ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od posledných udalostí minuli štyri roky.

V jednom z veľkých miest Spojených štátov severoamerických stojí v odľahlej ulici malý drevený kostol, bez všetkých staviteľských okrás. K nemu sa ponáhľa hodný zástup ľudí. Jedni sú v čiernom, smútočnom oblečení, iní zase v svetlých robotníckych blúzach. Poznať, že sa ponáhľajú z tovární. Pred kostolom stála už hodná hŕba ľudí. Dvere kostola boli otvorené, ale zástup zostal vonku, lebo kostol bol už preplnený ľuďmi. Skromný oltár bol zahalený čiernym súknom. Na súkne belel sa veľký kríž, znak utrpenia. Pred ním horelo šesť sviec v svietnikoch, obvinutých čiernym závojom. Ich žlté plamienky sa mihotali, vrhajúc slabé škvrny svetla na čierny pokrov oltára.

Pred oltárom, na vyvýšenom mieste stála vencami úplne pokrytá rakva. Zrazu rozlietol sa po chráme zvuk neveľkého organa a za ním sa ozval silný mužský spev:

V kostole zhromaždení začali tiež spievať. Ich spev zlial sa s hudbou organa a rozvlnil sa krásny chorál a zalietol nad slobodný priestor pred kostolom.

Zástup čakajúcich vonku zamĺkol, obnažili si hlavy a čakali ticho, hľadiac napnute do otvorených chrámových dvier.

Zrazu nastal medzi nimi šum a pohyb. Ľud vychádzal z kostola, ako včely, keď sa plným letáčom derú von.

Už aj rakva, nesená šiestimi mužmi, zjavila sa vo dverách kostola, hneď nato sa nížila dolu, až spustila sa medzi zástup, aby tam medzi ním bola zložená na márach na zem.

Na schodoch chrámu nad rakvou zastal kňaz, odetý v čiernom talári. Bol vysoký, chudý, tvár mal nápadne bledú. Pozrel vážne na zhromaždený národ, potom ale utkvel mu zrak na rakve.

Po krátkej modlitbe začal hovoriť ticho, ale predsa každé slovo mu bolo zreteľne počuť, lebo národ stál ako prikovaný, zdalo sa, že sa mu aj dych zasekol.

Začal opisovať neblahý stav vysťahovalcov, ktorí musia opustiť vlasť, domov, rodinu, deti, vôbec všetko, čo im bolo milé, a putovať do ďalekej cudziny, aby si mohli zarobiť toľko, koľko im je potrebné, pre vlastnú výživu a na poživnosť rodine.

— Hej, — vzdychol si, — nie sú len tie skaly, tie štrkovaté, zjarčené roličky príčinou nášho túlania sa po svete. Nie! Vieme sa uskromniť, uspokojíme sa aj zemiačikom a skromným zrnkom, len keby sme to, čo nám boh skromne udelil, mohli v pokoji užiť. Ale zloba a planí ľudia, neznajúci voči ubiedenému ľudu cit, súc tvrdšieho srdca ako studený kameň, vyháňajú nás a rozprašujú nás po celom svete. Hľa, zvečnelý náš brat Poničan, ktorého bezdušné telo teraz pochovávame, tiež bol prinútený prísť medzi nás. Poznali sme ho, videli sme, ako neúmorne pracoval, aký ťažký boj musel prekonať, kým si vydobyl, vyhľadal prácu, ktorá mu zabezpečila slušný zárobok. A práve vtedy, keď sa už tešil, že o krátky čas bude si môcť k srdcu privinúť svoju rodinku, musel opustiť tento svet.

My, jeho bližší priatelia, vedeli sme dávno, že má podkopané zdravie. A nie div, aj silnejší ústroj tela toľký žiaľ, starosť a utrpenie, a zase v poslednú dobu toľkú činnosť ťažko uvládze. K tomu tá nesmierna túha za vlasťou, za rodnou dedinkou, všetko to hlodalo na jeho zdraví, až aj dohlodalo.

Ach, ťažký je, veľmi ťažký niekedy úkol kňaza, drahí bratia a sestry moje! Má potechu, nádej vlievať iným a samému srdce žiaľom zmiera, keď vidí na smrteľnom lôžku človeka zachádzať sa túhou za svojimi, keď počuje, ako vyvoláva mená svojich dietok, šepce im sladké, láskyplné slová, a okolo neho prázdno, pusto, len stony druhých chorých čuť a vidieť zmeravené tváre ošetrovateľov. V takom prípade kňaz cíti tiež svoju úbohosť, veď v ňom tiež istý bôľ, tá istá túha tlie. Vtedy, — jeho hlas, zachvátený citom, zmieral a slza sperlila sa mu v oku, — vtedy nadprirodzenú silu musí mať, aby svoj úkol mohol zavŕšiť. V takýchto prípadoch len to povedomie dáva útechu, že utrpenie nie je beznádejné, ale že práve skrz utrpenie pozostáva nový život, život žitia hodný. Veď máme najvznešenejší prípad v našom spasiteľovi Ježišovi Kristovi.

I prešiel potom na útechu, na poučenie, ktoré nám podáva Kristovo učenie.

Nebolo človeka v zástupe, ktorý by nebol býval hlboko dojatý, keď rakvu spustili do hrobu. Pohreb v cudzine sa oveľa hlbšie dotkne srdca ako vo svojej domovine. Každý v taký čas sa cíti opustený, osirelý a bázeň prenikne nejedného, ak sa to isté aj s ním stane, že už viac neuzrie svojeť, rodné kraje a všetko, za čím túži jeho duša. V nejednom skrsne otázka: Čo robí teraz jeho žena, deti? Čo bude s nimi? Možno práve teraz sa tešia tomu okamihu, keď ho budú môcť objať a nemajú ani len tušenia, že ho už viac neuzrú.

*

Nášmu druhému vysťahovalcovi, Viktorovi Klenovskému, sa spočiatku tiež všelijako vodilo. Sprvu, kým peniaze trvali, bolo mu s Ilonou raj žiť. Ale keď sa rozkotúľali, čo sa aj skoro stalo, tu sa raj obrátil pomaly na opravdivé peklo. Ilona mu robila výčitky, prečo ju zvábil do Ameriky, veď ona mohla ostať doma. Viktor ju tešil, sľuboval jej pritom všetko a behal od rána do večera za prácou. Vyhľadal všetkých známych, už predtým tu osadených, a zväčša pre tie isté príčiny ubehnuvších z vrelemilovanej vlasti, ako aj on, ktorí ale už tu na rozličný spôsob zapustili korene. Dlhšie trvalo, kým dostal zamestnanie, lebo sa sprvu zdráhal vstúpiť do fabriky, alebo prijať nejakú inú, nečestnú (totiž podľa našich zemianskych starosvetských pochopov), ručnú prácu. V tom čase stretlo ho veľké nešťastie. Ilona, zunujúc pri ňom nedostatok, zoznámila sa s jedným bohatým Nemcom, opustila ho, nenechajúc za sebou nič, len smutnú rozpomienku. Pozdejšie sa dozvedel, že býva niekde v Kalifornii… Táto udalosť ho ohromila. Nikdy sa necítil taký opustený, nešťastný ako vtedy. A to netrvalo dlho: prázdny žalúdok ho prinútil, aby sa niečoho chytil. Nevyberal už, ale uchvátil to, čo sa mu poskytlo. Stal sa v jednom hoteli sluhom. Práca nebola ťažká, ani duchamorná, lebo nič inšie nerobil, len umýval poháre a fľaše. Pozdejšie si našiel výnosnejšiu prácu. V tom čase navštívil slávny gróf X. americké mestá. Pochodil všetky vysťahovalecké kolónie. Všade rečnil o svätom vlastenectve, o nebezpečenstve panslavizmu a o veľkom nešťastí pre úbohú vlasť, ak bude i naďalej vládnuť Liga, ktorá si neprávom osvojila názvy opravdivých vlastencov. — Aby sme mohli proti nim s úspechom bojovať a premôcť ich, potrebné je, aby sa národ k nám pridružil. Prišiel som k vám preto, aby som vás vyzval k spoločnému boju proti spoločným nepriateľom vlasti a národa. Vy, bratia naši v Amerike, neopúšťajte nás, ale nám pomáhajte v tomto velikom svätom boji za náš národ a za našu drahú vlasť. Ale ako viete: ku každému veľkému boju a dielu sú v prvom rade potrebné peniaze, preto vás vyzývam, aby ste, drahí bratia s láskou a oduševnením obetovali z vašich mozoľov na oltár vlasti. Vlasť to od vás očakáva! — A slávny a bohatý gróf rečnil a zbieral doláre od tých, ktorých drahá vlasť nemohla vyživiť, lebo v nej nemali ani piaď zeme a preto museli utekať z nej, aby si v Amerike hľadali výživu.

Na počesť vznešeného hosťa každá kolónia pripravila skvelý banket. Viktor tiež sa zúčastnil na jednom. Bol bezúhonne oblečený (vypožičal si oblek za niekoľko dolárov z pôžičkového obchodu). Počas banketu neočakávane vstal a povedal takú veľkolepú reč, že sa celá sála otriasala od potlesku a oduševnených výkrikov. Mnohí mu blahoželali a vznešený hosť milostivo si štrngol a pozhováral sa s ním. Videl, že Viktor je súci človek, zveril mu teda veľmi vážnu a dôvernú úlohu. Od tých čias sa mu dobre vodí. Peňazí má dosť, žije si bezstarostne, cestuje po vysťahovaleckých kolóniách a študuje tamojšie pomery. Okrem toho vie od prišelcov zarobiť pekný peniaz za sľuby, že im zaobstará výhodnú prácu. Pilne sa učí angličtinu, aby mohol informovať americkú verejnosť o podkopnej a vlastizradnej práci panslávov, a snaží sa tiež robiť rozbroj medzi slovenskými vysťahovalcami, aby ich takým činom oslabil a prekážal im v kultúrnom i národnom vývine.

V tom čase jeho žena mnoho pretrpela. Po jeho odchode veritelia jej všetko rozpredali. Utŕžila ešte na dôvažok toľko posmechu, urážok a opovrhnutia, že sa jej niekedy zdalo, že sa musí od hanby prepadnúť, lebo jej musí srdce od žiaľu puknúť. Nestalo sa ani jedno, ani druhé. Horko-ťažko živorila s dietkami a s mužovými rodičmi v biednych dvoch izbičkách. Starý Klenovský zatiaľ chodil, modlikal, kým jej nevyžobral ovodášsku stanicu v dedine Z. Ta sa potom presťahovala, netratiac nádej, že sa Viktor predsa raz na ňu rozpomenie.

*

Poničanova vdova znáša kríž a bremeno života ozaj podivuhodne. Mužova smrť ju ohromila. Zadlho smútila za ním a nevedela sa uspokojiť s tou neúprosťou, že on leží ďaleko za morom, pochovaný v cudzej zemi a že ani ona, ani jeho deti nikdy neuzrú jeho hrob. Hrozne ju trápilo, že nikoho nemal v ťažkej nemoci pri sebe zo svojich, ani nemal, kto by bol pokropil slzou jeho veko. Ale zato neutratila životnú silu. Pracuje ďalej, drží žiakov, šije iným a posiela dietky do škôl. Najstarší je už u Streleckých, vlastne u Čvíkotov, a vše pošle sestrám i bračekovi nejaký darček.

Už rok minul od smrti starého pána Streleckého. Zomrel sýty života, spokojne, oddaný do vôle božej. Videl dielo, ním započaté, v dobrých rukách, vedel, že dom Streleckých aj s novým spoločníkom Jankom Čvíkotom stojí pevne, vzmáhať sa bude a to nielen pre seba, ale aj pre celé okolie.

Jankova matka na starosť opustila rodnú dedinku. Ťažko ju opúšťala, bolo veru dosť plaču pri lúčení. Takmer celá dedina ju vyprevádzala. Kmotrovia i susedia ju dosť nahovárali, aby zostala u nich, aby sa nepotĺkala po cudzom svete, ale ona na ich rady nedbala a presťahovala sa k svojim deťom. Tu sa, pravda, vždy obáva, že im je na oštaru, ako to už starí ľudia majú vo zvyku, ale preto, keď už iné nemôže, pozbiera šatočky od vnúčat a pláta ich a zošíva, lebo tie veru ustavične potrebujú opravu. Tie malé drobizgy sú ani číky, vždy to skáče a tmolí sa. Nemá väčšej radosti, ako keď je medzi nimi, ale aj každý deň strachom zmiera, keď niektoré zjačí, keď sa skotúľalo zo schodov, alebo si kolienko udrelo. A tak jej plynie život zo dňa na deň.