Lyrická nôta

Ešte jeden raz — už dalo požehnanie
chlumu ostatné smutným pokynutím,
až zahučali hory roztrhané
smutným i veľkým vetrov povzdychnutím
nad tichým, slávnym slnca zapadnutím.
  Temne sa marí nebu zapustlému,
ako pod rakvou prvý deň mŕtvemu,
i bludný plavec v diaľku pilne žmúra,
ale mu obzor skrýva čierna chmúra.
  Blnk! Blnk! — žiar dáka pokrytomne blysne,
jak kamarátom, keď hajtman zahvizdne.
A tu blnk, blnk, blnk… Z mračien chumelice
jeden, dva, tri… sto… blnkov na tisíce.

  Na nebo lezú ak mravce červené,
keď už odišiel chlapec samopašný,
čo im rozšturgal kopce navláčené —
i palác zbúral nizunký a prašný.
  Takým sa rojom hviezdy od východu
na spustatelú neba púšť zháňajú,
dľa zvykov, myslí — ľudskému sa rodu
jak oko oku verne podobajú.
  To ak zástava vodcu blúdiaceho
pyšne sa zvíja popredku táboru,
šabľu vojaka skvostne chvastavého
možno poznati v stúpajúcom zboru.
  Aha, tamto ste, vy premilé deti,
panáci, dámy maľovanej pleti,
zhovorov hody i bálov krútňavy,
nevernosť, podlosť, pokrytstva zástery,
zabitá duša, života lesk hravý,
i špatný, špatný boh spupnej nevery
večným za vami krokom slepe mieri.
  Od nich ďaleko v tajomnej pustote
najmenšie hviezdy túžne pozerajú,
v biednej zavité života nahote
od úst ich mrvy boháčom padajú.
  Ťažkomyseľne tam jedna povstáva
hviezda samotne jak mudrca hlava,
čo ťažkú tiahne dumu zamyslenia,
v svetoch sa večných jak plaz v mori morí,
čelom kamenným vekov zámky borí,
beh sa jej tratí v mrakoch nevedenia.
  Lezú, a len vždy lezú bez prestania
hviezdy jak vlny na morskej hladine,
nová sa rodí, hynie, rodí, hynie,
a už nik nevie, že mala kdy stánia,
i lesk i život na veky sa minie.
  A kto ich sčítal, vpustil v púšte svetov,
i dal nesmiernych blúdiacich im letov?
Ony jak iskry vo vyhni sa lejú
zo velikánskych dielov všehomíra,
k sláve sa svetov v večnom behu skvejú,
na nich sa boha večnosť rozprestiera…

  — — —

  Posledná už hviezda zapadla,
  už bledne líce východu,
  no vstáva zornica omladlá —
  ide deň slávneho pôrodu!