ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ŠERÉŇ:
Verným svojim ctiteľom pomáhaj,
bože veľký Hadúre, pomáhaj.

VŠETCI:
Verným svojim ctiteľom pomáhaj,
bože veľký Hadúre, pomáhaj.

ŠERÉŇ:
U bohov je pomoc nesmrteľných.
A kde obeť, vojvodca, Hadúru?
Dva životy žiada nepriateľské.

ÁRPÁD:
Iďte. Prví, ktorých sa zmocníte,
získajú nám priazeň velikého
boha nášho a darcu víťazstva.

ŠERÉŇ:
V službe bohov na kone, víťazi.^[101]

ZULTÁN:
Povážlivé naše postavenie,
otče. Nemci sohnali moc veľkú.
Sám kráľ Ludiek prítomný v tábore.
A čo, keď sa i Mojmír preplaví
ku pomoci Nemcom s Moravanmi?

ÁRPÁD:
A prečo som upravil od Tisy
dve plemená proti Moravanom?
Ohrozený Mojmír musí myslieť
na ochranu len svojej dŕžavy
a má dosť čo činiť sám so sebou.
S jednej strany kladú mu osídla
zradní Česi, zo druhej Svätopluk
brat povznáša zástavu odboja.
Ja kráľovstvu tomu moravskému,
nech len Nemcov srazím, zrobím koniec.

ZULTÁN:
A čo, keby i teraz Bulhari
tak sa vrhli, pokiaľ tu meškáme,
na starcov a ženy, deti, statky
tam na Tise naše, ako vtedy
pohromili nás na Čiernom mori,^[102]
keď nás pozval na Slovanov Arnulf?

ÁRPÁD:
Časy teraz iné sú, môj synu.
Vládneme od Dunaja po Bezkid.
Rumuni i kniežatá bulharské,
severní i južní Bodricovia,
Rusi v horách, to naši spojenci.

ZULTÁN:
Ktorí časom zmenia sa v poddaných.

ÁRPÁD:
Zvyklý koniec spolkov s mocnejšími.
Múdrosti však potrebno ku tomu.
Nepredchádzať čas netrpezlive,
netrhať pred zrelosťou ovocie.
Úmysly mať pred očami pevné,
kroky ku ním merať storočiami.
Musíme dať prítomne každému
zo spojencov žiť svojím spôsobom,
šetriť mravy, práva, zvyky dávne.
Až keď trochu navyknú na naše
prednostenstvo, zatiahneme uzdu.

ZULTÁN:
A keď myslieť prestanú susedia
na naše z tých sídel vyhýbanie,
mimo ktorých nieto iných pre nás.
Z Panónie by nás chceli Nemci,
zo Potisia vytisnúť Bulhari
zadunajskí; Kozarský však chagan^[103]
má nás vždy za svojich ubehlíkov.

ÁRPÁD:
Tak, môj synu. Susedia si musia
privyknúť na naše jestvovanie,
spojenci na naše prednostenstvo.
Preto pekne s týmito všetkými,
zvlášť ale so kňazom Bratislavom,
štítom týmto naším od západu.^[104]

ZULTÁN:
Ako ináč? Je môj tesť a prijal,
verný, s rúchom všetky naše mravy.
Chodí v našom i teraz prospechu.
Pošiel, vlastnom vo nebezpečenstve,
do moravskej na prezvedy zeme.

ÁRPÁD:
Tu, hľa, ide.

ZULTÁN:
Zdrav si došiel, otče Bratislave.
Vylož dobré nám z Moravy zvesti.

BRATISLAV:
Dobre pre nás a výhodne všetko.
Svätopluk sa domáha prestola,
Považancov podhuckáva biskup.
Spitihnev —

ÁRPÁD:
O Čechoch vieme všetko.
Bol tu Osvald a čakáme ho zas.

BRATISLAV:
Tak ti nemám čo ďalej zvestovať.
Len v mojich bych sa záležitostiach
žiadal s tebou objasniť, vojvodco.

ÁRPÁD:
Čokoľvek ti na srdci, zjav smelo.
Jasná reč a obcovanie priame.

BRATISLAV:
Chcel bych vedieť, čo mieniš učiniť,
jestli nám boh dopraje víťazstva.
Či odvedieš svojich k Tise nazpät?
Či v týchto sa chceš osadiť stranách?

ÁRPÁD:
Objal bych ťa za to, Bratislave.
Rád mám ľudí otvorenej duše.
Kto vraví i obcuje úprimne.
Objavím ti i ja, ako myslím.
Potisie už pre môj ľud priúzke.
A nemôžem ho vodiť bez konca
po lúpežiach. Jestli teda dajú,
ako dúfam, víťazstvo bohovia,
v týchto ľudu časť zanechám stranách.
To však teba a kniežatstva tvojho
nedotkne sa. Ty kňaz na Blatnici,^[105]
a ja sídlo položím v Čanade.
Ľud môj kraje zaujme nemecké
a avarské; tvojich sa nedotkne.

BRATISLAV:
A v akom my stojíme pomere?

ÁRPÁD:
Spoločný nám priateľ i nepriateľ,
spoločné i výpravy i korisť.
So vnukom i nad Maďarmi bude
krv panovať skrz Radomu tvoja.

BRATISLAV:
Ty v Čanade pán, ja na Blatnici.

ÁRPÁD:
Ako vravíš, verný náš spojenče.

BRATISLAV:
Kvôli vám som dal výhosť Morave,
odtrhol sa Nemcov vládybažných.
S vami osud môj spojujem navždy.

ÁRPÁD:
A! Náš Osvald.

OSVALD:
Tu písmo, vojvodco.

ÁRPÁD:
I naše je hotové práve tak,
ako sme to shovorili včera.

Panstvo vcele sa stiera moravské.
Vy dedičia jeho až po Dunaj.

OSVALD:
Ku prospechu to obapolnému.
Rozšírenie nám a vám bezpečnosť.
Mojmír by sa neprestal domáhať
podmanených jeho otcom krajov,
ani žiaden z jeho následníkov.
Bolí ho vždy tá Nižná Morava.^[106]
Pokojného by ste a dobrého
jakživ na ňom nemali suseda.
My oproti ani pomyslením
nesiahneme cez medze Dunaja.
Budete mať aspoň od severu
bezpečnosť. Bo Nemci nespočinú.
Odrazení dnes, prídu zajtra zas.

BRATISLAV:
A kedy vy siahnete ku skutku?

OSVALD:
Náhle z čela vy, hneď my od tyla.
Ani vedieť nebudú, na ktorú
obrátiť sa majú prve stranu.

ÁRPÁD:
Pozdravenie kňazu Spitihnevu.

OSVALD:
Svätopluk pri dverách stanu. Radím
na hodnú ho posadiť paripu,
pokiaľ nájde, čo hľadá.
(Preč)

BRATISLAV:
Bezumec.

ZULTÁN:
Nič s tým zbehom. Vymĺzť a odhodiť.

SVÄTOPLUK:
Môj ti úklon, vojvodca Maďarov.

ÁRPÁD:
Dobres’ došiel do nášho tábora,
Svätopluku Svätoplukoviču.^[107]
Otec tvoj bol veliký panovník.

SVÄTOPLUK:
A tvrdý tvoj nepriateľ, vojvodco.

ÁRPÁD:
Merali sme neraz naše sily.

SVÄTOPLUK:
Syn však jeho žiada byť priateľom
a spojencom tvojím najvernejším.

MUTINA:
Veľmi dobre hovoríš, môj kráľu.

ÁRPÁD:
Nový priateľ nový prírast sily.
(Podá Svätoplukovi pravicu)

MUTINA:
Veľmi múdre hovoríš, vojvodco.

SVÄTOPLUK:
Osud môj ti nebude neznámy.
Zápasím o trón s bratom Mojmírom.
On je vrah tvoj, ako býval otec.

MUTINA:
Veľmi múdre hovoríš, môj kráľu.

SVÄTOPLUK:
Ja však nechcem ísť po ich šľapajach,
lež ku tebe sa túlim, vojvodco.

ÁRPÁD:
To ma teší. Čím ti môžem slúžiť?

MUTINA:
Jeden múdre hovorí i druhý.

SVÄTOPLUK:
Jestli bys’ mi pomohol ku trónu,
všetkého sa vzdám práva na údel
môj bývalý, na Nižnú Moravu.
Strany Vyšnej brat uznal nemeckú,
ja uznávam tvoju svrchovanosť.
Podvoľujem sa i miernej dani,
zaväzujem ku vojenským službám.

MUTINA:
Veľmi múdre hovoríš, môj kráľu.
Smluva iste výhodná a čestná
pre obidvoch, teba i vojvodcu.

ÁRPÁD:
Kto za teba?

SVÄTOPLUK:
Považanci všetci
s Danielom biskupom na čele.
Posol tohto, Ufo, ti sám povie.
Lež nepovoľ mu také výhody,
aké žiada pre svoju stolicu.
Bo nežiada menej ako všetko.

MUTINA:
Veľmi múdre hovoríš, môj kráľu.

ÁRPÁD:
Dobre teda. Keď my uderíme
na Mojmíra, spojíte sa s nami.

SVÄTOPLUK:
Prísahou to stvrďme obapolnou.

ÁRPÁD:
Slovo muža čestného prísaha.

MUTINA:
Veľmi múdre povedáš, vojvodco.

ÁRPÁD:
A kto tento?

SVÄTOPLUK:
Môj radca, Mutina.

ZULTÁN:
Snáď pomocník tvojeho svedomia.

SVÄTOPLUK:
Ba svedomie moje dobré samo.
Vo všetkom ma ospravedlňuje.
On kladie bod nad každé moje i.

MUTINA:
Ako možno ináč, keď je všetko
tak múdre a šľachetné, čo vravíš?

SVÄTOPLUK:
Tvojich ale Maďarov sa zľakol.
Keď vraj vidíš týchto synov púšte,
ako by si tých videl anjelov,
ktorých poslal boh mordovať Egypt.^[108]

ÁRPÁD:
Nie div. Je muž učený, a takí
k poradám sa hodia, nie ku zbroji.

MUTINA:
Veľmi dobre hovoríš, vojvodco.
(S poukázaním na modlu.)
Môj kráľ zase uľakol sa toho,
čo tam stojí s vytiahnutým mečom.

SVÄTOPLUK:
Mnoho ten už vypil ľudskej krvi.
(S úškľabou k Mutinovi.)
No, dobre sme vec tu dokončili?

MUTINA:
Preslávne a počestne, môj kráľu.
(Svätopluk, Mutina preč so smiechom.)

ZULTÁN:
Ten predáva otčinu so smiechom.

ÁRPÁD:
Čo za planá ošemetnosť všade
u tých ľudí! Aké to pletichy,
aké lstivé vzájomné šudenie!
Každý klame a býva klamaný.

ZULTÁN:
Len my sklamaní nebudeme.

ÁRPÁD:
To najväčšie dobrodenie bohov,
že hašternosť nachádzame všade.
Bez nej by sme už boli zjedení.

ZULTÁN:
Svätopluk nám podáva podmienky
výhodnejšie nežli kňaz Spitihnev.

ÁRPÁD:
Pravda. Ale kto by v obcovanie
s takým sa pustil ošemetníkom?

BRATISLAV:
Čo je on sám, vidno z tovariša.
I ten zápal zaňho len vínový.
Prameň jeho sú sudy rýnskeho.
Z úcty, z lásky nejde nikto za ním.

ZULTÁN:
To ten, o ňomž sa zmienil Svätopluk.

UFO:
Úcty svoje a služby vzkazuje
Daniel ti biskup, vojevodco.

ÁRPÁD:
Vysoko si cením pomazanej
priazeň hlavy. Bo, ač aj som pohan,
v úctivosti predsa mám kresťanstvo,
i pastierov ľudu kresťanského.
Narodil som sa, vzrástol i žijem
temer medzi samými kresťanmi.
Už na Volge, kde sme kočovali,^[109]
stretali sme sa všade so krížom.

UFO:
Osvedčenie tvoje mi dodáva
nádeje, že prijmeš ponúknutie
i vyplníš žiadosť môjho pána.

ÁRPÁD:
Čo mi teda pán tvoj zas ponúka?

UFO:
Pán môj drží v ruke Považancov
a hotový je spojiť s tvojimi
plukami sa proti Mojmírovi.
To je, ktorú ti ponúka, služba.
Žiadosť jeho tá, bys’ i ty potom
ku jeho mu pomáhal zámeru.
Rád by, keď sa Svätopluk dosnaží
Velehradu, sám panoval v Nitre.

ÁRPÁD:
Také malé cirkevné kniežatstvo.^[110]
Viem, rozumiem. No nech len pracuje,
aby úder vypadol smrteľne;
dôjde potom zásluha odmeny.
Môj srdečný pozdrav biskupovi.

UFO:
Do šťastného videnia, vojvodco.
(Preč.)

ÁRPÁD:
To bojovné duchovenstvo rímske
a nemecké umie sháňať statky.

BRATISLAV:
Preto ho ja netrpím, vojvodco.

ZULTÁN:
Akýs’ rytier.

GUNTRAM:
Posol jeho milosti kráľovskej
zo tábora idem nemeckého.

ÁRPÁD:
Dobre. Čo mi vzkazuje kráľ Ludiek?

GUNTRAM:
Aby šetril si spravodlivosti.
Lebo ruku vzťahuješ na cudzie.
Panóniu, ktorú si zaplavil,
zaujali sme my pred sto rokmi,
odňal cisár náš Karol Avarom.

ÁRPÁD:
Akým právom?

GUNTRAM:
Takým, že bol cisár.
Rímsky cisár, rozumieš, vojvodco?
Bo cisári rímski majú právo
panovať nad celým šírym svetom.
To je zákon boží od večnosti:
jedno slnce a mesiac na nebi,
jeden pápež a cisár na zemi.^[111]
Cisár svetská a pápež duchovná
hlava všetkých krajín a národov.
Pápež kľúče má, ktorými brány
otvára a zatvára nebeské;
cisár nosí meč na donútenie
k poslušnosti všetkých kniežat zeme.
Oni všetci len jeho paholci.

ÁRPÁD:
Ale vy ste, nakoľko znám, Nemci.
Ako teda panovníci vaši
rímskymi sa zovú cisárami?

GUNTRAM:
Pápež hodnosť a právo cisára
rímskeho na koho chce prenáša.
Buď ktokoľvek to, je pánom sveta.
Cisára a pápeža poslúchať
musí každý pod pokutou pekla.

ÁRPÁD:
Aké ty tu prednášaš náuky!

GUNTRAM:
Pravdy sväté, neodškriepiteľné.
Z nich patrné, že nespravodlive
v Panóniu sa vy uvádzate.
Ona bola majetkom cisárov
dávnych a je tiež cisárov novších,
našich svetovládnych panovníkov.
Ten spoločník váš, ktorý vás pozval,
ten Bratislav, to je náš poddaný
a odbojca svätej rímskej ríše.
Vierolomná to celá rodina.
Pribina, ded jeho, bol pre vzburu
vyšibaný veľkým kňazom z Nitry.
Prijali sme ho z milosrdenstva;
teraz sa nám on odpláca zradou.
Dali sme mu kniežatstvo blatonské,
ktoré po ňom prevzal i syn Kocel.
Bratislava oštedril ku tomu
cisár Arnulf kniežatstvom za Drávou.
Keď znovu sme vzali odňatú nám
Moravanmi začas Panóniu,
jemu sme jej sverili ochranu.
On ale nás vierolomne zradil,
ako zradil napred Moravanov.
Povolal vás a spojil sa s vami,
neverný a planý náš ubehlík.
Hanba s tým vám obcovať odbojcom.

BRATISLAV:
Či vieš, že ten, na koho potupu
kydáš takú, tu stojí pred tebou?

GUNTRAM:
Dobre, keď i sám si počul pravdu.
Meníš vernosť, ako zmenils’ rúcho.

ÁRPÁD:
To posledné jeho presedlanie.

GUNTRAM:
Kto zradil dvoch, zradí i desiatich,
nech len zmenia sa zas okolnosti.
Ty, vojvodco, neprotiv sa pravde.
Teba za mzdu najal cisár Arnulf^[112]
oproti odbojným Moravanom;
a tys’ potom plienil naše zeme,
odnímaš nám najpeknejšiu krajnu.
Prac sa nazpät, odkiaľ ideš, k Tise.
Ináče vás tu pohrobí láva,
ktorá na vás sa valí, nemecká.

ÁRPÁD:
Doposiaľ som vravel s tebou žartom:
teraz počuj moje prísne slovo.
Prišiels’ učiť nás spravodlivosti.
A vy čo ste zrobili s Gužoldom,^[113][114]
náčelníkom plemena Farianov?
Pozvali ste ho na čestné hody
a keď prišiel, usmrtili ste ho
hanebným, so mnohými, úkladom.
To kresťanská vaša spravodlivosť!
Prac sa mi z táboru, ak nechceš
ovisnúť zo stromu planá ovoc.

GUNTRAM:
Borba teda na život a na smrť.
(Preč.)

ÁRPÁD:
Protivní na nevystátie ľudia.
Skrotím tú ich márnu pýchu.
Na svite sa oboríme na nich.

ZULTÁN:
Súčasne sa i na Moravanov,
pokiaľ sa tu rozhodne s Nemcami.
Čerstvá bude slúžiť ku podpore
sila nám na prípadnosť porážky.
Ak dajú však bohovia víťazstvo,
prekročíme i my sivý Dunaj
a tak spolu nanesieme ranu
Moravanom vražobným smrteľnú.

ÁRPÁD:
Obeť bohom prinesie sa teraz.
Tu, hľa, slávne prichystané žertvy.
(Pristúpi k Trebicovi.)
Ty akého si národa synom?

TREBIC:
Som kňaz Trebic. Južné Korutany
mi rodiskom^[115] Bavory otčinou
a kráľ Ludiek mojím vrchným pánom.

ÁRPÁD:
(k vojakom)
Kde ste želvu ulovili túto?^[116]

VOJAK:
Keď napájal na Dunaji koňa.

ÁRPÁD:
(k Drevanovi)
A ty kto?

DREVAN:
Považan. Chcel som k tebe,
s ponúknutím čestným, vojevodco;
lež títo ma jali a odvliekli.

ÁRPÁD:
(k vojakom)
To činiť ste nemali mužovi,
čo prichádza sám od seba v tábor.

VOJAK:
Zle či dobre, už niet preňho rady.
Najvyšší žrec dotkol sa slávnostne
svojím jeho temena kobercom.

ÁRPÁD:
Tak ti teda viac pomôcť nemôžem.
(Ku Bratislavovi.)
Mrzutá vec. Oba sú Slovania.
Neprajný vás všade stíha osud.
Vždy a všade trpíte za Nemcov.

BRATISLAV:
Za každého, kto nás opanuje.
Paholčíme pre nesvornosť našu.
(Árpád, Zultán, Bratislav preč.)

DREVAN:
Tu maďarský ten krvežížnivý
boh, pred ktorým máme vykrvácať
ukrutnejšie ako každá nemina.^[117]
Nemine sa zrobí rychlý koniec,
my zdĺhave budeme trýznení.
Pripnú k zemi ťa s roztiahnutými
ramenami i nohami naznak.
Žrec toporom ti otvorí prsia,
vychytí z nich teplé ešte srdce
a tak bude prorokovať z jeho
trepotania o výsledku bitky.

TREBIC:
Zlorečný Moloch,^[118] hrozný úmor!
Padnúť s niečom v ruke na bojišti
toho som sa neodmáhal nikdy:
ale takto u nôh modly hnusnej!
Dať sa pitvať zdĺhave neľuďom,
ktorí činia chladnokrvne svoje
úžasnému ku skutku prípravy,
trepotu sa tvojmu vysmievajú
a satanskú cítia v duši radosť
zo tvojeho strachu a bolesti!
To je nado pomyslenie hrozné.

DREVAN:
Ja som hoden mojeho osudu.
Šiel som práve vyzývať Maďarov,
aby vzali Považie pre seba.
Tak my vždy a všade činievame.
Keby besi prišli z pekiel na svet,
nás Slovanov našli by hotových
k vydávaniu druh druha zradnému.

TREBIC:
Mňa tresce boh za hriechy otcove.
Otec Stojmír^[119] odsúdil s Kocelom
v Rezne na smrť Rastislava kráľa
Ovisol sám, keď potom Svätopluk
jal nemecké celé vojsko zradou;
mňa tu tresce boh za jeho vinu.

DREVAN:
Nespomínaj mi aspoň prítomne
toho vášho kresťanského boha.
On je všetkých bied našich príčinou.
Odkedy sme opustili bohov
preňho našich, hryzieme sa spolu
ako šelmy divoké na púšti
a cudzinci panujú nad nami.

TREBIC:
Ty si teda pohan. Ach, brat drahý,
spoločníče múk a utrpenia!
Ochrán aspoň dušu nesmrteľnú,
keď už telo zahynie tak biedne.
Uver v boha, ktorý ukrutnosti
zapovedá takéto, a Krista,
ktorý rovné naším znášal muky,
i bude ti to namiesto krstu.

DREVAN:
Zlorečný, kto vám ho priniesol.

TREBIC:
Tu, hľa, idú, ktorí nás v pohanskej
ukrutnosti hneď okrstia krvou.

ŠERÉŇ:
Bože veľký Maďarov, Hadúre,
pán ty bitiev a darca víťazstva!
Tebe milá krv, bolesť a stony.
Prijmi teda prvotiny tieto
posvätných hôd s obľubou a vďakou.
Ctiteľom buď svojim milostivý.
Pomáhaj pri diele krvoliatnom
vojvodcovi a chrabrému vojsku.
Vzchop sa, obkroč rýchlosť okrídlenú,
ktorý dýše plameňom, Tátoša.
Napriahni meč, vypusť príval šípov.
Nech sa zdesí zem, zľakne obloha,
ako desia sa obete tieto,
ktoré žhúci dych tvoj ide stráviť.
Púšťaj hrôzu pred rachotom našich
vojenných trúb a dupotom koní.
(Odstriháva Trebicovi po chĺpku vlasov s čela, tyla a slúch hovoriac.)
Takto sovri, bože, protivníkov
s čela, tyla, pravice, ľavice.
(Položí odstrihnuté chĺpky k nohám modly. Týmže spôsobom odstrihuje z vlasov Drevanovi.)
Na východe, západe, severe,
i juhu nech sa trasú vrahovia.
(Položiac odstrihnuté chĺpky k nohám modly, postaví sa proti plenníkom, ktorých pomocní žreci donútia kľaknúť si.)

TREBIC:
Ó, Ježišu, zmiluj sa nado mnou!
Všetci svätí boží zaštíťte ma!
Matko božia, vezmi ma v ochranu!

ŠERÉŇ:
(vyloží žertvám dlane na temená)
Ako tieto padnú teraz žertvy,
tak skloň, bože veliký Hadúre,
všetkých našich a sraz protivníkov;
ako budú obnažení títo,
tak nahými všetkých učiň vrahov.