ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

RASTISLAV:
Chladná noc bola pod rosným krovom
hviezdnatého nebeského svodu.

RADVAN:
A tvrdá pre naše staré údy
posteľ toto na surovej zemi.

RASTISLAV:
Na surovej ten spí teraz zemi,
kto sedával tu kedys’ na tróne.

RADVAN:
Nedivím sa, pri takej premene,
že si vo sne lkal a stonal, kráľu.

RASTISLAV:
Svätí bratia solunskí^[120] zavdali
velikú mi ku žiaľu príčinu.
Bol som, ako za časov minulých,
kráľom v hradbách týchto velehradských.
Sberali sa preč, skladali rúcha,
písma sväté; bo že dary svoje
vďačnejšiemu odnesú národu.^[121]
Činili to so plačom a vzdychmi
a ja rydal som tiež, ako decko,^[122]
pri odchode svätých blahozvestov.
Oni boli jediní, Radvane,
čo krst vám bez poroby priniesli.

RADVAN:
Divná shoda. Lebo práve vtedy,
keď ty stŕhal vo snách si sa ťažkých,
dialy sa tu veci nevídané.
Bol ožiaren okolo polnoci,
zvonku, dnuká, odrazu chrám celý.
Rozletia sa bez hrmotu vráta
a hľa, plný chrám zbožného ľudu!
Pri oltári, za cárskymi dvermi^[123]
svätí bratia s čestným duchovenstvom
v rúchu svätodejstvujú posvätnom.
Po skončení svätodejstva tichom
vzal Metodej kalich, Cyril knihu
a von vrátmi s celým duchovenstvom,
sviece v rukách nesúcim zažaté,
za nimi ľud všetok s pochodňami.
Keď mimo nás prešli, prekotili
ľud pochodne, duchovenstvo sviece,
teba krížom prežehnali bratia.
A keď došli, kde teraz stojíme,
skríkli trikrát: „Beda, beda, beda!“
Ľud vrhol na krov zámku pochodne.
Ožiaril sa celý ako vzňatý.
Vtom však zmizla i žiara i ľudia,
i tam i tu, a všetko zas ticho;
len listy líp šumely vejúcim
čerstve od západu vetríkom.
Mne studený pot zalieval čelo;
nebolo však možné preniesť slova.

RASTISLAV:
Snil si i ty.

RADVAN:
Bdel som ako teraz.

RASTISLAV:
Teraz teda, verný spoločníku
utrpenia, blíži sa posledná
pre Moravu i pre mňa hodina.
Lebo toť je vyplnenie slova
prorockého ktoré svätý biskup
v tom mi žiaľnom vručil okamžení,^[124]
keď som lúčil sa s milou manželkou,
na zradného idúc Svätopluka.
(Vytiahne papier.)
Tu, hľa, jeho vlastnoručné písmo.
Pri srdci ho nosím ustavične.
Čítaj, jestli si to už zabudol.

RADVAN:
Ľúba sväté svätej ruky písmo.
(Pobozkajúc písmo hore.)
„Sostupuješ do mrákot, kde božie
jakživ ti viac nezasvieti slnce.“

RASTISLAV:
Slovám týmto sme porozumeli,
keď ste v Rezne prevzali ma, slepca,
ty i verný Rosana,^[125] u mníchov.
O ďalšom, čo pochopiť sme vtedy
nevládali, teraz vzišlo svetlo.

RADVAN:
„Navrátiš sa však do zeme otcov
ešte cestou, ktorá pôjde s tebou.
Tu ma uzrieš cudzími očami,
a hneď nato súd a pomsta desná:
lež my vekom nechápaní naším,
objímeme sa vo vlasti lepšej.“

RASTISLAV:
Teraz jasné je celé proroctvo.
Cesta, ktorá šla s nami, je Dunaj.
A teraz som cudzími očami
uzrel toho, koho mal som uzrieť
v zemi otcov. Zbýva už len objať
vo vlasti sa lepšej. A doba tá
pristupuje. Moja svieca hasne.
Čujem, že viac dní nesvitne pre mňa.

RADVAN:
Ach, môj pane! Mal bych teda složiť
ľahké moje už so pliec bremeno?
Bola by už prišla doba trúchla,
kde zakvíli sluha tvoj nad zvlekmi
nešťastného svojho panovníka?

RASTISLAV:
Prišla, prišla, verný môj priateľu,
ktorý si za živa vstúpil so mnou
vo hrob tmavý, odrieknuc sa pre mňa
rodiny, pohodlia a otčiny.

RADVAN:
Nie viac som ti obetoval, pane,
ako tvoje zasluhuje srdce.
Desiatimi kebych životami
vládol, tebe bych venoval všetky.

RASTISLAV:
Boh ťa žehnaj, ty podpora moja.

RADVAN:
Jednu si len vec od neho žiadam,
abych, keď ťa uložím na pokoj,
na tvojej i ja usnul mohyle.
Nech i prachy sa objímu naše.

RASTISLAV:
Žiaľny hlas tvoj rozplýva sa v plači.
Nie nado mnou, lež kvíľ nad otčinou.
Tuším pre ňu čosi veľmi zlého.

RADVAN:
Ide naša sem dobroditeľka.

BELENA:
Vy vždycky tu, pod holým len nebom.
A ste takí staručičkí starí.
Aspoň jedno stoletie muselo
nad vašimi prehrmieť hlavami.

RADVAN:
Nie mnohé, lež ťažké roky, žena,
bielia vlasy, hrbia k zemi temä.

BELENA:
Kráľovná vám znovu Branislava
ponúka i prístrešia i posteľ.

RASTISLAV:
Mohyla už len hodí sa pre nás
za prístrešie a lahodnú posteľ.

BELENA:
Tak prijmite aspoň občerstvenie.

RASTISLAV:
Ničoho už netreba, len pokoj.

BELENA:
Zdvihnite tú zásteru tajomstva,
ktorá vašu prikrýva minulosť.
Nie zloprajným sa zjavíte ľuďom.

RADVAN:
Netázaly sa bohom poslané
Eliáša proroka krkavce,
kto je, keď ho pri potoku Karyt
kŕmily na divej púšti mäsom.

RASTISLAV:
Potok vyschol a prorok odišiel.
Osudy sa valia nezastavne.
Vidím tonúť v búrke koráb vlasti.
Nerozum a podlosť ničí všetko.
Poď, verný môj, mne sa krúži hlava.
Ku dverám ma doprevaď chrámovým.
(Radvan ho odvedie.)

BELENA:
Ach, mne tak žiaľ, kedykoľvek vidím
skľúčených tých tajomstvenných mužov.
Cesty neznám ich, ale to isté,
že to boly cesty krívd a žiaľu.
A ten slepec, zdá sa dokonávať.
Smrtná kryje bledosť jeho líca.
(Obzrie sa.)
Zasa tu ten Vratislav. Vyhnem mu.
(Preč.)

VRATISLAV:
Na vás teraz veľké vzdávam dielo,
vy vybraní zo všetkých sokoli.
Musím ale napred vás poučiť,
o čo ide, aby ste vedeli.
Nebohý kňaz Borivoj, otec náš,
uznal vrchnú moc kráľov moravských.
My synovia zvrhli sme nehodné
a ťažké to jarmo. Bo my národ
práve taký ako Moravania.^[126]

VOJAK:
Práve taký; čo oni, to i my.

DRUHÝ:
Ja pán, ty pán; kto bude svine pásť?

TRETÍ:
Keď sme ale odvrhli moravské,
sklonili sme sa v jarmo nemecké.

VRATISLAV:
To je iná vec.^[127] Na Nemcov preniesol
pápež rímske posvätné cisárstvo.
Je v Karlovom potomstve dedičné.
A cisári rímski majú právo
panovať nad všetkými národmi.
Potom radšej cudzí pán než svojský.
Protivné je byť poddaným tomu,
kto je rovným tebe, brat bratovi.

VOJACI:
Radšej Nemci, nežli Moravania.

VRATISLAV:
Moravania ale chcú konečne
prevádzať moc a vládu nad nami.
Pamätáte, ako pustošili
mečom, ohňom naše české kraje?

VOJACI:
Zúrivejšie než samotní Nemci.
Škrtili nás, pálili dediny.

VRATISLAV:
A myslia, že majú na to právo.
Čo činili, to zas činiť budú,
náhle svitnú pre nich lepšie časy.

VOJACI:
Nech probujú, my ich uvítame.

VRATISLAV:
Aby sme si úplnú bezpečnosť
pre budúce poistili časy,
obrátime my pomer naopak,
keď príhodná vábi príležitosť.
Brat Spitihnev opletá Mojmíra
na Dunaji: my sa tu zmocníme
sídelného znenazdajky hradu.^[128]

VOJAK:
Ako ale my to dokážeme?

VRATISLAV:
Rozumom a fígľom. Jest už hojný
počet vašich tu na Vyšehrade
a podhradie sa hemží našimi.
Urobím si žart s tým ošemetným
chvastúnom a pijakom Ctirádom.
Usporiadam žartovné slezenie
ohrád^[129] a vy potom bezpečného
znenazdajky skolíte brucháča,
iní stráže usmrtia vo bránach.
Naši vrhnú sa, prikvačia rýchle,
prv než sa vzpamätá, posádku.
O chvíľu my pánmi Velehradu.

VOJAK:
Tak ho skolím, že ani nedýchne.

VRATISLAV:
Všade za ním. A bedlive striehnuť
na znamenie. Keď tlesknem do dlaní,
oborte sa a vzkríknite: Mor ho!^[130]
Vtedy každý začne konať svoje.
Teraz vzdiaľte sa. Ide ten chvastún.

Či sa ozaj podarí ten úskok?
Vzývam boha hlúposti o pomoc.

VRATISLAV:
Ja už idem k Dunaju, Ctiráde.

CTIRÁD:
Žiaľ. A čo mi necháš na pamiatku?

VRATISLAV:
Všetko, koľko vína a medovca
vo pivniciach leží velehradských.

CTIRÁD:
Ďakoval bych, ale nemám začo.

VRATISLAV:
Päť pridám ja ti sudov medovca
a aby si ho súkal chutnejšie,
tri zlaté a tri strieborné čaše.

CTIRÁD:
To už dačo.

VRATISLAV:
Škoda, že nejdeš
s nami i ty, ty starý pijaku.
(Potľapká ho po pleci.)
Chrabrosť tvoja by sa nám pridala.

CTIRÁD:
Myslíš, že nie? Keď sme táborili
proti Nemcom, ja som ti jedného
železníka uchvátil i s koňom
a preniesol na týchto ho pleciach
cez Litahu rieku^[131] do tábora
i povrhol ku nohám kráľovým.
Tu, reku, ti tá nemecká želva.^[132]

VRATISLAV:
Dobre, že ti k hlave neprirástol.

CTIRÁD:
To nie, ale mi vyholil bruchom
túto, hľa, na temeni plešinu.

VRATISLAV:
Znak hrdinstva nepominuteľný.

CTIRÁD:
A keď sme sa kasali s Maďarmi
za Dunajom, ešte pod zosnulým
Svätoplukom, ja prenasledoval
do stredu som táboru Árpáda.

VRATISLAV:
A tam si mu nič neurobil. He?

CTIRÁD:
Ako by nie?
Aby on sám nechodil o jednom
len bajúze, vydal prísny rozkaz,
aby každý Maďar jeden bajúz
si odrezal. Tak, prisahám bohu.
Od tých holia čias Maďari hlavu.

VRATISLAV:
Ty si teda veliký hrdina:
ale prednosť mne ustúpiť musíš.
Lebo ja bych ťa s mojimi Čechmi
vytiahol i z ohrád velehradských,
keby som ich dobýjal, za bradu.

CTIRÁD:
Ty ohrady dobyť velehradské?

VRATISLAV:
Dajmibože! Čo to za ohrady!

CTIRÁD:
Probuj ich sliezť.

VRATISLAV:
Zrobil bych to hračkou.

CTIRÁD:
Rád by som to vidieť.

VRATISLAV:
No, keďže tak,
sprobujeme. Jeden deň oželím,
rozkážem na hradby tvoje útok.
Dvadsať sudov medovca,^[133] keď prehrám.

CTIRÁD:
A ja môjho najlepšieho koňa
vystavujem na odmenu tomu,
kto dokáže sliezť moje ohrady.

VRATISLAV:
Uvidíme. Platí teda stávka?

CTIRÁD:
To ti ale povedám, že ja sám
aspoň tisíc srazím do priepasti.

VRATISLAV:
Čo polovice zanechám tu mojich,
pristavíme rebríky. Ty bráň sa.
(Preč.)

CTIRÁD:
Hahaha! Sliezť hradby velehradské!
Ledaže by Česi mali krídla.

BRANISLAVA:
Veliteľu! Prečo už nejdú,
kam ísť majú tí Česi? Sedia tu
šesť už podo Velehradom nedieľ,
ako čo by nás tu obliehali.

CTIRÁD:
Sbierajú už stany, želajú však
utržiť si tu, milosť kráľovská,
pred odchodom pár zlomených krkov.

BRANISLAVA:
Na hraniciach dvojaký nepriateľ,
vy pijete tu a hodujete,
nelzä lepšie v najtichšom pokoji.

CTIRÁD:
Pri Dunaji kráľ, na Velehrade
Ctirád. Nič sa nestrachuj, kráľovná.
Pokiaľ ja tu, neboj sa ničoho.
Ctirád váži sám za jedno vojsko.
(Preč.)

BRANISLAVA:
Ó ten chvastún pijanský! Že Mojmír
sveril mu tak dôležité miesto!
Veľký na pysk, vždy malý na skutky.

BELENA:
Veru, veru zle bol jeho milosť
kráľ o tomto zpravený mužovi.

BRANISLAVA:
Písala som mu už trikrát o ňom,
ale žiadna nechodí odpoveď.
To ma desí. Myslím si všeličo.
Či nie Česi prechvacujú poslov?
Ten Vratislav, ach, ja sa ho hrozím.
Pri vkročení jeho na Velehrad
zvyli psi a zvrešťaly havrany.
Spiace deti stŕhaly sa zo sna,
kričaly o pomoc úzkostlive.
Snáď im anjel boží zjavil vraha.

BELENA:
A ten planý, ošemetný Ctirád
šaškuje a pije ako s bratom
a celé do hradu vpúšťa kŕdle.

BRANISLAVA:
Velikého sa bojím nešťastia.
Znamenia sa dejú neslýchané.
V noci spadol so klina a zlomil
v pochve sa meč otca Svätopluka.
Huhúkaly sovy. A tú divnú
žiaru i tys‘ videla, Belena.

BELENA:
Áno. Tak sa osvietil hrad celý,
ako čo by všetko bolo v ohni;
zmizol ale v okamžení úkaz.

BRANISLAVA:
A divnejšie ešte bolo pritom
ten úžasný a opätovaný
tri razy hlas: „Beda, beda, beda!“

BELENA:
Práve vtedy praskol i veliký
dubový stôl, deti zaplakaly.

BRANISLAVA:
Ak zodpovie znameniu nešťastie,
nešťastie to musí byť nie malé.
Iď, Belena, vyhľadaj tých starcov.
Milostiny záslužné pred bohom.^[134]

BELENA:
Nechcú divní ľudia vziať ničoho.
(Preč.)

BRANISLAVA:
(kľakne)
Hospodine! Do tvojich porúčam
rúk i život manžela drahého,
na krvavom kde je tam bojišti,
i dŕžavu, ktorej je on hlavou.
Všemohúcou zatieň ich pravicou.
Požehnanie daj, odvráť nehody.

VRATISLAV:
Anjel kľačí pred najvyšším trónom,
zbožné k bohu upierajúc zraky.
Čo si sa tak zľakla, ó kráľovná?
Modlitba je chválitebný skutok.

BRANISLAVA:
Lež nerada máva vtedy svedkov,
keď zo srdca plápolá, môj kňaže.

VRATISLAV:
Pomodli sa i za mňa, kráľovná,
aby dal boh v predsavzatí zdaru.

BRANISLAVA:
Ba aby dal potrebného svetla
umom vašim, šľachetnosti srdciam,
ktorých pozval za pastierov ľudu.
Bo z rozumu len a z ctnosti kniežat
plynie blaho trváce národov:
z nerozumu a podlosti neresť.
Jedno vašich bludov okamženie
celá často nenapraví večnosť.

VRATISLAV:
Múdrosť prišla Šalamúna kráľa
obdivovať kráľovná zo Sáby:
ku tebe by mohli prísť kráľovia
múdrosti sa učiť, ó kráľovná.

BRANISLAVA:
Zle tam, kde sa i tie najsvätejšie
city srdca obracajú v ľahkosť.

BELENA:
Starci, ktorých hľadáme, kráľovná,
ležia mŕtvi pri dverách chrámových.
Tento pri nich bol hodený lístok.

BRANISLAVA:
A čo v sebe obsahuje písmo?

BELENA:
Nič iného, ako holé mená
dostrádavších.

BRANISLAVA:
Ktože teda boli,
čo tu konca zemskej púte došli?

BELENA:
Bývalý kráľ Rastislav, kráľovná,
čo mu Nemci vypálili oči,
keď im do rúk ho vydal Svätopluk,
a voditeľ jeho, verný Radvan.
Tento kryje prsia slepca tvárou.

BRANISLAVA:
To nemožné, Belena. Rastislav
dávno složil kosti v zemi cudzej.

BELENA:
Musel kdesi živoriť a teraz
tu zavŕšil svoje utrpenia.
Svedčí o tom bezočnosť starcova,
pochybovať nedá písmo.

BRANISLAVA:
Uví!
Aký kráľa tak čestného koniec!

VRATISLAV:
Divné veru, nepochopiteľné.
(Vyzerá tajomstvenne von.)

BELENA:
Chcel vyhnanec tridsaťsedemročný
aspoň skonať na pôde moravskej.

BRANISLAVA:
To preniká mečom ostrým dušu.
Ó že sa mi nesveril úbohý!
Bola bych ho pestovala snažne
ako matka najmilejšie decko.
Bol by v mojich dostrádal ramenách.
Idem aspoň chladné jeho zvleky
skropiť slzou srdečného žiaľu.

Čo znamená to, kňaže?

VRATISLAV:
Maličkosť.
Česká bude z Velehradu potom
viať korúhev.

BRANISLAVA:
Ha! To teda desné
zvestovaly tie nočné znamenia.
Beda ti, ó nešťastný národe!
Na vysokom ošemetnosť mieste,
v nížinách plač a škrípanie zubov.
Hašternosť a nerozum u predkov,
u potomstva poroba a stony.
Beda i vám, čo teď víťazíte!
Krušíte dŕžavu na Dunaji,
ale novú nevybudujete.
Vrháte nás divochom pod nohy,
sami v korisť padnete susedom.
To, hľa život náš! Nevidel ešte
svet, od časov jediného Sama,
panovníkov sa spojiť slovanských
ku jednému spoločnému cieľu.
Umieme len hrýzť sa a vzájomnou
podkopávať druh druha chytrosťou.
Svet by mohol byť náš; takto ale
vábna sme len pre cudzí hlad pastva.

VRATISLAV:
Dosť mám toho naučenia, pani.

BELENA:
Poľúbením ste prišli zradiť nás.

VRATISLAV:
Prechýlila sa opačne váha.
Neradno vám popudzovať hnev môj.

BRANISLAVA:
Učiň teda milosť. Vytas meč ten.
Polož krátky trapom mojim koniec.

VRATISLAV:
Česká chrabrosť nezvyklá bojovať
so ženami, deťmi bezzbrojnými.
Dám ťa odviezť podo Vratislavu.
(Ženské odvedú vojaci.)

VOJAK:
Nie škoda to vypúšťať si ju z rúk?

VRATISLAV:
Viem, čo činím. Nenáleží k chybám
mojim príliš veľká citlivosť.
Zbýva ešte zmocniť sa Devína;
a ku tomu poslúžia nám deti.