ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvŕšené túžby Slovenska smutného,
znesená hádka búrlivých tušení,
zo srdca túžob zármutku ťažkého
povstal Slovákov hrdina sľúbený —
veľké sú bôle predošlých století,
až z nich mohutný vekov syn vyletí.

On ako orol, čo z hĺbky hôr tmavých
slávne sa zdvíha a krídel svých letom
balvany lesov bára vetrohlavých,
lebo rozkladá ich nad šírym svetom.
Z jadra národa zachvel sa vznešený,
v ňom národ v túžbach, v cite je zrodený —
bo všetky struny, všetky duší tóny,
myšlienok blankyt, v ňom sa zmaľovali:
i keď zažiali, srdcom ľudu žiali,
slzu Slavianstva okom svým vyroní!

On, čo zatriasol národa silami,
on, čo vyprúdil z hĺbky ňadier silných
i žiale dávnych, prýštich vekov chrámy,
čo ako kliatby z rúk povstanú vilných:
i on hrobových prsov svahy chladné
rozžiaril slávne vo zápaly vládne.

My sme chodili čo sokoli mladí
za letom tvojím k nebu švihajúcim;
nech víchor veje i nech svetov vlády,
puknú sa hlasom osudu veliacim,
my za tým bleskom jak hromy zletíme,
veľkosť získame, neb’ sväte zhynieme!

I tak si zbohom, veľký Tatier synu,
odletia mladí tvých letov sokoli,
ale hoc diaľka, hoc hory a doly,
oni sa k tebe vše verne privinú!
Rozchvej prápory, čo jak hromy temné
od mora k moru slávne budú hučať —
v práporoch tých sú nádeje tajemné,
v tých budú piesne nášho žitia zvučať.

A my pod nimi stojíme, vše stáli
ako tatranské večnoveké skaly —
na skalách tých, jak hviezdy nad blankytom
budú pamiatky dňov sa našich svietiť,
i ich pablesky so skrúšeným citom
pozdní potomci slávne budú svätiť!