ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Padá už lístie, vädnú tiché hory,
smutne jedného beh sa žitia koná,
prírody sláva do hrobu sa borí,
leto jesenným žiaľne vetrom stoná —
i jak na mori prápory si hrajú,
tak hmly pošmúrne po horách vstávajú.

Smutná je jeseň. Smutnejšie sú moje
strádania srdca, duše nepokoje;
leto sa v hrome, v blesku divom slávi,
jeseň je smutná bez sveta, bez slávy.
Tak moje žitie, čo časom búrilo,
teraz sa trudom, zármutom ukrylo.

Dávna veselosť, čo mi dušou hrala,
hrdinnosť bujná, čo v srdci mém plála,
všetko, ach, zvädlo: jak kvety zelené,
ktoré vyrvali povievy jesenné;
v radosti plačem, smiech ku slzám nútim:
nad vašou, bratia, stratou sa ja smútim.

Ešte však jedna zostala zábava,
hluchotou srdca čo sa mi ozieva!
Tvojho to, otče, žitia búra tmavá,
na moje bôle jarný dážď vylieva.
Z tvojich osudov, zmietaní búrlivých,
značenie čítam mojich dňov trúchlivých.

V hromoch prelietli i nad tebou časy,
v hromoch prelietli tvojho žitia krásy:
sebe nechaný sám si, si priateľom,
býval vo žiali, v hneve k tvojim cieľom;
niesols’ jak zima pre jaro semeno,
budúcim Slávy poľom zasvätenô.

Z dlhých tušení, čo v srdci búrili,
z túžob zvádivých, myšlienok vznešených,
veštby sa tvoje slávne vynorili!
I v kraji duchov pustých, ohlušených,
jak vlny vetrom nahnané o skaly,
mohutným, svätým hlasom sa ozvali.

Tys’ zniesol svoj vek: vo tvojich šedinách
maľujú dávnych stopy sa pamiatok;
i tvé spomienky v večerných hodinách
rodinám budú bývati za sviatok!
Ty skončils’ svoje: my len začíname,
čo vám hrozilo, my sa ho dočkáme.

Dlhé si žitím svým prekonal roky
a z nich jak z vrchu sa ozeráš na nás,
synov nádejí, jejichžto výroky
dávno čakané rozbúra búrny čas!
Nám miesto šedín niekdy bude hrati
šum mohylových líp i borov svätý.

Ó, tak, tak! Tys’ už své preboril časy
a nás nechávaš na varte stratenej,
nás veľkých vekov ta volajú hlasy.
— Kto nás povedie v ceste nezvedenej?
Za nami smutno i strašno pred nami,
ni sem už, ni tam! — Stojíme s slzami.
Bože náš, bože, zmiluj sa nad nami…

Otcovia dobrí, dajte svojím deťom
posvätné na púť ešte požehnanie,
lebo ak vo vás sila jara planie,
tak sami hrdým, zbujareným letom
zdvihnite víchry slovenských práporov,
i prúdy pusťte morovalných zborov!

Ó, tak slúchajte! Zbavte naše túžby,
ktoré sa z kliatby bolestne pýtajú,
víťazoslávni rekovia čakajú
voľne sa staviť v nesmrteľné služby!
— Oj, bratia, bratia! Túžby naše plynú
a časy márne ak hynú, tak hynú,
hynú len a hynú…