ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viktorovi rodičia bývali v Rozumove, v stoličnom meste, a to v bočnej, nepatrnej uličke v dosť starom a ošarpanom dome. Tu mali najatú hospodu. Ich malý, nepohodlný byt bol dosť vkusne zariadený. Na každom kuse náradia bolo badať, že zažil lepšie, hojnejšie časy. Po stenách viseli staré rytiny a niekoľko olejových podobizní predkov. Medzi nimi vynikla podobizeň Klenovského starej matky. Predstavovala mladú, peknú blondínu so značne vystrihnutým živôtikom. Na vysokom, bielom, okrúhlom hrdle leskli sa dva rady perál a na ňom pekná hlávka niekedy chýrnej krásavice. Tmavožlté krčky vlasov venčili jej hladké čelo. Spod dlhých, tmavých rias živo pozerali na človeka jej bystré oči. Malé ústa, na ktoré maliar neľutoval karmín, obletoval zvláštny, svojej krásy povedomý úsmev, akoby chcel prinútiť každého, aby sa dobre prizrel na jej krásu. V ľavej ruke, voľne na lono položenej, držala hrdličku, pravou schúleného vtáka hladkala. Táto ruka bola veľmi starostlivo vypracovaná: úzka, podlhovastá, aristokratická. Nechýbali na nej ani modré žilky, ani jemný ružový tón prstov. Na jednom z nich skvel sa zlatý prsteň so smaragdovým očkom a okolo neho trblietali sa sťa venček brilianty. Na zápästí skvela sa ťažká, filigránsky opracovaná zlatá náramnica. Krásne, okrúhle, biele rameno s ružovým lakťom, tým nápadnejšie sa odlišovalo od žltej farby náramnice a od modrého drieku s krásnymi striebornými sponkami, okrášlenými tmavočervenými granátmi, a aj od snehobieleho oplecka, obrúbeného sťa pavučina jemnými čipkami.

Keby tak oživli majitelia týchto podobizní, najmä ale táto skvostná krásavica, nuž by sa začudovali, aké veľmi skromné miesto teraz zaujímajú v tomto malom, chudobnom byte, medzi starým haraburdím a troskami náradia, ktoré pozostalo terajším žijúcim členom famílie po mnohých licitáciách a prevážaniach.

Zaiste by sa rmútili a hanbili pri tomto pohľade. Boli navyknutí žiť v hrdom kaštieli, uprostred priestranného parku v hojnosti, veselo, v samých radovánkach a hostinách. A teraz? Mráz by ich prešiel pri pohľade, ako upadli, a chveli by sa pred budúcnosťou, že niekde na pôjde prachom zapadnú a myši ich zosekajú.

V tejto izbe sedela pri obloku Klenovská a pilne opravovala na vareške stoknutú Viktorovu pančuchu. Bola vysokej postavy. Gaštanové vlasy mala už popretkávané šedivými vláknami. Tvár mala súmernú, ale predčasne zbrázdenú vráskami, následok to rozličných líčidiel a práškov, ale aj starosti a nedostatku. Ruka sa jej rýchle pohybovala, máchajúc v povetrí ihlou. Náhlila sa. Z bočnej izby ozýval sa mužský rozhovor a špľachot vody, ako keď sa umývajú. Zrazu bolo počuť volanie:

— Mama, mama!

Vstala, položila na kanapu práve teraz zaplátanú pančuchu, a vošla do bočnej izby. Izba bola malá, úzka a bola teraz zaprataná rozličnými vecami. Na dvoch posteliach boli rozložené košele. Pri nich goliere, manžety a nákrčníky. Na operadle boli prehodené len teraz vyžehlené čierne šaty, s bielymi vestami. Pri nich na zemi leskli sa lakové poltopánky. Pred zrkadlom stál Vlado, utieral sa a pritom sa pozorne díval do zrkadla.

Viktor v nedbalkách ležal na pohovke a fajčil cigaretu.

Keď matka otvorila dvere, nahol sa vrchným telom, akoby jej bol chcel ísť v ústrety a vystrel ruku proti nej.

— Či si ich našla? — spytuje sa.

— Hneď ti ich donesiem, len som ich musela trochu opraviť. — Vrátila sa a podávala mu pančuchy.

— Ďakujem ti, — vzal ich a hneď si ich stokol na nohy.

— Potrebné ti je ešte niečo? Alebo vám? — obrátila sa k Vladovi.

— Ďakujem, milosťpani, neráčte sa unúvať, už všetko máme, čo nám je potrebné, — odvetil a zdvorilo sa poklonil.

Odišla.

— Také máme skvostné výhľady na podarenú zábavu, že len! Predobedom prišla aj Ilona Kopány, rozkošná brunetka a je pritom veselá, samý temperament. Predstavím ťa jej. Vieš, sme starí známi, aj rodina. Zapáči sa ti. A ako graciózne tancuje. Všetci mladí ľudia sa točia okolo nej. Len jednu vadu má, nemá také veno, aké sa požaduje od dievčaťa, ktoré má nároky na primeraný vydaj. Strávil som v jej kruhu nejednu rozkošnú chvíľku. — Na okamih sa odvrátil od Vlada, pozeral do okna, akoby sa bol ponoril do rozpomienok z minulosti.

Vlado si už medzitým navliekol mäkuškú batistovú košeľu a pripínal si golier.

— Môže byť dosť pekná zábava, včerajší dáždik občerstvil povetrie a prach zmizol. Zdá sa, že aj z vidieka prídu.

— To sa rozumie, — odvetí Viktor, — vidiečania čakajú na takú príležitosť ako kaňa na dážď. Hľa, aj teraz frčí jedna ekvipáž. — Pristúpil k obloku. — Nech som dobrý, to je Žitnický aj so svojou mladou ženou, barónkou. Hm! a ako vyparádený, aj kočiš v novej livreji. Záprah a hintov len sa tak ligocú. Kone majú ozaj výborný trap. Skadiaľ len môže? Veď sa povrávalo, že pláva.

— Hádam so ženou dostal.

— Ale ba! Bude to niečo iné. Našiel si bezpochyby úver. A najskôr má niečo za lubom.

Konečne boli ako zo škatuľky. Ešte niekoľko kvapák jemného parfumu a krásny, plný klinec do dierky a už boli hotoví.

— Vladko, — osloví ho Viktor, len tak mimochodom, keď už mali odchádzať, — daj mi do zajtra desať zlatých. Otec nie je doma a kľúče od peňazí sú uňho.

Vlado vytiahol tobolku a bez slova mu podal žiadané peniaze.

— Len sa dobre zabávajte, — vyprevádzala ich matka. — A ty, Viktor, daj pozor, aby si neprestydol a aby si niečo nevykonal, — hovorila mu starostlivo, bála sa, že jeho bujná povaha pod vplyvom nápojov prekročí spoločenské hranice.

— Nemaj starosť, mamička. Nič sa nestane, budeme v dámskej spoločnosti. Ja, pravda, nemám vôľu do tanca…

— Prečo nie? — čuduje sa Vlado, — rád si ty podskočíš. Poznám ťa ako náruživého tanečníka.

— Čo bolo, bolo! — vzdychol si, — ale prešlo! — a pozrel významne na Vlada.

Vlado sa usmial, myslel si, že sa len zo žartu pretvaruje a nemal poňatia, na čo cieli jeho priateľ.

Matka sa tiež usmiala, porozumela syna, a trochu kývla hlavou.

— Zbohom, mamička! — zvolal ešte raz Viktor a odišli.

Ostala sama. Otupne jej bolo. Taká bola opustená! Muž len čo lyžičku zložil po obede, už sa ponáhľal do kasína, aby sa neopozdil k partii alšóšu, ktorá ho čakala každú nedeľu popoludní. Syn a Vlado odišli zase na zábavu. Sadla si na stoličku k obloku, oprela si lakeť o obločnú dosku a hlavu zase o dlaň a hľadela na ulicu. Zrazu zaleskla sa jej slza na mihalnici a spúšťala sa jej pomaly po tvári, vlhkú brázdu zanechávajúc po sebe. Prišli jej na um mladé časy. Bola vtedy krásna, všetko bolo okolo nej milé, veselé. Každý sa točil okolo nej. Každému oči s úľubou spočinuli na jej peknom zjave. A teraz, z hojnosti prešla celý rad strádania, utrpenia a s nimi aj poníženia.

Tak by sa rada podívala, pozhovárala, ba aj popýšila synom, ale ako? Veď nemá primeranú toaletu. Má, pravda, aj lepšie šaty, ale nie také, ako čo patria osobe z rodu. A preto radšej zostala doma, medzi týmito nudnými stenami.

Mala ustavičnú starosť o domácnosť. Mužov úrad bol pomerne chatrne platený a veru tiež aj hodne strovil na svoju osobu. Syn po školách potrovil pozostalé trosky z majetku, čo im ešte zostalo a aj nové dlhy sa nakopili. Okrem toho navyknutí boli na dobrú kuchyňu. Ale ako ju stvoriť? Mäsiar na úver už nechcel dávať a aj sklepník požadoval svoje závislosti. Chuderka, musela vždy stŕpať, rozmýšľať, kde a ako? Neraz musela prehltnúť drsné poznámky živnostníkov, keď si prišli po peniaze a tu nebolo skadiaľ. Teraz na nešťastie Viktor aj kamaráta si dovedie a žiada, aby ho hostila. Ona mu hneď, keď prišiel, dohovárala, prečo ho vzal so sebou, či nevie, v akom sú stave? — A tu mi ešte aj hosťa privedieš.

— Nie je tak zle, ako si myslíš. Vlado mi je potrebný. Má bohatých rodičov. Jeho sestra je zaľúbená do mňa, dostanem s ňou dvadsaťtisíc. Z toho dlhy vyplatíme a budeme si žiť bezstarostne. Maj len trochu pozhovenia a už sa len netráp. Len čo budem s ňou vo vere, úver nám hneď podskočí, takže budeme na pokoji.

— Veď by to bolo, keby tí Rovesní neboli takí. Pováž si, on je sedliackych rodičov syn a ona krčmárska dcéra. Nemyslím, že by sa ich dcéra za teba hodila, najmä keď postúpiš v úrade.

— O ňu nemaj strach, a čo sa jej rodičov týka, s tými si už budem vedieť urobiť poriadok, aby mi na krku nesedeli. O to sa netráp, len nech bude moja. To je pravda, že by som si radšej vzal Ilonu, ale čo si počať? Ilona je chudobná a má veľké nároky.

— Veď je tak, — vzdychla si a nežne pozrela na syna ako na nejakú obeť. — Tak len poručeno bohu. Len si daj pozor, aby si sa vo výpočte nesklamal.

— Neboj sa, mama, ja to tak narafičím, že ma neoklamú.

Pošťastilo sa mu uchlácholiť matku, ba v nej vzbudiť aj nové nádeje. O otca nemal starosť, bol celý deň v úrade, večer zase v kasíne alebo v hostinci na strek, ten sa veru netrápil mnoho o domácnosť. Tú nechal na svoju ženu. Len keď už núdza a iné starosti doliehali naňho a klepali mu veľmi i na svedomie, vtedy stratil dobrú vôľu a stal sa nevrlým. A keď ešte aj žena začala doliehať naňho, aby sa už aj postaral o niečo, a robila mu pritom výčitky, tak vtedy utiekol do krčmy, tam sedel potom aj za dva dni a len na tretí deň sa vrátil domov s ubolenou hlavou a ešte väčšou kajúcnosťou. Vtedy obsypal obyčajne ženu svojou nežnosťou a škatuľkami cukroviniek, ktoré navyhrával od kučébera a pritom sväto-sväte sľuboval a zaprisahal sa, že sa už zriekne lumpačky a že od týchto čias každý groš dá do domácnosti. Zdržal sa niekedy aj dva-tri mesiace, že sa nepohol z domu.

Ale potom ta zase vypuklo v ňom, vždy sa mu naskytla nejaká príležitosť. Tu jeho priateľ meno slávil, zase prišiel nový úradník. Na jeho poctu bol zoznamovací večierok, priatelia tiež dodierali doňho, že je baba a nie chlap, filister, ba mu aj do svätých nadávali, až konečne ho to všetko domrzelo i vypukla z neho stará nátura.

Dlhší čas sedela nepohnute pri obloku, až sa konečne zdvihla, aby si olovrant pripravila. Potom vzala do ruky už hodne zodratý a zamastený román od Ponsona du Terrail^[10] — pochádzal z mestskej knižnice, a pustila sa do čítania. Pri čítaní zabudla na každodennú starosť a s nevšednou zaujatosťou sledovala tie najpodivnejšie osudy (desať ráz bol zabitý a toľko ráz vzkriesený) románového hrdinu.

Medzitým Viktor a Vlado prišli do mestského parku. Tu sa už celé hŕby obecenstva prechádzali po širokých, priestranných chodníkoch. Naprostred parku bolo veľké kolo, okolo neho stáli košaté lipy a duby, takže bolo celé pod sklepením ohromnej zelenej rotundy. Krajom kola rozostavené boli lavice. Na vyvýšenom mieste započala hrať cigánska banda čardáš. Na zvuky hudby hrnie sa obecenstvo do kola. Matky zaujímajú miesto na lavičkách, kým dcéry prechádzajú sa v kole. Niekoľko mladíkov pridružilo sa k nim. Ukláňali sa a strúhali zdvorilé frázy. Nejedna z nich zasmiala sa žartovnej poznámke gavaliera, až jej smiech zaznel ako strieborný zvonček. Zrazu oddelil sa jeden pár, postavil sa pred bandu, za ním druhý, tretí, až sa to všetko začalo vrtieť.

Naši dvaja priatelia stáli a prizerali sa na krepčiacu mládež.

— Pozri, ako sa nadhadzuje Pišta Karafiáth, nohy sa mu div z kĺbov nevyvrátia… Tancuje s Lujzou Spitzerovou; boháčka, otec má parný mlyn. Huncút jeden prešibaný, nerúbe nízko; partia bohatá.

— Je trochu orientálny typ. Či nie je dcérou vyvoleného národa? — spytuje sa Vlado.

— Aký si naivný, pravdaže je. A potom? Na tom niet nič neobyčajné, lebo sa prekrstí, alebo — veď je recepcia…

Nestihol takmer dokončiť, keď za chrbtom počul známy hlas a pritom pocítil na ľavom ramene, ako sa ho niekto dotkol.

Obrátil sa i zazrel pred sebou Ilonu Kopaných i jej priateľku Julku Pekáčovú.

— Vy ste len za gavaliera, — prihovorí sa mu šelmovsky Ilona, ale badať na nej, že sa aj durdí, — ani sa len neukážete… Pekne! Ja vás musím vyhľadať.

— Odpusťte, milostivá slečna, — uklonil sa Viktor veselo, — ale ráčte uznať, že pri všetkej námahe — a túhe, som…

— Do týchto čias ešte nemohol, — dovŕšila ona. — Poznáme už tie výhovorky, — a vejárom mu samopašne pohrozila a pritom sa spýtavo pozrela na Vlada.

— Môj priateľ, Vlado Rovesný, absolvovaný jurista, — predstavoval ho Viktor. Vlado sa zdvorilo uklonil a pozeral s úľubou na Ilonu.

Ilona bola vysoká, štíhla bruneta. Bujné, čierne vlasy venčili jej hlavu. Tvár mala oválnu, ťahy súmerné. Pod hustým, sťa žúžoľ nadočím a pod dlhou riasou mihalníc žiarilo ohňom pár veľkých čiernych očí. Ich plameň pocíti každý, kto hlbšie nazrie do nich. Pod pravidelným nosom, nozdry ktorého sa pri každom vzrušení zachveli, usmiali sa malé ústa. Ich rty boli čerstvé, plné, ani čerešne. Jamôčky na bielych, trochu rumenných lícach dopĺňali krásu obličaja. Vôbec celá jej postava bola súmerná. Ale nielen postava, lež aj jej pohyb vzbudil pozornosť. Chôdzu mala zvláštnu, len jej primeranú, hladkú a predsa rytmickú. Mala, ako sme videli, nenútený výstup, slobodný, viedla takmer kamarátsky rozhovor s mladými ľuďmi, ale vedela jedným pohľadom, pohybom, alebo slovom zastaviť smer rozhovoru, ak sa jej znepáčil. S takýmito vlastnosťami podmanila si mládež. Takmer každý sa jej koril, vzdychal, oblietal, ale zato z tých, na ktorých rátala, ani jeden neponáhľal sa ju pýtať.

Pri predstavení na okamih skúmavo pozrela na Vlada.

Zbadala, bol v nesnádzach.

— Istotne váš priateľ to zapríčinil, že ste nás do týchto čias pozbavili vašej vzácnej prítomnosti, — hovorila obrátená k Viktorovi. Hlas jej znel vážne, len jednotlivé, nápadne prízvukované slová a jemný, výsmešný výraz očí prezrádzal výsmech.

— Spolovice ste uhádli, — odvetil Viktor, — lebo keď som sa vrátil z Pešti, neprišiel som hneď domov, ale bol som hosťom pána Rovesného. A za tých niekoľko dní, čo som doma, bol som taký zamestnaný úradom, že som pri najlepšej vôli a túhe nemohol…

— … ešte dosiaľ svoju najpokornejšiu poklonu urobiť, — dodala veselo sa smejúc a pritom zaleskli sa jej krásne biele zuby.

— Aká krásavica, — podumal Vlado, — a ako nenútene si vedie.

— Blahoželám vám k úradu, pán Klenovský, — prehovorila blondínka Julka a podala mu ruku.

— Ó, prosím, — a priateľsky jej stisol ruku. — Teším sa z vášho blahoželania, poznať, že máte lepšie srdce ako slečna Ilona, ktorá miesto toho, aby sa tešila zhliadnutiu, hnevá sa a výčitky mi robí, — doložil žartovne.

— Ach! Pravda! No odpusťte, bolo mi aj na ume, ale som nemohla, ľutovala som vás. Reku, taký mladý, myslela som si, a už zamestnaný, ťažkým úradom opantaný! Hľa, už sa mu aj vrásky začínajú tvoriť; vlásky rednú, onedlho budú aj šedivieť. Ako by aj nie, pri takej zaujatosti, zodpovednosti?! Ach, chudáčik, nemal ešte času ani si len požiť!

— Ha, ha, ha! — smial sa, až očervenel, keď videl šelmovskú Iloninu tvár, ako sa núti k vážnosti, ale oči jej svietia výsmechom, kútiky úst šklbú sa, chcú v každom okamihu vypuknúť v rozpustilý smiech, čo sa tiež aj stalo, keď videla, ako Viktor vybuchol v hlasitý smiech. Vlado a Julka tiež sa nemohli zdržať, veď bolo tak smiešne.

Hudba prešla z voľného do rezkejšieho tempa. Primáš pritisol bradou husle, pritlačil sláčik o struny, až zajačali, zohol sa, nato sa vypäl i zavíril divoký, ohnivý čardáš. Za ním usilovali sa i kontráši, i bračisti, a basa tiež veselo zabručala. Žilky sa rozihrali v mladých. Nejedno oko zalesklo sa ohňom, ešte aj matky zamĺkli na okamih a hľadeli rozjarene do kola, kde mládež výskala.

Ilone sa zachveli nozdry. Zamĺkla. Jej žiariace oči spočinuli na Viktorovi a úsmev oblietal jej okolo polootvorených úst.

Nemohol odolať jej pohľadu. Zatúžil objať jej hybký driek a vmiesiť sa do tanečného mraveniska, pocítiť jej teplý dych a vidieť pohyb rozvlnených pŕs. Uklonil sa pred ňou. Nemo vložila ruku do jeho. Odviedol ju medzi tancujúcich.

Oddali sa úplne pôžitku tanca.

Viktor nemohol odolať prvému návalu radosti, ktorú pocítil v blízkosti Ilony. Už rok tomu, čo ju nevidel. Teraz bola ešte zvodnejšia, ešte krajšia. Povedomie, že sa zaujíma oňho, ho takmer opojilo. Zabudol na okamih na Elenku. S rozvlneným citom pozeral na Ilonu. Z tvári jej nezmizol úsmev. Oči jej trochu navlhli, čím sa stupňoval ich lesk, zdali sa mu vhĺbiť až do duše. Pocítil neodolateľnú túhu privinúť ju k sebe a pocelovať horúcim bozkom jej vážne, polootvorené pery.

— Aká ste krásna, zvodná, — zašeptal vo vytržení.

— Nehľaďte tak na mňa, pozorujú nás, — zašeptala a zbežne sa naňho usmiala.

A ozaj, okolo nich tancujúce páry zvedavo pozerali na nich a potuteľne sa usmievali.

Vlado tancoval s Julkou. Videl, čo sa deje v duši tých dvoch, i pocítil žhavý bôľ v srdci. Ilona ho hneď pri prvom pohľade silne dojala. Teraz skrsol v ňom nepriateľský pocit proti Viktorovi. Tanec stal sa mu odporným a tanečnica bremenom. „Keby už bol koniec, ale vyhúda do nekonečna.“ A zmraštil obrvy.

— Čo vám je? — spytuje sa tanečnica, zbadajúc náhlu zmenu.

— Nič, trochu ma hlava bolí, ale to prejde, nerobte si z toho nič, slečna.

Hudba zamĺkla. Spotení tanečníci zaviedli svoje družky na miesta.

Ilonina matka s ľúbezným úsmevom vítala Viktora.

— Mala by som si na vás ťažkať, — smiala sa, — že len teraz prichádzate, nuž ale, my starí, čo si tým pomôžeme. — A pozrela na Julkinu matku.

— Prosím mnoho ráz za odpustenie, — vyhováral sa zdvorilo a bozkal im ruky, — ale moja vina nie je taká strašná, ako sa zdá. Len čo sme prišli s priateľom Vladkom, — predstavil ho, — už sme sa zišli so slečnami. Nuž a v ich spoločnosti sa človek tak dobre cíti, že zabudne na všetko, aj na tie najsvätejšie povinnosti. — Uhol sa, rukou urobil zaokrúhlené gesto, aby aj týmto činom potvrdil, čo povedal.

— Už ste vy len veľký figliar, vynájdete sa, — odvetila so smiechom. — My už, keď musíme, aj uveríme.

— Milosťpani! — zvolal s hereckým pátosom a ruku si položil na srdce, pritom sa ale usmial huncútsky.

— Dobre, dobre, — odvetila, — a týmto vám udeľujeme úplné odpustenie.

— Ako sa má vaša pani matka? — spytuje sa Pekáčová Vlada. — Poznám ju ešte z ústavu. Bezpochyby pamätáš sa aj ty na Máliku, — obrátila sa ku Kopányčke. — Pravda, ty si bola o dva roky staršia.

— Trocha sa pamätám, ale to je už dosť dávno.

— Ďakujem, milosťpani, mama je zdravá a dosť čerstvo vyzerá.

— Ste len samotný?

— Nie, mám ešte aj sestru, teraz prišla z ústavu.

— Tak? A koľko má rokov?

— Na sedemnásty.

— To už celá slečna.

Pri poslednej vete Viktor náhle sklopil oči a nával krvi sfarbil mu trochu líce. Hneval sa, že je taký slabý. Zaťal zuby a smelo pozrel na prítomných. Jeho pohľad stretol sa s Iloniným. Zbadala. Bola nemilo prekvapená. „Aha, preto si sa tak zadlho bavil na dedine u Rovesných!“ prišlo jej do umu. Už jej nepohrával okolo úst úsmev, skrivila opovržlivo pery a obrátiac sa k Julke, pohrúžila sa s ňou do rozhovoru.

Zrazu povstal medzi obecenstvom šum. Všetci hľadeli na jednu stranu.

— Čo je to? — spytuje sa Kopányčka, — snáď sa niečo stalo?

Viktor trochu podišiel napred, chcel sa dozvedieť, čo zapríčinilo taký ruch v obecenstve.

— Prišiel Žitnický aj so svojou paňou, — zvestoval. Len čo dohovoril, už bolo vidieť tlstého, ale elegantného pána, opretého o rameno dámy oblečenej v hodvábnom úbore. Klaňal sa ustavične, hlboko zložiac ľahký, letný klobúk a pritom zakaždým odhalil dosť veľkú lesklú plešinu, odrážajúcu sa nápadne od vytučnenej, na barnavo ohorenej tvári. Z druhého boku kráčal popri barónke hlavný riaditeľ zábavy a niečo jej horlivo vysvetľoval. Za nimi kráčali mladší a starší páni a tvorili Žitnickému dosť početný sprievod. Medzi poslednými kráčal aj starý Klenovský. Riaditeľ zábavy priviedol Žitnických na predné miesto. Tam už sedelo niekoľko dám z vyššej spoločnosti, ako podžupanová a mešťanostová. Po vymenení pozdravných zdvorilostí sadla si barónka medzi ne, páni sa utiahli trochu nabok a obstúpili Žitnického. Živý rozhovor viedli medzi sebou. Starý Klenovský roztržite počúval Žitnického anekdotu, často sa obzrel po obecenstve, až konečne zbadal Viktora pri Kopányčke. Pozorne sa vykradol z kruhu a ponáhľal sa k synovi.

— Odpusťte, milostivé panie, že som nútený Viktora na krátky čas odviesť z vašej spoločnosti, — a nečakajúc na súhlas, kynul mu, aby ho nasledoval.

— Poď, predstavím ťa Žitnickému, — hovoril mu potichu. — Podľa ženy má veľké styky a vplýva i na župana, aj na stoličný výbor. Jeho vplyv siaha až do Budapešti. Od teba závisí, ako sa mu pozdáš. Máš, pravda, hodného zástupcu aj v Šándor báčim, ale čert nespí a dobrého nikdy nie je dosť, ak ti neosoží, aspoň ti nepoškodí — a to už mnoho znamená. Že Žitnický má veľký vplyv, to je isté, či vidíš, ako sa všetci hrnú okolo neho, ako mu lichotia? Sedel som v kasíne a len čo som započal hru, priletí archivár Kováč. „Viete, čo je nového?“ kričí. Reku čo? „Žitnický aj s paňou je tu, prišli na zábavu.“ A len čo dopovedal, už bol Žitnický medzi nami. Po krátkom čase sa zobral, šiel s ním najprv jeden, za ním sa pobral druhý, tretí a tak všetci. Čo som mal robiť, pridal som sa k nim aj ja, aby to nevyzeralo tak, akoby som chcel demonštrovať proti nemu. Lebo, syn môj, zapamätaj si: Nikdy sa nespoľahni na svojich kolegov, čo by akí dobrí a priateľskí boli. Vždy buď opatrný. Naveky sa nájdu závistníci a takí, ktorí pôjdu o tvoje postavenie, aby ho mohli pre seba alebo pre svojich si zadovážiť a budú hľadať príležitosť, ako by ťa mohli udať a podkopať ti postať.

Kým hovoril, oči mu ustavične sliedili, či ho niekto nepočúva. Keď spozoroval niekoho, ktorý sa mu zdal podozrivým, už mu veselý úsmev vysadol na tvár, aby sa zdalo, že bohvieakú veselú historku rozpráva synovi.

Priblížil sa k Žitnického skupine. Vtom zazneli zvuky vlnistého valčíka. Povstal živý ruch medzi obecenstvom. Páni sa utiahli z kola, aby prepustili tancujúcim párom miesto. Hlavný riaditeľ zábavy, elegantný Zoltán Káňay, uklonil sa pred barónkou. Usmiala sa blahosklonne, oprela si oňho rameno a už ju unášal voľným, hladkým tempom. Žitnický zostal na okamih sám. Klenovský využil vhodný okamih, pristúpil k nemu aj so synom.

— Veľkomožný pán, — oslovil Žitnického a uklonil sa pred ním s úctyplným výrazom. Osmeľujem sa predstaviť vám môjho syna Viktora, praktikanta.

Viktor sa uklonil.

— Teší ma, že vás poznám, — odvetil oslovený priateľským, nenúteným tónom, ktorý užívame, keď chceme dobrú náladu a mienku zanechať po sebe. — S vaším pánom otcom sme oddávna starí známi. Všakver?

— Veru, veľkomožný pán, najmä môj otec, ale tiež aj ja, sme boli s vaším nebohým otcom v priateľskom pomere. Jeden od druhého nebývali sme ďaleko. Ja v Klenove, váš pán otec zase v Žitnom. Neraz sme spolu poľovali. Boli vtedy lepšie časy, ako sú teraz, — vzdychol si pri rozpomienke na svoju zapadlú slávu, keď ešte vo svojom kaštieli býval a po svojich vlastných grúňoch poľoval.

— Kedy ste skonali štúdiá? — spytuje sa Žitnický Viktora.

— Teraz v lete som absolvoval univerzitu.

— To ste pekný pokrok urobili.

— Ďakovať bohu, na tento čas.

— Chcete sa venovať administrácii?

— Áno, veľkomožný pán.

— Prajem vám mnoho zdaru, pán Klenovský. Budem vás s pozornosťou sprevádzať a ak by som vám mohol niečím poslúžiť, obráťte sa len s dôverou na mňa. Čo budem môcť, to vykonám. — Usmial sa blahosklonne, podal im ruku na rozlúčku a obrátil sa k prichádzajúcemu staršiemu pánovi, sedriálnemu sudcovi.

— Á, to ste vy, Feri báči! — pozdravil ho priateľsky. Šiel mu v ústrety a vrele mu potriasol ruku.

— No vidíš, aký je milý, priateľský, — hovoril starý synovi.

— Má niečo, čo odpudzuje, — povedal syn. — Tá jeho blahosklonnosť, a ten protekčný tón je urážlivý. A ako nás odbavil, ako nejaký minister pri výsluchu.

— Pst! — bál sa otec, — daj si pozor, aby nás niekto nepočul. To je človek pomstivý a do koho sa zažerie, tomu do tých čias nedá pokoj, kým ho nevyštve. Už nie si chlapec, ale muž postavený v úrade. Musíš jazyk držať za zubami. Či vidíš, ako vedie Zoltán barónku na miesto, ako jej dvorí, ten má rozum! Ponáhľaj sa, daj sa od niekoho predstaviť a pozvi ju do tanca. Nemôžem vystáť toho fagana. Taký je už namyslený a nadutý, ako čo by on už všetko spracoval. A čože je? Stoličný podnotárik! A s nami staršími tak familiárne zaobchodí, akoby bol najmenej podžupanom. Pousiluj sa, aby si mu rohy čím skôr trochu oblámal, ale len opatrne.

Viktora tiež mrzelo Zoltánovo pyšné vystatovanie, i poponáhľal sa predstaviť sa barónke a požiadať ju o tanec. Zvolila.

Ilona nedala znať, že ju Viktor škrie. Bola veselá. Vladovi sa zdalo, že ho so záujmom počúva, ba práve nadpriada s ním rozhovor.

Nemohol sa odtrhnúť od nej. Zbadala, lež nedala to najavo. Chovala sa k nemu priateľsky, ale predsa odmerane, ako to býva pri začínajúcej sa bližšej známosti.

Pri prvých zvukoch valčíka napadla ju náhle clivota. Vábna melódia drala sa jej do srdca. Ozvali sa v nej mnohé vášnivé slová lásky, ktoré počula od mladých ľudí, ale už v krátkom čase skúsila, že sú to len bublinky, ktoré sa za okamih skvejú v dúhových farbách, aby sa potom rozplynuli a premenili na kvapku špinavej, mydlovej vody. V prvom okamihu skoro zaplakala, lež hneď sa premohla, srdce jej zatvrdlo. „Nie,“ pomyslela si, „dosť bolo citu. Stoj čo stoj, vydám sa, aby som im ukázala, že nie som bábka, s ktorou sa možno zahrávať a odhodiť kedy sa im páči, ale…“

— Slečna, smiem prosiť o jeden tanec? — prosil ju Vlado.

Pozrela naňho mdlo, akoby zo sna vytrhnutá. Tak sa zdalo, že ho ani nepočula, len zvuk jeho reči dotkol sa jej sluchu. Tvár mu vyrážala prosbu, viac pokoru. Mlčky vstala, len tak z nutnosti, aby dovŕšila aj túto povinnosť. Ale už pri prvých krokoch bola prekvapená umením, akým ju niesol Vlado do kola.

Valčík je pekný tanec. Tanečník sa môže úplne oddať rytmu hudby a svojím umením môže vystihnúť všetky odtienky taktu. Duševné rozpoloženie, vôbec cit stane sa mäkkým, lyrickým a splynie s hudbou v jednu celistvú harmóniu.

Vlado bol mäkkej povahy a mal vytríbený sluch, taktiež prirodzenú náklonnosť k hudbe. Teraz bol zachvátený láskou k bytosti, okolo drieku ktorej vinula sa mu ruka. Pustil sa s nezvyklou náruživosťou, ba nadšením do tanca. Ilona, chýrna tanečnica, zadivene pozrela na Vlada. I videla jeho nadšenú tvár. Ľahký úsmev prelietol jej okolo úst. Hodila strojene hlavou a primkla sa k nemu trochu bližšie.

Bol vo vytržení. Vôňa jazmínového parfumu ho omamovala a jej ľahunké pohyby ho okúzlili. Zrazu sa mu zdalo, akoby ho boli jej vlasy pošteklili na líci, snáď len náhodou. Pocítil teplotu jej ramena na svojom. Vpíjala sa mu do vnútra a šírila sa rovno k srdcu. Žiadal si ju čím dlhšie takto objímať.

— Kto je ten pár? — spytuje sa barónka Viktora, keď preleteli popri nich. — Utešene tancujú a tá mladá dáma má ozaj graciózne pohyby.

— Pekný pár.

Barónkina poznámka vzbudila závisť vo Viktorovi. „Koketuje s ním,“ pomyslel si, „chce, aby som žiarlil. Ako sa díva naň, usmieva. Eh, počkaj — a ak by predsa!“ Povstávali v ňom nepokojné dojmy, i zabudol aj na barónku a oko mu sliedilo len za Ilonou.

— Ďakujem, — zastala barónka, — prosím zaviesť ma na miesto.

Trhol sa, odviedol ju a uklonil sa pred ňou hlboko.

Len čo sa trochu vzdialil, tu už otec pristúpil k nemu.

— Bravo! Chlap si! Spokojný som s tebou. Pozornosť, čo si venoval jeho žene, páčila sa Žitnickému. Usmieval sa, keď ťa videl s ňou tancovať a mne priateľsky pokývol. Ale hľa, zabudol som ti povedať. Dostal si nejaký list z Pešti. Poštár mi ho dal ešte včera na ulici, a vieš, že som zábudlivý, nosil som ho v kabáte a len teraz mi prišiel, i to náhodou, pod ruku.

— Kde je? — spytuje sa Viktor znepokojený.

Siahol do bočného vrecka a podal mu ho.

— Kto ti píše?

— Jeden z mojich priateľov. Ináč nič zvláštneho, — odvetil sucho, keď ho letkom prezrel. Len s veľkou námahou sa vedel opanovať, aby otec nezbadal, ako mu srdce nepokojne bije. Písal mu totiž jeden z veriteľov, aby mu hneď vyplatil dlžobu, lebo ho ináč zažaluje a vynesie najavo také veci, ktoré budú mať preňho nepríjemné následky.

V tom okamihu zabudol na Ilonu, na barónku, na Vlada, vôbec na všetkých. Dusila ho len jedna otázka: „Ako sa vyslobodiť z tohto fatálneho položenia?“ Neznal iného východu, len čím skôr sa bohato oženiť. I prišla mu zase na um Elenka.

Zvečerilo sa. Množstvo lampiónov osvetľovalo priestor. Niektoré z nich viseli na vetvičkách stromov, uprostred lístia. A nad stromami, na jasnom nebi svietili ticho hviezdy.

Neďaleko kola bol hostinec. Pred ním rozostavené boli bielymi obrusmi prestreté stoly. Za nimi sedeli hostia. Pri väčšom stole sedeli Kopányovci, Pekáčka s dcérou a naši dvaja známi. Ilona bola neobyčajne veselá. Smiala sa, žartovala, takže tomu nebolo konca kraja. Vlado sedel pri nej. Jej veselosť preniesla sa aj naňho. Cítil sa nenútene, reč sa mu sypala plynne; bol šťastný. Viktor sa tiež premohol. Nedal znať na sebe, že ho niečo morí. Obrátil hlavný zreteľ na Julku a snažil sa ju zabávať. Medzitým pozoroval, čo sa deje okolo neho. Matky rozplývali sa od spokojnosti, keď videli, ako sa im dcéry zabávajú.

Neďaleko od nich hrala banda Meyerbeerov Korunovačný pochod^[11] a jeden z členov bandy chodil s tanierom pomedzi stoly a vyberal od hostí peniaze.

Prišiel aj k Vladovi. Vlado vytiahol z tobolky päťku, hodil ju na tanier a pošepol, aby zahrali Iloninu pieseň. Onedlho zaznela tiahla, citná, trochu sentimentálna pieseň. Ilonu milo prekvapila Vladova pozornosť. Pozrela naňho s vďakou. Plával v šťastí a kývol mlčky na čašníka.

— Šampanské!

O niekoľko okamihov pozdejšie vyletela zátka a vzácne víno v krištáľových pohároch sa spenilo.

— Načo ste to dali doniesť, je to škoda, — dohovárala Kopányčka.

— Na zdravie dámam! — privolal rozjarený Vlado a pozdvihol pohár. — Neráčte ma ohrdiť, — prosil ich, a to tak vrúcne, akoby od toho záviselo jeho blahoslavenstvo. Nemohli mu nevyhovieť. Ilona, priložiac pohár k ústam, polozažmúrenými očami hľadela na Vlada. Spod hustých rias bolo jej len trochu vidieť zrenice, ale zato mali smelý, povzbudzujúci výraz. A vlaha, ktorá ani rosa na puku zostala sedieť na čerstvých ružových perách, bola dostatočná, aby okúzlený Vlado celkom upadol do Iloninej moci.

Viktor všetko videl a zase pocítil nepriateľstvo proti Vladovi. Prišla mu aj Elena na um, i snažil sa upokojiť. Do týchto čias sa štítil zdôveriť pred Vladom o svojom pomere k jeho sestre, lebo sa obával, že by mu prekazil zámery, poznajúc jeho peštianske kúsky. Teraz, keď ho videl, aký je zaľúbený do Ilony, prestal sa ho báť, ba práve umienil si zdôveriť sa mu, aby tak uskoril sobáš s Elenkou.

Onedlho sa dámy pobrali domov. Mladí ľudia ich odprevadili.

— Vráťme sa ešte, — prosil Vlado. — Nechce sa mi ešte spať, musím sa vyraziť.

— Nedbám, ako sa ti páči, — súhlasil Viktor a vrátil sa naspäť. Hostí bolo už menej, ale cigán hral veselo a čakal, kedy sa páni rozihrajú a dajú si zahúdať.

— Žán! — zavolal Vlado na čašníka, — šampanské!

— Hneď, veľkomožný pán, naskutku, — a už vyletela zátka a šumivý nápoj sperlil sa v pohároch.

— Pst, kamarát!

— Čo sa ti robí, šampanské! Čo ti to prišlo na um?

— Prečo by sme sa raz nezabavili, tak opravdivo. Tak sa čudne cítim: v jednu minútu by som objal celý svet od radosti, v druhom okamihu by som sa zase rozplakal ako malé decko.

— Azda len nie si zaľúbený?

— Neviem, — vzdychol si a hlavu si oprel o dlaň.

— Čo máš tajiť, myslíš, že som nespozoroval, že si sa buchol až po uši do Ilony.

— A ty? — a ostro pozerá na Viktora.

— Ja? Ja som tiež chytený.

— Taak? Teda som sa predsa neklamal v mojom predpoklade, ale to si mi mal povedať. To nie je pekne od teba.

— A ty sa nazdáš, že som do Ilony? — zasmial sa sucho, — si na veľkom omyle.

Vladovi odľahlo.

— A do kohože? — spytuje sa ho živšie, ale ešte nedôverivo.

— Chceš vedieť?

— Pravdaže chcem.

Poobzeral sa dookola, potom sa nahol k Vladovi a pošepol mu: — Do tvojej sestry, do Elenky.

— Ba kýho paroma! — Bol ako omráčený. Zdalo sa mu to smiešne, ba nemožné. — Do Elenky? — Veď on ju považoval doteraz za malé dievča, s ktorým sa dá poihrať, zažartovať, ale zamilovať sa do decka?! Keby bol Viktor gymnazistom, to by ešte bolo pochopiteľné, ale takto? Nepratalo sa mu do hlavy, a preto sa nazdal, že si len žarty vystrája z neho.

— Zdá sa mi, že neveríš, a predsa je to pravda. Elenka je taká krásna, svieža ani ružový, ešte nerozvitý puk. Či si môžeš rozkázať srdcu? — hovorí citne, aby presvedčil Vlada. Obával sa, že mu prezrie plány. — Či by si si bol ešte včera pomyslel, čo ťa dnes očakáva? Hovor.

— Ale si len! Mlčal si do týchto čias, a si sa mi nezdôveril.

Viktor, vidiac zbĺknuť radosť vo Vladových očiach, že sa zbavil soka, upokojil sa. Teraz mu už nebude stáť Vlado v ceste. Usmial sa.

— Uznáš, — pokračoval Viktor dôverne, — že s takýmito záležitosťami nejdeme hneď na verejnosť. Vedel som, že ty, môj najlepší priateľ, nebudeš proti tomu, ale predsa človek v takej okolnosti nie je voľný, stáva sa okúňavý, stratí smelosť; predsa je to delikátna vec, a ešte, keď je opravdivo zamilovaný! Vtedy sa všetkého bojí. No, či nie je tak?

Vlado prikývol hlavou, veď on to isté cítil, o čom Viktor tak presvedčivo hovoril.

— A s Elenkou si ako?

— My? — smial sa, — my sme už uzrozumení.

— Už? — skríkol od divu. — No, to by mi nebolo prišlo na um ani len vo sne! A že by Elenka bola taká smelá! Ako som len nezbadal?

— Ľahko. Ty si Elenku považoval len za decko, lebo si jej brat. Navykol si s ňou zaobchodiť ako s malým dievčatkom. Ja, cudzí, hľadel som na ňu inakšie. Nevieš si predstaviť, aký hlboký dojem urobila na mňa.

Vlado zrazu zvážnel.

— Počuj, myslíš to vážne, a či sa len zahrávaš s citmi neskúseného dievčaťa?

— Ako ti môže niečo také prísť do rozumu? Prisahám ti, že si chcem vziať Elenku za ženu, a to čím skôr. Úrad mám, postupovať budem. Zunoval sa mi už takýto život. Si uzrozumený s tým? — a podával mu ruku.

Bez ďalšieho rozmýšľania podal mu svoju.

— Žán, ešte jednu! Musíme zapiť naše budúce švagrovstvo.

— Janči! — zavolal na primáša, — sem sa! Zahraj mi ešte tú, — a podal mu desiatku.

Primáš sa uklonil, prišiel k ich stolu a začal hrať.

Vlado si oprel hlavu o dlaň, zamyslel sa. Zrazu vzal fľašu, nalial Viktorovi a sebe. V druhom okamihu poháre boli prázdne.

Hostia pri druhých stoloch pozerali na nich. Poniektorí začali sa hniezdiť a šomrať, že sa cigán pridružil k nim.

— To je predsa bezočivosť, — zvolal jeden z nich.

— Čo ťa do nich! — odvetí druhý, — keď chcú vyhadzovať peniaze, nech sa im stane po vôli.

— To ale predsa nemôžem tak nechať, to je urážka! — ale zato zostal na mieste.

— Škoda, že som si nevzal viac peňazí, veď by som im ja ukázal!

— Najmúdrejšie je fumigovať ich. Čo nás po nich! Čím sa viac budeme o nich zaujímať, tým sa viac budú rozhadzovať. Či vidíš, už aj Belo Kňažko sa pridružil k nim s Miškom Lazným. Zavoňali, že sa môžu zdarma napiť. Hja, pisárstvo nedonáša nadostač.

Ani nevedno ako, len keď stôl, kde sa naši zabávali, bol celkom obsadený nevolanými hosťami. Každý z nich im vyznával priateľstvo a lásku a ubezpečoval ich o nezlomnej vernosti, a pili pritom ani sysle.

Vlado, už podnapitý, platil za všetkých. Počala opravdivá pijatika.

Už odbilo tri hodiny po polnoci, keď Viktor s Vladom v sprievode cigánov tiahli mestom. Šli ticho ani tône. Pri dome Pekáčových zastali. Ozval sa tichý brnkot a hneď nato zaznela tichučko sťa vánok Ilonina pieseň. Podľa obsahu sa stupňovala, aby zase zamrela v pianissime. Bolo počuť štrkot obloka na protivnej strane. Zvedaví susedia chceli spoznať v tôni stojace postavy. Ale u Pekáčov zapálili svetlo. Na plátenných záclonách zjavili sa dva štíhle tiene. V nich naši poznali Ilonu a Julku.

Ešte dva kusy zahrali, potom sa vrátili domov. Vlado bol uveličený. Jeho serenáda bola priaznivo prijatá.

— Tak sa mi zdá, že mladý Rovesný je vážne buchnutý do teba, — hovorila po serenáde Kopányčka Ilone. — Radím ti: prestaň koketovať s Viktorom a hľaď pripútať k sebe Rovesného. Je majetný, má budúcnosť, budeš mať pri ňom pohodlný bezstarostný život.

Ilona neriekla ani slova. Ľahla si do postele, uprela naširoko otvorené oči do tmy. Zadlho takto ležala. V ušiach znela jej hudba. Začala myslieť na Vlada, matkine slová ju povzbudili, i umienila si podmaniť ho úplne.