ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak keď pahreba v popole usnulá
divým úsmevom ešte sa rozžiari,
rozsýpa iskry, ihrá sa v požiari,
až stislé prsia voľne si rozdmnula —
tak slnce z nocí sláve, očiam, citu
starý otvára svet vo novom svitu.

I ľudia vstali… Však nač’ a kým činom?
By deň včerajší hľadali vo dnešnom,
za svojím vlastným borili sa stínom,
večnosť stavili v pomníku falešnom!
Mŕtvi sa rodia, žitím umierajú,
dušu do hrobov sebou odnášajú.

A kto ich vyzval z prachu a temnosti,
i kto im zveril nekonečnosť sveta?
Oni sú iskry, čo z lona večnosti
ku jeho sláve, velebe von letia!
Ich žitie prišlo žitie jeho zhádnuť —
tak nechže idú v obeti mu padnúť…

Nech trpia, hynú; z ich smrti, nárekov,
dúhy zasvietia nebom našich vekov!
Ľútosť už nemám, slzy nemám dľa nich —
a preds’ tisíckrát krv mú vydám za nich.
Čujne naslúcham svetozorné tóny,
ktorými Tatra k vzkrieseniu zazvoní.