ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Do zväzku, príznačne pomenovanom „Úhrabky“, zhrnul Tajovský významnejšie prózy z rozpätia niekoľkých desaťročí. Nie sú v ňom zahrnuté prózy zo začiatočného obdobia, ktoré chcel Tajovský vydať v ďalších zväzkoch. Pôvodný názov podľa redakčného rozvrhu pre 13. zv. Spisov znel „Národné rozprávky“. Obsahoval väčšinu prác, odtlačených v „Úhrabkoch“. Usporiadanie je však nové, a to podľa žánrov a podľa tém. Autor pri usporiadaní nepostupoval podľa chronológie. Po vyjdení 13. zv. Spisov kritika si ho okrem malých výnimok nepovšimla. Vyšiel r. 1929.

I. Rozprávky

Do cyklu zozbieral autor žánrove blízke prózy väčšinou z obdobia pred prvou svetovou vojnou. Umeleckým charakterom sú blízke ostatným prózam z tohto obdobia. Niektoré („Nevinné ruky“, „Cigánik“) dosahujú ich úroveň.

Susedia

Národný hlásnik XLVI, 1913, č. 43

S — 13, str. 5 — 10

Nevinné ruky

Dennica XII, 1910, str. 6 — 9, 23 — 25

Tŕpky (1911), str. 51 — 64

S — 13, str. 10 — 20

Prózu odtlačila Dennica v čase, keď ju redigoval František Votruba, ktorý vyzval Tajovského k spolupráci. Tajovský v Dennici uverejnil 4 prózy. Všetko počas Votrubovej redakcie r. 1909 — 1910. V Dennici uverejnené pod názvom „Dcéra“.

Cigánik

Tŕpky (1911), str. 85 — 89

S — 13, str. 21 — 24

Napísané zo zážitkov počas pobytu v Prešove r. 1910 — 1912.

Slovenská vytrvalosť

Slovenský týždenník III, 1905, č. 26

Spod kosy (1910), str. 5 — 6

S — 13, str. 25 — 27

V ST uverejnená s podtitulom „Črta z ľudu a trochu podobenstva“.

Trpezlivosť

S — 13, str. 28 — 29

„Snadniť jsme my…“

Spod kosy (1910), str. 250 — 253

S — 13, str. 30 — 33

Dieťa a sliepka

Ľudové noviny VII, 1903, č. 25

S — 13, str. 34 — 35

Zachránený

Lovec II, č. 1, str. 2 — 3

S — 13, str. 36 — 40

Sandálky

Slovenský denník XI, 1928, č. 295

S — 13, str. 41 — 47

II. Spomienky

Tajovský zhrnul do tohto cyklu svoje spomienkové črty z dlhšieho obdobia. Zaraďuje ich podľa toho, ako sa v jeho živote stali. Prózy napísal v období po návrate do vlasti. Uverejnil ich väčšinou po časopisoch.

Pekná krádež

Slovenská politika I, č. 1 — 2 (4., 5. III. 1920)

S — 13, str. 51 — 57

Tajovský sa pod vplyvom banskobystrického pravotára Andreja Hanzlíka utvrdzoval v národnom povedomí. Hanzlíkovi venoval pri jeho úmrtí spomienkovú črtu v Slovenskom denníku XIV, 1931, č. 295.

Pavel Suchanský

Národnie noviny XXXIX, 1908, č. 58

S — 13, str. 58 — 68

Prvá próza, ktorú Tajovský uverejnil v NN po útoku Vajanského. V NN má podtitul „(Charakter.)“.

Lipky na hrobe Sama Chalupku

Slovenský denník III, 1912, č. 49

S — 13, str. 69 — 75

Tajovský pôsobil na Hornej Lehote ako učiteľ od r. 1894 do r. 1895. Lipky vyrástli na košaté stromy. Návštevník ich nájde i dnes na hornolehotskom cintoríne.

Nevítaní hostia

Slovenský denník XI, 1928, č. 84

S — 13, str. 87 — 95

Stopy otcov

Slovenský denník XI, 1928, č. 101

S — 13, str. 96 — 100

K Slovenskému národnému múzeu mal Tajovský hlboký vzťah od mladosti ako zberateľ pesničiek, folklóru a iných dokumentov ľudovej kultúry a dejín. O zberateľských cestách, najmä v súvislosti s dr. Halašom, sa zmienil častejšie. Tajovskému sa nepodarilo múzeum zachrániť. Neskoršie postavili novú budovu a do starej nasťahovali sa úrady.

III. Cesty

Cyklus obsahuje reportážne prózy o autorových cestách. Tajovský časť z nich napísal pred svetovou vojnou, časť v období po návrate do vlasti. „Cesty“ dokresľujú profil Tajovského a jeho vzťah k národnej kultúre, k ľudu.

Z Martina na Kestúc

Slovenský týždenník I, 1903, č. 2, 5, 6, 7

Spod kosy (1910), str. 167 — 196

S — 13, str. 102 — 134

Pod textom umiestil autor dátum 1904. Je to akiste dátum dokončenia celej práce, ktorá bola po častiach publikovaná už r. 1903. Cestu možno datovať Turícami 1902. State v Slovenskom týždenníku sú uverejnené pod názvami „Panslavizmus na Hute“ (Ostrihomská st.) a „Slováci v Ostrihomskej“ (Prechádzky po slovenských menšinách).

Za rukopismi Jonáša Záborského

S — 13, str. 135 — 144

V Slovenskom denníku III, 1912, č. 3 uverejnil Tajovský prózu „Prsteň Jonáša Záhorského“ (Venované Andrejovi Halašovi). Tajovský pôvodný text prepracoval. Do Župčian išiel počas svojho prešovského pobytu (1910 — 1912) na podnet A. Halašu.

Z Prešova do Ujheľa

Národný hlásnik XLIV, 1911, č. 16

S — 13, str. 145 — 150

Taktiež túto cestu urobil Tajovský v čase svojho prešovského pobytu.

Neresnickou dolinou

Slovenský denník XI, 1928, č. 73

S — 13, str. 151 — 159

V SD uverejnené s podtitulom „Za národné Múzeum“.

Za Národné múzeum

Slovenská politika IX, 1928, č. 84

S — 13, str. 160 — 166

Tajovský po rokoch spomína na svoju zrážku s Vajanským pre „chabé unižovanie ľudu“ v črte „Z Čadce do mesta“, pravda, už bez pôvodného ideového ostria. Črtu „Z Čadce do mesta“ Tajovský uverejnil po časopiseckom publikovaní r. 1904 až vo vydaní „Spod kosy“ (1910). V Slov. denníku uverejnená je próza „Za Národné múzeum“ pod názvom „Ako sa kedysi zbieralo na Nár. Múzeum“.

IV. Z farského archívu

Do cyklu „Z farského archívu“ zaradil Tajovský prózy s historickými námetmi. Materiál pre tieto prózy získal pobytom v Dubovej, kam chodieval často za svojím bratom, tamojším farárom. Prózy sú príbuzné prózam z cyklu „Obrázky staré“.

Nemečiansky cintorín

Slovenský denník XII, 1929, č. 77

S — 13, str. 169 — 175

V SD uverejnené s podtitulom „Nový kontrakt“. Narážku na predchádzajúcu prózu „Contract“, publikovanú tiež v SD r. 1926.

Testament Janka Budu

Slovenské dielo I, 1929, str. 180 — 182

S — 13, str. 176 — 131

Sihôtka a Zúzovo

Slovenské pohľady XLV, 1929, str. 213 — 216

S — 13, str. 182 — 188

Pamiatky

Slovenské pohľady XLV, 1929, str. 285 — 288

S — 13, str. 189 — 195

Poznámky k textovej úprave

Za základný text V. zv. Diela J. Gregora-Tajovského vzali sme text Spisov zv. 9 — 10 a zv. 12 — 13. V archíve Tajovského našli sme rukopisy väčšiny prác a aj autorom korigované texty, uverejnené po časopisoch. Tajovský niektoré práce korigoval zo stránky pravopisnej a zasahoval aj zo stránky štylistickej a lexikálnej. Ba máme práce s doplnkami, ktoré nemohli vyjsť pred národným oslobodením r. 1918. Uvedieme príklad: V pôvodnom texte črty „Na vojnu“, uverejnenej v Národných novinách r. 1915, Tajovský napísal: „Tichým koridorom jasne zvučia slovenské slová iba bodrého nášho predsedu…“ Tajovský opravil pre vydanie S — 9 text takto: „Tichou chodbou jasne zvučia slovenské slová len bodrého nášho predsedu, Matúša Dulu, ktorý pri rozlúčke nakladá mi pozdraviť báťuškov (Rusov)…“ Text v tomto znení nemohol Tajovský (ani Národnie noviny) uverejniť jednak pre politickú stránku veci a jednak pre osobu Matúša Dulu, ktorého by bol dostal do podozrenia. A pretože sa skutočne stalo, že Dula povzbudzoval Tajovského k prebehnutiu, Tajovský to pri revízii textu pre vydanie Spisov dodatočne vpísal.

Autorove zásahy boli oprávnené. Veď mnohé prózy vznikali vo veľmi ťažkých podmienkach. Boli napísané i vytlačené v ovzduší bojov, napätí a konečne časť z nich v tlačiarňach technicky slabo vybavených. Týka sa to najmä próz, publikovaných v legionárskej tlači.

Jazyk Tajovského nie je v prózach V. zv. Diela na rovnakej úrovni. Jeho rôznorodosť súvisí so žánrom jednotlivých próz a rovnako s témami. Najbližšie k jazyku predvojnových próz zo života dedinského ľudu má jazyk tých próz, v ktorých Tajovský nadväzuje priamo na svoje predvojnové literárne dielo. Tam, kde sa Tajovský pokúsil zachytiť život slovenských ľudí, život legionárov a svoj v cudzom, inonárodnom prostredí, tam Tajovského jazyk stráca svoju bohatosť a zjavujú sa v slovníku podľa témy slová ruské, i rusizmy alebo čechizmy. Hojné rusizmy nájdeme v „Rozprávkach z Ruska“, najmä v druhej časti, a čechizmy okrem toho aj v „Obrázkoch nových“. Tajovský neváhal použiť v dialógu ani ruský alebo český text. Pravda, tento zámer nerozšíril na všetky témy, kde ide o ruské alebo české postavy. Tajovský urobil tak v pointách svojich čŕt (napr. v próze „Na bránke“), alebo tam, kde to vyplývalo z úsilia o realistické zachytenie skutočnosti. V tomto postupe niet však samoúčelnosti. Ruské, české slová, rusizmy a bohemizmy nechávali sme pri textovej úprave bez zmien. Veď niektoré sa stali už udomácnenými termínmi práve zásluhou literatúry, napr. rozviedčik, rozviedka, plienny, atď. Tajovský sám niektoré termíny ruskej vojenskej terminológie vysvetľuje v poznámkach, prekladá aj niektoré súvislé texty. Robí to tam, kde ide o ruský text, vzdialený slovenčine. Kde je blízky, tam Tajovský poznámky nerobí. Tajovského poznámky sme novými poznámkami nedoplňovali. Ostávajú dokumentom i pre dobu i pre spisovateľa.

Pri textovej úprave vychádzali sme z pravidla poslednej vôle autorovej, t. j. rešpektovali sme text Spisov, text zv. 9 — 10 , 12 — 13, ktoré si Tajovský sám zredigoval a pre ktorý zhromažďoval prózy, roztratené po časopisoch. Tajovský, ako sme ukázali podľa dokumentov, venoval redakčnej osnove veľkú pozornosť. Podobne veľkú pozornosť venoval aj úprave textov. Tajovský robil si aj korektúru. Základný text sme všade rešpektovali. Urobili sme v rámci pravopisných úprav aj úpravy, dotýkajúce sa hláskoslovia a tvaroslovia, a to v zmysle dnešnej spisovnej normy. No v slovníku sme nechávali popri spomínaných rusizmoch a bohemizmoch aj dvojtvary, napr. vyslanectvo, vyslanstvo, európsky, europejský atď. Zásahy do slovníka, syntaxe alebo iné vážnejšie opravy vyznačujeme osobitne nižšie. V interpunkcii sme rešpektovali autorov text. Zrušili sme čiarku pred pomlčkou tam, kde nepatrí. V „Obrázkoch starých“ ponechávame Tajovského texty zápisov a listín, kroník bez zmien.

S — 13

Susedia

357, 1 Susedia / Súsedi — 360, 13 nechoď / nechodi

Trpezlivosť

375, 4 odrábať / odrábäť

Zachránený

384, 20 všetok / všetek — 384, 34 tí / ti

Pekná krádež

395, 26 múr hlavou neprebijete / múru hlavou neprebijete — 399, 26 nakladateľstiev / nakladateľství

Nevítaní hostia

419, 35 Gazdinka / Gazdinká

Z Martina na Kestúc

433, 12 na manévroch / na manévrach — 435, 13 tovariši / tovaryšia — 446, 2 tamojší / tamejší

Neresnickou dolinou

473, 26 obetavý / obetivý

Nemečiansky cintorín

481, 1 pohrebištia / pohrobištia.