ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kopányčka s dcérou vrátila sa domov do Kopaného.

Kopané je malá dedinka, leží neďaleko mesta. Na nižnom konci vidieť väčší murovaný dom s ohromnou dvojitou strechou, za ním sú priestranné gazdovské staviská, tiež murované a pokryté šindľom. Dom i bočné staviská sú hodne zanedbané, múry ošarpané. Na strechách vidieť diery a spráchnivené šindle boli hotové zrútiť sa ako karty pod väčším tlakom vetra. Hospodársky dvor bol zarastený trávou a parôžtekom. Všetko svedčilo, že sa dávno minula doba, keď sa tu hemžil kŕdeľ oviec, šesť párov volov, desať kráv a dva páry koní. Teraz je tu ticho. Nepočuješ praskot biča, krik a hvizd honelníka, ani pastiera, len práve čo kohút zakikiríka a čo niekoľko sliepok zakrákorí, ale hľa, hen na konci dvora belie sa kochlíkavá hus a okolo nej batolia sa už podrastajúce húsatá a zobkajú trávu. Všade pusto, prázdno, len preddomie panského domu je v poriadku. Tu je stena obielená. Pred domom široký chodník je starostlivo drobným pieskom vysypaný. Okolo drevených stĺpov verandy ťahá sa bujná divá réva, pôsobiac príjemný chládok. Uprostred starostlivo strihanej trávy vidno niekoľko kvetných hriadok. Tu sa pestria flox a fialky, tam zase sa ťahajú verbény, lemované tmavomodrou lobéliou. V úzadí preddomia naširoko si rozkladá konáre ozrutná lipa, osamelý svedok mnohých vekov a liet. Mala ona družky a druhov, lebo za ňou ten priestor, kde sa teraz rozprestiera zapustnutá záhrada, bol dakedy vysadený tônistým stromovím. Ale keď majetok Kopaných prepadol licitácii, takže Kopányčke zostalo z rozsiahleho imania len dom a záhrada, prišiel rad aj na krásne stromy v nej. Potrebovali kurivo, padol za obeť krásny dub, prišiel kolár, zoťal brest, stolárovi bol potrebný červený smrek. Groší nikdy nebolo nadostač a tak čo mali robiť; s krvácajúcim srdcom, ale predsa ich dala vytínať. Obyčajne sa to stávalo vo fašiangoch, keď boli potrebné Ilone nové šaty, a zase v lete, keď boli výlety a sezóna letných toaliet a klobúkov.

Hoci sa Kopányčka už blížila k päťdesiatke, predsa bola ešte naoko súca. Postavu mala priamu, pleť zachovalú, každý ju držal za mladšiu. Život mala hodne búrlivý. Rodičia ju vydali za muža, ktorý jej mohol byť otcom. Mysleli o ňom, že je bohatý, a tu sa potom, keď už bolo pozde, ukázalo, že je po uši zadĺžený. Horko-ťažko dostal úrad pri katastri. Každé leto odišiel, aby triedil zem. Popri plate zarobil si pekný peniaz, lebo mu majitelia pozemkov vďačne pomastili ľavú dlaň, aby o tom nevedela pravica, len aby ich zeme natriedil do prvej triedy.

Ich dom bol hojne navštevovaný, keď aj domáceho pána nebolo doma. Najmä mladí páni z prvých zemianskych rodín radi obletúvali okolo krásnej, mladej panej. Medzi nimi zvlášť vynikal Imro Podbanský, bohatý starý mládenec. Nápadne dvoril Kopányčke. Muž zatínal päste od zlosti, škrípal zubami a prisahal na všetkých svätých, že ho zastrelí ako psa. Ale o niekoľko dní niesol zmenku s podpisom Podbanského do sporiteľne a bol blažený, keď mu tam na ňu vyčítali určenú sumu. Podbanského osedlaný kôň na druhý deň už bol priviazaný o Kopányho plot a jeho pán sa bezstarostne zhováral v tôni košatej lipy na lavičke s mladou paňou Kopányčkou.

Kopány nezažil dlho slasti a strasti manželského života. Umrel náhle, na porážku, nechajúc za sebou mladú vdovu a malú dcérušku Ilonku. Po mužovej smrti nastali pre vdovu krušné časy. Hneď po pohrebe sa valili veritelia, každý hľadel dostať, čo mohol, alebo sa zabezpečiť. Platila, vyrovnávala sa, odpredávala, čo mohla, až jej nezostalo nič iné, len práve dom s vnútornými gruntmi a niekoľko drobných zemičiek. Návštevníci sa pomaly roztratili, veď aj rôčiky prichádzali, nezostal im nik, okrem najbližších príbuzných, len Podbanský. Často ju navštevoval, podporil ju i poradil jej. Svet si sprvu všeličo pošuškával, ale že si z toho nič nerobili, a Podbanský svoje riadne návštevy nepretrhol, ľudia si navykli na to ako na každodennú vec, nestarali sa viac o nich, držiac to za celkom prirodzené.

Rôčiky sa míňali, dcéra dorastala, bolo ju načim uviesť do spoločnosti, na zábavy, aby mala príležitosť vzbudiť na seba pozornosť. Ale to všetko stálo hodne groší, a tu na mať prichádzali nové starosti. Sprvu pomáhali stromy z parku, potom ale výnosná pomoc od Podbanského. Ilona sa vždy tešila príchodu Podbanského. Poznala ho od malička, odkedy jej len pamäť siahala. Vždy jej doniesol niečo, tu bonbóny, pozdejšie šperky alebo jemnú látku na šaty. Volala ho báčim; on jednoducho Ilonkou. Choval sa k nej nežne, priateľsky, viac otcovsky.

Ilona si skoro nadobudla zbožňovateľov. Ich počet sa množil, ale ani jeden z nich ju nepýtal. Návštevníci často prichádzali, a tu sa bolo treba starať, ako zaokryť nové výdavky. Starostí teda značne pribudlo. Matka sa, pravda, pomocou Podbanského udržala, ale starosť o dcéru ju vždy viac a viac hnietla. Rada by ju bola čím skôr vydať. Mala úmysly s Viktorom, a preto jej nehatila, aby s ním napriadla pomer, ale Viktor, ako vieme, zadĺžený až po uši, musel ísť nie za srdcom, ale za rozumom. A tu, hľa, zrazu naskytne sa partia v mladom Rovesnom. Mať i dcéra zbadali vzbĺknutie lásky Rovesného. Teraz len na nich záležalo roznecovať ju, kým si Ilonu nevezme.

Okolo tretej popoludní prihrčal na fiakri Vlado s Viktorom. Nemohol sa zdržať, aby nevidel Ilonu, a aby nebolo nápadné, vzal sebou aj Viktora.

Na hrkot koča vybehla slúžka, pozrela zvedavo na prichodiacich, potom sa zvrtla a vbehla do izby.

— Juj, pani veľkomožná, nech vstávajú, prišli nám hostia, dvaja mladí páni. Hneď sú tu.

Kopányčka bola zvalená na poloodokrytej posteli a Ilona spala na diváne. Oddychovali po zábave.

— Čo hovoríš? — zvolala ustrnutá. — Choď rýchle a povedz im, že ich prosíme trocha o pozhovenie.

Slúžka sa stratila, ona ale rýchle popravila posteľ a upravila izbu. Ilona tiež vyskočila a chcela pomáhať matke.

— Nechaj tak, iď radšej do druhej izby, obleč si zafírové šaty, tie ti dobre stoja, potom sa začeš a tvár si občerstvi, poznať ti, že si sa nevyspala.

Prišlí si za ten čas sadli do verandy. Čakali hodnú chvíľu, kým sa zjavila Kopányčka v tmavomodrých domácich šatách.

— Vitajte, páni, — zvolala veselo podávajúc im ruku, ktorú obaja zdvorilo pobozkali. — Prepáčte, že sme vás nechali čakať, ale sme práve oddychovali po včerajšej zábave, keď tu vpáli slúžka.

— Na nás je rad prosiť za odpustenie, že sme v tak nepríležitostný…

— Ani najmenej, práve sme rady, že ste prišli, aspoň si máme s kým pohovoriť o zábave. — A vy, ako sa cítite? — obrátila sa k Vladovi. Tvár jej vyrážala dobrosrdečnosť.

— Ráno ma trochu bolela hlava, a bol som ako dolámaný…

— Ako by aj nie, keď si ani len oka nezažmúril. Keď sme prišli domov, začal si sa prechodiť po izbe. Ledva som ťa naviedol, aby si si ľahol do postele, ale aj tam si sa prehadzoval, vzdychal a húdol si popod nos pieseň…

— Neverte, milosťpani, — zvolal zapýrený, bál sa, že Viktor prezradí. — On je už taký, všetko zväčšuje. Len to je pravda, že ma bolela hlava, ale potom sme sa okúpali v čerstvej vode. Trochu sprchy a svieže povetrie ma úplne okrialo. „Ale zadlho nejde, či som jej ozaj nepríležitostný?“ pomyslel si, pozrel na dvere, tŕpnuc od netrpezlivosti.

Dvere sa neotvárali.

— Čo robí vaša pani matka? — spytuje sa Viktora Kopányčka.

— Ďakujem! Ach, či som len zábudlivý, veď som vám zabudol oddať jej srdečný pozdrav.

— Ďakujem, je zdravá?

— Nateraz je čerstvá.

— A prečo sa raz nevyberie aj k nám. Ja ju mám tak rada.

— Dosť jej hovoríme, aby sa niekde vybrala, ale je už taká, nerada sa pohne z domu. A má chuderka vždy plno práce, často nevie, ani kde jej hlava stojí.

— Veď je to tak všade, — vzdychla si nevdojak. Vedela dobre, prečo sa Klenovská zriekla sveta. Nie preto, že by nechcela, ale že niet z čoho.

Už by bol rozhovor vzal vážny obrat, keď tu sa zjavila Ilona.

Vladovi sa tvár vyjasnila, hneď na prvý pohľad zbadal príčinu jej meškania. Bola jednoducho, no starostlivo oblečená. Účes, ľahučko napudrovaná tvár, i plný, čerstvo odtrhnutý, ohnivočervený klinec pripnutý na ňadrách, všetko to svedčilo, že nedala nadarmo čakať na seba, ale že sa snažila bezvadne pristrojiť. Čo mu aj zalichotilo.

— Veľmi pekne od vás, že ste prišli, — vítala ich nenútene, akoby boli starí známi. — Je to obeť od vás po včerajšku, — do žartovného tónu primiešala aj trošičku irónie.

Pri príchode domácej slečny obaja mladí páni vstali, uklonili sa a bozkali jej mäkkú, bielu rúčku.

Keď sa Vlado dotkol podanej mu ruky, zabúšilo mu srdce od radosti. Podržal ju v dlani dlhšie, akoby sa ju bol zdráhal pustiť. Pozrel na ňu. Videl jej krásnu tvár i bielu šiju, ale keď nazrel do tých veľkých očí, na ktoré dlhé husté riasy metali tôňu, keď pocítil ten záhadný, trochu vyzývavý pohľad, sklopil pred ňou zrak. Veľká túha sa ho zmocnila dosiahnuť ju.

Hladko si vytiahla ruku z jeho. Sadla si proti nim. Tvárila sa, akoby nebola zbadala, aký dojem urobila na Vlada. I naplnilo sa jej srdce spokojnosťou a povedomím, že sa jej nádeje uskutočnia a že bude môcť zameniť tento jednotvárny, biedny život za pohodlnejší, okázalejší.

Rozhovor sa točil okolo včerajšej zábavy. Ilona bola vo svojom živle. Smiala sa a žartovala. Nebadane vtiahla Vlada do živého rozhovoru.

Viktor zadivene pozrel na priateľa. „Kde sa len vzal taký? Hľa, ako mu prúdi reč, a je aj duchaplný,“ pomyslel si, „veď je to celkom iný človek!“ Ale keď videl jeho oduševnenú, blaženú tvár, všetko mu bolo jasné: Aké divy je vstave láska tvoriť! Z Vlada skĺzol mu pohľad na Ilonu. Obrátila sa k nemu s úsmevom, ale z jej očí žiaril výsmech, urazená pýcha a zadosťučinenie. Zdalo sa mu, že hovorila: „Blázon, nevidíš, čo si stratil? Môžeš to pretrpieť?“ Lež tento pohľad trval len okamih, lebo hneď nato smiala sa veselo, bezstarostne, keď hovorila, ako nemohla zaspať, ako jej ustavične zvučala hudba a čo navystrájali a nazhovárali sa s Julkou. Viktor zbadal ten pohľad. Zabolelo ho, závidel Vladovi lež premohol sa, neprejavil slabosť. Viedol si, akoby bol býval samá radosť a veselosť.

Matka sa medzitým nebadane vzdialila, chcela prihotoviť havránku. Slúžku Doru bolo vidieť onedlho behať po dedine s hrnčekom za smotanou, kým pani za ten čas mala robotu s kuraťom. Nezabudla zbehnúť aj do pivnice, kde bolo niekoľko fliaš vína, dar Podbanského. Sama víno nestrovila, ale vypomohla si ním v nesnádzach, keď prišli vzácnejší hostia.

*

Práve chceli sadať k prikrytému stolu, keď zahrmela brička, ťahaná dvoma krásnymi vraníkmi. Zostúpil z nej dosť rezko obstarný pán v sivom poľovníckom obleku. Tvár mal oholenú, len husté, už šedivé fúzy krášlili jeho ohorenú, zdravú tvár. Bol to na svoj vek — mal už skoro šesť krížikov — ešte čerstvý a pekný človek. Jeho sivé oči ešte nestratili lesk a orlí nos mu pridal výzor mužnej odvahy. Pohyby mal nenútené, prirodzené, reč spokojnú, tichú, bez nervozity. Vôbec mal výzor človeka uhladeného, dobrého tónu.

Podbanský rozkázal kočišovi, aby poprechádzal kone, potom sa ponáhľal rezkým krokom k domu.

Ilona, ako zazrela blížiaceho sa hosťa, zaťapuškala od radosti rukami, skočila a bežala mu v ústrety.

— Vitaj, ty zlý báči! Nuž či je to pekne od teba, tak bočiť od nás? Už prešla celá večnosť, čo sme ťa nevideli.

— Aká si len zlostná! — zvolal prišlý veselo. — Nuž či sa to svedčí báčimu robiť hneď výčitky? Čo vidím? Slečna je dnes taká okúzľujúca. Čaká snáď niekoho, kto by sa mohol do nej zblázniť?

— Pst! — a priložila mu prst na ústa, — máme hostí, — dodala tichým hlasom.

Podbanský sa nezdržal, aby nebozkal Ilonine ružové prsty.

— A kto, ak sa smiem spýtať, hádam len nie…?

— Poď a uvidíš! Aký si zvedavý! — a zavesiac sa mu na rameno, viedla ho do verandy.

Tu ho už čakala domáca pani. Po srdečnom privítaní a predstavení Vlada — s Viktorom sa už dávno poznal — rozprúdila sa živa beseda. Podbanský bol chýrny rozprávač a dnes bol v neobyčajne dobrej nálade, veselé historky a poznámky sa mu len tak sypali z úst. Ilona nevychádzala zo smiechu.

Slnce sa klonilo k západu a jeho lúče sa opierali o verandu a drali sa dnu cez lístie divého viniča.

— Poďme pod lipu alebo trochu von, tu je už dusno, — volala spoločnosť Ilona a vstala hore.

Dvaja mladí sa k nej horlivo pridružili, ale matka s Podbanským išli za nimi trochu obďaleč.

— Kto je to ten Rovesný? Zdá sa, že je do Ilonky zaľúbený.

— Zvŕšený jurista, ináče jeho otec je kupec v Rovesnom. Má byť veľmi bohatý. Zdá sa takto poriadny šuhaj, lenže je z nízkeho rodu.

— Ah, čo len to, to nech ťa nemýli. Len či je bohatý. To je hlavné, aby mohol pohodlne žiť, ostatné je pobočné. A ak je životaschopný, ľahko všeličo dosiahne.

— Už som ustarostená pre Ilonu. Vieš, bolo by ju treba vydať.

— Tak je to, — prisviedča Podbanský.

— Rovesný je, pravda, zbláznený do nej, to je istá vec, ale čože, keď má k advokátstvu ešte ďaleko, ona za ten čas nemôže čakať, a do tých čias, ktovie, či by nezbehol, keď sú mužskí už takí.

— Hm, to je škoda, — hovorí akoby pre seba. — Fatálna robota! — Pri stolici teraz niet uprázdneného miesta, čo by totiž niečo značilo. Voľby úradníkov boli len teraz, a čo jesto, to nehodno ani spomenúť.

— Len rozmýšľaj, možno sa dá niečo urobiť.

— Vynájdem niečo, potom to už prevedieme. Konečne, nemusí to byť tu…

— Pravdaže nie, ale predsa nech nie je ďaleko, aby som ju mohla častejšie vidieť.

— Ale, hľa no, dobre je, — zvolal veselo, — že mi to hneď neprišlo na um! Vieš čo? Zaopatríme mu miesto pri škôldozorcovi. Škôldozorca potrebuje práve pomocníka, tak môže byť hneď vymenovaný za pomocného škôldozorcu.

— Ako? Či môže byť, keď študoval práva?

— Prečo nie? — odvetil Podbanský prekvapene. — Pre ten úrad nie sú potrebné odborné znalosti, len nech je šikovný a spoľahlivý človek, a čo je hlavné, aby bol dobrým vlastencom. Či terajší škôldozorca, Pali báči, vie niečo o pedagógii? Zvŕšil štyri triedy, potom bol sirotským otcom, zase slúžnym, a že mal podrezaný jazyk a získal si vplyv vo vládnej strane, stal sa vyslancom. Ale prepustil miesto druhému, vláde vzácnemu človekovi, dali mu škôldozorstvo. A teraz si žije bezstarostne, najviac ak naháňa strachy dedinským rechtorom. Čo len štatistiku zostavovať a referovať pred stoličným výborom, to sa ľahko naučí, do toho príde. Len či je spoľahlivý, lebo jeho, meno, ako sa volá?

— Vlado Rovesný.

— Nezvučí dobre, je podozrivé.

— Ach, nuž, ja na tom nevidím nič podozrivé, veď aj ty máš čisto slovenské meno a zato ťa nik nemôže obviňovať z nevlastenectva.

— Čo ma pripodobňuješ k nemu, — namrzel sa, — ja a on! To je nebo a zem. Moja família je starozemianska a vždy bola vlasteneckého zmýšľania, ale takýto nováčik? Či ho čert vie, čo v ňom väzí.

— Prosím ťa, Imre, len sa nehnevaj, — zľakla sa Kopányčka, — nechcela som ťa uraziť, a myslím, nemáš príčiny pochybovať o Rovesnom, keďže je spriatelený s Viktorom, o ktorom už len nemožno pochybovať. A, myslím, Viktor by sa nekamarátil s kadejakými ľuďmi.

— Máš pravdu, — hovoril už pokojne. — Musím beztak odísť na krátky čas do Budapešti, tak pri tej príležitosti porobím kroky, aby bol vymenovaný.

— Ale či si istý, že môže byť? Ak nie, mohli by sme teraz o niečom inom rozmýšľať.

— Čo sa ti robí, blázonko! — Zasmial sa. — To je isté, len sa musíme pousilovať, aby nás niekto nepredišiel. Plat je, pravda, nie veľký, ale starého o rok o dva pošleme do penzie, nuž vidíš. Hlavné je, aby mal dobrý nos a silný žalúdok, aby mohol stráviť smrad a prach po dedinských školách. Ja som bol raz v dákej komisii, už ani neviem načo a prečo, len prišli sme do školy v Zákutí. Bože! Keď si na to pomyslím, ešte aj teraz sa mi všetko dvíha. Keď sme vošli dnu, nevideli sme sprvu nič v tom pološere. Potom sme zazreli rady hláv, nabitých ako kapusta. Prach, opravdivý oblak sa vznášal nad nimi, a smrad, no mali sme z nôh spadnúť!

— Viem, že je to ťažký úrad, ale veď každý má svoje nepríjemnosti.

Medzi hovorom prišli k mladým.

— Hlavné je, aby ste sa s ním uzrozumeli. Neodkladajte a potom mi odkáž. Ja už potom urobím všetko.

— Ach, ďakujem ti, — a pozrela naň vďačne a láskyplne.

— Neviem, čo by bolo so mnou, keby som teba nemala.

— Nemáš za čo, vieš, že vďačne vykonám, je to predsa mojou povinnosťou. Len nech ho Ilona pripúta k sebe, má ho v moci. A či ho má rada?

— Neviem, ale je rozumné dievča a sa ním zaoberá, to i sám vidíš.

Ilona venovala Vladovi pozornosť. Smiala sa na jeho vtipoch, či už boli podarené a či nie. Často sa stalo, že sa im stretli zraky. Vlado bol až vo vytržení, keď mu Ilona stokla klinček do kabátovej dierky, pravda, na jeho prosbu. Aby nebolo nápadné, pripäla aj Viktorovi.

Už mesiac vyšiel spoza hôr, keď sa naši mladí i s Podbanským ponáhľali domov. Vlado pri rozlúčke prosil Ilonu, aby dovolila navštíviť ich aj druhý raz. Milo sa usmiala: — Budete nám vždy vítaný. — Na vždy položila silnejší akcent. Zdalo sa mu, že pri rozlúčke mu ruku ľahučko stisla. Matka tiež bola samá prívetivosť a ľúbeznosť, takže sa Vlado vrátil do mesta v najlepšej nálade.

Vlado bol taký očarovaný Ilonou, že na nič inšie nemyslel, len na ňu, a keby sa nebol obával neslušnosti, tak by bol už na druhý deň zabehol do Kopaného. Celý deň sa mu zdal strašne dlhý. Otec mu tiež písal, aby prišiel domov, lebo je doma nevyhnutne potrebný, Viktor tiež sa mu zdal akýsi nechutný, málovravný a Klenovská mala dnes takú ustarostenú tvár, viac ráz spomenula ťažké živobytie a sťažovala sa na drahotu. A pravdu rečúc, mala na to aj príčinu, lebo keď slúžku poslala po mäso, mäsiar jej vypovedal úver, kým nezaplatí dlh. Zo všetkého vybadal, že je už zvrchovaný čas, aby sa vrátil domov. Aj by sa bol hneď vrátil, keby ho túha za Ilonou nebola zdržiavala. Chcel ju ešte raz vidieť pred odchodom.

Celú noc takmer len o nej rozmýšľal. Predstavil si ju, ako sa usmievala, ako pozrela naňho, keď pila šampanské. Cítil i teraz mäkkosť a teplotu jej rúčky. Zdalo sa mu, že pri poslednej návšteve zbadal, s akou úľubou utkvel Kopányčkin pohľad na ňom a že potom Podbanskému niečo povedala, čo bolo zaiste lichotivé preňho, lebo Podbanský so záujmom pozrel naňho.

Pevne si umienil, že jej vyzná lásku, aby sa konečne, ako sám sebe hovoril, lebo tak, lebo inak rozhodlo. V druhom okamihu, pravda, všetky dôkazy o Iloninej priazni sa rozplynuli, veď si spomenul, že celá známosť s Ilonou trvá len tri dni, a že úsmev, pohľad môže byť iba nič neznamenajúca koketéria, a priateľské matkino chovanie treba považovať za akt čírej zdvorilosti. Napäl zase pamäť a obrazotvornosť a predstavil si všetky dojmy v Kopanom. I zase sa upokojil a nabral nádeje. — Eh, — mávol rukou, — ako bude, tak bude, pôjdem a urobím koniec celej histórii.

Na tretí deň popoludní po prvej návšteve vybral sa do Kopaného. Nešiel na fiakri, ale peši, o paličke. Pohoda bola príjemná, a čo bolo hlavnou príčinou, že napriek túhe byť čím skôr pri Ilone, predsa chcel pešky predĺžiť čas, aby si vec náležite premyslel, plán osnoval, a čo je hlavné, i smelosti nazbieral, ktorá ho pri pomyslení na možnosť neúspechu valne opúšťala. Vytiahol hodinky i vyrátal si: „Sú tri hodiny popoludní, môžbyť nájdem ju samotnú doma.“

Chodník ho viedol popri potoku. Priezračná voda dosť rýchlo tiekla po čistom štrkovatom koryte. Po ňom sa pestreli okrúhlasté, žlté, biele, červenkasté i zelenkavé kamienky, farba ktorých ovlažená vodou sviežo sa vynímala. Po brehu potoka, ktorý sa tiahol pri chodníku, rástli jelše. Ich lipkavé, mastnolesknúce, tmavozelené listy dotýkali sa, ba miešali sa so zelenkavošedými vetvami vŕb. Medzi nimi kde-tu triasli sa dlhostopkaté listy osiky a zašumeli pri najmenšom vetríku. Pod stromovím zelenala sa tráva a bujné čertovo rebro, ktorého listy sťa palmové graciózne šírili svoje rebierka a skláňali sa pod svojou vlastnou ťarchou v polkruhu takmer k zemi.

Kde-tu modrela sa nezábudka. Hľa, aj žltá vodná ľalia nechýba, ako sa dvíha na mäsitej, vysokej stopke a otvára svoj pekný kalich. Z druhej strany potoka dvíhal sa nevysoký vrch. Jeho pätu myli vlnky potoka. Tu rozprestierali svoje mohutné konáre duby, buky a hraby. Pod nimi skláňala sa lieska s klenom.

Tichosť bola narušená len tichým žblnkaním vlniek, šumotom lesa a kedy-tedy puknutím drobného raždia. Zrazu zahvizdol drozd, a červenáčik začal spievať, ale tak čudne, akoby sa obával o svoje mladé, ba až sa vadil s ním, keď sa blížil k miestu, kde mal hniezdo. Jeho nepokoj bol daromný, lebo Vlado, pohrúžený do myšlienok ani nezbadal strach, ktorý zapríčinil svojím príchodom.

Zastal sňal klobúk z hlavy, prešiel si bielym ručníkom po čele a pozrel na potok, i videl, ako sa v ňom rybky ihrajú. Vše stoja na jednom mieste, vše zase letia sťa strela, tu zase obrátia sa vbok a vtedy zaleskne sa im spodok brucha, akoby bol zo striebra. Prebrnkla muška nad vodou, vyhodí sa za ňou rybka a zatým hneď padne naspäť do vody, stratiac sa zraku, len šíriace sa kolá po nej zostali.

Chvíľku postál, ale pozrúc na hodinky popchol krok. Chodník odbočil od potoka. Vystúpil z tône stromov a ocitol sa uprostred skosenej lúky. Tráva len že začala vyrastať do otavy. Nevidel na nej kvietka, len kde-tu zabelela sa drobná hlávka ďatelinky a pri chodníku zmodrala sa čakanka uprostred bielych kvietkov harmančeka. Vše stúpil na zaprášené listy kolocieru. Kolocier mal tiež na dlhom byle kvet. Prišlo mu na um, že ešte ako deti trhali byle kolocieru a šibali nimi jeden o druhý. Komu neodfrkol vŕštek z byle, malo sa splniť to, na čo si vtedy myslel. Usmial sa pri spomienke a odtrhol dva najdlhšie a najsilnejšie. Jeden vzal do pravej a druhý do ľavej ruky a pomyslel si: „Ak mi ten zostane celý, ktorý držím v pravej ruke, tak bude mojou, ale ak sa prelomí, tak nebude.“ Trochu váhal, obával sa, že mu hlúpa náhoda pokazí nádej, ale potom usmial sa nad detinstvom i šibol ľavú byľ, a hľa, hlávka jej odfrkla, kým pravá zostala takmer neporušená. Zaradoval sa, držal to za dobré znamenie. Slnce pripekalo, Začal mu pot vystupovať na čelo. Rozopäl prusliak a sňal klobúk z hlavy. Kopané bolo už vidieť a panský dom, ba aj košatá lipa zdali sa mu také blízke. Pri pohľade na veľkú, čiernym šindľom pokrytú strechu srdce mu začalo nepokojne biť, „Čo, ak si posmech utŕžim? Konečne, aké si môžem robiť nároky? Je to predsa len smiešne…!“ Ale túha vidieť ju, premohla obavu i dodával si smelosti: „Si ty, Vlado len hlúpy, ty Pešťan, jurista, a trasieš sa ako nováčik,“ i chcel sa usmiať, ale sa mu nevydarilo, lebo nepokoj, miešaný s túhou, vystúpil zase so všetkou silou.

Už sa blížil k prvému domku. Na ulici bolo dosť pusto, len pred jedným domom sedelo troje strapatých zafúľaných detí. Miesili blato, vše ho popľuli, aby bolo mäkšie a robili z neho vahančeky. Keď boli hotové, hodili ich celou silou o zem, komu z nich väčšmi pukne. Za každým hlasnejším puknutím ozval sa jasot a ten, ktorému sa vydarilo, pozrel slávnostne po svojich druhoch. Neďaleko nich sedeli ženy v bielych opleckách. Ohorené nohy mali vystreté a krížom preložené. V lone ležal im kus plátna, zaseknutý kolenami, ľavou rukou ho držali vypnutý a pravou ho zošívali hrubou, domácou niťou. Deti, zbadajúc blížiaceho sa pána, hodili blato a bežali k materiam.

— Ach, ako si sa len zablatil! — zvolala jedna, keď jej synček pribehol od päty po hlavu zapackaný. — No, len počkaj, obluda jedna, veď ty, — a chcela ho buchnátovať, keď tu začula za sebou kroky a nato pozdrav. Pozrela hore, i videla prejsť popri nich neznámeho pána. Zatíchli a zvedavo pozerali za ním.

— Ide do Kopaných, — začala jedna, keď videla, že sa obrátil k panskému dvoru.

— To bude pytač.

— Môže aj byť, — dodala druhá.

— Ale čoby, ten by prišiel peši?! Čo myslíte?

— A prečo nie, dajtimibože, nuž čože, a čože majú? Či hádam nevie, že sú po uši…?

I začal sa rozhovor medzi nimi. Mali teraz látky dosť. Uvažovali, skadiaľ môže byť. Či z mesta a či zinakadiaľ.

— Keby bol zďaleka, tak by neprišiel peši. Ľaľa, veď sa ani nezaprášil.

— Ale je neúrečný, no, pristal by k Ilone.

— A aký je biely.

— Či ti páni ohoria, ale keby kosil aspoň do týždňa, či by nebol ako naši?

Medzitým prišiel Vlado k domu. Zastal, prezrel sa od päty po hlavu. Oprášil si ručníkom nohavice, prešiel rukou po golieri a mašličke. Srdce mu zabúšilo, keď pritlačil kľučku na dvorových dverách. Trochu bojácne kráčal po chodníku, vysypanom pieskom. Bol už pred verandou. Poobzeral sa, či nezazrie niekoho, ale pre husté listy viniča nikoho nezbadal. Prázdnota panovala, akoby boli zamknuté. Zostal ako obarený. „Odišla,“ prelietlo mu, „predsa, keby len niečo cítila, mohla vedieť, že prídem. A či naschvál?“ Už sa chcel vrátiť, keď videl bočný chodník, ktorý viedol k lipe. „Ak je tam? Veď je to predsa jej miesto.“ Zase nová nádej mu skrsla, i šiel smerom k lipe. Len čo urobil niekoľko krokov, vedúcich krovinou už odkvitnutého jazmínu a orgovánu, keď tu videl v tôni lipy na zelenej pažiti ležať Ilonu. Mala na sebe jednoduchý, voľný oblek. Golier, snáď pre horúčosť, mala rozopätý a dnu zahnutý, takže sa zaskvela belosť hrdla i kraj poprsia. Hlavu mala opretú o ruku, obnaženú až po lakeť, druhá ruka ležala jej voľne v lone. Pred ňou na tráve belela sa roztvorená kniha. Tak bola pohrúžená v čítaní, že nezbadala jeho príchod. Dlhé čierne riasy klonili sa jej na víčka a slabuškú tôňu vrhali jej na podočie. Ťahy tváre mala nehybné, trochu napnuté, pery mala máličko otvorené.

Keď Vlado zočil Ilonu, srdce mu silne zabúšilo. Oči sa mu rozšírili. „Či si mi len krásna! Mne? Ako pokojne leží pohrúžená v čítaní. Nečakala ma. Mám ju prerušiť?“ myslel si. Pohol sa mocne a stúpil na zem. Pod jeho krokom zavržďal piesok.

Ilona obrátila k nemu tvár. Zapýrila sa trochu, rýchle zatvorila knihu a zbežne pozrúc na seba, vyskočila. V druhom okamihu už sa jej úsmev usalašil na tvári.

Vlado, keď videl, aký účinok urobil jeho príchod na ňu, bol v nesnádzach. Rozpačito sa usmieval, vyzeral hodne smiešne a nahlúplo, ale oči mu vyrážali obdiv i pokoru. Zdalo sa mu, že ho nohy neudržia, chcelo sa mu padnúť pred ňou.

Ilona pochopila všetko, čo sa v ňom deje. U nej sa už vzrušenie utíšilo. Rezko pristúpila k nemu.

— Pekne, že ste nezabudli na nás, pustovníčky, — vítala ho, podávajúc mu ruku.

Pri dotyku jemných hladkých prstov cítil, ako sa mu teplý prúd ženie k srdcu. Zvoľna vytiahla si ruku.

Zapýrený, zmätený stál pred ňou.

— Odpusťte, milostivá slečna, — premáhal sa hovoriť a hlas mu tak divne zazvučal, akoby sa dral z veľkej hĺbky, — že som taký dotieravý.

— Oh, prosím, — odvetila rezko, — prišli ste práve vhod. Vidíte, som samotná, mama šla do poľa, dobre mi padne pohovoriť si. Ale nech sa páči ďalej, — a podišla k domu.

— Ak dovolíte, slečna, viem, že je toto vaše obľúbené miesto, zostaňme tu pod lipou, je tu voľnejšie.

— Vďačne, — a vrátila sa k lipe. Sadli si na lavičku. Pred ňou stál malý, už hodne spráchnivený stolík.

— Čo ste čítali? — spýtal sa po malej prestávke.

Začervenala sa, knižku preložila na druhú stranu lavičky a nebadane ju zakryla krajom sukne.

— Nič takého, niet tu na výber, čo príde do ruky. A vy sa ako zabávate v meste? — zašemotila. — Ľahko vám mužským, — doložila so vzdychom.

— Mýlite sa, niet vždy u nás zábavy. Často len z nudy, alebo sa ohlušiť chceme. A potom, verte mi, zunuje sa aj to. Často zatúžim po tichom, teplom kútiku. — Pri posledných slovách sa zarazil. Chcel povedať frázu, a to celkom inak vypadlo. Mlčala, opierajúc si hlavu o dlaň. Obnažené rameno sa belelo, sťaby bolo z bieleho mramoru vytesané a ružovým svetlom poliate. Prsty sa jej vnorili do bujných vlasov. Pravú ruku mala vystretú na stole. Ukazovákom na ňom pohybovala, akoby niečo písala. Oči mala upreté na prst. Nemohol nazrieť do nich.

„Teraz jej poviem,“ posmeľoval sa v duchu a súčasne zmieral od návalu citov. „Ešte ma vysmeje,“ keď videl, aká je spokojná.

Nastala tichosť.

— Čo robí pani Klenovská? — nadpriadala rozhovor. Nemilo sa dotkla Vlada všedná otázka.

— Ďakujem, — odvetil sucho, — zdravá je, áno, i všetci, — i prišiel mu na um zvláštny pomer, ktorý skrsol v posledné dni medzi ním a Klenovskovcami. Ilonina otázka ho rozladila.

— Však je Julka roztomilé dievča? — spýtala sa ho a pozrela naňho, obrátiac sa. Ruky si spustila do lona.

Nová otázka účinkovala naňho ako sprcha studenej vody. Chce preniesť rozhovor na všednú látku, pomyslel si a doložil hlasne:

— Áno, pravdaže, konečne ráčte uznať, že som si nemal kedy utvoriť úsudok… lebo… Ináče máte úplnú pravdu.

Zasmiala sa nad jeho nesnádzami. On tiež, akoby odkliaty, smial sa, až mu slzy nabehli, keď si spomenul, aké nezmysly natáral.

— Tak ste neboli u nich? — spytuje sa ďalej so smiechom.

— Nie, — odvetil podobne. — Pravdu rečúc, išiel som včera večer schválne popod ich obloky a zaznela mi v duši vaša pieseň.

Zamĺkla. Hlavu si oprela o ruku a pravou zase akoby bola písala po stolíku, ale úsmev jej neschádzal z úst.

„Teraz, alebo nikdy,“ mihlo mu umom. Srdce mu zabúšilo. Nahol sa k nej trochu.

— Slečna, — začal ticho, prerušovane, — prišiel som sa od vás lúčiť.

Strhla sa, zbledla. „Hľa, zase jedna nádej preč,“ myslela si a pozrela naňho chladne, ale hneď bola spokojná, keď videla, aký je úbohý, bezvládny. Zase si bola istá svojím vplyvom. Oči sa jej zaiskrili a zase sa usmievala.

— Bezpochyby sa vám už zunoval život vidieckeho mesta, túžite za zmenou.

— Oj nie, — zvolal rezko a presvedčivo, — práve naopak, ťažko sa mi prichodí lúčiť.

— Prečo sa potom nezabavíte ďalej?

— Musím k rodičom, veď som u nich takmer ani nebol.

— Máte, všakver, aj sestru?

— Oj, áno, Elenku.

— Počula som ju chváliť, — pozrela naňho skúmavo.

— Moja sestra je ešte malá dievočka. Len teraz vyšla z ústavu, ale ináč je milá a na jej vek vyvinutá, — posledné doložil preto, lebo mu prišlo do umu, že má s Viktorom známosť.

— Rada by som sa s ňou oboznámiť, — prehovorila ticho akoby len pre seba, a oči mala zase upreté na ruku.

— Oj, to sa môže stať, len či chcete. Ona by vás zbožňovala!

Vladova nadšenosť zafarbila Iloninu tvár jemným rumencom. Nadvihla riasy očí a opierajúc si hlavu o dlaň, pozrela na Vlada takým výrazom, že bol ním celkom opojený.

Oči sa zableskli modrastou fosforeskujúcou žiarou. Trvalo to len okamih, zase sklopila viečka, a zase zasiahli ho ani blesk, aby ich potom uprela na svoju ruku.

Nastalo kratučké mlčanie. Bál sa, že Ilona počuje tlkot jeho srdca. Vedel, že je tu rozhodný okamih, a predsa nedostávalo sa mu sily k vyznaniu.

Pohla sa.

„Chce odísť, nikdy sa mi takáto príležitosť nenaskytne.“ Pozrel jej na ruku, prst sa jej rýchlejšie pohyboval, i vztiahol ruku k nej a ulapil ju. Zdvihol ju a bozkal.

Ilona sa nepohla. Chcela si ju vymaniť.

— Nie, ponechajte mi ju ešte, — zvolal rozochveným hlasom a náruživo ju bozkával.

Ponechala si ju a pozrela naňho s úsmevom.

— Vy neviete, ako vás milujem, — šeptal. — Som vaším otrokom, robte so mnou, čo chcete, len ma neodpuďte.

Zdalo sa mu, akoby mu bola jemne stisla ruku.

Prišinul sa bližšie k nej a objal jej driek. Urobila pokus vymaniť sa, ale on privinul ju k sebe a začal jej bozkávať oči, líce. Ale keď sa priblížil k jej ústam, obrátila rýchle hlavu nabok. Pritom jej šeptal láskyplné slová.

Jediným pohybom vymanila sa mu z objatia, upravila si účes a pozrela naň šelmovsky. Na líci mala červené stopy od bozkov, dýchala rýchlejšie.

Opojený pohľadom, zase ju chcel objať, ale odstránila mu ruku.

— Dosť už, — zašeptala.

Utíšil sa.

— Aspoň ruku mi dovoľ podržať, ani tušenie nemáš, ako ťa milujem. — Chytil ju, pohladkal a bozkal.

Ona sa neprestajne usmievala naňho a zrazu nahla sa k nemu, chytila mu tvár do dlaní a ako blesk rýchle ho bozkala. Potom vyskočila a bežala k domu. Vošla do verandy a sadla si na stoličku.

Vlado, opojený bozkom, v prvom okamihu nevedel, čo sa stalo. Ale keď videl, že Ilona odbehla, ponáhľal sa tiež za ňou.

Len čo si sadol, tu prichádzala Ilonina matka. Bola od horúčosti zomdlená. Za ňou obďaleč niesla slúžka hodný kôš zemiakov a zeleniny.

Len čo Ilona zbadala matku, bežala jej v ústrety a volala:

— Mamička, prišiel, Vlado je tu!

Jeden pohľad na dcéru bol dostatočný, aby pochopila všetko.

— Dobre je, — zašeptala.

— No, chvalabohu, — a bozkala dcéru na čelo.

Vladko tiež vstal a šiel jej v ústrety, zohol sa, aby jej bozkal ruku, no nedovolila mu.

— Nieže, nie — zvolala, — nemožno, je celkom zaprášená. Vitajte a prepáčte, že sa trocha utiahnem a prevlečiem. Vidíte, ako vyzerám, ani by ste ma nepoznali, keby ste ma stretli na ceste, — prívetivo sa usmievajúc, vzdialila sa.

Sadli si do verandy. Bol málovravný. Nevedel sa dosť nadívať na ňu. Či je to možné?

Ona zase bola samá živosť. Hovorila o rozličných veciach, smiala sa a vše pozrela naňho priamym, vábnym pohľadom.

— Prečo nehovoríte? — spýtala sa zrazu. — Čo je príčina vášho mlčania?

— Odpusť, drahá, som taký šťastný, nemožno mi.

Na okamih zamĺkla a pozrela naňho.

— Nehľaďte tak na mňa, — zvolala samopašne, — príde mi z očí, — a zakryla mu dlaňou oči.

Odtiahol jej ruku a pobozkal, druhou ju pritiahol, takže sa mu pery dotýkali jej ucha.

— Prečo mi vykáš? Povedz mi ty!

Jeho vrelý dych ovieval jej šiju.

Mlčala, potom ale prihla si líce k jeho perám.

Bozkal ho.

— Povedz len raz, jediný raz, — šeptal a hlas sa mu triasol od vzrušenia.

— Čo ti mám povedať? — spýtala sa ticho, akoby naivne.

Zaplesal. Nebadane ju chytil za briadku a bozkal ju na ústa.

Odstrčila ho od seba, utrela si od bozku zvlažené pery.

— Si veľmi odvážny, — poznamenala, keď videla Vladov nepokoj. — Hľa, mama alebo slúžka by nás mohli zbadať… Musíme byť rozumní, — pohrozila šelmovsky prstom.

— Budem, budem, — zašeptal. — Ach, keby si vedela, ako ťa milujem, — opakoval ustavične.

Medzitým Kopányčka bola hotová s prestrojením. Prišla k nim na verandu.

— Ilonka, a či si niečím ponúkla pána Rovesného? — hovorila, akoby nič nebadala.

— Veru, mamička, nie, — odvetila, — čakala som, kým prídeš. — Vstala, aby prihotovila olovrant.

Vladovi sa nechcelo jesť, ale nemohol odolať núkaniu. Vynasnažil sa všemožne, aby sa zapáčil matke, proti ktorej okrem úcty cítil aj obavu, či jej nebude proti vôli, keďže je on ešte ďaleko od cieľa. Čudné, ale je pravdivé, že mu to prišlo len teraz na um.

„Eh, čo!“ pomyslel si, „len prvé rigorózum, potom to pôjde, a konečne koľkí sú, ktorí sa skôr poženia a potom skladajú skúšky, len nech ma ona chce!“

Zvečerilo sa. Musel voľky-nevoľky myslieť na odchod. Ťažko sa lúčil, no i slušnosť i nutnosť ho poháňali k odchodu.

— Počkajte, odprevadím vás, — zvolala Ilona, — beztak je krásny večer. Všakver, aj ty pôjdeš? — obrátila sa k matke, — a či si ustatá?

— Pôjdem, pravdaže pôjdem, — odvetila matka, — už som si oddýchla.

Nešli cez dedinu, ale cez záhradu a na záhumnie.

Rozhovor sa točil okolo všedných vecí. Kopányčka sa vypytovala na jeho rodičov, hlavne na matku, o ktorej vraj jej toľko pekného priateľka rozprávala.

Rozprával im obšírne, skromne, ale mohli vybadať, že jeho otec má rozsiahly obchod a že je zámožný. Robil to vedome, ale tak, aby sa zdalo, že sa mu to vykĺzlo nebadane z úst a predsa aby sa upevnil a zabezpečil si matkinu priazeň.

Ilona sa na tomto rozhovore málo zúčastnila, ale keď prišla reč na Elenku, vtedy sa vypytovala, ako vyzerá a čo robieva.

I musel jej opísať jej tvár, postavu, vlasy.

— Môže byť pekné, zaujímavé dievča, — poznamenala ticho, akoby zádumčivo.

— Oh, áno, — zvolal radostne, — moja sestrička je tiež vstave pomútiť hlavy mladým ľuďom, — zasmial sa, — ale že by bola vstave počariť niekomu tak, že by mu bolo do zbláznenia, taká čarodejka ešte nie je.

Zasmiali sa všetci traja.

Priblížili sa k potoku. Pod stromovím bol už hodný súmrak.

Ilona s matkou zastali. Nastalo lúčenie. Ťažko mu bolo lúčiť sa s Ilonou. Po zdvorilých pozdravoch podal matke a Ilone ruku. Iloninu podržal dlhšie, zase pocítil jemné stisnutie.

Zastal na kraji potoka. Hľadel za nimi. „Ozaj, či sa obráti?“ pomyslel si, a hľa matka sa obzrela a za ňou Ilona. Kývli rukou a zmizli v diaľke a súmraku.

Už bola tma, keď prišiel do mesta. Na rohu námestia stál dvojposchodový hostinec „Hotel Paríž“. Pred ním na širokej chodbe, pod vzdušným, ľahkým ústreším stáli rady bielymi obrusmi pokrytých stolov. Pri nich sedeli hostia. V úzadí hrala cigánska banda. Celý priestor obtočený bol oleandrami a granátovými kermi. Oleandre vydávali tuhú, omamujúcu vôňu.

Vlado mimoidúcky pozrel cez rázsošky oleandrov na hosťov. Medzi nimi zbadal Viktora. Sedel za stolom s dvoma pánmi. Pri pohľade na priateľa sa usmial. Rád bol, že ho našiel práve teraz, keď bol taký rozjarený. Žiadalo sa mu zdôveriť, rozpovedať a pochváliť sa, že je už všetko v poriadku. Čože, Viktor od tých čias, ako mu vyzradil lásku k Elenke, stal sa mu blízkym, rodným. Pred ním sa predsa nemal čo obávať, ani čo skrývať.

„Prekvapím ho,“ pomyslel si. „Aby ma nezbadal,“ i priblížil sa k nemu od chrbta a na prstoch.

Viktor bol pohrúžený v rozhovore so spolusediacimi, a preto nezbadal, len keď mu Vlado poklepal na plece.

Pozrel hore.

— Si to ty? — zvolal veselo. — A kde sa túlaš? Celé odpoludnie ťa niet doma. — Pozrel bystrejšie na Vlada. I videl, ako mu tvár svieti od šťastia. V tom okamihu uhádol, čo sa stalo. I zase pocítil závisť a hnev proti Vladovi. Bodlo ho, až ho zabolelo, ale zase sa premohol. — Darmo je, nemožno, lepšie je takto!

— Prešiel som sa. Ty si šiel do úradu. Nudil som sa i vzal som paličku trochu sa túlať, — usmial sa šibalsky a pozrel na tých dvoch, akoby chcel povedať: poviem ti, ale títo nemusia vedieť. Pozdravil sa prítomným.

— Hm, trochu mi je záhadné, túlať sa samotnému a v takej zápare, — podotkol Lazný.

— Zaiste mal dostaveníčko, — pokračoval Kňažko a pohrozil sa mu. — Či ho vidíš?

— Ale ba, — bránil sa Vlado. Teraz mu tá poznámka znela nepríjemne. Inokedy by si z nej nič nerobil. — Vskutku, bol som sa len prejsť.

— Nech verí, kto chce, — zadieral doňho Lazný.

— O čom ste sa zhovárali, že ste boli takí pohrúžení? Ani ste ma len nezbadali, — spytuje sa, aby prešli na druhú látku.

— Zadali sme ešte vlani prosbu, aby nám župa povolila drahotnú prirážku. Doteraz nie je riešená, a predsa vieš, nemožno vyžiť. Už som až po uši zamočený a prekliaty krajčír chodí za mnou ani tôňa a vyhráža sa mi. Predsa sa musíš obliekať, ako sa patrí.

— Zapíjame biedu, — doložil Kňažko. — Aj ty si niečo vypiješ. Hej, čašník, ešte jeden pohár!

— Nedbám, — a sadol si medzi nich, — beztak som smädný, — a rozkázal liter vína. Ale teraz mu víno nechutilo, ani klzké anekdoty a historky, ktorými traktovali našu dvojicu stoliční pisári. O krátky čas vstal.

— A už? Veď sa ešte dosť vyspíš! — zdržiaval ho Kňažko.

— Ustatý som, — a odišiel s Viktorom.

— Bol si u Kopánych? — spýtal sa Viktor, keď boli na ulici.

— Bol.

— A tak čo nového?

— Chvalabohu, — zvolal nadšene, — všetko je v poriadku. Miluje ma. A ja? Ani neviem, čo sa so mnou stalo.

— Taak? Gratulujem ti, ani som nemyslel že máš také vlohy podmaniť si ženy. Opravdivý Cézar!

— Vezmem si ju, vieš, pravda, ešte prejdú aj dva roky, ale čo je to?! Pousilujem sa všetko zvŕšiť. Ale teraz musím sa ponáhľať domov. Rodičia mi už robia výčitky.

— Ale už? Mohol si sa ešte zabaviť.

— Nie, odpusť, nemožno. Ináče sa teraz viac ráz uvidíme, lebo častejšie zabehnem do Kopaného.

— To aj bez toho viem, že sa nezdržíš. Kedy sa strojíš domov?

— Raňajším vlakom.

— Keď je už tak, nuž ťa nezdržiavam, ale ťa odprevadím. Zajtra je beztak nejaký sviatok, vtedy som slobodný. Ja tiež túžim vidieť Elenku, čo len na jedno poludnie.

— To je výtečné, — zvolal Vlado radostne, — to sa mi páči, hľa, aký som sebec, bol by som zabudol aj na teba. Aký je človek, keď je zaľúbený!

Prišli k domu. Potme domakali sa k pitvorným dverám. Tam zažal Viktor zápalku a tak došli potíšku do izby. Z bočnej izby bolo počuť chrápanie a tik-tak hodín.

Jeden z nich sa potkol o stoličku a zašramotil.

— Či si to ty, Viktor? — ozval sa ženský hlas z bočnej izby.

— Ja som, mamička, a ešte nespíš?

— Vieš, že nemôžem, kým ste nie doma.

— Čo sa máš o mňa toľko trápiť, predsa nie som malý chlapec. A otec je doma?

— Či ho nepočuješ chrápať? Len pred chvíľkou sa dovliekol a to hodne prebratý, bol vraj u Holánych zapíjať mena.

— Či ho vidíš, ako sa mu doliezlo.

— Ak sa chcete navečerať, tam máte kúsok studenej pečienky na kasni.

— Ďakujem, milosťpani, — odvetil Vlado, — nie sme hladní, už sme večerali.

Vlado hovoril pravdu, čo aj len napoly, lebo večerať nevečeral, ale hladný tiež nebol.

Rýchle sa vyzliekli a ľahli si spať.

Na druhý deň ale obidvaja odcestovali do Rovesného.