ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Rozhrannom medzitým plynul život v ustavičnej práci. Obchod Streleckého rástol, mohutnel. Povedomé meštianstvo a ľud zo široka-ďaleka chodil k nemu, aby si nakúpil, čo mu je potrebné. A bolo to celkom prirodzené, lebo ľud v posledné roky prichádzal k národnému povedomiu, a to pomocou svojských novín, roduvernej inteligencie i meštianstva, ktorí ustavične stýkali sa s ľudom, poúčali ho a snažili sa ho dvíhať hmotne i mravne. Na čele týchto opravdivých ľudomilov stáli Slavinský, mladý Strelecký, dr. Suchý a iní mladí oduševnení a účinliví ľudia. I stalo sa, čo vystať nemohlo: keď ľud poznal v Streleckom svojho človeka, ktorý sa ho neštítil, ale keď mu čas dovolil, poúčal ho a zastával, najmä pred úžerou, priľnul k nemu, najmä keď videl, že má dobrý a solídny, k tomu pomerne lacný tovar, lebo Streleckého heslo bolo s menším osohom, ale s väčším obratom pracovať.

Strelecký bol už oddávna na čistom o príčine úpadku ľudu. Vedel dobre, že väzí hlavne v pijatike a v úžere. Krčmár po dedinách navidomoči bohatol, kým ľud v tej istej miere chudobnel a stával sa mu takmer otrokom. Keď sedliak potreboval peniaze, šiel ku Kohnovi alebo Rosenzweigovi. Požičali mu vďačne na dobrý úrok, ktorý siahal často až do dvadsať percent. Spomenutí boli okrem toho aj poverenci židovských peňažných ústavov. Oni vystavovali dlžníkom zmenky a ich odosielali, to sa rozumie, že nie zadarmo, ale za dobrú odmenu. Takýmto činom, ale ešte aj mnohými inými prostriedkami, bol ľud vyciciavaný. Nemohol sa vymaniť z dlhu, čo ako hrdlačil, ale vždy hlbšie upadal do skazy.

Streleckého bolelo takéto olupovanie ľudu, i umienil si založiť ľudovú sporiteľňu v Rozhrannom. Stálo ho to mnoho namáhania, kým bola založená, lebo boli mnohí takí, ktorí sa báli vložiť svoje peniaze do účastín, a to preto, lebo to za nemožné pokladali, aby mohol mladý, slabý slovenský ústav vydržať konkurenciu s dvoma veľkými cudzími bankami. Ale sa konečne predsa zozbierali potrebné účastiny, takže sporiteľňa mohla byť otvorená pod správcovstvom mladého Streleckého.

Hneď po vzniku Ľudovej sporiteľne udreli neprajníci na ňu. Vlastenecké kruhy rozpisovali sa po novinách a poplach robili o šíriacom sa panslavizme. Nový ústav je vraj založený preto, aby slúžil národnostným pletichám a rozširoval zášť medzi obyvateľstvom doteraz v pokoji a svornosti žijúcom. Ešte aj vrchnosti upozornili a žiadali, aby zakročili proti nemu a ho znemožnili.

Ale keď videli, že si nová sporiteľňa z toho nič nerobí, ale si počína solídne, naoko zamĺkli. Lež teraz začal tichý, ale podkopný boj proti nej. Začali vydávať o nej lživé informácie veľkým bankám, aby jej znemožnili, alebo aspoň obmedzili úver. Medzi obecenstvo púšťali zlomyseľné chýry o nedostatočnom vedení, o nesvedomitom hospodárení, len aby jej dôveru otriasli.

Za krátky čas všetky ťažkosti prekonal Strelecký i so svojimi oduševnenými priateľmi, takže sa ústav stal nielen životaschopným, ale dokázal aj oprávnené výhľady na skvelú budúcnosť.

Strelecký bol telom i dušou obchodníkom a ako taký pozoroval so zármutkom, že bohatstvo lesov, ktoré sa rozprestierali kolo Rozhranného, a taktiež aj výrobky ľudu, vykorisťujú cudzie, ľudu nepriateľské živly. Od dlhšieho času rozmýšľal o podniku, osnovanom pomocou slovenského kapitálu, aby takto nesmierne prírodné bohatstvá donášali aj slovenskej pospolitosti istý osoh a nielen cudzincom. I pracoval, povzbudzoval za ten čas, kým neutvoril účastinársku spoločnosť, ktorá mala založiť továreň na dorábanie dreveného tovaru.

Ťažkosti boli veľké. Na to, aby slovenská účastinárska spoločnosť mohla dostať povolenie na továreň, nemohlo sa ani pomyslieť. Hľadal teda takého vplyvného člena, ktorý by tieto ťažkosti prekonal. Prišiel mu na um Kraslický.

Kraslický bol ešte mladý, rezký, vzdelaný zeman. Jeho otec bol veľký gazda. Nahonobil značný majetok. Nastaval veľké hospodárske stavy a opravil starý masívny kaštieľ s ohromnou dvojitou strechou uprostred veľkej, ale nepestovanej záhrady. Starý chce, aby mu jediný syn zostal doma a gazdoval a aby sa oženil z majetnej, domorodej zemianskej rodiny. Ale matka, napáchnutá aristokratickými chúťkami a aj syn, ktorý túžil za vojenským stavom, prekrižovali otcove plány. Mladý Kraslický šiel k vojsku a stal sa hulánskym poručíkom. Mnoho trovil, lebo jeho druhovia boli zväčša magnáti, alebo synkovia zbohatlých rodičov. Prirodzene, aj on musel podľa nich kvákať. Otec sprvu platil hotovými, potom si vypožičal. Pri každej príležitosti písal synovi siahodlhý list plný hrozieb i prosieb, aby už raz vstúpil do seba, lebo od týchto čias mu už ani haliera nevyplatí. Syn trovil ďalej veselo, nedbal na otcove listy, lebo vedel, že telegram alebo expresný list v ktorom píše, že musí čestný dlh za taký a taký čas vyplatiť, lebo ináče sa musí zastreliť, neminie cieľ.

Ako nadporučík oženil sa dosť majetne. Žena pochádzala z aristokratickej rodiny. Zaľúbila sa doňho, ako do driečneho husárskeho poručíka.

Po smrti rodičov opustil vojsko a šiel gazdovať na svoje panstvo. O hospodárstve nemal ani pochop. Keď prvý raz vyšiel na pole, nevedel, ako sa orie. O sejbe a o iných hospodárskych prácach nemal poňatia, musel sa spoľahnúť na úradníkov a iných ľudí. To bola hlavná príčina, že mu hospodárstvo takmer nijaký osoh nedonášalo. Ale zato každú zimu cestúvali do cudzozemska, aby sa tam mohli zísť s rozličnými už známymi im aristokratickými rodinami. Kraslická rada spomínavala, ako sa priatelia s grófkou Trubeckou a že v Baden-Badene bývali v susedstve so slávnym ruským spisovateľom Turgenevom.

Takýmto spôsobom žitia Kraslický bol v ustavičných peňažných nesnádzach, najmä, keď už aj poslednú svrčinu predal. Požičiaval, aby na druhom mieste vyplatil, bral na úver po sklepoch, hlavne u Streleckých. Ináč bol podnikavý duch a všemožne sa chcel vydriapať z dlhov.

Kraslický často prišiel do Rozhranného a vtedy neraz aj sám vošiel do obchodu Streleckého. Tak sa zoznámil so Streleckým.

Po niekoľkých stretnutiach zbadal, že je Strelecký vzdelaný a pritom solídny obchodník, i započal s ním krátke, obchodu a hospodárstva sa týkajúce rozhovory.

Kraslický sa dopočul, že Strelecký je veľký Slovák a bolo mu to nepochopiteľné. Jemu, veľkému pánovi, nemohlo sa vmestiť do hlavy, ako môže inteligentný a k tomu zámožný človek byť Slovákom. On videl v Slovákovi len ten zúbožený, telesne i duševne zanedbaný, alkoholom otrávený ľud, ktorý jemu sluhúval stodvadsať dní, aby si odrobil želiarstvo a mu robotoval za pár šestákov a za sklenku špiritusu, či v lete, či v zime a živil sa len kapustou a zemiakmi. Kraslický pozeral na slovenský ľud, hoci aj pochádzal z neho, ako pozerá zbohatlý Jávan na domorodé, všetkých práv zbavené a do pralesov zahnané plemeno.

Raz medzi hovorom Strelecký nadškrtol mu plán továrne a ukázal na približný prajný výsledok. Kraslický so záujmom počúval a prezeral Streleckého výpočet. Zapáčila sa mu myšlienka. I pristúpil k podniku s istým počtom upísaných účastín a vybehal i sprostredkoval povolenie fabriky.

Priatelia Streleckého, hlavne ale Slavinský, dohovárali mu, ako môže vraj prijať Kraslického do závodu a tak sa spojiť s najväčším nepriateľom ľudu a vôbec Slovákov.

— A mám dovoliť, aby podnik potom prešiel aj s dôchodkom do nepriateľských rúk a aby cudzincov obohacoval? Choďte s vaším citlivuškárstvom. Vieme vzdychať, vieme sa aj nadchnúť, že tie hory, tá pôda je naša írečitá dedovizeň. Áno, bola! Ale teraz ju čert berie. Všetko cudzinec odoberá. Ktože oholil naše krásne lesy, ktoré sa pomaly na pustý kras pretvárajú? My sedíme a chodíme po tých vrchoch. Obdivujeme ich krásy, velebu i ospevujeme ich, ale zato ani jeden z nás sa nevhĺbi do jadra. Nikoho nezaujíma vedieť, aké poklady tie vrchy vnútri obsahujú. Hej, keby sme to boli vedeli a pričinili sa vykoristiť ich, mohli by sme byť inakší. Hľaď, ako na všetky strany cudzí element púšťa korene. Tu kamenné uhlie, tam cement, inde zase železo, magnezit a iné nové a nové rudy nachodia, na ktoré sme predtým ako na neužitočné kamenie hľadeli. A ľud, ktorý mal byť vlastníkom toho všetkého bohatstva, zostáva na svojom žobrákom a tým aj otrokom, zatiaľ čo cudzie spoločnosti ťažia a odvážajú preč naše poklady, pre ktoré bolo sa len treba zohnúť. A ešte, čo je najbôľnejšie, spoločnosti cudzí živel donášajú medzi nás a tu ich osádzajú, aby aj tým roztrhali telo národa.

— Keď sme chudobní, — prehovoril Slavinský.

— Ech, chudobní, pravdaže sme chudobní, keď sme si svojich synkov vychovali len za pánov. U nás bol len ten za niečo uznaný, kto mal za sebou vysoké školy a diplomy. Len to bolo módne zamestnanie. U nás tiež vo všeobecnosti nevoňala „práca rúk“, ale len „práca duševná“, — posledné vyslovil trochu posmešne. — Akoby aj pri telesnej práci nepracoval aj duch. Oj, to zemianstvo naše nám veľkú škodu narobilo. Ale snáď najväčšou škodou bolo nám to, že sme mu boli príliš zadlho povlekonosiči, ba aj napodobnitelia. Či sme mohli zbohatnúť, keď sme odsotili prirodzené pramene bohatstva, totiž obchod a priemysel? Ako sme mohli tvoriť spoločnosti? Nazdáte sa, že keď sa my s Kraslickým spojíme, že niečo škodlivé urobíme a Kraslického ešte väčšmi na koňa posadíme? Ani najmenej! Kraslický, ako aj ostatní, zmiznú, zahynú neúprosne, lebo im chýba tvorivá životná sila a chuť do práce. On žije z hotového a pretože nevie podľa príjmov žiť, ale vždy viac stroví, ako môže, tak ti môžem takmer presne vypočítať, kedy nastane u neho pád.

Nebojte sa, podnik je náš, aj ním bude, čo aj pod cudzou viechou a boh dá, že nebudeme potrebovať cudzie čačky, ale sa budeme môcť pod svojou slovenskou firmou ukázať svetu. Konečne, náš kapitál nesmie zostať v pasivite, musí sa zúčastniť podnikov a to našich, aby sa veľadil, mohutnel a aby nám doniesol nielen blahobyt, ale s ním aj vážnosť a hodnotu.

Streleckého tiež mrzelo, že ľudové domáce výrobky dostali sa do rúk nesvedomitých priekupcov a ich od ľudu za malichernú cenu odkupujú, aby potom na nich mohli hodne zarobiť. I umienil si založiť spolok domáceho priemyslu, aby takýmto činom zachránil domáci priemysel od vykorisťujúcich pijavíc a dorábateľom poskytol zaslúžený zisk. Pri týchto podnikoch nestál samotný, ale mu boli aj iní nápomocní, hlavne Slavinský a okolité mladé, zápalisté kňazstvo a učiteľstvo.

Nakopilo sa mu pri takejto rozmanitej činnosti toľko práce, že by ju nebol mohol zvŕšiť, keby nebol mal spoľahlivého a rozvažitého človeka pri ruke a tým sa stal Janko Čvíkota.

Janko sa za štyri roky veľmi zmenil. Vyvinul sa na silného, zdravím kypiaceho muža. Tvár mu zvážnela, pohľad vyrážal mu ráznosť a svedčil o tom, že vie byť pánom nad svojimi činmi.

Strelecký už dávno ocenil Janka a preto ho pomaly uviedol do vedenia obchodu, okrem toho zdôveril sa mu aj s plánmi do budúcnosti. Často rozprúdil sa medzi nimi zaujímavý rozhovor a neraz sa stalo, že Čvíkotove úvahy a náhľady boli prijaté. V posledné časy, keď Streleckého pripútali k sebe nové podniky, poveril Janka vedením obchodu a ponechal si len vrchný dozor.

Bol pekný májový deň. Janko pri otvorenom obloku pracoval v komptoári. Čerstvé voňavé povetrie valilo sa oknom dnu, a on okriaty sviežim vzduchom, veselo sa prehŕňal v obchodných knihách a sotva počuteľne húdol si popod nos nejaký nápev, keď tu Miloš Stružný vhupol dnu. Príchod Stružného značil niečo súrne, lebo od tých čias, ako si otvoril samostatný obchod, zriedka ho bolo vídať u Streleckých.

— Servus, — zvolal zadychčaný a hodil sa na pohovku. — Kde je principál?

— Neviem, kde odišiel, zaiste má prácu v sporiteľni, — odpovedal mu s úsmevom Janko.

— Pribehol som len tak, chcel som ťa vidieť na okamih, — pokračoval Miloš. — Si unavený? Zabehol som aj k záhradníkovi. Kytky, tvoja a moja, budú veľmi pekné. Jedna pre mladuchu, samé biele kamélie a konvalinky, Boženkina zase samý ružový puk… no krásne! Len keby zajtra nepršalo a už raz aby bolo po všetkom, lebo vieš, toto je taká bláznivá doba, človek nemá nikde miesta a myseľ sa mu tára inde a robota nejde tak, ako by mala. Zbohom, tak ako sme sa dohodli, musím ešte k Ruženke, predsa musíme sa ustáliť, čo sa týka sobášu, — toto hovoril už vo dverách.

„Aký je smiešny,“ myslel si Janko a pritom sa usmial. „Istotne je po uši buchnutý, keď je taký ako na tŕní. Aj ja sa musím vytiahnuť, ako sa patrí.“ Ani nezbadal, keď prišiel listonoš a podával mu hodnú poštu. Siahol po nej. Obchodné listy bežne prezrel, potom sa zastavil na malej bielej obálke. Bola od matky. Otvoril a začal čítať:

Drahý syn môj!

Už z môjho predošlého listu, áno aj z novín vieš, čo sa stalo s neborákmi Poničanovcami. Pozbavení sú chleba, lebo, vieš, vyhodili ho z učiteľstva. To je len predsa hrozné, že sa tí, čo to spravili, boha neboja! Veľmi som ich ľutovala, aj som potom išla do Rovesného, reku nech ich navštívim, a aby som len tak naprázdno nešla, nuž vzala som sebou pár kačíc. Predsa treba sa im niečím zavďačiť, veď Ťa Poničan veľmi chcel a Ti aj mnoho dobrého urobil. Mne tiež, ako vdove, vo všetkom pomáhal a vykonal čo sa dalo.

Chúďatá, veru je tam smutno. Ona pravda neplakala, lebo vieš, oddala sa už do vôle božej, a k tomu spomenula, že on to ešte ťažšie nesie a tak ho ona musí prehovárať. Zo školy sa museli ihneď vypratať, lebo im pohrozili žandármi. Tak sa utiahol do Kožuchov. Oni sú im kmotrovci. Ty ich zaiste dobre poznáš, sú poriadni ľudia, najmä ona, tá sa ich niečo naželie. Ani pochop nemáš, akú preháňačku má tamojší svet. Poslali ta vojsko, lebo sa báli, že sa svet vzbúri, keď Poničana pozbavili učiteľstva. Ľudí trápia, vyšetrujú pre toho nešťastného Vlada, čo ho boli postrašili, keď bežal do obecného domu. Poniektorých aj pozatvárali a všemožným spôsobom chcú vedieť, či ich Poničan nepodhuckal. Ešte im nie je dosť, tí už nemajú svedomie! Poničan nikde nejde, aby ľudí ušetril, ale zato národ nezabúda naňho. Ani nevie, kedy a ako, len keď dostane tu hus, tu prasa, zase strovu, múku — a vieš, všetko, čo ľudia zvyknú mávať. Chudáci, chcú mu všemožne dokázať, že ho radi majú.

Poničanka mi s radosťou rozprávala, ako sa pekne k nim zachoval Stracinský, veď ho hádam poznáš. Nielenže ho bránil ale hneď prišiel k nemu a volal ho, aby išiel do mesta bývať, potrebuje vraj pisára do kancelárie a bude mu tiež aj deti učiť, kým sa mu niečo iné netrafí. A tak odídu do mesta. Nuž tak! Predsa sa vždy nájdu aj dobrí ľudia na svete, ale Stracinského musí pán boh požehnať, to je už človek!

Farár nechce teraz o Poničanovi ani slova počuť. Chcel by sa ho dokonca striasť. Nazdá sa, že ľudia budú zase takí, ako čo boli. Ale sa veľmi mýli, lebo je svet proti nemu a tiež aj proti Rovesnovcom veľmi napajedený. Tí už môžu sklep zatvoriť, nikto k nim nejde okrem notára a farára. Ako som počula, starý Rovesný bol veľmi nahnevaný na Vlada, keď to bol porobil, ale vieš sám, on doma nemá veľa moci, a tak si z neho mnoho nerobia.

Ale som ti už veľa napísala. Ako sa mi máš, syn môj drahý? Voláš ma k sebe, ale odpusť, dieťa moje drahé, ja by som Ti už v meste nemohla privyknúť, ja už len tu zostanem, kým vládzem robiť. Pozdrav odo mňa pánov Streleckých a že im odkazujem službu a tiež aj slečnu Boženku

pozdrav, tá sa mi veľmi zapáčila, keď som bola u Teba na návšteve. Je to ozaj milé a priateľské dievča a bez pýchy, zaslúži si, aby bola šťastná. Takú nevestu by som si žiadala, potom by som už bola spokojná a netrápila sa o Teba, lebo by som vedela, že budeš dobre opatrený.

Ale teraz už zbohom, mnoho ráz Ťa pozdravujem a bozkávam a žehnám.

Tvoja verná matka.

Janko srdečne ľutoval Poničana. Dozvedel sa o výčine vrchnosti už z novín, ale to už bol prebehol, keď ho zase roztrpčil matkin list. Zamyslel sa. Sadol k stolíku a začal písať Poničanovi. Odľahlo mu troška. „Treba ho podporiť,“ pomyslel si, „nesmieme ho nechať zahynúť.“ Vstal, prechádzal sa, rozmýšľal, ako by sa to dalo previesť. „Zavediem zbierku v jeho prospech.“ Usmial sa spokojne. „Keď odoberajú chlieb našim ľuďom, dokážme, že im nedáme zahynúť a že sa národ vie a môže postarať o nich, aby netrpeli núdzu.“ Zrazu bolo mu tesno, úzko v izbe. Vzal klobúk a vyšiel von, aby sa prešiel po sklepe.

Tam už našiel starého pána Streleckého. V poslednom čase veľmi zoslabol, zhrbil sa ešte väčšmi. Ale zaujatosť pre obchod ho ešte neopustila, aj teraz takmer každý deň prešiel cez sklep a stade obyčajne zabočil do komptoáru.

Janko prišiel k nemu a poklonil sa.

— Á, to ste vy, — spytuje sa ho. — Prišla už pošta?

— Áno, aj noviny sú tu.

— Čo nového v nich?

— Neviem, ešte som ich neotvoril,

— Máte veľa roboty?

— Náhodou nie.

— To je dobre, poďme do záhrady. Slniečko teraz hreje, prečítate mi niečo, — a kývnuc pozdrav ostatnému personálu, pustil sa drobným krokom. Janko chytil ho za rameno a viedol ho.

— Ej, starnem, starnem, — vzdychol si starký, — už som vám všetkým len na oštaru.

— Ale čoby, pán principál (starký sa tešil, keď ho takto volali, ešte aj teraz chcel ukázať pred personálom, že je on hlava, a bol uveličený, keď sa ho poradili v niečom), nie je to ešte tak zle v tak vysokom veku.

— Veď je tak, — podotkol, — ale ja som sa ani neponáhľal žiť za mladi, ako sa teraz žije. — Medzitým prišli do neveľkej, ale starostlivo pestovanej záhrady.

Pri jednej kvetnej hriadke zazrel Boženku. Bola zohnutá nad hriadkou. Mala bledomodré šaty a široký slamený klobúk na hlave. Nezbadala ich, len keď už boli dosť blízko.

— Poďte, poďte, aká to krása, — a ukázala na hodnú hriadku konvaliniek. Spomedzi bujných tmavozelených listov vykúkali drobné snehobiele zvončeky a vypúšťali ľúbeznú vôňu. V ruke mala niekoľko stebiel.

— Ovoňajte, starý apo, — a priložila mu k nosu konvalinky.

— Pťchi! — kýchol len tak zo žartu, — ale aká je naša Boženka vyhriata, červená, ako ružička.

— To čo som bola zohnutá.

Janko s úľubou hľadel na ňu.

— A mne nič? — spýtal sa jej, keď videl, že si konvalinky pripäla na blúzu.

— Ach, vy ste mladý, ľahko sa zohnete, — odvetila a šelmovský úsmev poihral jej okolo úst.

— Daj mu len niekoľko stebielok, ináče bude ešte na mňa žiarliť a druhý raz nepôjde so mnou, — žartoval starý pán a zasmial sa spokojne nad podareným vtipom.

Vybrala niekoľko stopiek a podala mu ich.

— Ste už teraz spokojný? — spýtala sa huncútsky.

— To sa rozumie, — zažartoval. Uklonil sa a ovoňajúc konvalinky, strkal si ich do kabátovej dierky, pritom pozrel na ňu s takým výrazom, že tvár sa jej zdala byť ešte zapálenejšia a aby zakryla rozpaky, obrátila sa k staríkovi, akoby mu chcela niečo povedať. Časom sa medzi týmito dvoma mladými ľuďmi vyvinul priateľský pomer a starý pán tiež medzi nimi cítil sa dobre, ako omladnutý, usmial sa, žartoval s nimi a pritom im často rozprával príbehy zo svojej mladosti.

— Slečna Boženka, poviem vám niečo, — začal Janko.

— Len pred chvíľkou bol mladý zať u mňa. A keby ste ho boli videli, aký bol zadychčaný, smiešny! Či každý mladý zať tak vyzerá?

— Prečo? — spýtala sa ho prekvapená neočakávanou otázkou.

— Nuž taký sa mi zdal byť: nikde nemá miesta, nevie ani poriadne myslieť, je roztržitý a výraz tvári mu je tiež taký inakší.

— To všetko robí láska, — odvetila zadumane a pozerala niekde do diaľky, potom sa obrátila k nemu a vážne pozrela naňho.

— Vy sa tomu čudujete? Zdá sa vám smiešny?

Udrela mu krv do tvári.

— Nemienil som, — odvetil, — Milošove city zľahčiť, alebo sa posmievať z neho, — a pozrel na ňu prosebne. Porozumel, že ona hlbšie, citnejšie to pochopuje.

— Nechže sa len vysmieva, — zvolal starý pán veselo, — nechaj ho len, Boženka, tak to zvyknú mladí páni, ale neviem, či by neboli radi, keby mohli tiež takú úlohu zahrať. Uvidíme, ako bude vyzerať pán Ján Čvíkota ako mladý zať… Ha, ha, ha.

Jankovi príjemné teplo valilo sa k srdcu. Pozrel na Boženku trochu rozpačite a aby zakryl nesnádze, zasmial sa, v čom mu Boženka vďačne pomáhala.

— Hľa, bol by aj zabudol, — zvážnel, — donášam vám pozdrav.

— Od koho?

— Matka mi písala, pozdravuje všetkých a najmä vás, slečna.

— Ďakujem, — odvetila potešená, — ako sa má vaša pani matka?

— Zdravá je. Ináč ma list veľmi zarmútil, píše o chudákovi Poničanovi.

— Čo sa s ním stalo? — spýtali sa obaja.

— To už viete, že je pozbavený úradu. Nateraz je ešte v Rovesnom, býva v privátnom dome. Takmer ho vyhodili z bytu, zabránené mu je ísť k ľuďom. Ľudí prenasledujú, áno, niekoľkých aj pozatvárali.

— To je predsa hrozné, čo sa robí, — zvolal rozhorčene Strelecký.

— Čo si teraz len počne? A tá jeho úbohá žena i deti! — vzdychla si Boženka a slzy jej zaihrali v očiach.

— Prvá pomoc sa už naskytla. Advokát Stracinský volá ho k sebe za pisára, kým sa mu niečo nenaskytne.

— To je pekne od neho, — zvolala, — ale predsa, to nie je pre Poničana, nie je to stále miesto.

— Predbežne aj to postačí, myslím, národ nedá zahynúť svojmu spisovateľovi, ešte hádam je to aj šťastie pre nás, veď sa teraz bude môcť oddať jedine literárnej činnosti, beztak ich tak málo máme.

— To je ťažká vec, — riekol Strelecký.

— Prečo?

— Preto, lebo vy ešte vždy myslíte priideálne a nerátate s holou skutočnosťou. Nie sme ešte tak ďaleko, aby slovenský spisovateľ mohol zo svojich diel vyžiť. Treba sa postarať, aby mal iné zamestnanie.

— O to sa musíme v každom prípade postarať. Je to predsa otázka cti a k tomu je to aj politický čin, keď ukážeme nášmu nepriateľovi, že nedáme zahynúť našim verným ľuďom. Bude to obodrenie aj pre iných, aby pre bázeň o svoju budúcnosť neodstúpili od národnej povinnosti. Tak ich je málo verných, účinlivých učiteľov, a ich rady povážlivo rednú a niet, kto by ich vypĺňal.

Starý s úsmevom pozeral na Janka. Páčilo sa mu, keď videl pri mladých ľuďoch zápal, potom ale doložil, viac aby ho domŕzal:

— Len nezhorte, počkajte len, aj na vás príde čas, keď na všetko navyknete a srdce sa vám otupí, zatvrdne a stanete sa takým, ako sú ostatní sebci, žijúci len pre samých seba. Oj, poznal som ja nejedného, ktorý tiež horoval za mladi. Plameň z neho len tak blčal, nazdal by sa človek, že Kriváň prenesie na Kráľovu hoľu — a kde je? Nejeden ešte žije, ale čuší, nedá hlas o sebe, ba viacerí pustili sa za prúdom.

— Nehovorteže tak prísne, starý apo, to by bolo veľmi smutne, keby každý stratil cit k blížnemu, — a potom dodala veselo: — Hľa, vy ste starý a predsa ste neskornateli, ale máte zmysel i cit pre dobré a šľachetné. Vyzeralo by to ozaj smutne, keby sme časom všetci podobní sa stali vyhoreným sopkám. Ale musím sa ponáhľať, treba sa mi chystať k zajtrajšiemu dňu. — I kývla obidvom prívetivo a vrátila sa do domu.

Janko sledoval ju pohľadom, kým sa mu nestratila. Zakaždým sa tešil, keď bol pri nej a zase keď odchádzala, cítil sa osamelým. Teraz myslel na zajtrajší deň, keď mu bude družička.

— Čo ste sa tak zamysleli? — spytuje sa starý pán a hľadí naňho dobrosrdečne a predsa trochu akoby výsmešne.

Začervenal sa pri pomyslení, že ho spozoroval. Pozrel nesmelo a predsa skúmavo do starcových očí. Nezbadal v nich nevôľu, práve naopak, usmieval sa priateľsky.

— Bohvie, niekedy sa človek aj zamyslí.

— To je povážlivé pri mladých, — hovoril tým istým priateľským, trochu pichľavým hlasom.

„Predsa zbadal,“ pomyslel si. — Dovolíte, aby som vám prečítal niečo? — Prešiel na inú látku.

Strelecký sadol na lavičku, pri ňom zaujal miesto Janko a začal čítať najnovšie správy.

*

Na druhý deň pred sobášom Stružného s Ruženkou viezol sa Janko s Boženkou na slávnostne vyleštenom koči. Záprah bol stuhami okrášlený. On v cylindri, v novo-novučičkom obleku, biele rukavičky na rukách a lakové poltopánky na nohách. Ona pri ňom v jasnom, len ako dych naružovenom úbore, v lone zložené rúčky držali krásnu, veľkú kytku, zo samých ružových pukov uvitú. Keď ju usádzal do koča, bol prekvapený jej novým zjavom. Zdala sa mu v tomto svadobnom úbore iná, vzdialenejšia, vyvýšenejšia, takže sa cítil byť k nej nepatrnejším. Aj ona, keď ho videla tak elegantne vyobliekaného, zadivila sa. Nebol to ten všedný, veselý Janko, ale vážny pán. Ešte aj tá tvár čerstvo oholená s jemným náterom púdru na brade, bola sviatočnejšia. A či sa len jej tak zdalo.

Obaja mladí ľudkovia sadli si takmer mlčky jeden k druhému, tiesnení v prvom okamihu nevšednou udalosťou. Ale tento pocit čoskoro pominul, najmä, keď sa kone pohli veselým klusom a keď pocítili kolísanie pier. Pozreli okolo seba a tu všade na ulici stáli ľudia a pozerali zvedavo na nich. I skrslo v nich povedomie vlastnej dôstojnosti, keď videli, ako sú obdivovaní. Úsmev prelietol im okolo úst a takmer odrazu pozreli na seba.

— Pozrite, slečna Boženka, ako vás obdivujú, — prihovoril sa Janko a obrátil sa trochu k nej, aby lepšie videl profil jej tvári.

Zažiarili jej oči a s úsmevom povedala:

— Sme dvaja, nevidíte tam slečny Orgovánové, ako sa dívajú?

Za nimi v druhom koči sedel mladý Strelecký aj s paňou ako starejší. Starý pán napriek všetkým prosbám Stružného ostal doma s tou výhovorkou, že starým je už najlepšie doma a nech sa len mladí zabavia.

*

Miloš s Ruženkou stáli pred oltárom. Janko s Boženkou stáli za nimi v rade s inými družbami a družičkami. Ona ľahko opierala sa o jeho rameno a dívala sa na mladý pár. Šedinami pokrytý kňaz dával im tichým hlasom naučenie. Videla mladú celkom v bielom, z hlavy sa jej vlnil nadol až k zemi v hojných záhyboch ako pavučina jemný závoj. Zelený myrtový vienok s bielymi púčkami klenul sa jej nad čelom. Spod neho bolo vidieť ružové líce. Červeň pod viečkami svedčila o prelievaní hojných sĺz, keď sa lúčila s matkou a otcom.

Kazateľove slová a tiež aj mladuchin zjav zvláštne sa jej dotkli. Nebola by vstave vysloviť ten dojem slovami, len cítila, ako sa jej zvláštna túha tisne do srdca. A zase znenáhla ovládal ňou žiaľ, tak sa jej chcelo plakať a len silou potlačila slzy. A vtedy chytil ju Janko za ruku, ktorá voľne spočívala na jeho ramene, pritiahol ju bližšie, až pocítila dotyk jeho pleca. Letkom pozdvihla navlhlé oči a videla, ako sa jeho oči s láskou dívajú na ňu a to tak výrečne, že jej zabúšilo srdce. Sklopila zrak, ale ruku, pevne zovretú, nevytiahla. Už viac nerozumela, čo hovorí kňaz novomanželom, len keď si mladí kľakli, aby si vernosť prisahali, bolo jej všetko jasné, blízke: s ním, drahým, tam stáť a vedela už, že celá jej bytosť patrí jemu a že sľub, keď aj nie ústa, ale duša mu odrieka. A sťa teplý, sotva počuteľný vánok dolietli jeho slová k nej: Milujem ťa. — I videla, že to isté dialo sa aj v jeho srdci. Mier zavládol v jej duši, potom pocítila nevýslovnú radosť, a zase pozdvihla oči k nemu a on jej porozumel i vedel, že patrí mu naveky.

— Drahá, — zašeptal.

Keď pozrela po svadobníkoch a divákoch, videla v prvej lavici sedieť švagrinú. Pozerala na nich a potuteľne sa usmievala. „Videla,“ pomyslela si. „Nech,“ bolo jej tak ľahostajné, čo si iní myslia. Tí ľudia všetci tam stali sa jej takí ďalekí a malicherní voči tomu, čo dialo sa v jej duši.

A hľa, videla, ako mladí odchádzajú od oltára. Pohli sa aj oni za nimi. Všetko to bolo ako v polosne. Až keď vyšli von z kostola a zrazu oblial ju slnečný jas a svieže povetrie, precitla. I pristúpila aj s ním k mladoženíchom, aby im blahoželala. Janko nemo stisol priateľovu pravicu a Boženka niečo zašeptala Ruženke i pohol sa sprievod do domu mladuchiných rodičov.

Cestou Janko prehovoril k Boženke len niekoľko slov. Boli trochu zmätení. Prišlo to tak rýchle, neočakávane. Roztržite sa usmiali jeden na druhého. Zamĺkli. „Ak sa hnevá nad mojou opovážlivosťou,“ prelietlo mu razom umom, i pocítil bôľ.

— Hneváte sa? — spýtal sa ticho a ostýchal sa jej pozrieť do očí.

— Prečo? — odvetila, vediac, čo sa v ňom deje. Ľúto jej bolo. Musí ho potešiť, poistiť i dodala si smelosti a zašeptala: — Netráp sa, drahý.

Svadba plynula zvyčajným živým a veselým prúdom. Žarty, čulé rozhovory, hudba, skvostná tabuľa, skvelé toalety, to všetko lahodilo sluchu, chuti i oku. Išlo všetko hladko a svojím poriadkom, ako to obyčajne býva. Počas hostiny nechýbali ani prípitky a zdravice na mladý pár, v ktorých vynikli najmä starší. Zrazu vstal Čvíkota a začal hovoriť:

— Zase máme o jednu obeť viacej. Pozbavili jedného z našich roduverných, zaslúžilých mužov chleba. Je vystrčený neúprosne aj s rodinou a to len preto, lebo cítil lásku k slovenskému ľudu. Vzdelával ho, poúčal ho, dvíhal ho a aj nám všetkým poskytli pôžitok jeho literárne práce.

Neprosím o almužnu, ale len o dôkaz lásky k nemu. Rozpomeňme sa naňho pri tejto slávnostnej príležitosti a… — tu pozrel po hosťoch i zarazil ho nevrlý pohľad bohatého fabrikanta zo susedného mesta, ktorý, sa potom nahol k svojej tučnej, v ťažkých hodvábnych šatách a rozličnými šperkami (stáli vraj desaťtisíc korún) vystrojenej panej. Janko zbadal, ako sa mu pohli pery, keď pošepol čosi žene. A on akoby uhádol, že jej vraví: „Zase žobranie.“ Potom siahol do vrecka a pomaly ťahal z neho tobolku a položil na tanier dvojkorunák.

Zarazilo ho, zahanbil sa, oľutoval svoj čin, zdalo sa mu, že svojho milovaného učiteľa potupil, keď ho spomenul, a predsa dobre mienil, a aj týmto činom chcel dokázať, že naňho nezabudol.

Povedal ešte niekoľko viet a potom si sadol.

Mladý Strelecký so záujmom pozoroval Janka i usmial sa na jeho rozpakoch.

— Dovoľte, Janko, aby som ja vo vašej výzve pokračoval. — Vzal tanier do ruky, obišiel sám stoly a zbieral menšie, väčšie peňažné dávky viac-menej z vďačnosti dané. Keď prišiel k fabrikantovi, zastal trochu, potom položil na tanier päťdesiatkorunovú bankovku a s úsmevom povedal: — Pán Tkáč, na taký humánny cieľ ani vy všakver nebudete odchodnejší.

— Ó, zaiste, — prikývol, kyslo sa usmievajúc a vzal dvojkoruník naspäť, zamenil ho päťdesiatimi korunami.

— Ďakujem vám srdečne, — povedal Strelecký, uklonil sa a šiel ďalej.

Janko sotva sa zdržal úsmevu, keď videl, ako Strelecký prinútil Tkáča, aby otvoril dobre nabitú tobolku i pozrel na Boženku, ona tiež zbadala. Usmiala sa, pokývla nebadane hlavou.

— Nemal som to urobiť, — hneval sa sám na seba, keď videl, že to, čo sa zozbieralo na podporu Poničana, viac sa podobá almužne ako daru lásky a povedomia. A to ho trápilo. Nevedel sa striasť pocitu, že najlepšieho svojho priateľa potupil a ponížil. Povedal to aj Streleckému.

— Niečo pravdy je v tom, ale to nesmieme z citného stanoviska posudzovať. Vaše vyzvanie nezatracujem, naopak, schvaľujem ho. Nie Poničan je tu ponížený, o tom ani reči. A konečne či takým, či inakším spôsobom, treba priviesť aj takých ľudí k obetavosti.