ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý systém padol a Liga opravdivých vlastencov na všetky strany ohromnou väčšinou zvíťazila. Žitnický sa stal hlavným županom v stolici, lebo nová vládna strana všade, kde len mohla, usádzala svojich ľudí, dajúc pritom starým výpoveď. Len čo nastúpil úrad, hneď začal robiť poriadok. Zaviedol vyšetrovanie proti jednému, alebo druhému úradníkovi a priprával si pôdu, aby pri prvej reštavrácii mohol obsadiť svojimi ľuďmi vplyvnejšie miesta. Medzi padlými bol aj starý škôldozorca. Aby mu pád trochu osladili, dostal krížik, ktorý mu s veľkou okázalosťou pripäl vlastnoručne Žitnický na kabát. Kto by si ale myslel, že už teraz na jeho miesto dostane sa Aladár Rovesný, veľmi by sa sklamal, lebo o penzionovaní starého škôldozorcu nik nevedel, ani on sám, len keď už bolo všetko hotové. Hneď nato bolo v úradných novinách oznámené vymenovanie nového, v stolici úplne neznámeho škôldozorcu. O novom škôldozorcovi sa hneď povrávalo, že je veľmi rázny človek a že bude prísne zaobchodiť s „cudzojazyčným“ školstvom a s učiteľstvom.

Vymenovanie nového škôldozorcu drtivo účinkovalo na Aladára. Už bol hodne zadĺžený. Keby sa bol stal škôldozorcom, mohol by sa ako-tak hmotne udržať. Teraz je odsotený a má aj naďalej živoriť na biedne platenej a hodne podriadenej podškôldozorcovej stanici. Na rodičov sa nemohol už opierať a na utiahnutý život nebolo možné ani len pomyslieť. Ilona nebola toho druhu, aby sa vedela uskromniť.

Po zvesti o vymenovaní iného za škôldozorcu okúňal sa ísť domov. Bol rozžialený a obával sa aj ženinho hnevu. Odkedy nemohol na ňu toľko troviť, koľko požadovala, mal s ňou veľký kríž. Často spustila naňho celý lejak výčitiek a nadávok. Výbuchy niesol trpezlivo, lebo ju aj teraz miloval. Čím viac ho odbíjala od seba, čím krutejšie zachádzala s ním, tým väčšmi usiloval sa ju zase k sebe pripútať.

Počas tých niekoľkých rokov veľmi sa zmenil, schudol, tvár mu dostala chorobný výraz.

„Ako jej len povedať,“ rozmýšľal idúcky. „Čo to len bude zase? Prihlásim sa inde. Možno ma vymenujú v inej župe. Už len musím pretrpieť novú búrku. Ako bude účinkovať na ňu zvesť? Či mám jej vyzradiť? Ale načo?“ trápil sa. „Ešte jej nepoviem, počkám ešte,“ vzdychol si a vošiel do bytu.

Ako otvoril dvere na izbe, videl Ilonu sedieť pri obloku. Lakte mala opreté o malý stolík, dlaňami si ale zakryla tvár. Pri jej nohách ležali zmačkané noviny. Nepozrela naňho, ale sedela nepohnute ďalej.

Ustarostene pozrel na ženu. Prišiel váhavo k nej a prstom dotkol sa jej pleca.

Mykla sa, akoby chcela niečo odporné zhodiť zo seba, ale ani teraz neprehovorila.

— Čo ti je, drahá? — spytuje sa a hlas sa mu chveje. Ak by sa už bola dozvedela o jeho nešťastí.

Sedela ďalej nehybne, nevydajúc zo seba ani hláska.

— Veď mi už povedz, — prosil ju a chcel jej ruky odtiahnuť od tvári.

— Nechaj ma, — skríkla a odvrátila sa od neho.

— Ale toto je predsa hrozné, čo sa ti len stalo, že si taká, — zase prišiel k nej, nahol sa, aby jej mohol pozrieť do tvári. — Snáď si len nie chorá?

— Chorá?! — opakovala opovržlivým, výsmešným hlasom. — Áno, chorá! — a obrátila sa k nemu i videl, že plakala.

— Čo ti je, veď si plakala?

— A mám sa smiať, keď vidím, za koho som sa zahrdúsila? Pozri! — a kopla nohou do zmačkaných novín.

„Už vie!“ preblesklo mu, keď videl najnovšie číslo „Hirlapu“.

— Či ja môžem za to, — začal sa vyhovárať, — že ma nevymenovali?

— Pfuj, — zvolala opovržlivo. — Či môžem? Čo ty môžeš? Iď mi z očí, ty poltrón jeden!

— Ilonka! Na moju statočnosť som všetko…

— Daj mi pokoj s tvojím vyhováraním, už som toho sýta.

— Ale veď si daj po…

— Nič nechcem počuť, — a dupla nohou. — Si ty chlap, keď dáš so sebou takto narábať? Pošlú sem bohvieakého skaderuka-skadenoha… A ty… tu márniš čas… Hanba!

— Ale veď aj Podbanský aj vysl…

— Tí ťa chceli spraviť človekom, vieš… ale nie kvôli tebe, ale kvôli mne… Ale či mohli niečo s takýmto tĺkom?

— Ilonka, viem, že si rozhnevaná, aj ti je ľúto, ale by si predsa nemala tak…

— Nuž a ako? Ha, ha, ha! Ešte ťa mám hádam láskať, maznať za to, že si ma navnivoč doniesol. Povedz mi, z čohože budeme teraz žiť? Dlhov máš po uši, hľa, aj kupec poslal konto. Na, tu ho máš… A teraz, keď aj naďalej budeš tak mizerne platený, veď ti ani na poriadny kabát nedostačí — tak čo? Povedz!

— Veď dlžoba nie je kvôli mne…

— A kvôli komu? Snáď kvôli mne? A keď by aj, keď si nemal z čoho, prečo si sa za mnou bláznil, zaviedol ma? To je predsa hrozné! Vedel si, koho si berieš, že si berieš z panského rodu, že… Ale ty si ma zaviedol… Ty… jeden, — a rozplakala sa od zlosti.

— Neplač už, keď nebudem tu, môžem byť inde. Všetko podujmem.

— Ale ty? Teba? — a s nevýslovným opovrhnutím ho odmerala. — Ty by si bol na niečo súci? Ty… ty rechtor! — Zvrtla sa, odbehla do susednej izby, dvere za sebou s hrmotom zavrela, potom bolo počuť, ako v zámke obrátila kľúč.

„Zamkla sa,“ pomyslel si, „veľmi sa hnevá. Veď jej to prejde. Je to strašné prekvapenie aj pre ňu. Zase musím odznova a som sa už cítil istý. Prekliate položenie. Len kto mi to prekazil? A musím teraz ešte aj túto hanbu preniesť. Čo len mám robiť, ako veriteľov uzmieriť? Nemožno mi ďalej takýto nákladný dom viesť. Musím jej to zdeliť, vysvetliť… Ale nie ešte teraz, potom, keď sa utíši.“

Asi takéto myšlienky rojili sa mu v hlave. Ruky založil si krížom na chrbte, hlavu sklonil a ťahavým krokom počal sa prechádzať po izbe.

„Spoľahni sa teraz na svet,“ rozmýšľal ďalej. „Ako ma vyzdvihli, oslavovali ma, keď som Poničana vyhodil… Ozaj, čo ten?“ prišlo mu zrazu na um a bohvie ako, zrazu si ho tak živo predstavil: ako chodieval k otcovi za študentstva, aj na to sa rozpamätal, čo hovoril, i hru na klavíri, keď Viktor dvoril Elenke. A hľa, teraz po prvý raz preblesklo mu hlavou: či Poničan nechcel dobre, keď sa postavil proti Viktorovi? A tu ho bodlo. Zaľahla naňho nielen bieda, ale ešte väčšia ťarcha viny, hrozného hriechu. Vzdychol si… „Eh, čo!“ chcel striasť zo seba zodpovednosť, „urobil som vlastenecký skutok. Teraz je v Rovesnom spoľahlivý človek, ktorý… A čo mi je z neho? Mať zomrela… Otec?…“ a zase si vzdychol a Rovesné sa mu zdalo také ďaleké, cudzie. „Už nemám nikoho, kto by súcítil so mnou. A Elena — chuderka!“ vzdychol si, keď si ju predstavil vychudnutú, nemú. „Kto by si bol len pomyslel, že sa všetko tak zmení. Škoda bolo zanechať učenie… Čo sa mám už teraz zožierať, výčitky si robiť?“ mávol rukou. Zostal trochu na jednom mieste, potom išiel k dverám, cez ktoré vyšla Ilona. Pritlačil kľučku, ale daromne, boli zavreté. „Hnevá sa,“ pomyslel si. Priložil ucho k dverám, nebolo nič počuť. „Ak si niečo urobila? Aj to je možné v náruživosti…“

— Ilonka, duša! Otvor! — volal nastrašene. Zase počúval. Tichosť neprestávala. — Otvor, mám ti niečo povedať, — chcel použiť lesť. — Naozaj… — Nič… To je už do nevydržania! Zacengal.

Prišla slúžka.

— Videla si pani veľkomožnú?

— Áno.

— Kde je?

— V spálni, — odvetila a pozrela posmešne na pána. Aladár bol taký utrápený, že to nezbadal.

— A čo robí?

— Ľahli si.

— Taak…? Prečo?

— Hlava ich vraj bolí. Aj to povedali, aby som nikoho nepúšťala, chcú mať pokoj.

— Dobre, povedz panej, že idem do mesta a sa len večer vrátim. — Smutno mu tu bolo osamote. Všetko sám musel znášať, nemal nikoho, kto by mu porozumel, potešil ho.

Šiel do kasína, aby tam pri pohári a ruchu zabudol na všetko, aspoň na krátky čas.

V kasíne už život vrel. Stoly boli už obsadené a to zväčša úradníkmi. Medzi starými známymi zjavili sa aj nové tváre, ktoré posledný nový smer vyhodil na površie. Okolo každého stál hlúčok zvedavých.

Noví úradníci boli si povedomí vážnosti a vznešenej úlohy, ktorú majú previesť. To už prezrádzal ich vážny výraz tvári a každé slovo, vyslovené zvláštnym prízvukom. Ešte aj úsmev, ba aj anekdota, ktorú prehodil len tak ledabolo a pritom poznamenal, že ju predvčerom počul od Niki alebo Muki exelenciáša — všetko to dosvedčovalo, že je opravdivý diplomat a salónny muž a pritom upätý až po uši.

Starý Klenovský sedel v odľahlom kúte so svojím starým kolegom a priateľom Prašnickým. Upíjali si vínko a pozerali, čo sa deje okolo nich. Boli už v takom veku, keď je človek považovaný za staré haraburdie, ktoré hoci je len na závade, predsa z istej zvyklosti stojí na tom istom mieste z pokolenia na pokolenie, lebo je položené v odľahlom kúte, ktorý nežiada pozlátka a nebije do očí. Každý na dačo súci úrad má takúto špecialitu. Obyčajne volajú ho báčim. Slúži za veselý terč mladším. Takýto „báči“ už pozná svojich ľudí či nahor, či nadol, každému vie jeho obyčaj a vie sa odhrýzť keď načim, ale vie sa aj plaziť, keď na to príde.

— Pozri tých nových, — hovorí starý Klenovský k Prašnickému, — ako si dvíhajú hlavy, ako gunáre, a ako sa nadrapujú.

— Eh, poznáme my už takých pánov, — prikývol Prašnický. — Každá nová metla dobre zametá. Veď oni tiež trafia do starej koľaje.

— To sa vie, len počkaj o niekoľko mesiacov, keď sa nasýtia a keď zbadajú, že sa svet nie kolo nich, ale že sa oni musia točiť okolo sveta. Ó, jej! Tak spľasnú ako milých päť a tak sa vžijú do každodenného života. A on ich ver’ zbrúsi, vyhladí ako načim.

Aladár Rovesný zvliekol si zvrchník a poobzeral sa po prítomných. Za jedným stolom sedeli jeho dobre známi. Išiel k nim.

— Dobrý večer, — zavolal, — čo robíte?

Ako ho zbadali, zamĺkli a pozreli jeden na druhého.

— Čo ste takí odrazu? — spýtal sa ich predstieranou živosťou, aby zakryl nepríjemný pocit a nepokoj. Chladnosť, ako ho prijali, zarazila ho. Boli zväčša ľudia vyššieho rangu a on sa dostal do ich kruhu následkom svojho okázalého života. Doteraz blízki mu ľudia, stali sa mu v okamihu ďalekí a vyvýšení, Zapýril sa. Vedel, že už nemá medzi nimi miesta. Vzdialiť sa, či zostať? Nemal sily pohnúť sa. Vzal stoličku a ticho, takmer prosebne sa spýtal: — Dovolíte?

— Nech sa páči, — odvetil chladne stoličný hlavný inžinier. Zase sa započal medzi nimi rozhovor. Točil sa len okolo malicherných denných pletiek. Zbadal, že ich niečo tiesni. Chcel sa aj on zapliesť do rozhovoru, ale zbadal že mu chladno, ba nútene odpovedajú. „Zavadziam im,“ pomyslel si. „Mali zaiste intímny rozhovor medzi sebou… Ako len odísť, aby nebolo nápadné?“ hniezdil sa od muky.

V druhej izbe zavírila veselá hudba a hneď nato bolo počuť zvýsknutie: — Ih, haj! Nikdy nezomrieme!

Všetci sa obrátili v tú stranu. Cez otvorené dvere nič iné nebolo vidieť, len barboráša, ako sa uhýna a ako sa mu ruka rýchle kĺže vše nadol, vše nahor po hrubom hrdle basy.

— To sa Soľnický zabáva, — riekol jeden.

— Bude hodná lumpačka, — doložil druhý.

— Aj ja tak myslím, — súhlasil inžinier.

Aladár nebadane vstal, niečo prehodil a odišiel od stola. Idúcky nemohol sa zdržať, aby sa úkradky neobzrel. Tiahlo ho, aby videl čo sa robí za jeho chrbtom. I videl, ako sa nahli jeden k druhému. Šepkali si niečo a zvedavo pozreli naňho. Odvrátil sa od nich a náhle prešiel do siene, skadiaľ sa ozývala hudba. Pri dverách stál neveľký prázdny stôl i sadol si k nemu.

— Doneste mi pohár vína, — volal na posluhu.

— Hneď, — odvetil kelner, letiac s fľašami popri ňom k obďalečnému stolu. Pri ňom sa zabávala veselá kompánia a mala už pred sebou hŕbu vyprázdnených fliaš. Pri nich stála cigánska banda. Primáš rezal ohnivý čardáš, až žilkami rozihralo a pritom sa usmieval a uhýnal pred mladým Soľnickým. Už spitý Soľnický hniezdil sa ustavične na stoličke, buchol tu i tu päsťou na stôl, až všetko na ňom zrinčalo a zavýskol. Oproti nemu sedel Viktor Klenovský. Červený bol už ani rak, oči mu svietili. Stále sa usmieval na Soľnického, akoby ho vyzýval, aby sa ešte hlučnejšie zabával.

„Viktor je ozaj zvláštny,“ myslel si Aladár. „Zabáva sa bezstarostne a predsa aj nad ním visí Damoklov meč, veď je takmer isté, že pri budúcich stoličných voľbách vyfrkne. Pláva v dlžobách a predsa sa zabáva ani gróf… A Elena čo doma…? Tá chuderka,“ i pozrel naňho s nenávisťou.

Už ho dávno nenávidel. Nemohol trpieť jeho povýšené postavenie v spoločnosti, už i preto, lebo ho poznal skrz-naskrz a tiež hneval sa naňho pre zaobchádzanie so sestrou, ale čo je najhlavnejšie, žiarlil naňho. Ilona mu takmer nikdy nezabudla pripomenúť Viktora, aký je životaschopný atď. Ale ho aj iné tlačilo. Často počul narážky, ktoré ho znepokojovali a zavše zachytil pri nich zvláštny, príliš dôverný pohľad. Ale napriek rozličným pokusom nemohol sa dopátrať niečoho závažného, takže sa ustavične klátil: i veril svetu i neveril. Obyčajne, keď ho zachvátila pochybnosť, uspokojil sa tým, že všetko je len klebeta a závisť. Ale dôvera skapala a nastala doba pretvárky, aj to len preto, aby rodinný pomer zostal navonok a aby sestre ešte aj tým nezhoršil živobytie.

Čašník mu len na tretie zavolanie doniesol víno. Nechutilo mu. „Čo bude len so mnou? Ako sa len vymotať?“ ustavične mu vŕtalo. „Musím sa dať preložiť, ďaleko, niekde do Sedmohradska, kde ma nikto nepozná. Tu mi je nemožné… Každý bude na mňa ukazovať, najmä keď nebudem môcť platiť. Bubon!“ striasol sa pri pomyslení, že by ho mohli vypredať. „Možno Podbanský nás ešte vytrhne, ale ten má tiež dosť sám so sebou. Musím hľadať protekciu. Ale kde?“

A cigán len hral, až sa mu pot perlil na čele.

Zase pozrel na Viktora. „Ozaj, či vie, že som tu,“ a pozrel naňho, či sa neobrátil k nemu. Ale ten si štrngal bez starosti a ani mu do umu neprišlo pozrieť v tú stranu, kde sedel jeho švagor. „Oplan jeden, pretvára sa, akoby ma nevidel a viem, že ma zazrel.“ — I zase vzbudila sa v ňom taká nenávisť, akú môže cítiť niekto len proti svojmu najúhlavnejšiemu nepriateľovi. „Dobrý som mu bol, kým žil z mojich peňazí. Oplan!“ Práve teraz skrsla mu v ume táto nadávka. „Dobré mu boli rodičovské peniaze. Aj tam oklamal, aj tam viac vydrankal.“ Počalo ho niečo ťahať k tomu stolu a tam ho verejne biľagovať, nazvať ho oplanom a potom mu vylepiť zaucho, ale také, že by sa sprplil pod stôl. Zagánil naňho, akoby ho chcel vyzvať, potom zodvihol pohár a vypil ho až do dna.

— Doneste mi ešte jeden, — rozkázal obsluhe. „Eh, či by to bolo,“ nadpriadal. A potom čo? Zhŕklo by sa všetko okolo nich. Škandál, posmech by povstal. On by bol ešte väčšmi povláčený. Čo by potom Ilona? Viac by nepozrela naňho… Viktor je predsa silnejší, kým by som mu jednu… zruval by ma. Zase upadol do tej istej otupnej beznádejnosti. Len meno oplan zostalo mu svieže, trefné, ako keď sa zadlho namáhame rozlúštiť hádanku, a zrazu bez únavy, len náhodou, uhádneme jej zmysel. A potom sa divíme, ako sme mohli nad ňou tak dlho rozmýšľať a hlavu si lámať, keď je predsa taká samozrejmá. Zase zaľahla naňho starosť. „Čo tu robím? Čo chcem tu?“ Takým osamoteným sa cítil uprostred tohto hurhaja. Aj tá hudba, akoby sa mu posmievala. Urážali ho veselé melódie, akoby sa rehotali nad jeho nešťastím.

Vypil na dúšok donesené víno, vyplatil a vzal si klobúk. Bez obzretia, nemo poberal sa domov. Už bol takmer pri dverách prvej miestnosti, keď niekto zboku zavolal naňho. Obzrel sa i videl starého Klenovského a Prašnického, ako sedeli v kúte. Pozrel na nich i videl, ako sa starý Klenovský naňho usmieva.

— Čo tak zavčasu domov?

— Hlava ma bolí, — a už chcel odísť.

— Len nie tak zhurta, — zvolal starý priateľsky, — počkaj trochu, pôjdeme aj my. Sadni si.

Aladár v prvom okamihu váhal. Nevedel sa rozhodnúť, čí sa má k nim pripojiť a či má ísť domov. Ale keď sa lepšie prizrel na dobrosrdečnú tvár starého Klenovského, mlčky zložil zvrchník a sadol si k nim.

— Teraz sa mi páčiš, vypi si s nami. — Vzal čistý pohár a nalial mu z fľaše. — Na tvoje zdravie! — a dotkol sa jeho pohára.

Štrngol si s obidvoma.

— No vidíš, — pokračoval Klenovský, keď Aladár položil na stôl prázdny pohár, — tak je dobre. Kto to videl ísť medzi svet ako mátoha?

— Ale ja? — zarazil sa Aladár, — neviem prečo, hádam zato, že sa dnes zle cítim?

— Daj pokoj, kamarát, netaj! My sme už starí vrabci, — a pozrel na Prašnického. Prašnický súhlasne pokývol hlavou. — Nesadneme ľahko na lep. Vieme my, skadiaľ vietor duje, to je tak! Čo môžeš? Musíš sa vžiť do toho a kovať železo zase odznova. Prejde ešte hodne času. Ale by si sa nemal ukazovať tak pred svetom, akoby ťa boli sňali z kríža. Na, vypi si, rozveseľ sa a pomysli si, že aj viacej skapalo pri Moháči.^[32] Vieš, človek musí žiť. A tak aj ty. Vžiješ sa do toho, ako čo sme aj my, všakver? — a pozrel na Prašnického.

— Ej, veru, boli časy, ale sa minuli, — vzdychol si, — Ale nebanujem za nimi, veď som si zažil — či je tak, kamarát?

— V siedmich stoliciach nám nebolo páru, — prichvaľoval si Klenovský. — Čože teraz Soľnický? — To je nič! Ale my sme si vedeli prevádzať! — Oči sa mu zaligotali pri spomienke na mladé časy: aké fígle vystrájali, s kým sa zabával, ako si dal vyhádať, ako šampanské fľaše trieskal o stenu. — Čo je pravda, je pravda, mali sme trochu aj na starosť pomýšľať, bolo by nám ľahšie, nuž ale vieš, nebanujeme, a človek si aj na šibenicu privykne, — zodvihol pohár a zvolal trochu zádumčivo. — Pime, kým sme živí, beztak je len to naše, čo užijeme!

Obšírne reči Klenovského utíšili trochu Aladára.

— Či si nevidel Viktora? — spýtal sa starý.

— Videl, — odvetil nevrle, — tam je v druhej sieni, zabáva sa so Soľnickým. Ja som ho videl, ale… — tu zastal, spomenul si: načo má ďalej hovoriť, ešte by sa nazdali, že sa žaluje.

— Rozbehol sa, — hovorí akoby pre seba starý Klenovský, — to sa mi nepáči.

— Nech mu je len na osoh, — pretrhol ho Prašnický, — veď aj nedávno vyhral od neho dvetisíc korún. Čertovská chlapina. Opravdivý džentry!

— Milšie by mi bolo, keby sa trochu zdržiaval, — pokračoval starý. — Nevolal si ho? — spýtal sa zrazu Aladára.

— Ale ja? Veď ma ani nevidel! Sedel som za druhým stolom.

— Tak? To je inšie!

— Čo sa toľko starieš o svojho syna? Ten ti vyžije aj na ľade, všade sa vynájde, — oduševňoval sa Prašnický.

— Viem, ale predsa, nie je dobre, nemôž’ vedieť, čo príde.

— Čo príde? Daj pokoj! Je z takej látky ako aj mačka: sto ráz ju zhoď zo strechy, vždy na štyri nohy vyskočí. Nuž tak!

— Chlap je na mieste, istá pravda, ale ma aj veľa stál. Ale nebanujem, — doložil už uspokojený, keď počul, ako mu syna Prašnický vychvaľuje. A on je v tom znalec, už mnohých odhadol a nikdy sa nesklamal. Len čo prešiel hovor na Viktora, zase sa Aladár znepokojil. Vstal hore.

— A už sa ponáhľaš? Zostaň ešte, — zdržoval ho Viktorov otec.

Zbridil sa mu zrazu aj otec.

— Nemožno, musím odísť, — odvetil úsečne a rýchle, podajúc obom ruku, ponáhľal sa domov.

— Vieš čo? — šepkal Prašnický, — ten chlapík sa mi nezdá. Ani päták nedám, že je vstave vyťať nejakú hlúposť. Prečo…? Konečne nie je to maličkosť.

— Daj pokoj. Či nevidíš, aký je zbiedený, zhrbený a tie oči… Nie, nepáči sa mi. Ináč ja viem… — a priložil k ústam pohár.

*

Aladára čakala doma slúžka a zvestovala mu, že pani veľkomožnú bolí hlava, a preto na jej rozkaz postlala pánu veľkomožnému na pohovku v pracovni.

Zase ho bodlo. „Čo tým chce?“ myslel si. Slúžka postavila svetlo na písací stolík a strojila sa odísť.

— Inšie nič neodkázala pani?

— Nie, — odvetila a tichým krokom vzdialila sa z izby.

Zostal sám. Taká otupná tichosť panovala v izbe. Vzdychol si. Polostiahnutá lampa nejasne osvetľovala predmety v izbe. Vytiahol trochu knôt, aby bolo väčšie svetlo. Obrátil oči od lampy a hľa pred nim skvela sa v širokom pozlátenom ráme Ilonina podobizeň v celej kráse a sviežosti, v bálových vystrihnutých šatách, s prekrásnou šijou a tvárou, trochu nabok nahnutou. Jej oči zvodne naňho pozreli a polootvorené ústa s jemným vyzývavým úsmevom zdali sa ho volať: — Poď, blázon, pocíť našu slasť. Zastal pred obrazom, pozeral hodnú chvíľu naň, ruky majúc nazad skrížené. Čo myslel, čo cítil, kto by to vedel uhádnuť? Konečne ako zo sna prebudený prešiel si rukou po bledej tvári, odvrátil sa od obrazu a pristúpil k stolíku.

„Hľa,“ prišlo mu na um, „zajtra musím raňajším vlakom odcestovať do krtického okresu. Treba sa mi pripraviť na cestu.“ Vzal ručný kufrík, vložil doň potrebné veci. Rozmýšľal trochu, či mu niečo nechybí: „Bol by som zabudol,“ i otvoril písací stolík a vyňal z neho revolver. V poslednej dobe, keď cestoval v úradnej záležitosti, vždy si ho brával. Dákysi chlad pocítil, keď sa dotkol studenej ocele. Za malú chvíľku držal ho v hrsti, snáď ani nevedel, čo robí, položil ho potom na stôl. „Či je nabitý?“ spomenul si zrazu. Vzal ho a zase ho obzrel. Bol prázdny. Len zo zvyku natiahol kohútik a spustil. Tupý štrkot ozval sa vzápätí. „Dobre skáčeš,“ pomyslel si. Vzal škatuľku s nábojmi, vložil z nich do dierok revolvera a položil ho nabitý na stôl, aby ho ráno mal pred očami.

Ustatý bol, každý pohyb mu bol na obtiaž.

— Poďme spať, — povedal hlasne sám sebe, viac nepovedome. Zobliekol sa. Vše zastal, uprel bezmyšlienkovite oči do kúta. A zase, akoby sa bol zo sna prebudil prehovoril: — Veľmi som ustatý, akoby ma dobili, — a pokračoval v zobliekaní.

Keď pocítil chlad periny, prešiel ho zrazu mráz, až mu zuby začali drkotať. Skrčil sa pod perinou. O chvíľku cítil, ako sa mu vracia teplota do tela. Vystrel sa. „Zabudol som lampu zhasiť.“ Chcel vstať, ale sa obával, že ho zase zima vyseká a tiež bôľ cítil v každom úde. „Potom, keď sa lepšie zohrejem,“ pomyslel si, „potom zahasím.“ Zažmúril oči a tak ležal chvíľu ticho, nehybne. „Idem, predsa treba zahasiť,“ ale zato nepohol ani len malíčkom. „Čo je to? Cítim sa, akoby som ani telo nemal, akoby tieto ruky a nohy ani neboli moje, akoby nesúviseli so mnou… Zvláštne,“ hútal ďalej. „Ozaj, či môžem pohnúť rukou?“ Pohol. „Nohou?“ Tiež. Čudný pocit, a tak sa dobre cítil, bez tela, bez ťarchy, akoby nič. „Predsa musím tú lampu zahasiť. Ozaj, či môžem…?“ Vstal. Zase ho chlad zavial, a bol taký nepríjemný. Rýchle pristúpil k lampe. Oprel sa jednou rukou o stôl. Odtrhol ju zrazu. Dotkol sa náhodou revolvera. „Čo sa mi robí?“ a zahasil lampu. Úplná tma nastala v izbe. Ľahol si naspäť. Zase ho prešla zima, ale už nie v takom stupni, a zase vracal sa mu voľne teplý prúd do tela a s ním aj zvláštne stŕpnutie. „Ach, či je dobre,“ prišlo mu zase na um, „taký som ľahký, taký… no… čo?“ silil sa porovnať sa s niečím … „Hľa… Nič. Ach takto sa vždy cítiť… ešte menším sa stať… ba ničím… striasť sa všetkého.“

A hľa, posledné slovíčko striasť obnovilo mu odrazu drsnú skutočnosť. Zase vzbudil sa v ňom žravý nepokoj, starosť, bôľ i strach. Vzdychal, hovoril hlasne nesúvislé vety, prehadzoval sa z boka na bok, až konečne zaspal.

Včasráno vstal ako dolámaný. Rýchlo sa obliekol. Zazvonil.

Prišla slúžka.

— Či ešte spia pani veľkomožná? — spýtal sa jej.

— Áno, ešte ma nevolali.

— Dobre, povedz im, že som odcestoval na niekoľko dní v úradnej záležitosti.

*

Ilona takmer celý deň horúčkovite robila. Pootvárala všetky skrine, vybrala z nich všetku bielizeň, vôbec všetko, čo sa dalo a ukladala do debien a truhiel. Nikto jej pritom nepomáhal, len slúžka. Popoludní si trochu oddýchla.

Slúžke prikázala, aby nikoho dnu nepustila.

Keď už bola samotná, oprela si hlavu o pohovku a zažmúrila viečka. Tvár mala bledú ani z vosku. Pod očami tiahol sa široký tmavý pruh. Bolo poznať, že takmer celú noc prebdela. Ústa mala pevne zovreté, čo značilo vážne rozhodnutie. V noci skrsol v nej úmysel opustiť muža… Čo aj mala pri ňom robiť? rozmýšľala. Jeho úrad jej nevyhovuje, peniaze sú už fuč, zostali len dlhy. Či má tu zostať potupená, utiahnuť sa s ním? Veď ho nenávidí. Opravdivú lásku voči nemu nikdy nepocítila. Tak načo? Musí sa od neho oslobodiť, rozsobášiť sa s ním. Stane sa zase interesantnou, veď svet vždy viac praje peknej žene ako mužovi. Utratiť nemá čo, len vyhrá ešte, keď sa od neho oslobodí. „Pôjdem naspäť do Kopaného, tam budem, kým rozsobáš nevyprší, a potom už bude, ako bude. Na to je ešte dosť času myslieť.“

Zdriemla. Zrazu sa jej zdalo akoby vo sne, že niekto hovorí.

— Pani veľkomožná neprijímajú, — hovorila chyžná.

— Ale čo, — odvetil (poznala Viktorov hlas), — musím sa zhovárať s paňou, — a nečakajúc odpoveď, vstúpil do izby.

Ilona otvorila oči. Viktor stál pred ňou, ale bol taký čudný, rozčúlený. Obzrel sa, či je ešte okrem nej niekto v izbe. Keď videl, že sú samotní, prišiel k nej a objal ju.

— Nechaj ma! — zašeptala.

— Nie, — zvolal, — musíš ísť so mnou, — hovoril rýchle, tlmene.

— Kde? — zvolala prekvapená… a pozrela mu prestrašene do očí. — Čo je to? — zvolala a hrôza ju prešla. — Čo sa stalo?

— Nič, drahá, nič, — šepkal náruživo a privinul ju k sebe tak silne, že pocítila bôľ.

— Čo robíš? — a chcela sa mu vymknúť z objatia. — Aký si čudný.

Pustil ju.

— Sadni si, — núkala ho zadychčane a ukázala na stolec.

Sadol si.

— A teraz povedz, čo sa stalo.

Vstal.

— Nemožno mi sedieť, — hovoril rozčúlene a začal sa prechádzať po izbe.

Zrazu zastal pred ňou a rýchlym, trhavým hlasom začal hovoriť:

— Musím odísť, preč, ďaleko… vieš… ináče je veta po mne. Poď so mnou, ta, kde nás nikto nepozná… vieš…

— Ale prečo, — zvolala prekvapená, nepochopila ešte, o čo ide. „Čo sa mu stalo? Či nestratil rozum?“ a pri tej myšlienke ju opanovala strašná úzkosť.

Len teraz zbadal strach na jej tvári.

— Neboj sa! Nič mi nie je… len vieš, ako ti to vysvetliť…? O pár dní mi prídu prehliadať kanceláriu, nuž mohol by som byť kompromitovaný. — Ťažká to bola preňho úloha a bolo badať na ňom, ako hľadá, ako dusí v sebe, namáha sa, aby vyslovil to čím hladšie, čoho sa obával, že úrad znevážil, defraudoval.

Pochopila ho. Vzdychla si, odľahlo jej; strach, samotná byť s pomätencom, prešiel. Videla, že tu ide o celkom iné veci.

— Čo tu budeš robiť, povedz mi? Muž je na kraji bankrotu, udržať sa nemôže. Máš sily pri ňom živoriť? Či to bude pre teba život? Veď by si sa takým činom za živa pochovala. Ty nie si na to stvorená. Poď…! — zavolal. — Poď so mnou… aj tie hviezdy ti znesiem z neba… Vieš? — a slová sa mu sypali z úst ani láva. — Neboj sa núdze… Pozri, akú mám dôveru v teba, — a vytiahol plnú tobolku, nabitú… Hľaď, — a otvoril ju. Bola plná veľkými banknótami.

— Kde si to všetko vzal? — zvolala zadivená.

— Kde…? Čo ťa do toho…! Kde…? Nie ti je dosť, keď ti to všetko položím k nohám? — hodil sa na kolená. Objal ju. — Nemožno mi bez teba, — a pozrel na ňu náruživo, potom ale sklonil hlavu do jej lona.

Mlčal chvíľu. Na jej bledé líca začala vystupovať jemná rumeň. Položila mu ruku na šiju, triasla sa jej.

Zodvihol hlavu, pozrel na ňu zvodným, hlbokým pohľadom. I videl, ako pozerá naňho spod hustých rias a jej oči zase sa zaskveli tým čudným tmavomodrým fosforečným leskom.

— No? — spýtal sa jej v napnutom očakávaní.

Pomaly skláňala k nemu tvár.

Objal jej šiju a jeho ústa našli jej pery.

— Pôjdeš? — spýtal sa po dlhom bozku.

— Kde len chceš, — zašepkala.

Vyskočil.

— Teraz je už dobre, — hovoril rýchle a sadol si k nej na pohovku. — Niet viac času na rozmýšľanie, musím čím skôr bez hluku odísť. Zober, čo máš najpotrebnejšie a čo má nejakú hodnotu. Len na to daj pozor, aby náš odchod nenarobil žiadny hluk. Pôjdeš k matke a povieš aj niekoľkým známym, že ideš na niekoľko dní navštíviť priateľku, alebo vymysli niečo, len aby nevyzvalo podozrenie. Ja si zase svoju vec zariadim. Dovolenie mám na päť dní. Urob tak, aby sme mohli zajtra odcestovať.

Počúvala ho pozorne. Ešte hodný čas sedeli vovedne a radili sa o podrobnom pláne úteku.

Na druhý deň popoludní prišiel Viktor domov s veľkým balíkom. Išiel rovno do obývacej izby. Našiel tam ženu a deti.

Melánka sedela pri obloku, šila pre bábiku sukničku. Aladárik sa húpal na drevenom koni a mal opásanú šabličku; hral sa na husára. Elena sedela pri Melánke a plietla pančuchu.

Keď Viktor otvoril dvere, všetci traja pozreli naňho.

— Apo prišiel! — zvolal chlapec veselo a skočil z koňa. Bežal oproti nemu, ale chudák zaplietol sa v behu do šabličky, spadol a udrel sa. Začal plakať. Viktor ho zodvihol, bozkal mu uslzenú tvár a posadil si ho na koleno.

— Kde si sa udrel? — spýtal sa ho a hlas sa mu triasol pri pomyslení, že o pár hodín opustí svoje vlastné deti a to možno navždy. V očiach zaihrala mu slza. Zohol sa k chlapcovi, bozkal mu vlásky. — Veľmi si sa udrel? — spýtal sa ho nežne.

Chlapec cez slzy pozrel naňho a poloplačúc a polousmievajúc hovoril:

— Tu… na koleno, — ukazoval rúčkou, — ale ma už tak nebolí.

Melánka i Elena boli prekvapené otcovou nežnosťou.

„Aký vie byť dobrý, nežný, keď chce,“ myslela si a vzdychla.

Melánka sa tiež priplichtila k otcovi, aby sa aj ona zúčastnila ľuľkania.

— Pozri, otecko, akú sukničku som ušila bábe, však bude pekná?

— Ej, ha! — zvolal Viktor, premáhajúc sa, — bude celá dáma tá tvoja bábika. A to si ty všetko?

— Ja, len čo mi mama ukázala.

„Ktovie, či si nebude musieť šitím zarábať na chlieb,“ prišlo mu do umu i stislo mu srdce. „A tomu som ja príčina.“ Pozrel na Elenu. „Na túto slabú, chorľavú ich nechávam. Tu sú ešte rodičia. Pošlem im, budem pracovať, zarábať…“ sľuboval si v duchu, ako to každý ľahkomyseľný človek zvykol. „Musím odísť, lepšie je takto, akoby som bol tu zatvorený.“

— Už by som bol aj zabudol, zarobil som si náhodou hodne, chcel som vám dnes dobrú vôľu urobiť.

Vstal, roztvoril balíky. Bolo čo vidieť: jemné cukríky, figy, datle, gaštany a rozličné pečivá od cukrára: chlapcovi hračky a Melánke krásnu bábiku. — Tu máte, — zavolal a pritom otvoril jednu škatuľku datlí a ponúkol Elenu s úsmevom.

Elena bola od radostného prekvapenia takmer bez seba. Kde sa len vzala taká pozornosť uňho? Srdce jej radostne zatrepotalo.

— Ďakujem, — zvolala nežne a usmiala sa.

Nemohol vydržať jej pohľad plný lásky i vďaky, sklopil oči, a aby nezbadala, vzal inú škatuľku.

— Ľaľa, — riekol strojenou veselosťou, — a toto je čo?

Otvoril ju a ukázal krásne, cukrom obložené ovocie. Deti od radosti ťapuškali rukami a skákali. Chlapec, majúc plnú hrsť lahôdok, začal sa štverať na otcovo koleno.

— Zababreš otcovi šaty, — zvolala matka.

— Nechaj ho, nech sa ihrá, — odvetil.

„Aká zvláštna premena sa stala s ním,“ a v duchu ďakovala bohu.

Chlapec sa usalašil na otcovom kolene, začal sa ihrať so zlatou retiazkou i hodinkami. Chcel ich vytiahnuť z vrecka. Pošťastilo sa mu. Priložil si ich k uchu, aby počul, ako štrkajú.

— Páčia sa ti? — spytuje sa ho otec a pohladkal ho po tvári.

— Páčia.

— Tvoje budú, keď budeš veľký, — odopäl retiazku a podal ju Elene i s krásnymi zlatými hodinkami.

— Tu máš, — povedal.

Neporozumela, stála pred ním, ale nepohla rukou.

— Len vezmi, — a hlas sa mu triasol od vzrušenia. Zľakol sa, že sa prezradí. — Vezmi len a odlož. Idem teraz do Pešti, mohol by mi ich tam nejaký vreckový zlodej ukradnúť. Tam sa to pridá každý, deň, tak ich len odlož, kým prídem. — A keď budeš veľký, budú tvoje, — povedal chlapcovi.

Vzala ich, bolo jej veru divné, ale sa upokojila, veď mnoho ráz čítala o podobných prípadoch.

— Už si mi zapakovala všetko. Čo potrebujem?

— Všetko je už v poriadku: aj bielizeň aj vrchné šaty.

Ešte včera večer jej oznámil, že musí odísť na pár dní do Pešti.

— Teraz sa len tu zabávajte, — hovoril, — idem trochu k starej mame, hneď sa vrátim.

— Apuško, aj ja idem, — zvolal chlapec.

— Nie, syn môj! Zostaň len tu. — Vstal rýchle a nepozrúc na nikoho vyšiel von. Na chodbe chytil sa obidvoma dlaňami za sluchy a ťažký vzdych sa mu vydral z hrudi. Zastal na okamih, akoby nevedel, čo má robiť. Zrazu ho zachvátil nevýslovný strach. Ak zbadali, ak ho chytia, ak prepasie čas úteku. „Preč, preč,“ ozývalo sa v ňom. Bežal do dvora, aby sa tam nanáhle odobral od matky.

O hodinu pozdejšie stál fiaker pred domom. Lúčenie netrvalo dlho. Náhlil s odchodom, bol ako na tŕní. Objal deti, vybozkával, dotkol sa ženinho i matkinho líca.

— Ozaj, zabudol som, tu máš na tých pár dní, ak ti bude treba, — a dal Elene päťdesiatku.

— Zbohom, — volal ešte z fiakra, — a buďte dobré a poslúchajte mamu.

— Apo môj a donesieš mi niečo?

— Donesiem, — zavolal a kývol kočišovi, aby pohol. O niekoľko okamihov zmizol im z očí…

*

Keď sa Aladár vrátil domov, našiel prázdny dom. Slúžka mu povedala, že Ilona odišla navštíviť priateľku do K.

Uspokojil sa s tým, ba ešte sa tomu tešil, lebo sa nazdal, že za ten čas prebolí nečakaný úder a potom sa pomaly vžije do nového sveta. Čakal ju, keď aj nie spokojne, aspoň s nádejou.

Ale dni sa míňali jeden za druhým a o Ilone ani chýru ani slychu. Viktorovi tiež dovolenie vypršalo a ešte sa nevrátil domov. Začal byť nespokojný. Nevedel si predstaviť prečo neprichodí, ale sa zľakol, keď mu pošta vrátila jeho list s poznámkou, že tam vôbec jeho žena nebola.

Svokra mu prichádzala každodenne na krk a zakaždým sa spýtala, či nevie niečo o Ilone; robila mu pritom výčitky, nadávala mu, hovoriac, že on jej zmárnil dcéru, veď sa zaňho len zahrdúsila. Vypočítavala mu, aké šťastie mohla urobiť jej dcéra, keby on na nešťastie nebol prišiel, ale on si nevedel vážiť poklad, ktorý mu zverila. Jedným slovom, pri každej návšteve pocítil pekelné muky.

V takýto čas išiel k sestre do Klenovských. Tam tiež nenašiel úľavu, ba ešte nové bremeno smútku i výčitiek zaľahlo mu na dušu, keď videl úbohú sestru a osirelé deti. Nehovorili mnoho, len pozreli jeden na druhého a už všetko uhádli. A to vedomie bolo hrozné, nemali toľkej sily, aby ho dali najavo. Báli sa jeden druhého. Ale ešte vždy prechovávali obidvaja tajnú nádej, ak je to predsa nie tak, ako si myslia; možno sú už na ceste k domovu a prídu dnes večer alebo zajtra. Medzi to sa zamiešala možnosť nešťastia: ak si vzala život, veď je náruživá, a tiež ak ho nešťastie potkalo v Pešti. Ľahko sa môže stať všeličo, mysleli si.

Na Elenu neistota hrozne účinkovala, bolo sa čo obávať vážnej choroby. Našťastie predsa mala niekoho, kto ju chrabril, dodával sily a to bol jej svokor, starý Klenovský. V posledné dni, okrem kancelárie, nikde nešiel. Sedel doma, obyčajne pri Elene a deťoch. Vynasnažoval sa byť veselý, ihral sa s deťmi, žartoval, ale veľmi zostarel a tak zvláštne si počínal. Medzi hrou s deťmi zrazu, bez všetkej zrejmej príčiny zastal, zamyslel sa, zabudol na deti, len keď ho jedno alebo druhé potrhlo za kabát, alebo za ruku, prebudil sa. Medzitým v meste začali kolovať tie najrozličnejšie chýry, a to možné i nemožné.

Ľudia sprvu si len pošepkávali jeden druhému o škandále, ba niečo aj o klamstve. Pozdejšie začali chýry rásť o nich ako huby po daždi. Niektoré z nich boli veľmi romantické: Ilona sa vraj s Viktorom hodila do rieky, ale najprv sa vraj zviazali dovedna povrazom, aby ani po smrti neboli rozdvojení. A kto by mohol všetko vyrátať, čo ľudská zvedavosť a tvorivosť môže vymyslieť a pohovoriť.

Keď sa Viktor nevrátil po vypršaní dovolenky, vrchnosť zaviedla vyšetrovanie. Odhalenie bolo prekvapujúce, takže nastalo všeobecné zdesenie. V úrade mu našli nielen veľký neporiadok, ale vyšlo najavo aj to, že spreneveril veľkú sumu. Na tom ale ešte nebolo dosť, lebo sa začalo spomínať aj falšovanie zmeniek, a tu zrazu vysvitlo, že aj takých je hodný počet.

Celé mesto podobalo sa vzbúrenému úľu. Ľudia sa na uliciach zbíjali do hŕb a veľmi živo rokovali o tomto neslýchanom škandále.

Celé húfy veriteľov vrhli sa na Klenovských a na Aladára. Úbohí nevedeli si už s nimi rady, veď nemali od nich pokoja ani vo dne, ani v noci. Prišiel exekútor, popísal a popečatil, kde čo našiel.

Aladár bol ako bez zmyslov. Teraz videl, že je už všetkému koniec.

Ilona bola prvá, ktorá písala matke z New Yorku. Odprosovala ju, prisahala, že nemohla ináč, aby jej odpustili.

Viktor tiež písal domov a vyhováral sa, že musel zachrániť rodinnú česť útekom, lebo ináč by bol býval odsúdený a nechcel vraj toľkú hanbu uvaliť na rodinu. Sľuboval, že si zarobí a potom bude posielať domov.

Jedného dňa prišla Ilonina mať k Aladárovi a s veľkým nárekom dala mu Ilonin list. Keď videl tie známe ťahy, musel sa oprieť, aby nespadol. Pozeral naň ako vo sne, potom jej ho mlčky vrátil a vzdialil sa do svojej izby.

„Všetkému koniec,“ myslel si a zase cítil veľkú únavu. I rozpamätal sa na ten pocit, ktorý ho bol opanoval, keď ležal na pohovke a keď sa mu zdalo, že sa rozplýva v nič. Zatúžil po ňom. Vzal revolver. Bol nabitý. „Jedno štrknutie a je po všetkom,“ myslel si. „Či dobre trafím? Kde je najistejšie?“ Rozopäl košeľu, položil ruku na srdce. Tlkot bol taký slabý, takmer ho necítil. „Ak strelím pomimo, tam je nie isté.“ Priložil rúru k sluchám. „Dobre bude?“ a pozrel do zrkadla. Videl v ňom akúsi postavu a jej tvár hľadela naňho. Spustil. Ozval sa temný výbuch.

V druhom okamihu sa potočil a spadol na podlahu. Niekoľko ráz trhlo mu telom, potom zostalo tiché, nehybné; len dolu sluchou tiekol tenký prúd červenej krvi.

A Ilonina podobizeň zo steny, v bálových vykrojených šatách s hrdým poprsím, okrúhlymi ramenami, krásnou šijou a s tými vyzývavými zvodnými očami pozrela naňho a jej polootvorené pery spokojne sa usmievali ďalej.