Kolovrátok
Autor: Lýdia Vadkerti-Gavorníková
Digitalizátori: Literárna nadácia Studňa
Neodpovedáš ani na slovo
Akoby ryba dolu tanierom
po emailovej rose
do iných studní
odplávala
A zvony zatiaľ
vynášajú
poludnie od stola
ktorý si po nej upratala
Akoby izba zabudla
že sa v nej dvere zabuchnú
okno si k spánku
otváraš
Budím ťa skrze zvon a dym
Kým vstaneš
ja si vyhodím
svoj päták prievozného
Na hranu
či na orla
Spadla hlava
Pootvorí sa tretie
oko Almužnou
vyplatím slziaceho hrobára a uzriem
v úsvite solí na dne jazera
ako sa nadomnou pokrvne a sošne
zvetvená jabloň prestiera
z temravých tepien
za sŕstku svetla lebo vody
unášal smäd
a opadli Aj oheň
pri samej iskre
zalialo siedme nebo a letí
na strechu
podopretú rebríkom
A sama cesta
už zhora nadol prašivá
za zajacom
po tom čo láska bralo preniesla
k úpätiu studne
pošla po svojom
za vtákmi Iba zem
utŕžila čerstvú
hlinu Ale trávou
za posledným rebrom
obväzuje
A záhradník sa blíži po tráve
cez peľové záveje
k labutiemu spevu S nožom
štepárskym v jadre
strateným ale v plánke
po tom čo nakrojil
jablko a čerstvý rez
nezapečatil
znakom
Iba býčím lykom
obviazal a jazvu
otŕča teraz
ako priepustku
ktorou napokon otvára
hrdzavým vláknom opradené
vrátka
Ocitá sa
za neživým plotom
so sochou a sám
v krížovom ornamente
konárov
Na krížnej osnove
krížom tká si
košieľku studenú
z tlejúcej nitky
— — — — —
Prestieraj temravú
v záhrade na trávu
— — — — —
Zem prikrýva
Nebo polieva
oblaky belavé letia letia
