Lyrická nôta
Autor: Samo Vozár
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Dominika Jacková
[3]
Na brehu sedím Dunaja valného,
divý mi vietor vlasy rozvieva,
on diaľ sa púšťou kraja širokého
nesie i neraz tichúčko omdlieva.
Čujného srdca vetry popudivé
všetky utíchli i tichá pohoda
dušou rozstrela krídla lelkotklivé,
celá sa pred mnou rozsmiala príroda.
Naslúcham valu temnohučavého
Dunaja i chór vlniek trblietavých,
zhovory temné života chladného
i prívet strmý zvukov utiekavých.
Tiše sa jedna ku brehu tisne —
jakby osudné chcela utiecť prúdy,
než na hladine vír divý zablysne,
vlnu do chladnej zahrabuje hrudy.
Ja som sa díval na jej umieranie
pod rukou zlomnou divého osudu,
no súcit tajný mňa k nej viaže trudu:
už slza vrelá ľútosti mi kanie.
[3] Na brehu sedím… — ako motto je pri básni pripísané: „Mimovolne opätovaná tá už dávno cítená prípoveď: K. s. n. J. u. b. s. d. b. za s.“ Skratku nevieme dešifrovať. Z kontextu básne a dátumu (5. apríl 1843) možno dedukovať, že autor má asi na mysli udalosť spred šiestich rokov, keď sa 5. apríla 1837 aj na bratislavskej pôde exekvoval úradný zákaz všetkých študentských spoločností v Uhorsku. Vtedy zanikla bratislavská študentská Společnost česko-slovanská a jej činnosť sa maskovane premietla do Ústavu slovanského, ktorého horlivým členom bol aj autor veršov. Tento deň si pravidelne pripomínali ako „kar“ zlikvidovanej Spoločnosti. Tú istú „smutnú prípadnosť“ pripomína aj báseň s incipitom Akéže to svetlo tamto mihá…
