ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Akéže to svetlo tamto mihá
v púšti šírej, v noci havranej
a z lampáša pútnikovho švihá,
čiže blnká z vatry nechanej.

To hneď skape, hneď sa tichou húšťou
žmurkavým okom von prediera,
hneď nad mŕtvou porosenou púšťou
jak vlk lačný bystro pozerá.

Skade kráča — hluk sa temnozvučný
nesie za ním verným všiaď krokom,
i zem dutná, jak zvon ťažkohlučný,
horou hučí, hučí potokom.

No kto pôjde v noci osamelej
v skusy za blúdiacou mátohou,
kto po jamách rokle spustatelej
sliediť bude bezpečnou nohou?

Ja som išiel srdcom odhodlaný,
blesk som, stíny chytal tekavé,
až som behom márnym zadychčaný
vyvalil sa na chladnej tráve.

Sladko usnem… Divne sa mi plietlo —
vtom blesk prvý slnca povstáva.
Nevidno už nočné tajné svetlo?
Iba od stôp lúka hor’ vstáva.