ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po odchode mladých ľudí zdalo sa, akoby dom Rovesných bol vymrel. Elenku matka dala učiť šiť. Ráno išla z domu a zase len čo sa naobedovala, vrátila sa k šitiu, takže bola z domu preč až do večera. Vtedy sa zase obyčajne prechodila s priateľkami, alebo si sadla ku klavíru a zahrala niečo.

Veselosť jej zmizla, stala sa vážnou, zádumčivou. Pri kase už nesedávala, to miesto zaujala celkom Rovesná. S Jankom sa videla len pri jedení. Elenkina prítomnosť ho vzrušovala. Len s námahou ju oslovil a pozrel jej do tvári. Vždy mu bola na mysli, ako ju Klenovský objímal a bozkával. Cítil pálčivý bôľ, ale vedomie, že bola v cudzom náručí, ho odpudzovalo od nej, a to tak silne, že niekedy cítil voči nej aj nenávisť.

Obyčajne ponáhľal sa s jedením, aby čím skôr urobil koniec tomuto nepríjemnému spolubytiu, alebo sa pustil do rozhovoru s principálom o obchodných veciach. Proti panej cítil nenávisť a odpor. Vedel dobre, že ona je všetkému na príčine pre svoju nešťastnú pýchu a túhu za vyššími spoločenskými kruhmi.

Vôbec pomer spolužitia v tomto dome sa celkom zmenil. Tej prítulnej domácnosti, s ktorou splynul od toľkých rokov, už nebolo. Pani a Elenka sa odcudzili od neho. Nezmenený zostal len Rovesný.

— Už mi je do nestrpenia, — hovoril Janko učiteľovi, keď boli spolu na prechádzke.

— Ale prečo? — spýtal sa ho mrzute Poničan. — Len čo sme začali čítať, schádzavať sa, už odchádzaš. Mal som s tebou plány, myslel som si, že mi budeš pravou rukou, pomocou či v nedeľnej škole a či v hospodárskom spolku. Samotný nedostačím, niet toľko sily, ani času, a ty práve teraz chceš odísť.

— Nevydržím tu ďalej, nemôžem zostať medzi tými ľuďmi. Boli mi doteraz takí blízki a teraz sú mi úplne odcudzení; takmer nepriateľskí.

Medzi rozhovorom prišli na most. Klenul sa nad lenivo tečúcou riekou. Zastali, opreli sa o zábradlie a pozerali na hladinu vody. Bola čistá, priezračná, bolo vidieť až na dno. Na plytkom mieste pri brehu mrvilo sa množstvo rybičiek. Keď zbadali, že sa k nim blíži pažravá šťuka, rýchlosťou blesku sa rozpŕchli a zase vrátili naspäť, keď prestalo nebezpečenstvo. Učiteľ siahol do vrecka, pohľadal v ňom niekoľko omrviniek a hodil ich do vody. Rybky sa zhŕkli okolo nich, začali oprekot ďobať do nich, kým ich všetky nepohltali.

— Zvláštne je to u nás, — počal hovoriť Poničan akoby pre seba. — Kým v iných krajinách priemysel a obchod prekvitá, dotiaľ v našom národe nemôže pustiť mohutné korene. Sú ony len akoby jednoročné rastliny. Zaseješ ich, skvitnú, donesú aj plod, ale zvädnú, uschnú, zamrznú. V iných krajinách ide obchod z pokolenia na pokolenie. Tam sú staré, slávne kupecké rodiny, ktoré s pýchou spomínajú svojich pradedov. Sú ony pravé obchodné, patricijské rodiny. Ale je u nich aj poznať solídny blahobyt a okrem toho aj pevnosť i statočnosť. U nás, vyjmúc dvoch-troch starších firiem, všetko je nové a nestále. Akoby sme ani schopní neboli k ničomu stálemu, zamieňame, hynieme a oddávame bez prekážky bohaté žriedla obchodu cudzincom… Hľa, aj Rovesný založil si solídny obchod, zo všetkých strán mu len tak tečie, bohatne navidomoči, a vtedy, keď by táto rodina mala byť povedomá svojej sily, samostatnosti, keď by mala pomýšľať o prostriedkoch ďalšieho upevnenia, nuž skrsne v nich tá lacná pýcha a túha napodobniť mravne i hmotne zbankrotované zemianstvo a jeho hlúpe panštenie.

Syna si dajú vyučiť za pána, aby sa zlumpačil, dcéru si vydajú za podobného darebáka a zdroj ich blahobytu nechajú zapustnúť, aby z neho ťažil časom z Haliče privandrovavší vlastenec.

Mlčky počúval učiteľovu reč. Cítil, že má pravdu, ťažko mu bolo protirečiť, veď sa to všetko týkalo aj jeho.

Zamĺkli. Pohrúžili sa každý do svojich myšlienok. Tichým krokom vracali sa naspäť domov. Prišli do dediny. Ľudia, sviatočne oblečení, sedeli na priedomí. Starší zhovárali sa ticho a pretriasali obecné i hospodárske záležitosti. Niektorí čítali noviny. Mužskí sedeli osobite, ženy tiež osve viedli svoju „radu“. Za každým krokom museli sa klaňať a prihovoriť sa. Keď inšie nie, tak sa spýtali sediacich: — Sedíte? — Na čo im sediaci v chóre odpovedali: — A ver’. — Prichádzali k väčšiemu húfu. Vprostriedku sedel mladý muž. Čítal okolostojacim a sediacim noviny. Všetci ho chtivo počúvali, bolo vidieť na nich, že ich zaujímalo, čo im čítal Ďuro Hraško.

— Pán boh daj dobrý deň! — pozdravil sa učiteľ, keď prichádzal k nim.

— Pán boh daj i vám! — odvetil.

— Čítate? — spytuje sa rezko, poznať mu po hlase, že je rád.

— A ver’.

— Dobre je, keď sa národ miesto krčmy čítaním zabáva. Nebývalo u nás predtým takto.

— Veru, to u nás ešte donedávna všelijako vyhliadalo, ale chvalabohu ide to už trochu ináč, a časom bude ešte lepšie, len keby sme tomu, čo čítame, vo všetkom aj rozumeli.

— Čo nerozumiete?

— Ale, nuž prosím pána učiteľa, práve teraz som čítal „indemnity“. Vidím, že to má byť vážne slovo, ale nemôž mu rozumieť a okrem toho jesto ešte mnoho neznámych slov.

— No, počkajte, vysvetlím vám ich, ináč neporozumiete, čo čítate.

Janko už poznal učiteľovu obyčaj, vedel, že keď raz zastane s ľuďmi, to potrvá hodnú chvíľu, a keďže nebol v takom rozpoložení, aby sa zúčastnil v rozhovore, odobral sa a šiel domov.

„Vypoviem im,“ myslel si cestou. „Čo sa mám tu trápiť zo dňa na deň? Na cudzom mieste mi bude ľahšie ako tu.“

Na preddomí sedel Rovesný. Klobúk mal položený na lavičke, prusliak mal do spodnej gombičky rozopätý. Utieral si pot z čela.

— Kde si bol? — spytuje sa Janka.

— Boli sme sa s učiteľom prejsť.

— A kde je učiteľ?

— V rade, medzi ľuďmi.

— Mohol si ho zavolať, boli by sme sa porozprávali.

„Či mu mám teraz povedať?“ spytuje sa sám seba. Je v nesnádzi. Ťažko to vysloviť po toľkých rokoch súžitia.

— Sadni si aspoň ty. Samotný som, naše odišli do susednej dediny.

Sadol si mlčky k nemu.

— Uf! ale je len teplo! Bol som na poli, reku, aká je úroda, či sa popravila? Tak som sa zohrial, že ma znoj aj teraz šibe, — a utiera si sluchy ručníkom. — Dosť dobre to vyzerá vonku, len nech pán boh zachráni od škody… — Ozaj, kedy sme objednali olej?

— Je tomu asi dva týždne.

— To je hrozné s tým Sonnenscheinom, koľko ráz som chcel už obchod pretrhnúť. Ale už viac sa nedám za nosom vodiť.

Janko to ani nepočúval, na mysli mu tanula jediná myšlienka, ako vypovedať pánovi. Mal ju už na jazyku a zase zastal. Konečne sa osmelil, sklopil oči k zemi a tichým hlasom začal:

— Pán Rovesný, ďakujem vám za doterajšiu lásku, ale ďalej nemôžem zostať u vás, — a slzy sa mu sperlili v očiach.

— Čo? — vyskočil kupec a pozrel prekvapene na Janka, akoby svojim vlastným ušiam neveril. — Čo to vravíš?

— Chcem odísť od vás, treba mi aj inde skúsiť.

— No, toto je len paráda! Na takôto niečo by nebol veru pomyslel. Nuž, čože ti to zase prišlo do umu? Či ti je zle u nás?

— Ale čoby, ale by som chcel aj inde…

— Netáraj, seď, keď ti je dobre! Chceš väčší plat? Povedz! Beztak som ti chcel povýšiť.

— Ďakujem, ale nie pre plácu.

— Nuž a pre akéhože elementa? — spytuje sa ho už rozmrzený. — Či sa ti nejaká krivda stala, alebo ťa niekto z nás urazil?

— Nie, — odvetil ticho. Ani za svet by nebol mohol vysloviť pravú pohnútku.

— Tak je to len dáky vrtoch, to som neočakával. Ani som nemyslel, že sa staneš takým nevďačným. Vychovávam ťa od malička, rád ťa mám ako svojho syna, ani od mojich si nemal krivdu. Dôveru sme mali v tebe, a ty teraz sa za všetko takto odplácaš! Všetko iné, len to som nečakal!

Veľmi ťažko bolo Jankovi okolo srdca. Miloval Rovesného, rodina i obchod prirástli mu k srdcu. Pri nich strávil svoj mladý vek. Tu sa zrodil v ňom aj ten nežný cit lásky, ktorý mu toľko blaha, ale aj žiaľu pôsobil. Teraz ho páli sťa žeravé uhlie, nemá miesta, pokoja! Ľúto mu je opustiť Rovesného, ale mu je tu zo dňa na deň neznesiteľnejšie. Mlčí na pánove výčitky, hoci sa ho bôľne dotýkajú. Nevďačným sa cíti proti nemu, ale nemôže tu ďalej zostať.

— Nie je pekne, — pokračuje Rovesný, — teraz ma osamote nechať. Jeden pomocník mi len nedávno odišiel, teraz zase ty! Čo si počnem? Pravda, to je nie vaša starosť, čo vás tam do toho? Teraz niet takých ľudí, v ktorých by sa ozval cit povinnosti, — rozhorlil sa. Zrazu ale bez všetkého prechodu zmenil hlas, už nebol tvrdý, ale nežný, žartovný, keď pokračoval. — Ozaj, Janko, aká ti to len hlúposť udrela do hlavy. Myslel som, že si rozumnejší, rozvažitejší. Nemal si krivdu u mňa, budúcne ešte menej. Povýšim ti plat a ak ti je niečo proti vôli, povedz, ak je nejaké nedorozumenie, vyrovnáme ho. Vieš, že sa z každého kochu kúri. A všetky maličkosti si nesmieme tiež brať na nos, kdeže by sme potom zašli! To by ale bola hrozná nesvedomitosť od teba teraz nás opustiť. Vieš dobre, že môj obchod potrebuje statočného človeka. No, všakver’ zostaneš? — a podával mu ruku. Janko sa pri principálovi cítil ako na tŕni. Principálove reči ho bodali a čím boli mäkšie, láskavejšie, tým väčšmi ho trápili. Bál sa výbuchu, keď vypovie, poznal už jeho prírodu, že protirečenie, najmä od podriadeného nestrpí. V taký čas obyčajne narobí krik, lomoz. A predsa nemohol ďalej zostať, a preto nemal sily prijať podávanú mu ruku.

Rovesný ostal ako oparený. Hneval sa i hanbil sa, že sa modlikal svojmu pomocníkovi. Vstal, pozrel naňho opovržlivo, tvár mu očervenela.

— Dobre! — riekol drsne, len tak medzi zubami a rýchle sa vzdialil.

Janko istý čas sedel ako omráčený. Tie najrôznejšie city burácali v ňom. Konečne sa premohol a šiel do svojej izby.

*

Pri večeri Jankovo miesto zostalo prázdne. Rovesný bol nevrlý, zamračený.

— Čo sa stalo, že pomocník neprišiel k večeri? — spytuje sa Rovesná Zuzky.

Zuzka od prekvapenia sprvu zamĺkla. Odjakživa počula ho len Jankom volať a teraz zostal pomocníkom.

— Doma je, prosím, je vo svojej izbe.

— A prečo nechodí?

— Neviem.

— Ale ja viem, — odvetil Rovesný, keď Zuzka vyšla z chyže. — Pováž si, — obrátil sa k žene, — dnes popoludní mi vypovedal službu, že vraj u nás viac nemôže byť, — a pritom ostro pozrel na ňu.

— Taak?

— Veru tak, ani nás len nepripravil na odchod, len keď tu zrazu, ako hrom z čistého neba… Nevieš, prečo to robí?

Elenka medzitým nebadane vstala od stola a odišla do svojej izby. Veľmi ju Jankova výpoveď prekvapila. Necítila už k Jankovi lásku, veď sa oddala mohutným citom inému, pravdu rečúc, stal sa jej aj nepríjemným, lebo jeho pohľad ju znepokojil, výčitky robil. Keď hovoril, z jeho hlasu vybadala utajenú lásku i bôľ, keď mlčal, aj to jej bolo nepríjemné. Bol jej v ceste. Tešila sa, že odíde. Ale zase aj ľutovala ho. Verným druhom bol jej od detinstva. Vedela, že príčinou jeho odchodu je ona. Aký zase bude pustý dom bez neho! Otec ho rád mal, aj my všetci. Či by nebolo lepšie bývalo, keby Viktor nebol prišiel? „Veľmi ma miloval,“ i spomenula si na vrúcne bozky, ktorými obsypal jej ruku. Na okamih pocítila súcit, i srdce sa jej ohrialo pri týchto rozpomienkach. Ale zase v duchu predstavil sa jej elegantný Viktor, cíti na sebe jeho pohľad. Je taký zvláštny, musí pred ním oči spustiť a predsa krv sa jej tlačí k srdcu a teplo prijíma celé telo. A tá jeho náruživá láska! Pri pomyslení na posledné zídenie sa v záhrade ešte aj teraz zabúši jej srdce a sťa elektrická iskra prejde po nej omamujúca slasť.

*

— Nuž čo, — odvetila na mužovu otázku Rovesná, — už som ti povedala, že sa buchol do Elenky, a teraz vidí, že daromne, tak uteká od nás.

— Hm, hm, — šomre otec, — nebolo by to zle. Vlado sa už aj tak nestane kupcom, komuže teda oddáme obchod, ak nie zaťkovi. A či dostaneme lepšieho, spoľahlivejšieho, ako je Janko?

— Ale čo to pletieš, už som ti raz povedala, že si dcéru nechcem zahrdúsiť, aby bola otrokyňou. Nevychovala som ju pre sklep, ale…

— Pre dámu, fiflenu, rolu hrať, čo?

— Tak je, nech si užije sveta, keď môže, a keď sa môže lepšie vydať.

— Veď ty s tvojou prázdnou pýchou ešte doskáčeš!

— Nedoskáčem.

— A či ho Elenka nechce? Ale idem sa jej spýtať. — Vstal a vyhľadal ju.

Sedela na pohovke. Taká bola zamyslená, že ani nezbadala otca, keď vstúpil do izby, len keď stál už pri nej.

— Elenka, — hovoril jej nežne, keď videl, ako sa strhla, keď ho zbadala. — Či už vieš, že Janko odchádza od nás?

— Viem.

— A nevieš prečo?

Mlčala.

— Povedz mi, dieťa moje, necháš ho odísť?

Nemala sily prehovoriť.

— Nič neodpovieš?

— Pre mňa môže zostať, — odvetila ticho, — ja som mu… — zasekla sa, chcela luhať, no nemohla.

— Pozriže, dieťa moje, o niekoľko rokov už nebudem vládať, chcel by som sklep tebe nechať. Čo myslíš, mala by si zabezpečenú budúcnosť. Janko by ho udržal, zdokonalil, a teba by na rukách nosil. Povedz mi, čo myslíš?

— Nemôžem!

— Čo? Tak ti už mať iné vbila do hlavy? — hneval sa a bolo mu ľúto pritom, že sa deti odďaľujú od neho. — Nemôžeš? — pokračoval — a prečo? Či ho nechceš?

— Nie, — zašeptala a prúd sĺz vytryskol jej z očí.

Rovesný nemohol hľadieť na dcérin plač. Vstal, pozrel na ňu a prehovoril:

— No, len no, nevedel som, že si taká ako mať. Čo sa len za leskom ženie. Mohol som sa, pravda, domyslieť. Čože by si sa aj bola inšie naučila v meste, v ústave? Daj si pozor, aby si neobanovala. Tí úhľadní darmošľapi nie sú nič hodní. Rozmysli si dobre. Nútiť ťa nebudem, ale mi výčitky potom nerob, keď už bude pozde. — A odišiel s ťažkým srdcom.

Na druhý deň zavolal Rovesný Janka k sebe.

— Syn môj, viem, prečo odchádzaš. Nezdržiavam ťa, ťažko by ti tu bolo zostať. Tu máš, — podával mu výplatu. — Chcel som ťa ako syna, vieš, ako syna, — a slzy mu zaihrali v očiach. — Nezabúdaj na nás.

Jankovi vypadli slzy, keď sa nahol nad pánovu ruku. Nemohol slovíčka prehovoriť. Šiel do izby, zobral si kufrík, odobral sa bežne, takmer ani nepozrúc do Elenkinej tvári. Ferko ho verne vyprevadil k vozu a niesol mu batožinu.