ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GUNTRAM:
Tretí už deň trvá krutá borba
ťažkej zbroje a sily nemeckej
s ľahkou pohyblivosťou maďarskou.
Majú ľudia tí cvičenosť zvláštnu.
Veľmi život svoj vedia si chrániť,
činiť chytré nástrahy cudziemu.
Sú i nie sú jedným všade razom.
Kde myslíš, že ich niet, tam smrť sypú:
a kde myslíš že sú, už ich nemáš.
Vietor púšte to nestihnuteľný.

MOJMÍR:
Ovoc cviku nepretržitého
a zriadenia ich, ktoré smeruje
k borbe len a k ničeniu všetkého
s vylúčením každého postupu
vo ľudskejšom rozvoji občianskom.
Jedni pasú stáda, druhí rastú,
žijú i mrú na kose a v bojoch.
Pri tom všetkom my sme ich rozhodne
pri opätných porazili srážkach.

GUNTRAM:
Vieme. Preto ku tebe upiera
jeho milosť, kráľ náš Ludiek zraky.
Dá ťa znovu veľmi snažne prosiť,
prekroč Dunaj, padni vrahom v tylo.

MOJMÍR:
Mne nemožno. Prečo nejdú Česi?

GUNTRAM:
Voláme ich so prosbou i hrozbou,
lež nehnú sa, ako by s radosťou
hľadeli z tých vratislavských výšin
na žalostné naše mäsiarenie.
Chytrí čosi vrtkavý Spitihnev.
Prizvaný ku pomoci hľadí len
zďaleka a s úškľabkom na borbu.
Zahanbi ty jeho vernosť, kráľu.
Spomne ti to ríša s uznalosťou.

MOJMÍR:
Nemožno mi, povedám, Guntrame.
I proti mne stojí časť Maďarov.
A čo ja viem, čoho je schopný brat,
ktorého ste mi na krk priviedli?
I chytrenie to Spitihnevovo
nie vám platí, ale mne, rytieru.
Musím čakať tu so sústredenou
celou mocou, čo sa diaľ ukáže.

GUNTRAM:
Bezzákladne, tuším, podozrievaš
Spitihneva i brata, môj kráľu.
I Maďari na moravskom brehu
stoja ticho vo tábore svojom.
Pošli aspoň časť plukov cez Dunaj.
My, keď porazíme nepriateľa,
s celou tebe prispejeme silou.
Na protivnú pripadnosť prikvačí
celá sila i teba maďarská.
S naším sa i váš osud rozhodne.

HOSTIVÍT:
Kráľu! Bitka krvavá riešená.
Nemci prchnú porazení v zápust.

GUNTRAM:
Teda už? Tak je vec rozhodnutá
a posolstvo moje dokončené.
Beda teraz ľudu kresťanskému!
Zaplieska zas i v samom Bavorsku,
i po celej ríši, bič ten boží.

MOJMÍR:
Bič ten sami ste sebe uplietli.
Vaše vlastné šľahajú vás viny.
Povolali ste na nás divochov,
teraz kone ich i vašu ríšu
na kopytách roznášajú rychlých,
šípy, meče prerážajú prsia,
ohne trávia dediny a mestá.

HOSTIVÍT:
Tá zajedlosť vaša oproti nám.
Držíte nás za svojich otrokov,
ktorí pre vás, ako kŕdeľ stáda,
a len pre vás rodia sa a žijú.

GUNTRAM:
Zhrešil Arnulf a národ sa tresce.
(Preč.)

MOJMÍR:
Ale s nami čo už, Hostivíte?
Divosi tí, viem, stíhajú Nemcov.

HOSTIVÍT:
Jedna časť len, druhá sa zmocnila
nemeckého na Dunaji loďstva
a počína sa už preplavovať.
Roja i tí sa ktorí nečinne
doposiaľ na brehu stáli našom.
Považanci spojujú sa s nimi.

MOJMÍR:
Teda predsa až natoľko ide
zlosť Kaina toho bezbožného
a nástupcu toho Vichingovho?
Zbýva ešte, aby sa učinil
druhým zubom na kliešťach Spitihnev.

MOJMÍR:
Ty máš krídla, Gorazd, že tak skoro
prikvapil si z Velehradu nazpät.

GORAZD:
Velehradu nevidel som, kráľu:
ale videl som české väzenie.

MOJMÍR:
Čo? Väzenie?

GORAZD:
Nič mi nepomohlo,
že som užil rady, Hostivíte,
tvojej a šiel na považský tábor.
Za považským jali ma táborom.

HOSTIVÍT:
Neslýchané urazenie kráľa.
Posla jeho jať v jeho dŕžave!
A ako si vyviazol prítomne?

GORAZD:
Vo temnosti uskočil som nočnej.

MOJMÍR:
Zrada teda i tu na bielom dni.
Bojím sa už i o sám Velehrad.
Ale šťastnejší snáď bol Mečislav.

MOJMÍR:
Ha! Tu i on! Trniem, Mečislave.
Uchvátili i teba zradcovia?

MEČISLAV:
Ako ináč bych sa tu nachádzal?
Sotvaže som urazil kus cesty,
vyrútil sa zo zálohy zástup,
jali ma a vliekli do tábora.
Teraz až ma prepustil Spitihnev
s omlúvaním, že ma jať nekázal,
o mojom nič uväznení neznal.

GORAZD:
Že ja ušiel, pustili i teba.

HOSTIVÍT:
I preto, že už dosiahli zámer.
Osnovaní sme odvšadiaľ zradou.

MEČISLAV:
Na úder sa hotuj i ty, kráľu,
aký stretol s onej strany Nemcov.
Celé pole je pokryté trupmi.
Poľahli na bojišti: Luitpold,
Eisengrün i Aribo a Ditmar.^[135]
Celý šľachty nemeckej kvet skosen,
padlo množstvo biskupov, opátov.
Sám kráľ Ludiek toľko že vyviazol.^[136]
Vojvodca Árpád sadá do lodí.
Česi sú s ním vo porozumení.
Stavujú sa do hotovosti boja;
a ten platiť nebude Maďarom.

MOJMÍR:
Trudný zápas s toľkými odrazu,
ale zato sa neopustíme.
Iď, pozoruj Čechov, Mečislave.
A ty sťahuj štvorhran, Hostivíte,^[137]
ako sme to uložili predom,
proti Považancom a Maďarom.
(Hostivít a Mečislav preč.)
Ty čo myslíš, otče? Či nebude
Mojmír kráľom posledným moravským?

GORAZD:
Ó že slovo to ti neprimrelo
na jazyku, kráľu!

MOJMÍR:
Veru, otče,
mnoho drobných vrán i koňa zjedia.
Okolnosti mocnejšie než človek.
Kto podľahne im, berie navyše
ku nešťastiu i povesť slabocha.
To primnoho, čo sa naraz hrnie.
Zo všetkého ale najviacej ma
nepokojí osud Velehradu.

GORAZD:
Právom. Česi nie bez príčiny
prechvacujú poslov.

MOJMÍR:
Branislava! Bože večný, čo to?
Čože teba vedie na bojište?
Velehrad si prečo opustila?

BRANISLAVA:
Zle, Mojmíre. Nešťastie veliké.

MOJMÍR:
Čo je? Hovor. Zájdem zvedavosťou.

BRANISLAVA:
Sídlo moci moravskej Velehrad
nie je viac náš.

MOJMÍR:
Ha! Vratislav. Či tak?

BRANISLAVA:
Sverils’ srdce vlasti pijanskému
chvastúnovi. Dal sa zrobiť bláznom.
Jeho sklali, mňa vyhnali s deťmi.

GORAZD:
Hospodine, čo sa to tu robí!

MOJMÍR:
A kde deti?

BRANISLAVA:
Neviem. Zastavili
na ceste nás Česi. Mňa vyvrhli
z voza, deti odviezli s Belenou
ku Nižnému, zdá sa mi, Devínu.^[138]
Váhala som, či tam ísť za nimi;
ale som sa odhodlala k tebe.

MOJMÍR:
To je úder, žena, to je úder!

BRANISLAVA:
Úžasný. A tu už kypí bitka.
Slýchať lomoz, až sa zem otriasa.
Zástupy sa mútia ako chmáry,
keď sa perný sype z nich ľadovec.

BRANISLAVA:
I Belena tu. Kde deti? Hovor.

BELENA:
Použili ich Česi ku tomu,
aby brány otvoril devínske
veliteľ, a keď hrad zaujali —

MOJMÍR:
I to ešte! Tí to nastrojili.

BELENA:
Upravili nás ku Vratislave.

BRANISLAVA:
Kde sú teda deti? Ideš sama.

BELENA:
V tábore ich oddal českom Osvald,
sprevádzateľ náš, Svätoplukovi.

MOJMÍR:
Čo? Kain ten vo tábore českom?

BELENA:
Pomiešané to už teraz všetko.

BRANISLAVA:
Srdce pukne. Deti moje v rukách
tak ľúteho a zlostného vraha.

MEČISLAV:
Česi, kráľu, masku shodili.
Oborili sa na nás súčasne
s Maďarmi a považskými plukmi.

HOSTIVÍT:
A štvorhran je prelomený, kráľu.
Toľkej nelzä odolať presile
a na mužstvo pustila strach zrada.
Vo zmätku je už najväčšom všetko.

MOJMÍR:
Neshrnulo sa toľko Jóbovi,
koľko mne, odrazu trúchlych zvestí.^[139]

BRANISLAVA:
Zhynuli sme, zhynuli, Mojmíre.
Zronení sme odvšadiaľ do prachu.

MOJMÍR:
Nado prach sa povyšuje duša
ušľachtilá. Pamätajme, čo sme.
Ak zhynieme, zhyňme po kráľovsky.

BRANISLAVA:
Dobre vravíš, milý môj Mojmíre.
S nemým žiaľom a bez bedákania.

MOJMÍR:
A skutkami, pokiaľ možno dáke.
Panovník až vtedy má opustiť
seba i ľud, keď dýchol naposled.
(K Hostivítovi a Mečislavovi.)
Držte ešte, čo sa dá udržať
pohromade. Vrhneme sa s celou
na jedných len Považancov silou
a pretneme sa cez večný tento
vred ku baštám nedostupných Tatier.
Národ prijme nás. To len daktorí
pekelní ho vlnia mätežníci.
Kde my, tam i kráľovstvo moravské.
Za mnou, kto je verný syn národa.
(Chce preč.)

BRANISLAVA:
Svätopluk tu.

MOJMÍR:
Ha! Milé stretnutie.

SVÄTOPLUK II.:
Tu si už raz zoči voči, vrahu.

MOJMÍR:
Tu, zlotrilý hrobáru otčiny,
s tebou nad jej otvoreným hrobom.

SVÄTOPLUK II.:
Teraz mi daj, peklo, dýchať búrkou
silnou, hroznou, ktorá by tohoto
zmietla vraha do priepastí tvojich.
(Tasí on i Mojmír.)
Potrápim však napred dušu tvoju.
Vieš, kam dely sa tvoje pankharty?
Tu lpie krv ich, tu na tomto meči.

BRANISLAVA:
Ó nebesá, čo to musím počuť!

MOJMÍR:
Ty, ty moje si poškrtil deti?

SVÄTOPLUK II.:
Boh mi svedok, že tak som učinil.
Teraz na smrť! Mne alebo tebe.

MOJMÍR:
Ha, vývrheľ ľudstva zlorečný!
(Bratia sa srazia.)

MUTINA:
Bite sa, len sebe neuškoďte.

SVÄTOPLUK I.:
To zrelište pre otcovské oko!

SLAVOMÍR:
Schvátil sa i Hostivít s biskupom.^[140]
Uložil ho. Vzal odmenu zrady.
Lež nástojte. Mojmír sa potáca.

SVÄTOPLUK I.:
Padol. Ó podivné súdy božie!
Kain vzal vrch i tu nad Ábelom.^[141]
Posledný stĺp rozpadajúceho
sa kráľovstva ruchol rozmrvený.

SLAVOMÍR:
A čože s tým Branislava mečom?
Vyrvala ho z ruky Mojmírovej.

SVÄTOPLUK I.:
Naľahla naň. Ó zrelište hrozné!
Mŕtvola sa skydla na mŕtvolu.
Tu shromaždil osud neslýchaný
celú kliatbou stíhanú rodinu,
aby jednou znivočil ju ranou.
Len pre mňa sa nenašiel ani šíp
operený, ani meč, ani hrot,
pre mňa, jehož zločin stíha nebo.
Smrť odo mňa prchá, ktorú hľadám,
ako záhyn odo zatratencov.
Musím odniesť do tej našej skrýše
prebolestný nový šíp si v srdci.
Ach, Slavomír! Čo už bude teraz
zbývajúci ešte pre mňa život?
Každá chvíľa mi bude podávať
plný kalich horkosti a žiaľu.

SVÄTOPLUK II.:
Teraz nemám viac žiadneho soka.
Očistil som prestol odo smrti.
Ja jediný zákonný panovník.

MUTINA:
Veľmi múdre hovoríš, môj kráľu.
Ty sám teraz zákonný panovník.

SVÄTOPLUK II.:
Ty mi vydaj Devín, Spitihneve.

SPITIHNEV:
Nie pre teba som ho opanoval.

SVÄTOPLUK II.:
Čo povedáš? Nesľuboval si mi
pomoci pri pokorení brata?

SPITIHNEV:
A ten sľub som i čestne vyplnil.

SVÄTOPLUK II.:
Pomáhaj mi teda na trón teraz.

SPITIHNEV:
To nesľúbil som, ani nezrobím.

SVÄTOPLUK II.:
Prišiel teda si zradiť Moravu?

SPITIHNEV:
Prečo nie ja cudziu, keď ty svoju?

MUTINA:
Hm! Tu berú lichý veci obrat.

HOSTIVÍT:
Ajhľa, pomsta už sa ukazuje.

SVÄTOPLUK II.:
Čujem, že si zajal i Velehrad.

SPITIHNEV:
To si počul zvesť vcele pravdivú.

SVÄTOPLUK II.:
Čo teda ja teraz?

SPITIHNEV:
Kráľ bez krajny.

SVÄTOPLUK II.:
Škľabíš sa mi, oplane.

SPITIHNEV:
Bo môžem.

SVÄTOPLUK II.:
Musím teda i od teba verným
dobyť mečom si spravodlivosti.
(Siahajú oba k mečom.)

MNOHÍ:
Ide Árpád, vojvodca Maďarov.

SVÄTOPLUK II.:
Nech rozsúdi medzi nami Árpád.

SVÄTOPLUK II.:
Poď, víťazný vojvodca Maďarov,
rozrieš vzniklú medzi nami hádku.
Lotor tento, ktorý má byť mojím
poddaným, po berle siaha mojej.

ÁRPÁD:
(kynúc chcejúcemu hovoriť Spitihnevovi.)
Najväčší zo všetkých lotrov je ten,
kto vodí na vlasť svoju cudzincov.

MUTINA:
Veľmi múdre hovoríš, vojvodco.

SVÄTOPLUK II.:
(štuchne Mutinu päsťou)

ÁRPÁD:
Hľa, hľa! Dobré to svedomie tvoje
stalo sa odrazu zlým svedomím.

MUTINA:
Veľmi múdre hovoríš, vojvodco.
Ľutujem, že vážne služby svoje
takému som venoval zbehovi.

SVÄTOPLUK II.:
Ha, podliaku! Prve kráľ, teraz zbeh.
Ty pamätaj na svoj sľub, vojvodco.

ÁRPÁD:
Pamätám a vyplním ho čestne.
Celú vezmeš Moravu s Považím,
Spitihneve; len za riekou Ipľom
stáda budú mať naše povoľnosť.

SPITIHNEV:
Dunaj bude deliť nás a Ipeľ.

ÁRPÁD:
Tebe čo som sľúbil, to i dávam,
Svätopluku, polovic z ničoho.
A navyše padneš Hadúrovi,
bohu nášmu, v obeť diekčinenia,
z deväťdesiatdeviatich posledný.

MUTINA:
Múdre si to rozhodol, vojvodco.
(Šeptom Spitihnevovi.)
Odporúčam sa tebe za radcu.

SVÄTOPLUK II.:
Keďže súdom tvojím som zločinec,
pomsti aspoň poctive môj zločin.
Tu meč, ktorý sa spojil so tvojím,
(pohodí ho)
a tu vinný krk a hriešna hlava.

ÁRPÁD:
Tým ho mečom zarežeš Šeréne.
Tebe sa do moci odovzdáva.

ŠERÉŇ:
(dotkne sa rožkom svojho pokrovca Svätoplukovho temena)
Obľúb sebe hlavu túto v obeť
diekčinenia, veľiký Hadúre.

SVÄTOPLUK II.:
Milosť!

ÁRPÁD:
Árpád nevelieva dvakrát.

POVAŽSKÝ VOJAK:
Čo my teraz vyhrali, priatelia?

DRUHÝ:
Zmenu pánov, ktorá oželíme,
a kus straty, za ňouž pôjde všetko.

MEČISLAV:
Okúsite, čo je vláda cudzia.

VOJAK:
Ja som sa bál odprvu tých spolkov.

DRUHÝ:
I mňa to odpočiatku mrzelo.

MEČISLAV:
Teraz každý blázon bude múdrym.
Každý slepec bude sa chcieť chlúbiť
predvidením toho, čo sa stalo:
pokiaľ čas bol, každý sebe uši
predo pravdou práve tak zapchával
ako chytrý had pre zaklínačom.
(VSetci preč, zostanú len Svätopluk I. a Slavomír.)

SVÄTOPLUK I.:
Prežil teda svoje som kráľovstvo.
Niet Moravy, ni Malej ni Veľkej.^[142]
Ó aké tu o tisíc liet bude
slúchať vzdychy nebo nešťastného,
na prílepok sošlého potomstva!
Robiť bude, a iný požívať;
platiť bude, a iný sa lesknúť;
válčiť bude, a iný víťaziť.
Vôľa cudzia bude jemu právom,
pridŕžať sa svojeho zločinom,
zaprieť otcov v hrobe vlastenectvom.
Rúška kryje toho, čo sosníme
kliatbu túto z národa, hrdinu.