ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Advokát dr. Stracinský prechádza sa po svojej kancelárii a fajčí cigaretu. Vše zastane pred farárom Jozefom Snidom.

Snida je pevný chlap. Okrúhlu, príjemnú tvár má starostlivo oholenú. Čiernu vestu má až po hrdlo zapätú, len kraj bieleho goliera vykúka sponad nej. Oblečený je do dlhokrídlatého čierneho kabáta: vôbec je odetý v čiernom. Sedí pohodlne. Jednu nohu má krížom preloženú cez koleno druhej. Biela, starostlivo pestovaná ruka voľne mu leží na lone, kým druhú má nedbalo opretú o malý stolík. V tejto drží dymiacu cigaretu.

— Čo je s Hrabovcovým rozsobášom? — spýtal sa Snida.

— Zle. Budú rozvedení a ona nedostane ani vindru.

— To je hrozné, — zvolal Snida, — predsa, keď ho aj nechala, neurobila to svojvoľne, ale z núdze, veď ju vyhrýzol. Neprihovoril sa k nej aj do týždňa, ošomral jej všetko, k tomu bol samý posmech… Veď vieš, a ešte ju pripraví aj o vdovské právo. Jej deti si už všetko podelili medzi sebou, tak čo teraz, z čoho bude žiť? Vydaná je na milosť a nemilosť deťom. To je predsa hrozné! A keby to mladý urobil, ale starec sedemdesiatročný! A vieš prečo? Len aby z jeho majetku nič nedostala.

— Viem ja to všetko, povedali mi, ale čo to všetko stojí, keď nemá svedkov a biť ju nebil.

— Nie je ešte bitie najhoršie.

— Viem, ale o tom v zákone niet, a potom nech dokáže.

— Ako môže dokazovať, čo sa robí v dome medzi manželmi?

— Všetko je daromné. Starý dokázal svedkami, že ho bez príčiny nechala.

— Ale veď ho ona nechcela nechať, to len tak, vieš, zo zvyku, aby ho trochu potrucovala. Nazdala sa, že príde za ňou.

— Všetko je tak, ale zákon…

— Máš pravdu.

— Je veľmi ďaleko od životnej pravdy, od skutočnosti.

— Chuderka, srdečne ju ľutujem.

— Vidíš, — povedal Stracinský, — pri takýchto prípadoch vy farári mali by ste meriť, vôbec vplývať na nich.

— Dosť som sa mu nahovoril, pripomenul som mu aj prísahu pred oltárom. Ale to je zaťatý človek, čo si raz umieni, to musí previesť. A to je hrozné: radšej splatí stá a stá na pravotu, len aby z toho ona nič nedostala. To je tá sprostá pýcha a surovosť. Na všetko len toľko odpovie: „Mám z čoho.“ Ináč, — spýtal sa zrazu Snida, — či je ešte u teba Poničan?

— Ešte, — odvetil kyslo Stracinský a s takým výrazom na tvári, aký sa obyčajne zjaví každému, keď prichádzame na taký predmet, ktorého sme sa už po krk nasýtili.

— A prečo si nehľadá nejaké miesto?

— Ale vieš, to už celá bieda s tým človekom. Ľutujem ho, chudáka, ale je strašne nepraktický. Nie je súci do kancelárie. Držím ho, ale úprimne rečeno, nemám z neho osoh. A tiež nemá šťastie. Uchádzal sa na všetky strany. Sprvu sme úfali, že sa dostane do niektorej redakcie, ale nešlo to. Potom chceli sme ho umiestiť v nejakej sporiteľni. Bol by sa podučil. Ale vieš, všade majú svojich ľudí, nuž zo všetkých strán dostal som odpoveď. Ľutujeme, ale pri najlepšej vôli na tento čas ho nemôžeme prijať. A tak chudák…

— Ľutujem ho, — skočil farár do reči, — ale predsa mal sa tichšie zdržať. Kto má rodinu a len zo svojho povolania žije, nuž veru treba sa mu na zadné kolesá obzerať. Ale on…

— Daj pokoj, — mrzel sa Stracinský, — čože urobil? Za čo ho mali vyhodiť?

— Nuž, veď ja viem, že nič zlého neurobil, aj ja som sa ho zastával na seniorálnom konvente… ale…

— Nie je to to, ale si len pravdu povedzme. My sme už takí, že si našich ľudí ani vážiť, ani podporiť nevieme, takže hynú v najväčších hmotných i duševných trapiech zrovna pred očami, práve tak ako suchotinári. Toto je to. A to ma tiež trápi a sužuje. Vidíš, medzi mnou a Poničanom prestal od tých čias ten priamy priateľský pomer, čo bol predtým. A pri najlepšej vôli sa už ani neprinavráti. Každodenné styky, kancelária a čo je najhlavnejšie, považuje ma za svojho chlebodarcu, predstaveného. Ja tiež… No jedným slovom, povstali medzi nami rozličné hrádze. Premáhali sme sa, aj ja… no nedá sa. Zbadá, že to je všetko len pretvarovanie. Potom, nie je to preňho práca, odpisovanie, behanie po súdoch… Ale čo robiť?

— A kde je teraz?

— Poslal som ho do pozemnoknižného úradu, má tam odpísať jeden hárok. Už má prísť, — pozrel na hodinky.

— A píše teraz niečo?

— Veľmi málo, najviac ak niečo do kalendára, aby si zarobil niekoľko korún. Chudák, je ozaj v hroznom položení. Nemožno žiadať od neho, aby v takom duševnom stave mohol niečo napísať a to ešte bez nádeje na výsledok. Nemá ani kedy, keď sa musí starať o každodenný chlieb pre svoju rodinu. — Všetko chudákovi uznám, ale čo môžem.

V pitvore sa ozvali kroky. Zamĺkli obaja a pozreli jeden na druhého.

Dvere sa otvorili a v nich sa zjavil Poničan.

Na okamih zastal vo dverách, keď zbadal Snidu. Tichosť ho zarazila. „O mne hovorili,“ pomyslel si, pocítil nepokoj miešaný so studom.

Snida zbadal Poničanovu váhavosť. Skočil z pohovky, usmial sa priateľsky a vítal ho.

— Dobrý deň, pán uč… pán Poničan! — Do týchto čias ho vždy oslovoval učiteľom a tak mu aj teraz zabehol jazyk, ale hneď mu prišlo do umu, že sa ho to môže bôľne dotknúť, i opravil sa. Prišiel mu v ústrety a podával mu ruku.

— Akože sa mávate? — spýtal sa nápadne srdečne, tak asi, ako navštívime ťažko chorého alebo v kríži postavených.

— Ďakujem, velebný pán, ta ešte, — a vložil ruku do mäkkej kňazovej dlane. — Ako sa vy máte a čo nového u vás?

— Ach, nuž viete, — vzdychol si, — len tak, žijeme v ustavičných nepríjemnostiach. Celý život je samé hryzovisko a samé výkazy.

— Máme toho dosť všetci, — riekol Poničan a podával Stracinskému písma.

— Odpísal si?

— Áno. Neviem, čo bolo vedúcemu, ustavične dudral. Nemá vraj nikdy pokoja, vždy je prerušovaný.

— To už taký šalabachter, poznám už jeho politiku. Dávno som ho nepozval na víno. Nič si nerob z toho.

— A teraz čo budem?

— Odpíš tú apeláciu.

Sadol si.

— Nemusíš teraz.

— Prečo? Nemám nateraz inej práce.

— Nech sa vám páči s nami na pohár piva, — volal ho Snida, — dosť sa ešte napíšete.

— Ďakujem, ale nepôjdem. — Vždy sa hanbil, keď niekto platil zaňho v hostinci a umienil si, keď nemôže vrátiť, radšej nepôjde.

— Len poďte, zabavíme sa a pozhovárame sa trochu, — doliehal naňho Snida.

— Nechaj teraz písanie, máš dosť času na to. Poď a nerob parádu, — volal ho Stracinský.

Vstal, nechcel si nahnevať principála. Obliekol si už hodne ošumelý zvrchník a kráčal s nimi do hostinca k „Zlatému orlovi“.

*

Poničan býval v jednej z bočných ulíc, v nízkom, hodne zapustlom domku. Mal dve prenajaté izby, kuchynku a malú komôrku na kurivo. V jednej izbe býval s rodinou, v druhej, menšej, mal na byte troch žiakov. Obývacia izba bola zaprataná najpotrebnejším náradím. Bibliotéka ocitla sa v tmavom kúte pitvora. Dvor bol úzky, vyložený hrboľatými kameňmi, bez piade záhrady.

Napredku býval stolár. Z jeho bytu ustavične sa ozýval klepot a buchot, ostrý zvuk pílky a švist hoblíka. Vzadu ale ustavične zjedala sa s deťmi a učňom majstrova Kotlíčka. Muž jej bol šustrom. Často sa opil a vtedy narobil taký hurt a tresk, že všetkých susedov pozobúdzal.

Poničanová sa napodiv skoro vžila do nového krušného života. V prvé dni bolo jej veľmi clivo za Rovesným. Tu jej bolo všetko také úzke, dusné a špinavé, až na zadusenie. Ako vysoko stáli pred ňou teraz zdraví, čistotní, priami, čo i trochu drsní, ale dobrosrdeční sedliaci v Rovesnom. Najviac banovala za bytom s veľkým, voľným dvorom a krásnou veľkou záhradou. Z nej od včasnej jari až do pozdnej jesene zaopatrovala si kuchyňu a ešte aj pekných pár groší utŕžila. Sprvu nemohla v meste kávu piť, také riedke, odporné zdalo sa jej mestské mlieko. Nejedna slza odkvapla jej do hrnčeka, keď ju pila niekde v kúte. Teraz nebolo kedy vovedne raňajkovať, ale každý vtedy, keď stihol. Musela najprv žiakov opatriť a len potom svojich; ona len naposledy, keď všetkých uspokojila.

Najťažšie niesla spustlý, nemravný mestský život, ako ho ona totiž videla. Veľmi sa bála, že nákaza zasiahne až k jej deťom. Zakaždým, keď deti púšťala do Školy, vyšla na preddomie a hľadela za nimi, kým nezašli za roh ulice.

Ale ustavičné zamestnanie, starosť o domácnosť tak ju zamestnali, že nemala času na rozpomienky a na žiaľ. Skoro sa oboznámila so susedou, stolárkou a tiež aj s obuvníčkou; žaloby poslednej sústrastne vypočula, aj nad ňou plakala a hľadela ju vždy potešiť. Každý deň išla von do mesta, či do sklepu, či do jatky, stačila prehovoriť s mliekárkou, zase s pekárom a tak v krátkom čase spoznala sa s mnohými ľuďmi, ba takmer s celou ulicou. Zbadala, že aj tu sú všelijakí ľudia, aj dobrí, aj zlí. Hľadela sa vžiť do nových okolností. Tešila sa tiež tej výhode, že dietky ľahšie vyučí, ako keby bola na dedine a pritom netratila vieru v dobrotu božiu.

Najťažšie niesla mužovo trápenie. Nevedel sa premôcť, zabudnúť, chradol duševne i telesne. Srdce jej krvácalo pri pomyslení, čo ju očakáva a predsa mala toľko duševnej sily, že zakrývala pred ním, ako len mohla všetky starosti a tiež aj ustatosť.

Keď na poludnie prišiel domov, už ho čakal skromný, ale chutný obed. Pri jedení tvárila sa veselo, vždy vedela niečo uspokojivé, veselé povedať, ale medzitým mu vždy pozrela nebadane skúmavo do tváre.

Obdivuhodnú silu vynaložila na zaopatrenie rodiny. Deti a muž už dávno spali, keď ona ešte sliepňala, plátajúc bielizeň alebo vrchné šaty, alebo v kuchyni prala a žehlila. Na svite ale už bola na nohách, aby len bolo všetko načas hotové.

V ten deň, keď sa zišiel so Snidom, napadol Poničana taký žiaľ, že sa nevedel opanovať. Aby ho žena nezbadala, nevrátil sa domov, ale sa šiel prejsť za mesto. Vzrušilo ho, keď sa zišiel s daktorým, dobre známym. Vtedy obnovila sa mu rana a tiaž beznádejného stavu.

Teraz sa mu učiteľský stav zdal závideniahodný. Všetko videl zjemnele. Aké neoceniteľné je povedomie pevnej postate. Učiteľ na dedine je predsa ctený a vplyvný človek. A on teraz čo je? Proletár! Cítil sa ľahký ako pleva, zatiaľ čo predtým zdal sa byť žulou.

Koľké krásne myšlienky, plány povstali v ňom, kým bol v Rovesnom. Aká tvorivá sila ním lomcovala. To všetko teraz zakapalo. Vlastne nie celkom, vedel, že aj teraz v ňom niečo tlie a len trochu lepšie položenie a mier duše keby nastal a keby sa mohol dusivého pocitu neistoty striasť, tak by zase omladol, pookrial, ba stal by sa hlbším, skúsenejším, lebo ho nešťastie prepálilo, zdokonalilo. I skrsla v ňom túha ísť do Ameriky.

„Čo tu zarobím,“ premýšľal, „s tým nevyžijem s rodinou. A tá neistota! Tam v Amerike žije päťstotisíc voľných Slovákov a majú dvadsať-tridsaťtisícové spolky, k tomu to rozsiahle novinárstvo. Mohol by som sa tam uplatniť. Mohol by som ísť do väčších miest, kde sú veľké kolónie slovenských robotníkov, prednášal by im, poučoval ich slobodne, bez špicľov. Nikto by mi tam neprekrucoval slová a neprikladal každej vete iný význam. A keď by aj prišlo na to, že by som si musel hľadať prácu vo fabrike, aj tak by mi bolo lepšie, ako takto, visieť na milosti a nemilosti — a ten ich ľútostivý pohľad znášať a ešte aj biediť. Dosť som otužilý aj na ručnú prácu, veď učiteľ si sám drevo píli, sám si obrobí záhradu, vie si nakosiť zelený krm pre kravičku, tak čo? A budem sporiť, peniaz k peniazu ukladať a pošlem ho svojej rodine, ako aj iní. Len čo založím si tam pevnú postať, prídu ku mne, budeme žiť spolu a len keď nás staroba prikvačí, vrátime sa. A môž aj skôr o rok, o dva, ak sa obráti na lepšie, predsa nemožno, aby aj ďalej takto išlo, aby len zloba, neprávosť a podlosť panovala.“

V takýchto myšlienkach pohrúžený šiel ďalej, neobzrúc sa na pomimo idúcich. Popri ňom preletel koč, len-len že ho nezrazil. Už bol hodne ďaleko za mestom. Nebo bolo zamračené a súmrak sa blížil rýchlym krokom.

Vrátil sa naspäť.

Príduc domov, už na dvore počul škvrlíkanie na husliach. Jeden zo žiakov sa cvičil.

Doma už bola lampa zažatá. Pri stole sedela Milka a niečo sa učila. Ďalej od nej sedela Darinka a varovala bábiku, zhovárajúc sa s ňou ako so živou osobou.

Ale keď videla vstupovať otca do izby, zatíchla a začala sa prehŕňať v kapseľke, kde mala šlabikár.

Sadol si.

— Kde je mama?

— Vyšla von aj s malým Ďurkom.

— Paľko ešte neprišiel z privátov? — Najstarší chodil do gymnázia a učil pritom jedného spolužiaka.

— Apo môj, — pribehla k nemu Darinka a začala mu šepkať, — voľačo by ti povedala, aleže nepovedz.

— Čo?

— Ale nič také, — odvetila Milka a prísne pozrela na Darinku, aby mlčala.

— Čo tajíte? Povedzte, čo sa stalo?

— Ale nič také, — zajakala sa Milka, — to len Darina je taká, všetko musí vykrámiť, — a zase zlostne pozrela na ňu.

— Už vidím, že skrývate niečo predo mnou. Povedzte mi, čo sa stalo!

— Nuž, keď prišiel Paľko… Ale nám mama zakázala tebe povedať, — doložila.

— Len už povedz raz, — súril netrpezlivo otec.

— Keď Paľko prišiel domov, mama zbadala, že plakal, lebo mal tvár červenú. Spýtala sa ho, čo mu je, ale on nechcel povedať, len na veľké naliehanie vyznal, že ho Ferčka, vieš, ten veľký, trochu pehavý chlapec, s Paľkom chodí do jednej triedy, posmieval.

— Ako? — spýtal sa nepokojne, lebo už tušil niečo.

Milka trochu váhala, ale keď pozrela do otcovej tvári, vedela, že všetko vytáčanie je už márne, doložila: — Nadával mu do büdös tótov a panslávov.

— A ešte? — spýtal sa ďalej skoro šeptom.

— Aj otca mu hrešil, ty si vraj vyhodený pansláv a všetkých takých bolo by treba povešať… Paľko ďalšie urážky nemohol zdržať, udrel ho do tvári a potom sa pobili, len čo ich druhí rozdvojili.

Zbledol ani stena. „Ešte aj deti trpia!“ Cítil ostrý bôľ v prsiach, vstal hore a prechádzal sa po izbe, neprerečúc viac ani slova.

O chvíľku prišiel do izby Paľko. Ako ho zazrel, prišiel k nemu, chytil mu tvár do oboch rúk, dvihol mu hlavu a tak pozeral chlapcovi do očí. Hľadel naňho nežne, láskyplne. Chlapec sa od radosti zapýril a oči mu tiež láskou žiarili.

Otec vzal syna za ruku. Sadol si na stoličku a objal ho.

Chlapec si položil hlavu na otcove prsia.

— Nedovolil si, aby ti tupil otca? — šepkal mu, skloniac sa k nemu. — Oj, synku, synku! Koľko musíš ešte prežrieť, pretrpieť! A len trp, ale nezabúdaj na potupu, ktorú nosíš s otcom preto, že nás boh stvoril Slovákmi. Trp! Ale sa vynasnažuj pilnosťou a vytrvanlivosťou i mravnosťou sa vyšvihnúť. Pomsti sa im tak, že budeš stáť medzi nimi vysoko i v mravnom držaní i v pilnosti. Neboj sa, len napred! Nemáš sa začo hanbiť za otca. Nie! Meno naše nehyzdí žiadna neprávosť, olupovanie iných a podlý, bohaprázdny život. Pretrp všetko a hľad vždy len napred! Počkaj len, ako sa ti otvorí svet, a možno, že ten, ktorý ti teraz šprihá, bude žobrať o tvoju priazeň, lebo sú všetkého schopní.

Chytil ho za bradu, bozkal mu opuchlinu, ktorú dostal pri bránení si otca.

Chlapec, uveličený nad otcovou nežnosťou, vztiahol ruky po otcovi a objal mu šiju a posýpal mu tvár bozkami. Zrazu pocítil, že mu niečo zvlažilo líce. Prestal, pozrel na otca. Poničan odvrátil tvár a rýchlym pohybom utrel si ručníkom oči.

— Čože sa tu robí? — spytuje sa matka, nesúc v jednej ruke riad, druhou ale viedla malého Ďurka za ruku.

— Nič sa nestalo, - zvolal jej muž, — poď, nech ťa pobozkám. Máme, chvalabohu, dobré deti, — a pozrel významne na Paľka.

— Už ste museli vyrozprávať? Či som vám to nezabránila? — dohovárala deťom.

— Nechaj tak, dobre je. Teším sa, že mám syna, ktorý si bráni česť.

Onedlho sedeli pri večeri. Potom každý sa chytil do práce. Deti sa učili, mať šila, otec ale vzal do ruky anglickú gramatiku a vhĺbil sa do nej.

Deti už dávno políhali, keď on ešte sliepňal nad knihou. Žena tiež už prestala šiť.

— Dosť už na dnes, — hovorila, — poďme spať a ráno včaššie vstaňme.

Už bol práve v polosne, keď začul na dvore chrapľavý spev; podobal sa viac ryku.

— Veď ja jej dám, tej starej mršine, — kričal z krčmy idúci šuster. — Ej, už jej len pomastím hnáty, mala by dostať! — zahrešil, a zase začal spievať.

Dvere na jeho byte boli zamknuté. Kopol do nich až zduňalo a zase hrešil a nadával.

Deti sa na hrmot a krik pozobúdzali a malý Ďurko začal plakať.

— S tým Kotlíkom už nie je na vydržanie, — zvolal zlostne Poničan, — človek ani v noci nemá pokoj. Už to nemožno ďalej trpieť, musíme si inde hľadať byt.

— Jej, preboha, ratujte ma, zabije ma! — Hneď zatým nasledoval tupý úder palice a nato hrozný až do kostí prenikajúci výkrik.

Poničan skočil z postele a vybehol von.

— Prosím ťa, muž, dajže si pozor, — volala žena za ním.

Deti sa od ľaku triasli, plakali a volali:

— Apo môj, nejdite… Apo!

S Poničanom v ten istý čas vybehol tiež stolár s tovarišom. Kotlíčka ležala nehybne na dvore. Pri nej stál muž a dvíhal palicu, chcel ju zase udrieť, keď ho chytili a palicu mu vytrhli z ruky.

— Čo ma nenecháte, — kričal zúrivec, — nech ju zabijem ako psa.

Odvliekli ho do komory a tam ho zavreli. Potom pribehli ku Kotlíčke. Okolo nej sa zhŕkli deti. Kým počuli otcov krik, učupili sa do kúta a tam sa triasli od strachu. Len teraz sa opovážili vyliezť, keď sa presvedčili, že im otec nemôže ublížiť. Obklopili mať a s nárekom zalamovali rukami nad ňou.

— Neplačte, detičky, — tíšila ich Poničanka. — Vaša mama nezomrela, len zamdlela, príde ona k sebe, prebudí sa. — Sklonila sa k nej, pohladila jej rukou čelo a cítila teplú vlhkosť. — Bodaj ho aj s oplanom, — zvolala, — veď jej prebil hlavu. — Doneste svetlo a mokrý uterák!

O pár minút pozdejšie bola z krvi poumývaná a položená na posteľ, ale ešte mali s ňou hodne roboty, kým ju prebrali k vedomiu.

Keď sa už všetko utíšilo, vrátil sa Poničan aj so ženou domov. Ľahli si, ale ešte zadlho nemohli oka zažmúriť, čo ich tak bola rozobrala táto vzrušujúca udalosť.

„Len preč odtiaľto, vzdialiť sa. Vytrhnúť deti z tohto pekla,“ ustavične sa mu plietlo v hlave. Zbridil sa mu tunajší život, chcel strhať putá a snoval plány o ceste do Ameriky a o tom, ako bude posielať rodine doláre a ako prídu k nemu a budú spokojní, šťastní.