ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nezaťažená plodmi
štepím ťa rezom
Po živom sperlená
rubínom zaroď

Založím ružový veniec
do vlasov nevesty
strihaných pri poslednom sľube
čistoty

Ty ale akoby ružu ranil tŕň
zatváraš Nevidím šípok
ani oblokom a konár pod sebou
som zlomil

Zatiaľ čo končiar ľadovatie
sám z pastvín smutné snehy spásam
Naraziac na kameň
ozvala sa mi skala
do polpása

Ale ako kamenár
ktorý bol podedil
kladivo i dláto
od posledného sochára
udriem a uzriem
snežnú plánku
ako sa koreňmi a skalou
za štepom prediera

Ba chladí oheň
pri zotmení Páli voda
na odslní a pálenkár
prvú slzu odpíja

Ako pocestný
ktorého zastaví varovnica
na hraničnom kameni
po ceste k sklenenému vrchu
a už pri božej muke
prišiel o mýtne

Ale ako kamenár bdie
a mocnejší slzou
od sochora i tvrdší
ako kameň
posoší skalu
zo snehových planín
a udrie Akoby srdcom
pohol Do očí
odfŕklo z mrežoviska

Padajú slnečné
hodiny Zo skalnatých stien
odbilo živca a z veže
zablýskalo
na nečas

— — — — —

Obzri sa obzri doľava
zhára mi pravá tvár

Či sa to vietor s ohňom poihral
A či ma švihla žihľava
Či azda do plamienka dúchol popolvár