ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Elenka by sa bola tešila návšteve k rodičom, keby ju nebola tiesnila ťažká úloha, pre ktorú išla k nim. Takto miesto radosti cítila žiaľ a stiesnenosť. Musela sa pretvarovať a to jej veľmi ťažko padlo. Ako by aj nie, keď sa aj oni od istého času veľmi zmenili, ale nikdy jej tak neudrela do očí zmena v rodičovskom dome ako teraz.

Prvé, čo ju prekvapilo, keď vchádzala do dvora, bola akási otupná tichosť, opustenosť. Tak čudne zahrkotal koč na tomto priestrannom, teraz tichom dvore. Celkom ináč to vyzeralo predtým.

A predsa niečo zostalo z prešlých dôb. Hľa, ozval sa zachrípnutý brechot starého Dunča. Ako ťarbavo poskakuje okolo koča, ako skučí, zvíja sa a vyskakuje okolo svojej mladej panej. A ona teší sa starému známemu. Koľko sa naihrala s ním, kým bol ešte šteňaťom. Pozdejšie ju tiež radostne vítaval, keď prišla domov na vakácie. Ukladal si hlavu na jej koleno, keď sedela pri olovrante pod verandou a umným okom hľadel na ňu, či mu hodí niečo. Pohladkala mu strapatú hlavu.

— Ej, Dunčo, Dunčo, už si zostarel, — prihovorila sa mu a vzdychla si. A Dunčo, akoby bol rozumel čo mu hovorila, oblizol jej ruku, zaskučal, akoby sa bol požaloval.

Na brechot psa vybehla slúžka, a zase vbehla dnu, aby oznámila pani veľkomožnej, že mladá pani veľkomožná prišla. Hneď nato vybehla v ústrety Rovesná a v okamihu matka s dcérou sa držali v tuhom objatí.

Sprvu mlčali, len potom, keď sa pustili, začalo vypytovanie. Pozreli jedna na druhú, videli, že sú ich oči nabehnuté slzami.

— Ani si nám nepísala, že prídeš, boli by sme ťa niečím dočkali, — hovorila matka. — Teraz sa musíš uspokojiť s tým, čo máme. Hľa, práve perieme, ako vidíš, máme hodný neporiadok.

— Ale, mamička moja, nerobte si starosti, ja sa uspokojím s hocičím, len nech vás vidím, — zvolala radostne pod prvým dojmom zhliadnutia, ale hneď nato už zaľahla na ňu starosť, keď si pripomenula príčinu, pre ktorú prišla domov.

Vytešená matka nič nezbadala i spýtala sa rezko:

— Či sú deťúrence zdravé? Prečo si ich nevzala sebou?

— I chcela som, — odvetila dcéra, — ale počasie je vlhké, sychravé, nuž bála som sa, aby neprechladli. Ináče sú zdravé a starej mame a starému otcovi ruky bozkávajú.

— A Viktor je zdravý? Čo robí?

— Ďakujem, ten je ako buk, len v úrade má mnoho roboty, ustavične je zamestnaný, — doložila a zapýrila sa.

Matka nespustila z nej oči.

— Schudla si, nie si chorá?

— Ach, nie, — odpovedá s chvatom, — ani najmenej, — ale viete, starosť o deti, ináč som zdravá. — A vy, mamička, sa ako máte?

— Ešte som ta, — vzdychla si.

Dcére neušlo matkino vzdychnutie, pozrela na ňu skúmavo.

Bola ešte herská, i postava vzpriamená, hovor úsečný, rázovitý, a predsa Elena vybadala pri nej akúsi ustatosť. Sprvu nevidela na jej tvári zmenu, ale teraz zbadala pod jej očami a pri sluchách nažltkastú farbu a tiež okolo očí nápadne rozmnožené vrásky.

— Nechybí vám niečo?

— Ani najmenej, — odvetí matka, — len mám starosti a k tomu ešte otec, — doložila so vzdychom.

Elenka sa zľakla.

— Čo sa mu pridalo?

— Nič, — odvetila mať chladno.

— Veď ste spomenuli, a kdeže je?

— Kde? A ešte sa spytuješ? Nuž v krčme, kdeže by bol inde!

— Taak? — zašepla. Len teraz jej prišlo na pamäť, že sa otec oddal pijatike. — A veľmi?

— Máloktorý deň, aby neprišiel opitý. Bože môj, je to len trápenie! — vzdychla si matka. — Roboty na všetky strany plno, a všetko je na mojich pleciach. Keby aspoň obchod išiel, ale aj ten viazne. Ako by aj nie, keď sa pán oň nestará. Teraz všetko tiahne k Stehlíkovi, pchá sa, vieš, sedliakom, a je veľký pansláv, aj noviny, vieš, ten Týždenník predáva v sklepe a natíska ho každému. — Nemáš pochop. Čo sa tu robí, všetko je prevrátené. Odkedy ľudia čítajú Týždenník, nevolajú nás inak len čvachmi.

— A čo značí čvach?

— Nuž, ono, to, — začala stará, — akože by som ti povedala, — to asi toľko znamená, že sme vraj odstúpili od nich a pridali sme sa k pánom.

— Taak? A ja som myslela, že už na to dávno zabudli, že sme ich na svadbu nevolali. Nazdala som sa, že sa už pridali, veď tu máme mnoho rodiny.

— Paroma pridali, práve naopak, je ešte zo dňa na deň horšie. Keď sme sa vraj od nich odtrhli, aby páni od nás kupovali a pustili heslo medzi sebou „svoj k svojmu“, nuž tak. Ale to je všetko Poničanovo maslo. On sa vždy s tým oháňal, aby sa sedliak vzdelával, aby čítal, a tu čo sa nevykľulo. Ešte sa aj proti nemu niektorí postavili, že prečo učí toľko maďarčiny, aby vraj učil len po slovensky. Ach, mala by ti veru všeličo rozprávať, ale musím ti pripraviť niečo a treba mi dozrieť aj na práčky. Veru tak, — pokračovala idúcky, — čoho sme sa dožili!

Elenka si sadla na pohovku. Cítila ustatosť. Ruky jej klesli do lona. Tvár mala zmeravenú a oči sklopené k zemi.

Matkino oznámenie strašne účinkovalo na ňu. Ona už aj predtým niečo tušila, ale mať sa predsa nevyslovila, zrejme zakrývala pred ňou a keď sa aj požalovala na muža, nevybadala z toho tú hroznú priepasť, ktorá sa šírila medzi nimi zo dňa na deň.

— Toto je hrozné! — vzdychla si. — Keby aspoň otec nepil. Ako by sa dalo tomu odpomôcť? A ja prichodím k nim ešte pýtať, tulačiť ich. — Striasla sa.

Teraz, po prvý raz sa jej odhalil život vo svojej úplnej nahote a krutosti. Aké sny mala do budúcnosti, ako sa jej všetko v ružovom jase usmievalo, ako luhal, sľuboval, on, muž. Nik ju nepoučil o svete, o živote. Cítila, že nikto nebol voči nej priamy. A hľa, teraz, akoby náhodou, spomenula si na Janka. „Ktovie,“ pomyslela si, „či by mi nebolo lepšie s ním“. Ale zase keď si spomenula na muža, zabudla na všetko. — Len keby bol prívetivejší, domáckejší. Ale on len svetu žije, — vzdychla si.

Trudné myšlienky ju unavili, chcela sa ich striasť, aj v izbe bolo jej tak otupne. Išla do záhrady. Tam bolo teraz všetko pusté. Ruže sú ešte zakryté, stromovie bezlisté, zem slizká, sparená, len čo púpava ako predzvestník jara začína hnať pilkovité lístočky. Chcela ísť k lipám, ale nemohla pre vlhkosť, len zďaleka videla to miesto, kde tak rada sedávala za dievčenstva. Spomenula si na Viktorovu prvú návštevu, ako tam sedeli na lavičke. A teraz? Aká zmena! To už hádam ani nie pravda, len pekný sen. Lavička od tých čias hodne spráchnivená, černela sa v diaľke, ako aj holé konáre líp. Všetko bolo zahalené do smútku, aspoň jej sa tak zdalo.

Vrátila sa dnu. To už matka prestierala na stôl.

— Kde si bola? — spytuje sa jej.

— Išla som pozrieť do záhrady, — a oprela sa o teplú pec, bolo jej akosi zima.

— Nemáš tam nič, pozdejšie, ak dožijeme. Neviem, dákosi ma vôľa opúšťa. Nemám chuti do ničoho. Predtým som všetko robila s radosťou, ale teraz mi už tak nejde, len, vieš, z potreby, zo zvyku. Ale zato, — doložila živšie, aby pred dcérou zahnala bôľny dojem, — keď na jar prídete aj s deťmi, budú mať kde bežkať, poihrať sa, aj kvietky a jahôdky si natrhať. — Poď, sadni si ku mne, — hovorila ďalej, keď jej i sebe do hrnčeka naliala kávu. — Vypi si, kým je teplá. Pozri, naliala som ti do tvojho starodávneho hrnčeka, píjala si z neho ešte za dievčenstva. Odložila som ho, aby sa nezabil.

— Ako ma rada, — vzdychla si. Sadla si k matke a začala jej rozprávať, aký je už Aladárik veľký a aký je múdry, ale je aj hodný huncútik. Potom prešla na Melánku. — To je dobré a pekné dievčatko, vlasy by jej mohla už zapletať. — Keď hovorila o svojich dietkach, vždy oživla a najmä teraz, keď ju matka s takým záujmom počúvala. Srdečne sa smiala, keď jej Elenka rozprávala, čo onehdá vyšarapatil Aladárik. Na chvíľku zabudli na neblahú prítomnosť a boli šťastné.

Boli po havránke, keď slúžka vbehla dnu a oznámila, že pán veľkomožný hneď prídu, len čo vraj dokončia hru.

Rovesná po Elenkinom príchode hneď poslala slúžku po muža.

— A kde si ich našla? — spytuje sa Rovesná.

— Vo veľkej krčme u Rozenštoka.

— A čo robili?

— Tam boli pán notár, potom ešte jeden pán a krčmár.

— Dobre, — odvetila, — a teraz choď si po robote. Len čo sa naobedoval, už letel ta, — doložila, keď slúžka odišla.

Zaľahla otupná tichosť.

„Ako sa mohol tak spustiť,“ tanulo jej na mysli. „Veď bol vždy taký dobrý, poriadny, usilovný a teraz!“ Medzi to zase skočila jej spomienka na príčinu jej príchodu. „Ako to len vykonať?!“

— Čo ti je, dievka moja? — spytuje sa jej matka, keď ju vidí takú utrápenú.

— Nič, mamička moja, — a slzy ako hrachy tečú jej po tvári.

— Veď plačeš! Čo sa ti stalo? Si chorá?

— Ach nie, mamička, — utrela si slzy a zasmiala sa. — Len mi tak prišlo. Už som vás dávno nevidela, nie div, v taký čas všeličo príde do umu a potom aj otec, — doložila a poznove ju zaliali slzy.

— Neplač, dieťa moje, viem, že ti je to strašné, ale ja som už na to navykla. Sprvu bolo všakovak, i vada, hriech. Celé noci som nespala, plakala, išla som aj za ním. Teraz som už ľahostajná, nech sa stane vôľa božia!

„Čo je to?“ a ešte sa väčšmi preľakla, veď je mama teraz celkom iná bytosť, ako čo bola. Aký to nezvyčajný tón u nej. Ako mohla potratiť silu, vôľu, panovačnosť?

Z pitvora bolo počuť ťažké mužské kroky a hovor viacerých.

Zaklopal niekto na dvere.

— Nech sa páči len dnu, bez všetkých okolkov, — ozval sa jeden z nich.

— To je otec, — poznala ho po hlase.

Dvere sa otvorili i vhrnuli sa dnu.

— Ruky bozkávam, veľkomožné panie, — ukláňal sa notár a bozkal im ruky. Tvár mal od pitia, ale aj od stiesnenosti červenú. Teraz mu prišlo na um, keď videl domácu paniu i Elenku, ako sa nesvedčno dostal sem. — Odpusťte, veľkomožné panie, že som taký opovážlivý vás teraz aj so svojím priateľom, ktorého mám česť predstaviť, pán Oszkár Méhely, daňový kontrolór — unúvať, ale s Jóži barátom — a ukázal na Rovesného, — sme sa trochu zabávali a on nás volal. My sme dosť, že nie a nie, to sa, hovorím, nesvedčí, ale on si nedal dokázať a len opakoval, aby sme len išli, že sa ináč nahnevá. Nuž čo sme mali iné robiť? — Vzdychol ustarostene, ale zato bol rád, že sa tak vyhovoril. Mal strach pred Elenou, ako pred ženou popredného stoličného úradníka.

Rovesný sa medzitým vítal s Elenkou.

— Prišla si, Elka? Vitaj! Ako sa máš? No, to je pekne, — žvadonil. Oči sa mu blyšťali, okolo úst mu pohrával úsmev, ním snažil sa zakryť opilosť.

Elenku pri objatí s otcom zarazil dymový pach od fajčenia; ešte aj šaty ním mal presiaknuté! A keď sa s ním bozkala, pocítila odporný kyslastý zápach alkoholu. Poznala už tento zápach, mala nejeden raz príležitosť sa s ním oboznámiť, či pri svokrovi, či pri Viktorovi, ale pri otcovi… to ju zarazilo. A teraz tu stojí pred ňou červený, má mútne, nabehnuté oči a pozerá na ňu s hlúpym, odporným úsmevom opilca. Nákrčník na boku, rukáv kabáta zavápnený — a k tomu ten zápach. Srdce jej stislo od žiaľu, div, že nezaplakala.

— Čo si taká tichá, dušička moja? — pohladkal ju po líci. — Ale som trochu ustal. Sadnite si u nás… A ty, stará, daj poháre a víno.

— V žiadnom prípade nie, veľkomožná pani, to už nie! To nedovolím! — bránil sa notár. — My sme si povinnosť zvŕšili, urobili sme ti po vôli, — obrátil sa k Rovesnému, — ale teraz ráčte dovoliť, aby sme sa vzdialili.

— To sa nesmie stať, nepôjdete od nás, — skočil k nim Rovesný. — U mňa budete večerať.

— Ale odpusť, kedves barátom, — odbáča sa notár, už vytriezvený, keď zbadal, aký nepríjemný dojem urobil ich príchod na panie, — nemožno mi ďalej zostať. Hľa, aj veľkomožná pani Klenovská je ustatá od cesty. Nie, naskrze nie! To by už bola bezočivosť od nás, všakver, Oszkár barátom, — a pritom sa zdvorilo uklonil Klenovskej. Bol natešený, že mal príležitosť ukázať takt pred ňou. „Možno, že uzná a povie mužovi niečo dobré o mne, čert nespí,“ pomyslel si a vzal klobúk, bozkal paniam ruky a pri nesčíselnom odprosovaní a vyhováraní a napriek všetkým prosbám a hrozbám Rovesného odišli domov.

— Tak to ide obyčajne, — poznamenala matka. — Zriedkakedy sa stane, aby ešte niekoho nezachytil a nedoviedol domov.

Elena si zhlboka vzdychla.

Nastala trápna tichosť. Rovesný sedel na stoličke a zavše sa pohniezdil na nej.

— Čo ste tak zamĺkli, či snáď preto, že som prišiel, že vám zavadziam? — hovoril drsno a chrapľavo. — Ak som vám nie po chuti, tak zbohom! — a bral si klobúk. — Veď ja môžem odísť.

— Ale, apo! — zvolala Elena a priskočila k nemu. Prosím ťa, nechoď, zostaň. Budeme sa zhovárať, zavečeriame si spolu, tak, — a vyňala mu klobúk z ruky. — Kdeže by si teraz išiel, keď som prišla k vám. Detičky ti ruky bozkávajú, ťahali sa veľmi k starému otcovi. Keby si ich videl, ako narástli, každý ich chváli. Vladuško vás pekne pozdravuje. Zdravý je, — a pozrela pritom na matku, aby vedela, že pozdrav aj jej patrí.

Vlado pravda nepozdravil, lebo ani nevedel, či Elena odišla domov, tak sa to rýchle stalo, nuž ale tento nevinný klam si dovolila.

— A čo robí tá fiflena, ešte sa vždy tak fintí? Strach, čo ten Vlado s ňou potroví, vždy žobre niečo.

— Ale, apuško, — skočila mu Elenka do reči, — veď v meste sa musí ináč obliekať ako na dedine.

— Musí, musí, — zašomral Rovesný, — nič sa nemusí. Ale, stará, mohla by si nám už večeru prihotoviť, — obzrel sa, ale ona už vyšla do kuchyne.

— Tak je to, — začal Rovesný, — tak sa časy menia. Kým sme sa nepopánštili, dobre nám išlo. Teraz? Povedz mi len, čo mám doma robiť? Pustý sklep varovať od rána do večera? A okrem toho dívať sa na mať a na jej nahnevanú tvár? No, čo? Povedz! Zájdem si, pravda je, ale či ma teší niečo doma? Škoda Vlada! Mohol tu byť, pomáhať mi, a takto? Či mám z vás radosť, pomoc?

— Chudák otec! — vzdychla si, hľa týchto niekoľko viet, vyslovených v opilosti, všetko jej vysvetlilo. Všetci sme, i ja, Vlado i mať príčinou hrozného úpadku… A tu miesto potechy, pomoci má ešte od nich žobrať! Nie, na to nemá sily.

Nálada pri večeri bola dusná, nútená. Rovesná takmer ani slova nepreriekla. Pomer medzi ňou a mužom už bol taký napätý, že ak niečo povie, mohla sa obávať výstupu a pred dcérou nechcela to urobiť.

Rozličné nehody a nezdary zrodili v Rovesnom nenávisť proti žene. Ju považoval za zdroj všetkého nešťastia, a preto hneď vzbĺkol, ak mu protirečila. Vtedy taký krik a hriech narobil, že sa aj čeľaď naľakala.

Po večeri sa skoro rozišli. Každý túžil po samote. Elenke postlali v jej dievčenskej izbe.

Nebola už taká čistá a okrášlená, veď obrazy, Madona a Kristus, ktoré predtým bdeli nad panenským lôžkom, teraz visia nad postieľkami jej dietok. Toaletný stolík teraz stojí v jej spálni a tiež aj iné náradie a mnohé drobnôstky opustili staré miesto. Biele záclony ešte visia, ale sú už ožltnuté a svetlá farba stien vybledla, kde-tu je aj orýpaná. Len posteľ stojí pred ňou s čistými, snehobielymi obliečkami.

— Aká zmena! — vzdychla si a zdalo sa jej, že sa aj ona podobá tejto izbe, pozbavenej kúzla a sviežosti. Ona, len čo prešla dvadsiaty rok, a už sa cíti ustatou, sýtou života. Keď sa prikryla čistou bielou perinkou, zažiadalo sa jej usnúť, odpočinúť si tuhým, dlhým snom, ktorý nemá konca-kraja. Tak by bolo dobre teraz zomrieť, stratiť sa naveky. Zložila si schudnuté ruky a hľadala útechu a pokoj v modlitbe. Modlila sa za otca, matku a horké slzy jej kanuli po líci. Modlila sa za svoje dietky. „Čo robia teraz“ spomenula si. „Či už spia? Kto ich, ozaj, opatril? Či sa im niečo nestalo?“ Mráz ju prešiel. Nie, ona nesmie zomrieť, ona musí žiť, vychovávať ich, nad nimi bdieť. „Čo robí on? Či je doma a či je niekde v hostinci, alebo v spoločnosti? Nedbá o mňa, len vtedy som mu dobrá, keď potrebuje peniaze. Hľa, aj teraz ma poslal po ne. Drsný je ku mne, ako aj otec proti matke, ale on nemá príčiny. A predsa snáď ju ešte chce, len už má takú prírodu. Aký bol nežný, nuž návyk,“ vyhovárala ho, bála sa spoznať pravdu sama pred sebou a predsa tušila, že je vstave stať sa jej neverným.

*

Ráno, len čo vstala, chcela odísť. Cítila sa tu, v rodičovskom dome tak cudzo. Vedela, že má už korene stadiaľto vytrhnuté a že je presadená inde.

— Čo sa ponáhľaš, zostaň ešte u nás, — zdržiava ju matka, — má ti deti kto opatriť.

— Viete, ako je, nemôžem zostať, ťahá ma domov, — ale sa predsa bála ísť naspäť, lebo sa obávala mužovho výstupu, keď nič nedonesie. „Čo mu len povedať?“ tanulo jej na mysli. — Nerada nechávam deti na iných. Len vtedy som spokojná, keď sú pri mne. Svokra, pravda, opatrí ich, ale aj Viktor mi povedal, aby som sa ponáhľala… A otec je kde? — spýtala sa ostýchavo.

— Neviem, bude hádam v sklepe. Počkaj teda, nech ti aspoň niečo zapakujem. Mohla som ti už aj pripraviť, ale som nemyslela, že sa budeš ponáhľať, nazdala som sa, že zostaneš na dva-tri dni…

— Nemožno mi, čo by deti robili bezo mňa.

Len čo mať odišla, prišiel dnu otec. Pri dennom osvetlení videla, ako sa zmenil. Vlasy mu ošediveli, telo tučné, tvár má bledú, len sieť tenkých červených žiliek dodávali jej živosti.

— Ako si spala? — spýtal sa jej a pozrel na ňu placho a potom sa inde zahľadel, akoby ho mrzelo, že ho dcéra zastihla v takom stave, potom nečakal ani odpoveď, doložil: — Veľmi zle som spal. Hlava ma ukrutne bolela. Rozenštok zaiste nám dal pančované víno, lebo sme ho toľko ani nepopili, a predsa mi hlava má tresknúť.

— Veď je to tak s tým nápojom… — podotkla.

— Počujem, že sa strojíš domov? — skočil jej hneď do reči, aby pretrhol látku o pití. — Čo ti to prichodí na um? Len si teraz prišla a ani si sa ešte nepoobzerala.

— Rada by som, — odvetila, — ale nemôžem, teraz sa musím vrátiť. Po druhý raz zostanem tu dlhšie.

— No dobre, keď je tak, nebudem ťa zdržiavať, — hovoril pokojným, jednotvárnym hlasom.

Matka so slúžkou medzitým nahotovili balíky najrozličnejšieho druhu.

— Mama, načo mi to len dávate všetko, — vyčítala jej dcéra a rumeň jej vstúpil do tvári.

— Vezmi si len, dcéra moja, v meste je život drahý. Všetko musíte za hotové, viem, čo to stojí. Len prijmi od matky, kým ti budem môcť dávať, — poslednú vetu zdôraznila.

Rovesný porozumel, sklopil hlavu, zakašlal.

— Daj len, a aj pre Vlada dolož niečo.

— Už som to zariadila, aby ani on nebol ukrivdený, — odvetila bez toho, aby bola pozrela na muža. — Tak! — doložila, keď bolo všetko zapakované.

O chvíľu už sa viezla na najbližšiu železničnú stanicu.

*

Strach ju prejímal, keď prišla domov. Viktor ju už čakal.

— No, — spýtal sa jej po privítaní, — či si doniesla?

— Nie.

Zmrštil tvár.

— Prečo? — spýtal sa sucho.

„Či mu mám povedať… pravdu?“ váhala, potom zašeptala:

— Nemohla som…

— Nemohla som, nemohla som, chcel by som vedieť, čo by si ty mohla, — a pozrel na ňu opovržlivo. — Ináč mohol som vopred vedieť, že z teba nič nebude. Daj sem zmenku!

Podala mu ju. Vytrhol ju a ani nepozrúc na ňu, odišiel, aby im napísal a prosil ich, aby mu boli záručníci a sľuboval, že si dlh v najkratšom čase sám vyplatí, ale že by prišiel do veľkých nesnádzí, keby mu to neurobili kvôli, a mohlo by mu to i jeho rodine poškodiť — posledné slová o rodine podčiarkol — keby nemohol čestný dlh na termín vyplatiť. List potom zabalil, adresoval na svokra a poslal ho expres. Na Elenu za dva dni ani nepozrel.

Na tretí deň už mal v rukách podpísanú zmenku s poznámkou, aby po druhý raz lepšie gazdovali. Nebolo ale v liste spomenuté, aký nepokoj narobil doma a koľko musela svokra podstúpiť, kým muža nakriatla, aby aj on podpísal.

*

O niekoľko dní nato svätila Kopányčka meniny, a to v najužšom rodinnom krúžku. Prítomní boli len zaťko Aladár s Ilonou, potom Viktor (Elena neprišla, bola vraj chorá), Podbanský a starí Klenovskovci.

Po Iloninom vydaji bol dom Kopánych obnovený, aj náradie, predtým povážlivo obšúchané, bolo nanovo obtiahnuté. Izby s ťažkým sklepením a okrúhlymi, vysokými, starodávnymi pecami, v ktorých teraz veselo praskali polienka, príjemne, domácky vyhliadali. Na stenách viseli od dymu i času ožltnuté obrazy. Predstavovali Napoleona, Cromwella na koni, potom Jar, Leto, Jeseň, Zimu v podobe mladých žien. Našlo sa aj niekoľko starých, rodinných, nevkusných podobizní. Medzi nimi boli umiestené lacné farbotlače Neapolu s indigovým nebom a Miramar v slnečnej žiare a pod ním tiché more špenátovej farby. Na starodávnej masívnej kasni v sklenenej schránke stáli bohato pozlátené hodiny na alabastrovom podstavci. Zo všetkých pamiatok z predošlých čias jedine ony mali umeleckú hodnotu.

V takomto domáckom ovzduší sa naša spoločnosť dobre cítila. Sedeli pri prikrytom stole priateľsky, nenútene. Za vrchstolom sedela stará Klenovská s domácou paňou, pri nich z jednej strany Klenovský, z druhej strany pri Kopányčke Podbanský, ďalej Viktor a Aladár. Obsluhu a dozor viedla Ilona. Bola veselá, po domácky oblečená a ako obyčajne, okúzľujúca.

Práve rozdávala čiernu kávu.

— Ilonka, hoďže mi do nej kúsok cukru. Z tvojej ruky je aj med sladký, — zažartoval Podbanský.

Ilonka vzala do svojich ružových prstov kocku a spustila ju do kávy.

— Dosť bude? — spytuje sa.

— Ďakujem, krásna Hébé, — a uhol sa zdvorilo starý Adonis.

— To potom aj ja prosím, — zvolal Viktor a pošinul k nej šálku. — Moja roztomilá švagrinka ma len obslúži, — dodal šelmovsky a pozrel na ňu zvláštnym pohľadom. Ilona mu rozumela. Letkom pozrela na prítomných i videla, že Viktorova mať pozerá na ňu. „Pozoruje,“ pomyslela si a rýchlo vezmúc cukor, chvatom pustila mu do šálky.

Viktor, rozjarený vínom, chytil jej ruku, aby ju bozkal.

Rýchle si ju vytrhla.

— Aká si hrdá, chcem sa ti poďakovať, a tu, — durdil sa, ale mu úsmev neschádzal z úst.

— Priveľká pláca za takú nepatrnú úsluhu. No, a ty starý? — prihovorila sa Aladárovi, — nechceš si osladiť?

— Už ledva čakám, dušička!

Hodila i jemu. Keď stála pri ňom, chcel ju oblapiť okolo drieku. Vyšmykla sa a ponáhľala sa ku kredencu, aby naň položila podnos, potom si sadla na svoje miesto.

Páni si zapálili cigarety.

— Bol si už v Rovesnom? — spýtal sa Podbanský Aladára.

— Ešte nie, — odvetil.

— Už si mal urobiť. Nesmieš odkladať. Nevieš, čo sa môže stať. Niekto ťa môže predchytiť, a potom si pripíš samému.

— Veď už pôjdem, — odvetil Aladár nechutne, akoby mal horký liek prehltnúť.

— Taký je vždy, — povedala Ilona opovržlivo.

— A konečne, čo máš robiť za okolky s tým rechtorom, — zvolal Viktor rozdráždene. — Vôbec ťa nechápem. Celá záležitosť je predsa taká jasná, prirodzená, a tu také komédie robiť. Ak by na mňa prišlo, tak za týždeň je hotový, veď konečne my sme v práve. Budeš len podľa zákona a v záujme stolice a vlasti konať. A keby bol len troška sympatický, nuž by som nepovedal, ale je namyslený, brojil proti mne, tebe kázne držal. Nepamätáš sa už, aký bol vyzývavý, keď som bol u vás, keď Elenka hrala na klavíri a ten váš pomocník keď v kúte vzdychal? On ma chcel zo sedla vyhodiť, aby sa vydala za toho… izé… Čvíkotu. Aj starému narádzal. A konečne, keď si vec chladnokrvne rozmyslíme, načo si pchá prsty ta, kde mu nenačim. Prečo nečuší? Taký človek, ktorý len bedári na svete, nech sa teší, že žije a nie ešte sa pechoriť.

— Už dosť, — skočil Vlado podráždene. — Po tieto dni pôjdem a skončím to.

— Veru, ak chceš napredovať, musíš sa kývať, — prikývol starý Klenovský. — Čím viac hluku narobíš, tým bude lepšie pre teba. — Usmial sa trochu opovržlivo, ale keď sa stretol so synovým pohľadom, pokračoval vážne: — A vedz, bratku, že poslancova požiadavka je vážna, netrpí odklad, nesmieš sa s ním zahrávať, lebo zostaneš na ľade.

— A ja budem musieť pri ňom núdzu trieť. A keď si pomyslím, že som podriadená takým, ktorí ani rodom ani inými vlastnosťami nevyrovnajú sa mne, tak často mi je do nevydržania. Či som to mohla vedieť vopred? Vtedy si mi sľuboval hory-doly, všetko — a teraz? — A výčitky z Iloniných perí sa len tak sypali na ustarostenú Aladárovu hlavu.

— Ale, dajte mi už svätý pokoj, veď ešte nebolo kedy. Už som vám povedal, že pôjdem a vykonám, tak nech je na tom dosť, — bránil sa Aladár a mrzuto pozrel na prítomných.

— Nesmiete sa tu povadiť, — miernila Kopányčka, — to by len bolo, aby ste na môjho mena vystrájali výstupy. Zabávajte sa do vôle. Aladár to zvŕši, veď je to v jeho a ženinom záujme. Radšej si štrngnime. Môj nebožký často tvrdil, že sa aj post caffam môže piť víno. Či je tak? — s dôverným úsmevom pozrela na Podbanského, ako na hodnoverného svedka.

— Tak je, — dosvedčil Podbanský a pozrel na ňu. — Hej, boli to časy, už sa nikdy nenavrátia, — a vzdychol si úprimne.

Kopányčka nemo sa ihrala s chlebovou guľkou. Zádumčivo sa zahľadela na ňu, zdalo sa, že sa ponorila do minulosti.

— Štrngnime si a vypime na zdravie domácej panej, — prebral sa z dumnej nálady Podbanský a dotkol sa jemne jej pohára.

Strhla sa, ale hneď vedela, o čo ide, i vzala pohár a usmievajúc sa veselo, dôverne si štrngla s Podbanským a potom s ostatnými.

Dámy vstali od stola a vzdialili sa do bočnej izby. Ilona sa strojila von.

— Kdeže, Iluška? — spytuje sa Aladár.

— Trochu ma hlava bolí, idem na čerstvé povetrie.

— Idem aj ja s tebou. Áno?

— Nie, — povedala rozhodne, — chcem byť na okamih sama.

— Ako rozkážeš, duša moja, len aby si neochorela, vezmi aspoň ručník na seba. Teraz je najnezdravejšie povetrie. — Kým hovoril, priskočil k nej s ručníkom v ruke a položil jej na plecia. — Tak, — doložil spokojne, — a nenamočže si nôžky!

Viktor mlčky sledoval každý jej pohyb a pritom púšťal dym tak silne, akoby sa chcel doň zahaliť.

Keď vychádzala, stretol sa im pohľad.

Páni zostali samotní. Často si štrngali. Veselosť medzi nimi rástla. Akoby aj nie, keď zo starého Klenovského sa ako z bezdného vreca sypali hodne korenené anekdoty a historky. Za každou podarenou rozliehal sa hlučný smiech. Aladár, zabudnúc na nepríjemnú úlohu, tiež bol vo svojom elemente.

Keď spoločnosť bola v najlepšej nálade, Viktor sa nebadane vytratil. Poobzeral sa na všetky strany a potom na prstoch zamieril k lipe. Keď prešiel popri orgováne, zazrel Ilonu. Stála chrbtom k nemu obrátená. Opierala sa lakťom o peň lipy. Lipa stála holá, bez zelene, len čo jej prútiky mali sviežu, leskločervenkastú farbu. Neďaleko nej belel sa malý, špinavý, snehový fliačik, bolo vidieť na ňom výrok blízkej smrti.

V prvom okamihu zastal, akoby váhal, obzrel sa dookola. Všade ticho, pusto. Zrýchlil krok a bez šumu blížil sa k nej. Už bol takmer pri nej, keď tu zachrapsťala pod ním halúzka.

Obrátila sa i videla pred sebou Viktora. Tvár sa jej nezmenila, len oči sa jej trochu zaleskli.

— Nezdržal som sa, musím ťa vidieť, — hovoril šepky. — Vedel som, že ťa nájdem.

Medzi hovorom pristúpil k nej tesne a chcel ju objať.

Ustúpila. Poobzerala sa.

— Nechaj ma, — zašeptala, — Načo si prišiel? Vráť sa dnu. Už aj tvoja mať niečo šípi.

— Eh, čo mama! — odvetil bezstarostne. — A ak by aj, ona je oveľa múdrejšia, aby sa miešala do mojich záležitostí. Ale keď si žiadaš, idem, keď ma odháňaš. Len to som ti chcel povedať, že túžim za tebou a nemôžem byť bez teba. — Objal jej driek.

— Iď, aký si, ešte nás zbadajú, — ale neodolala, aby mu nevrátila bozk, ktorý jej vtlačil náhlym pohybom na pootvorené pery. Vytrhla sa mu z náručia.

— Veľmi túžim za tebou, — šepkal jej náruživo. — Kedy by sme sa mohli vidieť? — spytoval sa tíško.

— Ilonka, Ilonka! — volal Aladár. — Kde si?

Odskočili od seba ako na povel.

— Vieš, že zajtra odíde, — zašeptala, keď prešla popri ňom. Práve keď sa chcela obrátiť smerom k domu, tu Aladár stál pred ňou.

Pozrel na ňu a na Viktora.

— Boli sme oba jednej mysle, — zvolal veselo Viktor, — aj ja som ju práve teraz volal, aby šla dnu, lebo sa prechladí. Išiel som von, aj dusno je tam dnu. A keď človek viac pije a je, no veď vieš sám po sebe.

— Pravdaže, — poznamenal sucho Aladár a kradmo pozrel na nich. Nič zvláštne nezbadal. Na Iloninej tvári rozprestieral sa chladný, trochu opovržlivý výraz. A Viktor? Ten ľahko, bez mrknutia vydržal Aladárov pohľad.

Ilona pristúpila k mužovi, voľne, trochu lenivo položila si ruku na jeho plece a tichým krokom išla s ním do izby, bez toho, aby sa len raz bola pozrela na Viktora.

Hostia zostali u Kopányčky do pozdného večera a len keď svetlo mesiaca predralo sa cez riedku vrstvu oblakov a osvietilo cestu, brali sa hodne rozjarení domov.