ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gorazd, Miluša, Veštec

GORAZD (oblečený do kleriky, stojí po boku kríža a číta knihu).

VEŠTEC (Vstúpi s Milušou. Majú drevené kresťanské krížiky na šatách. Prežehnajú sa pred krížom a pozdravia Gorazda, ktorého hneď pre jeho oblek nepoznali): Nech je pochválený Boh!

GORAZD: Na veky vekov! (Zdvihne oči od čítania knihy.) Otče! Miluša! Vy ste? Vitajte! Pán Boh s Vami! (Objíme otca a potom chce sa privítať s Milušou.)

MILUŠA (vidiac Gorazda v habite, zakryje si dlaňami oči ako pri plači, skloní hlavu a ide si kľaknúť ku krížu).

VEŠTEC (vzrušene, so slzami v očiach): Syn môj, si to skutočne ty, oddaný už úplne do služieb Pána Boha?

GORAZD: Otče, (vezme krížik z pŕs otca do rúk) si to skutočne ty? Kresťan? (Šťastne sa usmieva.)

VEŠTEC: Ja som to, tvoj otec. Za ten dlhý čas, čo si bol vzdialený, zmenilo sa mnoho. I ja som išiel na Zobor, musel som ísť. Mnohí išli, to bol istotne sám hlas Boží, čo nás volal. Učeníci Metodovi nás všetkých s láskou prijali. Sme šťastní a spokojní. A ako sa tebe vodilo na tých ďalekých cestách?

GORAZD: To isté môžem povedať čo ty, otče. Som šťastný a spokojný.

VEŠTEC: Necnelo sa ti za nami?

GORAZD: Ani nebolo kedy. Všetko bolo pre mňa nové, nikdy nevídané. Skúsil som a zažil som mnoho a hlavne mnohému som sa ponaučil.

VEŠTEC: Prešiel si veľký svet, to verím, a mnoho pekného si videl, čo oko nášho človeka ani nikdy neuvidí.

GORAZD (ako vo vytržení): Rím, otče, Rím! Stred kresťanstva! Vidieť túto slnečnú krajinu, zem svätých mučeníkov a vidieť Svätého otca — to je také veľké a nezabudnuteľné, že rozpovedať toto všetko — na to si budem hľadať neskoršie chvíle, toho je mnoho. V Ríme iba jedna smutná udalosť nás zastihla, zomrel biskup Cyril. Ostal nám iba biskup Metod, ktorý je medzi nami a za chvíľku sem príde. Dnes čakáme i návštevu panovníka Svätopluka.

VEŠTEC: Dozvedeli sme sa i my o tom, preto sme sa vybrali sem. Cestou sme stretali mnoho pútnikov, veľa ľudí sem ide. Naša svätá viera sa veľmi rozširuje.

GORAZD: To nám kládol na srdce i Svätý otec, aby sme semeno viery siali medzi všetky naše kmene. Oj, budeme to s radosťou robiť. Biskup Metod nás už viacerých pripravuje na kňazský stav. Konečne, vidíš, i mňa nehodného prijal medzi kňazský dorast.

VEŠTEC (skloní hlavu): Som dojatý a neviem, ako sa vyjadriť. (Uvažuje.) Ale povedz mi, so mnou, s otcom si sa tým natrvalo rozlúčil?

GORAZD (pozrie hlbokým pohľadom na otca, aj na Milušu, kľačiacu pod krížom): Naše vzťahy, otče, sa nemenia. I v živote kresťana sú posvätné zväzky, ktoré nás utvrdzujú, že sme tak deťmi Božími, ako sme deťmi otcov na zemi a synmi nášho ľudu.

VEŠTEC: Viem to. Náš ľud teraz potrebuje kňazov. Ale či ty budeš mať vždy dosť sily na to? Nebudeš mať dňa-noci, budeš vždy na nohách. A v mnohých nebezpečenstvách.

GORAZD: K mojim silám bude vždy pribúdať i síl Božích. Boh je večne s nami.

VEŠTEC: Pravda, to uznám. Ale vec ber i z ľudskej stránky.

GORAZD: Som mladý, zdravý a oduševnený.

VEŠTEC: Všetko pekné, ale cesta je to ťažká.

GORAZD: Otče, to je cesta lásky.

VEŠTEC: Škodcov je mnoho a nenávisti tiež. I cudzí kňazi, ktorí nie s našou materinskou rečou idú medzi nás, i domáci nežičlivci môžu tu mnoho starosti a ťažkých chvíľ narobiť.

GORAZD: Pred Bohom a s pomocou Božou obstojíme i uprostred záškodníkov a neprajníkov.

VEŠTEC: Len či budeš mať vždy dosť vytrvalosti? Či ťa nezlomí boj a jeho ťarcha?

GORAZD: Otče, treba aj trpieť. Láska nesmie poznať miery v utrpení. V Ríme som videl mnohé vyobrazenia prvých kresťanov-mučeníkov. Zomierali ticho pod mečom, v pazúroch levov, v ohni i na ražni a v nespočetných mučidlách. Zomierali spokojne, bez výkriku bolesti a s modlitbou na ústach. Cesta našej lásky je nie cesta kvetov, ale tŕňov.

VEŠTEC (počúva s udivením): Až tak vedia kresťania milovať?

GORAZD: Až tak, otče.

VEŠTEC: Potom si už buď istý, syn môj, že srdce rodiča, srdce moje bude vždy blízko teba. (Zamyslí sa.) A srdce Miluše… (Odmlčí sa.)

MILUŠA (vstane spod kríža a užialene hľadí na Gorazda).

VEŠTEC (ide si kľaknúť pod kríž a ostane mlčky kľačať).

GORAZD (pomaly slabikuje): … srdce Miluše…

MILUŠA (skromne, trocha sklamane): … ostane srdcom Milušiným.

GORAZD: Musíš porozumieť moje rozhodnutie. Je to hlas vyšší, ktorý ma volá a za ktorým idem.

MILUŠA: Si istý?

GORAZD: Nemýlim sa. Ani biskup Metod sa nemýli, keď ma prijal medzi sluhov Božích.

MILUŠA: A ja čo mám robiť?

GORAZD: V Ríme som mal možnosť vidieť i dievky, ktoré žijú bez mužov a pracujú vo vinici Pána. Obetujú a posvätia svoj život dielu lásky Božej a slúžia svojmu ľudu dobročinnosťou, starostlivosťou a opaterou tých, ktorí to potrebujú. Chudobných a biednych vždy dosť bude a tým sa treba rovnako venovať, ako sa kňazi venujú nevedomým a vyučujú ich. Miluša, nič nestratíš tým, že ja ostanem kňazom. Nájdeš väčšiu lásku, ako je moja. Nájdeš lásku Božiu.

MILUŠA: Verím ti a viem, že v láske Božej nebudeme ukrátení. (Váhavo.) Ale srdce dievčaťa ťažko zabúda a ostáva vždy poranené.

GORAZD: Nesmie byť v tvojej láske ani trocha samoľúbosti a sebectva. Dokonalá láska nehľadá svoje výhody, nehľadí ani na svoje rany, lebo je väčšmi i poranená svetlom zhora. Kresťanstvo malo a má mnoho svätíc.

MILUŠA: Neviem, či až tak ďaleko by mi bolo možno zájsť, kde už až duše svätých sa poznávajú. Neviem ani, ktoré sú cesty k tým výškam. Ja som slabé stvorenie, neviem, ako mám brať svoj stav. Iba to viem, že moje srdce sa vo mne chveje. Možno, že je to od dojatia, možnože je to horúčka, ktorou som ti chcela padnúť do náručia po takom dlhom čase. Možnože som ťa veľmi čakala a ty si — neprišiel. Ty si prišiel, ale už nie ku mne.

GORAZD: Utíš sa. Musíš vedieť, kto si. Si kresťanka. A musíš vedieť, kto som ja.

MILUŠA: Áno. Ale ja poznám svoje sily. Viem, koľko môže dievča zniesť, keď miluje. A koľko, keď ostane samé.

GORAZD: To, čo hovoríš, je ozvena tvojho žiaľu. Ja to viem chápať. Hovorí z teba žiaľ. Ale prečo nehovorí z teba kresťanka, ktorá vie i cenu žiaľu položiť na oltár, z ktorého prijíma naše obety Boh všemohúci?

MILUŠA: Oj, ako rada by som dala všetko Pánu Bohu, keby som i niečo iné mala okrem sĺz. Ale ja nemám nič. (S veľkým žiaľom.) Mala som iba teba. Keď si odchádzal do Ríma, čosi som v srdci tušila a báť som sa začala, ale mala som vieru, že sa vrátiš. A ty si prišiel a ku mne si sa navždy nevrátil. Povedz, opravdu navždy?

GORAZD (vzdychne z hĺbky): Čo je to „navždy“ v nepominuteľnosti lásky Božej? Boh je večný, večnosť je pred nami. Čo je to „navždy“ Miluša, treba hľadať i v láske to, čo je nepominuteľné. Nikdy sa neopúšťame v Bohu. Tak, ako v láske muža a ženy musia sa najprv stretnúť a vytrvať vo svojom stretnutí dve duše, tak sa delí i Boh so svojou láskou pri ustavičnom stretaní sa s ním. Tu sa nemožno mýliť, ani klamať, ani ochladnúť, ani sa dostať do neistoty. V Božom náručí si vždy istejšia, ako by si bola v mojom.

MILUŠA: No, mal by si vedieť, ako ľudsky je neznesiteľné nepretržité mlčanie medzi srdcom a srdcom.

GORAZD: Len chvíľkové a zdanlivé je to mlčanie. Raz sa nájdeme na tých istých chodníkoch, na ktorých sa modlíme: Staň sa vôľa tvoja. Tam sa naše srdcia spolu rozhovoria.

MILUŠA: Mali by sa rozhovoriť. Ale či nebolo krásne i pred Bohom, ako boli naše srdcia rozhovorené i predtým?

GORAZD: Tak. Ale pre väčšie dobro nášho ľudu, i pre väčšiu česť a slávu Božiu možno sa nám zrieknuť osobných príjemností, osobného šťastia. To je šľachetnejšie a dokonalejšie.

MILUŠA: Chcela som ti dať svoju mladosť i svoj život. Ty by si si to bol zaslúžil.

GORAZD: A nezaslúži si to Boh? Nechajme svoju pýchu stranou, i svoje záľuby a nehľaďme len na to, že znamenáme niečo jeden pre druhého. Pýchu majme, ak sme na niečo Bohu.

MILUŠA: Bohu predovšetkým. (Zamyslí sa.) Nejdem nič vyčítať. Nebola by som dobrou kresťankou. Bola by som iba úbohou ľudskou bytosťou.

GORAZD: Iste. Preto nám treba byť menej ľuďmi a viac kresťanmi. To, čo nás obklopuje, je príliš ľudské. Máme sa dať väčšmi obklopiť Bohom láskavým. (Zamyslí sa.) Ešte by si mi mala povedať, čo je s tvojím oteckom. Žije po starom? Či hádam tiež už hľadá nové cesty?

MILUŠA (kýva hlavou zarmútene, záporne).

GORAZD: Po celý čas modlil som sa za vás všetkých. V Ríme pri hrobe Sv. Petra som prosil zvlášť za tvojho otecka.

MILUŠA: Bojím sa o otca.

GORAZD: Netreba sa báť. Kto má silu v modlitbe, ten sa nebojí.

MILUŠA: Je naším zaprisahaným nepriateľom.

GORAZD: Aj za nepriateľov sa treba modliť, aby sa obrátili.

MILUŠA: Nenávidí nás, hlavne teba.

GORAZD: Aj za tých sa modlíme, čo nás nenávidia.

MILUŠA: Pomstu ti prisahal, chce ťa zmárniť, ak ťa niekde dochytí.

GORAZD: Aj ja, aj on sme vždy v rukách Božích. Stať sa môže iba to, čo Boh dá. (Počuť šuchot v neďalekej bučine. Gorazd sa obzerá tým smerom.) Otče, vstaň, možnože ktosi chce so mnou osamote hovoriť. Choďte spolu s Milušou biskupovi Metodovi v ústrety, príde tadeto od Bratislavy. (Ukáže smer.) Za chvíľu tu má byť.

VEŠTEC (vstane od kríža a odíde s Milušou).

Gorazd, Žrec a dvaja pomocníci

ŽREC (vkráda sa potmehúdsky): Konečne som ťa chcel nájsť samého. Teraz sa porátame.

GORAZD (vždy spokojne): Prosím, tu som.

ŽREC: Tu si už v mojich rukách a neujdeš mi!

GORAZD: Nikdy som neutekal pred nikým.

ŽREC: Draho zaplatíš za všetko!

GORAZD: Ak mám platiť — zaplatím.

ŽREC: He-hé! Nerob sa spokojným! Nie, už ťa nejdem preklínať. Máš chvíle spočítané!

GORAZD: Ani preklínania, ani spočítaných chvíľ sa nebojím!

ŽREC: Smrťou zahynieš!

GORAZD: Nebojím sa smrti.

ŽREC: Čo?

GORAZD: Za svätú vieru položím i život.

ŽREC (s výsmechom): Cha-cha-chá! I to voláš život, keď si našich predkov zradil, poškvrnil a toľký výsmech na naše pokolenie bohov uvalil!? I toto ešte voláš životom? Veď tvoj život je hanbou a potupou! Zhynieš smrťou!

GORAZD: Opakujem, nebojím sa smrti!

ŽREC: Nebojíš sa? Možnože aj lepšie, lebo pre teba to bude hrozná smrť, ale pre mňa vykúpením. Ja som si už svoje vytrpel a len ty, (dôrazne a s úškľabkom) len ty ma z utrpenia vyslobodíš. Taký mám rozkaz od nášho najvyššieho žreca, že ťa musím zabiť a len tak budem očistený a moje postavenie žreca mi bude znovu vrátené. Rozumieš? Ty musíš zahynúť, biedne zahynúť!

GORAZD: Znovu tvrdím, že môžem spokojne zomrieť. V každej chvíli!

ŽREC: Cha-cha-chá! Nie, holúbok môj, nebudeš ty sladko zomierať. Upáliť ťa dám zaživa, plamene ohňa ťa zožerú. Nikto ťa nezachráni, ani čary tvojej viery. Ani tvoj Boh! (Zahvízdne.)

POMOCNÍCI (priskočia z bučiny).

ŽREC: Zviažte ho a berte preč!

POMOCNÍCI (zviažu Gorazda povrazom a surovo odvlečú).

ŽREC (sotí prudko Gorazda): Poďme! Na oheň! (Ujdú.)

Metod, jeho sprievod, ľud, Veštec, Miluša

(V neďalekej prírode počuť poľné spevy a počuť, ako sa ovce pasú. Tlmene doznievajú zvonky, mékanie oviec a fujarka. Hneď za tým sa ozve starokresťanská pieseň, ktorá sa zosilňuje, čím viac sa ľud približuje. Keď sú už blízko, začnú vchádzať. Najprv vstúpia kňazi a učeníci Metodovi. Za nimi vstúpi Metod a nakoniec ľud, ktorý už nosí drevené krížiky na šatách. Metod s kňazmi a učeníkmi sa postaví ku krížu, ľud na opačnú stranu.)

METOD: Nech je pochválený Boh, náš večný Hospodin!

ĽUD: Nech je pochválený na veky!

METOD: Ak sú niektorí z vás ustatí z dlhých ciest, môžu si posadať na trávnik. Gorazd! (Obzerá sa k učeníkom.) Mal by tu byť aj Gorazd. Kdeže je? On to má všetko na starosti, aby ľudu vo všetkom bolo zadosťučinené.

VEŠTEC a MILUŠA (prekvapene): Kde je Gorazd? Kde pošiel? Veď tu bol! (Po celý čas sú znepokojení, obzerajú sa a šepkajú si.)

METOD: Dúfajme, že tu za chvíľu bude.

ĽUD (niektorí z ľudu si sadnú na trávnik, niektorí kľačiačky, iní postojačky počúvajú Metoda).

METOD (pozerá s úsmevom na prítomných): Najprv si pekne družne pohovoríme medzi sebou, ako si zvyknú pohovoriť dobrí priatelia. K nám buďte vždy úprimní, nemajte obáv zdôveriť sa nám s ťažkosťami, pochybnosťami, žiaľmi i radosťami. Sme tu pre vás, pre všetkých. Ja osobne chcem byť vždy len vaším služobníkom. (Ku skupine učeníkov.) Či má niekto medzi ľudom nejakú záležitosť, o ktorej chce so mnou osobne hovoriť?

UČENÍK (k ľudu): Prosím, aby sa hlásili, ktorí chcú rozprávať s biskupom Metodom.

DVE ŽENY (predstúpia).

METOD: Čo dobré mi poviete, aby som sa mohol odslúžiť len dobrým?

PRVÁ ŽENA: Prosím ponížene, suseda mi ukradla kuru. Čo mám robiť? Mám si vziať i ja niečo od nej ako náhradu?

METOD: Koľko detí má suseda?

PRVÁ ŽENA: Sedmoro.

METOD: A koľko kúr má?

PRVÁ ŽENA: Nemá kúr.

METOD: Ty máš koľko detí?

PRVÁ ŽENA: Nemám deti.

METOD: Koľko kúr ešte máš?

PRVÁ ŽENA: Päť.

METOD: Podaruješ jej ešte jednu kuru.

PRVÁ ŽENA (zhíkne): Uh!

METOD: Nie, duša drahá. Spravodlivé je, aby si jej odpustila krádež a nielenže nevzala jej niečo, ako náhradu, ale ešte jednu kuru jej zanesieš, iste je v núdzi, má mnoho detí a vtedy sa stane tvojou najlepšou susedou. Sme kresťania, milujme sa, pomáhajme si.

DRUHÁ ŽENA: Prosím, mne svokra hrozne ubližuje. Spadla, keď išla po kamenistej stráni a zlámala si nohu, vraj pre mňa, lebo ja som tam blízko bola. Obviňuje ma, že som striga, že som bosorka, vraj bosorím, do nešťastia privádzam, vraj len zlé robím. Pomaly všetci ľudia u nás ukazujú na mňa, že som striga. Čo mám robiť? Mám sa jej pomstiť? Ja hrozne trpím.

METOD: Vieš, prečo trpíš? Lebo si neodpustila. Budeš spokojná a šťastná, keď odpustíš a zabudneš na to úplne. A o svojej svokre všade hovor len dobre. To bude uhlie horúce na jej hlavu, tak to káže Písmo sväté. Potom nikdy viac ti neublíži tvoja svokra. Pre takéto prípady je len jeden veľký významný a účinný liek: láska. Ona obsahuje v sebe tri najdôležitejšie vlastnosti pre kresťana: odpúšťať, trpieť, mlčať. Vidíš tu kríž. (Ukáže na kríž.) Na ňom visel náš Boh. Obžalovali ho, potupili ho, krivdili mu. Trpel a mlčal. To je veľké a posväcujúce: trpieť — ale mlčať. Trpieť a nepreklínať, trpieť a milovať, milovať a byť šťastným! V utrpení Syna Božieho, v jeho samom kríži bolo obsiahnuté utrpenie všetkých ľudí. Kázal nám vziať kríž svoj, ísť ticho za ním. Kázal, aby sme sa i v krížoch milovali, nezväčšovali si ich. A my vám všetkým túto náuku prinášame, aby ste sa upevnili v zväzkoch lásky, i v zväzkoch krížov svojich. Aby ste si boli blízkymi, bratmi, ako bratom na zemi nám bol aj Syn Boží. Ľudská úbohosť v našom zemskom vyhnanstve je veľká. Prispejme jeden druhému, aby bola menšou. Ľudské slabosti sú tiež veľké, ale nelámme palicu nad nikým, lebo všetci sme slabí. Ak je málo toho, čo je v našich silách, nad to väčšia je dobrota a láska Božia.

MUŽ Z ĽUDU (hlási sa): Či smiem prosiť o slovo i ja?

METOD: Pravdaže. Hovor, brat náš drahý.

MUŽ Z ĽUDU: Často sa ma pýtajú ľudia, kto je ten náš Boh? Aj takto sa ma pýtajú: ako vyzerá? Kde je? Akú má moc? Ja by som chcel byť tiež horliteľom, rozširovateľom našej svätej viery, pomôcť nášmu dobrému ľudu, priviesť ho k Bohu, ale neviem, ako to mám robiť. O Perúnovi vraj sme vedeli, kto je a chceli by sme i o tomto kresťanskom Pánu Bohu viac vedieť.

METOD: Kto je Boh náš? Boh je láska. Boh je náš Otec na nebi, Otec milujúci, Otec odpúšťajúci nám viny, volajúci nás k sebe do večnosti, Otec, ktorý nám dal život a všetko, čo máme v živote, aby sme pri ňom a s ním boli vždy šťastní. Kde je táto večná bytosť? Kde je Boh? Je všade, ale hlavne vo mne, vo vás, v nás všetkých. Nehľadajme Boha iba nad oblakmi, ale hľadajme ho každý v sebe samom. On žije v nás a chce byť viditeľný v našich dobrých skutkoch. Boh nie je veštec, ani zaklínač, ani čarodejník, akých ste poznali a ktorí hovorili o sebe, že sú Bohmi. Nie je to bleskovládny Perún, Svetovid, nie je to Morena, lebo oni nikde nemajú sídlo a nikde nie sú. Nemajú nijakej moci. Náš Boh je stvoriteľom sveta, je od večnosti a je všade. Je to Duch, čistý, premocný, všadeprítomný. Miluje nás, opatruje nás, je vždy pri nás, je v našej viere, v našich obetiach, v našich slzách aj v našej dobrej vôli. Veď keď len vyslovíme v modlitbe slovo Otčenáš, cítime na ústach sladkosť. (Malá pauza.) A teraz pre všetkých by som chcel povedať pár slov. Drahé duše kresťanské! Milované Božie deti! Posvätení sme svetlom kresťanstva, svetlom, ktorým je pre nás Ježiš Kristus. Posvätení sme životom i smrťou Ježiša Krista, dielom nášho vykúpenia, dielom lásky Božej. Všetci sme povolaní poznať a milovať Boha. Nikto nie je vylúčený, nikto nie je zavrhnutý, lebo dielo lásky Božej je Bohom nám dané všetkým. Boh je Bohom pre svätých aj pre slabých, pre cnostných i pre tých, čo sa previnia proti nemu a svoje previnenia hľadia napraviť a hľadia sa polepšiť. Ba aj pre márnotratných synov, ktorí ľahkoverne premrhajú dary Božie, dali sa na zlé cesty, ale jedného dňa si povedali: vrátime sa k Otcovi. A Otec nebeský — to je jedno otvorené náručie pre všetkých. Toto náručie nezastrašuje, nevyhráža sa, neochládza, ale volá k sebe, je teplé, je milujúce, je útočišťom a sladkým domovom pre dietky Božie. V ňom niet neistoty, obáv, temnôt. Nikto nechodí v tmách, pre koho jestvuje svetlo náručia Božieho. V tmách žilo ľudstvo, kým smrť Kristova nepriniesla nám cenu svetla. V tmách ste žili aj vy, kým ste nepoznali toto svetlo Božie. Teraz sa stávate oslobodenými od tmy, prijali ste slobodu dietok Božích. Začlenili ste sa do Cirkvi svätej. Cirkev Kristova je telom Kristovým. Všetci žijeme v spoločnom tele Kristovom, berieme účasť na živote Božom už tu na zemi. Budeme spoločne prináležať jeden druhému. Všetci si budeme pomáhať, jeden s druhým pôjdeme, neopustíme sa ani v ťažkostiach, ani v únave na cestách, ani v úspechoch. Menovite nie v krížoch, lebo tie musíme brať jeden druhému z pliec. Ty musíš tiež mať niečo z ťarchy kríža svojho spolubrata. Neuzatvárajme sa pred bolestným pohľadom svojho blížneho. Na jeho zaklopanie otvorme dvere nášho príbytku. I jeho tvár skrýva tvár trpiaceho Krista. A on prichádza k tebe, lebo vie, že máš ruku, ktorá môže pohladiť. Môže rany obviazať, hojiť a uzdravovať ich. Všetci sme si dlžníkmi, lebo splácame jeden druhému nie zo svojho, ale z Kristovho dedičstva. Ono je naším spoločným bohatstvom, ktoré je zverené celej Cirkvi svätej. Preto sme účastní na dobrých skutkoch celého kresťanstva, ktoré sú pred Bohom záslužnými a ich cena ide do spoločnej pokladnice Božej. My tajomne dávame život svoj do jedného veľkého tajomného života Božieho na zemi. A takisto ho aj prijímame. Nič sa nestratí z dobrého, čo konáme, ani jediné slovo z Otčenáša, ktorý si sa pomodlil, keď si prosil o svoje potreby a o potreby svojich bratov. Neomylne išla tvoja modlitba k Bohu, keď si bol v nej prítomný i ty sám pred tvárou Božou. A tých potrieb máme mnoho. Najväčšou potrebou modlitby pre nás je, aby sme, ako tu všetci stojíme pri vašom krste, pri kolíske vášho kresťanstva, všetci spolu prosili Boha, aby nás utvrdil v našich ťažkých počiatkoch a upevnil vo svätej viere. Je potrebné, aby všetky slovanské kmene prijali svetlo učenia Božieho. Na to musíme všetkým svietiť svojím príkladom, byť takto apoštolmi, rozosievačmi slova Božieho. Naše slovo Božie má byť v skutkoch našej lásky a naša láska musí byť taká čistá a veľká, že nepozná obetí, ťarchy, utrpenia — až po preliatie krvi. Ak nás budú prenasledovať, trpme, lebo z prenasledovania sa rodila i prvá Cirkev v Ríme. Ak by nás mučili, nech prijme naše muky Boh, lebo z krvi mučeníkov prišla sloboda a rozkvet kresťanstva. My nesúďme pohanov, nezatracujme nikoho, ale pomáhajme každému k poznaniu pravého Boha. Buďme prajní a robme dobre hlavne takým, ktorí nás odmietajú a vzpierajú sa pred učením Kristovým. Modlime sa za všetkých. Pri rozsievaní semena kresťanstva nech je pre nás najradostnejším poslaním byť v službách Hospodina Najvyššieho, ktorý chce národy slovanské zachovať po všetky veky, v ďalekej i v najďalekejšej budúcnosti našich pokolení. Tieto pokolenia nech čerpajú z Božích prameňov silu, aby mohli pretrvať v dobrom i zlom svojich dejín. Viera v Boha nech nás udrží v našich ťažkých chvíľach. I v živote národov prichádzajú skúšky, Boh dopúšťa kríž, aby práve v kríži videl každý svoju výkupnú cenu. (S dôrazom.) Môže prísť doba, keď i náš ľud bude pokorený, na kríž pribitý, horký mu bude v ústach jeho chlieb každodenný a jeho svätý kríž bude hodený do prachu zeme. Ale evanjelium večných vekov a kríž kresťanský utvrdí a zachová v ňom jeho bytie!

Predošlí, Gorazd, Žrec, Vojak

VOJAK (ozbrojený kopijou privedie zviazaného Žreca a voľného Gorazda. Vojak sa pozdraví svojím starodávnym spôsobom): Som vojak telesnej stráže panovníka Svätopluka. Prichytili sme tohto pohana (ukáže na Žreca), ako viedol zviazaného tohto služobníka Božieho, kým dvaja jeho pomocníci utiekli. Odovzdávam ho vášmu súdu. (Pozdraví a odíde.)

MILUŠA (žalostne): Gorazd! (A hľadiac na svojho otca-žreca, plače.) Otče!

VEŠTEC: Syn môj drahý!

METOD: Čo sa stalo, milovaný Gorazd?

GORAZD: Otče velebný, nič sa nestalo. Treba mu (ukáže na Žreca) to odpustiť.

METOD: Rozviažte mu povraz.

GORAZD (s učeníkmi rozviaže povraz Žrecovi).

METOD (k Žrecovi): Čo si chcel urobiť s mojím žiakom Gorazdom, keď si ho zviazal a dal odvliecť?

ŽREC: Chcel som ho živého upáliť.

VŠETCI (zhíknu).

MILUŠA (nahlas sa rozplače).

METOD: Prečo si to chcel urobiť?

ŽREC: Z pomsty a nenávisti.

METOD: Mal si na to príčinu?

ŽREC: Teraz už nemám, keď som vo vašich rukách.

METOD: Uznáš, že je to zločin, čo si chcel urobiť?

ŽREC: Podľa našich starých obyčají by zaslúžene zhynul, tak ako iste dáte teraz i mňa tu zamárniť.

METOD: Teda uznávaš svoju vinu. A si ju v stave oľutovať?

ŽREC (zlomeným hlasom): Márne by som ľutoval. Vy mi to neodpustíte.

METOD: Kresťanstvo je odpúšťanie, láska, milosrdenstvo. Tento svätý kríž (ukáže na kríž) je vykúpením pre všetkých. Pozri na tento svätý kríž.

ŽREC: Nesmiem.

METOD: Smieš.

ŽREC: Nemám na to sily.

METOD: My všetci, čo sme tu, zdvihnime oči ku krížu a prosme o Božiu milosť.

VŠETCI (obrátia prosebné zraky ku krížu).

ŽREC: Pomôže mi to?

METOD: Nielen pomôže, zachráni ťa to. Neboj sa kríža. To je milosť, to je spása.

ŽREC (chce zdvihnúť hlavu, bojuje zo sebou, až mu kŕče schytia tvár).

METOD: My počkáme, i Boh dobrotivý počká. Odhodlaj sa pokojne, potichu. Láska Božia si ťa chce privinúť k sebe.

ŽREC (odohráva sa v ňom ťažký vnútorný zápas, čomu dáva výraz primeranými pohybmi tela).

METOD: Všetci spolu prosme Boha za túto dušu! (Zloží ruky a modlí sa.) Ukrižovaný Bože, daj svetla tejto duši! (Túto invokáciu opakuje tri razy.)

VŠETCI: Teba prosíme, vyslyš nás! (Postupne opakujú tri razy.)

METOD: Svätý Bože! Svätý Mocný! Svätý nesmrteľný! (Tiež tri razy.)

VŠETCI: Zmiluj sa nad nami! (Tri razy.)

METOD: Skrze svätý kríž a utrpenie tvoje!

VŠETCI: Osloboď nás, Pane!

ŽREC (po dlhom duševnom boji pomaly dvíha hlavu a ukradomky pozrie na kríž): Oh-oh-oh! (Vzrušeným hlasom slabikuje.) Tento kríž…

METOD: Tento svätý kríž ťa vykúpi.

ŽREC (akoby bez seba, v zhrození): Ach, tento kríž, ktorý ja nenávidím? (K Metodovi.) A vy ma nezmárnite?

METOD: Nie, nezmárnime. My máme pre teba len odpustenie.

ŽREC (s plačom): Kto som ja? Hodný som odpustenia?

METOD: Hodný si lásky kríža, syn môj drahý!

GORAZD a MILUŠA: Hodný si lásky kríža!

VŠETCI: Hodný si lásky kríža!

METOD: Si z našej krvi a žiť budeš i z Krvi kríža, syn môj drahý!

ŽREC (prenikavo zhíkne): Kto som ja, že ste ma nazvali synom svojím drahým? (Chce sa vrhnúť na kolená ku krížu a kŕčovito ho objať, ale v ostatnej chvíli sa srdito vzoprie a skríkne.) Nie, nie, nie! (Utečie.)

METOD: Už sa nemusíme báť o neho. Už je poranený milosťou Božou. Ďaleko nebude utekať.

Predošlí, Svätopluk so sprievodom

(Zvonku hlas trúbky oznamuje príchod Svätopluka. Všetci sa rozostúpia tak, aby Svätopluk mal voľný prístup k Metodovi, ktorý stojí pri kríži. Veštec pritúli k sebe Milušu a postaví sa ku Gorazdovi. Ako zaznela trúbka, všetci skrížia ruky na prsiach a s hlbokým úklonom čakajú na príchod Svätopluka. Najprv vstúpia vojaci telesnej stráže.)

SVÄTOPLUK (vstúpi, ide k Metodovi a objíme ho. Potom rozostretím rúk pozdraví svoj ľud): Máme nekonečnú radosť pozdraviť vás, drahý otče Metod pred naším milovaným ľudom. Želáme si, aby ste sa o túto radosť delili s nami aj vy.

METOD: Drahý vládca Svätopluk, ste pre nás všetkých potešením, ako je potešením pre naše starostlivé srdce tento váš ľud.

SVÄTOPLUK: Vieme to. A i keď vaša práca si bude ešte žiadať mnoho námahy a obetavosti, ovocie tejto práce bude ešte radostnejšie.

METOD: Niet námahy, niet obetí pre nás a pre dobro tohto ľudu.

SVÄTOPLUK: Tento ľud bude tiež Božím ľudom. Nezaslúži si žiť v tmách, lebo je to ľud dobrý, ľud dobrého srdca. Preto istí sme, že porozumie a prijme pravdy večné.

METOD: Vytrváme pri tomto ľude až do smrti.

SVÄTOPLUK (k ľudu): Náš predchodca, knieža Rastislav získal si nehynúce zásluhy tým, že dal povolať kňazov veľkej viery a hlbokej učenosti, aby svoje vzácne služby venovali výlučne vám, vášmu povzneseniu a zošľachteniu na duchu i mravoch. Okrem vášho dobra a blaha, ktoré po Rastislavovi aj my máme na mysli, berieme do úvahy aj tú závažnú okolnosť, že vo vývine a napredovaní so susednými národmi náš ľud len tak môže zápoliť, keď prijme vzdelanie kresťanské. Sme na takom rozhraní doby a v takom položení záujmov okolitých národov, že kresťanstvo je pre nás priamo príkazom času. I pre sebazáchovu, i pre spásu našich detných detí v ďalekých dejoch budúcnosti ideme sa včleniť do Cirkvi Kristovej. Ona bude ochrankyňou našou a záštitou i tu na zemi, i vo večnosti. Nech tento svätý Kríž (ukáže na veľký drevený kríž), vsadený tu do našej rodnej pôdy, nevyrvú ani víchre a búrky vekov, ktoré by sa mali prehnať ponad tieto kraje! Nech tento svätý kríž zapustí trváce korene do našej zeme, i do sŕdc všetkých budúcich jej pokolení. Na srdci nám leží, aby ste svätú vieru nielen prijali, ale podľa nej i žili, rástli a do konca vytrvali!

VŠETCI: Vytrváme!

SVÄTOPLUK (ukazuje na Metoda a jeho učeníkov): Toto sú otcovia vaši!

VŠETCI: Vieru našich otcov zachováme!

METOD (požehná všetkých).

SVÄTOPLUK (dá pokyn na odchod. Podchytí za rameno Metoda a odchádzajú.)

(Zaznie hlas trúbky, zbor v pozadí spieva staroslovenský Otčenáš. Všetci sa poberajú za Metodom a Svätoplukom, iba Miluša a Veštec na chvíľu ostávajú a kľakajú pobožne pod kríž.)

Koniec