Taká si živá
ako som aj chcel
Nenávratne a preto
navždy
Ako výdych
na najstrmšom stupni
schodísk do živicových veží
ku ktorým krátkonohý tesár
zabudol odpočívadlo
Taká si biela
že by aj ovenčená prespanka
zhavranela pod vencom
za hniezdom zneseným
zo vznosného čela
Som tvojím brehom
si mi potopou Si vodou
ktorá ma už páli Mám
brvno v oku Si ranou
ktorá sa nehojí Kosťou
na kosti Slovom
na ktoré neodpovedáš
Ba Drsnou dlaňou hladí
záhyby Uhládza
riasy a riasi
uhladené
zlámanou dlahou
zvlhnutého snehu
zahládza ranu
za sebou
Na druhom brehu potopy
svieti si ako prievozník
blikavým kahancom
ktorý na knôte ušúľanom
zo zrebnej kúdele
blkoce jasným okom
ženy
Ústa si lieči
nočný hojič rán
brúseným krveľom
kde mu ich vrúcny rubín ranil
a prehrýza sa osamote záhnedou
od panny
cez mladuchu
po mníšku
dlhokánskou tmou
až kým z temravých tepien
na nočný obzor
nevycvrklo za črpák
súkrvice
— — — — —
Piecka sa vo mne vybielenej vzňala
Ohňa som vodou prilievala
Ty vo mne čierno dohoríš
