ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

SVÄTOPLUK I.:
Tu sme u vrát onej Vratislavy,
z ktorej vyšlo spasenie Moravy,
pričinením tvojím, Slavomíre,
a hrdinskej kňahyne Všetechy,^[24]
matky tvojej, buď jej sláva večná.
Mojím klesla zločinom otčina:^[25]
šľachetnosťou vašou vstala silná.

SLAVOMÍR:
Prenikavé budíš rozpomienky
na dni dávno zašlé, Svätopluku,^[26]
a osoby duši mojej vzácne.
Lepšie by však bolo nám bývalo
neopúšťať onen svätý úkryt,
v ňomž sme živí vstúpili do hrobu,
lež trvať tam na modlitbách vrúcnych,
hriechy naše obmývať slzami,
až i nás boh povolá pred súd svoj.
V márnom tomto premenlivom svete
prchne všetko, zmena stíha zmenu.

SVÄTOPLUK I.:
Keď raz truchlá prenikla zvesť o tom
do šumiacich hôr, v jaskyňu našu,
akých vlny prevratov sa valia
so pleskotom v podunajské kraje,
všetky zbožné myšlienky na večnosť
ustúpily starostiam vozdajším.
Zdržať som sa nemohol podívať
ešte raz sa do márneho sveta.
Bo vrie v duši vzbúrenej nepokoj,
trápi ma zlé akési tušenie,
ako čo by deň svital posledný.

SLAVOMÍR:
Pozor, brate. Prídeš v pokušenie.

SVÄTOPLUK I.:
Hoc bych mohol svet udržať v páde,
prísahu tú nikdy nenaruším,^[27]
ktorou som sa zaviazal k mlčaniu,
keď sme tmavú opúšťali skrýšu.
Zvedavosť však uspokojiť musím;
pudu tomu odolať mi nelzä.
Bože večný! Čo vykvitne z toho?
Divosi tí tam od mútnej Tisy^[28]
zlotrovali už a spustošili
mečom, ohňom celú Europu
a všade im praje vrtké šťastie.

SLAVOMÍR:
Ba prajú im roztržky národov.
Sudcami sú medzi nesvornými.
Potomkovia Karla Velikého^[29]
rozrývajú mohutnú dŕžavu
deľbami a večnými svárami.
V Itálii bojovali o trón
súperníci Berengár a Lambert.^[30]
Maďari však koristili z toho.
U nás pozval ich proti nám Arnulf,^[31]
a my zasa proti Arnulfovi,
v borbe krutej o nižnú Moravu.^[32]
Ty si celú porazil ich silu;^[33]
porazil ich opätne i Mojmír.^[34]

SVÄTOPLUK I.:
Teraz dvoma sa valia prúdami
jedným razom na Nemcov i na nás.
Rozdelili divú svoju silu;
mne však predsa tak čosi tesklivo,
ako by šlo o život Morave.

SLAVOMÍR:
Porážky sa striedajú v národoch
i víťazstvami, a nie hneďky koniec.

SVÄTOPLUK I.:
Nie maďarská moc mňa nepokojí,
hoc ju značne rozmnožil ten zradca
za Dunajom, vražobný Bratislav,^[35]
lež nesvornosť doma, vražda bratov.
Svätopluk sa dostavil nešťastný
a roznietil na Považí mätež.
To jest, čo ma naplňuje strachom.
Zlosyn ten už zapríčinil stratu
Panónie; teraz môže celú
posotiť do priepasti dŕžavu.

SLAVOMÍR:
(vyzrie)
Ide slepec akýsi, vedený
o palici sošlým, starec, starcom.

SVÄTOPLUK I.:
(vyzrie tiež)
Ha! Aká mi preletela mozgom
myšlienka! Či nie je to Rastislav?

SLAVOMÍR:
Čo za nápad! Kosti Rastislava
dávno hnijú tam kdesi v Nemecku.

SVÄTOPLUK I.:
Predsa, predsa. Poďme, postrežme ich.
(Odvedie ho preč za ruku.)

RASTISLAV:
Postoj trochu, Radvan, nevládzem.
Nohy, prsia odpierajú službu.

RADVAN:
Odpočiň, pane môj. Sme na pôde
moravskej.

RASTISLAV:
Kde ja kráčam, cudzinec,
všetkými už dávno zapomenutý,
ako z iných keď príde duch svetov.
Dané ešte mi dýchať povetrie,
šliapať pôdu milenej otčiny:
lež nedané vidieť siné vrchy,
kvetné lúky, vlajúce jej nivy.
Všetko toto znám len z rozpomienok.
Kde vlastne sme? Ďaleko od brehu?

RADVAN:
U železných vrát tej Vratislavy,
ktorú si ty vystaval, môj kráľu,
dal meno jej hrdinskej švagrinej.^[36]

RASTISLAV:
Ach, tej mojej milej Vratislavy,
ktorú vďačnosť nazvala Všetechou
všenárodná. Oh, duša šľachetná!
Sladká mi je rozpomienka na ňu.
Telo jej tu súd čaká posledný.
Ona dala prvý k vymaneniu
popud tomu, ktoré syn dovŕšil,
ušľachtilý, zmužilý Slavomír,
keď vlasť vrhol v porobu Svätopluk.

RADVAN:
Spia už večným všetci tu snom tíše,
syn i matka i dcéra Rozvita;^[37]
len syn tejto, šľachetný Hostivít,
ešte žije, hlavný stĺp dŕžavy.

RASTISLAV:
(slúcha)
Znie mi v ušiach hluk ohlušujúci
vravy ľudskej a erdžania koní,
ako keď pod víchrom jačí more.
Čože spatruješ okolo, verný môj?

RADVAN:
Dunaj krytý kolísavým loďstvom.
Na pravom sa brehu hemžia Nemci.
Vidno trochu i tábor maďarský,
kde hlavný ich vojvodca, sám Árpád.

RASTISLAV:
Druhý tábor na severnom brehu.

RADVAN:
Nevidno nič, len pluky moravské.
Vŕšky všetky kryté sú pechotou,
roviny však posiate konníctvom.
Valy kopú sa okolo zámku.

RASTISLAV:
Najpevnejšie každého kráľovstva
valy sú: ochranná ruka božia,
poddaných ku panovníkom láska
a slahoda týchto medzí sebou.
Ó by tieto valy otáčaly
i Moravu! Lebo časy zlé sú.
Ale bojím sa, že Svätoplukov
nečin zboril valy tie naveky.
On vyvýšil kráľovstvo toto len,
aby hlbšie padlo jeho synmi,
ktorí verne nasledujú príklad
ošemetnej zrady rodičovskej,
a susedmi, ktorých on naučil
vlastvovať a súdiť medzi nami.
Ktorýkoľvek z boriacich sa sokov
obdrží vrch, či Maďar či Nemec,
pre Moravu odtiaľ nič dobrého.
Je mi, ako bych v jaku tom počul
biednej chropot posledný otčiny.

RADVAN:
Lásku tvoju k otčine, môj pane,
nezrušily ni čas, ni vzdialenosť,
ni tak horké pretrpené krivdy.
Uspokoj sa. Nezastaviteľným
prúdia tokom osudy národov.
Kde prítomne žiadaš skloniť hlavu?

RASTISLAV:
Tu pri chráme svatého Klimenta,^[38]
ktorý ja som zriadil bohu k úcte,
vysvätilo slovo Metodovo.^[39]
Počujem snáď ešte tam tie zvuky,
čo kedysi tak ma dojímaly,^[40]
nepočuté už tridsaťsedem liet.
Potom ďalej k vežiam velehradským.
Tam chcem zemské skončiť putovanie.

SVÄTOPLUK I.:
On je. Ó vec neočakávaná!
Kto by sa bol nazdával, že žiaľna
obeť táto mojeho zločinu
po márnom sa ešte skytá svete
a že uzriem na tomto ho mieste?

SLAVOMÍR:
Ó úbohý Rastislav! Shrbil sa
pod ťarchou liet ako klas prezrelý;
scvrkol, ako múmia, starobou.

SVÄTOPLUK I.:
Potupa a chvála jeho znie mi
ako svätý súd boha samého.
Blaho tebe, beda mne vinnému.
Tvoju žehná pamiatku, nad mojím
zavrhnutie vyslovil zločinom.
Strýče, strýče! Vzdychy tvoje šípmi
uviazly mi v duši ohnivými.
Keby hrozná neviazala jazyk
môj prísaha, tak dlho bych ľúbal
tie tvoje na drevo vyschlé ruky
a koril sa vo prachu pred tebou,
pokiaľ by som to žiadúce slovo
nevymodlil od teba: Odpúšťam.

SLAVOMÍR:
(vyzrúc)
Mierni sa, bo tu idú vojaci.

SVÄTOPLUK I.:
Preč im z očú v tej rozčúlenosti.

JEDEN:
Či pravda, či pochabé klebety?

DRUHÝ:
Čo takého? O čom pochybuješ?

JEDEN:
Pri pohľade na tých pustovníkov
prišlo na um mi, čo si to ľudia
rozprávajú o Svätoplukovi.
On vraj žije jak pustovník v horách
i s pokrvným svojím Slavomírom,
ktorý, keď on uviazol v osídlach,
nastrojených strýcu Rastislavu,
hrdinsky vlasť uvoľnil od Nemcov.
Svätopluk vraj dal uložiť prázdnu
rakev a sám zmizol nezbadane,
uvedúc i vlastných v omyl synov.

DRUHÝ:
Neviem, prečo by to bol učinil.

JEDEN:
Zo žiaľu vraj nado zradou svojou.
Chcel odkajať v rúchu pustovníckom
zločin, ktorý mu nedal pokoja.
Trinásť vraj už liet vzdychá, modlí sa,^[41]
žije len na korienkoch a plánkach,
kropí tvrdý, v noci, mach slzami.

TRETÍ:
Bájky. Azda by ho sváry synov
a toliké pohromy otčiny
neboly ku návratu primäly,
čo by kajal sa za siedmym morom?

JEDEN:
Za bájku to považujem i ja;
spomínam len, čo hovoria ľudia.
Túžba po tak veľkom panovníku
v nehodách tak žiaľnych budí bájky.
Bájime o minulosti márne,
keď nás desí všetko v prítomnosti.
Na oslablú dŕžavu sa valí
silný vrah a práve teraz bratia
skazonosnú obnovujú borbu.

ŠTVRTÝ:
Nezúfajme. Maďarom zápasiť
na dve strany. Za Dunajom čaká
kráľ ich Ludiek^[42] s celou svojou mocou;
nás podporia bratia naši Česi.
Panovníci ich príbuzní našim.
Matka týchto bola sestrou oných:
dobrotivá, pobožná Božena.^[43]

JEDEN:
Daj boh, aby teraz ináč bolo.
Do týchto však čias choval sa cudzo,
vražobne kňaz Spitihnev proti nám.
Nás opustil a poddal sa Nemcom.

DRUHÝ:
A! tu ide s kýmsi. Odstráňme sa.

SPITIHNEV:
Skrotím síce tú pýchu moravskú.
Jedným srazím vražobnú dŕžavu
tak úderom, že viac nepovstane.

OSVALD:
Ináč ani niet pre vás pokoja.
Mojmír vás vždy bude považovať
za svojich uprchnutých otrokov,
donucovať vás ku poslušnosti.

SPITIHNEV:
Zvrtne teraz sa naopak kocka.
Pripravené je všetko na úder
posledný. Ja som tu na Dunaji
s vojskom značným; brat Vratislav dleje
s našimi pri Velehrade plukmi.
Tu rozvíja Svätopluk zástavy,
tam veliteľ Ctirád pijanstvuje.
Ak zaujme Vratislav Velehrad,
my tu hadu šliapneme na hlavu.

OSVALD:
Veľmi múdre a na čase všetko.
Príležitosť, akú máte teraz,
nikdy snáď sa nenavráti viacej.
Vojska možno bezo podozrenia
vrhnúť, koľko chcete, na Moravu;
okolnosti sú všetky priaznivé.

SPITIHNEV:
Len s Maďarmi dokončiť, Osvalde.
Vieš už, akú máš utvrdiť smluvu.
Z maďarského tábora iď popud
šialenému dať Svätoplukovi.

OSVALD:
Všetko podľa najlepšej možnosti.
(Preč bokom.)

SPITIHNEV:
Ja však musím zakolísať,
aby čušal, bezpečne Mojmíra.^[44]
(Preč do zámku.)

SVÄTOPLUK I.:
Hach, čo sa to tu ešte doznáme!
Zle s Moravou veľmi, Slavomíre.
Nielen zjavný svár, i tajná zrada
vyvrátiť ju hrozia zo základov.
Podkopaný je prestol Mojmírov.
Smysli spôsob, ako upozorniť
na to bez zrušenia prísahy?

SLAVOMÍR:
Tak skoro sa zbýva obávanie,
vyslovené, keď sme opúšťali
vo šumiacich našu skrýšu horách?
Krista nelzä spojiť s Beliálom.^[45]
Nie sme viacej živí pre svet tento,
keď sme sa ho odriekli naveky;
a niet nás tu, keď sme prisahali
svätosväté na evanjelium,
že v žiadnu vec sa nezamiešame.
Dali sme si tým zákon i cestu.

SVÄTOPLUK I.:
Ó po akých mňa vodí boh cestách!
Stavia voždy ma medzi povinnosť
a zrušenie posvätnej prísahy.

SLAVOMÍR:
Svoje bohu pripisuješ skutky.
Nekázal ti ani zradiť strýca,
ani zrieknuť sa sveta pred časom.

SVÄTOPLUK I.:
Akokoľvek, moje srdce ešte
nezhnilo vo vlhkej tam jaskyni,
aby už nič viacej necítilo.
Či mám mlčať, hoc bych jedným slovom
mohol spasiť hynúcu otčinu?
Ó to nelzä, nelzä, Slavomíre.
Musím aspoň znakom dať vedomosť
Mojmírovi o tom, čo sa snuje.
Jazyk len som zaviazal prísahou
ku mlčaniu, nie však ruku svoju.

SLAVOMÍR:
Svojej verným zostávaš povahe,
vyprázdňuješ zasa sľub chytrosťou;
ale nedá boh sebou pohrávať.

SVÄTOPLUK I.:
Hoc zahyniem večne sám, vlasť spasím.
Tu ide zas driečny ten príbuzný,
i s Mojmírom. Doznáme sa teda,
či vie dačo o zrade, či nevie.

SLAVOMÍR:
S ním i vnuk môj, šľachetný Hostivít.

SPITIHNEV:
Divosi tí z pustatín Ázie
postavili všetko na otázku.
Teraz však čas nastáva rozhodný.

MOJMÍR:
Myslím i ja. Preto som shromaždil
na hraniciach celú moc dŕžavy.
Škoda že vy nie tu v celej sile.
Brat Vratislav prečo nepospiecha?

SPITIHNEV:
Sbiera ešte na hraniciach pluky.

HOSTIVÍT:
A snáď rád sa díva na Velehrad.

SPITIHNEV:
Je trochu i lenivý, vyznávam.
Musím znovu súriť jeho príchod.

HOSTIVÍT:
Preplavíte sa potom ku Nemcom.

SPITIHNEV:
Tak žiada kráľ Ludiek, ale márne.
Zostaneme tu na ľavom brehu
ku pomoci a ochrane vašej.
Čo do Nemcov nás? My sme Slovania.
Musíme sa uhájiť po Dunaj
proti Nemcom i proti Maďarom,
keď vyrvali vám už Panóniu^[46]
a krvavý vedú o ňu zápas.

MOJMÍR:
Osvedčenie to ma prekvapuje.
Borivoj, váš otec, držal, pravda,
s domom naším, súc i pravý Slovan,
i verný a úprimný príbuzný.
Lež vy, náhle on zatvoril oči,
pod krídla ste pobehli nemecké;
proti nám ste sa stavali spurne.
To, hľa, je ten náš spôsob slovanský.

SPITIHNEV:
Nemci sa tiež pohašteria neraz.

MOJMÍR:
Zato ale vždycky držia spolu;
nehľadajú si tí cudzích pánov.
My Slovania podobní sme vode,
ktorá, jestli nádoba nedrží
v hromade ju, nikdy neutvorí
značnejšiu od jednej kvapky hrču.
Velikí sme milovníci slobôd,
ale takých, pri nichž sme chatrným,
nízkym sveta podnožím.
Maďar, Avar, Frank,^[47] kto chce, nás šliape.
Každá hŕstka z nás samostatnosti
vnútornej sa domáha; a pritom
zvonka všetci podliehame moci.
Nestaviame sa oproti svetu
ako úctu moc vynucujúca,
lež len ako drobky a caparty.
Nehľadáme posilu v spojení,
lež túlime sa ku živlom cudzím,
pričom všetci ideme na skazu.
Komukoľvek chceme slúžiť radšej,
len nie pošlej z tela nášho hlave.
Tým zaniklo mohutné kráľovstvo,
ktoré predok náš Samo založil;^[48]
s akými to následkami, viete.
Sotva striasol národ spojenými
hnusné jarmo avarské silami,
rozviazaný zas musel podstúpiť
jarmo Frankov. Keď predkovia moji
sohnali zas značnú spolu silu,
nemala, pre odstredivosť našu,
stálosti a rozlietla sa v kusy.
Hneď po smrti otca Svätopluka
odlúčil sa švagor Ziemomysl,^[49]
Obodriti,^[50] Polabania,^[51] Srbi,
vy ale pred všetkými, vy Česi,
a vy kňazi, príbuzná krv naša
po Samovi a po tetke vašej,
matke mojej predrahej, Božene.
To je cesta zániku pre všetkých.
Uvidíte, kam i vy prídete
pri tom vašom prikláňaní k Nemcom.
Po potomkoch našich budú šliapať
nohy cudzie ako po červíkoch.

HOSTIVÍT:
Neodvislosť nado všetko, kňaže.
Kde ona jest, tam byť všetko môže:
kde poroba, neresť len a žobrač.

MOJMÍR:
Svorným nám žiť, nesvorným zahynúť.

SPITIHNEV:
Veľké pravdy. Pripustili sme ich
i my k srdcu s ochladením vášne.
To určilo príchod náš, to bude
tu pravidlom nášho obcovania.
Bratia sme. Druh za druha stojíme.
Jedna myseľ, jeden skutok, kráľu.
(Preč.)

MOJMÍR:
Čo myslíš o človeku, Hostivít?

HOSTIVÍT:
Myslím, ako sa mohol odrazu
stať Slovanom tak zaťatý nemčúr?
Nezbadal si, kráľu, zarazenie
jeho, keď som spomenul Velehrad?
Bojím sa o srdce to dŕžavy.
Prečo kopí tam pluky Vrastislav!
I prítomnosť tuná Spitihneva
omína ma, nepokojí veľmi.
Zroní nás pod zásterou pomoci.

MOJMÍR:
Pozvali ich Nemci, ja som prechod
lživým bratom odoprieť nemohol.
Za skutok by vzali nepriateľský
a pomstili Česi to i Nemci.
S celým svetom však zápasiť nelzä,
zvlášte vtedy, keď i doma mätež.
Svätopluk sa dostavil s Nemcami.
Kto vie, čo nám Kain ten dokáže?

HOSTIVÍT:
Čo to? Ktosi nám pohodil písmo.
(Zdvihne a rozvinie papier.)
Vytrhnutý list z modlitebníka.
Ale tu akési čerstvé písmo.
„Striehnuť sa Čechov, chrániť Velehrad.“

MOJMÍR:
Divné. Vyzri, kto tam, Hostivíte.

HOSTIVÍT:
(keď vyzrel za stenu)
Dva sa modlia pri dverách chrámových
pustovníci, kľačiac na kolenách.

MOJMÍR:
Možno teda, že výstraha od nich.

HOSTIVÍT:
A neslušno zanedbať ju, kráľu.
Ľudia takí naleznú sa všade
a môžu sa doznať o všeličom.

MOJMÍR:
Tu čakaný túžobne Mečislav.
No, čo tam vo Krakove, župane?
Čo vzkazuje milý švagor Lešek?^[52]
Sbiera vojsko?

MEČISLAV:
Sbiera, lež nie pre nás.
Chcel by i on uchvátiť z dŕžavy
kus, keby tak klesla stroskotaná.
Odkazuje ti, abys’ u toho
hľadal boha pomoci, môj kráľu,
pre ktorého si zavrhol vieru
starodávnu a bohov otcovských.

MOJMÍR:
Teda tak! To ozaj po slovansky.
Šelmy sbehnú sa na hlas žalobný
jednej z nich; len Slovan pre Slovana
nemá žiadnej spoluútrpnosti.
Zlý duch seje medzi nás tie sváry.
Všade musí dačo sa naleznúť,
čo činí, že viac seba vospolok
než všetkých nenávidíme vrahov.

MEČISLAV:
Musím ešte jedným ťa zarmútiť.
Tábor kypí považský mätežou.

MOJMÍR:
Viem, lebo sa dostavil Svätopluk.

MEČISLAV:
Prijal čestne ho biskup Daniel,
hodný tento nástupca Vichingov,^[53]
dedič jeho vražobnébo ducha.
Ukazuje ho opojenému,
cudzotami sprznenému ľudu;
mnohohlavý však, bez mozgu tento
slepec ryčí a ctí ho jak kráľa.

HOSTIVÍT:
Kráľa práve?

MEČISLAV:
Áno, kráľa vravím.
Zdá sa, že to bolo dorieknuté,
jeho príchod predom oznámený.
Bo Daniel tak mnoho dal priviesť
sudov vína podo Vratislavu,
ako by nie bojovať s Maďarmi,
lež všetkých bol prišiel počastovať.

MOJMÍR:
Znám človeka. Pestuje rozbroje
od počiatku s celou tou čeliadkou,
ktorou ešte neblahej pamiatky
kňaz Pribina^[54] zaplavil Považie.
Zakročiť však nesmiem pre skazený,
akos’ riekol, cudzotami národ.
Málo mu už záleží na svojom,
na národnej cti, reči, voľnosti.
Smýšľa, cíti vcele po cudzinsky.
Od cudzinoov očakáva spásu,
vo cudzincoch má slepú dôveru.
(Obrátil sa ku Gorazdovi.)
A ty, otče, ideš z Velehradu.
Zlú i tebe čítam zvesť vo tvári.

GORAZD:
Dosaváď nič zlého sa nestalo,
ale stať sa môže. Bo Vratislav
hniezdi tam a shromažďuje pluky
a veliteľ Ctirád je muž lichý,
ošemetný, nedbanlivý, pijan.
Každodenne popíja so kňazom,
vpúšťa Čechov nedbale do zámku.
Kráľovná, jej milosť,^[55] sa obáva
nástrahy a dá prosiť úsilne
o iného veliteľa hradu.

HOSTIVÍT:
Spoj s listovnou to výstrahou, kráľu.

MOJMÍR:
Ide Maďar akýsi.

MOJMÍR:
Ha, čo vidím? To ty, Bratislave?

BRATISLAV:^[56]
Ja, môj kráľu.

MOJMÍR:
Tys’ teda už vcele
zaprel národ, stal si sa Maďarom.
Odvrhol si čestné nohavice,
oholil si hlavu, vzal čalmu.^[57]
Nedarmo, že si dcéru Radomu^[58]
za vojvodcu vydal maďarského.

BRATISLAV:
Z krajnej všetko nutnosti, môj kráľu.

MOJMÍR:
Ideš k nám jak posol od Árpáda?

BRATISLAV:
Súkromná ma vedie záležitosť.
Ráč ma trochu vyslúchať, môj kráľu.
Prv než odňal tvoj otec, a zasa,
keď brat stratil tvoj Nižnú Moravu,
mne sveril jej ochranu kráľ Arnulf;
a ja verne v tej som chodil službe.
Upevnil som na východ hranicu
a postrojil tie povestné Brány.^[59]
Lež pretože bol som vystavený
ustavičným nástrahám Maďarov,
spoločníkov ich, zvlášte Bodricov,^[60][61]
a pretože Nemci požadujú
vždy len služby, pomoci niet u nich,
teda vrhol som sa vcele v náruč
Maďarom a spríbuznil s Árpádom.
Ale cudzí vždy zostane cudzím.
Stane sa snáď, že budem z kniežatstva
blatonského vcele olúpený.
Musím teda zavčasu sa hlásiť
ku dedičstvu po dedovi mojom
Pribinovi, k Nitre a Považiu.

MOJMÍR:
Odpoveď je predpísaná vecou.
Pribina, ded tvoj, zdráhal sa uznať
vrch staršieho kniežaťa Mojmíra;
preto bol ním vypudený z Nitry.
Keď mu bola navrátená znovu,
poddal Frankom sa, bol zas vyhnaný,
a keď zasa domáhal sa Nitry,
stratiac všetko tým na Nitru právo;
s mečom v ruke, zabil ho Rastislav.^[62]
Kocelovi, otcovi tvojemu,^[63]
zanechal to, čo vám dali Nemci,
čo vám ani otec môj neodňal,
keď Moravu opanoval Nižnú.
Akým teda hlásiš sa ty právom
ku kniežatstvu teraz považskému?
Či máte snáď výtečné dajaké
o kráľovstvo moravské zásluhy?
Boli ste vždy odhodlaní naši
protivníci a priatelia Frankov.
Keď zaujal celé Zadunajsko
silnou otec môj nebohý rukou,
pokorili ste sa nám — nasilu.
Náhle ale zavdal brat Svätopluk
príležitosť Nemcom vypudiť ho,^[64]
hneď ste stránku lapili nemeckú.
Ty si zradil ošklive i Nemcov.^[65]
Vierolomní ste, vrtkaví, podlí.
Kde výhoda, tam vy. Pochybujem,
že bys’ i teraz prišiel čestne.

HOSTIVÍT:
Bratozradný vyzvedač, môj kráľu.
Nehanbíš sa tak sa tu ukázať?
Kňaz slovanský v úbore divochov!

VŠETCI:
Hanba a styd!

BRATISLAV:
Činíte mi krivdu.

MOJMÍR:
Jestli chodíš v dobrom, povedz teda,
čo chce Árpád, keď upravil zvláštny
od Tisy sbor vojska proti nám?

BRATISLAV:
Nesedávam v rade Árpádovej.

MOJMÍR:
Prac sa, podliak, ku tvojim Maďarom.
Postihnutý kdekoľvek ovisneš.

BRATISLAV:
To, hľa, bratská u Slovanov láska!
(Preč.)

MOJMÍR:
Láska tam, kde podlosť, byť nemôže.
A čo tento?

MOJMÍR:
Tuším posol.

GUNTRAM:
Áno, jeho milosť,
kráľ Ludiek a arcibiskup Hatto^[66]
posielajú k tebe ma, môj kráľu,
aby prešiel si s vojskom cez Dunaj
a spojil moc svoju s mocou našou.

MOJMÍR:
Ako takú vec môžete žiadať?
Valí sa prúd divochov i na mňa.

GUNTRAM:
Tento ešte ďaleko. Než príde,
porazíme stojaceho nám už
zblízka voči spoločne Árpáda.
Obrátime sa potom spojenou
a vrhneme na ten zástup silou,
čo hranice prekročil Považia.

MOJMÍR:
Váh nie je tak ďaleko, rytieru,
a maďarskej jazdy rýchlosť známa.
Mne už preto nemožno obnažiť
dŕžavu, a ešte viacej preto,
že priviedli ste mi na krk brata,
mätežného voždy Svätopluka.

GUNTRAM:
My? Ani to nevieme, že prišiel.

MOJMÍR:
Prišiel a tu roznieťuje rozbroj
s tým biskupom driečnym Danielom.
Ak protiví sa to vaším cestám,
iď a skroť ich v tábore považskom,
kde spoločne hnusnú kujú zradu.
Čechov ani chvíľu nezdržujem.
Môžu hoc i hneďky sa preplaviť.

GUNTRAM:
Spitihnevu doručil som rozkaz.
Je poddaný náš, poslúchať musí.
Daniela privediem k rozumu.
(Preč.)

HOSTIVÍT:
Poddaný! To slovo neobrazí
Spitihneva, bo tu vraví Nemec.
Z úst moravských ho počuť, chráňbože.

MOJMÍR:
Jarmo cudzie len Slovanom ľahké.
Iď, oprobuj s bratom, Hostivíte.
Ponúkam ja tomu oplanovi
čoho nie je hoden, trón nitriansky;
len nech teraz nezačína rozbroj.
On je všeho nešťastia príčinou.
Keby nie on, bol bych ja naučil
všetkých zradných príbuzných na Labi,
za Tatrami,^[67] i toho priateľa
všetkých našich vrahov za Dunajom.^[68]
Ale keď s ním zápasiť som musel,
odlučoval sa z tela dŕžavy
kus po kuse, až na malé zbytky
pošlo v rozsyp veliké kráľovstvo.

MEČISLAV:
Oslabila nás i rozorvanosť
náboženská, dvoje bohoslužby,
i pohanstvo ešte nevyhaslé.^[69]
Najslabší je vtedy každý národ,
keď prechádza k náboženstvám novým.

MOJMÍR:
Najväčšia však skaza je spurný brat.
Ty pôjdeš na Velehrad a prejmeš
veliteľstvo tam vrchné posádky;
len oprobuj napred upamätať,
k povinnosti priviesť Považancov.

MEČISLAV:
Z celej duše, čo možno, môj kráľu.
Ale zlý to duch na tom Považí.

MOJMÍR:
Ty, Gorazde, pôjdeš hneďky nazpät.
Dám ti písmo. Nech kráľovná sama
prejme na čas veliteľstvo hradu.

HOSTIVÍT:
A radím ti ísť okľukou, otče.
Bezpečnejšiu voľ, nie kratšiu cestu.
Číhať bude Spitihnev, keď chytrý.

GORAZD:
Vezmem cestu táborom považským.