E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Gorazd

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov

Druhé dejstvo

Scéna: V prírode pred chalupou veštca. V pozadí Trenčín s Váhom.

Výstup 1.

Veštec, Žena 1, Žena 2

VEŠTEC (sedí pred chalupou na zemi so skríženými nohami, má pred sebou pár horiacich uhlíkov, na ktoré trúsi prach z čarodejných byliniek. Šomre polohlasne nezrozumiteľné formulky, nahýňa sa, klania sa a rukami, pred sebou vystretými, pohybuje nad uhlíkmi. Tento obrad v rôznych obmenách trvá dlhší čas. Pred veštcom stoja dve ženy, jedna drží za ruku 5-6 ročné dieťa, druhá stojí pri nej sama): Teraz mi poviete, (prestane čarovať a zdvihne oči k ženám), čo je s vami a aké máte želanie.

ŽENA 1: Moje dieťa (ukáže na dieťa) zrádnik hádže, chúďa, skoro sa mi dotĺklo. Mrcha choroba, mrcha choroba! Ide mi srdce puknúť, keď sa na to dívam.

VEŠTEC: (robí čary-mary ponad uhlíky, trúsi na ne bylinkový prach, pokrikuje rôzne slabiky, napr.: huhuhu, hihuhu, hahuhu. Naraz vyskočí zo zeme, začne rýchlo obchádzať uhlíky, skoro tancuje a potom nahne sa nad uhlíky, máva rukami, akoby plával. Náhle sa narovná a skríkne): Perún! Boh Perún káže, (hovorí k žene) aby si pri prvom hromobití decko položila v komore na holú zem, zakryla ho korýtkom, založila pri ňom uhlíky a harmančekom ich posýpala. To urobíš tri razy, potom pôjdeš ku potoku a ponoríš decko do vody, ktorá príde z dažďa. To je všetko.

ŽENA 1: Potom mu to prejde?

VEŠTEC: Istotne prejde.

ŽENA 1: A keby neprešlo?

VEŠTEC (rozzúrene): Ty pochybuješ o mocnom bohovi Perúnovi? Aby ťa jeho hrom prepáral! (Začne čariť nad uhlíkmi, nervózne, s pokrikmi, vyhráža sa hrozivo žene a zaklína ju.)

ŽENA 1 (zúfalo kričí): Verím v mocného boha Perúna! Verím, verím, verím! (Utečie i s deckom.)

VEŠTEC (chvíľu ešte čaruje, potom zdvihne pohľad k druhej žene): Ty čo máš?

ŽENA 2: Tu ma kole v boku. (Ukazuje na svoj pravý bok.)

VEŠTEC: (znovu čaruje, ako predošlý raz pri prvej žene. Potom vstane zo zeme a dáva radu): Ty si musíš dať natrieť bok lojom z diviaka. To urobíš tri razy. Potom prejdeš telnej krave popod brucho tiež tri razy, ale najprv ju musíš podhlavníkom hladiť, dlho, pekne, spokojne. Jesť budeš kapustné hlúby a piť horkú tromofóliu. Nekrič pri bolesti, len si ľahni na zem dolu bruchom a daj si na hlavu venček upletený z majoránu.

ŽENA 2: Rozumiem všetko. A ešte sa chcem niečo opýtať. Či sa ešte vydám, či sa mi potrafí ešte šťastie?

VEŠTEC: Ty si vdovica?

ŽENA 2: Vdovica.

VEŠTEC (potrúsi prach na uhlíky a čarí): Dostaneš zanedlho pytača. Vydáš sa za neho. Bude mať mnoho poľa, mnoho oviec. Všetkého sa mu urodí mnohonásobne, čo zasadí, čo zaseje. A ty pri ňom budeš rodiť deti a budeš šťastná a všetkými uctievaná, akoby si bola ženou boha Svatovíta, panujúceho nad oblohou, i nad pastvinami našich hôr.

ŽENA 2 (potuteľným úsmevom dáva najavo, že neverí).

VEŠTEC (hnevlivo): Ty neveríš?

ŽENA 2 (krčí plecami).

VEŠTEC (kričí): Všetky poľné strigy vženiem do teba, meluzíny ťa prídu škrtiť! (Začne čariť, plným hnevom pokrikovať a vyhrážať sa žene.)

ŽENA 2 (kričí): Verím v mocného boha Perúna! Verím, verím, verím! (Utečie.)

Výstup 2.

Veštec, Gorazd

GORAZD (vstúpi nepozorovane a postaví sa za veštca, ktorý ešte robí čary-mary nad uhlíkmi): Zárobok je dobrý. Za to máš od jednej ženy vrece jačmeňa a druhá ti priniesla ovcu. Ale to, čoho je málo, je to, čo si im ty vedel dať. Krik, vyhrážky — a nič viac. Ani tvoje božstvá, ani zaklínadlá nepreniknú do ľudskej duše, len zastrašia. (Zamyslí sa.) Aký rozdiel, aký strašný rozdiel! Ako ináč rozprával kňaz Metod! Aká iná, aká vznešená bola jeho modlitba! Keď on rozprával a modlil sa, v mojich ústach i v mojej krvi bol ten istý hlas. Zneli jeho slová a ja som cítil, že ani ja ich ináč nevyslovím, keby som ich chcel hneď i našou starou vierou vysloviť.

VEŠTEC (protestne): Nie! Moje božstvá nemiešaj s inými božstvami. Ja som sa narodil z mojich bohov, tieto cudzie božstvá neuznám nikdy.

GORAZD: Ja viem, ty, otče, veríš, že sedíš i teraz v náručí svojich bohov.

VEŠTEC (preruší Gorazda): A to musíš vedieť a veriť i ty až do svojej smrti, lebo ako ja, tvoj otec, i ty si sa z bohov narodil a tvoj syn raz tiež sa z bohov narodí. Sme rodom z pokolenia bohov a od prapamäti a máme moc nad naším ľudom a náš ľud nám bude božskú úctu vzdávať po všetky časy.

GORAZD: Áno, ľud môže veriť nám, kým sa mu čosi lepšie nedá, kým sa ho neujme ktosi iný, lepší, ako sme my.

VEŠTEC: A či sa my nestaráme opravdivo o svoj ľud? Či nie sme jeho pomocníkmi a ochrancami? Kto to vie robiť, ak nepochádza z bohov?

GORAZD: Ale k tomu novému kňazovi sa ľud húfne valí, on je milý, prívetivý ku všetkým, on tak hovorí ako ty a my nikdy nerozprávame. Ty hrozíš ľuďom, divoká je tvoja modlitba, ty zaklínaš, ty tresty voláš, ty ľuďom strach vháňaš a kňaz Metod ticho a sladko rozpráva, ako sa máme milovať, ako je jeho Boh dobrý a nekonečne milý.

VEŠTEC: Ja som ťa poslal na špehy, my musíme zvedieť, čo oni rozprávajú, nie aby sme obdivovali ich učenie.

GORAZD: Odpusť mi otče, ale ja sa neviem zbaviť dojmu, že my vo svojich božských úkonoch len do temnôt hľadíme. Do temnej pahreby hľadíš, otče, aj tvoje oči sú vždy temné. A tam, ako kňaz Metod zdvihol svoje zraky k jasnému nebu, celý zástup zdvihol oči k nebu a vo všetkých očiach bol jasot, ako i na tom samom nebi som videl iba jasot, spokojnosť a radosť. Neviem, čo to bolo. A keď som sa obzeral a hľadal tých zázračných čarodejov, čo to zapríčinili, všade som sa stretol len s Metodovým hlasom a ten nepreklínal, ten bol ľudský, nie božský, ako ty vravíš o svojom, ten bol až sladko ľudský. V tvojom božskom hlase, otče, toho niet. Mráz mi ide po chrbte, keď teba vidím čariť, a opak, nevýslovné šťastie mi vošlo do kostí a zdvihlo ma pri slovách Metodových.

VEŠTEC: No, syn môj, viac tam nepôjdeš na špehy.

GORAZD (rozhodí rukami): A prečo by som nešiel? Prečo mi to zakazuješ?

VEŠTEC: V mene našich božstiev!

GORAZD: I v mene strachu. Bojíš sa usmievavého Boha.

VEŠTEC: Čo myslíš, my, potomkovia bohov, sme sa na to narodili, aby sme obdivovali nejaké úsmevy ľudské, či nebeské? Naša moc je v hneve a kto sa netrasie pred nami, potrestaný musí byť. Či si videl kedy nášho boha Perúna prichádzať s úsmevom? Nikdy! Iba so žeravými a smrtonosnými bleskami v ruke. Nemali by sme úcty pred ľuďmi, keby sme nevzbudzovali v nich hrôzu.

GORAZD: Hovoríš o strachu pred bohmi a sám sa bojíš toho kresťanského boha. Len slabší boh sa môže báť silnejšieho boha.

VEŠTEC: Keby si nebol synom božstiev, preklial by som ťa. Keby si nebol synom mojím, dal by som ťa zmárniť. Ale nedopustím sa toho. Mám pred sebou úctu božskú a tú si zdedil i ty. A ja, i ty, spolu sme zodpovední za svoje dedičstvo. To si uvedom konečne!

GORAZD: Dobre, ale zodpovednosť naša kde bude, keď ľud si nájde silnejšieho boha a pôjde s ním?

VEŠTEC (rázne): Nesmieme to dopustiť. Naša je krajina, i naše je právo. Tu sme my, tu nebude nikto iný panovať!

GORAZD: Cítiš sa menším, preto sa tak bojíš. (Chvíľu zmĺkne.) Vravíš, že tu nebude nikto iný panovať?

VEŠTEC (skríkne): Nikto! (Rozzúrene si trhá vlasy, hádže sa ako bez zmyslov.) Zaklínam! Preklínam!

GORAZD (významne): Náš panovník Rastislav…

VEŠTEC (náhle zmĺkne a skrotne, stane si do postoja úcty, skríži ruky na prsiach a hlboko sa pokloní).

GORAZD: Náš panovník Rastislav povolal kňazov, bratov Cyrila a Metoda do našej krajiny. Múdry, opatrný a spravodlivý Rastislav zodpovedá za náš ľud i za nás a my sme jeho poníženými služobníkmi. Prečo sa ty bojíš, keď panovník Rastislav sa nebojí? Či ty máš iné kosti a inú krv ako panovník tvojho rodu? Máš úmysel a lepšie svedomie, ako tvoj panovník? A konečne máš iný zmysel pre život, ako má náš panovník, ktorý ho má pre život všetkého ľudu? Rastislav uznal tento čas za vhodný, aby sme my, ako iné národy, prijali novú vieru a s ňou nový život.

VEŠTEC (sadne si premožený k pahrebe a dlhšiu chvíľu mlčí): Veď hej. Ale aj ja, aj ty, syn môj, sme potomkami bohov a to by som bol chcel zachovať pre teba, aj pre naše potomstvo. (Nato Gorazd odíde.)

Výstup 3.

Veštec, Žrec

VEŠTEC (rozmýšľa nahlas): Pripadám si naozaj ako premožený. Teraz božstvá obrátia proti mne moju zbraň, môjho syna. Vždy som pred bohom Perúnom bojoval hrdo s tým, že mu nechám po sebe svojho syna. A on sa stal v rukách božstiev zbraňou proti mne. A zvolá ich hnev na mňa. Skutočne si pripadám, že som tu premožený.

ŽREC (vbehne s viditeľným vzrušením): Dobehol som, ledva som si život zachránil.

VEŠTEC: Spod Zobora ideš?

ŽREC: Spod Zobora.

VEŠTEC: Čo sa stalo?

ŽREC: Sprisahali sa proti mne ľudia aj živly.

VEŠTEC: Nedobre je, zle vyzeráme.

ŽREC: Zle, odkedy sme povoľní, nie dosť rozhodní a rázni pred prívalom novotárov, čo sa nám vhniezdili do našej starej otčiny. Hlavne nie sme dosť mocní nad svojimi deťmi.

VEŠTEC: Všetko naše úsilie — zdá sa — bude márne. Naši protivníci majú veľký vplyv na ľudí.

ŽREC: Na tvojho syna — v prvom rade.

VEŠTEC: Na môjho syna? Keď na môjho syna majú taký vplyv, aký budú mať na ten náš jednoduchý ľud?

ŽREC: Neprenáhli sa vo svojich výrokoch. Kde je tvoja hrdosť?

VEŠTEC: Darmo si budem nahovárať niečo iné. Je to tak. Kňazi, čo teraz prišli, vedia pôsobiť, vedia tak oslobodzovať ľudí, že húfne idú za nimi. Hovorím oslobodzovať, lebo my ich držíme a nevieme ich udržať.

ŽREC: Ako to rozprávaš? Ty, ktorý máš byť až krutý pre zachovanie starej viery, tak rozprávaš? Ty, ktorý si mal v prvom rade svojho syna udržať pri našich božstvách!?

VEŠTEC: Nedá sa!

ŽREC: Uškrtil by som ho!

VEŠTEC: Možno uškrtiť syna služobníka boha Perúna?

ŽREC: Zamkol by som ho do temnej komory, mučil by som ho!

VEŠTEC: Možno mučiť potomka božstiev?

ŽREC: Vyhnal by som ho z domu navždy!

VEŠTEC: Potom by už jeho osudy prešli do mojich rúk?

ŽREC: Vidíš, to je tvoja slabosť, že tak rozprávaš. Tak nemá rozprávať jeden veštec. Čo si ty vlastne? Jama zápachu, hnijúca mŕtvola! Pripadáš mi ako človek zo záhrobia, s ktorým už nemožno hovoriť, ale ktorý ešte chce hovoriť, hoci už skončil so všetkým.

VEŠTEC: Ty hovoríš v zápale žreca, ale treba ti hľadieť skutočnosti rovno do očí.

ŽREC: Skutočnosť je tá, že my sme boli prví.

VEŠTEC: Dobre, dobre, ale čo máme robiť, keď sú tu tí noví kňazi a ich viera sa šíri?

ŽREC: Nemáš čary? Nemáš zaklínadlá? Nevieš už na vinníkov zvolať hromy boha Perúna? Nevieš nahnať strachu a hrôzy? Kto si teda veštcom božstiev?!

VEŠTEC (chladnokrvne): Hovor, hovor.

ŽREC: Je vo mne temné mračno horkosti, sú vo mne všetky víchry, ktoré pošle boh Perún na zem a chcel by som radšej na mieste skamenieť, ako by som nemal potriasť zemou, na ktorej stojíš!

VEŠTEC: Hovor, hovor.

ŽREC: Široké sú polia jačmenné, veľké sú vrchy s pastviskami a vyschne do koreňa i byľ trávy, nech nás tu nájde Perún slabých, váhavých a zradných! Nebojíš sa trestov?!

VEŠTEC: Toto nerozumiem. Ty tu ideš proti mne a zúriš na mňa. Tvojím protivníkom je asi ktosi iný. Možnože kresťania, možnože sám ľud, čo nás opúšťa, možnože pomer Gorazda a Miluše. Hľadaj pravého vinníka, neobviňuj mňa.

ŽREC: Nebudem ho hľadať nikde. Moja pomsta ma k tebe prihnala.

VEŠTEC: Prečo ku mne?

ŽREC: Pretože tá istá pomsta našich žrecov i mňa vyhnala z môjho kraja. Nebudem inde hladať vinníka, len v tebe. Môj hnev ma k tebe priviedol.

VEŠTEC: Áno, hnev by mal byť naším spojencom a nepriateľom kresťanov. Ale hnev je niekedy zlým sudcom.

ŽREC: Tak? Kto mňa súdi, nie hnev? Prečo sa všetko proti mne sprisahalo? Lebo som mal málo hnevu. Videl som, čo sa robí a málo hnevu som mal.

VEŠTEC: Ja som mal i dosť hnevu, i slúžil som oddane našim božstvám.

ŽREC: Aj ja! A ostanem tým, čím som. Ostanem pohanom, ako nás volajú noví kňazi. (Kričí.) Pohanom, aby rozumel! To, čo som si priniesol na svet, s tým aj zo sveta odídem. I keď som už na mizine. Moja chalupa je v plameňoch, dal ju vypáliť najvyšší žrec spod Zobora, za to že moja dcéra je verenicou syna veštca, kresťana! (Kričí väčšmi.) Rozumieš, kresťana! Zlé špehy robil tvoj syn. Naši i jeho vyšpehovali, aj moju dcéru!!!

VEŠTEC: A ty si ušiel?

ŽREC: Ušiel, aby si bol svedkom môjho stroskotania. Aby som sa ti pomstil za syna, aby ťa trápilo moje zničenie! Iba toto dobrodenie mi môžeš urobiť, že budem spokojný, keď budeš mať pred očami moje dlhé zomieranie. Budeš všade a vždy vidieť moje vycerené zuby, ktorými ťa budem hrýzť nocami. Moje temné zraky ako blesky ťa budú pretínať, moje hrozivé ruky ťa budú škrtiť. Hrobom ti budem, ale nebudeš môcť z hrobu kričať. Budeš sa rútiť do všetkých priepastí a neuhynieš nikdy, len utrpením ti budem. Budeš zavýjať a kňučať ako priškrtený škorpión a nenájdeš diery, aby si v nej zapadol. Prišla chvíľa…

VEŠTEC (preruší ho): Prišla chvíľa, keď náš panovník Rastislav…

ŽREC (náhle zmĺkne, skríži ruky a trasúc sa vzrušením, skríži hlavu).

VEŠTEC (pokračuje): Povolal kňazov do našej krajiny.

ŽREC (zvrtne sa a rýchlymi krokmi odchádza).

VEŠTEC (stojí ešte, ale za chvíľku tackavým krokom odchádza).

Výstup 4.

Gorazd, Miluša

GORAZD (vchádza zvedavo a pozerá za odchádzajúcim žrecom): Čosi som až hen z role spoza záhrad počul. Čosi ako kliatbu. Ale nebol to hlas môjho otca. (Pozerá lepšie, dlaňou si pricláňa oči.) Milušin otec, ak sa nemýlim? Čo sa tu mohlo stať? Lúčil sa s krikom a s hnevom odchádza.

MILUŠA (vstúpi bojazlivo z opačnej strany, ako odchádzal žrec a je prestrašená, ale v jej chovaní vidieť vyrovnanosť a pokoj): Gorazd! Gorazd môj milovaný! (Vzdychne sotva počuteľným hlasom.)

GORAZD (rýchlo sa obráti a zvolá s údivom): Miluša! (Padnú si do náručia.) Oj, Miluša! (Hľadí jej prenikavo do očí.) Ty si ako slnko po búrke. Pred chvíľou sa zdalo mi tu nebo zachmúrené, že visí ťažký mrak nad Skalkou, a teraz, akoby po hromobití je tu znova jasno. (Nežne.) Miluša!

MILUŠA (naraz cíti reflex únavy): Len k tebe, Gorazd, len k tebe som sa chcela dostať. Bežala som cez hory a doly, volala som prosebne na teba, aby si mi prišiel v ústrety, aby som neuhynula cestou, lebo som bola sama. Oj sama. (Významne.) Sama, ale nie opustená, nie stratená.

GORAZD: Si ustatá, trocha uľakaná. Sadnime si. (Posadia sa na lávku pred domom.)

MILUŠA: Ani nie ustatá, ani nie uľakaná. To, čo vidíš na mne, to už nie sú obavy, v ktorých som žila doteraz. To už nie je smútok, s ktorým som hľadela na teba vždy predtým. Už som si istá. Je vo mne už iná sila, mám v sebe mnoho jasu.

GORAZD: Som rád, že si tu. Pri mne máš pevnú zem pod sebou a pevnú oblohu nebeskú nad sebou. Hľa, niekedy je to aj niečo iné, čomu sa povie, že máme pevnú pôdu pod nohami. Sme tu nielen pre včerajšok, pre predvčerajšok, nehovorím ani, že pre dnešok. Chceme byť na pevnej pôde i z diaľok, v diaľkach, aj pre diaľky. (Hľadí Miluši skúmavo do očí, či rozumie.) Možnože ma pochopíš.

MILUŠA: Pochopím. Rozumiem, čo sú diaľky. Boli mi doteraz vzdialenými. Už som prekonala a žijem v novej prítomnosti.

GORAZD (s prekvapením a potešenie): Isteže hovoríš o prítomnosti, ktorá je i mojou. Ach, dobre by bolo, keby si ju objala úplne. Ona oslobodzuje zo zaťaženia minulosti, ona ti dá rovnováhu.

MILUŠA: Áno, som, vyrovnaná. Ak mi z oka padne slza šťastia, len ty s ňou môžeš rozprávať.

GORAZD: Neplačeme už pre utíšenie, pre poľahobu. My budeme plakať už len pre dovŕšenie svojho šťastia.

MILUŠA: Dve duše budeme, dve duše, spievajúce si, ako keď ruža a vtáča rozprávajú medzi sebou nahlas. A budeme, akoby sme vedeli, čo hovorí slnko potôčku a potôčik slnku.

GORAZD: A budeme vždy sladko vzrušení, ako keď hory nevedia, kde sú ich biele baránky, či po vŕškoch na pastve, či na nebi v podobe bielunkých obláčkov. Celé nebo bude naše.

MILUŠA: Áno, vtedy budeme vedieť, akou rečou rozpráva blankyt, aké sú jeho hĺbky, (významne) nadovšetko, aká je ich modlitba.

GORAZD (prekvapene): Miluša?

MILUŠA: Čuduješ sa, že tak rozprávam?

GORAZD: Už by som sa skoro ani nečudoval.

MILUŠA (šťastne): Bola som u kňaza Metoda.

GORAZD (chce ju objať a bozkať).

MILUŠA (predbehne ho, ukáže mu na prsiach drevený kresťanský krížik, visiaci na šnúrke, a dá mu ho pobozkať).

GORAZD (udivene): Raz si bola?

MILUŠA: Raz.

GORAZD: A už si pokrstená? Ten krížik predsa len pokrstení nosíme!

MiLUŠA: Som kresťanka. Povedala som kňazovi Metodovi, že si ma ty poslal. On mi nato hneď povedal: no, keď ťa môj učeník, milovaný Gorazd, poslal, to viem, že si v dobrých rukách. A hneď som prijala krst. Potom som ostala sama. (Skoro smutne.) Potom som stratila aj dom.

GORAZD: Pre toto?

MILUŠA: Zaiste, pre toto?

GORAZD (objíme jemne Milušu): Miluša! (Uvažuje.) Nestratila si nič, našla si nekonečne viac.

Výstup 5.

Gorazd, Miluša, Veštec

VEŠTEC (vstúpi a chodí roztržito pred Gorazdom a Milušou): Ja už nemám moci. (Rozkladá rukami.) Ja už nemám nijakej moci. (Zastane pred Gorazdom a Milušou.) Čo mám robiť? Čo mám ja robiť? Tu ste predo mnou. To je skutočnosť. Mám ja vinu za túto skutočnosť?

GORAZD: Otče, ty nemáš viny.

VEŠTEC: Nemám viny, lebo už nemám ani sily!! (Skleslo.) Nemám sily preklínať.

GORAZD: Netreba preklínať. Naopak, na tvoj milý pohľad tu čakáme obidvaja.

VEŠTEC (stojí nehybne. Po chvíli zdvihne oči k nebu a pomaly ich spúšťa a zastaví sa nimi na obidvoch s tichým úsmevom. Potom krotko odíde.)

Výstup 6.

Gorazd, Miluša, Vandrovník 2

GORAZD (šťastne): Miluša!

MILUŠA (opojene): Gorazd!

GORAZD (uvažuje): V najbližších dňoch zájdeme spolu do Nitry ku kňazovi Metodovi, aby požehnal naše manželstvo. Pôjdeš spokojne?

MILUŠA: Pôjdem!

VANDROVNÍK 2 (vkročí a pozdraví Gorazda): Nech je pochválený Boh!

GORAZD: Na veky vekov.

VANDROVNÍK 2: Možnože si na mňa spomenieš, brat môj drahý. Stretli sme sa dávno pri Zobore. Pod starým dubom si sedel na lávke.

GORAZD (preruší ho): Naisto, naisto! Dobre sa pamätám na naše stretnutie. Veď si mi sľúbil, bratku, že ma raz aj navštíviš.

VANDROVNÍK 2: A tak, vidíš, tu som.

GORAZD: Vitaj! (Objímu sa.)

VANDROVNÍK 2 (pozerá na Milušu neisto): Zdá sa mi, že to dievča poznám spod Zobora.

GORAZD: Celkom dobre ho poznáš?

VANDROVNÍK 2: To by som chcel vedieť!

MILUŠA (ukáže krížik na prsiach).

VANDROVNÍK 2: Nech je pochválený Boh! Teraz môžeme spokojne hovoriť.

GORAZD: Dobré správy nesieš, bratku?

VANDROVNÍK 2: Dobré správy.

GORAZD: Najprv mi povedz, či sa kresťanstvo vzmáha? Či náš ľud prichádza ku kňazovi Metodovi ustavične?

VANDROVNÍK 2: Ustavične a vždy vo veľkých húfoch.

GORAZD: Príjmajú naši krst?

VANDROVNÍK 2: Ani nestačí sám na to kňaz Metod. Pribral si učeníkov, ktorí mu pomáhajú.

GORAZD: Som šťastný. (K Miluši.) Šťastná si aj ty?

MILUŠA (pohľadom mu dáva súhlas).

VANDROVNÍK 2 (hľadí skúmavo na Milušu): Zdá sa mi, že ty si dcéra žreca, čo ho dal vypáliť a odohnať najvyšší pohanský kňaz?

GORAZD: Miluša, ty si mi to ani nepovedala.

MILUŠA: Povedala som ti, že som ostala sama.

VANDROVNÍK 2: Nestratila si nič. (Vážne.) A nesmieš stratiť ani teraz. (Ku Gorazdovi.) Ty si vybraný a vyzvaný, aby si šiel so sprievodom kňaza Metoda a Cyrila do Večného mesta, do Ríma. To je moje posolstvo, ktoré som ti doniesol od kňaza Metoda.

GORAZD (zdvihne oči k nebu a pomaly ich znesie a položí na Milušu): Večné mesto! Rím! Tam býva Svätý otec!

MILUŠA (preberie sa ako zo sna a zakvíli): Ty odídeš?

GORAZD (privinie Milušu, k Vandrovníkovi): Vrátia sa z Ríma kňazi Cyril a Metod znova sem k našim?

VANDROVNÍK 2: Tak viem, že po návšteve sa majú vrátiť.

GORAZD (uvažuje dlhú chvíľu): Volá ma kňaz Metod. (K Miluši.) Je to vôľa Božia, aby som šiel.

MILUŠA (zásterkou si utiera slzy v očiach): Je vôľa Božia, aby som šiel.

Opona





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.