie byť! — zvolal. — Prešli krásne aranjuezské dni,^[23] teraz prišiel čas na konanie. Stoj čo stoj musíme si zachrániť dobré meno a dôveru tam hore. Viete čo? Dopočul som sa, že sa nejaký rechtorík pechorí, izé, akože sa volá — no — je učiteľom v Rovesnom.

— Ach, už viem, — skočil Viktor do poslancovej reči, — to je Poničan, on najväčšmi búri medzi ľudom a je vo veľkom priateľstve so Stracinským.

— Tohto načneme, — pokračoval poslanec. — Nie je mi milé, ale musí byť. Nech už raz prídu k rozumu a nech začúchnu. Keď pocítia, že si nedáme brnkať popod nos, zháčia sa. A čo len jeden rechtorík, dajtimibože! — zahladil, akoby sa chcel ospravedlniť.

— To je vaša úloha, pán Rovesný, — obrátil sa k Aladárovi a keď zbadal, že sa mu nová úloha nepáči, doložil tvrdo: — Len nijaké citlivuškárstvo, či chcete zostať do smrti podškôldozorcom s mizerným platom? A či mienite i sa stať škôldozorcom s titulom kráľovského radcu? Voľte si: lebo, lebo! Teraz sa vám poskytuje príležitosť dokázať, či ste spoľahlivým a ráznym človekom. O panslávov sa nebojte, oni sa nestratia, vyžijú. Sto ráz ich trepni o zem a sto ráz vstanú, to isté sa stane aj s Poničanom.

— Ale ako to spraviť, veď je Poničan v stolici jeden z najpilnejších učiteľov?

— Ako? — smiešna otázka, — hneval sa poslanec, — nuž či vám ešte aj to mám na lopate podať? Je to moje povolanie? Učiteľstvo predsa pripadá do vášho kruhu.

— Netráp sa o to, — riekol Podbanský, — my to už vyvaríme spoločne s Viktorom.

Vrzgli dvere, obzreli sa i videli v nich zvedavú Spitzerovu tvár.

Poslanec zmraštil tvár. Všetci traja akoby na povel pozreli na seba. „Špicľuje nás,“ preletelo im mozgom. V tom okamihu už sa usmievali.

— Kdeže ste, prepánaboha? — zvolal Spitzer nevinne, ba ustarostene. — Stratíte sa nám a my by sme sa chceli ešte zahrať, ale ako, keď nám partneri chýbajú. Myslím si, idem ich pohľadať, beztak som Viktorovi dlžný revanš.

— Viac som pil, — vyhováral sa poslanec, — chcel som si trochu oddýchnuť, aby mi vyvetralo trochu, domáci pán má sakramentsky tuhé víno, — a pohrozil s úsmevom Viktorovi.

— Ak ráčite dovoliť, môžeme ísť a gavaliersky revanš pána Spitzera prijímam, — odvetil Viktor a uklonil sa.

— Prosím, — ohrádzal sa skromne Spitzer, — ja naveky hrám ako gavalier. Nikto nesmie o mne povedať, že by som bol šmucig.

Vrátili sa do susednej izby, kde ich už kompánia netrpezlivo čakala. Hneď nato pohrúžili sa do hry.

*

O tretej po polnoci sa hostia rozišli.

Hoci sa Viktorovi večierok nad očakávanie vydaril, predsa reči Šándor báčiho — potom ho aj Spitzer poriadne ošklbal a starosť ho tiež trápila, kde zase vziať peniaze — všetko to ho značne znechutilo. Keď prišiel do spálne, bez ďalších okolkov povedal Elene, že musí ráno ísť k rodičom, aby mu dali tisícku, alebo nech mu žírujú zmenku, lebo peniaze hneď potrebuje. A nech sa preto nerozčuľujú, on to v najbližšom čase beztak vyplatí a to istotne, lebo mu má vrátiť ten a ten, a tiež za istú prácu dostane väčšiu sumu.

— Akože pôjdem, keď sme len pred troma mesiacmi dostali dvesto korún a ešte nám mama všetko poslala, čo nám je potrebné do komory.

— Len choď, dušička, — povedal jej vľúdne, ešte ju aj okolo drieku oblapil, — vieš, toto je mimoriadny výdavok. Nemal som šťastie, ale sa to viac nestane. A konečne, ak sa boja, alebo nemajú, nech mi pošlú len podpísanú zmenku, veď ja to všetko do knota vyplatím. Ale musím takto žiť. Ináč by sa o mňa nikto neobzrel a takto o rok o dva budeš poslancovou ženou.

Elena si vzdychla.

— Všakver pôjdeš, — a milo pozrel na ňu.

Usmiala sa smutne:

— Aký vieš byť dobrý, keď potrebuješ peniaze.

— Ale, nechajže, či som ti nie dobrý? A konečne, nemôžem byť vždy ako med, vieš, že mám rozličné nepríjemnosti. — Všakver pôjdeš? Ináč ma do najväčších rozpakov donesieš… A vieš, aj pre pokoj, — posledné povedal vážne.

— Veď, ale čo doma? Už sa mi minule žalovali, že im obchod nejde tak ako predtým.

— Ale, čoby, — povedal, — to vieš, starí už tak radi postonú, a veď som ti už povedal, ak nemajú hotové, nech mi žírujú, veď si ja to vyplatím.

— Už len pôjdem, ale ma trápi, ako sa im zase ukázať, ako zase pýtať?

— To nech ťa netrápi, už som ti tisíc ráz povedal, že sa nemajú čo obávať.

Nastala tichosť. Všetko spalo, len Elenka nemohla usnúť. Ťažké myšlienky sa jej rojili v hlave, strach zaľahol na ňu. Ani nezbadala, len keď slza za slzou počala jej tiecť po tvári. Trela si ich a obrátila sa na druhú stranu.

V postieľke sa pohlo najmenšie dieťa a zamrnčalo. Vstala, zapálila sviečku, bolo skopané. Pretiahla ľahučko rukou po obnaženom stehienku. — Chúďa, aké je studené, — i prikryla ho nežne perinkou, poutláčala ju po bokoch, aby sa zohrialo.

*

Ilona mlčky išla domov. Dosť ju muž prehováral, ale neosožilo, ani slova nepreriekla.

— Ale Ilonka, duša drahá, — pritiera sa k nej Aladár a zamilovane pozerá na ňu, — nebuďže taká, no, ide pavúk po stene, kým sa Ilka zasmeje, — a chcel jej tvár podvihnúť, aby ju prinútil pozrieť mu do očí. — Hľa, aká si bola dneska driečna.

Odsotila ho.

— Ako len môžeš byť taký, keby si sa len bol videl, akú hlúpu úlohu si hral no vieš, bolo to s tebou na zutekanie. A ešte ten mizerný toast!

— Prečo? — spytuje sa zahanbený. — Nepamätám sa, že by som bol povedal niečo nemiestne?

— Ale si ani nepovedal, čo by niečo stálo. Či vidíš Viktora, aký je, všetko sa točí okolo neho, ale ty? Ty, kde ťa postavia, tam ťupíš, fuj! Si ako nejaký rechtor!

— To mi viac nepovedz, — skríkol urazene. Veď mu hodila najťažšiu urážku do tvári. — Ako len môžeš niečo také povedať? — doložil tichšie, zľakol sa, že ju urazil.

— Ja nešťastná stvora! — vzdychla si, padla na pohovku a zakryla si oči.

— Dušička, neplač, prosím ťa, odpusť mi. Vieš, ako ťa milujem a potom som viacej pil, tak môžbyť, že zato. No, uspokoj sa, — a kľakol pred ňu, objal jej nohy a tvár si zakryl do jej lona.

— Choď preč! — zvolala a rukou ho odtískala.

— Pôjdem, duša drahá, ale mi musíš odpustiť, — prosil ju pri nohách.

Ilona zmraštila obočie, odvrátila tvár od neho. „Ani zbla nemá mužskosti, ráznosti,“ pomyslela a pritom spomenula si na rázne, mužné vystúpenie Viktorovo.

— Ale veď sa už toľko nedurdi, — žobroní Vlado.

— No, dobre, dobre, len ma už pusť, — vraví, — odstúp, som ospanlivá.

Vstal, nespomenul si prejsť rukou po kolenách, aby si prach otrel z nohavíc.

Obrátila sa chrbtom k nemu, prišla k toaletnému stolíku a chvatne zhadzovala zo seba oblek.

Aladár sa nezdržal, aby sa nepriplichtil k nej a nebozkal ju na obnažené plece.

Odskočila.

— Čo mi nedáš pokoj? — zvolala. — Ozaj, si na nevystátie.