ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

DREVAN:
Pamäť večná.

VOJACI:
Bohom otcov našich.

DREVAN:
(podá obidvom pravicu)
Svoji. Odkiaľ, bratci?

VOJAK 1.:
Od Braniska.
A ty odkiaľ?

DREVAN:
Ja zpodo Kriváňa.
Buďte veľkým žehnaní Perúnom,^[70]
bohom bohov všetkých a prabohom.
(Roztvorí halenu a ukáže rúcho žrecké, krátky červený kabátik.)

VOJACI:
(uklonia sa pokorne s ramenami prekríženými na prsiach):
Česť ti, žrecu veľkého Perúna.

DREVAN:
Ako u vás?

VOJAK 1.:
Násilie a zdierstvo.
Nových bohov zvestovia putujú
z dediny do dediny mohutne,
skrápajú voľ nevoľ mladých, starých.^[71]
Potom: všetko vaše teraz naším.
Dávajte zo všetkého desiatky;^[72]
háje bohov vzdelávajte pre nás.
Toto jedno vedia len vysvetliť;
nič iného im nerozumieme.

VOJAK 2.:
Desiata časť všech úrod i statku
prináleží novotným tým žrecom,
ktorí sa už, v tom neznesiteľnom
prepychu, i kňazmi nazývajú.^[73]
Vyše toho ešte vymáhajú
rozmanité dane a roboty.
Už nám ani narodiť sa darmo,
ani umrieť bez poplatkov mnohých.
Život i smrť v prenájme u Nemcov.

DREVAN:
Krst ich chodí vždycky s podmanením.
Vždycky zjavia sa napred pokorní,
so znamením kríža, tí černosi;^[74]
a už striehnu im za chrbtom s mečom
rytieri a s krivuľou biskupi^[75]
a celá ich bojovná čeliadka.
Zvestujú nám pokoj, nesú vojnu;
ohlasujú lásku, budia rozbroj;
kážu krotkosť a sú ľúti vlci;
vychvaľujú chudobu, keď habú
s nenásytnou všetko lakomosťou.

VOJAK 1.:
Žiadajúce však od nás tak mnoho,
pracovať nám slobodne nedajú,
pretože nám predpisujú časté
záhaľčivé, pod dozorom, sviatky.

VOJAK 2.:
A tučiace sa na našom chlebe,
nedajú nám v pokoji požívať
ani len to, čo nám zanechali.
Nakladajú nám mrzuté pôsty,
a kto drzo kuchynské predpisy
ich prestúpi, tomu lámu zuby.^[76]

VOJAK 1.:
Keď však oni takto nás sužujú,
bohovia nás opustili hnevní.
Prchlo všetko požehnanie od nás,
odkedy im nekladieme žertvy.
Ani orba sa nám viac nedarí,
ni stádo, ako za dní dávnych.

DREVAN:
A čo ešte bude, jestli vezme
vrch nad bratom prišlý zas Svätopluk!
Priateľ Nemcov, on snášanlivejších
duchovníkov slovanských nestrpí.

VOJAK 2.:
Ó by vztiahol zpoza Tatier silné
Lešek pluky i náš krakovský,
keď už zvrhol sám neznesiteľné,
hnusné jarmo spreneveriacich sa
bohom otcovským kráľov moravských.

DREVAN:
Leška viaže blízke príbuzenstvo.
Sestra jeho, viete, za Mojmírom.
Lež Maďari pohania^[77] ako my.
Títo, dúfam, rozkopnú ten prestol,
ktorý ťarchou hory leží na nás.

VOJAK 1.:
Bozi nech ich posilnia slovanskí.
Tá otčina nech zhynie, vo ktorej
ja — cudzinec prenasledovaný.

VOJAK 2.:
Moje šípy poletia vo chmáry
a uronia skorej daktorému
z havranov než Maďarovi hlavu.

DREVAN:
(podáva im po kúsku triesok)
Tu prijmite zloodvratné dary
nášho hromovládneho Perúna:
triesky z duba, ktorý on stroskotal
strelou svojou ohnivou nebeskou.
Ony vás pred šípami ochránia,
hroty ostré nepripustia ku vám.

VOJAK 1.:
Ide ktosi.

DREVAN:
Český kňaz Spitihnev.
Schádzava sa tu so Svätoplukom
oheň, myslím, mäteže rozdúvať.
Hniloba to samá pod tým krížom.

SPITIHNEV:
Dômyseľná si hlava, rytieru.

OSVALD:
Prirodzená vec. Oba sme chytrí.
Mrzelo ma, že ku Vratislave
prepustili tí hlupáci popa.
Predvidieť sa mohlo, že okľukou
druhou nazpät sa navráti cestou.

SPITIHNEV:
Bola by sa celá niť roztrhla,
keby ste ho neboli stavili.

OSVALD:
A na šťastie sverili mu i list.
Vzácny lístok, kňaže.
(Ukazuje ho.)

SPITIHNEV:
Iste vzácny.
Protivníka úmysly znať dobre.
Musíme i brata Vratislava
poučiť o veci, aby spechal.

OSVALD:
V tom tvoje som predišiel rozkazy.
Náhle Gorazd bol jatý, naskutku
vystrojil som k Velehradu posla.

SPITIHNEV:
Mám nádej, že sa podarí úklad;
keby len Árpád zadržal slovo.

OSVALD:
(ukazujúc prst svoj):
Vidíš prst ten? Tak i on narezal
svoj^[78] a krv sme vypili smiešanú.
I prísahou na meč to potvrdil,
že po Dunaj všetko bude tvoje,
keď raz ruchne kráľovstvo moravské.
Moravanov nechce za susedov.
Bojí sa tiež ich namyslenosti.
Od teba len smluvu ešte čaká
písomnú o tom, čo sprisahané.

SPITIHNEV:
A či môže byť písmo slovanské?

OSVALD:
Inakšieho tam ani neznajú.
Lebo ti to tam sila Slovanov
s Maďarmi,^[79] i Rusov, i Bulharov,
i Slovákov, tých Bratislavových.

SPITIHNEV:
Pôjdeš teda ešte zajtra s písmom.

OSVALD:
Glgnem ešte kobylieho mlieka.
Teraz pozor. Naši vedú väzňa.
Ty mu vyhni a neukáž sa mu.
Ak vyjde vec najavo pred časom,
nevidel si ho, neznal si o ňom.

SPITIHNEV:
I to slovo. Pri chytrých pletichách
dlžno chystať si hneď výhovorku.
(Preč.)

OSVALD:
Kujonstvujte jeden s druhým, Vendi.^[80]
Ja s tým, kto nám menej nebezpečný.

GORAZD:
Neslýchaná vec! Vo vlastnej jeho
dŕžave plenníkom posol kráľov!
Odveďte ma pred vašeho kňaza.
S ním chcem, musím hovoriť tej chvíle.

OSVALD:
Musíš teraz len to, čo my chceme.
A chceme, bys’ pekne-krásne mlčal
a znášal svoj osud trpezlive.

GORAZD:
Ty si mi list odňal i slobodu.
Ako ty smieš v osobe poslovej
takto znectiť jeho milosť, kráľa?

OSVALD:
Nie tebe dám počet z činov svojich.
Odveďte ho do mojeho stanu
a s nikým mu nedajte hovoriť,
ani dýchnuť. Je vyzvedač. Stúpaj!
(Posotí, a vojaci odvedú, Gorazda.)
Ešte popud dať majiteľovi
tomu krivej pastierskej palice.
To podstatne napomôže zámer,
keď on shucká v čas príhodný bratov.
Ide práve.

DANIEL:
Vitaj v našom tábore, rytieru.
(Podá Osvaldovi pravicu.)

OSVALD:
S potešením vkročil som do neho,
prevelebný otče Danielu.
Predsavzatie naše napreduje.
Všade vresk a veselé pokriky,
živstvovanie kráľa Svätopluka.

UFO:
Veľká väzí v tom rýnskom výrečnosť.^[81]
Jeden sud za desať Cicerónov.^[82]

DANIEL:
Pochabý ľud. Množstvo nerozumné
chodieva vždy na zajace s bubnom.

OSVALD:
Iné si si asnáď smyslel, otče?

DANIEL:
Chráňboh. Zmena na tróne byť musí;
len tresky a plesky sú bláznivosť.
Ale tak to, kto má prácu s ľudom.
Obrábať sa slepec tento musí
mnohohlavý a mlčať neumie.
Ja sa tážem: je stály Spitihnev?

OSVALD:
Neomylne padne rana z tyla,
keď zpredu vy nanesiete úder.
(Preč.)

DANIEL:
Pôjdeš, Ufo, shodnúť sa s Árpádom.
S Maďarmi len bude úspech istý.

UFO:
Či mnoho však bude pri tom zisku,
keď Svätopluk vytisne Mojmíra?

DANIEL:
Nie je síce mnoho na človeku,
aniž jest mu čo veriť, bo Vend je.
Dostane hneď i Svätopluk rohy,
jakmile sa pocíti pri moci.
Osvedčuje teraz vernosť svoju:
keď dosadne, ukáže nám zuby.
Nečakám nič lepšieho od neho,
ako jeho čo učinil otec,
učinili všetci predchodcovia.
Jemu ale predsa dávam prednosť.
Lebo aspoň neberie v ochranu,
ako Mojmír, ten dar lživých Grékov,^[83]
ktorý nám prislali z Carihradu
s tým Cyrilom ich a Metodejom
ako koňa Tróji dreveného.^[84]

UFO:
Patriarchov to klamstvo odbojných,^[85]
ktorí, aby zrobili príkorie
apoštolskej presvätej stolici,
prestúpili uloženie božie,^[86]
zaviedli reč do chrámov slovanskú.
Neslýchané bezbožné novoty!

DANIEL:
Neprestupná stena medzi nami
a Vendami, odboj proti kráľu
a zaprenie jeho vrchnej moci.
My nato tu, aby sme novoty
vyvrátili takéto s koreňom,
udržali v poslušnosti Vendov.

UFO:
Tých prevzácnych a milých nám Vendov.
Škoda, hlavu že nemajú jednu.
Na to vďačne bych nasadil moju,
aby padla jednou ona ranou.

DANIEL:
A čí ješ chlieb? rieknu na to Vendi.

UFO:
Svoj Nemec pán a Vend všade otrok.
To je boží od večnosti zákon;
bo nerozum poddaný rozumu.

DANIEL:
A svornosti hašternosť. Akýsi
rytier zasa.

GUNTRAM:
Zo táboru idem nemeckého,
rytier Guntram, poslom k tebe, otče,
mohutný na Považí biskupe.
Jeho milosť, kráľ Ludiek a správca
Hatto svoju vzkazujú ti priazeň.

DANIEL:
Jeho milosť, mladý kráľ nech žije,
i poručník arcibiskup Hatto.
Teraz bude, tuším, zavedený
potrebný na Morave poriadok,
keď ste s celou tu mocou, a Mojmír
v najväčšej sa nachádza úzkosti.

GUNTRAM:
Vo väčšej sme úzkosti my sami.
Hlavná sila Maďarov proti nám,
sám vrchný ich vojvodca Árpád.
Vlastná naša v otázke obrana,
nie rozopre moravské o prestol.
Ubehlíci pred kozarským prútom,^[87][88][89]
ktorých odo Čierneho sme mora
na vražobných zvali Moravanov,
obrátili sa teraz proti nám.
I oplanský Bratislav, ktorý mal
Panóniu ostríhať, zradil nás.

DANIEL:
V žiadnom teda nestojí spojení
so výpravou príchod Svätoplukov?

GUNTRAM:
V žiadnom. Jeho vec je opustená.
Jeho milosť, kráľ Ludiek nemieni
miešať teraz sa do sporu bratov
a žiada i teba, Danielu,
abys’ prestal v dobe tak osudnej
roznecovať rozbroje domáce.
Spolu hrozia nám i Moravanom
neskrotní tí od Tisy divosi;
spolu nutno odraziť ich útok.

DANIEL:
Teraz ale čas zaviesť potrebnú
na moravskom prestole premenu,
povoľného dosadiť človeka
miesto toho večného odbojcu
a patróna metodejských novôt.

GUNTRAM:
Čas dŕžavu spasiť pred Maďarmi.
Nevieš, ako to ponúknuté im
prv priateľstvo naše použili?^[90]
Činia večné nájazdy na našu
Panóniu, zbíjajú bezuzdne,
habú všetko, pália, bijú, kazia.
Niet jedného už tam viacej chrámu.
Či chceš, aby tu našu celú moc
porazili, potom odorvali
celé veľké od dŕžavy krajny,
v ostatnej však slobodne zbíjali?

DANIEL:
A vy azda už nepamätáte,
od koľkých to činia všetko rokov
Moravania? Zapomenuli ste
na vojny ich neprestajné s nami?
Ja nevidím nebezpečnejšieho
nepriateľa nado Moravanov.

GUNTRAM:
Čas ten prešiel, kde bývali pre nás
nebezpeční, teraz sú Maďari.
Moc tých klesla niže polovice:
títo vzrástli veľmi spojencami.
Moravania sa koria vrchmoci
nemeckej, a Maďari nás hromia.
Týchto teda musíme prítomne
silu zlomiť. Čo jestli sa stane,
Moravanov ľahko privedieme
k úplnej a celej poddanosti.
Oni sami sa, i bez našeho
pričinenia, sotrú medzi sebou.

UFO:
Slovania sú nám nebezpečnejší.
Len ich skrušiť hoc skrze Maďarov.
S týmito sa potom porátame.

GUNTRAM:
Slovania sú kresťania ako my
a živia sa prácou svojou čestne:
Maďari však čože sú iného,
ako vzrastlí vo národ zbojníci?^[91]
Ľúti títo divosi umejú
len zabíjať, habať a pustošiť.
Takýchto my susedov nechceme.

DANIEL:
Či nepremenná to vôľa vaša?

GUNTRAM:
Nepremenná. Ty pamätaj, otče,
že vernosťou si i poslušnosťou
Mojmírovi podlžný poddanskou
a žes’ pastier ľudu kresťanského.
(Preč)

UFO:
Hľa, akými sa stali odrazu
Nemci naši priateľmi Slovanov!

DANIEL:
Kráľ chlapec a radcovia hlupáci.
My musíme mať rozum i za nich.
(Za stenami počuť hlučný krik: „Krles! Krles!“)^[92]

UFO:
Kohosi tu vlečú tí ožrani.

DANIEL:
Ulovili zas kdesi kacíra.
Vyhnime tej ošklivej sprostači.

DREVAN:
Preč, hlupáci vy! Dajte mi pokoj.
Ja nie krles.

VOJAK:
Tak teda si pohan.
Jestli nie si, krič: Vivat Svätopluk!^[93]
A modli sa Otčenáš.

DREVAN:
Tu nie chrám.

VOJAK:
Povedám, že pohan si a Slovan.

DREVAN:
A vy čo ste? Azda nie Slovania?

VOJAK:
Katolíci my a nie Slovania.^[94]
Ty ale si Slovan.

DRUHÝ:
Za ucho ho!

TRETÍ:
Pribiť o strom za ucho Slovana.

VOJAK:
Poďže poď, ty Slovane, pohane.

MEČISLAV:
Čo s mužom tým? Prečo ho trýznite?

VOJAK 1.:
Bo je krles, metodejský kacír.

VOJAK 2.:
Bo je pohan, neveriaci Slovan.

VOJAK 3.:
Nechce kričať: Vivat, kráľ Svätopluk!

MEČISLAV:
Tak! A ktože teda vaším kráľom?

VŠETCI:
Svätopluk.

MEČISLAV:
A nie Mojmír?

VŠETCI:
Nie.

MEČISLAV:
Prečo?

VŠETCI:
Preto, že my nechceme Mojmíra.

HOSTIVÍT:
Preto, že vás za vaše mozole
napájajú zradní cudzozemci
a huckajú potom proti bratom
i kráľovi, aby ste sa sami
poškrtili blázni k ich úžitku.

MEČISLAV:
Mätežníci, hlupci nerozumní!
Otčina je vo nebezpečenstve
krajnom, a vy zavádzate teraz
o vládu spor a o náboženstvo?
Nie ste ešte sýti tých rozbrojov?
Chcete, aby nešťastnú otčinu
na kopytách roznosil nepriateľ
a vytrel i pamiatku Moravy?

VOJACI:
Považanci my tu, nie Moravci.^[95]

DRUHÝ:
Pod Maďarmi radšej než Mojmírom.

HOSTIVÍT:
Vzbúrený raz a otreštený ľud
neprivedie nikto ku rozumu.
Hovor s koňom a s ním, všetko jedno.

MEČISLAV:
Tá čeliadka cudzopasná v Nitre
a ten zlostný Svätopluk!

HOSTIVÍT:
Tu ide.

SVÄTOPLUK II.:
(s vľúdnym na všetky strany úklonom)
Ďakujem vám, drahé moje dietky.
Oblažím vás ako nikto prve.
Všetka bieda, chudoba prestane^[96]
a hojnosť sa zjaví nevídaná,
keď ja vezmem raz do ruky žezlo.
Pod Mojmírom vám i chlieb chybuje
každodenný: pod mojou však vládou
nesídu so stolov nikdy vašich
koláče, pečienky a medovec.
I kto bude z vás najchudobnejší,
bude predsa omnoho bohatší
nežli prví teraz boháčovia.

MUTINA:
I ja svedčím, že tak iste bude.

VOJAK:
Takéhoto nám, hľa, treba kráľa.

VŠETCI:
(máchajúc klobúkmi v povetrí)
Vivat kráľ náš, zákonný Svätopluk!

HOSTIVÍT:
(predstúpi pred Svätopluka, ktorý len teraz zbadá jeho prítomnosť)
Veľké veci sľubuješ, môj kňaže.
Ráč objaviť, ako to vyplníš
a čím takú nám pritiahneš hojnosť?

SVÄTOPLUK II.:
(zarazený)
I ty tu! Preč trochu, moji milí.
Chcem prevravieť slovo osamote
s Hostivítom, milým verným mojím.
Prišiel i on pomáhať mi na trón.

VOJACI:
(všetci preč s vreskom)
Vivat kráľ náš zákonný Svätopluk!

SVÄTOPLUK II.:
(srdite k Hostivítovi)
Ako si smel tu prísť mi pred oči?
S tebou mečom hovoriť, nie slovom.
Odpočiatku si ty popudzoval
vždycky na mňa toho násilníka.
Kde jeho, i teba vidím všade.
Tvoja sedí v jeho duši vôľa.
Premôžem sa ale, hoc mi ťažko.
Hovor, čo chce so mnou planý Ezau?

HOSTIVÍT:
Kráľ Mojmír ťa dá skrz mňa vítať
na otcovskej zemi.

SVÄTOPLUK II.:
Mnoho lásky.

HOSTIVÍT:
Ponúka ti mier a zaklína ťa
spásou mnoho zmietanej otčiny,
ktorej si ty prvým po ňom synom,
odlož i ty už záhuhné vraždy.

SVÄTOPLUK II.:
A poď, polož hlavu na klát. Či tak?

HOSTIVÍT:
Nie, môj kňaže. Kráľ Mojmír ponúka
viacej ti, než môžeš očakávať
po zásluhách, aké ty máš o vlasť.
Dal ti otec celú Panóniu
a brat ti ju nevzal, lež tí Nemci,
ku ktorým si bežal sám o pomoc.
Pomáhali ti, a vzali sami.

MEČISLAV:
Koristili z hašterenia vášho.

SVÄTOPLUK II.:
Kto príčina? Mojmír. Donútil ma.
Keď umrel brat Svätoboj bezdetný,^[97]
údel jeho mal sa deliť vpoly;
Mojmír celé pochvátil Považie.

HOSTIVÍT:
A či mohol ináč? Pováž dobre.
Veď kráľovstvo nie je lúka, roľa,
o ktorú sa delia rovno bratia.
Panovníka povinnosť je držať
pohromade, a nie rozptyľovať.

SVÄTOPLUK II.:
Rozptýlil vlasť šľachetný tvoj Mojmír.
Ztopila sa pod ním na tretinu.

HOSTIVÍT:
Tvojou vinou, že si roznieťoval
rozbroj doma a volal susedov.

SVÄTOPLUK II.:
Vina toho, kto učinil krivdu.
Brat ako brat. Rovnaké mám právo.
Panovanie je dedičstvo naše.
Ono slúžiť nemôže jednému.
Nechcel dať nič, nuž siaham po všetkom.

HOSTIVÍT:
Dobre teda. Žiadal si polovic
Považia. Kráľ Mojmír ti ponúka
teraz celé. Iď kňažiť do Nitry.^[98]

MEČISLAV:
To úplná temer polovica
obrezanej odvšadiaľ dŕžavy.

SVÄTOPLUK II.:
Tú istú ja núkam jemu milosť.
Nech postúpi prestol mne a ide
kňažiť v Nitru.

HOSTIVÍT:
On prvorodzený.
Vôľou prestol zaujal otcovou
a podržal ho vôľou národa.
Vstúp do seba. Čo nad ponúkané
žiadať ešte odo brata môžeš?

SVÄTOPLUK II.:
Prestol a smrť vražobného brata.
Iď, oznám to tvojmu Mojmírovi.

MEČISLAV:
A nie ľúto ti otčiny, kňaže?

SVÄTOPLUK II.:
Čo otčina? Dávno nemám žiadnej.
Jestliže by na jednom visela
vlase nado priepasťou Morava,
ja bych vlas ten mečom uťal týmto,
ak má Mojmír obsedieť na tróne.

MEČISLAV:
(šeptom k Hostivítovi)
Nesmierna vo tom človeku zloba.

HOSTIVÍT:
Tým vydávaš svedectvo sám sebe,
nakoľko si hoden toho trónu,
ktorého tak veľmi sa domáhaš.

SVÄTOPLUK II.:
A svedectvo to vydám i skutkom.
Rozumieš?

HOSTIVÍT:
Až veľmi, kňaže dobrý.

SVÄTOPLUK II.:
Tým titulom cti svojho Mojmíra.
Mňa inakší zovú ľudia kráľom.

HOSTIVÍT:
Bezpochyby. Takí asi ľudia.
(S poukázaním na vstúpiaceho Daniela.)

HOSTIVÍT:
Otče svätý! Ty si prišiel tuším
k Vratislave pomáhať Maďarom.
Nadužívaš svojej dôstojnosti.
Podo plášťom tvojím svätiteľským^[99]
rastie saňa zrady a mäteže.
Jestli ti nie ľúto Moravy,
na ktorej sa bujne pasieš tuku,
mal bys’ aspoň poželieť nad cirkvou.
Či myslíš, že cirkev bude kvitnúť,
keď rozrazia kráľovstvo pohani?
Trón pohrobí i oltáre v rumy.

DANIEL:
Buď uisten, že len to sa stane,
čo je dobré, slušné, spravodlivé.

HOSTIVÍT:
Povedáš dosť, keď nič nepovedáš,
ty nadháňač Nemcov na Morave,
plný dedič Vichingovho ducha.
Vedz aspoň to, žes’ pozorovaný.
(Preč s Mečislavom.)

DANIEL:
Márne hrozby, kde niet ku nim sily.
(Preč.)

MUTINA:
Nevčasný krik šialeného množstva
znepokojil Mojmíra i Nemcov.

SVÄTOPLUK II.:
Ty si lstec a krutila, Mutina.

MUTINA:
A pre akú príčinu, môj kráľu?

SVÄTOPLUK II.:
Tvoj zvyk je uderiť odobrenia
pečiatku na každé moje slovo:
pred poslami však Mojmírovými
bol si nemý, neriekol si slova.

MUTINA:
To má svoju príčinu, môj kráľu.
Vyjaviť som tým chcel Mojmírovi,
že pohŕdam ním i jeho poslom.

SVÄTOPLUK II.:
Ba tak slúžiš bohu, aby diabol
obrazený nebol. Dve máš duše.

MUTINA:
A čobych mal desať ich, môj kráľu,
všetky tebe náležia samému.

SVÄTOPLUK II.:
Vieš, čo teraz zrobíme, Mutina?
S Nemcami nič. Ja sa pod takými
Árpádovi poddám podmienkami,
pod akými sa poddal Bratislav.

MUTINA:
Veľmi múdre povedáš, môj kráľu.
Obecného muža nedosiahne
nikdy rozum ta, kde rozum kráľov.
Čo ty vtipom vynalezneš bystrým,
to ja sotva stačím obdivovať.

SVÄTOPLUK II.:
Ale ticho o tom pred Nemcami.
Nechcem zjaviť predom im, čo myslím.

MUTINA:
Ó obdivná vo všetkom tá múdrosť,
ktorá v hlave sa rodí kráľovskej.

SVÄTOPLUK II.:
Len neumri od obdivovania.
Tu zas háveď tá. Chce piť, je smädná.

VOJACI:
Ukazujú sa oblaky prachu
na obzore, v tú stranu ku Váhu.

MUTINA:
To Maďari.

SVÄTOPLUK II.:
Tak. Naši spojenci.
Poďte, verní moji, vyprázdnime
plné čaše na ich dobré zdravie.

VOJACI:
Za skoré a úplné víťazstvo.

SLAVOMÍR:
Bože večný! Či už všetok všade
rozum v tomto národe vyhasol?

SVÄTOPLUK I.:
Našli svoj čas Maďari, ó neresť!
Potrebujú sa tu len ukázať.