ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už dávno odbili štyri hodiny popoludní, keď zaznel zo školskej siene v Rovesnom spev dietok. Hneď zatým sa vyrojil húf detí ani včely z úľa, aby veselo poskakujúc a džavotajúc rozpŕchli sa po celej dedine. Za ostatným žiakom vyšiel učiteľ na preddomie. Zastal pred uličnými dverami a pozeral či deti nerobia zhon. Tam stál, kým sa ulica nevyprázdnila, potom sa vrátil do svojho príbytku. Jeho bledá tvár i celé držanie tela zračilo ustatosť. Prešiel si niekoľko ráz dlaňou po tvári, akoby chcel z nej odohnať starosť, ktorá ho morila.

Ako vkročil do izby, zarazil ho detský krik. Mal ich troje doma, syn bol už na gymnáziu.

— Čo robíte taký štabarc? — skríkol na ne.

Deti zatíchli, len malá Darinka ešte fikala.

— Čo ti je?

— Mila ma bila.

— Apo môj, ja som ju nechcela, — a triasla sa od strachu.

Vtom začalo najmenšie v kolíske plakať.

— Kolíšeš ho hneď, — zvolal zlostne na Milu, asi osemročné dievča.

Dieťa neprestávalo plakať.

— Kde je mať? Utekaj po ňu, že by hneď prišla k dieťaťu.

Mila vyletela von ako bez duše a vydýchla si zhlboka, že sa jej prepieklo.

— Čo sa stalo? — spytuje sa mať. — Nikdy si nemôžem v pokoji zavŕšiť robotu. Len čo vyjdem von, aby som trocha pozrela po dvore a hodila hydine, už sa ponáhľa posol za mnou, akoby strecha horela nám nad hlavou. V ničom si neviete rady.

Bola asi tridsaťpäťročná, zdravá, príjemná osoba.

— Akože ťa nevolať, keď ti dieťa škrečí, veď sa má zájsť. Necháš ho samotné, a tieto detváky nie že by ho učičíkali, ale sa ešte pobijú a narobia taký krik, že malého Ďurka zobudili. Juj, tak by ich vycápal.

— Čo ich máš biť, len sa, prosím ťa, nehnevaj zakaždým.

— Ľahko tebe, ale ja sa mordujem deň po deň so stodvadsatimi deťmi, neviem ani, kde mi hlava stojí. Chcem si potom oddýchnuť aspoň doma, a tu hľa zase len krik a hryzovisko.

— Už sa len uspokoj, — chlácholí ho žena, — hľa, aké pekné počasie, choď sa trochu prejsť, vyvetrie ti rozčúlenie.

— Veď by som šiel, ale mám robotu, chcel by som písať. Vieš dobre, že musím si niečo zahľadať, aby sme sa mohli udržať. Za chlapca treba tiež poslať už polročné. Neviem, skadiaľ ich vyhrabem.

— Ale veď sa už len tak života neboj, peniaze boli a budú. Pán boh pomôže a teraz sa len prejdi trochu a vybi si starosti z hlavy, lebo sa bojím, že ti to večné zhrýzanie a žuhranie zaškodí, a potom čo bude? — hovorila, kým ho nevypravila.

Učiteľ si obliekol krátky, kožušinou podšitý kabát a kráčal voľným krokom von z dediny.

Bol krásny, suchý, zimný deň. Dosť chladno bolo, ale bolo úplné bezvetrie a tak necítil zimu. Nebo bolo ani sklo čisté, len čo sa dym z komínov dvíhal rovno hore v malých priezračných kotúčoch, aby sa potom stratil bez stopy. Slnce, nízko sklonené k západu, takmer vodorovne sypalo množstvo bieloskvúcich lúčov. Biele steny domkov skveli sa v nich. Nebo bolo bledozelenkavej farby, ktorá len na horizonte splývala s modrinou. Všade bolo plno jasu, takže v prvom okamihu zažmúril oči, súc oslnený jasom zapadajúceho slnka. Zastal, aby pozoroval tento krásny, prírodný zjav. Ohromná ohnivá guľa nížila sa pomaly a čím nižšie bola, tým väčšmi tratila lesk. Červenela, až keď sa zdala dotýkať nevysokej hory, ostala červená, akoby sa bola okúpala v čerstvej krvi. Pomaly sa tratila, až zanikla za horou. Západné nebo sčervenelo sťa odblesk ohromného požiaru, hore vysoko prechádzalo do pomarančovej farby, stade ale do zlatozelenkavej.

Učiteľ, obrátený tvárou k západu, stál uveličený pred toľkou krásou. Zvlášť ho upútali vyššie predmety. Černeli sa trochu premiešané s tmavomodrou farbou. Ich obrysy boli tak ostro načrtané v úzadí červeného neba, že aj tie najjemnejšie línie bolo zreteľne vidieť, čo sa najmä pri peknej, vysokej a štíhlej veži krásne vynímalo. Zvláštne sa vynímali konáriky stromovia, lebo aj tie najtenšie prútiky, ako čierne, rozlične pokrivené vlákna, zdali sa nasnované na ohnivočervenej ploche. V tom ohnivom mori hmiel belel sa malý, no jasný bod krásnej Venuše. Dolu nad riečiskom potoka rozprestierala sa dosť nízko vrstva riedkej hmly. V nej sa vrbina čím diaľ, tým viac začala belieť, lebo zamrznutá para v podobe malých hviezdičiek a ihličiek sadala na jej konáre, aby ich prikryla čistým, ľahučkým, ale studeným páperím.

Zdravý, studený vzduch a krása zimného súmraku upokojivo pôsobili na nervóznu učiteľovu povahu. Bol zvláštneho ustrojenia. Duch mu ustavične pracoval. Myšlienky sa mu rojili. Ustavične mal niečo. Čo čakalo na uskutočnenie. Nutkalo ho, aby pracoval a napísal to, čo mu dozrieva v mysli. Ale chorobná lieň a istý odpor i bázeň pri započatí nejakej práce ho morili. V takýto čas bol mrzutý, nikde si nenašiel miesto, pokoj. Chodil sem a ta, hovoril nevedomky a nesúvislé slová. Konečne sadol k písaciemu stolíku, vzal pero a písal. Výraz tvári mal vtedy vážny, zasmušilý. Ale len čo hodil niekoľko viet na papier, už odhodil pero, skočil od stolíka, vzal klobúk a vybehol von plný nespokojnosti. Vedel, že to, čo napísal, je ďaleké od dokonalosti, že vety sú nie dosť jasné a slovosled neprirodzený. Často nemohol nájsť opravdivý výraz, a to ho strašne morilo. Druhý raz zase, keď sa mu podarilo niečo napísať, čo sa mu páčilo, čo zodpovedalo jeho nálade, vtedy sa rozplýval nadšením, chcel to oznámiť všetkým. Ale keď niečo žene, ktorá, chuderka, bola obyčajne deťmi a domácou robotou opantaná, predčítal a ona mu aj rozumela, i pochválila, ale nevedela to vysloviť s takým citom, aký on očakával, namrzel sa a dohováral jej, že nemá zmysel pre jeho prácu a že mu nerozumie. Často sa, chuderka, aj pretvarovala, aby mu vyhovela, ale on, už vopred nedôverčivý, len jej pozrel do očí a tu ona akoby chytená v klamstve, zapýrila sa. Obyčajne takýto výjav končil sa výčitkami, často aj slzami.

A predsa nebol tyranom na svoju ženu. Miloval ju a jeho výbuchy sa podobali vzbĺknutiu slamy. Len za krátky čas trvali, potom nastala doba reakcie, keď videl, že ona to ťažko nesie. V tom okamihu oľutoval a snažil sa napraviť to dobrotou, povoľnosťou i na úkor domáceho rozpočtu; áno, aj odprosovaním. V takýchto krajnostiach sa pohyboval i s ľuďmi, s ktorými sa stýkal častejšie. Keď bol dobrej vôle, bol príjemný a duchaplný. Reč sa mu sypala plynne, najmä keď sa hovorilo o látke, o ktorej už predtým rozmýšľal. Pri veselom rozhovore medzi priateľmi vynikal rýchlymi, žartovnými zvratmi, premiešanými dobrosrdečnou iróniou. Obyčajne takúto poznámku predišiel veselý záblesk očí a jemný, trochu výsmešný úsmev, hrajúci mu okolo kútikov. Ktorí ho poznali, už vopred vedeli, že v tom okamihu vybúši z neho niečo.

Ale často svojím bezohľadným, niekedy až drsným vystúpením dostal sa do nepríjemného pomykova. V takýto čas potom celé noci nemohol spať, čo sa zhrýzal, výčitky si robil a sľuboval, že už takú hlúposť viac nevykoná, ale pozdejšie zase sa ocitol v starej koľaji. Pri takomto počínaní nie div, že bol často v ohni. Zaujímavé je, že sa všetkého bál, a predsa všade sa zúčastnil, kde išlo o národnú vec. Raz napísal článok, ktorý sa bál uverejniť pod svojím menom, ale omylom redakcie vyšiel vyparádený, a to na čele časopisu, a to s jeho vlastným menom. Ten časopis bol pre slovenského učiteľa nebezpečný. Celé týždne bol znepokojený, či nedostane disciplinárku. Už videl ženu, deti bez prístrešia a robil si výčitky, že ich svojou nerozvážnosťou pripravil o chlieb. Ale predsa hneď nato napísal ešte ostrejší článok a zase nemal pokoja, či ho náhodou nezhabú na pošte.

Ako učiteľ snažil sa verne plniť svoje povolanie, ale aj tu nebol spokojný sám so sebou. Cítil, že jeho práca nie je taká, aká by mala byť a že deti by mohli viac lásky a zblíženia požadovať. Ale to treba pripísať sčiastky neblahým pomerom a úmornému, ducha ubíjajúcemu vyučovaniu maďarčiny, z druhej strany ale tomu, že jeho duševná činnosť nebola sústredená na jeden predmet, ale sa delila na mnohé, rôzne strany.

Až chorobnú náruživosť mal v čítaní. Trávil celé večery pri knihe, často sa svietilo v jeho izbe až do polnoci. Viedla ho k tomu túha za vedením, ale bol to akoby liek na utíšenie jeho duševného nepokoja. Obyčajne čítaval aj preto, aby zabudol na starosti, vôbec na všetko, čo narušovalo jeho rovnováhu. V tomto prípade mohol sa porovnať s alkoholikom. Pri čítaní neprišlo mu do umu, či mu to bude na osoh, čo číta, ale viedol ho k tomu istý druh diletantizmu. Chcel o všetkom vedieť, čo sa mu zdalo pútavým. Tak napríklad dostanúc do ruky populárnu astronómiu s dosť dobrou mapou severného neba, za tri roky skúmal oblohu, aby poznal všetky známejšie súhvezdia. Šťastný sa vrátil okolo polnoci do izby, keď zočil slobodným okom v súhvezdí Andromedy hmlovinu a veľmi sa tešil, keď v novinách oznámenú, dosť drobnú vlasaticu našiel na označenom mieste pomocou dosť ostrého kukátka.

Neblahé politické maďarizačné pomery, ktoré teraz vyvolali zimničnú činnosť, dotkli sa aj nášho učiteľa. Beztak citlivý, zmietal sa medzi pesimizmom a optimizmom. Aby sa upokojil a sám sa presvedčil, hodil sa na čítanie dejín, letákov a politických spisov. Ustavične mu tanula otázka, či tento osudný nápor vydržíme, a či tie, pre našich nepriateľov šťastné náhody, budú trvanlivé.

Na dedine, kde žil, ba ani na jej širokom okolí, nebolo na dačo súcej knižnice. Ťažko si mohol zadovážiť knihy, za ktorými túžil. Kúpiť si ich v takom počte, v akom chcel, nemohol, a tak čítal, čo sa mu naďapilo. Len keď si niečo zarobil svojimi prácami, začal si objednávať knihy. Až smiešne bolo, ale aj žiaľne, keď dostal dobrý katalóg kníh, s akou zaujímavosťou sa v ňom prehŕňal. Podčiarkol diela, ktoré by chcel mať, ale keď zrátal sumu, čo by ho stáli, vtedy pomaly vytieral z nich jednu za druhou a rozmýšľal, ktoré by si mohol objednať. A keď sa už v ňom naprehŕňal, vzdychol si, odložil ho nabok, a obyčajne zostalo pri chuti. Podobal sa vtedy lačnému človekovi, ktorý stojí pred údenárskym výkladom, hltá očami rozličné kúsky, ale zato mu nadarmo slinky tečú, lebo nemá ani halier, aby si mohol niečo kúpiť.

Svetoví spisovatelia mali na jeho duševný svet veľký vplyv. Ešte ako gymnazista začal písať. Ale keď porovnával svoje malichernosti s hlbokou krásou diel veľkých spisovateľov, ani sa len neopovážil vziať pero do ruky, hoci niekedy prichádzal k povedomiu, že by bolo dobre niečo napísať. Ale keď bral pero do ruky a chcel hodiť myšlienku na papier, už bolo po chuti, nevedel sa takmer hnúť a chýbala mu aj vytrvalosť. Sprvu myslel, že spisovateľ, básnik sa už tak narodí a že mu všetko príde ako „deus ex machina“.^[13] Len pozdejšie, pri čítaní dejín literatúry a skúmaní výtečných diel videl, že okrem výnimky, len vytrvalým cvikom, štúdiom, dlhoročným pozorovaním života nadobudli si spisovatelia tú zručnosť, ktorá je potrebná na vytvorenie cenných diel.

Časom sa prelomil uňho ľad. Bol vždy medzi ľudom, a tak mal príležitosť vhĺbiť sa do jeho duševného sveta. Učil sa ho poznávať z dobrej i zo zlej stránky. A hľa, kým v kruhoch inteligencie našiel málo, čo by bolo nové, pútavé, čo by malo pravý ráz národného života, tu sa na každom kroku stretával so svojráznosťou ľudu. Počul i videl mnohé veselé i smutné prípady, ktoré sa diali v tomto, naoko jednotvárnom, ale umnému pozorovateľovi takom zaujímavom, menistom, pospolitom živote, a tak ho zaujali, že neodolal túžbe napísať krátku, ľudovú rozprávku. Podarilo sa. Napísal potom druhú, tretiu, až sa ocitol v prúde.

*

Pohrúžený v myšlienkach vracal sa domov, keď sa už zvečerilo. Nebo už bolo posiate hviezdami, Venuša zapadala, kým na východe svietil nádherný Jupiter. Pod krásnym súhvezdím Oriona jagal sa sťa veľký briliant utešený Sírius. V dedine ozval sa tiahly spev dievok, idúcich na priadky. Okná domov už svietili, a keď išiel popri nich, začul hovor ľudí, alebo plač dieťaťa. Mráz zosilnieval. Na fúzoch začal sa mu tvoriť srieň. Zrýchlil kroky. Už bol neďaleko domu, keď zazrel Milku bežať oproti nemu, zababušenú vo veľkom zimnom ručníku.

— Apo! — zavolala mu v ústrety, — poďte hneď domov.

— Čo sa stalo? — spytuje sa spokojne, lebo veselý hlas dievčatka nezvestoval niečo nepríjemné.

— Prišiel báči z mesta, vieš, ten, čo mi v lete doniesol tú peknú bábiku. — Medzi rečou chytila ho za ruku a viedla ho domov, veselo skackajúc mu pri boku a pritom neprestala štebotať: — Viete, apo môj, Darina mi už chcela vziať moju, ale ja som si nechcela dať, tá by mi ju dodriapala. Ja si ale nedám, keď je to moja.

Učiteľ sa rozveselil. Vedel, že hosť nie je nikto iný ako Samko Stracinský, mladý advokát zo susedného okresného mesta. Už ich rodičia žili v priateľstve, ba v kmotrovstve. Priateľský, takmer rodinný pomer preniesol sa z rodičov na nich. I ponáhľal sa rýchlym krokom vpred, aby sa s ním čím skôr privítal. Advokát už v pitvore počul jeho veselý, rezký hlas.

— Vitaj, Samo, — zvolal ešte vo dverách, — kde si sa tu vzal?

— Ba radšej mi ty povedz, kde sa túlaš, — odvetil rezko Stracinský a zložil z lona Darinku. — Už čakám dlho za tebou a nedajbože ťa vyčkať.

— Ešte ste sa dobre ani nevideli, a už si robíte výčitky, — zažartovala učiteľka. — Dobre, že si už prišiel, teraz vám budem môcť aj niečo pripraviť na večeru.

— Neráčte sa ustávať, musím sa ponáhľať.

— Z toho nebude nič, nepôjdeš dnes ani na krok.

— Ale…

— Už je to tak, — doložil učiteľ rázne, — teším sa, že ťa vidím, a máme si toho všakovak mnoho čo porozprávať. Len sa ty, ženička, pousiluj a niečo nám prihotov.

— Keď musím, čo mám robiť, už ti len kvôli urobím, ale včasráno musím ísť, mám súdne pojednávanie.

— To už, ako sa ti páči, ale dnes večer sa zabavíme, beztak ťa málokedy vídam. Prišiel si niekoho oblažiť? — spýtal sa ironicky.

— Také niečo, ale nie tu, lež v Záskalí, tam sme Jožka Dreissiga trocha poobracali. Ale nechajme advokátske záležitosti bokom, beztak mám hlavu nimi preplnenú. Žiada sa mi niekedy aj o niečom inom pozhovárať… Ako sa ti vodí?

— Sme zdraví, — pokrčil plecami, — len jedno ma trápi. Neistota do budúcnosti. Ani pochop nemáš, ako ma to sužuje. Nikdy nevieš, kedy ťa pozbavia chleba. Ach tá škola! — vzdychol si, — to je úmorná robota. Predtým bola mi radosťou. Ale odkedy povstal nový zákon o vyučovaní maďarčiny, neviem si rady. Ľud ma hreší, myslí, že to nemusím, deti nechcú maďarské knihy nosiť a rodičia im ich nechcú kupovať. Čas je na všetko prikrátky, nemožno ho podeliť, chcel by som predsa aj po slovensky učiť. Škôldozorcovi je všetko málo, všetko je zlé, s ničím nie je spokojný. Povláči ťa po novinách, ako najväčšieho zlosyna ťa biľaguje a ty musíš mlčky trpieť v povedomí, že sa o nikoho nemôžeš opierať. Hoci ma ľud platí, predsa nemá právo nad školou. Cirkevná vrchnosť? Vidíš, čo sa deje, tá ešte zostrí výrok. Či vieš, Samko, čo sú teraz slovenskí učitelia? Vydedenci, áno, vydedenci, s ktorými môže každý podľa ľubovôle nakladať beztoho, aby zato pred zákonom zodpovedal. A čo je najhroznejšie, že teraz musíme proti svojmu svedomiu a presvedčeniu robiť. Cítim, ako každý deň mrhám čas bez osohu a ubíjam duševný vývin detí. Čo to len bude? Kde to dovedieme!

— Nebojže sa, to nepotrvá zadlho a konečne keby aj na to prišlo, že by ťa pozbavili učiteľstva, nedáme ti zahynúť, postaráme sa o teba.

Učiteľ sa bôľne usmial.

— Či si čítal krásnu rozprávku od Lazareviča?^[14] Všetko to národ odplatí? Viem, že v prvom okamihu by národ niečo za nás urobil a pomohol by našim, chleba pozbaveným rodinám, ale život je dlhý a zápal len okamžitý. Už je to v ľudskej povahe, že radi zabúdame… A predsa, — doložil dôrazne, — nie almužnu, ale poctivú prácu a plácu by sme si žiadali. Viem, že by sme boli osožní národu aj naďalej.

— Paľko, Paľko! Ty zostaneš aj naďalej starým pesimistom. Netreba tmavšie pozerať na svet, ako čo je. Ani kašu takú horúcu nejedia, ako čo ju uvarili, tak to bude aj s apponyiovským zákonom.^[15] Posudzuješ temnejšie aj stav národa. Predsa len uznáš, že sme urobili značný pokrok napred.

— Uznám, ale čo sa nás učiteľov a školstva týka, je pravda, že nikdy sme neboli takí milí, ako sme mali byť. Boli sme vždy pastorčatá. Pred uvedením školského zákona do života sme očakávali, že sa stane div, že si národ, cirkvi zachránia stánky osvety, a tu čo? Veď vieš, málo sa za ne urobilo. Nediv sa, že sa stávame pesimistami. Žiť treba, starať sa o budúcnosť. Pozri, ja sa už starám o to, — a podal mu do ruky knižku.

— Čo je to? — spytuje sa Stracinský.

— Pozri.

— Anglická gramatika. Čo s ňou chceš? Len nechceš na staré kolená čítať Shakespeara v origináli?

— To nie, ale ak budem nútený ísť do Ameriky, aby som tam vyhľadal aj pre svoju rodinu chleba, tak mi je potrebná angličtina, aby som sa tam hneď ako-tak mohol dorozumieť.

— No, už si ty čudný, — zvolal Stracinský podráždene. — Kto to videl? Nestrojíš sa ísť hádam do uhoľnej bane alebo do fabriky?

— To neviem, ale som presvedčený, že človek od pera a k tomu ako predavač kníh by mal tam budúcnosť a dalo by sa aj ináč účinkovať, keby tak chodil z kolónie do kolónie. Verím, že by som sa vyživil, ba mohol by som poslať aj svojím milým.

— To sú chorobné plány. Čo sa máš báť, veď konečne vyžiješ aj z literárnych prác.

— Ha, ha, ha! — zasmial sa. — Už si mi len poradil.

— Prečo?

— Divím sa nad tvojou naivitou. Málo z nás sa z pera vyživili; aj tých málo len popri novinárstve, alebo keď im čas dovolil venúvali sa literatúre. A to je škoda. Veľká škoda! Naša literatúra by mohla byť oveľa objemnejšia, bohatšia, keby neboli neblahé egoistické a hmotárske pomery. Ani len Kukučína sme si nevedeli v našom kruhu udržať. Aj ten sa potĺka po šírom svete.

— Keď sme chudobný národ! A na všetko nestačí. Vieš, že sa chceme hmotne posilniť. Zakladáme peňažné ústavy, potom politický stav a politické pravoty hrúzu peňazí nám strovia.

— Všetko viem, ale mi predsa nejde do hlavy, ako môže byť poltreťamiliónový národ taký nevšímavý oproti svojej spisbe. Darmo je, literatúru považujem za životnú tepnu. Literatúra ohromne pôsobila na národy, hlavne na ich inteligenciu. Priprávala dobu, tvorila idey. Beaumarchais, Rousseau, Voltaire mali ohromný vplyv na nový útvar nielen Francúzska, ale aj na celú Európu. Anglický satirik Swift vzbudil taký ruch, že celé Írsko povstalo, a keď ho vláda chcela zatvoriť, len povedal: „Stačí, aby som len prstom pohol a ani jediný z vás živý neopustí Írsko.“ Ale aj mal satiru britkú, keď napísal ten skromný návrh, aby zobrali stodvadsaťtisíc chudobných detí a z nich pripravili šľachte i boháčom hostinu, lebo keď už požrali rodičov, majú tiež úplný nárok, aby zjedli aj ich deti. Mal právo dať si napísať na pomník: „Iď, pútniku, a nasleduj, ak môžeš, rázneho obhajcu slobody.“ Či si môžeme predstaviť Nemecko bez jeho duševných velikánov Goetheho, Schillera a iných? Všetci poznáme vplyv ruskej literatúry a jej ohromný účinok na ruský národ, ale aj na nás a na celú Európu. A keď pozrieme na Kollára, jeho Slávy dcéra aké divy spôsobila v prebudení nášho národa, ba celého Slovanstva?

Len si pomysli na naše mladé študentské letá, keď si rečnil Chalupkovo „Mor ho!“. Aká vôľa, odhodlanosť prúdila v tebe? Literatúra zasluhuje lásku a starostlivé pestovanie.

Čo myslíš, ako by sme teraz potrebovali diela súčasnej doby, ktoré by verne znázornili náš stav, naše útrapy, krivdy i naše slabosti a hriechy, ale tiež aj toho ducha, ktorý z chabcov — odhodlaných, z nevedomých, zanedbaných — martýrov tvorí. Vieš, že je to slávna doba! — zvolal oduševnene. — Áno, už sme prešli umŕtvujúci spánok. Všetko ožíva, je dobré, veselé a k tomu hotové i do cirkusu pred šelmy. Hodno je žiť! A verím, že aj táto doba vytvorí svojich veľkých spisovateľov a že slovenský génius sa zase skloní a poľúbi svojich vyvolencov, ktorí zase vytvoria cenné diela, objímajúce celý národ a celým národom hýbajúce. Čakám, vyzerám ten nový záblesk. Ešte nie je tu, ale uvidíš, že mám pravdu. Nemožno, že by neprišiel, lebo všetko je pripravené. Látky dosť, ój, dosť! Len načrieť! Typov? A akých! Celá neprehľadná galéria!

— Ty si zvláštny človek, raz zúfaš, v druhom okamihu sa zase rozplývaš v skvelom líčení obrazu budúcnosti.

Učiteľ stál pred ním ešte rozochvený. Na slová Stracinského sa zasmušil:

— Máš pravdu, keď ma posudzuješ ako do krajností upadajúceho človeka. Ale nezabúdaj, že som zodpovedný za tieto drobizgy a povinný som ich vychovať. To ti vysvetlí všetko. Viažu ma povinnosti k rodine. Keby to nie, čože by bolo! Neprichádza mi do umu zúfať si nad budúcnosťou nášho národa. Vydobyje si skôr-neskôr svoje práva a bude sa vyvíjať prirodzeným spôsobom, ale ja to už nedočkám.

— Keby si vedel, ako ti nesvedčí to ustavičné citlivuškárstvo, tak by si takým činom nikdy nehovoril.

— Pravdu máš, to sú konečne súkromné veci, do ktorých je iným nič. Sám na seba sa hnevám, že vykrámim svoje obavy i svoju biedu, hoci viem, že to nič nestojí, ba ešte ma vysmejú. Nechajme to tak. Nečuduj sa nám, dedinčanom, že sme už takí, ale si len pováž: živoríme v týchto hniezdach osihotení. Nemáš priateľa, ktorý by ti porozumel, s ktorým by si si zveril myšlienky, dojmy. A tak, kto sa naďabí, povedzme ako ty teraz, otvoríme hať, a potom sa rinú von nakopené dojmy ako lavína, a my ani nebadáme, či sa to páči alebo nie, len gniavime svoju obeť. Ha-ha-ha! — zasmial sa a podal Stracinskému ruku.

— Tak, teraz sa mi páčia, — odvetil Stracinský a stisol mu priateľsky pravicu.

Medzitým učiteľka bola už hotová s večerou. Prišla dnu. Tvár mala vyhriatu od ohňa v sporáku. Bola oblečená v jednoduchých, domácich šatách. Mala opásanú bielu zásterku s výšivkou a čipôčkami a k tomu upravený účes. Všetko to dovedna dodalo jej pôvabnosti. Pri prikrývaní pohybovala sa svižne a zručne. Všetko jej išlo hladko, bez hrmotu a k tomu sviežo, bez zrejmej únavy.

— Len som vám starosť a prácu rozmnožil, — prihovoril sa Stracinský učiteľke.

— Akú? Hádam trochu tej večere. Dajtimibože! To nech vás nemýli. Teším sa, že ste prišli, aspoň sa môj muž vyrazí a tiež sa teším večeru, budeme sa môcť pozhovárať.

S prikrývaním bola už hotová. Zvrtla sa a už niesla z kuchyne jedlo na stôl.

Po kratučkej chvíli sedeli už za stolom. Jednoduchá, ale chutná večera rozveselila všetkých.

— Mama, — šepce malá Darinka a túli sa k nej, — prosím aj ja. — Tanierik si pritom potíska napred a túžobne pozerá na lekvárové palacinky.

— Počkajže, — tíši ju matka, — kým si báči vezme.

— Poď sem, Darinka, — zavolá ju Stracinský. — Ja ti dám. — Vzal jej z ruky tanier a položil naň jednu palacinku. — Bude ti dosť? — spytuje sa usmievavo.

Malá pozrela na matku a otca. Otec prísne hľadel na ňu.

— Ďakujem, dosť mi je, — povedala tíško a chcela ísť na miesto.

— Dajže pokoj, — riekol učiteľovi, keď videl jeho káravý pohľad a položil dieťaťu ešte jednu na tanier.

— Deti treba učiť poriadku, a to od malička.

— Viem, ale prečo by som jej neurobil radosť a zo skúsenosti viem, že taký mladý žalúdok stroví… A ty, Miluška, neprosíš? — spytuje sa staršej.

— Ďakujem, ja počkám, — povedala a pozrela na Darinku zvysoka. Ale Darinka si z toho málo robila, dala sa s chuťou do jedenia a nedbala na to, či sa jej kraj ústočiek olekvári a či nie.

Po večeri, keď pouspávala deti, prišla do mužovej izby, kde muž s advokátom pri poháriku a fajčení viedli živý rozhovor. Sadla na pohovku, a aby nezaháľala, plietla pančuchu. Ihlice sa jej až tak mihali v prstoch.

— A u Rovesných ako sa majú? — spytuje sa Stracinský.

— Tam sa už všetko zmenilo, — odvetí učiteľka, — ani by ste ich nepoznali.

— A prečo?

— Vy ešte neviete, že sa Vlado žení a Elenka vydáva?

— Ale, čo nepoviete! Vlado je ešte nie skončený, chcel som ho práve vziať do kancelárie za pomocníka.

— Už z toho nič nebude. Ako som počula, vymenovaný je za pomocného škôldozorcu. A povážte, už nie je Vlado, ale Aladár.

— No, to je paráda, — spraskol rukami. — Či ten človek bláznivé huby pojedol? Čo sa mu len stalo? Majetný je, mohol zvŕšiť a stať sa advokátom a tu v okolí mohol si otvoriť kanceláriu. Rozum sa mi zastavuje nad takým nezmyslom!

— A predsa je celkom jednoduchá vec, vieš: „Cherchez la femme“.^[16]

— Á, to je niečo pikantné, to som si mohol hneď pomyslieť.

— V lete prišiel domov s Viktorom Klenovským, — vysvetľoval učiteľ. — Klenovský sa zaľúbil do Eleny…

— Vlastne do jej vena, — skočil zlostne do reči advokát.

— Možno, potom Vlado šiel s ním do Rozumova a tam sa zaľúbil do Ilony Kopánych.

— Teraz mi je už jasné. Aj ja som počul niečo, že jej dvorí, ale žeby bolo medzi nimi natoľko prišlo, to som nemyslel.

— On je vznetlivej, slabej povahy, — vysvetľoval Poničan. — Zaľúbil sa, chytili ho na udicu. Ilona má už zvrchovaný čas, aby sa vydala, a tak vidiac v ňom partiu, našli mu miesto, mysliac si, že veď časom postúpi. A Viktor? To vieš, že sú Klenovskovci po uši zadĺžení, nuž vhod im príde zhabať Rovesných mozole.

— To je predsa hrozné, zase nám jedna majetná rodina zanikne. Je to snáď už naša kliatba, — vzdychol si Stracinský.

— Nie tak kliatba, ako naša slabosť a štréberstvo. Keď sa už vyškriabeme na zelenú ratolesť, potom už nevieme, čo máme robiť od pýchy. Iní sú nám len po kolená, v luxuse máme záľubu a za najväčšie vyznamenanie vidíme, keď sa môžeme otierať o vyšších pánov a zemanov.

— No, odpusť, sú aj výnimky.

— Pravdaže sú, ako by neboli, ale predsa, keď si pomyslím, koľko našich ľudí sme takýmto činom stratili, koľko slovenského majetku prepadlo, tak ma to zabolí.

— A starý Rovesný čože na to? Predsa on je náš.

— Nepáčilo sa mu. Narobil krik a plesk, chcel totiž, aby sa Elenka vydala za Janka Čvíkotu a o Vladovej ženbe nechcel ani počuť, ale potom sa pridal. Rovesný je dobrák a poctivec, ale je slaboch. Žena a deti robia s ním, Čo chcú. Všetkému je ona príčina, je nadutá a štréberka.

— Len aby neobanovala!

— Čože je z toho, keď už bude pozde.

— Ani by ste nepomysleli, — hovorí učiteľka, — ako sa to tam všetko zmenilo. Predtým všetko išlo po slovensky a teraz tam takmer slovíčka nepočuješ, len keď starý niečo prehovorí. Mladí s materou len po maďarsky. Slovenské knihy a časopisy už vyobcovali z domu.

— A či Rovesný môže hľadieť na to? A či tak ľahko odvykol od novín, ktoré mu už vyše dvadsať rokov chodili?

— Nuž, taký babrák. Nahovorili mu, že ako to bude, keď prídu k ním páni a keď uvidia uňho také nevlastenecké panslávske noviny. Vlado ho ale poprosil, aby ho nekompromitoval. Za ten čas mu húdli pod nosom, kým im neurobil po vôli a poslal noviny naspäť.

— Ach, poltrón jeden! Bol by som im ja dal noviny, palicou po nich! — zvolal Samko nahnevaný.

— Predtým rád som zašiel k nim, ale teraz všetko prešlo. Škoda toho domu, večná škoda!

— Už sme im primálo, — doložila učiteľka. — Každý týždeň zahrmí koč, ba aj dva razy. Klenovský veľmi často prichodí, obracia sa okolo verenice. Vlado zase odkedy je pri škôldozorcovi, málokedy sa ukáže doma, vždy sedí pri Ilone, je vraj úplne do nej zbláznený.

— Kedy bude svadba? — spytuje sa Stracinský, zapaľujúc si novú cigaretu.

— Neviem, ale sa mi zdá, že nebudú zadlho čakať, lebo na výbave plnou parou pracujú a Klenovský už zunoval čakať a Vlado tiež veľmi súri.

Nastala tichosť. Advokát hltal dym od rozdráždenosti. Učiteľ hľadel pred seba a rozčúlene klopal prstami na stole.

Učiteľka pozrela na muža. Vzdychla si, prišla k nemu. Pohladkala ho, akoby mu chcela rozohnať chmáry z tvári.

— Čo sa máme ustavične trápiť pre iných, — hovorila nežne. — Už je to tak v živote. Keby sme mohli spomôcť, ale takto? Zhrýzaš sa, zjedáš sa, všetko ťa páli a predsa nemôžeš všade dostačiť. Máš dosť starosti o svoju rodinu. Nám ži, svetu beztak ani pomôcť, ani vyhovieť nemôžeš.

— Máš pravdu, — odvetil, —- ale nemôžem za to, že sa ma takéto prípady bôľne dotknú.