ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará Čvíkotová nespala celú noc od starostí a od radostného rozčúlenia. Len čo sa počalo brieždiť, už bola na nohách. Popozerala po izbe, či je všetko v poriadku, potom sa rýchle obliekla, vyriadila, až sa všetko ligotalo od čistoty. Snehobiele, starostlivo vyžehlené záclony, novoobtiahnutá kanapa, starostlivo lakom natretý stôl a iné náradie mimovoľne vzbudili v človeku slávnostnú náladu.

Netrpezlivo pozrela na hodiny.

— Jaj, — zvolala, — zabehnem ešte raz do Hrnčiarov, či je už prihotovený na cestu; sedliak má vždy dosť času. Ozaj, či si dobre opravil voz. Škoda, práve teraz muselo sa krčmárovo remenné sedadlo pokaziť. Bolo by im na ňom lepšie sedieť. Neviem, čo si pomyslí nevesta, keď bude sedieť na slame. Ale už len poručeno bohu, ako je, tak musí byt — hútala si cestou.

U Hrnčiarov sa už vrtili. Na dvore stál voz, okolo neho obchodil starý a to aj so synom. Práve teraz stokli koleso na novonamastenú os.

— Sekerku si nezabudni vziať sebou, — hovorí starý, — zíde sa na ceste, ak stratíš lônik, alebo sa ti inšie pridá, hneď si môžeš odťať konár a opraviť čo načim.

— Ale otec, stanica nie je ďaleko a náš voz je mocný, ešte nový.

— Opatrnosti nezbýva, len ty urob, ako ti kážem. Lepšie sa postarať vopred, ako potom hanbu trieť. Či si dobre očistil a namastil štverne?

— Sú ako novučičko-nové.

— No, veď tak, nech krstný vidí, že vieme, čo načim, — povedal, keď videl štverne ozaj pekne vyleštené a zdobené červeným harasom na kantári.

— Dobré ráno, pán kmotor, — pozdraví sa Čvíkotová.

— Už sa hotujete? A či sa nezapozdíte?

— Nebojte sa, pani kmotra a pani rechtorka, — ozval sa slávnostne starý Hrnčiar, — viem ja, čo a ako načim (dôkazom toho bol aj dvojitý titul, lebo obyčajne ju volal len pani kmotra). Všetko bude načas. A čo len do Oružného? Ta sa na mojom záprahu aj dva razy obrátim.

— Viem, že máte kone ani lasice, ale viete, pán kmotor, naše hodiny môžu aj pozdiť. Nám na dedine je všetko jedno, či sa ponáhľajú a či pozdia, ale na železnici…

— Nenačim mne hodiny, ja viem aj po slnci. Ale keď ste už tak navalili, pani kmotra a pani rechtorka, tak, syn môj, len priahaj.

— A či ste dobré sedadlo urobili?

— Ó, jej, čo len to! Môžete veru byť na pokoji. Aj sám cisár môže na ňom sedieť, veď môj Jano také dva snopy ražnej slamy zviazal dovedna, že len tak môže byť.

— Tak je dobre. Len o to vás prosím, pán kmotor, aj teba, krstný, aby si ich niekde neprevrhol.

— Ale božechráň, krstná mama, to sa už nestane, cesta je ani dlaň a liace sú v mojich rukách.

— Tak už poručeno pánu bohu! Len dajte na všetko pozor, — zvolala už idúcky. — Zbohom, a len nech šťastlivo dôjdu.

— Už len nemajte starosť, pani kmotra a pani rechtorka.

Sotva prišla domov, už rozkladala oheň. Práve ho rozduchovala, keď prišla suseda Škulíčka a niesla niečo pod pazuchou.

— Čože robia, pani rechtorka?

— Ale, viete, Škulíčka moja, neviem už ani, kde mi hlava stojí, toľko mám roboty. Hľa, prídu mi teraz deti, tak im chcem prihotoviť všetko, aby som sa potom nemusela zháňať. Teraz, hľa, rozduchujem oheň.

— Uznám ja to všetko, ale vďaka buď bohu, len keď ste sa dožili. No, už ten pán boh majú len o každého starosť! A či si Janík hodnú vzal?

— Suseda moja, hotový anjel, — odvetila Čvíkotová, — veď ju uvidíte a je aj z rodu. Ale je zato chlebová, taká… a nehanbí sa s chudobným pozhovárať, nuž tak.

— Ach, ďakovať bohu… Veď si váš Janík to aj zaslúžil, aj on bol taký, každému vedel dať, čo komu načim. Ale som si hútala, pani rechtorka, že keď ich tie deti navštívia, viem, že budete mať trovu, tak reku donesiem vám jedného kohútika, — a vytiahla hodné kurča spod pazuchy.

— Prečo ste sa len ustávali, ale vám pekne ďakujem za dar. Predsa sa nájdu dobrí ľudia. Aj Hrnčiarka, kmotra, doniesla mi hodnú hrudu masla, a to žltučkého ani len zlato. Kováčka sa mi tiež zavďačila, doniesla mi spusták mlieka, druhá zase syra. Ďakujem pánu bohu, že mám takých dobrých ľudí.

— Vy ste nám tiež dobrá, nikdy nás neodbijete, keď prídeme k vám či na poradu, či o liek, alebo aby ste nám aj kávičky navarili, keď je niekto z nás chorý. Vy to tiež vďačne, prečo by sme teda aj my nie? A Janík je akoby naše dieťa. S mojím Miškom chodil do školy. Koľko ráz sa ihrali na našom humne. Miško ho už chcel potom mladým pánom volať, ale on, čo sa mu vraj robí, on to nechcel, aby bolo len po starom. Nuž tak, keď on nie je hrdý a sa k nám priznáva aj teraz, kdeže by sme my?

— Čo sa môjho Janka týka, — začala učiteľka uveličene, páčilo sa jej, že ho Škulíčka vychválila, — viete, ľahko mu pár nenájdete… Ale sa ťažko chyce to drevo, — a zase doň podúchala. — A chcem, aby mi dobre skyslo cesto. Koláče sú už hotové. Hľa, bola by zabudla, poďte, ukážem vám ich.

— A kdeže toho kohútika?

— Jaj, bola by som aj zabudla… Dajte ho len sem, položím ho pod riečicu. — Keď ho položila, šla aj so susedou do izby. Tam už stáli pri peci na lavičke koláče a to bielym obrúskom prikryté. Každý zodvihla, ukázala susede. Boli pekné, na červeno upečené, a keď na ne poklopala, hneď bolo vidieť, že sú dobre upečené.

Suseda chválila, aké sú podarené, ľahučké vraj ani páper.

Naostatok vzala jeden už načatý. Podala ho Škulíčke aj s nožom.

— Odkrojte si, — núkala ju.

— Ach, ďakujem pekne, veď nie som lačná.

— No, len si, neohrďte ma.

Odkrojila si skyvu, a to takú malú, ledva ju bolo vidieť.

— Čo ste si tak málo?

— Ďakujem, dosť mi je.

— Počkajte, teda tým vašim vnúčatám, — a už jej vtláčala do dlane hodný kaval koláča.

— Ach, božechráň, to už nie… a ešte toľko… — zdráhala sa.

— Len si vezmite, — núkala učiteľka a vložila jej ho do hrsti.

— Pekne ďakujem, ale ste sa nemuseli ustávať.

— Len so zdravím užite, a ďakujem aj ja, že ste na mňa nezabudli.

Škulíčka odišla.

Hneď za Škulíčkou prišla Mara Klokanová, žena v strednom veku.

— Doniesla som mäso z jatky.

— Dobre si sa poobracala, veď je do Chrasti dobré tri štvrte.

— Včera ste mi povedali, aby som sa ponáhľala, tak som sa za zory pohla… Ale aj dal, samá masť! — a vytiahla z košíka kusisko mäsa.

— Dobre je, len ho umy, potom, čo je na polievku, to postavíme a ostatné bude na pečienku.

Klokanová odišla s ním k studni. Bola ona Čvíkotovej v čase potreby práčkou i posluhou.

Nikdy sa jej tak pomaly nemíňal čas ako dnes. Každú chvíľu načúvala, či voz nezahrkoce. Vše vybehla na preddomie, aby pozrela na ulicu a zase išla ďalej po robote.

Práve brala vareškou masť do hrnčeka, keď zahrkotal voz na dvore.

Vybehla ani bez duše aj s hrnčekom na dvor.

Voz zastal a z neho začali sa dvíhať Janko a Boženka.

— Len či ste už tu, — volala matka naradostená. — Mara, Mara? — Kde si? — volala na Klokanku. — Vezmi hrnček, polož ho na oblok a ponáhľaj sa poskladať z voza batožinu.

Janko medzitým zoskočil z voza o objal matku. Len čo ho stačila bozkať, už sa vrátil k vozu, aby pomáhal Boženke pri zostupovaní z nemotorného voza.

— Počkaj, donesiem ti stoličku, na ňu stúpiš… — hovorila matka.

— Nechajte, mamička, — odvetila živo Boženka, — veď ja už zídem. — Oprela sa o mužovo plece a jednou nohou hľadala hlavu kolesa.

Janko nečakal, kým sa spustí, objal ju a spustil nežne dolu na zem.

— Tak, — zvolal veselo a viedol ju k matke. — Doviedol som vám, mamička, dcéru. Milujte ju tak, ako ste mňa.

Matke vytryskli slzy radosti. Objala nevestu, vybozkávala ju a aj požehnala.

Boženke sa tiež sperlili slzy pri tomto citnom vítaní.

Medzitým Mara tiež stihla prihovoriť sa k mladým a znaleckým pohľadom premerala mladú. „Neúrečná je, čo je pravda, to je pravda,“ myslela si, „len je trochu štíhla… ale veď ona časom naberie na seba.“

Z ulice sa díval na nich kŕdeľ žien. Zvedavosť ich prilákala. Akoby aj nie, keď sa rechtorov Janík oženil. Také čudné im to bolo. Poznali ho ako chlapca, behával s deťmi bosý a teraz akým pánom sa stal a akú paniu si doviedol!

— Nech sa vám páči dnu, tam sa zložíte a oddýchnete si, — volala ich matka, zvŕtala sa okolo nich a Boženke nasilu brala z ruky ručník a slnečník.

— Nechajte to, mamička, — bránila sa Boženka.

— Len mi daj, dcéra moja, — a pozrela na ňu láskyplne, — ja to už všetko opatrím.

Janko ale s mladým Hrnčiarom skladal kufor z voza.

— Tak, a teraz ho odnesieme do izby.

— Kdežeby si ty teraz! — zvolala matka. — Mara, Mara! Odnes, dievčička, s krstným do izby a zložte ho k obloku… Tak, dievčička, — prikývla spokojne, keď videla, ako svalnatá Mara ľahko nesie dnu kufor s Hrnčiarom.

— A teraz sa dobre majte, — odberá sa Hrnčiar.

— Ej, nieže tak nanáhle, musíš aj ty niečo užiť. Ponúkniže ho a aj sebe nalej, hľa tam je sklenica a poháre.

Janko nalial a podával mu.

— A vy? — spytuje sa Martin.

— Čo za vy? Hádam mi len nebudeš vykať, svojmu starému kamarátovi, to by bola len paráda! Či sa ešte pamätáš, keď sme konope drali na záhumní a potom sme si z nich plietli biče, tak sme pargali nimi, až sa tak hlásilo.

Martin sa pri rozpomienke na chlapčenské časy srdečne zasmial. Doteraz sa ostýchal pred ním a tiež aj pred mladou. „Nezabudol, nezhrdol.“

— Čože by som sa nepamätal, — odvetil, — akoby teraz bolo, tak mi je pred očami. A či vieš, keď sme išli ryby chytať a ty si spadol do vody a bol si ani syseľ mokrý. Musel si sa zobliecť a sušiť si šaty, aby doma nezbadali. Ja som domov zabehol po kabanicu, aby ti nebolo zima. Ha, ha, ha! Taký si bol smiešny.

— Vypi si ešte.

— Už nie, ďakujem, musím ísť, zbohom!

— Ej, nieže tak, krstný, a čože som ti dlžná?

— Nechajte, mamička, veď ja…

— Božechráň, to by bolo, aby som za to… — a chcel odísť.

— Tak počkaj, aspoň ti kúsok koláča, — a odkrojila kusisko.

— A príďte aj nás vidieť, — volal z voza, keď sa hýbal.

— Prídeme, akože, — zavolal Janko, vchádzajúc do izby. Tu už usádzala matka Boženku.

— Len si trochu oddýchni, ustali ste. Akože je starý pán? Či je ešte zdravý?

— Ešte sa drží, ďakovať bohu, pozdravuje vás a že by ste prišli čím skôr k nám.

— Prídem, a mladí sa ako majú?

— Ach, tí sú zdraví a šťastní. Majú chlapčeka, tak sa teraz s ním tešia. Aj oni vás pozdravujú.

— Chvalabohu, len či sa môžete pochváliť. Len aby im ho pán boh udržal nažive, lebo, dievka moja, maličké sú ani cintle, každý mrázik im zaškodí. Ja som tiež mala viac, a hľa, len jeden mi zostal. Ale ďakovať bohu, vynahradil mi za všetky… Len si oddýchni a zlož, pohovej si, celkom tak ako doma. U mňa je, pravda, všetko maličké, ale sa už musíš s tým uskromniť.

— Netrápteže sa tak o mňa, — prerušila ju Boženka, — ja sa už udomácnim. Ako máte tu všetko pekne zariadené a aké krásne kvety, — chválila, keď videla v oblokoch bujnú zeleň muškátov, pelargónií, mýrt a fuksií.

— Vždy som mala rada kvety a kde som pekný videla, hneď som si pýtala z neho štiepok. Len škoda, že práve teraz nekvitne táto fuksia. To ti je len krása. Kvety má zvonku tmavočervené, zdnuky ale má lístky biele, pofŕkané červenými bodkami a kvetov je toľko ani strapiek hrozna, no vieš, krása, — hovorila oduševnene.

— Prosím vás, mamička, zaopatrite nám niekde vody, chceme sa umyť, sme zaprášení od cesty.

— Ach, no, hľa! Skoro by som bola od samej radosti zabudla. Marka, Mara! — volala, keď vybehla von. — Dievčička, nože dones vody do lavóra, a polož na stoličku, — sama ale vybrala z truhly ani sneh biely uterák a prevesila ho cez stoličku. — Tak, — hovorila, — len sa upravte, ja za ten čas pripravím vám kávičku, lebo obed bude o niečo pozdejšie.

*

Janko, ako vidíme, vzal si za ženu Boženku.

Načo máme naširoko rozpisovať, ako ju pýtal, ako im žehnal starý pán Strelecký a pritom so žartom vyznal, že už o tom dávno vedel. Mladí Streleckovci sa tiež tešili z ich šťastia.

Vývin ich lásky i sobáša nebol búrlivý. Spoznali sa, súcítili jeden s druhým. Ich láska bola tichá, bez všetkých výstupov a vášní. On, zviazaný teraz novým, pevným zväzkom k ctihodnému domu, cítil k nemu tým väčšiu vďačnosť i oddanosť. Rozplýval sa, možno riecť, v šťastí a rástla v ňom dvojnásobná láska i povinnosť k nej i k tým drahým, dobrým ľuďom, ktorí mu nielen zabezpečili životnú postať, ale mali veľkú zásluhu na jeho duševnom vývine.

V tejto dobe ich manželského života navštívili matku.

*

Po krátkom oddychu a hojnom obede, (lebo Čvíkotová sa všemožne vynasnažila, aby deti čím lepšie počastovala, a aby aj tým neveste dokázala, že aj jej muž nie je z ledakej rodiny, ale hoci je chudobná, vie, čo sa patrí) sedeli vovedne a zhovárali sa o rozličných predmetoch. Najprv sa ona vypytovala na Streleckých. Boženka jej vďačne vyprávala o všetkom a vše pozrela na muža, ktorý pilne sledoval ich hovor a nezabudol prikývnuť hlavou, alebo prehodiť niekoľko viet, keď ho na to ona, ako hodnoverného svedka vyzvala.

— Teraz už nám vy povedzte niečo nového, — vyzval matku.

— U nás ide všetko len tak, po starom, žijeme do vôle božej. Pán boh mi toho roku požehnal. Keby si len videla, aký pekný a hojný bôb sa mi urodil. Najmä mám veľmi dobrý včasný druh. Uvarí sa skoro a je ako maslo. Tiež na zeleno je výborný. Musím ti dať z neho. Zemiaky sú ani päste, — a ukázala rukou, aké sú. — Všetko sa mi vydarilo, len tie fagany mi hodne škody narobili. Aj prasiatka sú obstojné. Starú som predala, dve som už zatvorila a dvoje si nechám dvorné. — A to ťa hádam ani nezaujíma, keď si z mesta, — hovorila zahanbene, že jej len také veci spomína.

— Práve to ma zaujíma, — tvrdí mladá. — Teraz už aj my budeme mať vlastnú domácnosť, — a pozrela s úsmevom na Janka. — Treba sa mi podučiť vo všetkom, doteraz som k tomu nemala príležitosť. Prosím vás, aby ste ma len niečo naučili.

— Veľmi vďačne, čo viem. Málo toho bude, lebo môj život bol skromný, — hovorila a len sa tak roztápala od radosti. V duchu nevedela sa dosť naďakovať pánu bohu, že jej požehnal takú nevestu. — Zajtra ponavštevujeme niekoľkých dobrých ľudí. Čo sa ťa nadozvedali Hrnčiarovci, aj Bodríkovci a Mýtňanovci. — Vždy sa spytovali, prečo sa už vraj neoženíš? Ja som ich vždy odbavila s tým, že aj na teba príde rad. A prišiel, ďakovať bohu! — Vzala nevestinu ruku a stískala ju nežne vo svojej tvrdej, vyrobenej hrsti. — Všakver sa vám nebude ťažiť? — Tŕpla, ak by jej to nebolo po vôli. Chcela sa s nevestou pohrdiť pred ľuďmi, aby aj oni videli jej deti.

— Božechráň, len nás zaveďte všade, kde myslíte.

Janko hľadel na tieto dve, jemu tak milé bytosti a usmieval sa, ako sa poznávajú, zbližujú, aký súlad vyvinuje sa v nich. „A to všetko kvôli mne,“ myslel si, i cítil sa taký šťastný.

— Napozajtre chceli by sme isť do Riečneho a tam by sme navštívili Poničana.

— Ach, syn môj, kde je Poničan! — zvolala matka.

— Kde je? Len neumrel? — zľakol sa Janko.

— Zomrieť, nezomrel, ale odišiel do Ameriky.

— Do Ameriky?

— A už je ten tam.

— A šiel aj s rodinou?

— Nie.

— A čo ho ta viedlo?

— Doma mu nedochodilo a nikde nemohol dostať stále zamestnanie. Dávno už na to myslel. Jeho žena, keď som to bola u nich, sa mi aj preto požalovala a sa chuderka vyplakala. Vždy len to opakoval, že v Amerike taký človek, ako je on, môže sa vyživiť aj so svojou rodinou.

Janka sa bôľne dotkol Poničanov odchod. Rád ho mal a k tomu ako mladý, ideálnejšie, krajšie si život predstavoval, pevne veril, že „národ“ mu pomôže, nedá mu padnúť. A tu hľa, sám ho tiež mal na duši.

Boženka vycítila, čo sa v ňom deje.

— Vieš čo, Poničanovho syna vezmeme do obchodu a vychováme z neho poriadneho človeka.

— Máš pravdu, ďakujem ti… Áno, tak spravíme, — hovoril a kameň, ktorý mu bol zaľahol na svedomie, spúšťal sa pomaly dolu, hneď sa ľahšie cítil.

— Veru sa jej len zaujmite, dosť má trápenia. Ja som len jednoduchá žena, ale čo je pravda, nemal to urobiť, ženu i deti nechať. Mal tu pretrpieť a v budúcnosti by sa mu hádam bolo niečo poskytlo.

— Poničan je silný človek, — pretrhol matkinu reč, — dobre ho poznám. Viem, ako sa sužoval po stratení úradu. Ťažko tam čakať, kde zo všetkých strán volá naňho núdza, a keď celá rodina očakáva od neho pomoc. Nedivím sa mu, ani mu nezazlievam; poznám jeho povahu.

— Ale ak tam zahynie, ešte do väčšej núdze sa dostane jeho rodina. Bez čeľadného otca ťažko sa udrží slabá žena aj s deťmi, — podotkla Boženka.

„Ozaj zvláštne,“ pomyslel si, „ako sa už rozumejú,“ myslel totiž na matku a ženu, „hľa, už sú na jednom stanovisku: U nich prevláda cit… A konečne nevedno, či nemajú aj pravdu.“

Zamĺkli všetci traja. Pozreli jeden na druhého. Zdalo sa, akoby ich na chvíľku chladný van drsného života vyrušil zo šťastia.

— Ale, deti moje, — prerušila Čvíkotová tichosť, — už je to len svätá pravda, že zlé sa samo tresce. Či viete, čo sa stalo v Rovesnom?

— Čo? — spýtali sa oba.

— Tak, vy neviete, že zomrela Rovesná?

— Čo nehovoríte? — zvolal prekvapene.

— A už tá, syn môj, mesiac hnije v zemi.

— Veď bola taká pevná, rezká…

— Tak je to na tom svete. Už dávno chradla, najmä odkedy sa jej muž dal do pitia a vieš, deti vždy len brali. Prišli takmer navnivoč. Vždy bola chorá. Tri dni pred jej smrťou prišli k nim exekvovať. Na tretí deň zomrela.

— Starý Rovesný je už na holom, len čo ho jeho rodina vydržiava. Zaťko mu vraj koná miesto v Rudnom za exekútora. A ten jeho hlavný syn má ešte len postlané. Žena nechce naňho ani pozrieť. Odkedy nemôže na ňu troviť, tak vraj zaobchodí s ním ako s nejakým paholkom; Klenovský takisto so svojou ženou. Vlado si to zaslúžil, lebo Poničana vysúdil. Ale Eleny mi je ľúto, bolo to dobré dievča, — a akoby bola zašla ďalej, ako čo chcela, znepokojene šibla na syna, aby videla, aký účinok pôsobí naňho táto zvesť. - Janko trochu mlčal, potom sklonil sa k Boženke a bozkal jej nežne ruku.

Ona láskyplne pozrela naňho a oprela si hlavu o jeho rameno.

— Dobre je, chvalabohu, — vzdychla si spokojne, keď ich videla šťastných.

Vtom bili hodiny.

— Veď sú to už štyri, — zvolala a vstala, — len sa zabavte, idem niečo prihotoviť.

— Čo sa ustávate, len teraz sme vstali od stola.

— Hneď je hotové, čože trochu kávičky, koláče sú hotové a zaváranie tiež.

— Odsúdení sme na ustavičné jedenie, — smiala sa Boženka, — ale keď už chcete, tak vám pomôžem.

— Božechráň, či tu treba pomoc? Káva je hotová, len práve kým mlieko zovrie. Len si ty zostaň pri mužovi, ešte by sa bez teba nudil, — a s tým už bola v pitvore.

— Boženka, — riekol po havránke Janko, — chceš sa trochu prejsť? Všetko ma bolí od ustavičného sedenia, vezmeme sebou aj mamu.

— Práve som aj ja mala to na mysli. Mamička, nech sa vám páči s nami.

— Len vy choďte, ja teraz nemôžem, zajtra, ale dnes mám ešte hodne práce.

Ako išli ulicou, hneď začali pozerať za nimi ľudia, z dvorov i z oblokov.

— Obzri si toho chlapa, čo ide proti nám. Zdá sa opitý, lebo nejde rovno, je to zvláštny človek. Všetko vie, a preto ho volajú prorokom.

— Čo nepovieš, ako to?

— Nuž takto: Keď sa ho niekto spýta, kedy bude pršať, on hneď nato vážne: keď bude pán boh chcieť.

Medzitým prišli k nemu.

— Dobrý deň, báťa Ratár, — pozdravil sa Janko. — Akože sa máte?

— Pánbohdaj aj vám, — ozval sa Ratár nedôverčivo a zadivene, keď počul, ako ho cudzí pán oslovil ako starého známeho a pozrel pritom zvedavo na Čvíkotu.

— A či ma nepoznáte?

— A veru, prosím pekne, nepamätám sa.

— No, to je pekne, tak nepoznáte rechtorovie Janka, veď som neraz prišiel k vám, aby ste mi sánky ukresali.

— A to si ty? No, hľa, pomýlil som sa. Nech odpustia, mladý pánko.

Janko sa usmial:

— No, len tak po starosvetsky.

— Ej, už to nie, pekne prosím, — a poškrabal sa pod klobúkom. — Ale nech mi odpustia, mladý pánko, vedia, trochu som si z toho trundžeku zavdal, nuž viete, bol som pri starosti. Švagor bude stavať dom, vozili sme mu drevo, nuž nás ponúkol… A, čo, má mocné, len čo som pár ráz prehltol, už to cítim… A toto je hádam vaša, — zastal.

— Pravdaže.

— No, čo vidíš… Akú si vypriadol, — zašomral. — No, nech bude šťastné…! Ale som sa podnapil.

— Pridá sa to, — odvetil Janko, a pohli sa napred.

Ratár ale tackal sa ďalej a hovoril si idúcky nahlas:

— No, či ho vidíš… rechtorovie… Kto by… sa to bol… nazdal. No či… vidíš.

Smiali sa idúcky, taký im bol smiešny.

Len čo prešli niekoľko krokov, tu ich zase zastavila tetka Slivková. Stála pred domom so slamienkou v ruke. Vedela už, kto sú, lebo sa už bolo rozšírilo po dedine.

— Kdeže, kde hrabkáte? — spytovala sa po pozdravení a pritom pozrela na nich, najmä na mladú znaleckým okom.

— Ideme sa trochu prejsť, chcem vidieť, či sa niečo nezmenilo od tých čias, čo som nebol doma. A vy čo robíte?

— A ver’ ja teraz, prepytujem vaše poctivé hlavičky, prasiatka čakám z poľa. Len predvčerom sme ich vyhnali po prvý raz pred pastiera, ešte by samé netrafili domov.

Len čo od nej odišli, už prišli dve ženy k Slivkuli a začali s ňou niečo veľmi vážne pretriasať a zavše zagánili za Čvíkotovcami.

Prichádzali ku krčme. Pred ňou stála krčmárova žena, Grünka.

— Už zase bude vypytovačka, — prehovoril Janko. — Ak ti dnes nepríde z očí, bude to pravý div a zázrak.

— Dobrý deň, pani Grünka, — pozdravil sa, keď prechádzal popri nej.

— Á, jó napot, jó napot, — zvolala a uklonila sa. — Igen szép, hogy tetszett jönni, — igazán, igen szép… Čvíkota úr,^[31] — ich pani matka už veľmi čakala… To sú talán kedves neje…? — a podávala Boženke svoju vlažnú zamastenú ruku. — Gratulálok, Jakab, — zavolala dnu. — Gyere csak ki… Pán Čvíkota sú tu. Tessék — a núkala ich, aby išli dnu.

Obom bolo odporné, lebo Grünka s bezočivou zvedavosťou pozerala na nich, akoby ich chcela odhadnúť.

— Nie je nám teraz možné, musíme ešte von; druhý raz, — odvetil Janko a ťahal Boženku so sebou.

— Mohli počkať aspoň, kým môj Jakab… ten dobre poznal pána otca, — volala za nimi.

Konečne boli za dedinou. Hneď pri nej rozprestieral sa skromný, malý cintorín.

— Poďme na otcov hrob.

— Poďme, — odvetila a už prešli cez rozheganú bránu do cmitera. Bol dosť pustý, len niekoľko zakrnelých stromov rástlo na ňom. Na poprepadúvaných a takmer so zemou zrovnaných hroboch bola už zoschnutá tráva. Len kde-tu čnel pomník vykresaný z pieskovca. Takmer naprostriedku stála čierna, drevená záhradka, k nej sa priblížili. V záhradke zazrela zimozeleňom porastený hrob. V štyroch uhloch záhradky boli posadené ružové kríčky. Teraz nekvitli. Na ich stopkách počali už bronieť šípky, znak jesene. Nad hrobom čnel jednoduchý, už trochu spráchnivený kríž. Zastali. Kopček kryl telo jeho otca.

Sňal klobúk a zamyslel sa. Preletel mu mysľou celý jeho život. Rozpomenul sa na otca, veď sa trochu pamätal naňho, aj na to sa pamätal, ako ho viedla matka za rakvou a potom ako duneli hrudky na veko, keď ho zahrabávali. Zrazu cítil ako sa ona chveje pri jeho boku. Plakala. „Aká je citná,“ myslel si. Aj ona teraz si spomenula na dva hroby, tam v diaľke, pod snežnými už hoľami, kde šumí svrčinový les a zurčí bystrý, zo skaly na skalu dolu letiaci, spenený, hôrny potok. Primkli sa jeden k druhému v povedomí, že sú jeden na druhého odkázaní a že majú byť jeden druhému podporou, potechou, vôbec všetkým.

— Poďme, — prehovoril tíško.

Pohli sa tichým krokom. Slnce sa znížilo a zlatistým jasom oblialo neďalekú horu.

— Aká krása, — zvolala, keď zazrela ožiarenú horu skvieť sa v tých najpestrejších farbách. Ožltnuté lístie na stromoch lesklo sa ani v pohádkovej zlatej hore, niekde sa skvelo ešte smaragdom a zase lístie osamelej hrušky sa červenalo, akoby bolo v krvi pomáčané. — Poďme ta, — zvolala.

— Poďme, — odvetil a rezkým krokom sa pohli k hore. Zadychčane sa zastavili na jej kraji, veď museli kráčať hore briežkom. Dýchali plnými pľúcami čisté povetrie. Na tvár im vystúpil rumenec. Pod nimi ležala dedinka, za ňou sa tiahla úzka dolinka. Nad ňou sa vlnili zavalisté pahorky. Po nich sa červenel úhor a kde-tu zelenala sa ozimina. Za pahorkami čneli nevysoké vrchy, porastené dubinou a bučinou. Za ne sa skláňalo slnce, aby dokončilo dennú púť. Z protivnej strany sa spúšťalo s kvikotom a kvílením stádo sviň a ponáhľalo sa do dediny. Za nimi batolil sa hodný kŕdeľ husí a gágajúc ponáhľal sa z paše domov.

Hluk netrval zadlho. Slnce už zapadlo, v dolinke začal sa rozprestierať súmrak. Ešte videli ožiarené vrcholce stromov, ale už aj tie blednú. Súmrak stúpal vyššie a vyššie.

Tak mu bolo dobre, voľne okolo srdca a toľko životnej sily cítil v sebe. „Áno,“ myslel si, „oddám sa práci, povolaniu dušou i telom, aby som sa stal hodným tomu domu, ktorý ma prijal, aby som ho zveľadil, upevnil. Chcem pracovať aj na širšom poli, na poli môjho ľudu.“ Tvár mu zvážnela a ústa sa mu zovreli.

— Čo ti je, že si zvážnel?

— Nič, duša drahá, som nevýslovné šťastný. Vieš čo? — zvolal veselo a oko sa mu zalesklo. — Budeme pracovať. V práci hľadať šťastie i povolanie. Vzdialime sa od tých darmošľapov, od tých trúdov, žijúcich len z mozoľov iných a ktorí hlivejú, váľajú sa v bahne hnusoty. Načo sú nám? Nestaneme sa ich povlekonosičmi. Kto by sa chcel priviazať k hnijúcej mŕtvole? Žime životom činným, osožným, jednoduchým. Chceš?

— Veď už tak žijeme.

— Áno, chvalabohu. Žijeme, — a zase cítil, ako mu rezko prúdi zdravá vriaca krv, ako mu búši srdce a mozog pracuje. — Eh, čo! — zavýskol. — Vieš čo, Božka? Budeme! — a pevným, rezkým hlasom hovoril ďalej: — A ukážeme, áno, ukážeme, že vieme i môžeme.

*

Na nízkej zvoničke, postavenej na kopci nad dedinou, ozval sa tenký, cvendžiaci hlas malého zvona. Rozlietol sa po kraji a zaletel až k hore, kde naši mladí stáli jeden pri druhom. Oznamoval im príchod večera, čas odpočinku.

— Poďme, drahá, — a chytil ju za ruku, — mama bude už nepokojná.

I pohli sa. Svah bol dosť strmý. Zrazu kmitlo mu hlavou: — Buďme ako deti, zbehnime dolu. — Boženka sa zasmiala a už leteli dolu rýchlym behom, až sa zastavili zadychčaní na ceste.

— Vidíš, ženička, tu na dedine nemôž ináč. Prídu ti do umu detské letá, ich hračky, vôbec všetko i zachce sa ti zrazu skúsiť, či ešte môžeš, či by si vedel… Tak sa dobre cíti človek vtedy, ako čo by sa stal zase deckom.

— A či nie sme ako deti? — spytuje sa Boženka.

Už bolo večer, keď sa navrátili domov.