E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Gorazd

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov

Prvé dejstvo

(Scéna: V prírode pod košatým dubom. V pozadí Nitriansky hrad.)

Výstup 1.

Miluša, Žrec, Žena

MILUŠA (rozliada sa, pozerá zvedavo smerom k Nitre): Gorazd by už mal tu byť.

ŽREC: Iste tu bude za chvíľu. Aj ja som zvedavý, čo tam navyšpehoval pre nás.

MILUŠA: Bojím sa, či sa mu niečo neprihodilo. Veď ho chodím vyzerať sem už tretí deň.

ŽREC: Nič sa mu nemohlo prihodiť. Je pod ochranou boha Svetovida, ktorý všetko vidí a všetko vie a ten ho stráži. Gorazd každú chvíľu tu môže byť.

MILUŠA: Otecko, pre mňa každá tá chvíľa je večnosťou.

ŽREC: Dcéra moja, čakaj trpezlive. Tu si sadni na lávku, ja idem do chalupy za svojou robotou. (Odchádza.)

MILUŠA (sadne si na lávku).

ŽENA (vbehne rozčúlene): Hrozné niečo! Hrozné niečo! Vypočuj ma, ty žrec boha Perúna!

ŽREC (vráti sa): Čo sa stalo?

ŽENA: Môj muž pred niekoľkými dňami zahynul. Pošiel do poľa uloviť zver a nevrátil sa viac. Len pár handričiek som našla po ňom, čo ho diviak roztrhal.

ŽREC: Bol nedobrým lovcom. Mal si vziať so sebou pomocníkov.

ŽENA: Za to ja nemôžem a ani ho preto neobviňujem. Ale hroznejšie je to, ako sa mi tej noci v sne zjavil. Živého som ho videla, rozdrásaného na franforce, krvavého a uštvaného. Hrozné niečo!

ŽREC: Jeho duch zaiste nemá pokoja.

ŽENA (zúfalo): Jeho duch blúdi a trpí.

ŽREC (uspokojuje ženu): Preto sme tu my, žreci boha Perúna, aby sme posmrtným duchom pokoj sprostredkovali. Poď so mnou. Tu pri mojej chalupe mám zaklínaciu komoru, tam všetky mátohy z neho odkľajem a navrátim jeho posmrtnému duchu pokoj. (Chce odísť.)

ŽENA (zadrží žreca): Naozaj to môžeš urobiť?

ŽREC: Povieš mi, aké zeleniny rád jedol tvoj muž.

ŽENA: Šťavík, maliny, černice, ľadník, zajačiu kapustu, brusnice.

ŽREC: Dobre, dobre. Všetky tie zelinky posypem na oheň boha Perúna.

ŽENA: Pomôže mu to?

ŽREC: Ak myslíš, že je to málo, donesieš z domu lovecké trofeje, čo ostali po tvojom mužovi zo zverov, ktoré pozabíjal, tie povešiam v svojej zaklínacej komore, aby tie zvery prinútené boli ho opustiť.

ŽENA: Potom ho už nič nebude prenasledovať?

ŽREC: Ak by sa ti zdalo, že i to je ešte málo, vyryjem hlavy tých zverov do stĺpov mojej komory, tam ich sputnám a nebudú môcť viac odísť. Potom už duch tvojho muža bude slobodný a nájde svoj pokoj.

ŽENA: Poď, poď, (ťahá žreca za ruku) poď, božský žrec a urob všetko, aby duch môjho muža viac netrpel. (Odíde so žrecom.)

Výstup 2.

Miluša, Gorazd

MILUŠA (vstane z lávky): Ó, nikdy som necítila takú prázdnotu okolo seba ako teraz. Čo je to? Každú chvíľu som osamotenejšia, opustenejšia, biednejšia. Neviem, čo je to!

GORAZD (prikradne sa potichu k Miluši spoza chrbta a nežne ju objíme).

MILUŠA (zvýskne preľaknutá, ale hneď sa mu vrhá do náručia): Tu si mi, môj milovaný?

GORAZD (zhodí zauzlíkovaný batôžtek z pleca, odloží pocestnú palicu a sadá si na lávku spolu s Milušou): Konečne i teba vidím, drahá. Videl som toho mnoho, zažil som veľa a konečne som už túžil byť aj s tebou, moja najdrahšia.

MILUŠA (udivene): Ako a čoho si videl veľa? Veď zo Skalky od Trenčína iba vŕšky, polia a hory si mohol vidieť. Čoho si cestou mohol zažiť veľa?

GORAZD: Idem už z Nitry, z Hradu.

MILUŠA (vyberie svoju ruku z Gorazdových rúk a so sklamaním sa pýta): Ty si neprišiel najprv ku mne? Tebe sú milšie špehy ako ja?

GORAZD (spokojne): Nešlo o špehy, drahá.

MILUŠA: Veď si poslaný špehovať kresťanov, aby si priniesol správy našim žrecom a veštcom. Môj otecko už tiež čaká na teba. Prečo by si mal chodiť medzi kresťanov, ak nie na špehy!?

GORAZD: Tak som aj robil — donedávna. (Zahľadí sa spokojne do diaľky na Nitru.) Oj, krásna si, Nitra naša, Nitra…

MILUŠA (žiarlivo): Hej, hej, Nitra je krásna, ale ja musím byť pre teba ešte krajšia. Čože si tam mohol vidieť? Iba kresťanov, našich protivníkov. Gorazd môj, mňa nemiluješ viac ako Nitru?

GORAZD: Ty si moja verenica a teba chcem vždy milovať tak, ako si zasluhuješ.

MILUŠA: Verím ti, drahý. (Sadá si ku Gorazdovi.) Poseďme si tu, máš pred sebou cestu ďalekú, budeš ustatý, kým prídeš na Skalku.

GORAZD: Ustatý? Ani nie. Idúc naspäť, budem ľahký, ľahunký ako páperie.

MILUŠA (hľadí na Gorazda udivene, nerozumie jeho slovám): Prečo? (Hľadí mu dlhšie do tváre.) Zdáš sa mi akýsi premenený.

GORAZD: Keď som tam šiel, ustal som. Ale tam som ožil. Neviem. Akoby som sa tam bol ešte raz narodil. A hlavne teraz sa cítim šťastný, keď už sa vraciam odtiaľ.

MILUŠA: No iba takto ťa pochopím, veď sa vraciaš ku mne. Zaiste ti teraz cestou ku mne kvietky voňali, lúky kvitli, vtáčky spievali, preto si mi prišiel taký potešený. A preto budeš i ľahunký ako páperie, keď budeš odo mňa odchádzať.

GORAZD: Tak, tak. Ale tam, (ukazuje tvárou k Nitre) tam som dostal krídla a som ľahunký.

MILUŠA: Iste, lebo i tam ťa sprevádzali myšlienky na mňa.

GORAZD: Hej, hej. Ale tam je pekný kraj. Nitra — Zobor, tam je všetko pekné, tam je všetko iné ako u nás na Skalke.

MILUŠA: Ja viem, keď je slnečný deň, ako bol dnešný, je všade pekne.

GORAZD: Ešte viac, omnoho viac toho bolo.

MILUŠA: Áno, i maliniarky ti spievali trávnice cestou ku mne, pastieri na gajdách i na fujarkách ti vyhrávali, ovečky ti zvonkami zvonili. Ja viem, vtedy je deň milý a spanilý.

GORAZD (zamyslene): Omnoho viacej.

MILUŠA: Videl si kniežací hrad v Nitre, možno si videl nášho panovníka Rastislava (skríži ruky na prsiach a hlboko sa pokloní), videl si jeho slávny kniežací dvor.

GORAZD (ako vo vytržení): Videl som kňaza Metoda!

MILUŠA (zdesene skríkne): Ujujuj!!! (Skočí z lávky a chce utiecť.)

GORAZD (zadrží Milušu): Miluša, veď kňaz Metod nie je ľudojed.

MILUŠA(trhá sebou, chce sa mu vymknúť a kričí hysterickým hlasom): Gorazd, ty si sa zmenil, ty si nás zradil, ty si sa pridal ku kresťanom, ty si nie náš, ty si už nie môj! Ja, dcéra žreca boha Perúna, nemôžem byť tvojou ženou!

GORAZD (prosebne): Miluša!

MILUŠA: Pusť ma! (Vytrhne sa mu, utečie.)

Výstup 3.

Gorazd, Vandrovník

VANDROVNÍK (vstúpi, akoby chcel ísť ďalej, ale zbadá Gorazda a zastaví sa): Dajže ti boh Perún šťastia, zdravia a dobrej ochrany!

GORAZD (hľadí na Vandrovníka bez slova).

VANDROVNÍK (zaliečavo): Si tu sám? Rozmýšľaš nad dačím? Nevieš si poradiť? Máš azda nejaké ťažkosti? Potrebuješ pomoc? Pozri, ja som čarodej boha Perúna, viem veštiť, z dlane čítať, čariť, z hviezd predpovedať, poznať osudy, viem všetko, vo všetkom pomôžem.

GORAZD (sedí spokojne bez slova).

VANDROVNÍK: Si ustatý, vidím. Ale ak máš smer cesty ten istý, čo ja, poď so mnou, pôjde sa ti veselšie, prejde nám cesta i čas. Aj doma ti môžem svoje služby ponúknuť.

GORAZD (mlčí, skoro so žiaľom hľadí na Vandrovníka a pokýva hlavou záporne).

VANDROVNÍK: Nejdeš so mnou? Dobre, poslúžim ti aj tu. (Priblíži sa ku Gorazdovi, chce vystrieť nad ním ruky a čarovať mu.)

GORAZD (odhalí plášť a na prsiach ukáže svoj primitívne urobený krížik).

VANDROVNÍK (strhnutý svojím pohanským šialenstvom začne kričať): Hrom, hrom, hrom! Nech pošle na teba svoje hromy boh Perún! Hrom, hrom, hrom! (Začne pred Gorazdom vyskakovať, rukami hádzať, čarovať, preklínať, vydávajúc zo seba nezrozumiteľné vrčanie hlasov.) Čary-mary, brm, brm, brm! Čary-mary, brm, brm, brm! (To robí hodnú chvíľu, krútiac sa kolo seba do kruhu a tancujúc svoj zaklínací tanec.)

GORAZD (mlčky a nerušene pozerá ponad neho v tichom zasnení smerom k Nitre).

VANDROVNÍK (nakoniec vyskočí do výšky, hodí rukami, akoby strhol niečo zhora a skríkne): Hrom! (Utečie.)

Výstup 4.

Gorazd, Žrec

ŽREC (vbehne nazlostene a úlisne sa uškľabí): To si ty, Gorazd? Syn veštca Perúnovho? Verenec mojej dcéry, ktorý som žrecom boha Perúna?

GORAZD (počas celého rozhovoru je vážny, nedá sa strhnúť hnevom Žreca): Ja som to, Gorazd.

ŽREC: Nedovolím, aby si mojej dcére balamutil hlavu bludmi! Ja ti to zakazujem, ja, žrec boha Perúna mocného!

GORAZD: To nie sú bludy. Ja som sa vlastne len teraz dostal z bludov von.

ŽREC (behá nepríčetne pred Gorazdom, obidvoma rukami s päsťami zaťatými sa mu vyhráža): Vzdaj sa svojho bludu!

GORAZD: Bludu som sa už vzdal. Teraz len pravdu, svätú pravdu vyznávam.

ŽREC (gáni jedovato): S kým ty rozprávaš?

GORAZD: S jedným z nášho ľudu, ktorý ešte nenašiel cestu pravdy.

ŽREC (rozzúri sa): Uh! Kliatbu boha Perúna na teba zvolávam! Nech ťa skára jeho všemocný blesk! Nech sa vpára do teba jeho najohnivejší hrom!

GORAZD: Tvoja kliatba je pre mňa toľko, ako keď fúkne vietor. Tvoje slovo už nemá moci nado mnou. Ani hromom boha Perúna už nie som na dosah.

ŽREC: Čo?

GORAZD: Nemáš moci!

ŽREC: Ale moje čary…

GORAZD: Tvoje čary sú len na to, aby si zakryl svoju nepravdu.

ŽREC: Chceš povedať, že naša stará viera je omylom?!

GORAZD: Mýliť sa možno ľahko. Niekedy to nie je ani vinou ľudí, že sú v zajatí omylov.

ŽREC: Žrec, služobník boha Perúna mocného, sa nemôže mýliť.

GORAZD: Len potiaľ, kým sa mu neukáže, čo je omyl a čo je pravda.

ŽREC: Ako?

GORAZD: Tak, ako sme tu všetci doteraz žili v tmách a teraz všetci pôjdeme za svetlom.

ŽREC: Kto sa tu mohol mýliť? Všetok náš ľud? My s ním?

GORAZD: Nielen ľud, celé národy sa môžu dostať na cesty omylov. Len Boh sa nemôže mýliť.

ŽREC (spupne): Kto je ten Boh!?

GORAZD: Pán neba i zeme.

ŽREC: Čo chce ten Boh?

GORAZD: Chce nás šťastnými urobiť, chce nám priniesť pokoj. Prichádza k nám nie pre naše ľudské chúťky a rozmary, ani nie pre náš strach, ako bohovia ľudskí, vymyslení. Prichádza k nám pre našu záchranu, pre naše dobro, lebo on je láska.

ŽREC: A čo nám dá ten Boh?

GORAZD: Všetko! Zdravie, silu, slnko, dažde, všetko.

ŽREC: No-no-no! To nám boh Perún dáva!

GORAZD: Nejestvuje tvoj boh Perún!

ŽREC (zhíkne): Nerúhaj sa, lebo ťa on sám zmietne z tohto povrchu zemského.

GORAZD (trvá na svojom): Nejestvuje.

ŽREC: A kde jestvuje tvoj Boh, Pán neba i zeme!?

GORAZD: V svojej skutočnej moci, ktorú mal, keď ešte svet nebol stvorený. Ale my, kresťania ho najradšej menujeme Láskou. Jestvuje tam, kde je láska, kde sa musíme v ňom všetci stretnúť. Boh je všade, nielen v Pribinovom chráme na Hrade, ale hlavne v dušiach ľudských. I v mojej duši je. Vedie ma k dobrému životu, aby som každému pomáhal, dal všetkým všetko, čo mám a čo môžem dať, aby som trpel, keď iní trpia, mal teplé slovo pre nich, hojil ľudské rany, prinášal pokoj, znášanlivosť medzi ľudí, aby som bol až hrdinským v skutkoch lásky, to mi káže môj Boh.

ŽREC (rozmýšľa): Odkiaľ to máš?

GORAZD: Od učeníkov božích. A ty neber do ohľadu svoje osobné postavenie, ani to, že si žrecom a že ti to vynáša, ale hybaj hľadať pravdu aj ty a nájdeš ju.

ŽREC: Ja mám len pohŕdanie pre toto všetko. To, čo ja verím, som dostal od svojich predkov, od svojich božských pradedov mám svoju vieru. A nad to — máme korene v našom ľude.

GORAZD: Lenže môže sa vám, žrecom, stať i to, že všetok tento ľud vás opustí a prejde na pravú vieru. Naši otcovia nemali možnosti, nevedeli, ako sa dostať k viere v Boha všemohúceho. Ale teraz tu máme vierozvestov, našich vierozvestov, ktorí nás našou materinskou rečou vyučujú a naším jazykom nám slovo Božie ohlasujú, rečou zrozumiteľnou a jasnou. Oni prišli z ďalekých krajov, poznajú svet, sú učení, vedia viac ako ty, čo čítať a písal nevieš.

ŽREC: To nepotrebujem, mám svoje čary.

GORAZD: Máš svoje čary, o ktorých myslíš, že sú mocné, ale ty sám si slabý. No nikdy nič nebudeš vedieť a národ by ostal tiež v tmách nevedomosti, keby nikdy nevedel čítať a písať, čo iné národy už vedia.

ŽREC: A ktože náš národ naučí písať a čítať?

GORAZD: Kňaz Cyril priniesol písmo, naše písmo, už sa ho učíme a mnohí z našich ho už vedia.

ŽREC (sklamane): Toto veru bude zle pre nás, žrecov, ak vaši kňazi majú toto čarodejníctvo v rukách, že vedia čítať a písať.

GORAZD (s úsmevom): Nijaké čarodejníctvo, to je už príkaz časov. Či ostatné národy okolo nás a i tie ďaleko od nás sú samí čarodejníci, za to že písať, čítať vedia? Či vy, žreci, chcete náš ľud na večné veky držať v zaslepenosti a v duchovnom nevoľníctve? Vy by ste boli za to strašne zodpovední, a zodpovední i za jeho budúce osudy. Vy by ste mali na svedomí jeho zaostalosť.

ŽREC: Rozprávaš, ako keby si chcel byť naším sudcom.

GORAZD: Ja nikoho nemôžem súdiť. Boh je, ktorý súdi živých i mŕtvych. Ale vás by odsúdilo i samé potomstvo.

ŽREC: My máme na všetko svojich sudcov. Porota starších, porota boha Perúna je na to, aby súdila všetko. Či my tiež nie sme potomkami našich predkov? A súdime my predkov? Oni mali svoje súdy a my ostaneme na tom, na čom oni boli.

GORAZD: To bolo. Teraz ináč bude. Svet nestojí na mŕtvom mieste, svet je vo vývine a všetko na ňom postupuje dopredu. Ani vy, žreci, ani sudcovia boha Perúna nezastavíte čas a vývoj dejov.

ŽREC (zníži hlas a hovorí, akoby pre seba samého v sklamaní): Ja som to vedel. A to som aj predpovedal. Keď tu prednedávnom postavil panovník Pribina na Hrade kresťanský kostol, už sme vedeli, že je to pre nás zle. Už tu začínajú časy iné, ako čo sa tu dialo od vekov. Ale (stvrdne) nedáme sa! Nedáme sa, ako si nedáme ani svoje božstvá vymazať z otcovského gruntu. Pred bohom Perúnom zaklínať budeme všetkých kňazov a ich služobníkov, aby ich bleskami svojich ohňov vyhnal z tejto zeme!

GORAZD: Nič nepomôžu zaklínadlá ani čary. Boh, náš Hospodin, Otec nebeský, je už s nami, žije už medzi nami.

ŽREC: Kde sú!? Kde sú tvoji bohovia, kde je tvoj Boh?

GORAZD: Toho nevidíš, toho ty rozumom neobsiahneš. Ale on riadi a spravuje všetko na svete.

ŽREC: I mňa? Teda nech zariadi, aby som ti dal svoju dcéru. A ja, aby si vedel, ti ju už nedám.

GORAZD: To Boh môže tiež zariadiť.

ŽREC: Čo!? Nedám, nedám!

GORAZD: Si taký slabý, ty žrec boha Perúna, že si chceš vyvŕšiť svoj hnev na nevinnom dievčati? Kde je tvoja moc, ty božský žrec, keď si nevieš zmerať svoje duchovné sily po chlapsky so mnou, s mužom tu zoči-voči, ale ideš sa v svojej bezmoci pomstiť na slabom dievčati!? Dievčaťu chceš zabrániť, aby našlo svoje šťastie?

ŽREC: Čudujem sa nad tým všetkým iba tomu, kde ostala sila tvojho otca, veštca slávneho, že ťa vedel pustiť zo svojich oprát a nezamedzil, aby si sa dostal na toto scestie odpadlíctva.

GORAZD: Ja som sa…

ŽREC (zdvihne ruku hrozivo): Ani slova viac! Ja zájdem za tvojím otcom a prehovorím s ním. Dosť už! Nemáme čo viac rozprávať! (Chce odísť, máva rukami vo vetre, začne obchádzať Gorazda, čaruje.)

GORAZD (stojí s nedbalým úsmevom).

ŽREC (panovačne, s pocitom istoty): Ešte tu počkaj, ešte pošlem svoju dcéru, nie aby ti vernosť sľubovala, ale musí s tebou prehovoriť tak, ako ja chcem. Aj ona má čosi z čarov. (Odíde.)

Výstup 5.

Gorazd, Vandrovník 2

VANDROVNÍK 2 (idúcky zastaví sa pri Gorazdovi): Aj ty si na ceste domov, priateľu?

GORAZD (usmeje sa): Tak, tak. Prichodilo by mi ísť.

VANDROVNÍK 2: Ideš z Nitry? Bol si na Hrade?

GORAZD (prikývne hlavou).

VANDROVNÍK 2: Videl si kňaza Metoda?

GORAZD (pozerá nedôverčivo).

VANDROVNÍK 2 (odkryje vrchné šaty a ukáže svoj drevený krížik): Pochválený Pán Ježiš Kristus!

GORAZD: Na veky vekov amen.

VANDROVNÍK 2: Chráň si svoj poklad, priateľu. To, čo si našiel v Metodovi, je sväté, opatruj si to veľmi úzkostlivo. Svet má mnoho nástrah. Ty si mladý a ja, starší kresťan, brat tvoj, ťa upomínam, stráň sa pohanov. Oni nemyslia a nerobia nič pod vplyvom Hospodina Všemohúceho. Nedaj sa s nimi do dlhých rozprávok. A hlavne utekaj od čarodejníkov. Nech ťa posilní nebeský náš Boh a ostávaj zdravý. (Chce odísť a zastaví sa.) Na cestu sa ešte nedáš?

GORAZD: Čoskoro. Ale počkám chvíľu, mám si tu ešte čosi vybaviť.

VANDROVNÍK 2: Kde bývaš?

GORAZD: Na Skalke, pri Trenčíne. Som synom veštca Zubrohlavca.

VANDROVNÍK 2 (udivene): Synom veštca? A kresťanom si? To si musel mnoho ťažkostí prekonať.

GORAZD: Ani nie. Stačilo mi zájsť ku kňazovi Metodovi.

VANDROVNÍK 2 (objíme Gorazda): Tak sa ešte stretneme. Milosť Pána nech ťa sprevádza. Pochválený nech je Pán Ježiš Kristus. Do videnia. (Odíde.)

Výstup 6.

Gorazd, Miluša

MILUŠA (vchádza bojazlivo, krotko): Otec ma posiela, aby som ešte raz s tebou prehovorila. Môj otec… (Zaváha.)

GORAZD: To viem, tvoj otec chce, aby si ma ovplyvnila, alebo prestrašila.

MILUŠA: Ja ťa prestrašiť nechcem, nezdedila som jeho čary. Ja ti chcem povedať… (Zmĺkne, hlava jej klesne.) Ach, nemám sily, neviem ti nič povedať.

GORAZD: Všetko by bolo márne a mňa by si iba zarmútila.

MILUŠA: Ach, nie. Máš pred sebou cestu ďalekú. Na Skalku ku Trenčínu pôjde sa ti dlho. Chcela by som ťa skorej potešiť, aby sa ti išlo veselšie.

GORAZD: Pravda, cesta je ďaleká, ale mne by sa išlo i tak veselo.

MILUŠA (chviľu čaká a pokračuje žalostne): Gorazd môj, prosím ťa, čo to robíš?! Ja sa bojím o teba.

GORAZD: Niet príčiny, aby si sa bála.

MILUŠA: Bojím sa hnevu boha Perúna. Skára teba i mňa.

GORAZD: Toho sa neboj. Perún už stratil svoje čaro.

MILUŠA: Bojím sa kliatby našich otcov. Tvoj otec je veštec, môj je žrec. Ty vieš, akú majú oni moc.

GORAZD: Majú moc nad tými, čo sú v tmách.

MILUŠA: Zneuznajú nás, vydedia, vyženú nás.

GORAZD: Na svete okrem temnôt je mnoho svetla, za ktorým možno ísť. V svetle sa nestratíme.

MILUŠA: Ty vravíš o svetle. A ja som pre teba čo?

GORAZD: Ty si mojou verenicou. Keď budeš mojou ženou, len v mojom svetle mi môžeš byť svetlom.

MILUŠA: Ja ti nerozumiem. Ja neviem, čo ty vieš, ja necítim, čo ty cítiš.

GORAZD: A nevidíš, že vo svojom cítení si viac osamotená ako ja, keď som doma na Skalke dlho bez teba? Ja to len teraz viem, aký je človek stratený, keď nemá nielen v sebe, ale i nad sebou lásky. V tmách ju nebudeš mať nikdy. V tvojej viere nik nemiluje ľudí nadosobne, ani božstvá, ani ich služobníci. Ja ťa chcem milovať i v láske nadzemskej. Dovoľ mi priblížiť sa k tvojej samote. Chcem, aby si ma viacej mala, ako som ja sám. Ja sám som málo, nič. Ale ten, z ktorého som nabral silu k novému životu, je väčší odo mňa, nekonečne väčší (zamyslí sa), vieš v čom? V láske. Bol by som šťastný, keby si pre mňa tak spievala pieseň svojho života, ako som to videl u prvokresťanov na Hrade v Nitre. Pre nich nad lásku nič niet väčšieho.

MILUŠA: Ja som si neistá. Ja sa bojím, že naši čarodejníci pošlú do mňa všetkých jašterov a hadov. Moje hrozné dni a noci už nebudú len okolo mňa, ale i vo mne. Budú ma ničiť, hrýzť, mordovať.

GORAZD: Práve preto potrebuješ nájsť i to, čo z lásky, ktorú ti nesiem, vyplýva: pokoj. Pokoj, ktorý mi nebo dalo, nie zem.

MILUŠA: Ja to neviem urobiť. Ja nemôžem premeniť seba.

GORAZD: Vidíš, ja i to viem, že tieto slová, ktoré hovoríš, ťa tiež mučia.

MILUŠA: Nemôžem sa premeniť.

GORAZD: Sama od seba iste nie. Ani ja ti to nemôžem rozkázať. Ja si môžem len želať a prosiť Boha, aby si bola i ty šťastná, ako ja som.

MILUŠA (spanilo): Gorazd môj, ja ťa milujem.

GORAZD (chytí ju nežne za obidve ruky): Miluša, ja ťa ešte väčšmi milujem. Mala by si ísť ku kňazovi Metodovi.

MILUŠA (skríkne, vytrhne sa mu z rúk): Jujujuj!!! (Chce mu utiecť, ale Gorazd ju zadrží.) Oh! (Zvesí smutne hlavu.)

GORAZD: Chcela by si utekať. Kde? Povedz mi, kde?

MILUŠA (utíši sa): Naozaj som sama? Nemám ku komu utekať?

GORAZD: Pred sebou chceš utekať? K tme? Iba k svetlu môžeš utekať. Pôjdeme spolu k svetlu.

MILUŠA: Musíš mi hovoriť mojím materinským jazykom. Tvoj mi je nezrozumiteľný, vzdialený a hoci mi znie sladko, nerozumiem. Naši tak nerozprávajú.

GORAZD: Pravda, ty hovoríš a myslíš jazykom žreca, lebo ho ustavične počúvaš. To akoby si počúvala jazyk víchrice, hromobitia. Jazyk násilnícky. Zomrie, čo sa mu poddá, zhynie, čoho sa dotkne. To je jazyk, krik žreca. Môj je z iných oblastí. Môj je ľahunký, ľudskejší, môj je slnečnejší, lebo je jasný, spokojný, radostný. Ty sa ho naučíš. Veď počúvaj: keď slnko vychádza, aké slnko má tvoj deň v tôni žreca? Musíš hľadať jas pre svoju dušu, musíš nájsť slnečnú reč a to je tá, ktorou sa dve duše vedia rozprávať. Naše dve duše si môžu spievať jedna druhej a budú si dokonale rozumieť, slovo za slovom.

MILUŠA: Nerozumiem. Povedz mi, to je iné slovo, ako slovo žreca? Jeho slovo je predsa silné.

GORAZD: Žrec kričí, iba kričí a nevie viac. Keď zmĺkne, ani z jeho kriku, ani z jeho mlčania nič neostane.

MILUŠA: A to všetko je nadarmo? Toľký krik pred božstvami?

GORAZD: Teraz idú časy, keď už na Boha nebudeme kričať, ale mu budeme spievať, lebo Boh je láska.

MILUŠA: Oj, bolo by to krásne, lenže kto to tu bude počúvať, kde rozkazujú žreci a veštci?

GORAZD: Pravda, ani tak ľahko, ani tak rýchlo to nepôjde. Ale Boh má celú večnosť a národy majú mnoho času. Pomaly treba na to prísť. Z presvedčenia, nie násilne.

MILUŠA (hľadí prenikavo na Gorazda, s udivením hľadá čosi v ňom): Povedz mi, prečo si mi teraz taký úplne zvláštny? Povedz, (s váhavosťou) ty si už kresťanom?

GORAZD (dlho jej hľadí do očí): Áno, Miluša, som kresťanom.

MILUŠA (v rozpakoch): A tak rýchlo? Nedalo ti to toľko ťažkostí, nemal si nijaké boje so sebou? Tak ľahko ti to prišlo? Teraz po prvý raz, čo si sa stretol s kňazom Metodom a už si sa zmenil úplne?

GORAZD: Miluša, iba teraz som sa stal kresťanom. Ale tajil som i pred tebou, i pred vlastným otcom, že už po piaty raz som sa stretol s kňazom Metodom. Nik o tom nevedel. Teraz to už otvorene poviem. Spomínaš ťažkosti, boje? Tam na Hrade, keď kňaz Metod rozpráva, naraz sa cíti taký biedny tvor, ako sme my, plným a ľahkým. Naraz je v zajatí Božom, či ako kňaz Metod hovorí, v krážoch milosti Božej. Tam sa už nedá viesť boj, lebo tam sa každý cíti šťastným, slobodným, úplným človekom. A proti tomu možno viesť boj? Tam plačeš od radosti a ten plač je z iných svetov. Tam sa objímeš s každým a všetci sú tvojimi dobrodejmi, tvojimi najbližšími a všetci tvoria spoločenstvo Božích detí, tak nás pomenoval kňaz Metod. Tam všetkým hľadíš do očí (pomaly, šťastne slabikuje) tam si každý hľadí do očí… (Približuje sa k Miluši a chystá sa na šťastné objatie.)

Opona





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.