ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko Čvíkota nemeškal zadlho pri matke, lebo si našiel miesto u Streleckých v Rozhranom. Krušno odchádzal z rodiska, lebo Rozhrané bolo ďaleko. Matku nebude môcť častejšie navštevovať, potom tanula mu na mysli aj jeho nešťastná láska, pre ktorú teraz je prinútený opustiť všetko, čo mu bolo do týchto čias milé.

Matka objala syna, vybozkávala, prežehnávala a pritom tiekli jej slzy v hojnom prúde po tvári. Lúčila sa s ním ťažko. Obávala sa oňho, o jeho zdravie, o život, všetkého sa ľakala. Dávala mu rady, aby sa chránil zlého sveta, ľahkomyseľnej spoločnosti, aby si chránil zdravie, vôbec všetko mu prikazovala a prosila ho, ako to vie a môže len starostlivá a milujúca matka.

Už hodnú chvíľu stál voz na dvore, bol už na ňom aj kufrík, aj balík s vyprážaným kuriatkom a postruhníkmi, aby si „chúďa“ malo čo zahryznúť na ceste a aby netrovil na daromnicu, keď ešte lúčenie trvalo. Konečne ešte raz objal matku a vyskočil na voz. Kočiš pohol kone.

— Len si daj pozor a hneď píš! — volala za ním matka. Na rohu ulice obzrel sa i videl matku uprostred ženičiek. V druhom okamihu zmizla jej postava. O niekoľko minút zanechali aj posledný domček rodnej dedinky. Vyšli na najbližší briežok. Obzrel sa. Dedinka ležala pod ním v kotline. Videl topoľ, čo v susedstve, kde býva matka, sa vypína, hľa, aj komín domku sa zabelel. Voz sa spúšťa na druhú stranu, už vidieť len hornú časť dediny, už len strechu vežičky, už len krížik a zrazu aj ten zmizol.

Neobzrel sa viac nazad. Vzdychol si, ľúto mu bolo, že musel opustiť matku. Vedel, koľko žiaľu a starosti podstúpi za ním. Pred ním rozprestieral sa dobre známy kraj. Dosť široká dolina, z oboch strán ktorej sa dvíhali zavalisté vŕšky. Vyššie boli zarastené bučinou a hrabinou, na nižších boli pasienky. Po nich černeli sa sťa malé škvrny borievky, tŕnie a liesky. Bolo počuť cvengot spiežovcov. Tam stádo kráv sa pasie, ďalej, sťa biele a čierne bodky pohybujú sa ovečky, nižšie rozprestiera sa pole. Teraz je väčšinou už strniskom, len kde-tu vidieť ešte kríže. Aj pri tých vidieť rebrovce a pri nich belie sa pár volov. Voz je už dopoly naložený snopmi. Dobre vidieť, ako podáva vidlami snopy dolu pri kríži stojaci chlap na voze stojacemu gazdovi. Prostriedkom hadí sa neveľká riečka a pri jej brehoch z jednej i z druhej strany, ako široký zelený pás ťahajú sa lúky. V úzadí obzoru vypína sa vyšší vrch Jelenie, pod ním leží Rovesné. „Čo tam robia,“ myslí si. „Ozaj, či si spomenú a či nebanujú za mnou? Či vedia, že odchádzam? Možno, že im učiteľ povedal.“

Pohonič vytiahol si z vrecka fajočku a mechúr s dohánom. Liace zavesil na lievč. Koníčky, necítiac gazdovu ruku, povoľnili si. Hlavy spustili nadol a stúpali z kroka na krok.

Matej Kapusta, sused, viezol Janka na najbližšiu stanicu. Pri šparchaní fajočky obrátil sa nazad a pozrel dobromyseľne na Janka.

— Ale povedzte mi, mladý pánko, kdeže to idete?

— Do Rozhraného.

— Čo je to, mesto?

— Veru je.

— A veľké?

— Také asi, ako naše stoličné.

— A je ďaleko?

— Veru je, — vzdychol si, — len zajtra ráno prídem ta.

— Hm, to je ďaleko! Bude otupno pani rechtorke za vami. A prečo tak ďaleko?

— Keď sa mi tam dobré miesto kiaže.

— Ale predsa, to je ďaleko, mohli ste aj bližšie.

— Teraz po železnici nie je tak ďaleko, nuž a naši keď idú do Ameriky?

— Veď je tak, — poškrabal sa Matej a vytiahol zápalku, črajchol ňou o particu klobúka. Bol dosť zahartovaný a leskol sa od masti.

— Ako je, tak je, ale ja súc na vašom mieste — prisámvačku by sa netúlal po svete.

— A čo by ste urobili?

— Oženil by som sa a otvoril si skliepok. Hľa, aj náš Sonnenschein, či ten mal niečo, keď prišiel do našej dediny? A teraz má sklep i krčmu, ešte si aj regál vzal a kupčí s čímkoľvek, i s drevom, i so zbožím.

— Ľahko sa hovorí, — vzdychol si Janko, — ale ťažšie konať, a potom, čo sa predtým ľahšie darilo, to teraz už ide ťažšie. Musím sa ešte lepšie vyučiť a niečo si zgazdovať, kým si budem môcť sám otvoriť sklep.

Matej si už pripálil fajočku. Odpľul si. Pokýval hlavou a pozrel na slnce. Vzal liace do ruky.

— Hí! — zvolal na koníky a pukol nad nimi bičom. Koníčky sa prebrali, hlavy zodvihli, šibli chvostom a uháňali drobným klusom napred.

Jankovi sa veľmi pomaly míňal čas, bál sa, že sa opozdí. Konečne bľachová strecha veže sa zaleskla a pod ňou sa beleli rady domov mestečka Oružného. Onedlho zarachotil voz na hrboľatými kameňmi dláždenej ulici a o chvíľku zastal pred železničnou stanicou. Kým zložil batožinu a vymenil si kartu, už zaznel signál blížiaceho sa vlaku. Len čo sa stačil odobrať od Mateja a pozdraviť matku, už vlak dohrmel a on skočil do vozňa. Vlak jachal plnou parou. Vidiek sa menil. Cestujúci vstupovali a vystupovali na staniciach. Vždy nové dojmy zaujali Janka i zabudol trochu na všetko.

Konečne došiel do Rozhraného.

Rozhrané je mesto dosť živé. Čo sa výstavnosti týka, ťažko o ňom niečo zvláštne povedať. Naše mestá podobajú sa zväčša ako vajce vajcu svojou špinou a zväčša nevkusnými domami a hrboľatými ulicami. Firmy nad obchodmi sú cudzie a len kde-tu utúlený je našský skliepok. Leží pri veľavýznamnej, prvotriednej dráhe, okrem toho spojené je z viac strán výbornými cestami. Vidiek má krásny a tak samou polohou je odkázané na rezký obchodný i priemyselný život.

Janko, hodne utrmácaný a nevyspatý, vystúpiac z vozňa povystieral sa trochu a celými pľúcami vdýchol do seba čerstvé povetrie. Súc z južného, teplejšieho kraja, prekvapený bol jeho sviežosťou, ktorú si nabralo na neďalekých vysokých holiach a brdách a stadiaľ sa spúšťalo do dolín na krídlach vetríka. Na stanici hemžil sa národ. Pri zábradlí stál v loveckých šatách odetý pán s bičíkom v ruke a zhováral sa s malým, elegantným pánom. Posledný zdal sa veľmi neposedný, lebo sa ustavične obzeral vše na jednu, vše na druhú stranu a pritom prestupoval z nohy na nohu. Za nimi stál obďaleč hajdúk v jasnomodrom mundúre s bielou šnurovačkou a červenou čiapkou na hlave. Na ruke držal prehodený zvrchník.

Na peróne tretej triedy stál stlačený húf robotníkov.

Janko ponáhľal sa k východu.

— Nie ste vy pán Čvíkota? — prihovoril sa mu slušne odetý mladík.

— Áno.

— Som Miloš Stružný, pomocník pána Streleckého. Prišiel som vám oproti, — a priateľsky mu podal pravicu.

Janko, milo prekvapený, stisol mu ruku. Nestrácali čas na daromnice, vymenili batožinu a uháňali do mesta. Na rohu hlavnej ulice stál rozsiahly poschodový dom. Bol jednoduchý, bez okrás. Nad vchodom do obchodu visela už takmer celkom sčernetá tabuľa a na nej bolo už časom vyblednuté meno starého Michala Streleckého.

Stružný zaviedol Janka do obchodu. Aký nevýznamný bol doň vchod, tak prekvapila sama miestnosť svojím veľkým priestorom a množstvom rozličného tovaru. Pulty sa ťahali dvoma dlhými radmi a za nimi personál obsluhoval obecenstvo. Miloš predstavil nového kolegu. Rozpačite sa usmial a v druhom okamihu vstúpil bočnými dverami do šéfovej pracovne.

Šéf stál pri vysokom písacom stole nad otvorenou obchodnou knihou. Bol vysoký, chudý, asi tridsaťročný muž. Vlasy mal nažltkasté, tvár chorobne bledú, znak stáleho zamestnania v izbe. Zabraný bol do práce, ani nezbadal, keď sa otvorili dvere.

— Pán principál, — prerušil Miloš tichosť, — predstavujem vám nášho nového pomocníka Jána Čvíkotu.

Strelecký obrátil sa k Jankovi.

— Vitajte, — a podal mu ruku. — Ustali ste?

— Nie veľmi, len som trochu utrmácaný, ale keď sa občerstvím studenou vodou, prejde všetko. — Medzi rečou zbadal, že sa niekto pohol na druhej strane pracovne. Pozrel v tú stranu, i videl sedieť pri písacom stolíku mladú osobu, ktorá bežne pozerala naňho.

— Choďte si trocha oddýchnuť. Zaveďte ho do jeho bytu.

Na Janka neurobil jeho nový principál priaznivý dojem. Jeho pohľad, ako mu utkvel na tvári, bol vážny a ostrý, vpíjal sa až do vnútra. Len-len že nesklopil pred ním oči. Hlas sa mu zdal chladný, bez náteru dobrosrdečnosti.

Stružný zbadal stiesnenosť na Jankovi. Usmial sa.

— To je jeho obyčaj, ale je zato veľmi dobrý, my ho všetci máme radi.

Prešli cez dvor. Na konci dvora boli izby pre personál. Do jednej z nich voviedol Janka. Izba bola jednoduchá, ale všetkým potrebným náradím opatrená, nechybovala ani skrinka na knihy, v nej bolo umiestené už hodne kníh.

— Tu budeme my dvaja bývať. Zložte sa, oddýchnite si, ja idem po práci.

Ostal samotný. Len teraz cítil ustatosť. Hodil sa na pohovku. Hneď usnul. Nespal pokojne, strhával sa. O chvíľu vstal, umyl sa, to ho občerstvilo. Po obede vstúpil do služby.

Okolo štvrtej prišiel do obchodu staručký, asi osemdesiatročný pán. Postavu mal hodne napred nahnutú, spod klobúka beleli sa mu vlasy. Tvár mal posiatu vráskami. Pod orlím nosom leskli sa mu sťa biele hodvábne nite silné fúzy, ktoré len vprostriedku boli nažlklé, zaiste od fajčenia. Prešiel drobným krokom po obchode, pri každom zastal a prihovoril sa. Keď prišiel k Jankovi, videl, že je nováčik.

— A vy ste kto? — spýtal sa ho prívetivo.

Janko sa uklonil a predstavil sa mu.

— Kedy ste prišli?

— Dnes ráno.

— A už v práci? — a dobrosrdečný úsmev zjavil sa mu na tvári. — Tak aj treba, len pracovať, a to poctivo a boha sa nespustiť. — Vystrel sa trochu. — Terajší svet je bez boha, preto sa mu aj zle vedie. Len pracovať, — pozrel naňho, — a zárobok si vedieť udržať, to je životná múdrosť.

Vzdialil sa.

— To je starý pán Strelecký, — pošepol mu Miloš.

O niekoľko dní zaviedol Miloš Janka do Besedy. Krúžok slovenských ľudí sa tu večierkom schádzaval. Prečítali si niečo, zarečnili, pozhovárali sa a mládež si niekedy aj zatancovala. Schôdzky mali ráz priateľskosti, takmer rodinnosti.

Vstúpiac do priestrannej miestnosti, zhliadol v dosť veľkom počte zhromaždené obecenstvo a bol uveličený pri pohľade, že sa tu ľudia nedelia podľa povolania, ale sa každý voľne jeden s druhým pohybuje. V pravom uhle zbadal mladého Streleckého, ako sa priateľsky zhováral so skupinou sedliakov. Ich biele haleny a široké rukávy na košeli ostro sa delili od čiernych šiat kupca.

— Skadiaľ sú tí sedliaci, čo sa s pánom zhovárajú? — spýtal sa Miloša.

— To sú gazdovia zo susednej dediny, z Hrabinova. Dosť dobre sa opatrujú a sú aj rozumní.

— Nezdar našej práce obyčajne uvaľujeme na ľud. Hovoríme, že nás nepočúva, nedá sa viesť a ide s nepriateľmi proti nám a proti vlastným záujmom, — počul hovoriť mladého kňaza, ako sa zhovára s jedným starším pánom. Už bol trochu rozohnený hovorom.

Kňazova reč zaujímala Janka, i približoval sa aj s Milošom k nemu.

— A predsa jedna z najväčších príčin nášho nezdaru je tá, že my, slovenskí inteligenti, takmer všetci považujeme sa za vodcov ľudu a robíme takmer každý na svoju vlastnú päsť. Nemáme medzi sebou potrebnej disciplíny a k tomu nepríde nám do umu skúšať samých, či sme sa na to vodcovstvo aj vážne a dôkladne pripravili, či sme vstave v našich obciach viesť ľudí, a či sme dosť silní aj umom i vôľou k tomu.

— Žiadame od ľudu, aby nás voslep počúval a šiel za nami, ale keď ľud vidí to naše ustavičné habkanie, klátenie, dnes tak, zajtra inak, nedivme sa potom, keď vycítiac náš nedostatok a slabosť, nepočúva nás tak, ako si to žiadame. Nie je ľahko viesť ľud, — doložil, — k tomu treba príprava, skúsenosť, ustavičné pozorovanie ľudu, jeho hospodárskych potrieb i verejných diel a čo je hlavné: stálosť a charakter.

Medzi obecenstvom nastal šum. Každý sa ponáhľal na svoje miesto. Vyhrnula sa opona a na javisku zjavil sa miešaný spevácky zbor. Hneď nato zaznela krásna trávnica a za ňou, sťa perly, druhá, tretia.

Janko bol z takého kraja, kde sa o slovenských spevokoloch len z novín dočítal, preto bol celkom uveličený nad harmonicky prevedeným spevom. Jeden ženský soprán svojím striebristým zvukom vzbudil v ňom pozornosť.

— Kto je tá slečna, čo tak pekne spieva? — spytuje sa Miloša.

— A nepoznáš slečnu Hladíkovú, videl si ju hádam v pánovej pracovni. Je to sesternica nášho principála. Rodičia jej zomreli, nuž vzal ju k sebe, teraz mu vedie knihy.

Po speve zjavil sa na javisku mladý Strelecký a čítal prednášku o priemysle a obchode na Slovensku.

Jeho prednáška nepozostávala len zo suchopárne zostavených dát, lebo vložil do nej aj mnoho zaujímavých podrobností. Poukázal na dávny spôsob obchodu. Ako sa viedol za starodávna u nás, s akým nebezpečenstvom museli zápasiť kupci, kým tovar doviezli z ďalekých stredísk, lebo keď sa aj ochránili od hôrnych chlapcov, nikdy si neboli istí, kedy ich napadne ešte väčší a nebezpečnejší zbojník, ktorý číhaval na nich s dobre ozbrojenou čatou a býval v pevných a nádherných hradoch.

Poukázal, ako kupci šírili aj osvetu, lebo to, čo skúsili v cudzích krajinách a krajoch, rozprávali potom doma a tiež aj knihy, vyšlé v cudzozemsku, sebou donášali. Potom prešiel na vývin a úpadok nášho priemyslu a obchodu. O zvláštnostiach nášho ľudu, ktorý bez všetkých porád a súdov ustáli si obchodné okresy, kde ktorý má ísť so svojím výrobkom, a to tak plátenníci ako aj voštinári i šafraníci, aby jeden druhému neprekážal. Spomenul, ako rýchle zaujal pole obchodu v mestách i na dedine cudzí živel, ako ľahkomyseľne opúšťajú naše obchodné domy svoje doterajšie povolanie, aby sme pozdvihli, aby sme vytvorili strednú triedu, a to povedomú, majetnú a samostatnú.

Jeho reč tiekla presvedčivo a potom povýšeným hlasom dokončil:

— My všetci, ako údovia nášho národa, buďme si vedomí toho, že aj naše súkromné imanie je malá čiastočka majetku národa a keď zmárnime svoje, nielen samých seba ubíjame a našu rodinu, ale tým ubúda aj z národného majetku. Nie márniť, ale zveľaďovať, nie nezmyselný luxus, nad našu silu rozhadzovanie sa, ale skromnosť a práca nech je naším heslom. A keď všetci žijeme z národa, potrebné je, aby sme to našou osožnou prácou i vrátili späť národu. Majme zmysel i pre naše kultúrne potreby, obetujme, a to s láskou tam, kde je obeť potrebná a osožná, len takým činom môžeme dohoniť to, v čom nám neprajné okolnosti narobili prekážky.

Medzi prednáškou často zalietol mu zrak po obecenstve, náhodou utkvel aj na Jankovi. Janko ho počúval s pozornosťou a nespúšťal z neho oči.

„Zdá sa súci,“ preblesklo umom Streleckému, „vyskúšam ho.“

Po prednáške vystúpil Miloš. Janko ani nezbadal, kedy sa mu stratil. Rečnil. I začudoval sa nováčik, ako mu ide plynne, živo, bez bázne, tak sa prirodzene pohybuje, akoby bol pri pulte v sklepe. Začal sa porovnávať s týmito ľuďmi a vtedy zdal sa malým, malicherným. Mladí, citliví ľudia majú v obyčaji znižovať sa pred inými, alebo sa preceňovať. Neuhádnu pomer medzi sebou a inými. Sprvu sa zarmútil, ale potom umienil si doháňať, čo nevedomky zameškal.

Nasledoval zase spev, a zase zaznel soprán, ktorý ho hneď pri prvom výstupe zaujal. Pieseň bola citná, zádumčivá. I zalietla mu myseľ do rodného kraja, do chalúpky, kde býva matka. „Ozaj, čo robí? Je nedeľa, možno sedí pri obloku, pred ňou Tranoscius, spieva z neho a modlí sa. A tá?“ i bodlo ho do srdca, keď si pomyslel na Elenku. Zaťal zuby. „Eh čo,“ a vzdorovite pozrel na javisko, akoby sa tam chcel postaviť proti niekomu. Tam ale videl v malebnom nádhernom kroji dievčiny. Ich oplecká sa pestreli rôznofarebnou výšivkou, party sa im trblietali na hlavách, oči sa leskli, odrážajúc svetlo lámp postavených na kraji javiska. Rumenné tváre i biele ruky voľne spustené a sčiastky zatienené v riasach sukienok sa tak zvláštne vynímali vo večernom osvetlení s úzadím Štrbského plesa. K tomu diaľka, ktorá ho delila od nich, všetko to splývalo dovedna v krásny súlad, ktorý doplnili ešte citné, do pianissima prechádzajúce akordy piesne. Pod týmto dojmom pomaly sa zase utíšil.

Program dokončil Slavinský, mladý kňaz. Len čo si sadol za stolík a počal hovoriť, už bolo poznať na obecenstve, že ho opanoval pomerne tichým, milozvučným, presvedčujúcim hlasom. Jeho podlhovastá, chudorľavá tvár zvážnela a od čierneho rúcha v lampovom osvetlení neobyčajnou belosťou sa skvela. Oči nadobúdali lesk, tvár výraz. Každý cítil, že rečníkovi to, čo hovorí, plynie ozaj zo srdca.

— Málo nás je a obrovská práca pred nami, — hovoril medziiným. — Mnoho u nás treba klčovať, vyčistiť od tŕnia a bodľačia, aby sme so zdarom mohli orať a siať na národa roli dedičnej. Niet medzi nami človeka, ktorý by nám nebol potrebný, aj tá najmenšia práca, vykonaná v prospech národa, je nám vzácna. Vykynožme náš dedičný hriech: závisť, svár a lieň. Pole účinkovania, úhor, očakávajúci prácu, je široký, ďaleký. Každý z nás sa môže a má uplatniť, len vedzme si stať do radu a svorne, jednotne pracujme podľa starostlivo vypracovaného plánu. Nechže sú nám pokyny a úpravy našich predných ľudí smerodajné. Vedzte, že vznešenejší cieľ nemôžeme mať, ako sme si vytýčili: náš ľud hospodársky i osvetove dvíhať, podporovať, brániť ho pred úkladom nesvedomitých potláčateľov a úžerných pijavíc. Šírme osvetu po našich chalupách a našu sladkú reč, od predkov zdedenú, teraz ale zo škôl vysotenú ako popolušku, hájme, bráňme a snažme sa ju zase uviesť do stánkov osvety.

Pod dojmom Slavinského reči nejedno oko sa zalesklo nadšením a pevnou vôľou, i slza zvlažila nejednému oči. A keď dokončil, obklopili ho prejavom lásky a úcty.

Po prednáške nastal šumot. Obecenstvo povstávalo z miest, aby sa pohybom občerstvilo a roztratilo po susedných miestnostiach.

Janko, pod dojmom zažitého, ostal stáť na svojom mieste. Videl pred sebou život nový, plný pútavosti. Jeho mladá, vznetlivá duša bola naplnená snahou stúpať napred po tých koľajach, ktoré mu boli označené dnešným večerom.

— Poďte medzi nás, — volal ho Miloš, — čo sa odďaľujete. Predstavím vás našim, — a nečakajúc odpoveď, vzal ho pod pazuchu a viedol ho k jednej skupine.

Sieň bola vyprázdnená. Na javisku zjavili sa hudobníci a začali hrať.

Na zvuky mazúrky mládež sa hrnula dnu, matky sa pousádzali popri stene a o krátky čas páry tanečníkov sa už točili.

Ešte neudomácnený Janko ostýchal sa tancovať, stál pri dverách a prizeral sa tancujúcim. Pri pohľade na veselú mládež zase pocítil osamelosť. Nepatril ešte do jej kruhu a zase rozdiel vo veku bránil mu pridružiť sa k starším, najmä keď ich len teraz po prvý raz videl.

Pred ním leteli páry a menili sa v každom okamihu. Smiech zaznel blízko neho i videl blížiť sa jeden pár voľným tempom. V tanečníkovi poznal Miška Kováča, tiež pomocníka u Streleckých. Bol povestný pre veselú, žartovnú povahu. Práve niečo smiešne hovoril Boženke Hladíkovej. Ona nevychádzala zo smiechu. Sledoval ich s pozornosťou, keď prechádzali popri ňom. Pri obrate padol Boženkin pohľad na Janka a vtom stretli sa im oči, aby už v druhom okamihu stratili sa v miešanici tancujúcich.

— Zdá sa mi, že Čvíkota sa necíti dobre v našom kruhu, — prehovorila Boženka.

— Veď sa on rozveselí, — odvetil Miško, — len nech sa trochu oboznámi. Uvidíme, ako bude rožky vytŕčať. Zdá sa tichý, ale porekadlo hovorí, že tichá voda brehy podmýva.

— Ach, či ste len zlý, — poznamenala polovážne, — hneď horšie myslíte o vašom spolublížnom.

— Ja? Slečna? — bránil sa Miško a strúhal vážnu tvár, ale výsmešne smejúce sa mu oči prezrádzali, že sa veru ani najmenej nekaja. — Ja že by som niečo? Z čoho to uzatvárate? Z jedného porekadla, ktoré, konečne, nebolo vyslovené nemiestne. Nič nemám proti nemu, aj chcem sa s ním spriateliť…

— Dobre, dobre, verím vám už, — riekla s úsmevom, aby mu pretrhla množstvo dôkazov. — Nemyslela som to doopravdy, — veď poznala ho ako veselého, trochu povrchného, ale ináč dobrého šuhaja.

— Ináč ak chcete, môžem vám to aj dokázať — pôjdem k nemu a ho odprosím.

— Ale iďteže, vy pochábeľ, to by ešte bolo, — a smiala sa, keď videla, ako sa silí, aby si pretvoril tvár na kajúcnika. — Čo vás to napadá, ale by ste nezhrešili, keby ste mi boli trochu na pomoci, aby sa necítil cudzím v našom kruhu.

— Vaša žiadosť je mi prikázaním, — zvolal s takým smiešnym pátosom, že sa obaja rozchichotali. Ešte urobili niekoľko krokov, potom zaviedol ju na jej miesto.

Len čo ju opustil, už sa ponáhľal k Čvíkotovi.

— Čože vy, pán Čvíkota? Ináč sme v jednom obchode, a je to také hlúpe nadávať si do pánov, dovolíte aby sme si potykali?

— Milerád, — zvolal Janko radostne.

— Tak je dobre. A teraz musíš so mnou. Len nechceš tu sám ostať ako medveď. Neboj sa, naše dievčatá nie sú ľudožrúti, najväčšie nešťastie, čo sa ti môže stať pri nich je, že dostaneš košík, — pokračoval žartovne. — Nuž, ale sme preto mužskí, aby sme takéto nehody preniesli zmužilo a bez reptania. Poď, — doložil a nečakajúc ani odpoveď vzal ho sebou.

Janko nemal čas na výhovorky, šiel s ním bez slova.

— Slečna Boženka, — prihovoril sa jej Miško, a sivé očká sa mu potuteľne usmievali, — mám česť vám predstaviť nášho nového kolegu, pána Jána Čvíkotu, — a uklonil sa hlboko. Janko bol v rozpakoch, cítil, ako mu krv vstupuje do tvári, lebo spôsob, ako ho predstavil Miško, zdal sa mu byť výsmešný.

— Smiem prosiť? — a uklonil sa.

Vstala, oprela si ruku o jeho rameno, on ale ovinul svoju okolo jej drieku. Pozrel jej nesmelo do tváre a hneď sklopil oči.

— Miško Kováč je už taký, všetko žartom robí, ináče je dobrý šuhaj, — prehovorila, aby ho obodrila.

Hneval sa sám na seba i pozrel jej smelo do očí.

— Odpusťte, nie som zvyknutý na väčšiu spoločnosť a zrazu som vhupol medzi nové pomery a nové tváre.

— Skoro sa udomácnite v našom kruhu.

Viac nehovorili. Rýchlym tempom preleteli po sieni a potom obaja zadychčaní zastali pri Boženkinom mieste.

— Ďakujem, — zašeptala zadychčaná. Sadla si a ručníkom si prešla po rozpálenom obličaji.

Uklonil sa. Ľad bol prelomený, ostýchavosť ho opustila i zúčastnil sa ďalšej zábavy. Po zábave bol veľmi ustatý.

— Len čím skôr hodiť sa do postele, — hovoril Milošovi.

— Ach, či sa to bude spať!

— Ako sa ti páčila beseda?

— Veľmi som prekvapený, — odvetil nadšene, — mnohému som sa podučil.

— A ako sa ti páči slečna Boženka?

— Má krásny hlas a zdá sa, že je dobrého srdca.

— Nie je pekná, — hovoril Miloš, — keď ju človek povrchne pozoruje, ťahy má nepravidelné, ale len pozri do jej modrých očí, koľká milota sa z nich zračí a pozoruj len úsmev, aký výraz nežnosti a dobroty sa zrkadlí v ňom.

— Možno, — odvetil Janko. Bol veľmi ospanlivý — i obrátil sa na druhý bok.

Miloš, vidiac, že je z Janka nič, zahasil lampu.

Nasledujúci deň prešiel bez významnejšej udalosti. Janko sa spoznával s obchodom. Obdivoval poriadok a podelenie práce. Všetko šlo ani po šnúrke. Strelecký prešiel dva razy cez sklep. Janko zbadal, že skúmavo pozrel naňho. Po večeri sa Janko utiahol do svojej chyžky. Bol len sám. Len pred chvíľkou dokončil list, písaný matke, potom vzal knihu do ruky a začal ju čítať. Ešte neprečítal ani dve strany, keď niekto zaklopal na dvere.

— Voľno, — zvolal trochu prekvapený.

Vstúpil dnu Strelecký.

Vstal a úctivo sa poklonil.

— Zdá sa vám divné, že som prišiel? To je už moja obyčaj. Prichádzam pozrieť, keď mám kedy, čo moji šuhajci robia a sa s nimi pozhovárať. Bol som v sklade, i videl som osvetlený oblok, i prišiel som. Čo robíte?

— Práve som matke dopísal list a teraz som začal čítať.

— Čo čítate?

— Pozerám Bottovu knihu Slováci.^[12] Chcem vedieť niečo o našej minulosti, — odvetil, akoby sa chcel vyhovárať.

— To je potrebné, — súhlasil s Jankom. — Radi sa zaoberáte čítaním? — pokračuje ďalej.

— Áno, cítim sa vo všetkom zaostalým. Do škôl, okrem nižších tried som nemohol chodiť. Treba to ako-tak dohoniť.

Streleckému sa pozdala skromná Jankova povaha.

— To je dobre, len pokračujte, — povedal, — a ak chcete niečo, môžete si vybrať z mojej knižnice. Myslím, že do dobrých rúk sa dostanú moje knihy.

— Ďakujem, a ak dovolíte, i použijem vašu dobrotu, — zvolal živo, príjemne dojatý ponúknutím principálovým.

Potom sa vypytoval Janka o domove, o minulom živote, kde bol predtým. Všetko ho zaujímalo.

— A čo robieva Poničan? On vás odporúčal.

Janko prekvapene pozrel na šéfa.

— Ráčite ho poznať?

— Ako by nie, on je tiež jeden z našich národných pracovníkov.

Janko s láskou a istým oduševnením hovoril o Poničanovi, o prechádzkach s ním a rozhovoroch, taktiež o knihách, ktoré mu dával na čítanie. Len o jednom sa nezmienil, o pravej príčine odchodu od Rovesných a o tom, ako ho posilňoval učiteľ v tejto, preňho tak krušnej dobe.

Po pánovom odchode Janko bol uveličený. Cítil k Streleckému veľkú prítulnosť. — Len pracovať, — šeptal si umienene a pohrúžil sa zase do čítania. Ale často prestal, poprechádzal sa po izbe a zase sa oddal čítaniu.